Vážení kolegovia, vážené kolegyne, ja sa, mne je trošku smutno, že tu vidím také preriedené lavice a že, že tak málo ľudí zaujíma naozaj etický rozmer tejto krutej vojny. Už som vravela, že sme sa vydali do, na Ukrajinu a neboli sme len na jednom mieste, ako by si niekto myslel, ale precestovali sme tú Ukrajinu naozaj krížom-krážom. Boli sme v inkluzívnych centrách, boli sme v chránených domoch pre ženské obete vojny, rozprávali sme sa so ženami, ktoré boli týrané, znásilňované. Stretli sme sa s pani podpredsedníčkou parlamentu, ktorá rieši na území Ukrajiny práve veci okolo civilných obetí vojny, a boli sme dokonca s hlavou pravoslávnej cirkvi otcom Epifanijom, ktorý mimochodom je ten človek, ktorý po celej krajine práve buduje tie, tie domovy pre, pre znásilňované ženy.
Ja vás nebudem zahlcovať nejakými obrázkami, ja sa pokúsim vás presvedčiť, aby ste zahlasovali za túto potrebnú deklaráciu, číslami. Tie čísla, keď sme odchádzali na Ukrajinu, sa už vtedy nám zdali také, že také sú väčšie a že nevieme, že či to je naozaj pravda, a to bol jeden z tých dôvodov, prečo sme tam my skutočne išli. Čísla, ktoré sme spätne dostali od oficiálnych úradov Ukrajiny, boli však ešte obludnejšie a to bolo pre nás, to bolo pre nás také štartovacie, také spúšťadlo, prečo túto deklaráciu sem priniesť, prečo ju prijať a prečo požiadať minimálne okolité krajiny, krajiny Európskej únie, aby sa k tej deklarácii pridali.
Dnes oficiálne, keď hovorím o oficiálne, oficiálnom čísle unesených detí z Ukrajiny, to sú čísla detí, ktoré niekto hľadá. To znamená, to sú čísla detí, kde sa ozvala matka alebo otec, alebo blízki príbuzní, alebo priatelia, ktorí sa písomne ozvali buď ombudsmanovi Ukrajiny, alebo sa ozvali písomne generálnej prokuratúre Ukrajiny, alebo sa ozvali písomne, písomne parlamentu. Dnes týchto detí, ktorých prípady sú otvorené a prokuratúra ich šetrí, prípady unesených detí, a ten počet je 16 278. Šestnásťtisíc dvesto sedemdesiatosem unesených detí, ktorých prípady šetrí ukrajinská prokuratúra.
To ale nie je všetko, pretože tam je ešte spústa detí, ktoré, ktoré nedokážu identifikovať a nedokážu identifikovať ani ten počet. Ten počet sa odhaduje a odhaduje sa aj na základe čísiel, ktoré uvádza samotná Ruská federácia, lebo Ruská federácia uvádza, že deportovaných Ukrajincov na územie Ruska je 744-tisíc. Sedemstoštyridsaťštyritisíc uvádza Ruská federácia na svojich otvorených weboch. Tých detí, odhad tých, počtu tých detí, samotných detí, ktoré, ktoré dodnes a vlastne každý deň, ešte aj teraz, ktoré sa odvážajú a deportujú sa na územie, územie Ruska, je cez 300-tisíc. Cez tristotisíc. To je tristotisíc rodičov, matiek bez svojich detí, a to je tak katastrofálne číslo, že to nie je snáď ani možné.
Ten spôsob, akým, akým tie deti odnášajú, sú, je od tých najbizarnejších až po tie najklasickejšie. Tie najklasickejšie znamená, prídu autobusy, obehajú vojaci matky, povedia, budeme sem útočiť, dajte, zoberieme vaše deti, vaše deti do bezpečia a potom vám ich vrátime. Matky, samozrejme, v panike, lebo ste vo vojnovom priestore, posadia deti do autobusov, prípadne do vlakov, lebo aj také je, majú pocit, že s týmito deťmi sa niekedy stretnú, ale už sa s nimi nikdy nestretnú. Tie deti odchádzajú na Krym a z Krymu sa stráca stopa. Ako to funguje po príchode do Ruska? Ešte som, pardon, ešte poviem, že aj také bizarné veci sú, ako ide matka s dieťaťom na rukách po chodníku, zastaví vojenské auto, vyskočia dvaja vojaci, vytrhnú jej dieťa, sadnú do auta a odídu. Aj toto sa deje. Pre vašu informáciu.
Čo sa deje s deťmi v Rusku? Keď deti prídu na územie Ruska, delia sa ako keby na dve skupiny. Prvá skupina je, sú deti do 14 rokov, druhá skupina sú deti od 14 rokov vyššie. Deti do 14 rokov automaticky idú do rodín, dostávajú ruské občianstvo a všetkým deťom komplet menia dátumy narodenia, aby neboli dopátrateľné. Takže keď si tak uvedomíte, koľko z tých detí tie matky nájdu po vojne? Koľko? Čo sa týka tých najmenších detí, tým menia aj mená. Takže takto to je. Tie deti od 14 rokov odchádzajú automaticky do tzv. prevýchovných táborov. Tie prevýchovné tábory sú naozaj takmer na celom území Ruska a veľa z nich je aj na Sibíri, tak na Sachaline a z tých, z tých prevýchovných táborov potom buď taktiež odchádzajú do rodín, alebo ich rovno dávajú, dávajú aj na vojenské učilištia, čiže vychovávajú si svojich vlastných vojakov z ukrajinských detí, a to je, to je podľa mňa úplne, úplne katastrofálne. Či tam tie deti chcú ísť, no čo vám poviem.
Chcem vám len povedať jednu vec, že inak podobným spôsobom unášajú aj tých dospelých, teda presídľujú, unášajú, presídľujú. A presídľujú ich takým spôsobom, že po týždni, čo odniesli tie deti, prídu, že poďte, zoberieme vás za vašimi deťmi a rovnako ich odvedú na ruskú, do Ruska. Tie uzavreté koridory, humanitárne, ktoré, ktoré mali byť otvorené a ktoré oni uzatvárali, uzatvárali práve preto, že v tom čase jediným otvoreným koridorom smerom na Rusko deportovali práve, práve Ukrajincov, čiže to si určite pamätáte, to bolo na začiatku vojny a takto to je.
To, čo my môžeme urobiť, je skutočne zobudiť svet, aby sa začal zaoberať aj naozaj touto etickou stránkou vojny, lebo ak to na Ukrajine s tými, s tými odvlečenými deťmi pôjde takto ďalej, tak sa môže stať, že Ukrajina ako taká príde o celú jednu generáciu, o celú jednu generáciu a to neviem, či je fajn.
Putin v júli minulého roku prijal zákon v Ruskej federácii, kde každému rodičovi, ktorý si zoberie ukrajinské dieťa do starostlivosti, vyplatí 4-tisíc rubľov. Pre rodiny, ktoré si tie deti adoptujú, vyplatí 15-tisíc rubľov. Čiže Ruská federácia sa skutočne aj takýmito, takýmito vecami poisťuje, aby, aby tie deti mala kde umiestniť a aby z nich vychovala Rusov, lebo však majú úbytok personálny, nemusíme hovoriť, že nie, ale takýmto spôsobom, nech sa na mňa nikto nehnevá, toto už naozaj vykazuje znaky genocídy.
Tie deti nie sú len o tom, že sú unášané, tie deti sú aj o tom, že mnohé z nich sú týrané. A moja kolegyňa Maťka Brisudová, myslím, bude hovoriť o ženách, ale nebudeme sa baviť čisto len o ženách, lebo tie znásilňované a zaznamenané generálnou prokuratúrou Ukrajiny sú od štyroch rokov do 80+. Nebudem sa k tomu viac vyjadrovať, to naozaj nechám na Maťu Brisudovú, ale ja som osobne hovorila s mamou v jednom z takýchto domov, kde sa tie ženy ukrývajú, ktorá sama prešla mučením a jej štrnásťročná dcéra bola na tom ale horšie, pretože ju znásilnili a dorezali ju. Čiže takto to chodí. Nie sú to žiadne vymyslené postavičky. My sme tam šli práve preto, aby sme sa s tými ľuďmi rozprávali, aby sme tie čísla získali oficiálne a jasné. Takéto tie čísla sú.
Takže myslím, že kolegyne povedia, povedia ďalšie informácie a zatiaľ odo mňa len toľkoto. Ďakujem.
