Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady, vážení poslanci, kolegyne, kolegovia, mrzí ma táto debata. Nie kvôli téme, ale kvôli tým útokom a urážkam, ktoré sa tu hrnú z jednej aj z druhej strany. Vôbec nemám záujem teraz špekulovať o tom z právneho hľadiska, kedy začína život, alebo z biologického hľadiska, kedy začína život, ja jednoznačne stojím na tej strane, že si ctím a vážim život a chcel by som ho chrániť a chcem ho chrániť od počatia až po prirodzenú smrť. No ale chcel by som zareagovať aj na to, v akej situácii sa momentálne nachádzame.
Sú tu zákony, ktoré sa predkladajú len preto, aby sa predkladali. Vyskúšali sme si to, už sme za to raz hlasovali, za podobné zákony. A mali podporu asi, ja neviem, nepamätám si presne, ale 38 hlasov. Čiže to nie je ani tretina parlamentu. Takéto podobné zákony momentálne v takomto zložení parlamentu iba vyvolávajú vášne a zrejme nemajú šancu prejsť. A s tým sa momentálne v našej spoločnosti chcel som povedať, že treba zmieriť, no nemali by sme sa s tým zmieriť, ale tak to je.
Ja preto oceňujem snahu Anky Záborskej, ktorá prišla s tým, že poďme na to z opačnej strany. Dali sme sa dohromady viacerí ľudia, hlavne Anka pripravila so svojím tímom zákon, ktorý tu bol v Národnej rade, a chceli sme to spraviť pozitívne, že ak to nejde z tej druhej strany zákazmi, viem, že keď niekomu niečo zakazujeme, tak to nie je úplne príjemné, tak chceli sme to spraviť z tej druhej strany, pozitívne, že pomôžme, aby sa tých detičiek čo najviac narodilo.
Ja si myslím, že v našej spoločnosti momentálne v takej situácii, v akej sa nachádzame, je toto najlepší prístup. A ukázalo sa to aj hlasovaním v pléne. Všetci si to hlasovanie pamätáme. Áno, pamätáme si na vyťahovanie kariet, na všelijaké obštrukcie, ja som bol spravodajcom toho zákona a vieme, aké to bolo zložité, zložité hlasovanie, ale pamätáme si aj na to, že, že to neprešlo o jeden hlas. Keby jeden poslanec hlasoval opačne v tomto pléne vtedy z tých, čo sa nachádzali v pléne, tak ten zákon prejde. A nechcem tu opakovať veci z toho zákona, ale ten zákon mal cieľ pomôcť tehotným ženám.
A chcem vyzdvihnúť spoluprácu v OĽANO, kedy sme mali o tom dlhé, dlhé diskusie, pretože všetci vieme, že v našom klube sú konzervatívnejšie ladení poslanci aj tí liberálnejší, a dokázali sme spolu diskutovať. Normálne. Nehádali sme sa. Nešli sme si po krku - v úvodzovkách - tak, ako je to dnes alebo včera v pléne, či už z jednej, alebo z druhej strany. A hľadali sme kompromis.
A ja som tu dnes počul od pána Schlosára, myslím... Alebo od pána Kočiša? Od pána Kočiša, že, že... Čo ste to povedali? Že snáď niekedy nájdeme nejaký kompromis a niečo presadíme. Áno, na tomto poli sa od 80. rokov, sme sa od 80. rokov nepohli. A my by sme boli veľmi radi, keby sme sa pohli aspoň o kúsok. Aspoň o kúsok.
Takže myslím si, že, že ten pozitívny prístup nás posúva o veľmi veľký kus, pretože my môžme nastaviť zákony, tie politiky, a máme to aj v programovom vyhlásení vlády, tak, aby sa rodiny rozhodovali mať deti, a nie ich nemať. A mať aj rodiny s viacerými deťmi, aj keď už mám dve-tri deti, môžem mať aj viac. Ale musia, musí štát na to vytvoriť vhodné podmienky.
Takže ja si myslím, že týmto prístupom sa dá, sa dajú zachrániť, nechcem povedať presný počet, lebo to nevieme, ale množstvo detí, množstvo. (Reakcia z pléna.) Nemusíte mi skákať do reči, pani Cigániková.
Viete, čo sa stalo po tom hlasovaní, ktoré tu bolo také vyostrené? Nemyslím teraz za zákon Anky Záborskej, ale za tie, ktoré prišli z opozičných poslaneckých lavíc. Povedal to včera môj kolega Milan Potocký. Presne to trafil. Niektorým nadávali, verejnosť nadávala, že sú fašisti, iným nadávali, že sú vrahovia. Proste útočíme na seba plní nenávisti, zloby, a áno, znova zopakujem, aj v tomto parlamente kvôli tejto téme, z jednej, z druhej strany. My sa nemáme navzájom presviedčať, lebo vidíme, že z jednej strany a z druhej strany, to je, ako keby sme boli za kamennými múrmi. Máme o tom diskutovať. Ja si myslím, že tá diskusia tu je. Ale nie takým spôsobom, útočiť na seba, biť sa tu doslova. Ak budú predkladané takéto zákony, tak stále to bude o tom istom, jedni s fašisti, jedni sú vrahovia detí a neviem čo všetko.
Ja vnímam z tohto pohľadu z opozičných poslaneckých lavíc nie úplne úprimnú snahu pomôcť, pretože keď si spomíname na to, na ten Ankin zákon, keď, ktorý neprešiel o jeden hlas, tak tam boli také veci, že, že pomýlili sme sa. Tí, ktorí teraz útočia, ja neviem, pani Cigániková alebo SaS-ka, a na druhej strane tak vyťahovali karty, spojili sa. A včera v pléne odznelo, že prečo to spravili. Prečo nechceli použiť, prečo nechceli, pardon, podporiť tento zákon. A ja to tu mám poznačené. Výhovorka znela, že umožňoval reklamu na potratové kliniky. A že pretože to tam bolo, tak ste to nechceli podporiť. Lenže ja viem a overoval som si to znova, že pravda je takáto. Ten zákon neumožňoval reklamu na potratové kliniky, keby tam bolo, že potratová klinika, tak taká reklama neexistuje, nemohla by byť. Ale zákon umožňoval reklamu na zdravotnícke zariadenia a tie zdravotnícke, reklamu na zdravotnícke zariadenie, radili sme sa s právnikmi, nemožno zakázať. Nebola by tam reklama na, na zákroky, toto neumožňovalo. Tento zákon to neumožňoval. Neviem, či došlo k nedorozumeniu, ale včera zaznela takáto výhovorka. A keď toto má byť ten kameň úrazu, kvôli ktorému ste to nepodporili, tak znova zopakujem, je to iba výhovorka.
K záveru môjho vystúpenia ešte spomeniem, že, že čo je lepšie. My tu budeme štyri roky dajme tomu - aj vy v opozícii, aj my v koalícii -, a keď to beriem zo svojho pohľadu konzervatívneho alebo konzervatívnejšie ladeného poslanca, tak pre mňa je lepšie za tie štyri roky si povedať, že takto a takto sme to posunuli. Schválili sme 200 eur - alebo 240 približne to vychádza - tehotenský príspevok. V tomto sme sa posunuli a ja si myslím, že aj toto zachráni niektoré deti. A budú sa môcť narodiť.
A spravme ďalšie také kroky a na konci volebného obdobia si budeme môcť povedať, takto sme sa posunuli, toto sme spravili. Ale v tomto prípade ja cítim len snahu predkladať, tvrdohlavo predkladať každý polrok tieto zákony bez ohľadu na to, či prejdú, alebo neprejdú. Alebo tak to poviem, že vieme, že neprejdú, máme, zdá sa, že neprejdú, a aj tak ich predložíme, donekonečna. Iba traumatizujeme týmto spoločnosť. Poďme zachraňovať deti tým pozitívnym spôsobom, pretože na to tu vôľa a priestor je. Ukázalo sa to, to hlasovanie neprešlo o jeden hlas a my chceme podať takýto zákon znova a ja verím, že prejde. Ďakujem vám pekne za pozornosť.
