... toho tam bolo veľakrát a keď som sa k svojim názorom priznával, tak na mňa vykrikovali. Nazývali ma fanatikom a spiatočníkom a povzdychávali nado mnou, že moje názory sa ani teda zmeniť nedajú. No super teda, tak nebudeme diskutovať o tých mojich názoroch alebo názoroch všetkých nás, ktorých takto podávame? Prečo? Myslím si, že európsky poslanci takýmto spôsobom podnietili ďalší vážny globálny problém a to je kultúrna vojna medzi životnými štýlmi a hodnotami, ktoré prinášame. Veď poďme diskutovať o tom ako ochraňovať život. Veď koľko sme zažili podpory pre takzvané Pro Choice organizácie. No veď tieto organizácie dostávajú státisíce prostriedkov a kľudne budem hovoriť o miliónoch, nemám teraz presné čísla. Dostávajú obrovské peniaze na to, aby podporovali potraty nielen vo svojich členských štátoch, ale ešte aj v iných krajinách za hranicami Európy. Prečo nedostávajú rovnaké prostriedky teda len pre princíp rovnosti aj organizácie, ktoré chcú pomáhať ženám, ktoré si deti zachovať alebo teda mať chcú, že by im poskytli napríklad párom, ktoré majú problémy, lebo k dobrému vychovaniu dieťaťa, porodeniu treba dobrú rodinu, nejaké základné zabezpečenie. No tak prečo nie sú organizácie podporované, ktoré takýmto ľuďom chcú pomáhať. Ja som to ešte nepočul, ale poznám takých tu na Slovensku, môžem menovať, napríklad Fórum života jedna taká organizácia strešná, ktorá to robí veľmi rada a do obrovskej mieri sú to ľudia obetujúci sa, pomáhajú z vlastných prostriedkov a dostávajú minimálne podpory z takýchto a podobných grantov. Jako je možné, že na pre organizácie, ktoré podporujú zabíjanie detí, odstraňovanie detí a všetko to nazývajú humánnymi spôsobmi, tie dostávajú státisíce a milióny. Tomuto nerozumiem. Ani v Európskej únii, ani v jednotlivých štátoch. Takže je tu nejaká skupina poslancov, ktorá vypracovala tento návrh v Európskom parlamente na zrejme podnet Francúzov, ktoré je teda v prospech potratov, ale zabudli na starostlivosť o ženy, ktoré sú v ťažkostiach a fakticky robia z toho, že žena má z toho traumatický zážitok, pretože pre žiadnu to, ja som nepočul ženu, ktorá by to chválila. Na počiatku po nejakom umelom ukončení tehotenstva možno príde nejaká úľava, nejaký pocit vyriešenia životných problémov, ale následne nastúpi obrovské trápenie. Veď je to fakt, je to medicínsky fakt, ktorý je preukázaný, že takéto ženy sa trápia, že to nezvládajú v živote, že sa to pretaví do množstva iných problémov a ľutujú, že svoje deti odstránili a tu na Slovensku podobné organizácie ako Fórum života hovoria o tom, majú s tým 25 rokov skúseností, že takýmto ženám je treba pomôcť, pretože také právo na potrat alebo povzbudzovanie k potratom, má na ich životy traumatizujúci účinok hlavne po psychickej stránke. Potrebujeme mať potom choré a rozhárané ženy? Potrebujeme mať také, ktoré si to kompenzujú iným spôsobom v živote? Nie nepotrebujeme. Prečo neexistuje pomoc pre organizácie, ktoré chcú pomáhať ženám. Takže nie je možné nájsť dosť argumentov na to, prečo je dobré ukončovať život vlastného dieťaťa, ale našli by sme veľa argumentov na to, prečo by sa mali zmeniť politiky jednotlivých štátov alebo aj Európskej únie priamo, aby sme pomáhali ľuďom, ktorí, ktorí a rodinám, ženám, ženám, ktoré prežili rôzne ťažké veci, že sa dostali do stavu, kedy sú tehotné a nechcene tehotné. Tak prečo by sme im nemali pomáhať a vymyslieť takéto politiky a urobiť to. Takže nedá sa legálne vytvoriť právo a uzákoniť si ho, ospravedlniť si svedomie ani keď nájdeme iné termíny pre deti, dieťa, ktoré je v tele matky, to je vraj telo ženy alebo je to len zhluk buniek alebo to je embryo alebo čokoľvek tam dáme. Neospravedlní to a neprinesie to upokojenie. Ani keď to zakotvíme ako právo do priam do charty, keby sme to strčili, tak už to bude len prílepok, tak z toho nesnímeme tie negatívne následky interrupcie. Ale ja rozumiem, ja som počul o aktivistoch ľudí, ktorí sú teda Pro a Choice ja hovorím aj pro death pre tú smrť, že to je pomoc ženám. No veď na to odpovedám. My tú pomoc chceme zmeniť na reálnu pomoc ženám a na to, aby sme tie deti skutočne priviedli na svet. Pani Jurík, povedali ste jeden ten argument, na ktorom už dlho sa musím usmiať a pokrútiť hlavou, že je nepravdivý a nereálny. Ženy nechajte, vy ste povedali, ale veď to už povedalo tu viacero žien v tejto sále, rozhodovať o svojich telách. Vážené, naša odpoveď je naozaj taká, že nie je to tvoje telo, nie je to telo ženy. Je to telo dieťaťa a druhý je dôležitý argument. Je to aj muž, ktorý rozhoduje o dieťati, z ktorého biologického materiálu toto dieťa rastie a mne je toto ohromne prekvapujúce, že nikdy som toto ešte od žien nepočul, vždy som len počul, to je moje telo, dajte mi pokoj, dajte mi pokoj. Tak za prvé, aby vzniklo to dieťa, na to treba dvoch a ich dvoch genetický materiál a ic dvoch slobodnú vôľu ak nie je, tak potom sa pýtam, akým spôsobom k tomu dochádza. Jeden je taký, že zo intimity a sexuality robíme zábavu a preto musíme potom mať dostatok veľa antikoncepcie alebo prostriedkov, ktoré neskorej ten plod vyženú z tela, pretože je nepotrebný a nechceme ho. Tak nad tým musím povedať, že pristupovať k životu zodpovednejšie, zdravšie a etickejšie je potrebné a k tomu už musíme viesť mládež a deti, aby sme ich viedli k dobrému rodičovstvu alebo k výchove k rodičovstvu a k zodpovednému postoju k životu. Ale je to aj právo muža, pretože je tam jeho biologický materiál a muži sú celkovo vytláčaní z tohto procesu, že oni absolútne nemôžu sa vyjadrovať k tomu, či to dieťa bude živé alebo nebude živé. Druhá časť protiargumentu je, ak žena zabije to dieťa, ktoré nazýva zhlukom buniek alebo nejakým embryom, tak ak je to jej telo, potom by mala zomrieť tá žena. Je to jej telo. Tak keď ju zabila, tak prečo nezomrela, sa pýtam. Ale keď zabije len niečo v sebe, tak potom nech nehovorí o svojom tele. Nie je to jej telo, potom by musela zomrieť aj sama. Takže zomiera plod a to je iné telo a samozrejme vieme a vedci nám preukázali, že každý počatý človek má jedinečnú DNA, ktoré sa už nikdy v histórii nezopakuje. Poďme k Charte základných ľudských práv. Ona nemôže zahŕňať práva, ktoré nie sú všeobecne uznané a ktoré vytvárajú rozpory. Ak v nej máme základné právo na život, každý človek ho má, prečo polka sveta veľká Európa vysvetľuje, že vlastne ten nenarodený človek to právo nemá. Viete, že v niektorých štátoch Európskej únie, keď zomrie tehotná žena napríklad pri autonehode, to dieťa je dedič, to dieťa je dediť ešte aj vtedy, keď zomrie, tak sa jeho majetok delí medzi nezosnulých živých príbuzných. Ako je to možné? Sa pomýlili tí zákonodarci? Len poukazujem na tie rozpory, ktoré tu máme v Európskej únii, pretože predsa len existuje pár zákonodarcov v Európskej únii, ktorí chápu, že dieťa je človekom aj pred narodením a ten zábavný argument, že až po narodení má práva človeka. Priatelia, čo to je mačička predtým? Nehnevajte sa trošku, je to zhadzujúce, ale to nie je zvieratko, to nie je zhluk buniek, je to človek od začiatku do konca a keď pôjdeme minutážou späť, tak až k momentu splynutia semena a vajíčka. Inak to nie je možné. Pani Jurík povedala o neexistujúcich potratoch do deviateho mesiaca, tak vás poopravím. Vraj moderní progresívci v deviatich štátoch USA až do deviateho mesiaca, až do chvíle, kedy hlavička vyjde pri procese rodenia von, tak je to definované, priatelia. Šesť štátov. Dobre? Pozrite si to, lebo je to tam. Montana, Colorado, New York, Marylend, Kalifornia, Illinois. Moje dieťa, priatelia, sa narodilo na konci šiesteho mesiaca a nebol to zhluk buniek. Bolo to také malé dieťa jak moja dlaň. Milujem ho, dneska má 23 rokov, je to vyštudovaný človek a pomáha starým a zomierajúcim ľuďom. Neodstránili sme ho. Nezabili sme ho. Robili sme všetko preto, aby žil. Rodil sa veľmi zle, ale prišiel na svet. Menší ako trištvrte kila cukru. Prikryl som ho dlaňou nad tým, nad tým inkubátorom. Takúto mal nožičku a takéto mal ramená a hlavičku ako tenisová loptička. Robil som všetko preto, aby žil. Každý boží deň som šiel na Antolskú, každý jeden a išiel som k jeho postieľke, aby vedel, že som tam. Bol som prvý, na koho sa pozrel, lebo raz náhle otvoril oči a vždy sa prebral, vždy, keď som prišiel, spal a vždy, keď som tam vstúpil, sa zobudil. Vedel o mne. Inak by bol ešte v tele a teda všetci vážení, ktorí tvrdíte, že nemal právo človeka, tak v tej inkubátorovej postieľke bolo čo? Ani mačička, ani psíček, ani zvieratko, ani zhluk buniek, bol to môj človek, bol to môj syn. Narodil sa o tri mesiace skorej správami dieťaťa? Tu vidím vážny rozpor. Jak to že teda mal práva dieťaťa, človeka, keď teda už bol narodený? Úplne náhodou sa dostal von. Pre nepriaznivé podmienky tela jeho matky. Mojej ženy. Ale urobili sme všetko preto, aj tí lekári, aby žil a viete, čo som tam každý boží deň robil ešte k tomu všetkému. A je mi úplne jedno, kto sa nad tým pousmeje. Modlil som sa a prosil som Boha pôvodcu života, lebo život nie je od človeka, nikto z vás ste ho nezískali sami od seba, máte ho nadprirodzeným spôsobom. Každý boží deň som tam Boha prosil, aby mu vlievala do neho energiu života, silu života a mám to z Biblie. Nie z inej náboženskej knihy. Z Biblie to mám, kde sa hovorí, že Boh pôvodca života je a jeho mocné slovo a prosba k nemu robí zmeny v živote človeka. Ja som prosil každý deň, aby Boh napĺňal môjho Bohdana a nazval som ho tak, že mi ho Boh dal, lebo sa nemal narodiť, my sme nemohli mať dieťa dlho. Prišiel moment a tiež som sa za neho modlil, aby sme mohli mať to dieťa. Stalo sa. Narodil sa hrozne zle. Na konci šiesteho mesiaca. Mal 670 gramov. Len pred desať, pätnásť rokmi by nebol žil, bol by vyhodený ako biologický odpad a viete, koľko mne povedalo svedkov žien, ktoré pracovali za socializmu na potratových oddeleniach, gynekologických oddeleniach pozor, že vyhadzujú aj živé deti do biologického odpadu, že po mnohých hodinách tam hoc prídu nazrieť, pretože nejednej to svedomie nedalo, že to dieťa nezabili pri pôrode dostatočne, tak ho hodili na kopu biologického odpadu a ono stále dýchalo a mrnčalo. Priatelia, nie je to v poriadku to, čo tu teraz opisujem, je rozpor v nazeraní na človeka, na jeho práva, na jeho hodnotu a na pochopenie o tom, ako to v tejto spoločnosti máme robiť. Ale týmto všetkým ja viem rozumieť argumentu, ktorý hovoria progresívci a liberáli a všetci tí, ktorí hovoria, no a čo prečo by sme to nerobili. Keď hovoria tú časť, že tým ženám to nejako škodí, že je to hrozná životná sociálna situácia, finančná, že sa im zničí život. Ale odpoveďou je, poďme to zmeniť, priatelia. Pomáhajme rodinám, pomáhajme, napomáhajme tomu, aby sme mali dobré rodinné vzťahy a dobré, aby, aby sme viedli ľudí k dobrým manželstvám, k dobrým stabilným životným partnerstvám, aby sa detí nemuseli zbavovať, aby zo života nemali zábavu, aby sme jednoducho k životu dávali hodnotu. Preto nesúhlasíme s právom na potrat. Preto si myslíme, že to je nesprávne. Preto chceme proti tomu byť, aby sa neudialo, že až do deviateho mesiaca môžme deti zabíjať legálne ako v niektorých štátoch v Spojených štátoch amerických. Aj tu na Slovensku máme dosť ľudí, ktorí by to robiť chceli, ale nie sú podporení zo žiadnych fondov, ani štátom a naše zákony sme nedokázali za 30 rokov slobody zmeniť. My máme zákon, ktorý jasne hovorí o neslobode nenarodených mať život. A my chceme, aby to tak bolo. Chceli by sme to zmeniť. (Potlesk.)
