Ďakujem pekne.
Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte aj mne, aby som sa vyjadril k predkladaným návrhom zmien v oblasti výchovy a vzdelávania. Máme pred sebou pomerne rozsiahly balík siedmich právnych noriem, z toho štyroch noviel existujúcich právnych predpisov a tri úplne nové školské zákony.
Tieto právne predpisy ponímajú oblasť vzdelávania od predprimárnej oblasti, to znamená od toho ranného vzdelávania, cez mikroosvedčenia až po vzdelávanie dospelých, čiže, ide pomerne rozsiahly a prepracovaný súbor zmien a opatrení, ktoré v školstve nevyhnutne potrebujeme a od ktorých očakávame pozitívne impulzy a zmeny a ktorými chceme reagovať na meniace sa podmienky či už na trhu práce, ale aj meniace sa podmienky v oblasti využívania umelej inteligencie, digitálnych technológií, ale aj ochrany duševného zdravia detí a mládeže.
Hneď na úvod chcem povedať a oceniť to, že tieto zmeny neprichádzajú v nejakom skrátenom legislatívnom konaní alebo neprichádzajú narýchlo, ale sú pripravované týždne a mesiace na úrovni ministerstva školstva, ale aj na úrovni jednotlivých stavovských a profesných organizácií. Boli vytvorené takzvané projektové tímy, do ktorých boli delegovaní týmito stavovskými profesnými organizáciami, ale aj zástupcami tripartity, jednotliví odborníci, ktorí mali možnosť sa podieľať na príprave týchto právnych a legislatívnych noriem.
Uvedomujem si, že žiadny minister, ani poslanec nemá čarovný prútik a ani nejakou legislatívnou zmenou zo dňa na deň, z večera do rána sa nedajú zabezpečiť všetky túžobne očakávané zmeny v našom školstve, ale táto legislatíva im určite môže pomôcť.
Ja sa pokúsim v tejto rozprave trošíčku, tak pol krok až jeden krok, odstúpiť od toho, čo dnes je vtesnané do verejného priestoru a do tej diskusie a že diskutujeme najmä o školských obvodoch alebo o takzvanom verejnom poskytovateľovi vzdelávania, ale skúsim sa na tieto normy pozrieť s odstupom a z takého pohľadu, by som povedal, objektívnejšieho.
Chcem oceniť hneď na úvod aj to, že prebieha vecná, konštruktívna aj kritická diskusia, pretože si uvedomujem, že k takto rozsiahlym zmenám, samozrejme, tie názory môžu byť rozdielne, môžu byť diametrálne rozdielne. Ale tak ako aj my na výbore školskom, ale aj vy určite dostávate správy do svojich mailov, do svojich počítačov, či už správy od OECD, správy od hlavnej školskej inšpektorky, rozhodnutia Ústavného súdu a mnohé ďalšie a na tieto podnety určite treba sa k nim vyjadriť a treba na ne reagovať. V prvom čítaní, samozrejme, možno trošku všeobecnejšie, potom na výbore a v druhom čítaní aj konkrétnejšie k jednotlivým paragrafom alebo jednotlivým odsekom. Tak v podstate o aké zmeny ide, aby sme to vedeli aj verejnosti vysvetliť, aby sme stále nehovorili len o školských obvodoch, ale aby sme sa pozreli na celý súbor zmien?
V oblasti predprimárneho vzdelávania bude postupne zavedené povinné vzdelávanie pre deti od štyroch rokov a pre deti od troch rokov od roku 2028. Tu chcem upozorniť, že povinnosť sa týka samotného vzdelávania, nie povinnej dochádzky do materskej školy. Rodičia môžu zabezpečiť vzdelávanie aj doma, ak majú aspoň stredoškolské vzdelanie. Ak však rodič nebude mať alebo nebude spĺňať túto podmienku, samozrejme, dieťa bude musieť navštevovať príslušnú materskú školu. Vychádzame aj z dostupných dát, ktoré sú dnes o zaškolenosti detí v predprimárnom vzdelávaní, pretože práve toto predprimárne vzdelávanie sa ukazuje, akože z hľadiska tých sociálno-ekonomických možností, ale aj z hľadiska potom zaškolenosti a prípravy pre povinné vzdelávanie veľmi kľúčové. Ukazuje to aj testovanie PISA na výsledkoch detí a tieto výsledky sú rozdielne u tých detí, ktoré absolvovali tri roky materskej školy oproti tým, ktoré materskú školu nenavštevovali. Asi testy PISA nebude nikto z nás v tejto miestnosti a ich výsledky spochybňovať.
V súčasnosti to však s tou zaškolenosťou nie až také katastrofálne možno, ako na prvý pohľad to vnímame, pretože zaškolenosť detí vo veku tri až päť rokov je na úrovni 86 %, pričom, samozrejme, najviac je to u tých päťročných detí, tam je to až 97 %, štvorročných 84 % a trojročných 76 %. Samozrejme, treba hovoriť o regionálnych rozdieloch. V mestách, väčších mestách, tam, kde sa koncentruje a kde tá sociálno-ekonomická aktivita je vyššia, tak, samozrejme, tá zaškolenosť dosahuje až niekde úrovne 90 %, tam kde je ten život chudobnejší alebo kde žijú marginalizované a sociálne znevýhodnené komunity, samozrejme, tam tá zaškolenosť je nižšia a práve tam smerujú tieto naše opatrenia.
Čo sa týka zmien v oblasti základného školstva, tak, samozrejme, asi tou najviac diskutovanou zmenou je zavedenie verejného poskytovateľa vzdelávania. Reaguje sa tak aj na odporúčania OECD. Reaguje sa tak, samozrejme, aj na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky a týmito nálezmi je ministerstvo školstva viazané, pretože máme tu z ústavy povinnosť zabezpečiť povinnú školskú dochádzku a Ústavný súd vo svojich nálezoch hovorí, že tá povinnosť nie je len zabezpečiť štátny alebo školský vzdelávací program a nie je to len o tom, či povinná školská dochádza bude osem, deväť, desať, jedenásť rokov, ale, samozrejme, zabezpečiť finančné možnosti, územné možnosti a ďalšie a ďalšie veci, časové a ďalšie, ktoré je dôležité zabezpečiť, pretože ústava garantuje právo na bezplatné vzdelávanie.
Zavádza sa teda pojem verejný poskytovateľ vzdelávania a každá jedna škola a školské zariadenie, ktoré bude v tomto systéme zahrnuté, má garantované 100 % financovanie prostredníctvom normatívu s tým, že, samozrejme, musí alokovať príslušnú časť svojej kapacity pre takzvaný školský obvod. A to už je teda úloha potom na samotnú samosprávu alebo tých, ktorí školské obvody určujú, bez rozdielu na to, či teda hovoríme o štátnom poskytovateľovi alebo neštátnom.
Druhá možnosť, samozrejme, je ešte uskutočniť aj takzvanú zmluvu so štátom o verejnej službe, to znamená, ak škola chce byť v niečom výnimočná, ojedinelá, chce napríklad robiť inovačné vzdelávanie, chce robiť aktivity alebo vzdelávať učiteľov na ostatných školách, tak môže urobiť takúto zmluvu so štátom a, samozrejme, aj tam teda je zabezpečené 100 % normatívne financovanie. Alebo si škola vyberie autonómny režim, to znamená, nechcem rešpektovať školský obvod, nechcem rešpektovať tú verejnú službu, vtedy si vyberám tento autonómny režim a tam je to financovanie na už spomínaných 80 %, myslím si, že prevádzkového normatívu, môžem sa teraz v tejto chvíli mýliť, že sa to mzdového normatívu nedotýka, ale sú tam, samozrejme, aj výnimky - výnimky pre žiakov so zdravotným postihnutím, talentovaných žiakov, medzinárodnými programami a mnohé, mnohé ďalšie výnimky, na ktoré, samozrejme, zákon pamätá, tak aby sme hovorili o tej kapacite niekde na úrovni 70 prípadne 90 %.
Je zabezpečené to, čo je zmena oproti súčasnému stavu, že súrodenci majú právo byť v jednej škole, platí to pre základné aj materské školy, prosím, toto sa nedotýka stredných škôl, lebo už som aj zachytil vo verejnom priestore diskusie, že stredným školám ideme vytvárať nejaké školské odvody.
Potom tu máme ďalšie zmeny, ktoré možno vyplývajú viac z aplikačnej praxe a potom tu máme zmeny, ktoré sú negociované najmä so zamestnávateľmi a potrebami trhu práce, ako napríklad zavedenie, postupné zavedenie, samozrejme, povinnej maturity z matematiky. To sa nestane na budúci školský rok, ani tento školský rok, ale je to, samozrejme, až pre prvákov, ktorí nastúpia v školskom roku 2027/2028. Bude sa to dotýkať nebilingválnych gymnázií, stredných priemyselných škôl, technických stredných odborných škôl, obchodných akadémií. V prípade gymnázií to bude dvojúrovňová matematika a tam, kde sa využije tá STEM úroveň tak, samozrejme, by to mohlo slúžiť už ako zároveň absolvovanie prijímacej skúšky na vysokú školu.
Zavádza sa nový typ strednej priemyselnej školy a zavádzajú sa stredné odborné školy s centrami excelentnosti vo vybraných odboroch, ktoré potrebuje trh práce. Sú tam stanovené presné a popísané pravidlá, ktorá škola môže mať charakter centra excelentnosti. Zavádzajú sa v prípade stredných priemyselných škôl päťročné štúdiá s tým, že vlastne posledný ročník by už mohol byť uznaný ako prvý ročník vysokoškolského štúdia. Tam bude dohoda s vysokou školou, s príslušnou fakultou o započítavaní kreditov.
Zmeny legislatívne rešpektujú alebo akceptujú aj opatrenia v oblasti bezpečnosti a duševného zdravia. Táto otázka, samozrejme, je veľmi náročná, pretože vidíme aká je tá klíma v spoločnosti a aké sú tie jednotlivé sociálno-ekonomické podmienky.
Menia sa podmienky, samozrejme, aj výberu riaditeľov škôl, zväčšuje sa kompetencia zriaďovateľom a to sa dotýka aj neštátnych škôl a školských zariadení, možnosť aj priamej voľby pre cirkevné a súkromné školy. Pre spojené školy môže kandidovať na funkciu riaditeľa aj nepedagogický zamestnanec. Sú tam ešte ďalšie opatrenia, ako zavedenie maturity zo slovenského jazyka pre cudzincov a mnohé ďalšie pozitívne opatrenia.
V oblasti vysokoškolskej legislatívy je to samotný nový zákon o vysokých školách. Zavádzajú sa profesionálne bakalárske programy s praktickým zameraním, flexibilita štúdia cez mikroosvedčenia a krátke študijné programy, započítavanie kreditov, prenos kreditov medzi formálnym a neformálnym vzdelávaním, záverečné práce, nebude povinnosť predkladania bakalárskych záverečných prác. Študent si zvolí, či chce pracovať na bakalárskej práci, alebo chce absolvovať stáž. Stanovujú sa aj podmienky pre absolvovanie tejto stáže. Vytvárajú sa povinné doktorandské školy, s cieľom zvýšiť vedeckú školu a metodiku vedeckého výskumu. Sú tam zmeny na bezpečnosti a podpory študentov, nové pravidlá pre vylúčenie študentov zo štúdia, zvýšenie bezpečnosti a ochrana škôl, školských zariadení, jednotlivých kampusov a podobne. To znamená, tých zmien je pomerne veľa.
V diskusii, ktorá prebiehala, až môžem povedať, v ranných alebo dopoludňajších hodinách, sme sa aj venovali, alebo rečníci sa venovali aj porovnávaniu jednotlivých aplikačných nastavení v oblasti vzdelávania so zahraničím. Tak urobil som si aj ja niektoré také základné porovnania, aby sme vôbec vedeli, že kam sa hýbeme my a ako je to v jednotlivých členských štátoch Európskej únie, keď už sa máme držať odporúčania krajín OECD.
Podobne ako my, tak majú predprimárne vzdelávanie ošetrené vo Francúzsku, v Maďarsku, v Grécku, v Bulharsku, na Cypre, v Rumunsku, Česku, Poľsku, Portugalsku, Fínsku, Švédsku, Dánsku a Estónsku, takže vidíte, že naozaj nie je to nejaké výnimočné, samozrejme, s menšími odchýlkami. Niekde tam môže byť tá hranica tri roky, niekde môže byť štyri roky, niekde môže byť postupná, niekde to je garantované miesto s dôrazom na kvalitu a tak ďalej. Je to v tých krajinách nie úplne identicky, ako je to v našej legislatíve, ale tie modely sú veľmi, veľmi blízko seba. Čiže vo všetkých týchto krajinách, a mnohé z nich označujeme za vyspelé alebo vzhliadame k nim, tak vidieť trend, postupný trend znižovania veku do povinného predprimárneho vzdelávania s cieľom zvýšiť pripravenosť detí, zlepšiť inklúziu, skrátiť rozdiely v socioekonomickom zázemí, ale aj zvýšiť právny nárok, povinnosť, dostupnosť, financovanie, personálne a kvalitatívne štandardy a mnohé, mnohé ďalšie prvky.
V oblasti samotnej školskej správy a organizácii jednotlivých úradov alebo nastavení kompetencií medzi zriaďovateľmi, samosprávou alebo miestnou štátnou správou, tak môžem povedať, že asi najviac prepracované to je vo Fínsku a vo Švédsku, tam sú naozaj stanovené transparentné pravidlá, štandardizované procesy, všetko. Napríklad vo Fínsku, ktoré sme si dávali častokrát za vzor v oblasti vzdelávania, je spravované viac-menej centrálnou administratívou, to znamená, že tá ruka štátu je tam omnoho výraznejšia ako možno v iných krajinách, ale vidíme, že to prináša ovocie aj výsledky v oblasti vzdelávania vo Fínsku. Nechcem tým povedať, že máme bez ohľadu na naše podmienky, naše historické nejaké tradície alebo náš systém vzdelávania všetko zrušiť a vybrať systém vzdelávania v niektorej inej krajine, ale môžeme sa učiť a môžeme prinášať pozitívne veci a trendy do našej legislatívy.
Napríklad v oblasti teda riadenia štátnych a neštátnych škôl sa môžeme pozrieť na to, ako je to organizované v Nemecku, bolo to tu už spomínané. Školy, kde môžu byť, samozrejme, verejné, môžu byť neverejné, ako prebieha financovanie, regulácia, ale aj štandardy, ktoré musia tie školy, ktoré chcejú mať verejné financovanie, plniť. Rakúsko má jednoznačné pravidlá pre štátne aj cirkevné školy a vrátane povinnosti dodržiavania štandardov štátnej správy, tak ako sú v legislatíve nadstavené.
Čo sa týka samotných, poviem, riadenia alebo manažmentu škôl a školských zariadení, modely od ktorých sa môžeme učiť, či už v Írsku a vo Veľkej Británii, samozrejme, je tam Kanada a tak ďalej, ale to je mimo európskeho priestoru, ale tam je vlastne väčšia kompetencia vkladaná aj do rady školy a rada školy slúži aj ako nástroj na riadenie kvality a obsahu v oblasti vzdelávania tých programov, ktoré jednotlivé školy poskytujú s tým, že, samozrejme, rešpektujú aj to, že tie školy sa môžu profilovať rozdielne a to je práve tá definícia toho školského vzdelávacieho programu.
Čo sa týka siete škôl a školských zariadení, tu sa môžeme pozrieť na Dánsko alebo na Estónsko. A Estónsko, samozrejme, aj z oblasti digitalizácie a to, ja som ho nespomínal, ale tam je výrazný ťah aj na posilnenie digitalizácie, čo sa týka podávania prihlášok, zjednodušovania niektorých administratívnych procesov, vytvárania alebo spracovania tlačív a výkazov, to, čo naozaj jednotlivých pedagógov, riaditeľov a zástupcov riaditeľov trápi. Takže tam Estónsko môže nám slúžiť ako za vzor pre digitalizáciu a jednotlivé spracovanie tej pedagogickej a nepedagogickej dokumentácie a evidencie, pretože ak chceme hovoriť o stopercentnom financovaní alebo aj menej ako stopercentnom financovaní, tak, samozrejme, tie štatistické dáta musia poskytnúť relevantnú databázu údajov pre to, aby sme mohli hovoriť o stopercentnom financovaní.
Financovanie, uvedomujem si, že to je vlastne zložitý problém, bolo to tu dnes spomínané, ako to je v prípade štátnych škôl, ako to je v prípade neštátnych škôl. Taká drobná moja poznámka k tomu je, že každý zriaďovateľ musí dbať o to, aby školu a školské zariadenie, ktoré si dal do siete alebo ktoré bolo vložené na jeho návrh do siete škôl a školských zariadení, no tak preberá do plnohodnotnej starostlivosti a musí si ten aj ekonomický model, aj sociálny model nastaviť tak, aby tá škola mohla poskytovať požadovanú úroveň kvality vzdelávania a to bez rozdielu na to o akého zriaďovateľa a o aký typ zriaďovateľa ide.
Chcem oceniť aj to, čo možno bolo kritizované, že ako išli návrhy zákonov do medzirezortného pripomienkového konania a aj ich odchýlka od toho návrhu, ktorý schválila vláda Slovenskej republiky. Ja to práve oceňujem, že pán minister a ministerstvo školstva trpezlivo rokovali so všetkými socioekonomickými partnermi v rámci medzirezortného pripomienkového konania a že teda nebrali tie pripomienky na ľahkú váhu a naozaj tie zásadné pripomienky, ktoré sa tam objavili a nebolo ich málo, trpezlivo, a tá diskusia prebieha neustále, trpezlivo prerokovalo s tými jednotlivými kľúčovými aktérmi a vlastne takou bodkou za tými rokovaniami bola aj tá spoločná tlačová konferencia, kde veľká väčšina tých zúčastnených strán, ktoré sa podieľali na rokovaní, ocenili tento konštruktívny prístup ministerstva k zavádzaniu týchto legislatívnych zmien a zároveň aj volali po tých zmenách, že proste jednoducho nemôžeme stáť a musíme raz tú diskusiu ukončiť, aby sme ju neviedli mesiace a roky, pretože nám môže ujsť vlak.
Takže toto chcem oceniť, samozrejme, pri tak rozsiahlych zmenách nie je možné docieliť stopercentný konsenzus, to znamená, že každý z aktérov bude na sto percent spokojný s tým, čo dosiahol, ale na to ešte máme aj priestor medzi prvým a druhým čítaním, aby sme veľmi pozorne ešte počúvali najmä tých aktérov, ktorí majú ešte prípadné výhrady a pripomienky k týmto legislatívnym zmenám.
V oblasti toho vysokoškolského vzdelávania to môžem aj z vlastnej skúsenosti teda potvrdiť a chcem oceniť tie konštruktívne rozhovory, ktoré sme mali ako reprezentácia vysokých škôl s ministerstvom školstva a že sme dotiahli ten nový zákon po 54 novelách predchádzajúceho zákona, ktorý naozaj už prežil tú dobu, tak že sme dosiahli do podoby, ktorá je prijateľná z pohľadu reprezentácie vysokých škôl. Ak ešte nejaké aj, hovorím, zmeny alebo nejaké doplnenia by pripadali do úvahy, tak vieme ich v rámci legislatívneho procesu medzi prvým a druhým čítaním vyriešiť.
Prosím všetkých, najmä tých, ktorí sa venujú školstvu, ktorí sú v tejto miestnosti a ktorí vlastne svojimi skúsenosťami a svojimi názormi prispievajú do tejto diskusie, snažme sa možno nevypichnúť vždy len ten jeden neuralgický bod a o ňom hovoriť, ale skúsme sa pozrieť na tento balík ako na nejaký systém právnych predpisov a noriem, ktorý je na seba nadväzujúci, prelínajúci sa medzi jednotlivými právnymi normami, integrujúci zároveň, ktorého cieľom je zlepšiť stav nášho školstva a výraznejšie sa posunúť vpred. Samozrejme, ruka v ruke s tým musí ísť aj financovanie, nestačí len priniesť do parlamentu legislatívu, ale musíme využívať aj efektívne nástroje financovania, či už je to dobiehajúci plán obnovy a odolnosti, alebo sú to štrukturálne fondy, alebo sú tu aj rezervy a upratanie si systému v sieti škôl a školských zariadení, to znamená, že aj tam môžeme hľadať finančné prostriedky, ktoré je nevyhnutné použiť na rozvoj a na zvýšenie kvality vzdelávania.
Chcem oceniť v tomto prípade, že ak aj neštátny zriaďovateľ bude zapísaný ako verejný poskytovateľ služby, môže sa uchádzať o financovanie aj kapitálových výdavkov z ministerstva školstva, to je nový prvok, ktorý výrazne môže pomôcť práve neštátnym zriaďovateľom.
Z mojej strany, vážené kolegyne, kolegovia, pán minister, nateraz všetko, verím, že táto diskusia nekončí a máme budúci týždeň aj neformálne zasadnutie výboru, máme tu ešte aj ďalšie možnosti vymeniť si jednotlivé postrehy a názory k predkladaným návrhom zákona.
Ďakujem pekne.
