Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Chcela by som sa z tohto miesta prihovoriť pani ministerke kultúry. Svoje otázky a výhrady som jej chcela prv komunikovať za dverami nášho poslaneckého klubu, ale, žiaľ, v uplynulých týždňoch si nenašla čas na diskusiu s nami, s druhým najväčším poslaneckým klubom koalície, čo ma naozaj mrzí, pretože voči zmenám obsiahnutým v novom stavebnom zákone, ktoré podľa môjho názoru pri ochrane pamiatok neprinášajú žiadny progres a zlepšenie stavu, je naozaj nevyhnutná diskusia.
Svoje výhrady pre krátkosť času zhrniem do piatich bodov.
Po prvé, považujem za mimoriadne znepokojivé, že počas našej vlády, ktorú ja osobne vnímam ako ambicióznu v tom byť transparentná a rešpektujúca, sa jedna skupina profesionálov ocitla v situácii, kedy má strach vysloviť svoj názor a nesúhlas verejne napriek tomu, že sa pamiatkový úrad odhodlal na vydanie zásadnej pripomienky voči úmyslom svojho nadriadeného - ministerstva kultúry. Ich vyhlásenie budete len márne hľadať na internete. Po krátkom zverejnení na webe pamiatkového úradu bolo stiahnuté. Navyše nejestvuje nikto, kto by sa za ich záujmy bil na najvyšších poschodiach, keďže už vyše roka je pamiatkový úrad bez riaditeľa. Výberové konanie nového bolo zrušené a nové zatiaľ nie je vyhlásené.
Druhé, druhá výhrada je tá, že súhlasím s tým, že to, ako na Slovensku chránime pamiatky, je nedokonalý systém, v tomto máme zhodu všetci. Zaslúžil by si revíziu, ale nesúhlasím s tým, aby sa to udialo spôsobom, kedy finančne, ale najmä personálne podvyživený systém prakticky stratí akúkoľvek kontrolu nad stavebnými zmenami v historických územiach a objektoch.
Ďalšou výhradou je, ďalšia výhrada je spojená s pozitívnym trendom, ktorý sa v našej spoločnosti udial, a to je vzťah verejnosti k pamiatkam, pozitívne sa mení. Veľkú zásluhu na tom majú aj nadšenci ako napríklad združenie Čierne diery, ktoré pre popularizáciu slovenských pamiatok a priemyselnej architektúry podľa mňa spravili viac ako my všetci, teda štát dohromady. A často počúvam od pamiatkarov, že im trochu závidia, že aj oni by chceli byť popularizátormi našich pamiatok, ale cítia sa viac ako úradníci, nemajú na to vytvorené podmienky. To je jedna tiež z vecí, o ktorú žiadajú, aby naozaj mohli byť aj výskumníkmi, mohli byť naozaj pamiatkarmi v pravom zmysle slova.
Ďalšou výhradou je to, že si úprimne želám, ako možno badať aj z celého navrhovaného znenia nového stavebného zákona, aby bolo stavebné konanie na Slovensku rýchlejšie, efektívnejšie, predvídateľnejšie, s tým absolútne súhlasím. Je to úplne legitímny cieľ pána vicepremiéra a ja developerov nevnímam ako zloduchov dnešnej doby, ale ako potrebných partnerov pri stavebnom rozvoji Slovenska. Čo však odmietam, je, aby sme k nohám developerov položili naše kultúrne dedičstvo ako lacný podklad realizácie ich podnikateľských plánov. Uľahčime stavebné konanie, realizujme moderné projektové zámery pružne a rýchlo, ale nedávajme tomu za obeť kultúrne pamiatky.
Dopomôžem si slovami architektky Lívie Gažovej z jej včerajšieho komentára uverejneného v Denníku N: "Ak chcú investori rýchlejšie a predvídateľnejšie podnikateľské prostredie, nemali by sa zaoberať národnými kultúrnymi pamiatkami. Nič nie je nepredvídateľnejšie ako historický dom, nič nie je pomalšie ako kvalitná remeselná obnova. Existujú nástroje na kompenzovanie zvýšených nákladov pre majiteľov zákonom chránených pamiatok. A podľa mňa na tomto treba stavať."
A posledná výhrada, ktorej sa dotknem, je súčasťou praktických dopadov navrhovaných zmien. Ja sama žijem v byte, ktorý je súčasťou historického objektu a poznám boľavý proces rekonštrukcie. Aj zvýšené náklady na takúto rekonštrukciu. Ak si však predstavím, že by som mala k vynaloženým nákladom pridať ešte 1,5 % z kalkulácie cenových nákladov, čo nové znenie predpokladá, viem si predstaviť, že v mnohých prípadoch to ľudí od rekonštrukcie svojej pamiatky bude demotivovať a v niektorých prípadoch nabádať k obchádzaniu zákona, ktorý bude v konečnom dôsledku pri nekontrolovaných rekonštrukciách na škodu nášho kultúrneho dedičstva. O absurdnosti toho, že po uplynutí 30 dní od žiadosti o vyjadrenie sa nevydanie takéhoto vyjadrenia považuje za súhlas, o tom ani nebudem hovoriť. Spomenula to moja kolegyňa Kozelová a úplne s ňou súhlasím. Pri viac ako 10-tisíc kultúrnych pamiatkach je táto zmena v priamom rozpore s ich ochranou. Alebo nebodaj plánuje ministerstvo kultúry navýšiť počet pamiatkarov z 200 na tisícku, ak áno, v akom časovom horizonte? Lebo toto je jediné riešenie. Poďme sa o tomto riešení rozprávať.
Pán podpredseda, pán podpredseda vlády Holý sa už v pléne vyjadril, že v rámci právnej úpravy ochrany pamiatok je otvorený návrhom oboch strán a flexibilný pokiaľ ide o naše výhrady. Chcem tiež na jeho adresu oceniť, že vedie diskusiu. Zatiaľ k všetkým zákonom, ktoré boli pod jeho gesciou, ale, žiaľ, ja nemám tento priestor a ani pocit z pani ministerky kultúry a naozaj úprimne žiadam o diskusiu v tejto veci. Ja neviem podporiť navrhované znenie bez toho, aby som vedela, ako bude reflektovať na výhrady, ktoré máme k ochrane pamiatok.
Ďakujem pekne.

Počujeme? Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci, aj za pomoc. Ja by som sa chcela poďakovať pánovi kolegovi Šíblovi za to, že priniesol do diskusie viaceré pripomienky, ktoré, na ktoré ani ja nemám odpoveď a vzišli z verejnej diskusie. Nie so všetkým súhlasím, ale vo veľkej miere sa zhodujeme. A taktiež si myslím, že tá diskusia k tomuto návrhu ešte nie je úplná. V spoločnosti momentálne rezonujú aj námietky pamiatkarov. A kým nebudú zodpovedané nielen pánom podpredsedom vlády, ale aj pani ministerkou kultúry, tak podľa mňa by sme mali vytvoriť priestor na to, aby zákon, ktorý sa dotkne prakticky každého človeka na Slovensku, tieto odpovede priniesol pred tým, než zaňho zahlasujeme. Ďakujem.

Ďakujem pekne za záujem o túto tému aj za vaše otázky.
Začnem poslednou otázkou, dotkne sa to žien v jednotkách, maximálne v desiatkach, v číslach. Keď sme konkrétne rátali, tak sme sa bavili naozaj o dvadsiatke žien konkrétne, ktoré teraz majú deti v tomto veku a ktorých ba sa to mohlo dotknúť. Čiže nehovoríme o veľkých číslach a ide, nejde o manažérske pozície, ktoré zastávajú tieto v rámci systému, ale ide takmer výlučne o operačné strediská.
A k vašej otázke, pán poslanec Šefčík, samozrejme, že takéto riziko je, no všade je riziko, že zamestnávateľ bude porušovať zákon, a ale tu u mňa a po rozhovore s ministerstvom prevažuje ten záujem naozaj vytvárať taký priestor pre zosúladenie rodinného a pracovného života, ktorý bude nápomocný ženám, ktoré vykonávajú túto prácu, čiže tento záujem prevýšil, ale práve sme tam nechali to ohraničenie na jeden rok u detí, kde je ten zákaz explicitný, kde nemôžu túto službu nariadiť, a medzi 1 a 3 rokom vyslovene písomný súhlas. V prípade služobnej pohotovosti sa ten písomný súhlas obmedzuje až na 15 rokov, čiže dieťa do 15 rokov, jeho matka nemôže byť prinútená k služobnej pohotovosti, ak nemá ten písomný súhlas.
Ale nevylučujem, že na Slovensku, verím, že nie sú, ale môžu byť aj zamestnávatelia, alebo nadriadení, ktorí nekonajú citlivo v tejto téme a zákon môžu porušovať. S tým, žiaľ, naozaj budeme môcť pracovať, až keď sa taká situácia stane, a ja verím, že sa nebudú báť účastníčky v takejto situácii na nás obrátiť, a rada tomu dopomôžem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Som presvedčená, že pomôcť ženám aj mužom zladiť ich pracovné a rodičovské povinnosti zvládneme len flexibilitou pravidiel, Nikdy nie rigidnými príkazmi a zákazmi, ktorými sa nám v skutočnosti nikdy nepodarí obsiahnuť všetky situácie, do ktorých sa rodičia a rodiny ako také môžu dostať.
Preto som rovnako pristupovala v rámci tohto môjho presvedčenia aj k návrhu novely, ktorá zmení podmienky, pracovné podmienky pre hasičky - ženy v hasičskom zbore, ktoré doposiaľ nemali umožnené, aby, ak boli matkami dieťaťa mladšieho ako 3 roky, vykonávali službu, štátnu službu v noci alebo štátnu službu nad základný čas, čo sa ukázalo v praxi ako, ako prekážka v zosúladení ich rodinného a pracovného života napriek tomu, že určite úmysel zákonodarcu bol ich chrániť. No v skutočnosti sa na mňa obrátili hasičky, ktoré pracujú v operačných strediskách, majú deti, ktoré majú 2 roky, majú muža, ktorý by dokázal v noci zvládnuť starostlivosť o dieťa, no oni sú ako keby nútené touto právnou úpravou vykonávať tú svoju službu cez deň, nejakú 12-hodinú službu, kdežto oveľa radšej by si túto pracovnú povinnosť splnili v noci, kedy starostlivosť o dieťa môže prebrať manžel, a ktorý počas dňa musí chodiť do práce. Čiže zdala sa mi táto ich pripomienka ako vecná, ako naozaj niečo, čomu by sme mohli venovať pozornosť.
A aj po rozhovore s ministerstvom vnútra sme dospeli k tomu, že navrhovaná úprava bude naozaj prísne chrániť ženy s deťmi mladšími ako 1 rok, ale v prípade, ak ide o matky detí medzi jedným až 3. rokom, tam s ich písomným súhlasom, čiže naďalej tá ochrana ostáva, ale pribúda možnosť, s ich písomným súhlasom bude možné, aby prácu v noci alebo v prípade, ak budú chcieť pracovať nad základný čas služby, takúto prácu vykonávali.
Chcem týmto a z tohto miesta vyzvať aj ďalšie povolania, prípadne ženy, ktorí, ktoré našli v rámci nášho právneho poriadku takéto obmedzenia, ktoré im bránia zosúladiť svoj pracovný a rodinný život, a ako som povedala, možno sa sprvoti javili ako, ako dobrý nápad zákonodarcu chrániť ženy, ale v skutočnosti im bránia v zosúlaďovaní tých svojich pracovných a rodinných povinností, aby sa na mňa neváhali obrátiť, týmto veciam sa rada venujem, pretože naozaj vidím praktický dopad na skvalitnenie životov týchto ľudí.
Ďakujem veľmi pekne.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Touto novelou sa snažíme vylepšiť, sprecizovať zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, a to z toho dôvodu, že prvotný zámer súčasného znenia bol určite dobrý a snažil sa ženám pomáhať, keďže zakotvil, že príslušníčka hasičského zboru, ktorá má dieťa mladšie ako 3 roky, nemôže vykonávať prácu v noci, služobnú pohotovosť, rovnako tak prácu na základný čas služby, ale v praxi takáto právna úprava spôsobovala prekážky a o tých by som rada povedala už v rozprave, preto sa obmedzím len na zmenu, ktorú prinášame, a tá hovorí o tom, že obmedzenie, teda absolútne vylúčenie práce v noci prichádza do úvahy len u tých príslušníčiek hasičského zboru, ktoré majú dieťa mladšie ako 1 rok, a ak majú dieťa medzi jedným a tretím rokom, tam sa vyžaduje ich písomný súhlas s prácou v noci alebo s prácou nad základný čas služby, ale dáme im tú možnosť pracovať v noci, ak si túto možnosť zvolia. Ako som povedala, uchádzam sa o slovo v rozprave.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Chcem pripomenúť členom výboru pre európske záležitosti, že sa stretneme o 12.00 hod. Ďakujem veľmi pekne.

Chcela by, dobrý večer, chcela by som pripomenúť členom eurovýboru, že zajtra o ôsmej máme zasadnutie v našej miestnosti, prítomný bude aj pán premiér. Poprosím všetkých o účasť. Ďakujem.

Ďakujem pekne za apel kolegu Dostála na nás všetkých pri voľbe komisára pre deti. V posledných dňoch som postrehla statusy na Facebooku a príspevky na Instagrame. Mnohí, mnohí z nás k téme domáceho násilia a z ponúknutých kandidátov je tam vidieť zjavný kontrast v prístupe k tejto téme, kde jedna z kandidátok, pani Hatráková, sa vyjadrila, že pri násilí na deťoch, v rodinách a v intímnom vzťahu sa podľa nej nedá hovoriť o striktnom rozlišovaní rolí obete a páchateľa, voči čomu sa ohradila aj psychologická obec. A potom tu máme druhú kandidátku, ktorá sa týmto obetiam citlivo dlhodobo venuje a nebagatelizuje túto tému. Tak chcela som len tento kontrast dať na povedomie, pretože toto je naozaj téma dňa. Ďakujem.

Ďakujem pekne kolegom za reakcie. Ja nechcem pôsobiť tak, že som nejak zviazaná ako právnik nejakými pravidlami a že nevnímam realitu alebo proste naozaj situáciu, v akom je naše zdravotníctvo alebo aj iné oblasti na Slovensku. Ale z úcty k tomu, že sedíme v zákonodarnom orgáne, z úcty k tomu, že naozaj sme tu preto, aby sme sa venovali tej kvalite našich zákonov, kvalite právneho poriadku, aj nás zaväzujú nejaké pravidlá, podľa ktorých máme konať, podľa ktorých máme rozhodovať, a jedným z tých pravidiel, to hovorím naozaj s pokorou a s rešpektom, je, aby sme pri všetkých zákonoch, ktoré tu budeme prijímať, mysleli na najlepší záujem dieťaťa. To hovorí niekoľko medzinárodných zmlúv a dohovorov, ktoré sú pre krajiny Európskej únie, ale aj vzhľadom na naše členstvo v iných medzinárodných spoločenstvách pre nás zaväzujúce.
A preto aj pri týchto zákonoch ja naozaj hľadím na ten najlepší záujem dieťaťa, každého jedného dieťaťa, a preto ten filter veku a podobných dispozícií, o ktorých sme sa bavili, je pre mňa niečo veľmi ťažko prijateľné. Aj keď rozumiem, kam tým mierite, rozumiem, o akých obmedzeniach hovoríte. Naozaj toto je niečo kde, kde nás zväzujú pravidlá a ja si tie pravidlá vážim a rozumiem ich dôležitosti.
Teším sa, že tu vidím ochotu komunikovať o tejto téme ďalej, že nás spája ochota priniesť ďalšie výsledky v tejto téme. Takže budem sa tešiť na ďalšie diskusie a veľmi dúfam, že naša koalícia sa podpíše o lepšie podmienky pre deti v nemocniciach na základe našej vzájomnej spolupráce.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Ja chcem sa v prvom rade poďakovať pani poslankyni, mojej kolegyni, Šebovej, ktorá túto tému rieši. Takisto sa jej veľmi aktívne venujem. A tak ona, ako aj iné matky nielen tu v miestnosti, ale aj na Slovensku veľmi dobre poznajú situáciu, kedy sa ocitnú v nemocnici so svojím dieťaťom a chcú byť pri tom svojom dieťati nie preto, že to dieťa je choré. Niektoré deti, žiaľ, sú v tak ťažkej situácii, že tá choroba ich sprevádza celý život. To sú častokrát práve deti s ťažkým zdravotným postihnutím. O to viac si vážim, že na nich takto citlivo myslíme touto legislatívnou zmenou.
Ale v priebehu života táto situácia stretne takmer každého z nás a to dieťa, ktoré sa stretne s chorobou, ale nemusí to byť len dieťa, ale aj dospelý človek, sa ocitne tak vo fyzickej, ako aj psychicky ťažkej situácii. Práve psychosomatická stránka každej liečby je tak kľúčová, že môže byť rozhodujúcim faktorom pre dĺžku liečby, pre zotavovanie a pre to, ako človek na liečbu samotnú reaguje. A to nehovorím ja, to hovoria výskumy.
Nenašla som v žiadnych ani svetových, ani v slovenských podmienkach žiaden výskum, ktorý by popieral to, že prítomnosť blízkej osoby je kľúčová, a práve preto právne úpravy iných štátov poznajú inštitút prítomnosti blízkej osoby pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, a to nielen pri osobách s ťažkým zdravotným postihnutím, tam je aj trochu smutné, povedzme si do vlastných radov, že sa vôbec o tom bavíme, pretože to by mala byť samozrejmosť. Tak ako by mala byť samozrejmosť, že pri deťoch je vždy ich rodič v takýchto nepríjemných, ťažkých situáciách. A tak ako by malo byť samozrejmé, že aj pri iných dospelých, pre ktorých to môže a často je traumatizujúci zážitok byť hospitalizovaní alebo ak im je poskytovaná naozaj zložitá zdravotná starostlivosť, že chcú mať pri sebe blízku osobu.
Keď sa pozrieme za hranice, nemusíme ísť ďaleko, stačí sa pozrieť do Českej republiky na ich právnu úpravu, kde bez ohľadu na vek, bez ohľadu na to, že či ide o človeka s ťažkým zdravotným postihnutím, alebo človeka, ktorý sa jednorazovo ocitol v situácii, kedy mu musí byť poskytnutá hospitalizácia alebo ťažšia, zložitejšia zdravotná starostlivosť, má túto oporu v zákone, pretože ich zákon, český zákon, hovorí o prítomnosti blízkej osoby pre každého človeka. A ešte osobitne sa venujú deťom, čo som spomínala aj pri predkladaní môjho zákona, ktorý riešil prítomnosť blízkych osôb u maloletých.
Ale ja si naozaj myslím, že v tejto diskusii obmedzovať sa na akékoľvek skupiny je síce v našich podmienkach, vzhľadom na stav nášho zdravotníctva, nevyhnutné, bohužiaľ, ale nemalo by tak byť, pretože ide o základné právo. A pri maloletých, ale aj takisto pri osobách, ktorých sa týka táto navrhovaná zmena, je to právo, ktoré stojí nad naším zákonom. Je to právo, ktoré sme ratifikovali medzinárodnými zmluvami, kde naša ústava zakotvuje, že toto právo stojí naozaj nad tým, čím sa zaoberáme tu, nad novelami a nad právnym poriadkom, ktorý poznáme v rámci našej republiky.
Takže ďakujem ešte raz, pani navrhovateľka, že túto tému otvárate, že táto téma je živá. Ja si veľmi želám, aby, aby sme v nej našli porozumenie a naozaj nerobili z nej politiku, ale pozreli sa na právnu stránku veci a, a dokázali náš právny poriadok sprecizovať tak, aby vyhovoval štandardom 21. storočia a takisto štandardom toho, k čomu sem sa zaviazali voči našim partnerom, voči medzinárodným organizáciám, voči spoločenstvu národov, ktorého sme aj my súčasťou.
Ja som právnik, nie som lekár. Sú tu lekári, ktorí, nepochybujem, že robia všetko pre to, aby skvalitňovali naše zdravotníctvo. O tom som presvedčená. Sedia aj tu v tomto pléne. Ja im veľmi ďakujem za ich prácu, naozaj si ju veľmi vážim. A, a v tomto si myslím, že ani lekári, ani právnici nie sú nepriatelia. Pretože cieľ je jasný, chceme, aby to dieťa so všetkými jeho právami, so všetkými jeho pocitmi, s celou jeho osobnosťou malo tú najväčšiu a najlepšiu šancu v prípade ochorenia dostať sa z neho čo najskôr. A veľmi podporným faktom je práve prítomnosť človeka, na ktorého je zvyknutý, ktorý je mu emočnou oporou, psychickou oporou a ktorý dokáže byť veľmi dôležitým prvkom počas rehabilitácie, počas uzdravovania. O tomto sa rozprávame. Takže tu si naozaj ani právnická, ani lekárska obec neprotirečí, ale hovorí o tom istom cieli, o uzdravení.
Ďakujem veľmi pekne a tento zákon má moju podporu