Videokanál poslanca

Ďakujem pekne.
Pán poslanec, veľmi ďakujem za tvoju reakciu. Ja si myslím, že spoločne sme vystúpili práve preto, lebo oblasť duševného zdravia považujeme za absolútne kľúčovú, ktorú musíme v krajine riešiť. Máme tu takýto návrh zákona, ja som porozumela od reakcie pána ministra, že je v časovej tiesni a má, javí sa, že má záujem na to, aby ten zákon bol dobrý, no tak potom sme v prvom čítaní, tak ja si myslím, že je tu určitý priestor, je tu určitý priestor, aby sme to skúsili napraviť, lebo ak niečo má tento zákon priniesť, no tak by mal priniesť to, aby tí psychoterapeuti, ktorých tu máme, proste mohli tú činnosť vykonávať a rozšírili sme tie rady. Toto, naozaj toto skúsme, využime ten priestor, využime, nejde to v skrátenom legislatívnom konaní, chvála tomu, že to ide takto. My si musíme poďakovať, že to ide v riadnom konaní a že to teda nejaký časový priestor má, ale máme tu nejaký časový priestor, tak ho využime.
Tak ja reagujem na pána poslanca Hlinu, ale mojou reakciou je, že súčasne vás vyzývam, pán minister, prosím, využite tých odborníkov, ktorí apelujú, chcú s vami na tom robiť. Prosím vás, vytvorte ten priestor pre tú psychoterapeutickú činnosť tak, aby sme tých psychoterapeutov, ktorých tu máme riadne vyškolených, aby sme im umožnili to vykonávať a zachránili sme to, čo sa ešte zachrániť dá.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani poslankyňa, vážení páni poslanci, vážený pán minister, je tu veľmi slušná diskusia k ochrane duševného zdravia a mňa to naozaj veľmi teší. Oblasť zdravotníctva a ani oblasť školstva alebo oblasť psychiatrie, psychológie, psychoterapie nie je úplne primárne moja odbornosť. Ale vzhľadom na to, že aj ja vnímam ako politik, ako politička aj ako matka dvoch detí, aj ako dcéra, že jednoducho oblasť duševného zdravia naprieč Slovenskom je veľmi zanedbávaná oblasť a veľmi ma teší, že na to máme určite zhodu aj s pánom ministrom, lebo keď som si čítala dôvodovú správu k tomuto návrhu, tak vlastne môžme si povedať, že nás k tomu viaže plán obnovy a odolnosti, že máme zabezpečiť právnu úpravu tak, aby sme umožnili rozšíriť priestor pre poskytovanie duševného zdravia aj ďalšími osobami, ktoré sú spôsobilé poskytovať takúto, takúto činnosť, teda osobitne sa tu sústredíme na oblasť psychoterapeutickej činnosti oveľa širšie, ako to dnes umožňuje zákon. My sme sa k tomu zaviazali a je zjavné, že k tomu máme zhodu aj s predkladateľom zákona, pretože okrem toho, že sám odkazuje na to, že plníme týmto míľnik plánu obnovy a odolnosti, tak priamo samotný zákon v dôvodovej správe priamo popisuje, aké tu máme problémy v oblasti duševného zdravia a tento zákon má tomu napomôcť.
No ale s ohľadom na debatu, ktorú tu máme s kolegami z opozície, ktorí, bohužiaľ, len zatiaľ prispeli do tej, do tej diskusie, tak máme naprieč zhodu, ale nie je to len náš dojem, ale si to myslia aj odborníci, Slovenská komora psychológov, Slovenský inštitút pre vzdelávanie v psychoterapii, že jednoducho tento zákon tomu nijakým spôsobom nepomáha, naopak konzervuje vlastne ten problém, ktorý tu máme, a ešte by som povedala, viac ho sťažuje. Pretože tí ľudia, ktorých tu máme v oblasti psychoterapie, ktorí už teraz vlastne v nejakej miere v rámci tých možností, ktoré vidia, tak poskytujú nejaké činnosti možno v rámci využitia živnostenského oprávnenia, životného štýlu a idú na hrane, ale snažia sa zaplniť jednoducho tú medzeru, ktorá tu je, tak vlastne tento zákon to absolútne konzervuje a nedáva im priestor, aby z toho vystúpili a mohli tú psychoterapeutickú činnosť poskytovať naplno vo svojom mene. Jednoducho tento zákon to neumožňuje a vy to, pán minister, veľmi dobre viete. Nakoniec ten zákon sám hovorí, že raz niečo možno bude a odkazuje na nejaký všeobecne záväzný predpis, ktorý ministerstvo zdravotníctva urobí, uvidíme kedy, keď som sa o to zaujímala, že vlastne kedy asi ten predpis bude, tak môžme sa baviť o rokoch, vytvorí nejaké podmienky možno pre akreditované subjekty, tie získajú akreditáciu, potom tí ľudia budú musieť prejsť možno nejakým školením. Môžme sa baviť o tom, že možno o šesť rokov tu budeme mať osoby, ktorými rozšírime rady psychoterapeutov, ktorí to budú môcť vykonávať vo svojom mene. Ja neviem, aká tá úprava potom možno raz bude na základe tohto všeobecne záväzného predpisu, neviem, ale dajme tomu, že sa vám možno podarí to urobiť dobre. Ale čo dovtedy? Čo dovtedy proste s našimi deťmi?
A ja to musím teraz trochu, trochu povedať v širšom kontexte. Pretože my tu máme naozaj vážny problém s duševným zdravím, veď my sa tu rozprávame o brutálnych udalostiach na školách, ktoré súvisia s tým, že to duševné zdravie jednoducho nevieme, nevieme riešiť a nevieme ho poskytnúť tým, ktorí to naozaj potrebujú včas, a potom proste riešime niekedy, bohužiaľ, aj veľmi brutálne následky. A vy to veľmi dobre, pán minister, viete, tak ja ako aj bývalá ministerka spravodlivosti musím na to poukazovať, že štát namiesto toho, aby teraz sa poučil z toho všetkého, čomu tu čelíme, a má tu obrovskú príležitosť predsa v rámci plánu obnovy a odolnosti, sám to tvrdí, že to chce urobiť, sám to tvrdí, že to chce urobiť, tak potom tu máme proste konkrétny návrh zákona, ktorý ste ale neurobili jednoducho s tými, ktorí vám môžu pomôcť to spraviť tak, aby ste to rozšírili. Ako mňa to naozaj udivuje.
Ja som sa snažila pochopiť vlastne ten problém, ako asi by to vyzeralo v oblasti, ktorej možno trošku viac rozumiem, a to je oblasť právnych služieb. Ja sa musím priznať, že neviem pochopiť, prečo ministerstvo zdravotníctva nenaslúcha Slovenskej komore psychológov. Neviem to pochopiť. Keď Slovenská komora psychológov hovorí, otvorte to a vlastne hovorí sama proti sebe. My chceme, aby tu bolo viac ľudí, ktorí poskytujú proste tieto činnosti, lebo je tu málo takých ľudí. Tak ja som si to dala ako paralelu, že by tu bol nejaký zákon, ktorý by rozšíril vlastne priestor pre právne služby. No komora advokátov by bola určite proti. Určite by bola proti. Ale tu vám priamo komora psychológov hovorí, je nás tu všetkých naozaj málo, tých, ktorí tú licenciu dnes máme, prosím, otvorte to, takto, ako ste to urobili, je to zlé a vy im nenaslúchate. Ja, ja, ja sa musím priznať, že ja tomuto naozaj že nerozumiem prečo.
Keď som sa snažila porozumieť, čo tomu predchádzalo, tak bola tu nejaká odborná skupina, ktorá bola pri ministerstve zdravotníctva, ale vy ste jej nenaslúchali, že tam boli nejaké alternatívne návrhy zákona. Vy ste tam nedali pracovníka, ktorý je z legislatívneho odboru, ktorý by mohol pomôcť tomu paragrafovému zneniu včas. Toto je pre mňa nepochopiteľné, že jednoducho máte tu ľudí, odborníkov, ktorí mali záujem na tom spolupracovať, vy ste ich zjavne odmietli, máte tu nejakú svoju líniu, ale tá je proste v nezhode s tým, čo dnes Slovensko potrebuje. A pre mňa je nepochopiteľné, prečo vlastne ten priestor ste nevyužili. A potom naozaj sa nemôžeme diviť, keď je tu takáto príležitosť, nevyužijeme ju, že aj či sú to deti, alebo sú to vôbec problémy v rodine, kde potrebujú psychoterapeuta, alebo sú to nakoniec aj seniori, ktorí potrebujú psychoterapiu, a nevieme nájsť tých psychológov, aj keď ich potrebujeme v rodinách, nevieme ich nájsť. Vieme veľmi dobre tí, ktorí sme to riešili, aké je to zložité ich nájsť, sme ochotní to aj zaplatiť, že to nejde teraz o to, že môžme sa tu baviť do budúcna, ale bárs by to bolo aj hneď, že s tým súvisí aj lepšie prekrytie z poistného plnenia. Ale tu sa vlastne bavíme o tom, že my chceme len vytvoriť priestor na to, aby tu bolo viac ľudí, ktorí to robia a môžu to robiť vo svojom mene, aby to nerobili na hrane zákona, aby tu neboli, nemali obavu, že môžu byť trestne stíhaní pre trestný čin neoprávneného podnikania. O toto nám ide.
My len chceme, aby sme proste ten priestor otvorili a bolo tu viac ľudí odborne spôsobilých, ktorí sa nemusia obávať to robiť vo svojom mene, ktorí už prešli proste tým výcvikom. Keď Slovenský inštitút pre vzdelávanie v psychoterapii hovorí, že sú tu takí ľudia, vytvorme im priestor k tomu, aby sme ich mohli akreditovať, dali sme im licenciu, máme ich tu, prečo tomu proste ten priestor nedáte. Pre mňa je to nepochopiteľné. Vieme, že máme problém, nemáme tu tých ľudí. Veď my v prvom rade nekričíme, že poďme to rýchlo zaplatiť zo štátneho rozpočtu. Bolo by to, je to potrebné, to si myslíme, ale dajme aspoň v prvom rade možnosť, aby sme tu tým ľuďom, ktorí už tu poskytujú tú činnosť, prešli tou terapiou, prešli tými výcvikmi pre tú psychoterapiu, prečo im neumožníme, aby jednoducho mohli, mohli túto činnosť vykonávať, keď ich nemáme, keď ich zúfalo nemáme v tejto krajine. Prečo v tom zákone im jednoducho ten priestor nedáte? To je pre mňa naozaj nepochopiteľné a domnievam sa, že vlastne zavádzate Európsku komisiu, ak tvrdíte, že týmto zákonom vy vlastne otvárate ten priestor pre tú psychoterapeutickú činnosť. Domnievam sa, že naozaj hrubo ju zavádzate a že týmto jednoducho ten míľnik, tak ako ho máte popísané v dôvodovej správe, nenapĺňate.
Je to absolútne vo vašich rukách, je to vaša zodpovednosť, ale týmto spôsobom to, čo ste mohli urobiť, a tú príležitosť, ktorú ste mali, tak ju nijakým spôsobom ste nevyužili a popreli ste zmysel samotného návrhu zákona, ktorý popisujete pekne v tej dôvodovej správe.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Podávam týmto návrh na zmenu programu a to, aby sa bod 121 návrhu programu schôdze s názvom návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky, tlač 697, zaradil na začiatok tejto 39. schôdze ako bod s poradovým číslom 1.
Sme v parlamentnej demokracii, mesiace sme tu nemali riadnu schôdzu, je tu návrh skupiny poslancov z opozície na vyslovenie nedôvery tejto vláde. Každým dňom sa tu dozvedáme nové okolnosti, pre ktoré by sme podávali nový návrh na vyslovenie nedôvery ďalšiemu a ďalšiemu ministrovi tejto vlády. Jednoducho táto vláda sa zodpovedá parlamentu, či sa to vláde páči, alebo nepáči. Sme v parlamentnej demokracii. Zatiaľ stále platí čl. 1 ústavy, že sme právny štát, sme demokratickou krajinou a v takej má mať priestor takýto návrh v parlamente, aby bol prerokovaný čo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Ja lenže, máme teraz mimoriadnu schôdzu o vyslovovaní nedôvery vláde, to znamená, toho by sa predsa mali týkať všetky príspevky, ak sa nezmení program schôdze, tak len toho a ako vyplynulo aj od samotného navrhovateľa, nič také ako takýto predmet utajovanej skutočnosti tam nie je. Rovnako aj z vyjadrenia premiéra vyplýva, že vedel na všetko reagovať, to znamená, nie je tu žiadny dôvod na to, aby tu prebiehala schôdza v inom režime. Nech sa páči, dajte si návrh na mimoriadnu schôdzu, môže byť k tomu, samozrejme, iný režim, ale tu nie je žiadny predmet utajovanej skutočnosti a keď je, tak chceme o tom počuť a vedieť, aký tu je súvis s návrhom na vyslovenie nedôvery vláde. S návrhom, tu si nemôžete vymýšľať, čo je predmetom rokovania. Je to návrh, vy sa musíte držať iba jeho. Takže ku ktorej časti, ku ktorému odseku, ja by som chcela presne vedieť k čomu smeruje tá časť, ktorá má byť utajovaná skutočnosť, ktorej časti návrhu sa týka. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pani poslankyne, páni poslanci, za vaše príspevky. Áno, je to tak, že sedí tu pán minister a tí ostatní členovia vlády, osobitne premiér, ktorý je za to prvý na rade, ktorý je za toto zodpovedný, tak je v Brazílii a to je, to je proste taký výsmech (povedané s pobavením), naozaj taká ignorácia vlastne tej situácie v tejto krajine naordinovať nateraz mimoriadnu schôdzu k transparentu na protestoch namiesto toho, aby sme sa venovali situácii v krajine, aby sme tu mali aj mimoriadnu schôdzu nakoniec ohľadom situácii v rezorte vnútra k policajnej brutalite, tak toto všetko sa odkladá. O tomto všetkom sa nediskutuje. Narýchlo tu máme vybaviť opatrenia pre zdravotníctvo, lebo vláda nie je ochotná sa proste s lekármi dohodnúť, porušila memorandum, ktoré tu s nimi bolo. Ignorantsky, jednostranne. To sa jednoducho nedá nijako pochopiť. A súčasne proste sebe, samozrejme, si dopriala vo všetkom. Toto sa nedá pochopiť. A to jednoducho hrubosť, arogancia moci, ktorú ste tu priniesli, a toto ja verím, že vám voliči spočítajú.

Dobrý deň. Vážený pán predsedajúci, vážená pani poslankyňa, vážení páni poslanci, vážený pán minister, dovolím si vystúpiť, už bolo mnoho povedané, ale ja si myslím, že principiálne sa chcem dotknúť niektorých bodov zákona, ktorý je tu predkladaný naozaj v zrýchlenom konaní.
V zrýchlenom konaní máme vyriešiť opatrenia preto, že sa vláda nedohodla s lekármi. Ale teraz nejde o to, že by sa nedohodla s nimi na niečom, čo lekári požadujú, ale lekári sa len dožadujú dodržiavania dohody, ktorá tu bola, vláda sa rozhodla, že ju akceptovať nebude a bez toho, aby sa s nimi rozprávala, tak sa dostala do tejto situácie. A treba si, treba si to povedať aj v celom kontexte, že sa do toho dostala v situácii, kedy reagovala tým, že na to štát nemá peniaze, musíme konsolidovať, ale ministri si dali raz také platy, vláda sa rozhodla, že zriadi ministerstvo športu s ďalšími nákladmi, ktoré určite nie sú o konsolidácii. Urobila to vláda v čase, kedy sa rozhodla o doživotnej rente pre premiéra, urobila to v čase, kedy sa rozhodla, že bude pokračovať o úvahách pre doživotnú rentu pre generálneho prokurátora, pre výsluhové dôchodky pre prokurátorov, to znamená, urobila to v čase, kedy jasne ukazuje, že peniaze má tam, kde chce, ale peniaze nemá tam, kde nechce. Súčasne robí opatrenia, ktorými naďalej zvyšuje výdavky štátu a absolútne nezodpovedne sa správa práve v takejto situácii k riadeniu štátu. Likviduje inštitúcie, ale môžeme mať na to rôzny názor, ale likviduje inštitúcie, či už to bola špeciálna prokuratúra, či už je to NAKA, ktoré, samozrejme, znamenajú ďalšie výdavky. Na ministerstve spravodlivosti zrušené analytické centrum a znovuvytváranie analytického centra, to znamená ďalšie výdavky štátu. Robí jednoducho nezodpovedne kroky, ktoré zvyšujú výdavky na strane štátu. Likvidácia RTVS, nová STVR, dajme bokom, že nemáme riaditeľa, ale jednoducho to sú ďalšie výdavky, ktoré tu znamenajú pri vytvorení tejto inštitúcie. Nové logo tejto inštitúcie, vysporiadanie sa samozrejme s ľuďmi, ktorí odchádzajú, to sú výdavky, ktoré sú nezodpovedné a ktoré sú na strane štátu a nedávajú žiadne odpovede, prečo potom štát nevie nájsť peniaze pre lekárov, na ktorých sa s nimi dohodol, a bez toho, aby si s nimi čokoľvek povedal, sa rozhodol proste, že na lekárov proste už nedá.
A potom samozrejme, že je úplne pochopiteľný ten postoj zo strany lekárov, keď sa takto štát správa ku konsolidácii verejných financií, jednoducho ukazuje, že mám len na to, na čo chcem, a nemám ani na to, čo som si dohodol, a zdravotníctvo nepovažujem ani za premiérsku tému. V čase, kedy riešime v zrýchlenom konaní tento zákon, premiéra máme v Brazílii, pretože má iné priority ako venovať sa tomu, čo súvisí so zdravotníctvom a či lekári vôbec budú v práci od 1. januára, pretože jasne vyše tritisíc lekárov dalo výpovede. A potom sa k tomu vláda stavia spôsobom, že sa rozhodla, že ten núdzový stav nevyzerá dobre, takže napriek tomu, že núdzový stav už tu za takejto situácie bol využitý, a ja nehovorím, že je to dobré riešenie, ale ten núdzový stav je pokrytý ústavným zákonom, to znamená má nejaké jasné kritériá. Je to nejaká možnosť, áno, aj zo strany lekárov dať to preskúmať Ústavným súdom, či to bolo namieste. A potom si tu vymyslí, proste núdzový stav nevyzerá dobre.
Tak poďme narýchlo, keďže nám to teda nejde, obabreme to celé a rýchlo si vymyslíme mimoriadnu situáciu, vymyslíme si nanovo iné trestné činy, lebo tie trestné činy považujeme teda za príliš prísne, tak dáme trošku iné, pričom aj tie trestné činy pri núdzovom stave nemajú dolnú hranicu, sú od nula, takže rozprávať tu, že teraz sa niečo zásadne mení týmito trestnými činmi nie je pravda. Dokonca sa môže javiť, že toto je prísnejšie. Neexistuje tu ani žiadna kontrola ústavnosti, pri tom núdzovom stave aspoň sa dalo ísť na Ústavný súd, ale tu neexistuje žiadna kontrola. Tu je proste vymyslená právna úprava, ktorú ste sa rozhodli na vláde, že urobíme to takto, nikto nám do toho kafrať nechce, obabreme to celé, urobíme to narýchlo, pretože nemáme čas, lebo sa musíme venovať napríklad mimoriadnej schôdzi ohľadom 17. novembra, ohľadom nejakého protestu, ohľadom nejakého transparentu, tomu, na to máme čas, hej, na to, na to sme boli pripravení tu venovať proste čas mimoriadny v parlamente. Nie na energopomoc, nie na zdravotníctvo, nie normálne diskutovať teda o nejakých opatreniach, ktoré sú potrebné pre zdravotníctvo. To musíme narýchlo. Nemáme čas na výbore ústavnoprávnom sa vôbec baviť o tomto zákone, ja ako poslankyňa som vôbec nedostala priestor dať otázky. Bola ukončená rozprava, pán minister. Lebo nie je čas. Nie je čas sa rozprávať o tomto zákone. Nie je čas sa rozprávať, či ten zákon je dobre urobený, či ho vôbec potrebujeme, ten zákon. Na to nie je čas. Treba to narýchlo. A to je neakceptovateľné. A teraz očakávame aj to, že o devätnástej hodine sa bude hlasovať, takže nebude priestor sa tu ani o tom rozprávať. Tak o čom sa tu máme rozprávať? Keď o tomto, na toto nemáme čas sa tu rozprávať.
Jednoducho ten postoj vlády je taký, že ukazuje, že mu nezáleží na tom, nezáleží mu na tom, aby bolo zabezpečené napríklad prístup k zdravotnej starostlivosti pre každého. Nezáleží mu na tom. Nezáleží mu na tom, ako sa správame k tým lekárom. Na tom mu vôbec nezáleží. Ale na čom záleží tejto vláde, a ja nehovorím, že vy ste sa o to postarali, pán minister, ale záležalo tejto vláde na tom, aby si zabezpečila amnestiu pre seba. A je to tak. Keď sa táto vláda starala o svoju vlastnú amnestiu, na to si tiež vedela nájsť čas. Na to si našla čas. A bolo to treba tiež zabezpečiť všetko zo dňa na deň. Ale kriminalizovať lekárov, tak to vieme urobiť hneď. Takže amnestiu nám, kriminalizáciu vám, tým, ktorí proste idete proti nám. To je strašné. Takto to je.
A toto je to, čo proste nie sme ochotní nejakým spôsobom akceptovať. A takýmto spôsobom vediete Slovensko do záhuby. Pretože ak neviete nájsť potom týchto pár miliónov pre lekárov, ktoré im vláda sľúbila, a toto všetko vám za to stojí, tak aké sú potom vaše priority? Kde sú vaše sľuby o stabilite a pokoji? To boli vaše sľuby, s ktorými ste išli do tejto vlády. Ale priniesli ste chaos, politiku plnú agresie a pomsty a ukazujete nám každý deň, že vám jednoducho nezáleží na tom, aby sa ľudia v tejto krajine cítili bezpečne, dôstojne a v tomto prípade, aby im bola poskytnutá zdravotná starostlivosť riadne a včas, aby lekári mohli pracovať v dôstojných podmienkach.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán poslanec, za upozornenie na viaceré nedostatky a nejasnosti ohľadom tejto právnej úpravy, a treba si naozaj to povedať v celom kontexte, prečo sme sa dostali sem. A nedá sa na to nijak odpovedať ako tak, že keď jednoducho nie je zdravotníctvo premiérskou témou a súčasne prichádza vláda, aby narýchlo sme zmenili podmienky pre mimoriadnu situáciu s mimoriadnymi opatreniami, s novými trestnými činmi, tak niekde je naozaj vážny problém.
A na jednej strane tu pán minister nastúpil s tým, že toto on zvládne a práve pre túto situáciu vlastne odišla ministerka zdravotníctva, alebo odstúpila, tak je zjavné, že proste vláda toto nezvláda. A je naozaj veľký problém, že teraz narýchlo tu máme prijímať právnu úpravu, o ktorej ani vlastne nie je zrejmé, že či tu existujú kontrolné mechanizmy v prípade, že vlastne bude zneužívaný ten priestor, ktorý takto narýchlo táto vláda vytvára. Či vôbec presne aj tá ochrana na tom Ústavnom súde, či vôbec takýto priestor tu je, alebo ako sa chrániť, keď bude nadužívaný tento priestor. A najmä vláda tomu mohla jednoznačne zabrániť, že toto jednoducho v tomto kontexte je tak hanebné a nedá sa naozaj ospravedlniť, že vláda si nenašla čas včas sa so zdravotníkmi dohodnúť, ale prichádza sem do parlamentu, aby my sme narýchlo prijali opatrenia, o ktorých nikto presne nevie, aké budú mať právne dôsledky, ako sa môžeme voči nim brániť, že toto sa jednoducho nedá ospravedlniť a aj ukazuje to neschopnosť proste vládnutia tejto koalície. Žiadny pokoj, žiadna stabilita, chaos, politika plná agresie, pomsty. Toto ste nám priniesli.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci, využijem aj záverečné slovo, lebo naozaj toto považujem za veľmi vážnu vec. A tak ako povedali aj páni poslanci, ktorí sa zúčastnili rozpravy, toto je kľúčová hodnotová otázka. Akože je nám naozaj úplne jedno, čo sa tu dialo za komunizmu? Odsudzujeme to, alebo to neodsudzujeme? Lebo keď to odsudzujeme, no tak potom chceme, aby agenti ŠtB proste boli odsúdení spoločnosťou. Proste nechceme, aby sa tu takéto veci už diali, nechceme, aby tu ľudia na seba predsa donášali takýmto spôsobom, krivo. Veď toto nechceme. Nechceme tu už zločiny komunizmu, tak musíme predsa odsúdiť tých, ktorí ich páchali. Tak ak to neurobíme, znamená, že to odobrujeme. Že potom asi už nechceme Ústav pamäti národa. Proste spochybňujeme celú inštitúciu. Načo robí tú prácu? Načo sa tu ona vyjadruje, že vlastne je tu dostatok argumentov na preukázanie, že Andrej Babiš tým agentom ŠtB bol. Toto je kľúčová hodnotová otázka. Tak buď sa s tým vieme vysporiadať, alebo nevieme. Ale to, čo koalícia nám teraz priniesla cez tento súdny zmier, znamená, že tie zločiny komunizmu boli v poriadku. Toto ste priniesli tým súdnym zmierom. A buď to vyvrátite, alebo to jednoducho necháte tak. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ja viem, že sme unavení, ale napriek tomu mi nedá proste jednoducho k tejto veci ešte povedať zopár slov. Lebo ja si myslím, že nielen preto, že som bola ministerka spravodlivosti, ale ja som bola tak šokovaná, keď som sa to dozvedela, že jednoducho nemohla som sa tu uspokojiť len s tým, že skúsim nejaký návrh zákona, ale áno, pokúšam sa primäť Národnú radu, aby prijala uznesenie a aby tu došlo k nejakému uvedomeniu, že proste všetko má nejaké hranice. Že sú nejaké hranice, ktoré má minister vnútra, ktoré má každý minister pri výkone svojej právomoci, ale to prekročenie tých hraníc nás jednoducho všetkých dobehne. To, že minister vnútra Matúš Šutaj Eštok prekročil hranicu, ktorá súvisí s faktami ohľadom toho, či niekto je alebo nie je agentom ŠtB, je hrubým prekročením hranice, ktorá mu nepatrí. Som o tom skalopevne presvedčená, že toto jednoducho nepatrí do výbavy ministra vnútra. On síce zastupuje Slovenskú republiku v týchto sporoch s danými osobami, ale to neznamená, že môže uzatvárať takéto súdne zmiery. Potom načo tu máme Ústav pamäti národa? Načo ho máme? Keď samotný Ústav pamäti národa nesúhlasil s takýmto súdnym zmierom, ani mu nebola daná možnosť, aby sa k tomu riadne vyjadril. Ani netušil, že vlastne k takémuto súdnemu zmieru dôjde. Ako sa potom Slovenská republika vysporiadáva so zločinmi komunizmu? Načo tu vlastne je ten Ústav pamäti národa, keď potom spory, ktoré sa ho týkajú, tak vlastne do tých sporov vôbec nie je priamo zapojený?
Ak takýmto spôsobom budeme naozaj pristupovať k inštitúciám na Slovenku a vidíme, že proste pristupujeme, že sa tu inštitúcie v pohode zo dňa na deň likvidujú. To, že došlo k likvidovaniu špeciálnej prokuratúry zo dňa na deň, že dochádza k likvidácii NAKA zo dňa na deň, kľúčovej inštitúcie pre boj s korupciou, nad tým nejakým spôsobom, samozrejme, nezatvoríme oči a nie sme schopní to prehltnúť, ale Ústav pamäti národa. Prečo Ústav pamäti národa? Čo zohral Ústav pamäti národa? Kde ho vidíte, v rámci akej teraz politiky pomsty, voči akým predchádzajúcim vládam? To je pomsta teraz. Komu sa chcete pomstiť? Nerozumiem, že ako čo je toto za signál, ktorý sa vysiela v súvislosti s týmto súdnym zmierom. Veď to je jediný signál, že sa chcete vysmiať obetiam komunizmu. Jediný signál, ktorý týmto spôsobom vysielate.
Ten návrh uznesenia jednoducho daný pre koalíciu, aby sme dali, chcem dať priestor tomu sa možno spoločne nadýchnuť, že Ústav pamäti národa je tu pre nás všetkých dôležitá inštitúcia, aby sme pamätali, čo sa dialo za komunizmu a už nechceme, aby sa to vrátilo. Ak ste ochotní prehltnúť tento súdny zmier, tak to znamená, že pre vás žiadne vysporiadanie sa so zločineckou minulosťou komunistického režimu nie je namieste. A v tom prípade je to naozaj veľmi smutné.
Ďakujem pekne.

Vážený predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, predkladám vlastne druhý návrh na túto pôdu parlamentu, okrem toho, že navrhujem prijať tzv. lex Babiš, pretože priamo súvisí s tým, že tu bol uzatvorený naozaj bezprecedentný, hanebný súdny zmier medzi Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Andrejom Babišom ohľadom toho, či bol alebo nebol agentom ŠtB. A keďže je to tak hanebné, tak som presvedčená, že nielen to, že by bolo namieste prijať zákon, ktorý by umožnil tento súdny zmier otvoriť a dať priestor generálnemu prokurátorovi, aby sa o tom mohlo znovu konať a mohol o tom rozhodnúť na základe faktov v súdnom konaní súd, pretože tomu môžeme dôverovať a veriť, že to je tá nezávislá inštitúcia a nakoniec voči tomu rozhodnutiu prípadne by sa ešte mohlo brániť aj ministerstvo vnútro, Slovenská republika by mala za to, že to vyhodnotenie dôkazov podľa nej nebolo dostatočné a dôveryhodné.
A v tejto súvislosti ja si myslím, že treba sa trošku vrátiť, aj čo všetko predchádzalo tomu samotnému rozhodnutiu o súdnom zmieri, že jednoducho tu bolo aj nejaké rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré naopak skôr dávalo viac argumentov v prospech Slovenskej republiky, že práve v tomto spore by mohla byť úspešná. Ale ja poviem k tomu zopár slov, lebo potom by som skôr vystúpila v rozprave.
Poviem k tomu viac, ale na úvod ako navrhovateľka navrhujem, aby Národná rada prijala uznesenie k tomuto hanebnému súdnemu zmieru, osobitne s tým cieľom, aby sme priznali Ústavu pamäti národa to, že je to kľúčová inštitúcia pre vysporiadanie sa so zločinnou minulosťou komunistického režimu. A proste je to jednoducho aj vyjadrenie úcty k obetiam tohto zločineckého režimu, že toto je jednoducho namieste spraviť. A tak ako už tu bolo povedané v rámci rozpravy k samotnému lex Babiš, tak je namieste, aby minister vnútra nám ukázal všetky tie analýzy, ktoré ho mali viesť k uzavretiu súdneho zmieru, pretože sme ich nevideli. Nechce nám ich ukázať. Chceme ich vidieť, na základe čoho sa rozhodol uzavrieť takýto súdny zmier. Pretože máme dôvodnú pochybnosť, že to nebolo nijako prospešné pre Slovenskú republiku. Aj to je súčasťou tohto uznesenia. A žiadame dôrazne vládu, aby do sporov o pochybnej minulosti kohokoľvek s ohľadom na zistenia Ústavu pamäti národa takýmto spôsobom nezasahovala a nespochybňovala tak úlohu nezávislých a nestranných súdov.
Ja si dovolím k tomu ešte povedať zopár slov v rámci rozpravy, ale toto si myslím, že na úvod stačí.
Ďakujem pekne.