Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, o argumentoch, tých zdravotníckych argumentoch a sociálnych argumentoch, prečo považujeme aj v strane SaS, ale s ďalšími kolegami v tejto sále, tento návrh nevhodný a naozaj v rozpore s medicínskymi odporúčaniami, tu hovorila moja kolegyňa Janka Cigániková. Ja sa chcem vyjadriť k inej téme.
A chcem hovoriť o tom, že ma naozaj zarmucuje a neviem tomu úplne pochopiť, prečo navrhovatelia tohto zákona svoj zámer skrývajú za pojmy ako pomoc tehotným ženám, pomoc deťom. Dokonca v niektorých debatách argumentujú Dohovorom o právach dieťaťa, ktorý je pre mňa absolútnym zmyslom, prečo som v tomto parlamente a čo sa snažím v politickom priestore na Slovensku presadzovať a dostať do bežného života, aby sme o takýchto elementárnych veciach nemuseli ani len viesť politický dialóg. Naozaj neviem a nedokážem ich zámeru uveriť a považovať ho za úprimný.
A prečo je tomu tak? Lebo ak by navrhovateľom naozaj išlo o tú pomoc ženám a deťom a nie o politiku, ktorá sa z tak citlivej a bolestivej témy, akou sú potraty, na Slovensku robí, a nielen na Slovensku, ale aj v Poľsku a iných krajinách, svoje úsilie v parlamente by sme smerovali inam a som presvedčená, že v tom inom úsilí by sme nenachádzali toľko rozdielov, pretože sú elementárne veci, na ktorých sa všetci naprieč týmto spektrom vieme zhodnúť a nemuseli by sme sa tu niekoľko dní hádať o tom, čo je a čo nie je medicínska prax, čo je a čo nie je nevyhnutné pre ten najlepší záujem dieťaťa aj matky. Uvediem zopár príkladov.
Ak chceme pomôcť tehotným ženám a počatým deťom, zbavme ženu pred pôrodom strachu z toho, že bude na pôrodnej sále bez blízkeho človeka. Garantujme im, týmto ženám, právny nárok na to, že pri pôrode budú môcť byť so svojím partnerom, ale aj s dulou alebo inou osobou, ak si to budú želať, tak ako je to prax hneď tu za hranicami. Kým na internete budete len márne hľadať lekárske štúdie o tom, že je pre ženu prospešné vyčkávať s prerušením tehotenstva 72 hodín, lekárskych štúdií o rizikách pôrodu osamote bez prítomnosti blízkej osoby nájdete veľmi veľa. Je to pravdepodobne aj jeden z hlavných dôvodov, prečo počas pandémie COVID-u stúpol počet pôrodov cisárskym rezom, lebo osamotená žena rodiaca bez emocionálnej a fyzickej podpory má zvýšenú stresovú situáciu a záťaž, a to je tým najväčším nepriateľom prirodzeného pôrodu.
Ak chceme pomôcť tehotným ženám, zabojujme spoločne o prvé centrum pre matku a dieťa, o ktoré sa tu už dávno snažia naši neonatológovia, naši pôrodníci, ktorí hovoria o dobrej praxi v zahraničí, ktorí naozaj klopú na dvere autorít, aby boli vypočutí, aby sme dokázali toto povýšiť aj v zdravotníctve na našu prioritu.
Ak naozaj chceme presadzovať práva detí z dohovoru, nerobme to selektívne. Presadzujme ich všetky. O jednom takom návrhu sme hlasovali pred mesiacom, kde som ja sama navrhovala, aby malo každé choré dieťa na Slovensku možnosť mať pri sebe v nemocnici rodiča. Nikto z navrhovateľov zmeny, o ktorej tu dnes rokujeme, môj návrh nepodporil, hoci predtým v debatách u pani Záborskej, aj u iných kolegov som našla zhodu na tejto snahe. Mňa to veľmi mrzí, lebo keď sa bavíme o tom, čo by naozaj deťom na Slovensku pomohlo, tak prítomnosť rodiča v tej ťažkej situácii je to najmenej, čo pre nich vieme urobiť.
Ak chceme chrániť deti, naozaj chrániť, prečo bojujeme proti ich inakosti? Prečo tu takto aktívne neprídu presne tí istí, ktorí hovoria o pomoci deťom, nenarodeným, s opatreniami, ktoré zmiernia ich traumy po narodení, keď prídu na to, že sú iní ako ostatní, keď sa identifikujú napríklad ako transrodoví ľudia? Títo mladí ľudia vo veľmi skorom veku čelia až v 74 % tvrdej šikane a každý druhý takýto človek si v našich podmienkach siahne na život, pretože je odsudzovaný, pretože zažíva stigmatizáciu, pretože nie sme schopní mu adekvátne pomôcť naším psychiatrickým a iným psychologickým prostredím, ktoré by sa sústredilo na pomoc týchto ťažkých stavov. Týchto ľudí odsudzujeme, ale to sú tiež deti, ktoré zažívajú ťažké situácie. Prečo?
Ak chceme chrániť deti, prečo nepodporíme sexuálnu výchovu? Aby šestnásťročné dieťa vedelo z bezpečného prostredia, zo svojho školského prostredia, ako sa má chrániť pri pohlavnom styku a neostalo prekvapené, keď sa stane príliš skoro matkou.
Čo je na tom zlé, že mu povieme pravdu a povieme, ako naozaj bezpečne chrániť svoje zdravie? Prečo mnohé dobré zmeny, ktoré, áno, prinášate v tomto vašom návrhu, ste nepriniesli separovane od svojej snahy sťažiť prístup k interrupciám? Ak to s nimi myslíte úprimne, príďte z 10, 8 novelami, prineste ich jednotlivo a my všetci za nich zahlasujeme, pretože áno, aj núdzovom bývaní, aj pri zvýšení príspevku, pri tom všetkom vieme nájsť zhodu. Ale ak to zaobalíte do návrhu, ktorý má sťažiť prístup k interrupciám, ktorý má sťažiť prístup k ženským právam, k ľudským právam, je samozrejmé, že to celkovú podporu v parlamente nenájde.
A ja to nepovažujem za úprimné, ja to nepovažujem za úprimnú snahu, keď sa nesnažíme hľadať to, čo nás spája a na tom pracovať, ale neustále rozdeľujeme spoločnosť témou, ktorá je veľmi boľavá. A verte tomu, ja som tie príbehy čítala, ja som s tými ženami rozprávala, tu sa nebavíme len o ženách, ktoré nevedeli čo so životom a naozaj hľadali cestu von z ťažkej situácie. To sa bavíme o život zachraňujúcich situáciách, ktoré tie ženy traumatizujú celý život a my im každého pol roka túto situáciu pripomíname tu v parlamente necitlivo, tvrdo, otvárame túto tému, namiesto toho, aby sme sa o týchto veciach bavili za zatvorenými dverami a prioritizovali tu to, čo naozaj ženy trápi, aby mali dôstojné pôrody, aby mali dôstojné podmienky v zdravotníckych zariadeniach, aby mohli mať pri sebe svojho blížneho a aby mali naozaj postarané aj o deti v prípade, ak sú v ťažkej životnej situácii, v chudobe, v chorobe, aby sme im v týchto ťažkých situáciách život uľahčovali. To je naša práca.
Ďakujem.
