Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, pani ministerky, milí kolegovia, dovoľte pár slov k európskej časti programového vyhlásenia vlády. Už sme sa na túto tému bavili minulý týždeň a chcem poďakovať kolegom z európskeho výboru pani poslankyni Pleštinskej, pánu poslancovi Gogovi, pánovi poslancovi Kmecovi v neprítomnosti za ich slová na túto tému.
Požiadal som o slovo, lebo nechcem, aby nám ušiel jeden dôležitý bod z programového vyhlásenia. Táto vláda sa totiž podujala urobiť vo vzťahu k Európe niečo, čo nám doteraz unikalo. Konečne zobrať náš európsky osud do slovenských rúk a začať meniť Európsku úniu viac vo vlastný obraz.
V dokumente, v programovom vyhlásení sa jasne píše, že sa musíme prestať stavať k európskej politike ako k zahraničnej, že si musíme urobiť viac jasno v tom, akú Európsku úniu chceme, a že táto diskusia musí prebehnúť na najvyšších úrovniach vlády, nielen medzi úradníkmi či diplomatmi, akokoľvek šikovní sú. Inými slovami, po prvýkrát ide tento dokument do relatívne veľkého detailu nielen v otázke, ktorá je už takou témou kontinuity, že sme súčasťou EÚ a prečo, ale to hlavné nové je, že ide do veľkého detailu v otázke, že ako chceme členstvom narábať.
Ja viem, ono to znie tak trošku technicky, nudne a možno tak trochu ako politická floskula - uchopiť európsky osud do slovenských rúk. Ale ide o potenciálne dôležitú zmenu, mimochodom, priamo z programu ZA ĽUDÍ a som veľmi vďačný ministrovi zahraničných vecí a európskych záležitostí, zhodou okolností po mojej ľavici, za jeho spoluprácu v tomto bode.
A teraz, prečo sme to tam chceli a prečo ide o veľa. Viete (ruch v sále a zaznievanie gongu), ako krajina máme dlhodobo taký trochu nešťastný zvyk – a to sa vzťahuje na všetky predošlé vlády, nielen tú, čo práve odišla z funkcie –, že rozhodnutia Európskej únie málokedy iniciujeme, málokedy formujeme, skôr reagujeme. Väčšinou sme za, niekedy sme proti, ako to bolo v prípade kvót pre azylantov, ale skoro vždy je to v reakcii na iných, až na pár výnimiek ako západný Balkán a na pár výnimiek v podobe osobností ako práve pán minister Korčok. Tých našich nápadov zo slovenskej dielne, tých našich politikov pripravených v tej európskej pô..., na tej európskej pôde hovoriť s inými ako rovný s rovným, je už pomenej. Povedal by som tak pekne po slovensky, že ako šafranu. Vieme takto fungovať, vieme sa takto trošku motkať po Bruseli bez zanechania nejakej brázdy, ale platíme za to dane, daň v dvoch rovinách.
Po prvé, pokiaľ Slovenska nezačne meniť rozhodnutia Európskej únie viac vo svoj obraz, budú nám unikať príležitosti posilniť prosperitu tejto krajiny. Jeden príklad za všetky. Členské štáty Európskej únie sa skladajú na nemalú sumu, ktorá potom financuje prepojenie železničných či iných cestných, či cestných sietí. Tieto cezhraničné spojenia potom vedia ekonomicky zdvihnúť celé regióny, ako vy, čo žijete pri hraniciach, dobre viete. Sú to aj naše peniaze, skladáme sa na ne aj my, ale už ich využívame menej šikovne ako ostatní. Keď sa začnú diskusie o tom, kam ich investovať, do akých projektov, nie vždy sme prítomní, niekedy vstúpime neskoro, niekedy vôbec. No a potom sa nečudujme, že nám neujde.
Ten druhý silný dôvod, pre ktorý treba pristupovať k Európskej únii aktívnejšie, je ten, že nielenže prichádzame o príležitosti, ale, obávam sa, že si zarábame na slušnú vlnu euroskepticizmu.
Pozrite, každý z nás chce byť hrdý na to svoje, to majú kolegovia z ĽSNS prečítané veľmi dobre, ja súhlasím. Nikto nechce byť iba do počtu. Väčšina z nás, drvivá väčšina Slovákov chce byť nielen hrdá na to svoje, ale cítia sa byť zároveň doma v Európe, ale to sa môže zmeniť, ak sa raz ujme, že v Bruseli nemáme váhu rovnú iným, že iní rozhodujú a my sa prispôsobujeme. Nie je to tak, ale dlhodobou pasivitou by sme si vedeli na takéto vnímanie zarobiť.
Vlády, táto vláda, tie budúce budú vedieť, iba ak budú vedieť zmysluplne formovať rozhodovanie v Bruseli, presvedčia slovenskú verejnosť o tom, že Brusel, Európa sme aj my, iba tak sa začneme cítiť v Únii reálne doma.
Chcem, aby bolo jasné, tie príklady, ktoré som uviedol, nie sú zlyhaniami - zlyhaniami v úvodzovkách - Bruselu či iných členských štátov. Tiež si len robia svoju domácu úlohu a robia si ju lepšie ako my. Príležitosti ako spomínaný fond pre cezhraničné dopravné siete sú otvorené nám rovnako ako všetkým iným. A je len a len na nás, na Slovákoch, aby sme si tieto príležitosti nenechali ujsť. Opäť, nie Európska únia, nie Brusel, ale naša vlastná občasná plachosť sú tým problémom, na ktorom treba popracovať.
A teraz ako na to, ako ten pasívny prístup zmeniť, ako zanechať v Európskej únii možno trošku hlbšiu európsku alebo slovenskú brázdu, to nie je žiadne tajomstvo. V programovom vyhlásení nájdete úplne jasný recept. Chce to mať viac ľudí vo všetkých rezortoch, nielen na rezorte zahraničných vecí a európskych záležitostí, ktorí Európskej únii rozumejú a pomôžu vláde tie príležitosti, ktoré tam vznikajú, identifikovať a ustrážiť. Títo ľudia musia mať jasne zadefinované od ministrov, že ktoré politiky treba prioritne formovať, lebo ako menšia krajina asi nebudeme stíhať rovnako kvalitne pokryť všetky agendy Európskej únie. Chce to viac pracovať so Slovákmi v európskych inštitúciách, ktorí sú vlastenci, tiež chcú pomôcť, majú reálny vplyv na rozhodovanie Európskej únie, ale často narážajú na nezáujem zo strany vlády.
Som rád, že máme vo vláde aktívnych ministrov a ministerky, ktorí žijú európskymi témami, vedia sa v nich pohybovať a vedia, akú Európsku úniu chcú, lebo bez tohto mentálneho nastavenia to nepôjde.
Držím im palce a ako predseda Výboru Národnej rady pre európske záležitosti urobím všetko pre to, aby pri tej časti programového vyhlásenia, ktorá hovorí o väčšej slovenskej stope, o väčšej slovenskej brázde v Európe, neostalo iba pri slovách.
Ďakujem. (Potlesk.)
