Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážená pani predkladateľka a predkladateľ, neviem teraz presne, koľko vás je ako predkladateľov, dvaja ste, takže dobre si pamätám.
Ja len ako právnička aj ako človek, ktorý má, myslím, že celkom prehľad v rozhodnutiach, ktoré sa týkajú tejto témy, nielen našich inštitúcií, ale aj nadnárodných inštitúcií, trochu možno poviem z práva, ale budem sa snažiť možno hľadať reč, kde by sme sa mohli stretnúť. Lebo mám dojem, že sa tu rozprávame a ako keby sme sa rozprávali stále v dvoch rovinách.
Ja si nemyslím, že vy ste zlomyseľný človek, naozaj si to nemyslím. Ja si myslím, že ste dobromyseľný človek a že ste presvedčená, že toto je vaše poslanie. Naozaj si to myslím, že toto máte robiť, lebo je to dôležité a že to súvisí s vaším najhlbším presvedčením a vierou. To si myslím, že preto to robíte. A my, ktorí sa tu k tomu vyjadrujeme, možno nepoužívame jazyk, aby k vám prišiel. Sa mi zdá, že ani nechcem, ja ani vás nechcem ani urážať, lebo ja si myslím, že nechcete nikomu ublížiť. Myslím si to, že nechcete. A možno aj sa chcem ospravedlniť možno za niektoré vyjadrenia, ktoré tak možno cítite, že by sme si to o vás naozaj hlboko mysleli, lebo ja si to nemyslím, že vy chcete skutočne ublížiť ľuďom a chcete, aby trpeli. Nemyslím si to.
Myslím si, že je to ale také vážne, hlboké nedorozumenie. Nedorozumenie ohľadom veľmi malej skupiny ľudí. Tých ľudí je veľmi-veľmi málo. Je ich ani nie jedno percento v našej spoločnosti? Je veľmi málo pravdepodobné, že každý z nás niekoho stretne, ktorý patrí k tejto malej skupine ľudí. S ohľadom na to, čo si o nich väčšina myslí, títo ľudia robia všetko pre to, aby väčšina z tejto malej skupiny ľudí sa nepriznala, že k tejto malej skupine ľudí patrí. Takže to znamená, že keď ste sa s nimi aj stretli, je pravdepodobné veľmi, že vám to nikdy nepovedali, osobitne s ohľadom na to, že ste veľmi úprimná v tejto téme a necítili by pochopenie, porozumenie a necítili by nijakú potrebu vám priblížiť svoj príbeh, lebo by neverili, že mu uveríte. Ale ja si myslím, že toto je asi veľmi dôležité, poznať tie skutočné príbehy. Tie príbehy, ktoré vám tu povedali kolegovia, sú pravdivé, a kolegyne. Sú naozaj pravdivé. A myslím si, že je to cesta, ktorou je tu snaha priblížiť, čo sa deje týmto málo ľuďom u nás.
A ja si teraz dovolím iba trošku takého právneho jazyka. Žijeme v demokratickej spoločnosti, v právnom štáte. Za to sme bojovali v tom osemdesiatom deviatom naozaj bok po boku, či máme takú vieru, onakú vieru, ale to, čo nás spájalo, je, že sme verili, že proste má tu byť priestor aj pre náboženské presvedčenie, má tu byť sloboda aj náboženského presvedčenia, aj preto sme bojovali v osemdesiatom deviatom. Bojovali sme preto, že sme chceli, aby sa tu ľudia cítili dôstojne, aby mohli naozaj dôstojne žiť všetci, všetci, takí alebo onakí. Už sme nechceli šedý svet, chceli sme farebný svet. Aj pre vieru sme chceli farebný svet. A tá demokracia je o to silnejšia, o čo väčšina viac dáva priestoru tým, ktorí sú jednoducho v menšine. To jedno percento ľudí nikdy nedokáže tu mať toľko svojich priamych zástupcov. Nemá šancu si vlastne presadiť svoje práva, ak by to bolo o tom, že každý si má len svoje práva hájiť. Je ich tak málo. Je ich tak málo. To znamená, ak ich my neuznáme ako väčšina, tí ľudia nebudú mať priestor tu s nami dôstojne žiť. Proste nebudú. A tá sila demokracie je v tom, že či my väčšina to tej menšine priznáme. O tom je tá sila, či to my dokážeme, či to naozaj dokážeme spraviť.
A teraz ja chápem, že vo viere je zložité možno pre toto nájsť priestor. Tak ja hľadám možno tú cestu, ja tu teraz nebudem a nechcem na vás prehovárať rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva. Nechcem. Nechcem ani vyťahovať rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré podľa mňa by sa na toto hodili. Nechcem tu rozprávať o zákaze diskriminácie ani práve na súkromný život, ani o ľudskej dôstojnosti. Toto všetko sú právne argumenty a tu vidím, keď sa o tom rozprávame, tak proste že sa tu nerozumieme, že toto sú možno pre vás také, ja neviem, možno niečo, čo si, čo vy nevidíte vo vašom svete? A ja myslím, že možno v čom by sme sa vedeli stretnúť, a veľa som nad tým rozmýšľala, je, že či ten priestor vlastne nie je aj cez tú vieru, ktorú ja, ja sa nepovažujem za neveriaceho človeka, považujem sa za veriaceho človeka, ale tak preto hovorím, či veriaci, či neveriaci, ale niečo v tej Kristovej náuke, čo ja vnímam, že asi máme zhodu, je povedané "dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je božie". Tak možno nie úplne vo všetkom sa úplne zhodneme, ale či toto nie je možno to, kde by sme si povedali, že naše spoločné súžitie, aj keď možno nie vo všetkom to vidíme rovnako, ale nemôžme toto nechať tomu svetskému právu, nemôžeme toto nechať tej demokracii, tomu štátu, ktorý je oddelený od cirkvi, a nemôžme byť takíto prísni teda k tým, kto to chcú takto prísne, takto žiť, ale otvoriť, ale otvoriť ľuďom srdce, všetkým, aj tým malým, aj tej malej skupine ľudí. Lebo nenachádzam dôvod vlastne, prečo to neurobiť. A tu nenachádzam ani dôvod, prečo by vlastne tomu mala brániť vaša viera. Nenachádzam. Že keď sa pozerám aj na Kristovu vieru, tak ju vnímam ako vieru v lásku. To vnímam ako najväčšie prikázanie, viera naozaj v lásku. Ja to vnímam, to je najväčšie prikázanie. Tak keď otvorím srdce tejto skupine ľudí, tak prečo tým ľuďom neumožním žiť dôstojne? Lebo to, čo vlastne hovoríte, čo by mal byť problém v tej bežnej spoločnosti, tak to nie je problém prísť na bohoslužbu, veď tam vidím, že vlastne nehovoríte príbehy, ktoré by súviseli s tým, že to je nejaký problém, ktorý súvisí s vierou. To je problém, ktorý súvisí so zdravotnou starostlivosťou, tak k tomu máme zákony, ale ja teda, musím sa priznať, nevidím žiadny problém na ženskom oddelení, že sú tam tí ľudia, ktorí sa cítia silne ako ženy. Naozaj že, veď sa tak správajú ako ženy, veď, veď o tom to je, veď asi neriešim, že čo kde majú pod perinou, alebo že, akože je dôležité, ako sa správajú, ako sa cítia. Veď to je podľa mňa asi, asi kľúčové, že keď ten človek prejde tým celým zložitým procesom, na konci dňa chce, aby bol aj spoločnosťou prijímaný, či už ako žena, alebo či už ako muž, tak prečo mu to nedopriať? Ja tam nevidím, že v čom je problém vlastne tu v tej viere. Prečo tá viera tomuto robí problém? Keď inak máme to tu už 40 rokov. Štyridsať rokov máme možnú takzvanú právnu tranzíciu. To je to, čo, čomu chcete zamedziť, tak rozumiem, že chcete zamedziť, aby keď dôjde k tým všetkým zmenám u človeka, ktorý to má takto ťažké, takto ťažké pri určení tej rodovej identity, a ja chápem, že aj ten pojem je asi zložitý, lebo to, kde spolu narážame pri niektorých ako keby takých spoločenských bojoch, to je aj ten pojem rod. Že ja vnímam, že my keď tu rozprávame o rode, že asi aj toto je také vzdialené a cudzie, že my tu rozprávame o niečom, čo vám sa zdá vlastne, že nepatrí, nepatrí ani do práva, nepatrí do zákonov, že by sme to nemali mať.
A to ja sa znovu pokúsim prihovoriť, nemôžme toto nechať tomu cisárovi? Nemôžme toto brať, toto je to svetské právo, možno nie úplne všetko sa nám páči, ale toto nemôžme brať, že toto je to cisárovo, je to, je to o tom, aby sme ľuďom umožnili dôstojne žiť, do viery nám to nezasahuje, tí ľudia sa tak rozhodli žiť, tak ja neviem nájsť vlastne, prečo takýto boj máte. Neviem nájsť vlastne, že prečo vlastne v tomto poslaní cítite takú silu, že treba to vlastne dokonať. Zmeniť, čo tu máme 40 rokov, čo tu nerobí žiadny problém v spoločnosti, robí nám tu ešte iné, ale to chcete zmeniť, to chcete sprísniť, ale nám to tu nerobí problém.
Ja neviem určite toľko z Písma svätého, ako viete vy, ale to, čo vnímam v tom Písme svätom, že je taký stály boj o pravdu a spravodlivosť, že to je možno to, čo nás spája, tá pravda a spravodlivosť. Tak v tom boji za tou pravdou a spravodlivosťou, ja si myslím, že je dôležité možno, aby ste vyhľadali tých ľudí, ktorí patria k tejto skupine, by ste mali s nimi možno priamu skúsenosť, aby ste si vypočuli ich príbehy, lebo to je ten boj o pravdu, že či naozaj možno v tom vašom boji či vám nechýba niečo, nejaký zážitok, ktorý ste jednoducho nemali. Ja si myslím, že možno ho treba vyhľadať, vypočuť si tie príbehy. Vypočuť si tie príbehy o tej úzkosti, o tom nepochopení, spoznať tých ľudí, za ktorých hovoríte a ste presvedčení, že toto je pre nich najlepšie a najsprávnejšie, lebo tí, ktorí tie príbehy počúvame, tak sme presvedčení, že takto sa nedá žiť, keď toto zmeníte, že tak sa pre nich nedá žiť. A že mnohí z nich, čo teraz majú úzkosť, tak ju budú mať ešte väčšiu. A tam, kde to boli pokusy o samovraždu, tak to budú úspešné samovraždy.
A ja si dovolím pripomenúť a myslím si, že si na to musíme pripomínať, čo sa stalo 12. októbra 2022. Musíme si to pripomínať, že vtedy boli úmyselne zabití, zavraždení dvaja mladí ľudia: Matúš Horváth a Juraj Vankulič. Práve pre nenávisť spoločnosti. Z nenávisti voči menšine, voči ľuďom, ktorí patria k tej menšine LGBTI+, čo rozumiem, že aj tento pojem vám môže prísť cudzí, prečo ho tu vymýšľame. Jednoducho je to označenie ľudí, ktorí k tejto menšine patria. A títo ľudia boli preto zavraždení, že jednoducho k tej menšine patria. Veď to je hrozné! Je to naozaj hrozné! A teraz uvažujete o prijatí právnej úpravy, ktorá týmto ľuďom, týmto ľuďom sťažíte život u nás na Slovensku.
Tak ja si vás dovolím vyzvať, naozaj vyzvať, aby ste úprimne vyhľadali tých ľudí, ktorí patria k tej menšine, ktorým ste sa rozhodli, že chcete zmeniť životy, tu na Slovensku chcete právne zmeniť právnu úpravu. Lebo ja som presvedčená o dobrom úmysle a som presvedčená, že keď si vypočujete tie príbehy, tie skutočné životné príbehy, že zmeníte aj tu názor a keď akokoľvek budete presvedčená, že je dôležité, aby aj títo ľudia viedli inak život, tak by ste mohli aspoň prijať to, nechajte to tomu cirkevnému právu a nechajte nám, aby sme sa tu riadili právom, ktoré patrí právu demokratickej spoločnosti. Lebo zatiaľ máme oddelený štát od cirkvi a myslím si, že aj v tomto sa zhodneme, že je to správne a dobré, tak potom jednoducho môžu byť otázky, v ktorých sa nezhodneme, môžu byť témy, v ktorých sa nezhodneme, lebo potom tu treba prijať, že treba niektoré oblasti nechať tak, ako patria do demokratickej spoločnosti, ktorá si ctí menšiny a chce im uznať rešpekt a dôstojnosť aj napriek tomu, že ich je veľmi-veľmi málo.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
