Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, ako bývalý starosta, ktorý za svoje päťročné obdobie vo funkcii spoznal množstvo starostov a starostiek, primátorov a primátoriek, ale aj predsedov krajov, môžem povedať, že každá samospráva je len taká úspešná, aké šikovné je jej vedenie.
Téma transparentnosti to obzvlášť potvrdzuje, keďže tá je do veľkej miery postavená, ako to sami vidíme, na dobrovoľnosti. Naše zákony, žiaľ, nereflektujú na aktuálne trendy otvorenosti, sú častokrát zastaralé a už vôbec neberú do úvahy súčasné technológie, ktoré máme k dispozícii a ktorými vieme približovať samosprávy svojim obyvateľom. Transparentnosť pritom nie je len čerešničkou na torte, ako si možno mnohí mylne na prvý pohľad myslia, transparentnosť je nevyhnutnou podmienkou pre efektívne hospodárenie štátu, ale aj pre zapájanie vylúčených spoločenstiev a znevýhodnených skupín do rozhodovania o veciach, ktoré sa ich bytostne týkajú.
A o otvorenosti štátu by sme preto mohli, mali hovoriť najmä dnes, kedy si všetci uvedomujeme a aj verejne deklarujeme, že naša spoločnosť je rozdelená a existujú mnohé skupiny, ktoré sa objektívne môžu cítiť nevypočuté.
Náš zákon alebo návrh, ktorý spolu predkladáme na požiadavky súčasnosti a priamo teda vyžaduje od samospráv nad 1000 obyvateľov, aby vysielali svoje obecné a mestské zastupiteľstvá online, resp. aby ukladali záznamy na svojich webových stránkach. Mnohé to robia už koniec koncov dnes.
Hneď v úvode sa pokúsim vysporiadať s otázkou, ktorú nám zákonite niekto položí. Áno, pri jeho písaní sme si, samozrejme, uvedomovali, že tým vstupujeme do kompetencií samotných samospráv, no zároveň nie je to nič nezvyčajné. Aj v minulosti sa zákonodarcovia rozhodli vstúpiť do kompetencií samospráv, keď im napríklad prikázali povinne zverejňovať program rokovaní zastupiteľstiev, keď im prikázali povinne zverejňovať zmluvy, faktúry či objednávky, či keď im prikázali povinne poskytovať odpovede na otázky verejnosti. A všetko takto je to správne.
To všetko boli zásahy do originálnych kompetencií, alebo ak chcete do dobrovoľného rozhodovania sa zo strany vedení miest a obcí, asi teda všetci, ako sme tu, akceptujeme, že existujú momenty, kedy sú takéto zásahy oprávnené a národný parlament má právo ich v záujme vyššieho dobra vykonať.
My si myslíme, že takýto moment nastáva aj v tejto otázke. Rád stručne vysvetlím prečo.
Ten prvý dôvod je čisto ekonomický. Naše mestá a obce hospodárili v roku 2023 s rozpočtom prevyšujúcim 5 miliárd eur. Len si predstavme, že ide o rozpočet väčší, ako ten, ktorý má ministerstvo vnútra, dopravy či školstva. Ide o objem peňazí prevyšujúci rozpočty niekoľkých ministerstiev. Predstavme si teda tisícky zmlúv, faktúr a objednávok, ktoré boli za uplynulý rok samosprávami vyplatené, predstavme si stovky až tisícky verejných obstarávaní, verejných obchodných súťaží, prieskumov trhu, ktoré sa diali v miliónových objemoch. Kontrolou tohto hospodárenia sú obecné a mestské zastupiteľstvá, ktoré môžu svoju prácu vykonávať zodpovednejšie aj menej zodpovedne. No a na filozofickú otázku, kto ustráži strážcov, pozná demokracia len jedinú odpoveď, ľud.
Je preto absolútne namieste, aby verejnosť mala dostupnú, bezplatnú a pohodlnú možnosť kontrolovať svojich obecných či mestských poslancov prostriedkami 21. storočia a v prípade potreby voči nim vyvodiť politickú zodpovednosť. Aj preto už súčasná legislatíva vyžaduje, aby boli rokovania zastupiteľstiev verejne prístupné, a aby boli ich uznesenia pravidelne zverejňované. Avšak aj naše súčasné zákony nie sú nedotknuteľné a je našou povinnosťou ich prispôsobovať aktuálnym potrebám spoločenského diania. Preto si priznajme, že v 21. storočí, kedy každý z nás žije hektickým a rýchlym spoločenským životom, je namieste primerane uľahčovať verejnosti možnosti ,ako sa zapájať do fungovania verejných inštitúcií. Ak chceme, aby mala každá obyvateľka a každý obyvateľ obce možnosť kontrolovať svojich zástupcov, tak musíme brať do úvahy, že nie každý si môže dovoliť tráviť hodiny zo dňa sedením na zastupiteľstvách a počúvať ich obsah. Obzvlášť ak vezmeme do úvahy, že mnohé sa konajú v pracovnom čase, kedy sú ľudia bežne v práci. Zverejňovanie záznamov, opakujem, záznamov, nemusí to byť živý prenos, aby sme uľahčili ten život samospráve, je preto efektívne riešenie ako podporiť verejnú kontrolu a umožniť verejnosti nahliadať do rokovaní v prístupnom čase a niekedy možno aj mesiace či roky po ich konaní. Na výbore pre verejnú správu a regionálny rozvoj padla zo strany poslanca vládnej koalície veta, že samosprávy samé by si mali určiť, či budú zastupiteľstvá vysielať alebo nie. Prepáčte, ale toto je najväčšia irónia demokracie, ak si má kontrolovaný subjekt stanovovať sám formu svojej kontroly. To sa javí ako nepochopenie zmyslu transparentnosti, aj keď chápem, že sú prípady, kedy sa tak deje napríklad v Národnej rade.
Uvedomme si, prosím, že toto nie je niečo, čo je v demokracii želané. Práve naopak, tie momenty, kedy si kontrolované subjekty stanovujú samé svoju kontrolu, by sme mali minimalizovať, odstraňovať a veľmi prísne posudzovať, ak teda v Slovenskej republike chceme mať prítomné vysoké štandardy zdravej, otvorenej a modernej samosprávy.
Zároveň neobstojí ani kritika, že samosprávy nemajú materiálno- technické či personálne kapacity na vykonanie tejto novej úlohy. Zverejňovanie vysielaní zastupiteľstiev a ich, ešte raz opakujem, záznamov v období, kedy máme stovky influencerov, ktorí z pohodlia obývačky dokážu natočiť videá s miliónovými dosahmi, naozaj dnes už nie je žiadny problém. Deje sa tak navyše v mnohých prípadoch, ako som povedal pred chvíľočkou už dnes.
Rovnako tak však, žiaľ, dnes evidujeme prípady a hovorila aj o konkrétnych príkladoch aj pani poslankyňa Hanuliaková, kedy sa tak nedeje naschvál. Ak tu dnes máme samosprávy, ktoré naozaj nedokážu zabezpečiť ani len záznam z rokovania svojho zastupiteľstva, tak sa začnime úprimne a vážne baviť o tom, ako chceme od našich miest a obcí vyžadovať, aby zabezpečovali vzdelávanie, sociálne služby, dopravu a všetky ďalšie kompetencie, ktoré dnes majú a sú ich tisíce. Ak naozaj nedokážu natočiť hodinové video na mobil či tablet, tak je, alebo na diktafón dajme tomu, tak je priamou zodpovednosťou vlády, aby tento stav alarmujúci začala urýchlene riešiť. Prepáčte, ale to nemôže byť výhovorka ani pre vysielanie školských rád, nieto ešte pre samosprávy.
Druhý dôvod, ktorý nás viedol k príprave tohto návrhu a ktorý je rovnako dôležitý ako ten prvý, je inklúzia. Objektívne musíme priznať, že tento zákon je len prvý, ale nevyhnutný krok k lepšiemu zapojeniu všetkých skupín do verejnej kontroly bez rozdielu znevýhodnenia. Toto je len prvý krok, ktorý umožní lepšie zapojenie napríklad ľudí pripútaných na invalidný vozíček, či s postihnutím zraku. Prečo hovorím o prvom kroku? S osobným príkladom z Fínska, ak by sme žili vo Fínsku, nediskutovali by sme ani tak o tom, či samosprávy majú, alebo nemajú zverejňovať záznamy online, ale skôr o tom, či ich aj majú titulkovať napríklad pre ľudí, ktorí sú nepočujúci, lebo o tom sa dnes vôbec nebavíme. Čo je veľká škoda.
Prosím, uvedomme si aj na tomto príklade, že my sme naozaj veľmi pozadu, veľmi pozadu za vyspelou Európou.
A to, čo chceme priniesť týmto zákonom my v Progresívnom Slovensku, je len nevyhnutné minimum. My sa ako verejné inštitúcie naozaj musíme začať hýbať smerom ku všetkým ľuďom, a to všetkými dostupnými prostriedkami.
Tretí dôvod, ktorý sme brali do úvahy, sú jednoducho dáta. Na Slovensku má so zverejňovaním záznamov stále veľké množstvo samospráv problém. A to aj napriek diskutabilným materiálnym a personálnym kapacitám. Nehovoríme totiž len o maličkých obciach, kde môžeme akceptovať predpoklad, že kontrolu vykonávajú jej obyvatelia pri dennom kontakte so starostom či starostkou. Hovoríme, žiaľ, aj o okresných či krajských mestách. Podľa poslednej analýzy Transparency International Slovensko zo sto najväčších samospráv na Slovensku jedenásť nezverejňuje archív videozáznamov na svojom webovom sídle a ďalších jedenásť to robí problematicky. To je 22 zo 100 samospráv. To znamená, že niekedy teda zverejnia alebo niekedy nie. Mám na mysli ten druhý balík tých jedenástich, ktoré to robia problematicky.
Opakujem, my tu v tomto prípade nehovoríme o maličkých osadách s rozpočtom 10, 20, 100-tisíc eur ročne. Hovoríme o mestách, ktoré hospodária s miliónmi eur a majú desiatky tisíc obyvateľov a v nich de facto neexistuje dôvod, alebo neexistuje možnosť objektívnej osobnej kontroly výkonu samosprávy. Neexistuje možnosť objektívnej osobnej kontroly výkonu samosprávy, zároveň neexistuje dôvod prečo obyvatelia jednej samosprávy by mali mať takúto možnosť a mať právo kontrolovať svojich zástupcov všetkými dostupnými prostriedkami a obyvatelia vedľajšej samosprávy nie. My sa preto snažíme svojím návrhom zároveň aj zjednotiť systém verejnej kontroly na celom alebo takmer celom území, pretože výnimkou sú len malé obce na Slovensku.
Myslíme si, že presne tu nastáva moment, kedy zákonodarcovia majú právo vstúpiť do pôsobenia samospráv a nastaviť pravidlá, ktoré budú a sú rovnaké pre všetkých. My neprikazujeme, čo má verejnosť kontrolovať. My neprikazujeme ani to, aby zastupiteľstvá natáčali televízne štáby. My len určujeme minimálny štandard, ktorý musí byť obyvateľom žijúcim v 21. storočí poskytnutý. To je celé.
Chceme dať ľuďom právo požadovať tento minimálny štandard a mať garanciu, že ak samospráve nebude vyhovovať, tak aby bol ten či onen záznam zverejnený, tak aby mali obyvatelia mali možnosť sa obrátiť na prokurátora napríklad a žiadať nápravu. Právo rozhodovať o tom, čo bude a nebude verejnosti poskytnuté na kontrolu už z logiky veci nemôže byť v rukách tých, ktorí sú kontrolovaní.
Na záver len dodám, že my tu nevymýšľame teplú vodu, záznamy z rokovaní zastupiteľstiev sú vecou nielen Slovenska, týkajú sa samospráv desiatkach vyspelých európskych štátov vrátane už spomínaného Fínska, Estónska, Švédska, Španielska a dalo by sa pokračovať.
Na záver zhrniem, že úprimne verím, že aspoň v otázkach otvorenosti dokážeme nájsť spoločnú reč, minimálne to posunúť do druhého čítania a baviť sa o tom hlbšie a podrobnejšie a dokážeme nájsť podporu k tomuto naprieč celým politickým spektrom.
Na záver, ak by si niekto pomyslel, že chceme ruky samospráve len zväzovať, tak už o pár desiatok neskôr pri bode číslo 45, ak sa nemýlim, predkladáme uznesenie, ktorým chceme dofinancovať výpadky samospráv 120-timi miliónmi eur, takže verím, že tu nevznikne otázka teraz že, alebo že nebodaj nejaký naratív, že chceme samosprávam ruky zväzovať, alebo nebodaj ubližovať. Práve naopak, Progresívne Slovensko je to hnutie a je tá strana a je tá politická sila, ktorá chce samosprávy dofinancovať.
Takže veľmi sa teším potom aj na rozpravu v rámci bodu číslo 45, ktorá hovorí o dofinancovaní samospráv na objem 120 miliónov eur.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.
