Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Detský pacient má v rámci zdravotníckeho systému špecifické postavenie, keďže choré dieťa sa psychosomaticky odlišuje od chorého dospelého človeka. Dieťa reaguje na skutočnosť, že musí byť hospitalizované, odlišne. A objavujú sa uňho častokrát pocity strachu nielen zo samotného pobytu v nemocnici, liečby, ale aj strachu z opustenosti. Preto je pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nevyhnutné dbať aj na psychickú a emocionálnu stránku dieťaťa.
Prínos prítomnosti rodiča k celkovej pohode dieťaťa, ktorá má vplyv aj na rýchlejšie uzdravenie dieťaťa, je dokázaný. Prítomnosť osoby, ktorú dieťa pozná, ktorej dôveruje, pomáha zmierniť stres z neznámeho nemocničného prostredia. Z tohto dôvodu je potrebné vytvoriť podmienky pre prijatie rodiča na hospitalizáciu spolu s dieťaťom, ktorý pre dieťa nepochybne predstavuje významnú psychickú podporu a v konečnom dôsledku prispieva k efektívnejšiemu procesu liečby dieťaťa, o čo sa všetci snažíme v slovenských podmienkach, verím. (Zaznievanie gongu.)
Právo detských pacientov na sprevádzajúcu osobu okrem vyššie uvedeného vychádza aj z ústavného práva na súkromný a rodinný život, ktoré je už dnes súčasťou nášho právneho rámca a je tiež súčasťou práv dieťaťa zakotvený v medzinárodných dohovoroch, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a majú prednosť pred slovenskými zákonmi. Vnútroštátna legislatíva v tejto oblasti však toto právo nedostatočne upravovala a absentovala jednoznačná legislatívna úprava. Preto táto zmena, preto táto motivácia dostať to tam.
Právo rodičov na nepretržitý kontakt s dieťaťom nemožno obmedziť a naozaj rodičov možno odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu alebo na základe zákona. Toto je veľmi kľúčové, keď sa opierame o právne argumenty tu v našich slovenských podmienkach. A samozrejme aj Charta základných práv Európskej únie hovorí, že pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy tie najlepšie záujmy dieťaťa.
Ďalším veľmi významným dokumentom, ktorý túto skutočnosť upravuje, je Charta práv hospitalizovaných detí, na ktorú už dnes odkazujú mnohé slovenské nemocnice, čomu som ja veľmi rada. Podľa čl. II tejto Charty majú deti v nemocnici vždy právo mať pri sebe svojich rodičov alebo ich zástupcu. Právo všetkých detí mať pri sebe kedykoľvek bez obmedzenia svojich rodičov je integrálnou súčasťou starostlivosti o deti v nemocnici, tak ako to mu priznali medzinárodné organizácie.
Nebudem vás ďalej zaťažovať ďalšími právnymi argumentami, viete ich nájsť v mojej dôvodovej správe, ale čo považujem za veľmi kľúčové ako, ako matku, ako človeka, ktorý sa venuje témam matky a dieťaťa v našom politickom prostredí, je to možno jeden príbeh, ktorý vo mne naozaj vyvolal potrebu zaoberať sa touto témou.
Pred pol rokom mi uprostred noci volala jedna matka, ktorá si na mňa kontakt našla cez ix ďalších ľudí a naozaj s obrovským plačom ma prosila o pomoc. Hospitalizovali jej polročného syna. V tom čase som aj ja mala polročné dieťa, no pravidlá oddelení nedovoľovali, aby zostala v nemocnici s ním. Pukalo mi srdce z jej strachu a z bolesti o vlastné dieťa a ja rozumiem, že skúšala možné aj nemožné, aby svojho synčeka mohla v týchto ťažkých chvíľach mať pri sebe, držať ho za ruku a byť mu oporou. Urobila by som presne to isté a priznám sa, že ako právničku ma zarazilo, že je vôbec možné, právne možné vzhľadom na súčasnú legislatívu oddeliť matku od niekoľkomesačného dieťaťa. Personál bol však citliví, vôbec im to nedávam za vinu, naozaj v spleti pandemických pravidiel nechceli pochybiť. No som rada, že to nakoniec tejto mame umožnili a že bola pri svojom dieťatku.
V mnohých iných prípadoch to však nedopadlo rovnako a rovnako to nedávam za vinu zdravotníckemu personálu, ale možno nejednoznačnosti našej právnej úpravy, ktorá pre nás právnikov je v tomto veľmi čitateľná, ako som už povedala odkazujúc na medzinárodnú právnu úpravu, ale aj našu ústavu, no pre ľudí v tomto zdravotníckom prostredí a taktiež rodičov nemusí byť úplne zreteľná. Preto považujem za kľúčové, aby sme my z tejto pozície zákonodarcov naozaj urobili poriadok v našom legislatívnom rámci a tieto práva sprehľadnili a urobili ich naozaj čitateľnejšie pre verejnosť a ak ide o maloletých, práve pre tých, ktorí majú ich práva chrániť.
Takže toľko z mojej strany a som otvorená naozaj konštruktívnej diskusii, ktorá už prebieha aj v iných poslaneckých kluboch, veľmi sa tomu teším a v druhom čítaní bude priestor na precizovanie tých vecí, o ktorých sme sa už s kolegami bavili.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Iniciujem novelu, ktorá deťom zákonom prizná právo na prítomnosť blízkej osoby počas poskytovania zdravotnej starostlivosti. Toto právo je štandardom práv maloletého pacienta v celej Európskej únii. Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej alebo zdravotnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. O tom som presvedčená. Aby už žiaden rodič nemusel bojovať za možnosť držať svoje dieťa za ruku, keď ho dieťa najviac potrebuje.
Zároveň táto novela zakotvuje aj právo ženy pri pôrode mať pri sebe blízku osobu, ktorá si sama, ktorú si sama určí. Sama som rodila počas pandémie a viem, akú nálož strachu ženy prežívali, keď nevedeli, či im bude dovolené mať pri pôrode prítomného partnera alebo inú blízku osobu. Veľmi si želám, aby sme aj do budúcna dokázali aj my ako zákonodarcovia predísť týmto obmedzeniam práv a aby sa tieto ženy už nikdy nemuseli strachovať o túto možnosť.
Viem, že pripravenosť nemocníc na túto zmenu nie je stopercentná. Uvedomujeme si to my ako zákonodarcovia, uvedomuje si to aj exekutíva. Navyše stále bojujeme s pandémiou, ktorú porazíme len zodpovedným dodržiavaním opatrení. Preto aj z tohto miesta navrhovateľa chcem vyzvať všetkých rodičov, budúcich rodičov a taktiež aj zdravotníkov k ohľaduplnosti, pracujú v ťažkých podmienkach práve ľudia v zdravotníctve a denne zachraňujú životy. Preto vzájomným rešpektom a úctou dokážeme získať na oboch stranách. Chcem poďakovať pánovi ministrovi Lengvarskému za jeho snahu posúvať naše zdravotníctvo vpred a ďalším kolegom, ktorí na tomto participovali.
Do rozpravy sa hlásim ako prvá.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Navrhovaná zmena naráža na to, že v súčasnosti naša platná právna úprava zákona o ochrane osobných údajov spôsobuje skutočne veľké ťažkosti v oblasti pripomínania obetí totalitných režimov. Konkrétne obetí holokaustu, ale aj iných režimov či pamiatky padlých hrdinov. S týmito ťažkosťami sú konfrontované rôzne subjekty, napríklad mimovládne organizácie, občianski aktivisti, ktorí sa zasadzujú o pripomínanie si týchto obetí, a ktorí majú záujem organizovať pietne akcie či vybudovať pamätník s menami konkrétnych obetí.
Zákon o ochrane osobných údajov v súčasnosti zároveň komplikuje aj zámery vytvárať virtuálne cintoríny, teda snahy vzdať úctu konkrétnym obetiam či padlým v online priestore. Súčasné znenie zákona totiž vyžaduje súhlas všetkých blízkych osôb, všetkých, podotýkam, čo je až absurdné, ktorého získanie vzhľadom na historické okolnosti, zachovanosť prameňov je nereálne a nedosiahnuteľné. Pokiaľ ide o pietne akcie zamerané na pripomínanie si pamiatky obetí holokaustu, akými sú napríklad čítania mien obetí, naplnenie podmienok v súčasnosti platnej právnej úpravy je takisto nereálne, nenaplniteľné, nakoľko stotožnenie a kontaktovanie všetkých blízkych osôb za účelom získania ich súhlasu dnes nie je možné.
Keď sa tieto akcie dejú, tak sa dejú prakticky na veľmi krehkej právne hrane. V období holokaustu došlo k zavraždeniu približne 70 000 židov žijúcich na území vtedajšej Slovenskej republiky a ďalších asi 35 000 židov z územia dnešného južného Slovenska, ktoré v danom období bolo súčasťou Maďarska.
Obeťami nacistov a ich kolaborantov sa stalo aj mnoho Rómov pochádzajúcich z územia Slovenska. V mnohých prípadoch boli vyvraždené celé rodiny. Zároveň sa mnohí z tých, ktorí prežili, po skončení 2. svetovej vojny z územia Slovenska vysťahovali a nie je možné ich ani stotožniť, ani kontaktovať. Snahy o zaistenie súhlasu všetkých blízkych osôb komplikuje aj nedostupnosť a nezachovanosť prameňov. Požiadavky kladené súčasným znením zákona o ochrane osobných údajov tak nie je možné z dôvodu objektívnych skutočností pri zámere realizovať napríklad pri pietnych akciách, ktoré som spomenula, ani pri tom budovaní pamätníkov alebo pri rôznych iných aktivitách s tým spojených.
Druhý dôvod okrem tohto pripomínania si obetí a padlých, kvôli ktorému pristupujeme k tejto zmene zákona, je dokumentovanie osudu týchto obetí. Zákon komplikuje snahy zdokumentovať osudy obetí totality padlých a poskytovať ďalšie informácie. V praxi sú napríklad mimovládne organizácie aj historici konfrontovaní so žiadosťami konkrétnych fyzických osôb a právnických osôb, napríklad samospráv. V prípade, ak naozaj vyhľadávajú informácie a snažia o osude konkrétnych obetí totality informovať, zozbieravať o nich všetky dostupné zdroje alebo spomienky na padlých za účelom následnej organizácie alebo organizácie nejakej akcie, alebo vydania publikácie.
Aj keď sa tu subjekty, na ktoré smerujú žiadosti, pohybujú v medziach zákonom povoleného spracovania osobných údajov na vedecký účel alebo na účel historického výskumu, problém nastáva pri poskytovaní získaných údajov žiadateľom, kde komplikáciu spôsobuje najmä požiadavka zákona získať súhlas, opakujem, všetkých blízkych osôb. To je často nevykonateľné. A v prípade, že žiadateľom o informácie je jedna z blízkych osôb príbuzných obete bez informácii o ostatných blízkych osobách, takisto nevie dostať adekvátnu informáciu. Aj tomuto chceme touto zmenou zákona predísť.
Ako som sa v úvode, keď som zákon v stručnosti uviedla, vyslovila, že hľadáme naozaj zhodu aj s príbuznými právnymi úpravami v okolitých štátoch, tak z hľadiska tých blízkych právnych úprav spomeniem napríklad zákon č. 110/2019 Z. z. o spracovaní osobných údajov platný v Českej republike, kde Česká republika rešpektuje GDPR, no na druhej strane nevyužila oprávnenie rozšíriť jeho pôsobnosť aj na ochranu osobných údajov zosnulých osôb práve vzhľadom na tom, že sa snažila zachovať pripomínanie si obetí holokaustu a iných obetí režimov, ktorý aj európske právo priznáva ako jeden z pilierov zachovania v rámci GDPR.
Nevidíme teda dôvod, aby v príbuznom právnom prostredí, za aký Slovenskú republiku radím, bola odlišná právna úprava, ktorá zamedzuje takémuto pripomínaniu si a dokumentovaniu osudu obetí, a prináša do aplikačnej praxe viac problémov ako úžitku.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Zhrniem to len stručne. Návrh približuje našu legislatívu legislatíve susedných krajín a odbúrava prekážku, ktorú v súčasnosti máme v rámci našej legislatívy, a ktorá spôsobuje, že pri pripomínaní si obetí totalitných režimov, ale taktiež pamiatky padlých a podobných situácií nám naša právna úprava bráni hovoriť o nich menovite a skúmať ďalej ich minulosť. Takže toto je niečo, čo chceme touto zmenou odstrániť. Ja sa takisto hlásim v rámci rozpravy ako prvá. Ďakujem veľmi pekne.