Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, táto dnešná schôdza má, žiaľ, oveľa širší rozmer, ako je len odvolanie jedného neschopného ministra vnútra. Táto schôdza je totiž o podstate nášho demokratického zriadenia. O tom, či Slovensko je a ostane právnym štátom a štandardnou parlamentnou demokraciou.
Roman Mikulec, ktorý tu dnes evidentne nie je, by tu dnes mal sedieť nielen ako minister vnútra, ktorý vo svojej funkcii zlyhal, ale mal by tu sedieť ako najvyšší reprezentant rezortu, ktorý má byť garanciou dodržiavania ústavných práv každého jedného občana na Slovensku. Žiaľ, stal sa súčasťou súkolia, ktoré sa rozhodlo zomlieť na prach základné pravidlá demokracie s jedným základným cieľom – udržať sa pri moci za akúkoľvek cenu. Preto dnes budem veľa hovoriť o demokracii na Slovensku a menej o človeku, ktorý si našu pozornosť až tak nezaslúži.
Panie poslankyne, páni poslanci, už nástup súčasnej vlády mal a bol pre ľudí, mal byť a bol pre ľudí budíčkom. K moci sa dostali strany, ktoré nie sú štandardnými politickými stranami, ale schránkovými firmami či uzavretými partičkami kamarátov. Snaha za každú cenu dosiahnuť ústavnú väčšinu bola varovaním, že vládna koalícia je pripravená uskutočniť zásadné zmeny výhradne podľa svojich predstáv bez akéhokoľvek pokusu o širší politický a spoločenský konsenzus.
A vy, pán podpredseda, ak chcete niečo povedať, tak sa v zmysle rokovacieho poriadku prihláste a neskáčte mi tu za chrbtom do reči. Správajte sa slušne, máte na to už svoj vek.

Laurenčík, Milan, podpredseda NR SR
Ja som telefonoval. Prepáčte, ak som hlasnejšie hovoril, ale...

Pellegrini, Peter, poslanec NR SR
Ja som počul, ja som aj počul, čo ste povedali.
Pandémia a jej dôsledky okamžite obnažili skutočné predstavy vlády o spôsobe riadenia tohto štátu. Zákazy zhromažďovania, zákazy vychádzania, policajné manévre v uliciach, celé mesiace zbytočne predlžovaný núdzový stav. Mnohé z nich by sa v čase pandémie možno aj dali odôvodniť, ak by neboli samoúčelné a boli by naozaj výsledkom širšej politickej dohody a odporúčania odborníkov. Igor Matovič a jeho vláda však neboli schopní ani dohody a ani rešpektovania názorov odborníkov. Zákazy a obmedzenia sa rodili priamo v hlave vtedajšieho premiéra, menili sa doslova z hodiny na hodinu a vo viacerých prípadoch ani nerešpektovali Ústavu Slovenskej republiky. Už vtedy sa ukázalo, že ústavná väčšina pre Igora Matoviča znamená predovšetkým 95 hlasovacích automatov, pre ktorých je politický príkaz alfou a omegou. Bolo to popretie všetkých jeho dovtedajších sľubov o tom, ako majú priestor v politike dostávať rešpektované osobnosti s vlastným vedomím a svedomím.
Ako predseda vlády som si počas nástupu covidu veľmi dobre uvedomoval, že pandémia okrem závažných zdravotných prinesie aj mimoriadne nebezpečné spoločenské dôsledky, a preto som sa od samého začiatku až do konca snažil komunikovať s ľuďmi i s nastupujúcou vládou, aby sme nastávajúce ťažké časy zvládli ako národ v jednote a spoločnom odhodlaní.
HLAS ako opozičná politická strana podporil nespočet vládnych opatrení proti covidu, ak mali svoj elementárny zmysel. A zároveň sme predkladali aj obrovské množstvo vlastných riešení, ak sme videli, že vláda vo svojich úlohách ťažko a fatálne zlyháva. Aká však bola reakcia vlády na tento ústretový prístup? S opozíciou sa nerokuje, lebo je to mafia. Toto bola ich jediná mantra, arogantná a lživá, len aby sa vyhli akejkoľvek konfrontácii s vlastnou absolútnou neschopnosťou.
Predstava o vlastnej dokonalosti viedla Matovičove a Hegerove vlády k čoraz väčším chybám a zlyhaniam. Odmietala rešpektovať základné princípy demokracie aj v oblastiach, ktoré sa týkali podstatne dlhšieho časového rámca ako jedno volebné obdobie. Keď sa rodil európsky plán obnovy, ktorý má v najbližších rokoch priniesť Slovensku miliardy eur, Eduard Heger arogantne zopakoval, že s opozíciou sa nemieni baviť, pretože je to mafia.
Výsledkom bolo a bude naozaj veľké fiasko, pretože mentálne kapacity tejto vlády jednoducho na tak zložitú agendu, akou je plán obnovy, nestačia. Nedoplatia však na to súčasní ministri či poslanci, ale predovšetkým slovenskí občania, ktorým sa pred očami rozplýva príležitosť, aby sa vďaka európskej pomoci čo najrýchlejšie priblížili k najvyspelejším krajinám sveta.
Čoraz väčšia arogancia vlády, útoky na opozíciu a nezvládanie riadenia štátu mali jediný možný dôsledok. Totálne rozdelenie spoločnosti, aké sme od mečiarovských čias nezažili. Živenie tých najhorších pudov, agresivity a nenávisti. Rozoštvávanie ľudí, jedného proti druhému, rozkoly v rodinách, na pracoviskách, medzi priateľmi. A veľmi konkrétne neblahé dopady na čoraz väčšiu chudobu, zdražovanie či fatálne nezvládnutie pandémie, ktorá nás stála takmer 20-tisíc životov.
Politické dôsledky boli jednoznačné. Najnižšia dôveryhodnosť vlády v histórii a jasne prejavená vôľa občanov po zmene. V demokratickom a právnom štáte by sa o túto zmenu mohli pokúsiť, ale nie na matovičovskom Slovensku. Dvakrát v histórii požiadal ústavou predpísaný počet občanov o konanie referenda o predčasných voľbách a dvakrát sa takéto referendum bez problémov aj dialo. Trikrát v histórii sa Národná rada rozhodla sama ukončiť svoje volebné obdobie, pretože politická situácia si vyžadovala rozhodnutie priamo od občanov, a preto je úplne prirodzené, že v časoch doteraz najväčšieho chaosu, rozvratu a neschopnosti vlády riadiť tento štát sa rozhodlo 600-tisíc ľudí opäť využiť svoje ústavné právo a požiadať o možnosť nanovo rozdať karty. Napriek všetkým historickým precedensom sa však zrazu občania dozvedeli, že toto právo využiť nemôžu. Kroky pani prezidentky, Ústavného súdu aj koaličného valca viedli k tomu, že minulý týždeň ľudia definitívne stratili nádej sami rozhodnúť o svojich volebných zástupcoch aj počas volebného obdobia.
Bol to jeden z najhorších dní pre slovenskú demokraciu s nedoziernymi politickými a spoločenskými dôsledkami. Vládna koalícia totiž poprela ústavnú zásadu, že jediným nositeľom moci na Slovensku je ľud a že keď ľud moc dáva, má ju právo aj kedykoľvek vziať. Ľuďom na Slovensku bolo definitívne odopreté právo na politický odpor. A jediný, ktorý im zostal, je odpor občiansky. Lenže tento odpor musí byť chránený svojimi ústavnými a zákonnými rámcami. Na to, aby sa ľudia nestali absolútnymi nevoľníkmi, musia mať ochranu právneho štátu a jeho orgánov, a v tomto prípade predovšetkým orgánov justičných a trestnoprávnych. A minister vnútra je v tomto prípade kľúčovou postavou, od ktorej táto ochrana do veľkej miery záleží.
A to je aj dôvod, pre ktorý sme dnes tu. Demokracia na Slovensku totiž nie je zásadne ohrozená len politicky, ale, žiaľ, aj mocensky. Štátny represívny aparát dnes negarantuje občanom slobodu a ich práva. Naopak, garantuje porušovanie základných práv politicky nepohodlných jednotlivcov. Predvolebné výkriky Igora Matoviča o zatváraní politických oponentov sa počas dvoch rokov vlády pretavili do konkrétnych krokov časti polície, prokuratúry a justície, ktorých jediným cieľom nie je zdiskreditovať politickú opozíciu, ale dostať ju za mreže.
Ešte raz: Igor Matovič, Roman Mikulec a Daniel Lipšic nechcú opozíciu politicky zničiť, oni ju chcú zavrieť. Za akúkoľvek cenu. A sú pri tom pripravení porušiť všetky zásady právneho a demokratického štátu, aby to dosiahli. Títo ľudia vedia, že pri riadení štátu fatálne zlyhali, preto sa snažia naplniť svoj sľub, ktorý bol ich hnacím motorom v predvolebnej nenávisti a túžby po pomste, že svojich oponentov zavrú. Veľmi dobre vedia, že sľubovaný boj proti korupcii a očiste spoločnosti je nad ich mentálne a morálne schopnosti. To by totiž nesmeli tolerovať korupčné podozrenia okolo dnes odvolávaného ministra vnútra, nesmeli by zatvárať oči nad dotáciou 4,5-tisíca eur na jednu sviňu, nesmeli by tvrdiť, že nákup testov cez trnavskú firmičku s prepojením na Igora Matoviča bol symbolom transparentnosti.
Dámy a páni, oni nechcú bojovať proti korupcii, s ktorou majú kopec problémov vo vlastných radoch, oni chcú zatvárať, pretože touto skratkou chcú zvyšku svojich priaznivcov ukázať, že nezlyhali úplne vo všetkom. Samozrejme, ono to nie je celkom jednoduché začať v štandardnej demokratickej, v štandardnom demokratickom a právnom štáte zatvárať politických oponentov, lebo na to sa zvyknú ozvať médiá, zvyknú sa ozvať ľudskoprávne mimovládne organizácie a vo finále sa zvyknú ozvať aj občania. Ibaže s týmito prekážkami sa už naša vláda vysporiadala. Hovorím to veľmi nerád, ale mám čoraz väčší pocit, že mnohé médiá na Slovensku si prestávajú plniť svoju základnú spoločenskú úlohu strážneho psa demokracie. Ich redaktori z nezávislých objektívnych pozorovateľov sa stávajú jedinými majiteľmi pravdy a angažovanými aktivistami, ktorí svoju politickú orientáciu už vôbec neskrývajú a ktorá sa každý jeden deň odráža v článkoch a reportážach, ktoré občanom ponúkajú.
Zdá sa vám v poriadku, že minulotýždňové odmietnutie zmeny ústavy tu v tomto pléne kvôli referendu si nezaslúžilo žiadnu mediálnu pozornosť v žiadnom hlavnom, mainstreamovom médiu? Zdá sa vám v poriadku, že kým z iných nahrávok sa stali evergreeny politických hitparád, šialené prepisy rozhovorov tzv. elitných vyšetrovateľov sú stále pre médiá tabu? Zdá sa vám v poriadku, že akýkoľvek prešľap vlády a jej ministrov jej prejde bez potreby vyvodenia akejkoľvek personálnej zodpovednosti?
Nie. Ukazuje sa, že médiá nebudú stáť v ceste pánovi Matovičovi, Mikulcovi a Lipšicovi pri demontáži právneho štátu.
Spomenul som ale aj ľudskoprávne organizácie, ktoré sú tak aktívne pred všetkými parlamentnými voľbami. To je vtedy rečí o ľudských právach, o slobode a demokracii, to sú vtedy mediálne kampane za desiatky miliónov eur. A dnes, keď pomaly každý týždeň ústavný či najvyšší súd oznamuje porušovanie základných ústavných či občianskych práv ľudí vo väzbe, nepočuť od tretieho sektora ani slovo. Dnes netreba volať do Európskeho parlamentu a zvolávať sem poslancov? Netreba písať listy do Štrasburgu ani netreba organizovať rôzne kampane? Nie, ani toľko ospevovaný tretí sektor nebude stáť v ceste pánovi Matovičovi, Mikulcovi a Lipšicovi pri demontáži právneho štátu.
Ostali už len ľudia. Ich základné demokratické práva boli dva roky tvrdo obmedzované a zákazom referenda dostali mimoriadne tvrdú ranu. Ale je to posledná možnosť, ktorá Slovensku ostala. A preto znova pripomínam a oznamujem, že HLAS urobí všetko pre úspech referenda o zmene ústavy, aby si ľudia priamo vynútili rešpektovanie svojich práv a svojich slobôd.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ak by som chcel hovoriť o zlyhaniach, pre ktoré nemá Roman Mikulec ostať ministrom vnútra, mohol by som tu po vzore pána Matoviča vrieskať kľudne aj tri hodiny až do večerných správ a stále by som mal o čom hovoriť. Ibaže v tomto sa pán Mikulec ničím neodlišuje od svojich vládnych kolegov. Alebo snáď máte pocit, že Igor Matovič so sfalšovanou diplomovkou je kompetentným ministrom financií? Pán Vlčan protikorupčným ministrom pôdohospodárstva? Pani Milanová ministerkou kultúry s elementárnou autoritou v kultúrnej obci? Pani Remišová so svojimi ohromujúcimi znalosťami dobrou ministerkou regionálneho rozvoja? Pán Holý, potrebným podpredsedom vlády?
Veď to je čisté zúfalstvo, aká partia diletantov dnes sedí vo vláde. Každý jeden deň by sme mohli niektorého z nich odvolávať a každý deň by bolo aj prečo.
Odvolávanie Romana Mikulca naozaj nie je len o jeho neschopnosti. Je to aj o záruke, akú minister vnútra má predstavovať pre garanciu zachovania demokracie, garanciu rešpektovania práv každého jedného občana na Slovensku.
Roman Mikulec je však spolu s Igorom Matovičom garanciou niečoho úplne iného. Garanciou zneužívania orgánov činných v trestnom konaní, garanciou manipulácie vyšetrovaní, garanciou spolitizovania časti Policajného zboru a garanciou uprednostnenia pomsty pred spravodlivosťou.
Počas dnešnej rozpravy aj pri minulotýždňovej zaznelo – a ja ešte verím, že aj zaznie – tisíc konkrétnych dôkazov, ako pán Mikulec vo svojej funkcii zlyhal. A po dvoch rokoch je všetkým úplne zrejmé, že svoj rezort nezvláda.
Opakujem však, že ten zásadný dôvod na odvolanie Romana Mikulca je iný ako u jeho rovnako neschopných vládnych kolegov. Je ním priamy vplyv tohto pána na ohrozovanie základných demokratických štandardov, ktoré sú vo vyspelom svete samozrejmosťou. Ťažko skúšaná slovenská demokracia dostáva vďaka pánom Mikulcovi, Matovičovi a Lipšicovi ranu za ranou a čoraz viac sa dusí. Odvolanie ministra vnútra je prvým krokom k tomu, aby sa mohla znovu konečne nadýchnuť.
Ďakujem veľmi pekne za vašu pozornosť.