Dámy, páni, ja vám veľmi pekne ďakujem za, za všetky vaše príspevky. Ja by som chcela celú tú rozpravu zhrnúť do pár slov a ešte povedať pár vecí, ktoré ostali nevypovedané, a chcem vám povedať, že my sme na tej Ukrajine boli, aj už to tu spomínala kolegynka, aj s televíznym a rozhlasovým štábom slovenskej, slovenského, RTVS, čiže Rozhlasu a televízie Slovenska. My sme sa napríklad sediac v tom kryte stali aj takými odborníkmi na zbrane, lebo som si uvedomila momentálne, keď sme tu sedeli, keď som tu sedela na tom mieste predkladateľa, že v podstate my sme sa v tom kryte s mojimi kolegyňami z RTVS bavili o tom, že čo vlastne na nás letí, lebo sme si hovorili, á, však šáhidy sa im už minuli, potom nám volajú, že letí nejaká balistická raketa a kindžal majú, nemajú. Tak toto bola naša debata v kryte. A to sme tam boli v podstate na území Ukrajiny ako hostky. Sedeli sme tam a hovorili sme si, že na šáhidy majú Ukrajinci obranné systémy, ale na Kindžal nemajú. Potom bola téma o tom, že tie rakety asi nebudú posielať na náš hotel, lebo v podstate sú natoľko drahé, že raketa za 10 miliónov by asi nemala padnúť na rodinný dom, lebo čo tam, asi koľko by tam mohlo byť obetí, také štyri, ale keď to padne na tú elektráreň, tak to vyradí zo života podstatne viac ľudí. Tak toto bola debata v kryte.
No možno sa to niekomu zdá čudné, ale vy už keď tam sedíte a prijmete tú skutočnosť, že sedíte v kryte, letia na vás rakety a ešte ich aj počujete, ešte ich aj počujete, keď vybuchnú, no tak potom už si poviete, no tak buď to sem padne, alebo to nepadne, už bude ako bude. Čiže takto to je.
Ja chcem povedať, že všetky moje tri kolegyne, ktoré so mnou išli na tú Ukrajinu, považujem za nesmierne odvážne. Jednoducho vedeli sme dopredu, že to bude ťažká cesta, že to bude tvrdá cesta. Samozrejme s tou celou nocou, ktorú sme prežili v tom kryte, sme nerátali, takže to bolo obdobie, kedy sme nespali 48 hodín, ale že vôbec, pretože celú noc sme presedeli v kryte a následne už z krytu sme sa vracali o štvrť na deväť. Osprchovali sme sa, obliekli sme sa a išli sme do ukrajinského parlamentu na prijatie k pani podpredsedníčke ukrajinského parlamentu. Odtiaľ sme išli za otcom Epifanijom a potom sme išli odniesť generátory. Lebo nešli sme tam úplne s prázdnymi rukami, niesli sme tri generátory do, do dvoch obcí, ktoré boli okupované počas útoku na Kyjev, a to boli tie obce, kde, ako hovorili kolegynky, v jednej padlo 180 ľudí, jednoducho zabili 180 ľudí, v druhej obci zabili 120 obyvateľov a tam vyhodili Rusi do vzduchu tú škôlku, a ešte vám poviem, ako ju vyhodili. Vyhodili ju tak, že si zo škôlky urobili muničný sklad, lenže keď zistili, že Kyjev nedobyjú a dostali príkaz na odchod z oblasti Kyjeva, takže keď plný nákladiak mali práčok a chladničiek z domov, ktoré vyrabovali v danej obci, tak nevedeli, čo s tou muníciou, tak ju radšej vyhodili do vzduchu aj so škôlkou, hej. Takže takto prišli o škôlku.
Ja chcem povedať, že ja som bola napríklad nesmierne prekvapená z toho, ako tí Ukrajinci fungujú. Oni, samozrejme, vedia, že budú musieť chodiť trikrát denne do krytov, tak ako tie deti v tej škole, ale snažia sa žiť tak ako pred vojnou. Samozrejme, s tými obmedzeniami. Chodia do práce, prijímajú tú vojnu ako keby bola momentálne súčasť ich života. Keď som sa ich pýtala, že ako to môžu takto v kľude, oni povedia, že lebo by sme sa zbláznili. A ja tomu rozumiem. Naozaj by sa asi zbláznili, ak by, ak by na tú vojnu mysleli takýmto spôsobom.
Môžem vám povedať, že napriek tomu, že Ukrajina je v podstate ako keby civilne vyľudnená, ale tie mosty, ktoré oni vyhadzovali do vzduchu, keď Rusi útočili na Kyjev, už sú opravené, už sú normálne pojazdné, aj všetky tie cesty, tie hlavné cesty, po ktorých išli, už sú opravené. Je až neuveriteľné s akou rýchlosťou to dali dokopy, pretože tie mosty vyhadzovali do vzduchu v marci minulého roku. Teraz tam normálne je bežná premávka na tých mostoch. Takže ja ich obdivujem aj za toto, že dokážu s takou rýchlosťou sa snažiť rekonštruovať tú krajinu. Dokonca aj niektoré, niektoré obytné domy už, už stoja, síce len nahrubo nahodené, postavené, ale sú. Ten etický rozmer vojny vôbec nie je, vôbec nie je druhoradý. Ten etický rozmer vojny, by som povedala, že je prvoradý v celom v tomto konflikte. Toto je prvýkrát, čo my sa naozaj zaoberáme etickým rozmerom vojny a nie tým vojenským.
Ja chcem veľmi pekne poďakovať z tohto miesta predsedovi parlamentu Borisovi Kollárovi a chcem mu poďakovať za to, že na moju žiadosť o služobnú cestu pre poslankyne termínovanú na 8. marca, aby sme naozaj ukrajinským ženám ukázali, že pri nich stojíme, pri ich problémoch, pri ich nešťastí, že pri nich stojíme, že zareagoval veľmi rýchlo a skutočne nám tú cestu umožnil, vybavil nás, dal nám všetko, čo sme potrebovali. Čiže za toto naozaj veľké ďakujem a ďakujem aj za to, že súhlasil s touto deklaráciou a on ako otec xy detí naozaj vie, o čom, o čom hovoríme, a súcití, súcití s tými ženami. Zároveň mu chcem poďakovať za to, že na našu žiadosť pozval pani podpredsedníčku Olenu Kondratiuk a že ju nechá vystúpiť v tomto pléne.
Táto téma nezostane uzemnená ako naše migy. Nezostane zaspatá. My budeme v nej pokračovať, tak sme sa dohodli aj s mojimi kolegyňami, a budeme to ťahať dovtedy, dokedy bude potrebné. Chcem povedať, že o, možno už dnes je spustená stránka, ktorú spustili, ktorú spustili moje asistentky, kde budeme pridávať príspevky, volá sa že ´vráťme deti na Ukrajinu´. Bude na Facebooku a tam budeme pridávať príspevky, ktoré, na ktorých sme sa dohodli, že pravidelne budeme dostávať informácie aj z nášho veľvyslanectva v Kyjeve, aj z parlamentu, aj od ombudsmana ukrajinského. Čiže budeme pridávať nové čísla, resp. nové správy, zásadné informácie a tak ďalej. To, na čo sa sťažovali, na čo sa sťažovala aj podpredsedníčka Olena Kondratiuk, bol fakt, že Červený kríž, medzinárodný Červený kríž, ktorý má právo vstúpiť na územie Ruska a dokontrolovať tie deti, doteraz ešte nič také neurobil. Napriek niekoľkým výzvam, napriek tomu, že vyzývala vláda, že vyzýval sám prezident, že vyzýval aj ombudsman Ukrajiny, ten medzinárodný Červený kríž sa zatiaľ neprebral. Predpokladáme a veľmi dúfame, že ak táto naša deklarácia pôjde ďalej do sveta, že sa ten Červený kríž rozhýbe a že to spraví. Organizácia Spojených národov, tiež jej to trochu trvalo, ale už sa nejak rozbehla, tak je to fajn.
Tie boje, ktoré prebiehajú momentálne, samozrejme, že sa týkajú Donbasu, Donecka, Luhanska, lebo Rusi potrebujú uhlie z Donbasu, Rusi potrebujú ropu z Donecka a potrebujú bridlicu z Luhanska. To je, to je dôvod, prečo, prečo tak urputne bojujú o tieto územia a potrebujú zvýšiť svoju ekonomiku, chápeme to, ale takýmto spôsobom sa to nerobí. Zbrane, viete, úprimne, hovorili sme, sú to viac ako 300-tisícok a niekoľko 100-tisícok detí odvlečených do Ruska. A môžem vám povedať, že tie deti sa s myrtou v ruke ubrániť nedajú, na to, aby ich dokázali matky brániť, na to potrebujú zbrane. Ja som pacifista a toto sa mi nehovorí ľahko. Ale chápem, že nič iné sa robiť nedá.
Chcem touto cestou poďakovať ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky za pomoc s tvorbou tejto deklarácie, pretože komunikovali sme aj s nimi, aby tá deklarácia bola aj v rámci zákonnosti a medzinárodných, medzinárodných štandardov, aby sme niečo neprehnali. Pretože ak by som ju tvorila ja, bola by omnoho, omnoho ostrejšia.
Na Ukrajinu, do ukrajinského parlamentu sme niesli obraz slovenského výtvarníka Petra Stankoviča, ktorý namaľoval obraz malého princa. Malého princa preto, že malý princ hľadal lásku, šťastie a majú ho rady všetky deti. Ten obraz dnes visí v ukrajinskom parlamente a my sme ho priniesli preto, aby tie ukrajinské deti, ktoré odvliekli do Ruska, aby všetky vedeli, že tuto je malý princ, tu visí a to je vaša Severka, aby ste vedeli, kam sa máte vrátiť. Ja som hrdá na to, že ten náš obraz visí a že je tou Severkou, je tou Severkou v ukrajinskom parlamente pre všetky ukrajinské unesené deti.
No a na záver, na záver by som chcela povedať dve veci. Po prvé, chcem nesmierne poďakovať nášmu veľvyslancovi Marekovi Šafinovi a celého jeho tímu, ktorý celú cestu pripravil teda podľa našich požiadaviek a zorganizoval a zabezpečil ochranu nás všetkých, a musím povedať, že bolo všetko na 100 %. Chcem mu poďakovať za všetku prácu, ktorú robí na Ukrajine jednak pre deti, jednak pre tie matky v tom domove a že organizuje, organizuje aj pomoc, ktorá ide práve do tých, do tých domov pre, pre ženské obete vojny. A chcem poďakovať aj všetkým chlapcom ochrankárom, lebo tiež sa, tiež sa veľmi nevyspali. A je to, je to proste ťažké tam. Takže to je všetko, čo som asi chcela povedať, dúfam, že som na nič nezabudla a ak som na niečo zabudla, že mi všetci prepáčia. Ešte raz chcem poďakovať kolegyniam, že našli tú odvahu a šli, šli na tú cestu, a že boli dobré parťáčky, a že sa naozaj ničoho nezľakli, a že všetko vydržali veľmi statočne.
A chcem poprosiť, keď už teda Maťa prezradila, že mám tie narodeniny, tak by som chcela všetkým našim kolegom z parlamentu povedať, že nemusia mi naozaj nosiť kvety, stačí keď zahlasujú za túto deklaráciu. Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk.)
