Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, čím začať. Verili sme do poslednej chvíli, že k takejto novele zákona nedôjde. Je na stole a myslím si, že je na opozícii v tomto prípade, aby poukázala na niektoré dôsledky, niektoré vyjadrenia predtým a povedala vlastne, čo sa mení. Pretože predkladateľ, a to nielen pán minister, ale aj stranu, ktorú tu reprezentuje, mení rapídne svoje názory, pre nás prekvapujúco.
Priznám sa, že som v plnej miere veril, keď som počul vyjadrenia pána ministra aj pána predsedu Kollára, že s trinástym dôchodkom a minimálnou mzdou sa nebude hýbať, no ale máme ich na stole, sú tu, a to aj napriek tomu, že sa urobili z toho opatrenia, možno aj mediálne z vašej strany, ale o tom budeme hovoriť možno pri zákone, ktorý sa týka trinásteho dôchodku.
Vláda sa rozhodla pre tento krok pozastaviť automat a znovu vrátiť do hry možno čiastočne aj politické rozhodovanie, každopádne zrušiť návrh zákona, ktorý mal navždy vyriešiť percentuálnu mieru a navždy naplniť všetky odporúčania, ktoré voči Slovenskej republike sme prevzali od Medzinárodnej organizácie práce a od európskeho sociálneho výboru vrátane napĺňania Európskej sociálnej charty. Všetky tieto inštitúcie odporúčajú dospieť ku každej jednej krajine v rámci Európskej únie k 60-percentnej minimálnej mzde, ktorá by sa automaticky potom riešila a posúvala podľa celkového vývoja ekonomiky a rastu priemernej mzdy.
No, týmto návrhom zákona dostáva toto riešenie veľkú stopku, pretože namiesto 656 eur hovoríme dneska o úplne inej sume, menšej, ďaleko menšej, ktorá si myslím, že aj vzhľadom na pandémiu, ktorá tu je, aj postavenie ekonomiky by v žiadnom prípade nebola ohrozovala, skôr opačne.
Dávam do pozornosti nemecký príklad, pretože sme v prvom čítaní a skôr budem hovoriť politicky. Nemci postupujú úplne opačne. Zvyšujú, a rapídne zvyšujú, pretože tvrdia, že zvýšiť minimálnu mzdu rapídne treba v čase krízy. To je motivačný faktor. No, možno rozdiel je v tom, že na strane Nemecka sedí na mieste práce, ministra práce, sociálnych vecí a rodiny sociálny demokrat. Ale ten rozmer ekonomický vníma a našiel plnú podporu aj kresťanských demokratov pri presadzovaní tejto myšlienky. Veľmi dobre ju rozviedol, dávam ju do pozornosti, pretože nie vždy všetko, čo je lacné, je efektívnejšie aj v takýchto časoch ako momentálne.
Veľmi prekvapujúca bola pre mňa skutočnosť, že pán minister išiel zavádzať aj tzv. štartovaciu minimálnu mzdu. Chvalabohu, nechal sa presvedčiť od sociálnych partnerov, už dnes nie je na stole, ale viackrát som to tu už naznačil a mám obavu, že aj v týchto dňoch budeme často opakovať slová pokus – omyl. Ale takto sa nedá riadiť. Pokus – omyl v rezorte práce a sociálnych vecí znamená zneistenie, znamená problém, neznamená absolútne efektívnejší spôsob riadenia a, naopak, zneisťuje ľudí.
V programovom vyhlásení vlády máte uvedené, že je potrebné urobiť všetko pre to, aby sa minimálna mzda zvyšovala, to je hneď v prvej časti. Prijal som to v maximálnej miere, i keď som neveril tomu, že v plnej miere všetko dodržíte, ale treba povedať, že táto vec sa diametrálne, a opakujem ešte raz, diametrálne líši. Čo to je štartovacia mzda?
Ďalšia úloha, ktorá je v programovom vyhlásení vlády, hovorí o záujme vyrovnávať regionálne rozdiely. No ale veď týmto sa navyšujú regionálne rozdiely. Pýtam sa, prečo by mali ľudia na východe republiky zarábať ako štartovaciu mzdu menej ako niekde na západe? Kto bude robiť za štartovaciu mzdu, keď plus-mínus rozdiel medzi sociálnymi dávkami a nejakou štartovacou mzdou je nič?! Načo by sa oplatilo niekomu robiť? Absolútne zlé riešenie. Nepripravené. Možno to bol taký ústupový variant pána ministra, jak keď sa ide na oný, na vietnamský trh, že je tu jeden záujem, druhý a niekde v strede sa stretneme. Ale toto bolo úplne zlé riešenie. Nakoniec som rád, že z tohto, z tohto omylu sa jednoducho v maximálnej miere ustúpilo.
Veľmi ma zaujímalo a vracal som sa často do toho nášho minulého volebného obdobia, keď sa tento návrh schvaľoval, lebo to nebolo dva dni pred voľbami, to bolo skoro rok pred voľbami, niekde v lete, bol čas a priestor, a veľmi ma potešilo, že to neboli len vládne strany vtedy, ale že to bola aj strana SME RODINA, ktorá podporila tento návrh. Som rád, že aj pán minister to potvrdil. Len čo to je za schizofrénia, že v čase, keď sa to má realizovať, sa z tohto jednoducho ustúpi? Veď vy ste oklamali vašich voličov! Zaslúžia si to? Prečo?
A teraz, ak dovolíte, vrátim sa ešte k jednej veci. Písal sa rok 2017, strana SME RODINA robila veľkú konferenciu, z ktorej som mal príjemné pocity: "Starostlivý štát pre dolných päť miliónov." Nádherné pomenovanie a veľmi dobré závery: "Každý, kto pracuje, musí mať istotu slušného života a nie iba prežívania. Sme presvedčení, že Slovensko sa stará o každého človeka. Každý by mal preto dostať nielen prácu, ale aj spravodlivú mzdu a šancu na dôstojný život. Je pre nás neprijateľné, že na Slovensku narástla pracovná chudoba. Zásadne nesúhlasíme, aby na Slovensku stúpal naďalej počet ľudí, ktorí pracujú a ich životné podmienky sa nezlepšujú. Čo majú slovenské rodiny zo života? Iba prežívanie zo dňa na deň."
Citujem z materiálov a z podkladov z tejto konferencie: "Dobrým príkladom zvyšovania platov o pevnú sumu je minimálna mzda. Vzhľadom na výkonnosť ekonomiky je slovenská minimálna mzda výrazne podhodnotená. Slovensko má najväčšiu produktivitu práce spomedzi všetkých stredoeurópskych a východoeurópskych štátov Európskej únie. Ako minimálnu mzdu máme momentálne iba na úrovni 435."
To sa píše rok ´17/´18. V Estónsku je toľko, v Slovinsku je raz toľko. Skrátka, veľmi pekné myšlienky, presné pomenovania.
Moja poznámočka, ak dovolíte, k tým záverom, ktoré ste vtedy prijali. Ak ste chceli v roku 2017 za štyri roky zvýšiť minimálnu mzdu na 650, čo bol jeden zo záverov tejto konferencie, znamenalo by to každoročne zvýšenie o necelých 54 eur. Teraz sa zvyšuje o 43, no skutok utek, pretože práve v roku ´21, o ktorom sa bavíme, by ste boli na základe realizácie tohto vášho zámeru dosiahli to, čo dneska odmietate. To je ďalší fakt toho, že tie čísla neboli nejak vymyslené, že vy ste na nich vážne jednoducho robili. Vyjadrenie pána Kollára k zvyšovaniu minimálnej mzdy pre rok 1919 (pozn. red.: správne malo byť "pre rok 2019"), keď sa zvýšila o 40 eur na 520, sám šéf strany SME RODINA Kollár uviedol, že podľa nich je budúcnosť, budúcoročná minimálna mzda ne-dos-ta-toč-ná. "Ak by sa spravodlivo prerozdeľovali financie z DPH medzi zamestnancov, štát a kapitál, tak by to malo byť podstatne viac. Za nás budeme tlačiť na rast minimálnej mzdy." Ako keby som čítal Kapitál Marxa. Perfektne pomenované veci. No ale skutek je niekde úplne inde.
Preto si dovolím povedať, pán minister, z politického hľadiska pri prvom čítaní, podviedli ste ľudí. Veril som tomu, že tento sľub dodržíte. No a nehovoriac o tom, budeme asi hovoriť, keď budete predkladať zákon ohľadom, novelu zákona ohľadom tripartity, vy ste vlastne narušil sociálny zmier aj s odborármi, tí dnes štartujú do ulíc, aby zákonným spôsobom, pretože majú právo aj na takýto, na takéto vyjadrenie svojho postoja, poukázali na to, že boli oklamaní. A boli oklamaní človekom a stranou, ktorá im sľúbila a ktorá na základe toho dostala aj, predpokladám, reálny počet hlasov. O to je to závažnejšie, o to je to nebezpečnejšie, pretože prestávate byť dôveryhodní. A akékoľvek riešenia pokus – omyl, musia skončiť, pretože zavádzate nielen seba, ale v týchto ťažkých časoch aj celú slovenskú, slovenskú verejnosť.
Preto by som vás chcel požiadať bez nejakých návrhov na riešenie alebo doplnky do toho vášho návrhu, ponechajte to, čo tu bolo, čo je v súčasnosti platné. Všetci budú spokojní. Som presvedčený, že prostriedky na to sú. Zamestnávateľom sa pomáha iným spôsobom a treba si uvedomiť, že koľko je dnes na Slovensku ľudí, ktorí sú na hranici minimálnej mzdy.
Ja viem, čo v tomto prípade zamestnávateľom hlavne vadí, a to sú príplatky. No ale, pán minister, musíme mať spoločný záujem urobiť všetko pre to, aby sme neboli hanbou Európy vzhľadom na pozíciu, v ktorej sa Slovenská republika nachádza, čo sa týka počtu odpracovaných nadčasových hodín. Veď to nemôže byť hlavný prostriedok, aby si ten zamestnanec na seba zarobil, že bude robiť od nemlátom do nemlátom. Znova omyl – pokus. Prvá novela Zákonníka práce, ktorú ste predložil, štyristo hodín navyše aby robili. Čo to je za riešenie?! Kde sa dostávame?! Toto je sprostý kapitalizmus 19. storočia! To nikto hádam nechceme, aby sme sa dostávali do takýchto pozícií. To znamená, že áno, je treba pomôcť v maximálnej miere zamestnávateľom, čo sa do istej miery aj deje, ale oni to musia vrátiť iným spôsobom. Zdvihnúť.
Na Slovensku musí byť záujem pracovať. Záujem pracovať bude vtedy, keď rozdiel medzi minimálnou mzdou a sociálnymi dávkami bude čo najväčší, a to aj na tom východe Slovenskej republiky, možno aj pre tých ľudí z tých osád. Aj tí si vedia veľmi dobre zrátať, keď zoberú jeden, druhý, tretí príspevok, čo im to dá a koľko im prinesie výška minimálnej mzdy. To znamená, riešime aj osvetu ľudí, aby záujem pracovať mali. Toto je dôležité si uvedomiť.
No a potom ten ďalší, to ďalšie obmedzenie, ktoré sa týka minimálnych pracovných tried, to znamená nie násobky, ale len istá suma pravidelná. Treba si uvedomiť jednu vec, že za minimálnu mzdu môže nastúpiť absolvent rôznej kvalifikácie, rôzneho vzdelania. Je celkom logické, že by mal mať úplne inú nástupnú mzdu ten, kto ide pracovať so základným vzdelaním na adekvátnu prácu, a ten, kto má vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa a adekvátne k tomu sa zaraďuje na minimálnu prácu, samozrejmá vec, že s úplne inou zodpovednosťou. To nie je výmysel Slovenska, to je bežná prax, ktorá v Európskej únii beží, funguje a je v plnej miere osvedčená.
Pán minister, ešte raz vás chcem poprosiť, skúste tieto veci kompletne zvážiť, možno ešte raz vyvolať stretnutie aj s tými, koho ste, nechcem povedať, že vyhnal, minimálne odignoroval z toho sociálneho dialógu, lebo sociálny dialóg, to je a bude základná metóda práce počas celých štyroch rokov alebo koľko budete minister a z toho sa nedá odísť. To treba akceptovať a akceptovať aj toho na tej druhej strane. Tripartita, to sú traja rovnocenní partneri: zamestnanci, zamestnávatelia a štát. Nikto nie je prvý, druhý ani tretí. Pokiaľ bude medzi nimi zmier, pokiaľ sa bude robiť tá politika tak, že sa budú prijímať aj kompromisy, tak bude aj sociálny zmier a na tom by nám malo v maximálnej miere záležať.
Ďakujem. (Potlesk.)
