Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Zareagujem na vás, pani kolegyňa Horváthová, ja nerozumiem, prečo dávate do kontextu moju novelu s absurdným návrhom, ktorý prišiel z ministerstva spravodlivosti o zatváraní štatutárov. Ja som proti, aj som to povedala. Čiže absolútne nerozumiem, prečo je to v tejto súvislosti, tak som sa chcela voči tomu hneď na začiatku ohradiť.
Mojím cieľom vždy bola v rámci zdravotníckych tém...
Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Zareagujem na vás, pani kolegyňa Horváthová, ja nerozumiem, prečo dávate do kontextu moju novelu s absurdným návrhom, ktorý prišiel z ministerstva spravodlivosti o zatváraní štatutárov. Ja som proti, aj som to povedala. Čiže absolútne nerozumiem, prečo je to v tejto súvislosti, tak som sa chcela voči tomu hneď na začiatku ohradiť.
Mojím cieľom vždy bola v rámci zdravotníckych tém humanizácia zdravotníctva. Ja som stála za každou jednou podporou či zdravotníkov, všetky snahy o ich zvýšenie platov a tak ďalej, aby naozaj to zdravotnícke prostredie sa zlepšovalo, aby sa prijala reforma zdravotníctva, aby sme napredovali. Ale nerozumiem, prečo sa takto oklieštene dívame na zdravotníctvo, že jeho hlavnými aktérmi sú len lekár, len zdravotnícky personál alebo štatutár. Prečo proste ten pacient – a v tomto prípade detský pacient – má byť na chvoste našich záujmov, keď dokážeme naozaj po vzore iných krajín, my sme jedna z posledných v rámci EÚ, ktorá to nemá zahrnuté v úprave, keď dokážeme po vzore iných krajín naozaj humanizovať to naše zdravotníctvo takýmito, precizáciou zákona, ktorá, ktorá vlastne len nadväzuje na predpisy, ktoré už platia a sú medzinárodné. Len nie sú možné, nie je možné ich vynútiť, pretože vyplývajú z medzinárodnej zmluvy. Čiže tu je našou aj právnou povinnosťou ako zákonodarcov vlastne precizovať ten zákon, aby bolo možné tieto práva uplatňovať.
Hovorili ste, že lekár nemá v rámci našej úpravy posledné slovo a v českom áno. Tóó, ja, ja neviem, či ste čítali tú právnu úprava, o ktorej sa bavíme. Lebo práve v našej úprave má explicitne ošetrujúci lekár posledné slovo, a to preto, že práve explicitne sa tam píše "ošetrujúci lekár môže obmedziť prítomnosť sprevádzajúcej osoby". V Česku ten problém právnej úpravy bol ten, že tam nemali povedané, kto to môže obmedziť. A stalo sa, že aj vrátnik vlastne, keď prišla nejaká osoba, ktorá mu nebola sympatická, tak ju nepustil do zdravotníckeho zariadenia a dochádzalo k porušovaniu tohto práva, k volaniu polície a tak ďalej. Ja som sa bavila aj s poslancami Českej snemovne, ktorí sa tejto téme venujú, že čo sú najväčšie aplikačné problémy, ktoré sa riešia vlastne, čo vás viedlo k tomu metodickému pokynu. Spísali mi to a potom sme sa s ústavnými právnikmi na to pozreli, aby sme vedeli v rámci tej našej úpravy predísť týmto aplikačným problémom, a preto sme tam explicitne dali, že áno, je to ošetrujúci lekár, ten, ktorý povie, či tam má, alebo nemá byť tá prítomnosť rodiča, či tá... ktorý zatvorí dvere proste na tej, na tej operačnej sále a teraz vykonáva ten zákrok, aby to nemohol byť akýkoľvek vrátnik alebo ktokoľvek, kto sa práve pohybuje po tej nemocnici. Čiže, čiže tam to precizujeme, aby v praxi nedochádzalo k týmto konfliktným situáciám.
Hovoríte, že neviete, čo znamená slovné spojenie ´v nevyhnutnej miere´ a ´na nevyhnutný čas´. Alebo hovoríte, že neviete, čo znamená ´zdravotný úkon´. No keď sa pozriete na zákon o zdravotnej starostlivosti, tak zdravotný úkon hneď na prvej strane máte definovaný, čo znamená, máme tam jeho definíciu. Ale ja chápem, vy ste lekárka, vôbec akože nemám pocit, že by sme mali všetci ovládať všetky pojmy, ktoré sa v našej legislatíve nachádzajú, veď práve preto to konzultujeme aj s ústavnoprávnym výborom, aj s komisiou na tvorbu práva, aj so samotnými právnikmi, ktorí pre nás pracujú a tak ďalej, ale my sme vychádzali z pojmov, ktoré sú vlastne veľmi známe v rámci našej, našej legislatívy. A to slovné spojenie ´v nevyhnutnej miere´ a ´na nevyhnutný čas´, hoci môže byť pre vás s otáznikom, že ako sa, ako sa vykladá, no my vieme v našich podmienkach, ako sa vykladá, pretože práve tento pojem vznikol v diskusii s verejnou ochrankyňou práv, kedy sme hľadali ustálené slovné spojenie v rámci nášho právneho poriadku, ktoré by jasne hovorilo, že kedy a na ako dlho majú byť tieto práva obmedzené. A toto spojenie sa používalo trebárs aj počas pandémie, pretože toto slovné spojenie je práve zaužívaný právnický termín pri obmedzovaní ľudských práv. Čiže tam, akože my sme zákonodarcovia, my si nemôžeme vymýšľať pojmy, ktoré proste náš zákon nepozná. A je mi ľúto, keď to potom nepoznajú jednotliví poslanci, ale ja vás ubezpečujem, že ide o pojmy, ktoré sú dobre známe všetkým právnikom a sú v súlade vlastne s našou prácou, lebo my musíme tie zákony precizovať v nejakej kvalite.
Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti má maloleté dieťa právo na prítomnosť zákonného zástupcu. Neviem, odkiaľ beriete, že tam môže byť babka, dedko, mamka, neviem, štyria, piati, siedmi ľudia. Veď dobre, keď tým zákonným zástupcom toho dieťaťa je matka alebo otec, tak sú tam oni. Ak je tým zákonným zástupcom stará mama, pretože to dieťa je bez rodičov, tak je ním stará mama, ale to neznamená, že tam budú teraz všetci pokope. Veď to sa tam píše v tom, v tom predpise. Ja neviem, prečo dochádza k tejto dezinterpretácii. Je tam napísané, že ho môže sprevádzať zákonný zástupca, jednotné číslo, zákonný zástupca presne vieme, kto je. A presne vieme, že kto tam pri tom dieťati tým pádom bude sedieť.
Samozrejme, že potom sme to rozšírili o pozmeňovák, ktorý potom prednesie pani, pani Žitňanská, lebo máme aj situácie, kedy to dieťa nemá zákonného zástupcu, lebo je napríklad v adopčnom procese, a práve tieto situácie chceme pokryť týmto pozmeňujúcim návrhom záko... týmto pozmeňujúcim návrhom. Ale, ale to neznamená, že teraz tam pri tom dieťati bude sedieť pätnásťčlenná família, to v žiadnom prípade.
No, ďalšiu vec, ktorú som chcela spomenúť. Hovorili ste, že onkológia, že tam tomu rozumiete, lebo ide o smrteľnú chorobu, že tam to dáva zmysel, že vlastne to dieťa je s tým rodičom. No ono podľa vedeckých výskumov aj podľa zdravotníckych výskumov to dáva zmysel všade, ale odporujete si v tomto, pretože predtým ste povedali, že ak by ste napríklad nezapojili kanylu nejakému dehydrovanému dieťaťu, tak proste by zomrelo a že aj toto bola taká situácia, ktorú ste museli zvládnuť. No tak počkať, keď tu máme situácie, pri ktorých môže to dieťa prísť o život, no o to viac je to traumatizujúce, keď tam ten rodič nie je a nedokáže sa s tým dieťaťom napríklad rozlúčiť. A my nevieme v tom procese zadefinovať, ktorá situácia môže k čomu viesť. Akože ja nerozumiem, prečo to musíme deliť na choroby, na ktoré môže to dieťa umrieť, nemôže umrieť, môže mať traumu, nemôže mať traumu, veď na to máme vedecké výskumy a vieme, že vždy, keď dochádza k separácii dieťaťa od rodiča a najmä v tom nízkom veku, že zakaždým to spôsobuje traumu a nielen traumu tomu dieťaťu, aj traumu tomu rodičovi. Ja sa k tomu vyjadrím na konci, lebo aj vám spomeniem tie výskumy, aby ste si to vedeli dohľadať.
A veľmi sa ma dotýka, a to budem osobná, keď niekto ako keby spochybňuje moju snahu slušne komunikovať v tejto téme, hľadať kompromis, pretože to bolo viac než tridsať stretnutí, ktoré som si teraz počas sedenia narátala v kalendári, ktoré som absolvovala, či už so zdravotníckymi zariadeniami, či s ministerstvom, či s poslancami, či so zdravotníckym výborom, či s neziskovými organizáciami, ktoré nejakým spôsobom riešili túto tému, pred tým, než som sa tu pred vás postavila v prvom čítaní. Viac ako tridsať stretnutí, ktorí všetci videli navrhované znenie, v ktorých všetci sa k nemu vyjadrovali, ktorým všetkým som vysvetľovala, prečo je to tak, precizovali sme ho. Čiže toto znenie nevzniklo za pol hodinu, ani som ho nepredložila vlastne zo dňa na deň. Rok a pol tu o tomto znení hovorím a naozaj boli ochotní po tom, čo som ich otravovala doslova mailami a telefonátmi, sa na to znenie pozrieť aj špičkoví ústavní právnici na Slovensku, ktorí proste radia aj parlamentu, radia Ústavnému súdu, radia kadekomu, a chcela som mať aj ich posvätenie, že je to dobre napísané, lebo tu naozaj upravujeme ústavné princípy. To musí byť špičkovo napísané, to nemôžme napísať pol hodinu pred, pred zasadnutím pléna, pretože všetko, čo tu prijímame, musí byť v súlade najmä s ústavou. A o to mi išlo. Je to, zdá sa to, že to je krátka úprava, ale naozaj naráža na dva ústavné princípy, preto musela byť veľmi precízne napísaná, aby to bolo korektné.
No a vy ste tam spomínali, alebo neviem, niekto tu spomínal aj situácie, kedy má dieťa svrab a potom či tam, také čo, že takáto matka, keď má tiež svrab, tam nemá čo robiť a neviem čo všetko. Ale veď toto všetko sú situácie, ktoré už sú dneska upravené. Akože keď ide o nejakú infekčnú chorobu alebo ak ide o pandemické situácie, veď to všetko upravujú iné právne predpisy alebo iné paragrafy v rámci tohto právneho predpisu. Rovnako ako vy vo vašom pozmeňujúcom návrhu upravujete to, keď je dieťa vlastne týrané tým rodičom. Ja som to povedala aj v rozprave, ale veď my toto už máme upravené iným zákonom o sociálno-právnej ochrane dieťaťa, čiže naozaj my sme nad tým sedeli veľmi dlho a všetky tieto nuansy sme vychytávali, aby tam nebola duplicitná úprava, aby to bolo v súlade s ústavou, s medzinárodnými dohovormi.
No a potom ste sa tam vyjadrili, že a vlastne načo nám je táto úprava, keď už dnes to máme upravené v medzinárodných dohovoroch. Tak na jednej strane sa jej bránite, nechcete ju, a na druhej strane hovoríte, že vlastne aj dnes už je platná, tak načo nám je. No odporujete si v tomto, pretože my to síce máme upravené v medzinárodných dohovoroch, vyplýva nám to zo zákona o rodine, vyplýva nám to z ústavy, ale napriek tomu máme heterogénny typ uplatňovaní tohto práva, a to nieže naprieč zdravotníckymi zariadeniami, ale naprieč oddeleniami v rámci jednej nemocnice, v ktorej majú nejaký svoj vnútorný poriadok a aj ten porušujú. A ja chápem, že ho porušujú, pretože ho môžu porušovať, lebo nad nimi nestojí nejaká vecná zákonná úprava, ktorá by im hovorila, ako toto právo uplatňovať. Tak ako tu zaznelo, my sme mali dlho v ústave napríklad princíp právo na prístup k informáciám, ale keďže nikto nevedel, ako si ho vykladať, ako ho uplatňovať, tak proste ten novinár keď napísal, že niečo chcel vedieť od nejakého orgánu, tak sa nedopátral odpovede, lebo nevedel postup. Keď ten postup prišiel, vieme, že je oveľa ľahšie sa k tým informáciám dostať. Nehovoríme, že to na sto percent zagarantuje proste, že to bude fungovať. Ale keď to funguje v iných krajinách a my sme sa dokázali poučiť tým, že to prijímame oveľa neskôr, aj na chybách, ktoré tie krajiny urobili, bavila som sa s nimi, vyprecizovať to, tak prečo to neurobiť, prečo proste si nespraviť tú domácu úlohu a urobiť to poctivo. Táto verzia prešla prvým čítaním 114 hlasmi poslancov.
To naozaj akože nie je krátkodobé presadzovanie alebo tvrdohlavé presadzovanie nejakej verzie. To je verzia, ktorú som ja komunikovala veľmi dlho. Explicitne som ju dala v tomto znení aj do petície, kde som žiadala podporu ľudí presne v znení, aké je tu v parlamente, lebo som si chcela byť istá, že ľudia vedia, čo podpisujú, nieže podpisujú nejaké právo maloletého pacienta na prítomnosť rodiča, ale že presne vedia, že podpisujú to, že v prípade, ak bude nejaký zdravotný výkon odporovať tomu, aby tam ten rodič bol, tak v tom prípade ten ošetrujúci lekár toho rodiča pošle za dvere. To všetko tam bolo veľmi transparentne a 62-tisíc ľudí to za šesť dní podpísalo. Čiže nie, neklameme si, že tam došlo k nejakému zatajovaniu udalostí. Všetko bolo transparentné a jasné od úplného začiatku.
Čo mňa prekvapuje teraz, je pred hodinou predložený pozmeňujúci návrh, ktorý, s ktorým sa nestotožňujem, pretože jednak ho nepovažujem za právne kvalitný a jednak ho považujem za rozširujúci. A to nie je o tom, že či niekto má, alebo nemá právo poskyt... má alebo nemá právo podať takýto pozmeňujúci návrh, ale tu máme akože aj pravidlá v zákone o rokovacom poriadku. Veď tam máme § 94, ja ho teraz odcitujem a ten § 94 ods. 2 hovorí, že "pri prerokovávaní návrhu zákona, ktorým sa mení alebo dopĺňa iný zákon, možno podávať návrhy, ktoré predložený návrh zákona rozširujú, len vtedy, ak s tým navrhovateľ vyjadrí súhlas najneskôr pred hlasovaním." Ja nevyjadrujem súhlas s takýmto pozmeňujúcim návrhom, o ktorom som nebola uzrozumená, ktorý som nevidela predtým, o ktorom sme sa nebavili. Ja som bola aj na zdravotníckom výbore, ja som bola aj na pracovnom stretnutí k tomuto, k tejto novele, na ktoré ma pozval predseda. Tam sme sa bavili o pozmeňujúcom návrhu, ktorý som si osvojila, ktorý som prerokovala aj s ministerstvom zdravotníctva, ale s týmto sa neviem stotožniť, pretože tam som nemala priestor absolvovať všetky tieto veci. Čiže sa odvolávam na tento § 94 zákona o rokovacom poriadku, aby sme tieto procesy v rámci Národnej rady rešpektovali všetci, lebo ja ich rešpektujem, keď tak konám, keď konám so svojím pozmeňujúcim návrhom zákona k vašim návrhom zákona alebo k novelám.
A poslednú vec, ktorú chcem, aby tu zaznela, je, že veľmi zľahčujeme tú separáciu rodiča od dieťaťa a dieťaťa od rodiča. Ja som to tu posledne hovorila a dnes som vás nechcela zaťažovať vlastne tým, čo všetko sa ukazuje z tých výskumov, ale dnes sú veľmi precízne. A ja len poviem takú základnú, takú základnú paralelu, ktorá súvisí s tým oddeľovaním, keď oddelíte dieťa od rodiča pri hospitalizácii, viete, čo je prvé, čo sa stane? No tak to dieťa, samozrejme, kričí, plače, buď je agresívne, alebo veľmi smutné. Snaží sa prejaviť vôľu a spraviť čokoľvek, aby proste privolalo naspäť tú svoju matku, otca alebo inú blízku osobu. V druhej fáze je dieťa absolútne zúfalé, uzatvára sa do seba, rezignuje, prestáva komunikovať, zhoršujú sa jeho vitálne funkcie. To je proste odmerané. Tu nebavíme sa o nejakých mojich názoroch poslanca, to všetko proste máme dnes už doskúmané. A v tretej fáze sa uchyľuje k naviazaniu na náhradný subjekt. Odpútava sa od neprítomnej matky, vzďaľuje sa jej, natrháva sa tam vzťahová väzba, potláča svoje emócie a hľadá útechu u inej osoby, prípadne u hmotných vecí. Táto fáza býva často vykladaná odporcami tejto novely ako priaznivá fáza, že dieťa si zvyklo na to, že tam toho rodiča nemá. Veď super, však už nekladie odpor. Ale nejde o reakciu adaptívnu, ale o obrannú, ktorá má fatálny vplyv na budúcu dôveru dieťaťa v jeho blízke osoby. A keď som spomínala tie výskumy, tak veľmi podrobne je to, je to upravené v Psychickej deprivácii v dětství od Langmeiera a Matějčeka, kde sa viete o tomto dočítať, že aký to má fatálny dopad.
My sa tu tvárime a jednou z priorít zdravotníctva malo byť duševné zdravie. Všetci o ňom hovoríme, že ako to je proste priorita, aký to má dopad aj na financovanie nášho zdravotníctva, koľko by sme potrebovali vyčleniť, aby sme sa mu naozaj venovali. No my na druhej strane chceme brániť vznikaniu tráum, ktoré vznikajú v tom procese liečenia, a nespravíme nič pre to, aby sme, aby sme naozaj vytvorili priestor, kde to zotavovanie bude v zdravom, aj psychologicky zdravom, aj ošetrovateľsky zdravom prostredí. Akože toto sa mi úplne bije, je to protichodné ako viacero argumentov, ktoré tu predtým zazneli.
A čo sa touto novelou zmení? No nezmení sa to, že rodičia sa budú pchať na operačné sály, nikto sa nebude pchať na operačné sály. Toto máme upravené v tej novele. Jediné, čo sa zmení, je to, že ak vaše dieťa bude v ťažkom stave ležať v nemocnici, tak sa nestane, že vás k nemu nepustia, že nebudete môcť, ak budete chcieť, sedieť na tej stoličke vedľa neho, že sa vám nestane, že po dvoch týždňoch, čo to dieťa vlastne ležalo na áre, napríklad ako onkologický pacient, že bude mať preležaniny, pretože, žiaľ, nie je tam dostatok personálu, ktorý by dokázal robiť zázraky a ten rodič by tie zázraky robiť dokázal, keby tam bol, ale nebolo mu to umožnené. A často sa stáva, že to nebolo umožnené nie preto, že to nechcel ten zdravotník, ale preto, že to nemáme upravené a môžu, môžu to takto robiť.
Tak dopomôžme aj tým zdravotníkom, ktorí volajú po tom, aby tu bola jednotná úprava, aby vedeli, čo majú robiť, aby sme na to mali poctivý návod. To jediné žiadam. A nie je to žiaden výstrelok, žiaden úlet. Pozrite sa na krajiny okolo. Poľsko, Maďarsko, Česko, Nemecko, Rakúsko, všetci to majú upravené a my nie. A vy mi poviete, že to je úlet (povedané so smiechom). No. To je práca zákonodarcu, aby sme to dostali do zákona, keď je to našou povinnosťou vyplývajúcou z medzinárodných predpisov.
Ďakujem.
Skryt prepis