Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Pán predsedajúci, milí kolegovia, aj kolegyne, nejako som dúfala, že tu bude aspoň aké-také zastúpenie koalície, ale je to teda naozaj veľmi biedne. Asi je to tým, že ste si schválili pondelok ako rokovací deň bez hlasovania, a teda ste tak nejako rozkotúľaní po celom Slovensku alebo doma, alebo ja neviem, kde vlastne sa nachádzate, ale možno si to teda pozeráte aspoň teda na diaľku, pretože obzvlášť teda koaličných poslancov a poslankyne by táto rozprava mala zaujímať, keďže sa týka veta prezidenta ku schválenému zákonu.
Tak sme tu zase v situácii, kedy môžem povedať, my sme vám to hovorili. A ja osobne som vám to teda hovorila na výbore, v rozprave, dokonca som vystúpila v rozprave v treťom čítaní, pretože, čo je teda celkom výnimočné, pretože som stále tak nejako verila, že možno je tu priestor na to, aby ste sa zastavili a tento zákon stopli, kým sa ešte dá. Aj navrhovateľa Adama Lučanského som opakovane upozorňovala na naozaj babrácky návrh zákona, ktorý má v sebe samé chyby, upozorňovala som ho aj osobne a nič. A tak sme tu a máme tu veto prezidenta, ktoré potvrdzuje všetky, aj moje slová, aj slová mojich kolegov a kolegýň z opozície.
Zopakujme si teda ešte raz naše a teraz už aj prezidentove výhrady. Po prvé, máme tu teda ten argument českou úpravou a argument navrhovateľa českou úpravou je, použijúc slová, ktoré možno poznáte, nulitný a nedá sa vytrhnúť jedno ustanovenie českého zákona z kontextu a nejako ho len tak hodiť do nášho zákona bez toho, aby sa posúdila celá komplexnosť tej českej právnej úpravy, pretože ona je od nášho zákona vzdialená. Príkladom tohto neodborného prístupu je zavedenie inštitútu námietky ako opravného prostriedku proti rozhodnutiu o úhrade za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. No navrhovateľ úplne odignoroval tú realitu českého zákona, kde je teda presne upravený ten proces vrátane lehôt, kde sa stanovuje, že na podanie sťažnosti je stanovená lehota 30 dní. Tá sťažnosť je tam obdobou našej, teda tej námietky, ktorá tu bola zavedená. Povinný subjekt má potom 7 dní na to, aby buď vyhovel sťažnosti, alebo ju predložil nadriadenému orgánu a nadriadený orgán následne do 15 dní rozhodne, odkedy mu bola sťažnosť predložená.
Toto nič sa do nášho zákona nepreklopilo, pretože tu len navrhovateľ hodil jedno slovo námietka do nášho zákona a presviedčal nás tu teda o tom, že to je dostačujúce a keď som ho upozorňovala na to, že tento zákon nijako tento inštitút nepozná a nepoznal ani Správny poriadok, na ktorý odkazoval, tak len ďalej sme tu gúľali pred sebou tento zákon.
Ďalej tu máme teda nový inštitút mimoriadne rozsiahleho vyhľadávania informácií a novelou teda došlo k jeho zavedeniu a spoplatnenia tohto ich vyhľadávania informácií, a to bez toho, ako uvádza aj pán prezident v odôvodnení, aby zadefinoval minimálne, či aspoň rámcové, alebo orientačné zákonné parametre, kedy možno vyhľadávanie informácií pokladať nielen za rozsiahle, ale dokonca za tak rozsiahle, že ho možno kvalifikovať ako mimoriadne rozsiahle. Ešte dodal, že zákon ani mieru rozsahu a ani mieru mimoriadnosti rozsahu ani len približne neurčuje. Ďalej tiež prezident konštatoval, že pri zavádzaní tohto nového pojmu, ktorý nebol naplnený žiadny obsahom, bol zákonodarca nedôsledný, pričom umožnil v ďalšom postupe orgánov aplikácie práva najmä arbitrárnosť a dvojaký meter pri vybavovaní žiadostí o realizácii práva na informácie. A presne aj na túto arbitrárnosť som vás všetkých upozorňovala v rozprave a dokladala som to aj samotnou dôvodovou správou k tomuto návrhu zákona, v ktorej sa uvádza:
“Z dôvodu, že nie je možné žiadnym spôsobom kvantifikovať množstvo žiadaných informácií, posúdenie toho, či si predmetná žiadosť vyžaduje navrhované opatrenie úhrady nákladov závisí od konkrétnej povinnej osoby, ktorej je žiadosť určená.” Čiže sám navrhovateľ píše v dôvodovej správe, že podstate je to na arbitrárnom rozhodnutí povinnej osoby.
Rovnako ako som konštatovala aj ja, aj prezident konštatuje, že táto právna úprava vyvoláva vážne pochybnosti o jej súlade so zásadami tvorby právnych predpisov, ako aj s čl. 26 ústavy. To som teda už zmieňovala v rozprave tiež, čl. 26 ústavy zakotvuje:
"(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti."
Nič z tohto teda nie je v tomto prípade naplnené.
Zároveň platí tiež, že právna norma musí byť terminologicky správna, presná a všeobecne zrozumiteľná. Nové právne pojmy je teda potrebné samozrejme zadefinovať, a to sa v tejto nasilu schválenej novele nestalo.
Dodržiavanie princípov tvorby právnych predpisov je dôležité, aby bola zachovaná právna istota a nedochádzalo k vytváraniu priestoru pre svojvôľu. Toto schválený návrh zákona podľa jednoznačne nespĺňa. Následkom toho je skutočnosť, že právna úprava vystavuje neistote a súdnym konaniam aj samotné povinné osoby, ktorým vraj navrhovateľ chcel pomôcť. Pomohol im tak, že im len teda skomplikuje život. Prax pri vykonávaní infozákona za dlhé roky jeho existencie vyprecizovala naozaj rozsiahla judikatúra, a tak vieme nakladať aj so situáciou zneužívania tohto zákona, ako aj so situáciou šikanózneho zahlcovania povinných subjektov, ako aj s tým, ak si žiadateľ žiada informácie, ktoré povinná osoba nemá k dispozícii. To sú všetko veci, ktoré navrhovateľ tvrdil, že teda rieši týmto návrhom zákonov, ale my ich máme podstate už vyriešené aj judikatúrou, aj praxou.
Je možné si to pozrieť v rozhodnutiach, ktoré napríklad, na ktoré odkazuje aj prezident. Napr. rozhodnutie Ústavného súdu ÚS 96/2020, Najvyššieho súdu 3Sži/4/2014 a ďalšie, ktoré najdete priamo v tom odôvodnení, naozaj sú tam mnohé aj odcitované.
Schválená novela však vnáša do tohto právneho prostredia nové prvky, a to bez jasného obsahu, a tým vytvára nové pole právnej neistoty, ktoré bude, samozrejme, viesť k množstvu ďalších konaní, čo som teda tu pripomínala, apelovala som na to naozaj aj v treťom čítaní, že táto situácia len zhoršuje postavenie povinných subjektov, ktoré budú zahltené súdnymi konaniami. No to je naozaj úžasná pomoc, vskutku. Povinné osoby to totižto bude zaťažovať personálne, časovo, aj finančne. Tak to je fakt skvelé.
Ďalej sa už tu spomínalo, že tento návrh, ktorý bol schválený a ku ktorému máme veto prezidenta, bol v podstate aj antisociálny, a teda stále je, stále ho máme na stole, ja som to už upozornila tiež aj v rozprave k samotnej novele, že návrh zavedenia spoplatnenia prístupu k informáciám je teda zároveň antisociálnym opatrením, keďže znevýhodňuje ľudí, ktorí majú nižšie príjmy.
Ako poukázal aj prezident, schválené znenie zákona neobsahuje, teraz citujem: "žiadnu úpravu odstránenia tvrdosti zákona pre žiadateľov, ktorí by vzhľadom na ich osobné pomery nemohli objektívne úhradu zaplatiť”.
A takáto úprava je teda aj podľa názoru prezidenta diskriminačná z hľadiska skutočného uplatnenia práva na informácie z dôvodu majetku, čo čl. 12 ods. 2 našej ústavy, kde je zakotvený základný antidiskriminačný princíp, neumožňuje.
Ďalej k inštitútu námietky, k tomu som už naozaj veľa toho narozprávala aj teda v tých predchádzajúcich rozpravách aj s pánom navrhovateľom, pánom Adamom Lučanským, ktorý teda ma mrzí, že tu dnes ani nie je. A nepomohlo to teda, ale zapojil sa aj prezident a odkazuje vo svojom odôvodnení: "Postup pri vybavovaní námietky nie je dostatočne upravený priamo v schválenom zákone, doterajší zákon o slobode informácií takýto inštitút, a teda ani postup s ním spojený nepozná a nepozná ho ani Správny poriadok, ktorý má byť použitý subsidiárne, ak nie je postup upravený explicitne v zákone o slobode informácií. Opäť ide o riešenie neprimerane zaťažujúce povinné osoby, keďže akýkoľvek postup zvolia, idú do komplikovanej právnej argumentácie a rizika v rámci súdneho konania.”
Takže ešte raz, navrhovateľ doplnil pozmeňujúcim návrhom predloženým na ústavnoprávnom výbore inštitút námietky, avšak tento nijako neupravil, na čom som ho teda opakovane upozorňovala, zjavne neúspešne a neupravuje ho ani správny poriadok, na čo sa odvolával pán navrhovateľ. Vo výsledku je to teda totálny právny paškvil, keď už to mám takto nediplomaticky povedať, lebo ja už naozaj neviem, čo viac k tomu dodať, lebo som to tu opakovala ako taká obohratá platňa.
Čo vo vete nenájdeme, je vyjadrenie, teda vetovanie predĺženia lehoty na vybavenie žiadostí z 8 na 12 pracovných dní. A takéto predĺženie ani podľa mňa ústava sama osebe nevylučuje, ale proces prijatia tejto zásadnej zmeny, ktorá bude mať dopad na efektívny a včasný prístup k informáciám, považujem za naozaj tristný. Bez akéhokoľvek odôvodnenia, bez toho, aby sme vychádzali z nejakých dátach, prečo je takáto zmena potrebná, nevychádza sa teda ani z praxe, ktorá by toto nejakým spôsobom vyžadovala, zrazu len tak pozmeňovák v druhom čítaní a bez akejkoľvek možnosti odbornej diskusie zo strany subjektov, ktorých sa to dotýka, bum, prásk a je to schválené, no tak takto tu fungujeme. No a tento spôsob prijímania zákonov zdá sa mi poněkud nešťastným, a to platí rovnako pre celú novelu, ktorá je predmetom veta prezidenta.
Infozákon upravuje naozaj výkon jedného zo základných práv ústavou garantovaných, konkrétne právo na prístup k informáciám a viaže sa na neho dlhoročná odborná prax, už spomínaná judikatúra, ako aj naše medzinárodné právne záväzky. A keď má teda dôjsť k jeho zásadnej zmene, čo tento prípad naozaj je, tak malo by sa to diať v takom procese, kde majú relevantné subjekty možnosť sa do tejto odbornej diskusie adekvátne zapojiť.
Veď to je úplne naozaj absurdné, že ja som sa na túto novelu pýtala tu v pléne aj pána ministra spravodlivosti a on vôbec nevedel, o čom hovorím, v zásade nevedel, že tu takúto novelu máme na stole, a ani nevedel, v akom to je čítaní. Mňa sa pýtal, že v akom to je čítaní. Tak ja neviem, že či takto naozaj má prebiehať legislatívny proces, ktorý sa týka zákona a je spadajúci pod ministerstvo spravodlivosti. Mne to teda naozaj nepríde v poriadku. Tak ako pre väčšinu zákonov z dielne SNS, tak aj pre tento platí, že ide o totálne babráctvo. Ja naozaj neviem, kto tam tie návrhy píše, ale z odborného hľadiska je to absolútna katastrofa.
Len pre osvieženie pamäte, už sme tu mali z dielne SNS návrh na vytvorenie novej televízie a rozhlasu, STVR, ktorý bol prijatý pred polrokom, dodnes nemáme radu, ani riaditeľa, dokonca nemáme ani logo tejto inštitúcie, čo je teda naozaj ako z nejakej absurdnej grotesky.
A rovnako to vyzerá s Fondom na podporu umenia, kde sa už mesiace nevie rada ani len stretnúť tak, aby bola uznášaniaschopná, a tým pádom vôbec nefunguje a neschvaľujú sa tam projekty, ktoré sa tam majú schvaľovať.
Alebo tu máme zákon o EHMK, ktorým chcel pán Michelko pre zmenu úplne rozbiť podstatu pôvodného zákona, ale keď dostal pripomienky OLAF-u, ale aj úradu vlády, tak svoju novelu úplne vykuchal a zostala tam taká škrupina, ktorá je už úplne zbytočná, ale nijako nič nenásobí, nič nedelí, a je teda úplne zbytočné sa ňou zaoberať, ale stále ju máme na stole.
A, samozrejme, ešte tu gúľame pred sebou množstvo iných návrhov zákonov z dielne SNS, ktoré teda radšej nebudem bližšie rozoberať, lebo si tu len zdvihnem tlak hneď takto v pondelok.
A záverom si už teda len kladiem otázku, súdiac teda podľa diania na ústavnoprávnom výbore to tak vyzeralo, že to veto prezidenta by mohlo byť aj prelomené a ja stále dúfam, že to tak nebude. Ja som si myslela, že keď sa prelamovali vetá prezidentky Zuzany Čaputovej, že to bolo z takých tých politických, klanových dôvodov, ktoré mi prídu teda mimoriadne neodborné a absurdné, ale ak dôjde k prelomeniu tohto veta prezidenta, tak vlastne len koalícia potvrdí, že na našej ústave a riadnej tvorbe právnych noriem im aleže vôbec nezáleží, nieže by to bolo prekvapenie, že?
No stále verím, že to tak nie je a, samozrejme, ak toto veto prelomíte, tak my sme pripravení tieto ústavou garantované práva ľudí brániť aj pred Ústavným súdom.
Mohli by sme si túto cestu ušetriť, samozrejme, ak veto prezidenta schválite, takže je to celé v rukách koalície.
Ďakujem veľmi pekne.
