Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, keď tu bola debata o skupine priateľstva s Arménskom, tak, samozrejme, už po roka tie naše prihlášky ticho niekde ležia do skupín priateľstva, tak som sa pre istotu vybral k dezignovanému predsedovi skupiny priateľstva Milanovi Laurenčíkovi a spýtal som sa ho, či tam som. Potešil ma jeho rukou písaný zoznam, kde som na prvom mieste.
Je teda povedať, treba, že moje srdce je nepochybne, ale nie z príčin kresťanstva, nie príčin z odmietania moslimskej viery, na strane Arménov. Ak môžem povedať, prečo stojím za Arménmi, emotívne, tak je to jednoducho preto, že si po dlhých rokoch vybojovali nádej do budúcnosti v demokratických voľbách. Na rozdiel od toho alievovská dedičná despocia v Azerbajdžane o demokracii nikdy nechyrovala. Treba povedať, že vládca, dedičný vládca po štýle Kimovcov v Azerbajdžane je syn posledného sovietskeho šéfa KGB, to je chov, z ktorého tento diktátor pochádza. Arménsko, roky rokúce som bol zástupcom našej Národnej rady v Parlamentnom zhromaždení OBSE, z toho často ako vedúci delegácie, Arménsko sa stalo akosi mojím osudom, boli to prvé voľby, ktoré som išiel pozorovať. Tie voľby boli dramatické, súperiace strany boli v ťažkej nenávisti jedna proti druhej a pol roka po tých voľbách boli víťazi volieb zastrelení priamo v parlamentnej sále. Dvaja.
Potom som tam bol opätovne na voľbách a taxikár, ktorý ma vozil po okrskoch, mi - a to sú strašne cenné momenty účasti na tých voľbách, lebo sa bavíš vlastne s normálnym človekom, ktorý sa živí prácou, a ten mi povedal: „Viete, u nás je úplne jedno, kto vyhrá, nič sa nezmení.“ A teraz, keď som bol na ostatných parlamentných voľbách v Arménsku dokonca ako vedúci všetkých pozorovateľských misií od Rady Európy, združenia NATO až po PZ OBSE, tak som bol pri prichádzaní výsledkov a tlmočníčka, ktorú v Arménsku veľmi nepotrebujem, pretože väčšina členov komisie hovorí po rusky a ja tiež, tak bola učiteľkou cudzích jazykov na univerzite, mama dvoch detí a tej dievčine od radosti stekali slzy, keď videla tie výsledky.
V tom Arménsku sa stal v decembri oného roku zázrak. Vládnuca strana, ktorá žmýkala a korumpovala a rozvracala nádej toho Arménska, ktorá bola zhrnutá v tej vete - je úplne jedno, kto vyhrá z predchádzajúcich volieb, nič sa nezmení - bola z prvej vlny vyhodená z parlamentu ziskom 4,8 %. Strana, ktorá to držala absolútne v rukách, to sa stalo, to Arméni dokázali. To len posilnilo môj vzťah k nim a strašne som im želal, aby krajina tak geograficky nešťastne umiestnená, ako je Arménsko, keby sa Pán Boh zľutoval, tak by ju mal vyzdvihnúť a predniesť hocikam inam, ako niekam, kde je. Tak som proste dúfal po stretnutí s ministrom zahraničných vecí po tých voľbách, že sa im podarí dáko túto kliatbu preťať. Ukázalo sa, že nie. Naopak, Azerbajdžan sa rozhodol vyriešiť to, čo zrejme vníma ako krivdu, t. j. že ich územie si osvojuje iná krajina. Ich, samozrejme, so súhlasom Stalina, so súhlasom sovietskej demokratickej moci, ktorú tu niektorí milujú, každopádne, že je to ich.
Samozrejme, že je zlé vidieť bombardovanie Sibylou, je zlé vidieť všetko to, čo sa deje, a moje srdce je s Arménmi, ale zároveň vysoko oceňujem dobre vyváženú rezolúciu alebo uznesenie, ktoré predložil kolega Valášek, pretože tak ako vyrátal ten ping-pong, vy ste to, my sme to, tam tí to, tam tí onô, to som zažíval roky rokúce v pléne Parlamentného zhromaždenia OBSE, kde standing committee, teda v tom výbore, kde sa stretávajú vedúci delegácií, je nás vyše štyroch desiatok, bol polovičkou času naplnený, hádavý, škriepny, permanentný dialóg Arménsko - Azerbajdžan. Každá strana so zápalom hodným lepšej veci atakovala druhú, pričom v tom čase našťastie ešte to boli len hádky v PZ OBSE, neboli to granáty padajúce na ľudí.
Si myslím, že Slovensko zaujíma i týmto vyjadrením i postojom ministerstva zahraničných vecí rozumný a triezvy postoj, odvolávajúc sa presne na Minskú skupinu a na jej poslanie v riešení tohto problému. Pretože, viete, keď to niekto hovorí, že tam žijú Arméni tisíc rokov, je to nepochybne pravda, ale ak je to bezpodmienečný dôvod na neuznanie nejakého faktu, tak ja sa vrátim do našej histórie.
My sme v Trianone dostali Komárno, Šahy, Košice, Lučenec, Dunajskú Stredu a sme presvedčení, že to je tak a že sú naše. Ale priaznivci 64 žúp v Maďarsku si to nemyslia. Myslia si, že to nie je naše. A teraz sme si, skúsme predstaviť, že by sa v nejakej chvíli, dvakrát silnejšie je Maďarsko, vojensky, pustilo do zápasu o získanie toho, čo je podľa nejakej mienky ich. Inými slovami, nie je tá vec tak jednoduchá, ako sa môže emotívne zdať. Každý si myslí, že má právo na to, kde žijú tisíc rokov jeho ľudia, ale riešenie je presne tak, ako zaznelo v rezolúcii predloženej kolegom Valáškom, v tom, že sa civilizovaný svet pokúsi donútiť zúčastnené strany, aby dali nádej do budúcnosti riešením, a to, priznávam sa, nie je ani jednoduché, ani blízke, ani ľahké riešenie, aby arménski obyvatelia mohli na tom území žiť tak, a to vyjadrujem zo srdca svoje presvedčenie, ako žije u nás na Slovensku Edit Pfundtner, Béla Bugár, naši maďarskí spoluobčania. Aby mohli mať pocit, že aj toto aj ich je vlasťou, že sú tu doma a že nechcú ísť inam, že chcú byť tam. Táto vízia pre Náhorný Karabach je vzdialená.
O to radšej som, že na Slovensku sa to podľa mňa podarilo, že som absolútne rovný a rád s našimi maďarskými spoluobčanmi, s našimi rusínskymi spoluobčanmi a vôbec so všetkými, ktorí nie sú ľuďmi druhej triedy. A ak by toto dokázalo v budúcnosti svetové spoločenstvo naložiť aj územiu Náhorného Karabachu a tam tisíc rokov žijúcim Arménom, tak by to bolo to najkrajšie a najlepšie riešenie, ale viem, že nie je ani blízke, ani ľahké.
Ďakujem. (Potlesk.)
