Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vojna, ktorá vypukla na Ukrajine, bola pre väčšinu z nás veľmi nepríjemným prekvapením, čo sa zdá, nedá povedať o čelných predstaviteľoch nášho štátu. Tí súdiac podľa toho, ako ju predpovedali, vedeli mnohé z toho, čo sme my nemali šancu vedieť a keďže ako sa zdá o tom, že vypukne vedeli, mali úmerne tomu aj včas a rýchlo konať.
Aj laikom a bežným...
Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vojna, ktorá vypukla na Ukrajine, bola pre väčšinu z nás veľmi nepríjemným prekvapením, čo sa zdá, nedá povedať o čelných predstaviteľoch nášho štátu. Tí súdiac podľa toho, ako ju predpovedali, vedeli mnohé z toho, čo sme my nemali šancu vedieť a keďže ako sa zdá o tom, že vypukne vedeli, mali úmerne tomu aj včas a rýchlo konať.
Aj laikom a bežným občanom bolo jasné, že ako vojnovému konfliktu nášho východného suseda príde, jedným z jeho najväčších prejavov, ktorý nás výrazne postihne, budú početné utečenecké vlny, na ktoré je potrebné pripraviť sa teoreticky aj prakticky. Čo všetko sa v tomto smere už pred vojnou urobilo, neviem. Podstatné však je, že v okamihu, kedy bolo potrebné robiť niečo konkrétne, sa z úrovne štátu neurobilo takmer nič.
Čo ma oprávňuje k tomuto tvrdeniu? Nuž skutočnosť, že z úrovne štátu dlho neprechádzali žiadne informácie, žiadne pokyny a ani nič čo by mohlo naznačovať, že štát vie o tom, čo sa za našimi hranicami deje a problémy, ktoré sa hneď začali ukazovať, vie a je pripravený v čas riešiť. Som primátorom najväčšieho zo slovenských miest, ktoré sú blízko k Ukrajine, od Michaloviec k hraniciam je to len 30 km. Domnievam sa preto, že sme mali byť medzi prvými, ktorých mali kompetentní predstavitelia štátu osloviť, aby sme spolu, štát a samosprávy, pomohli nielen zvládnuť očakávaný nápor utečencov, ale mali sme spoločne pôsobiť aj smerom k nášmu obyvateľstvu, aby v jeho radoch nedochádzalo k panike, aby sme spoločne aj smerom k nemu pôsobili prohumanitárne.
Aká bola však realita? Nielenže nás nikto neoslovil, ale z úrovne štátu bola dlho ignorovaná aj naša vlastná iniciatíva. Už na druhý deň ráno po vypuknutí vojny, teda 25. februára, sme zvolali krízový štáb mesta, na ktorý sme pozvali aj zástupcov štátu práve s cieľom, aby sme sa dohodli na koordinácii našich postupov, pretože už nám bolo jasné, že nás riešenie tohto problému neminie.
Na náš veľký údiv sa nielenže nikto a bez ospravedlnenia na tomto stretnutí nezúčastnil, ale údajne bola kompetentným pracovníkom aj zakázaná akákoľvek komunikácia s nami. Neviem, či to bolo na pokyn ministerstva alebo či to bola iniciatíva našej prednostky okresného úradu, podstatné však je, že namiesto spoločného rýchleho postupu sme si, ako už neraz predtým, museli znova poradiť sami. Jediní, s kým sme sa mohli poradiť, boli kolegovia z centrály Združenia miest a obcí Slovenska, osobitne pán starosta bratislavského Lamača Ing. Baňacký, ktorý okrem nás komunikoval spoločný riadený postup aj s mestami Sobrance a Vranov nad Topľou. Aj na základe toho sme intenzívne a za krátky čas vytvorili priestory na prijímanie utečencov, ich registráciu a ubytovanie, pričom treba vyzdvihnúť pomoc, ktorú nám prostredníctvom bývalého prezidenta Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky generála Nejedlého poskytli dobrovoľní hasiči z Oravy, Bánoviec nad Ondavou a z iných slovenských miest, ktorí k nám priniesli a postavili stany, v ktorých prví z utečencov prespávali do okamihu, kým sa nepresunuli ďalej.
Potrebný materiál ako lôžka, matrace, vankúše, spacie vaky, deky a trvanlivé potraviny pre naše potreby a pre potreby nášho partnerského mesta Užhorod, pre ktoré sme takisto chytali a dopravili požadovanú pomoc, nám hneď začali dovážať dobrovoľníci a samosprávy z celého Slovenska, ale aj zo zahraničia. Z toho teda vyplýva, že už v prvých dňoch sa aktivizovali mnohí, avšak s výnimkou štátu. Ten nás naďalej ignoroval a prebudil sa zhruba po týždni, kedy sa na základe asi pokynov z ministerstva začala aktivizovať aj naša pani prednostka okresného úradu, ktorá nám tam začala prinášať, žiaľ, chaos.
Podľa informácií, ktoré mám, neviem, či pokynmi zhora alebo jej vlastnými pokynmi, dokázala za krátky čas dokonale znechutiť všetkých, vrátane príslušníkov cudzineckej polície, s ktorými sme začali podľa jej požiadaviek vytvárať čo najlepšie podmienky pre veľkokapacitné registračné centrum. Pre objektívnosť treba povedať, že spolupráca s nimi a spolupráca s okresným vedením Hasičského a záchranného zboru na pleciach, ktorého bola z úrovne štátu prenesená hlavná ťarcha, bola na želateľnej úrovni. Medzitým sa na hraniciach odohrával ďalší a ešte väčší chaos. Dobrovoľníkov ochotných všemožne pomáhať tam nikto nekoordinoval a čoskoro to tam vyzeralo ako na jarmoku. Zmätku, ktorý tam panoval, bolo v tom čase možné všetko. Aj napriek úsiliu colníkov a polície sa nám mnohí z utečencov dostávali bez kontroly a je možné, že sa tu vtedy do priestoru Európskej únie dostali aj neželené elementy, ale možno aj ktovie kto a ešte ktovie z akého dôvodu.
Aj tam v prvých dňoch bol štát cítiť len veľmi málo. Problémy, ktoré mal riešiť štát a neriešil ich, mali aj ostatné východoslovenské mestá a obce. Najvypuklejšie sa prejavili v Košiciach, kam mierilo množstvo utečencov z hraníc ako k svojej prvej priestupnej destinácii. Stav, ktorý mi v rozhovore popísal primátor Košíc, ale aj primátori Sobraniec a Trebišova len potvrdzuje, že nekonanie prednostov okresných úradov a nekonanie ďalších kompetentných zložiek štátu nebolo náhodné. Štát aspoň na okresnej úrovni, všetci nevieme prečo, zaspal.
Dá sa povedať, že štát do toho mierou, akou mal reagovať už od prvých chvíľ, vstúpil len nedávno. V prípade Michaloviec, žiaľ, opäť veľmi necitlivo. Namiesto poďakovania, strohé príkazy na odstránenie stanov, ktoré postavili dobrovoľní hasiči pri našej mestskej športovej hale, a ďalšia komunikácia pri výstavbe toho, čo tam teraz je, prebiehala najmä preto, že sme sa jej hlavne my iniciatívne dožadovali. Vtedy som mal možnosť na svoj veľký údiv aj prvýkrát zaregistrovať, že väčšiu časť toho, čo v priestoroch, ktoré sme pripravili a ktoré ste, teda štát bez jediného náznaku od nás prevzal, bude robiť namiesto štátu privátna spoločnosť. Ako to robí, už neviem povedať, pretože vďaka nezáujmu štátu o nás sme my, sme sa aj my stiahli, avšak aj na tomto fóre chcem potvrdiť našu ochotu a pripravenosť podieľať sa na všetkom rozumnom, čo už v súvislosti s touto problematikou bude potrebné riešiť a bude to riešiteľné z našej úrovne.
Vrcholom arogancie zo strany štátu bolo však veľmi necitlivé umiestnenie stanového mestečka, ktoré v Michalovciach vybudovali Taliani. Bez komunikácie s mestom bol umiestnený uprostred obytnej zóny v areáli jednej z našich stredných škôl. Toto veľmi necitlivé umiestnenie, ktoré môže perspektívne vytvárať napätie medzi miestnym obyvateľstvom a utečencami, o čo nám, predpokladám, nejde, žiaľ, požehnal aj Košický samosprávny kraj. Ten ak už teda mal to riešiť on, namiesto toho, aby ponúkol na tieto účely oveľa vhodnejšie priestory v areáli svojich stredných škôl na Kapušanskej ulici, s týmto zlým umiestnením a poškodením areálu Gymnázia na ulici Ľudovíta Štúra, evidentne súhlasil, čím okrem iného znemožnil aj výučbu telesnej výchovy na tejto škole, čomu sa podľa mňa tiež dalo predísť.
Všetko to, čo som tu v krátkosti opísal, je neklamným dôkazom dvoch skutočností. Jednak laxného prístupu štátu k problému ukrajinských utečencov a jednak neschopnosti kompetentných pracovníkov riadiť a komunikovať potrebné s tým súvisiace procesy. A za nich, ako aj za všetko s tým súvisiace, politickú zodpovednosť nesie minister vnútra Roman Mikulec. Preto ako jeden z predstaviteľov našich samospráv, návrh na jeho dnešné odvolanie určite podporím.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis