Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené panie poslankyne, páni poslanci, verím, že aspoň sčasti naplním a vyslyším tie ambície opozície, aby vystúpili aj koaliční poslanci.
Dámy a páni, novela Trestného zákona a Trestného poriadku je prirodzenou súčasťou legislatívnej funkcii Národnej rady Slovenskej republiky. Práve my poslanci musíme plniť regulatívnu funkciu trestného práva, od ktorej sa odvíja trestná politika Slovenskej republiky. Keďže trestné právo je v súčasnosti veľmi dynamickým právnym odvetvím, musí trestná politika okamžite reagovať na potreby aplikačnej praxe a vytvárať reguláciu hmotnoprávnych a procesných ustanovení. Jedine postupný vývoj a poznatky praxe a v neposlednom rade harmonizácia trestnoprávnych úprav v rámci členských štátov Európskej únie prinášajú nevyhnutnú zmenu niektorých ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku.
Takisto ako v prípade občianskeho práva, kde sa niektoré zmeny ukazujú pozitívne a iné zase negatívne, rovnako aj v oblasti trestného práva by mala byť novelizácia niektorých ustanovení samozrejmou a potrebnou súčasťou legislatívneho vývoja na Slovensku. Táto novela prináša veľa vášní. Vo veľkej miere aj škodlivých emócií, ktoré majú jedine politický a nie odborný charakter. K tejto novele sa vyjadrujú najmä naši opoziční kolegovia, ktorí majú veľmi strohé informácie k odborným argumentom, čo je zrejme tým, že mnohí nemajú právnické vzdelanie, a tiež kvôli tomu, že novelu Trestného zákona a Trestného poriadku vnímajú iba v rovine zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry. Pripomínam, že zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry drvivá väčšina odbornej verejnosti víta a za odbornú verejnosť nemôžem zďaleka považovať, tak ako to uviedla vaša kolegyňa poslankyňa Števulová, pani prezidentku. Pani prezidentka je najvyšší ústavný činiteľ, ale zďaleka tým, že má právnické vzdelanie, ju nemôžeme zaradiť do odbornej verejnosti.
Chcem pripomenúť, že počas bývalej vlády, keď bol na čele ministerstva spravodlivosti Viliam Karas a štátnym tajomník Peter Sepeši, mnohí vítali nimi pripravenú novelu pod názvom restoratívna justícia. Keď sa mnohí týmto právno-teoretickým termínom ohradzujete a argumentujete mnohé svoje vyjadrenia, mali by ste vedieť, že restoratívna justícia je proces, ktorého snahou je vyriešiť nepriaznivé následky trestného činu, umožniť poškodenému, respektíve obeti vysporiadať sa s tým, čo sa jej stalo, páchateľovi uvedomiť si následky jeho konania a to všetko pomocou stretnutí pod odborným dohľadom probačného a mediačného úradníka. Podstatou restoratívnej justície je navrátenie poškodeného stavu do pôvodného stavu, teda ide o takzvaný koncept obnovujúcej spravodlivosti, tak sa totiž po právnej stránke nazýva restoratívna justícia. Teda podstatou koncepcie obnovujúcej spravodlivosti nie je potrestanie páchateľov či uloženie drakonických trestov, ale hlavne aby mali poškodení zabezpečenú náhradu škody, nielen skutočnej škody, ale aj nemajetkovej ujmy. Poškodený v trestnom konaní má totiž veľmi obmedzené právo pri náhrade škody. Restoratívna justícia sa teda nezaoberá jedine obeťou domáceho násilia alebo obeťou akéhokoľvek trestného činu to je samozrejmou súčasťou či už Trestného poriadku alebo zákona o obetiach trestných činov a táto novela pre obete, respektíve poškodených garantuje ešte väčšie právne záruky pri náhrade škody. Novela Trestného zákona a Trestného poriadku totiž priamo nadväzuje na rekodifikačné práce a zámer rekodifikovaného Trestného zákona a Trestného poriadku, ktoré boli účinné od 1. januára 2006.
Chcem pripomenúť, že tieto rekodifikačné práce, na ktorých sa podieľali mnohí odborníci na trestné právo, či už profesor Mathern, profesor Čečot, profesor Čentéš, prebiehali pod dohľadom ministerstva spravodlivosti, keď na čele ministerstva spravodlivosti bol, hádajte kto (?), Daniel Lipšic, terajší špeciálny prokurátor, ktorý bol ministrom spravodlivosti ešte istý čas aj po účinnosti rekodifikovaných trestných kódexov. Vtedy si ministerstvo spravodlivosti spolu s členmi rekodifikačnej komisie stanovili ciele, a to v prípade Trestného zákona bola snaha o dekriminalizáciu a depenalizáciu, snaha o čo najmenšie ukladanie nepodmienečných trestov odňatia slobody a uplatnenie tzv. alternatívnych trestov, ako trestu domáceho väzenia, peňažného trestu a podobne.
Podotýkam, toto bol zámer ministerstva spravodlivosti, keď na čele jeho úradu bol Daniel Lipšic. Legislatívnym zámerom Trestného poriadku bolo zrýchlenie, zefektívnenie, zjednodušenie a zhospodárenie trestného konania s cieľom obmedziť trestné súdnictvo. Výsledok bol však iný. Ide o veľmi zložitý a často nepriehľadný procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a taktiež nejednoznačné uplatnenie právneho formalizmu na hlavnom pojednávaní. Toto všetko bol zámer pod jedným označením, že restoratívna justícia má nahradiť retributívnu justíciu z dôvodu princípu humánnosti a harmonizácie trestnoprávnych úprav. Avšak hoci tento zámer je pochopiteľný, je až nadmieru jasné, že vtedajší minister spravodlivosti, hoci uviedol takýto zámer, urobil presný opak a mnohé skutkové podstaty trestných činov boli podstatne sprísnené a v procesnom postupe došlo k viacerým chybám. Došlo k zneužitiu inštitútu dohody o vine a treste, keď s mnohými páchateľmi násilných trestných činov bola uzavretá dohoda o vine a treste, čo bolo v rozpore s generálnou a individuálnou prevenciou. Teda iba krásne vzletné reči vtedajšieho ministra spravodlivosti, avšak ako sme toho svedkami pri ňom aj dnes, realita bola úplne, ale úplne iná.
Došlo k masívnemu naplňovaniu výkonov väzby a výkonov trestu odňatia slobody. Len minimálne sa ukladali alternatívne tresty, keďže to nebolo možné vzhľadom na drakonicky vysoké tresty odňatia slobody, ktoré nedovoľovali nahradenie alternatívnym trestom. Túto situáciu si uvedomovali aj mnohí trestní sudcovia, ktorí vo veľkej miere využívali inštitút mimoriadneho zníženia trestu, z čoho sa postupne stával bežný využívaný inštitút podľa § 39 Trestného zákona.
Dámy a páni, regulatívna funkcia trestného práva, ktorú plníme my poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, musí zohľadňovať záujmy poškodených a najmä náhradu škody. O to ide v prípade konceptu obnovujúcej spravodlivosti. Hoci v rokoch 2005 a 2006 bolo deklarované, že Slovensko opúšťa retributívnu justíciu, ktorá mala za cieľ zásadné potrestanie páchateľa a uloženia trestu odňatia slobody, restoratívna justícia má byť o náhrade škody, ale zároveň zohľadňuje ochrannú, preventívnu a represívnu funkciu trestného práva. Ten, kto pozorne čítal túto novelu, nemôže uviesť, že ide chrániť zločincov. To je taká donebavolajúca hlúposť, že každý, kto to tvrdí, je ukážkou osoby, ktorá má naozaj veľmi nízke právne vedomie. Táto novela uvádza, že žiadny trestný čin nemôže zostať nepotrestaný. Zároveň myslí na to, aby sa predchádzalo recidíve, aby sa predchádzalo zničeniu pracovných a rodinných vzťahov, aby páchateľ mal motiváciu začať nový život a nepáchal po niekoľkých rokoch strávených vo výkone trestu odňatia slobody opätovne trestnú činnosť.
Keď sa zo strany viacerých z vás ozývajú hlasy, že v Európe je to inak a na Slovensku podstatne znižujeme tresty, tak je to obyčajné klamstvo, ktoré je veľmi ľahko vyvrátiteľné. Treba uviesť, že v prípade trestných činov proti životu a zdraviu alebo proti slobode a ľudskej dôstojnosti sa nič zásadné nemení. V prípade prechovávania omamných a psychotropných látok dochádza iba k upresneniu kvantifikácií a v rozdelení bežných užívateľov a dílerov, čo bolo cieľom aj bývalej vlády. Teda nechystá sa žiadne skracovanie trestov pre rôznych násilníkov, vrahov a podobne, k zmene dochádza jedine v dôsledku majetkových trestných činov z dôvodu harmonizácie trestnoprávnych úprav, napr. s Českou republikou, kde sa v trestných sadzbách nelíšime.
Tí, ktorí rozumejú Trestnému zákonu a Trestnému poriadku by mali vedieť, že na konci zákonov za prechodnými a záverečnými ustanoveniami sú tzv. prílohy. Týmito prílohami sú smernice a rámcové rozhodnutia Rady Európy.
Pán poslanec Vančo, čo si myslíte, koľko ich je v prípade Trestného zákona? Je ich tridsať. V prípade Trestného poriadku je ich dvadsať. Ide o sekundárne právne akty, teda právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Podľa čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky: "Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právnych záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2." Tieto záväzné akty sú súčasťou povinnej harmonizácie trestnoprávnych úprav v rámci štátov Európskej únie, aby ste to lepšie pochopili, vážení páni poslanci, panie poslankyne, teda aby sme nemali v Európskej únii odlišné trestné zákony a odlišné trestné poriadky. Teda sa musíme podľa Rady Európy snažiť postupne približovať právne... právne úpravy v Trestnom zákone a Trestnom poriadku a týka sa to tiež výšky trestov, aby výška jednotlivých trestov bola do istej miery porovnateľná medzi jednotlivými členskými štátmi Európskej únie. Napriek tomu v Európskej únii máme stále podľa tejto novely, najmä v prípade prvej a druhej hlavy osobitnej časti Trestného zákona, veľmi vysoké tresty, ktoré táto novela vôbec neskracuje. Osobitný dôraz sa tak v návrhu zákona kladie na posilnenie podmienok pre ukladanie primeraných a spravodlivých trestov.
Pokiaľ ide o zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry, tak táto inštitúcia sa ukázala ako politický nástroj Igora Matoviča proti vtedajšej opozícii. Osoba Daniela Lipšica priniesla do tejto prokuratúry politiku pomsty, krivenia práva, celkového zneužitia trestného práva, a to za pomoci takých prokurátorov ako Repa, Šúrek, Harkabus, Šanta a iní. Politika nemá, opakujem, politika nemá čo v zložke prokuratúry robiť. Daniel Lipšic ako dlhoročný politický oponent strany SMER zneužil svoje postavenie, zneužil túto inštitúciu na politický boj, na nezákonné zatýkanie, na nezákonné sledovania, vyhrážania, nezákonné väzby a z týchto dôvodov vláda Slovenskej republiky, ako aj parlament musia na to reagovať promptne, aby nedochádzalo prostredníctvom Lipšica, Repu, Šúreka, Šantu k ďalšiemu zneužitiu trestného práva. V Európe neexistuje takto zakotvená zložka prokuratúry, sú tam špeciálne zložky na vymedzený boj s kriminalitou, ale také niečo nemajú v žiadnom štáte Európy, kde dve prokuratúry, v tomto prípade Generálna prokuratúra a Úrad špeciálnej prokuratúry, medzi sebou súperia. Osoba Daniela Lipšica na čele Úradu špeciálnej prokuratúry bola výsmechom pre všetkých kariérnych prokurátorov, ale tiež pre všetkých prokurátorov špeciálnej prokuratúry, keď za svojho šéfa dostali elitného politického oponenta strany SMER – sociálna demokracia.
Pokiaľ ide o to, že páchateľom korupcie a podobne budú ukladané podmienky a podobné nezmysly opozície, tak k tomu možno uviesť, že my poslanci sme zákonodarná moc a jedine súdna moc, teda samotní sudcovia, môžu na základe zásad ukladania trestov, na základe poľahčujúcich a priťažujúcich okolností zhodnotiť, aký trest uložia. Pri každom trestnom čine v Trestnom zákone je v príslušnej trestnoprávnej vete uvedený trest odňatia slobody a žiadna podmienka. Je to jedine súd, ktorý v mene Slovenskej republiky ukladá príslušný trest, zhodnocuje výšku trestu, rozhoduje o vonkajšej diferenciácii trestu odňatia slobody, prípadne nepodmienečný trest odňatia slobody nahradí alternatívnym trestom.
Navrhovaná právna úprava v Trestnom poriadku zároveň nebráni ani zabezpečeniu efektívneho a účinného vyšetrovania trestnej činnosti, práve naopak. Navrhovaná právna úprava posilňuje podmienky pre efektívne odčerpanie výnosov pochádzajúcich z trestnej činnosti, pri zlepšení predpokladov pre zabezpečenie spravodlivého trestnoprávneho postihu páchateľov trestnej činnosti, ďalej pre ich resocializáciu a minimalizácii dopadu trestu na iné osoby. A to všetko bez toho, aby vytvárala prekážky pre vedenie efektívneho a účinného vyšetrovania trestnej činnosti, vedúceho k spravodlivému postihu páchateľov.
Tu by som mohol skončiť, ale predsa len, ja som pozorne počúval jednak rozpravu a diskusné relácie, kde vlastne sa otvárali rovnaké otázky, prečo dochádza k zrušeniu Úradu špeciálnej prokuratúry, či nedoťahuje Úrad špeciálnej prokuratúry kauzy rýchlejšie ako krajské prokuratúry, či sa zametú všetky korupčné kauzy politikov a oligarchov pod koberec a tak ďalej, tak skúsim odpovedať aj na tieto vaše otázky.
Dámy a páni, keď v roku 2003 došlo k zriadeniu špeciálnej prokuratúry, cieľom bola podľa dôvodovej správy lepšia špecializácia a zároveň ochrana v prípade korupčných trestných činov, prelomenie niektorých miestnych väzieb, ktoré môžu ovplyvniť odhaľovanie trestnej činnosti, jej vyšetrovanie a prípadne samotné súdne konanie v týchto prípadoch. Treba si však uvedomiť, dámy a páni, že bola výrazne iná doba. Bolo to pred 20 rokmi, laická odborná kontrola prokuratúr neexistovala. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám bol účinný dva roky. O zverejňovaní rozhodnutí prokuratúry sa nám ani nezdalo. Dnes sme výrazne ďalej, prokuratúra je pod veľkou verejnou kontrolou. Nevidím, že by údajné lokálne väzby akokoľvek sťažovali vyšetrovanie. Myslím si, že špeciálna prokuratúra splnila svoju historickú úlohu, dokonca sa dostala do opačného extrému. Ľudia sú v jednej budove so špeciálnymi sudcami, sú zatvorení pred inými názormi, a dokonca aj v rámci prokuratúry, a vytvára sa napätie medzi špeciálnou a Generálnou prokuratúrou, a to vo vysoko odborných otázkach.
Ja som nedávno zachytil dokonca vyjadrenie predsedu Špecializovaného trestného súdu pána Hrubalu, ktorý povedal, že nie je normálne, aby tieto dve inštitúcie, teda Úrad špeciálnej prokuratúry a Špecializovaný trestný súd sedel v jednej budove.
Zrušením tejto osobitnej súčasti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa sleduje aj obnovenie dôvery verejnosti v prokuratúru, ktorá bola činnosťou tohto úradu v ostatných rokoch významne narušená. A to z dôvodu, že na jej čele stál bývalý politik Daniel Lipšic, bola zároveň vnímaná ako politická inštitúcia. Dokonca politici mali tendenciu politizovať Úrad špeciálnej prokuratúry ešte viac. Napríklad Juraj Šeliga navrhoval, aby Úrad špeciálnej prokuratúry dozoroval všetky trestné stíhania týkajúce sa politikov alebo štátnych úradníkov, a to nielen tie korupčné. Išlo napr. aj o neplatenie výživného, dopravné priestupky a podobne. Z toho jasne vyplýva, že viacerí politici Úrad špeciálnej prokuratúry vnímali ako úrad, ktorý má plniť politické ciele a nie dosahovať spravodlivosť vo veciach, na ktoré bol určený. Nemožnosť riešiť systémovú zaujatosť už dokonca namietal aj samotný Špecializovaný trestný súd svojím podaním na Ústavný súd. Za jediné správne a efektívne riešenie preto považujeme zrušenie špeciálnej prokuratúry. Myslíme si, že to žiadnym spôsobom vyšetrovania žiadnych exponovaných káuz neohrozí.
Ďalšia otázka z radov opozície. Nedoťahuje Úrad špeciálnej prokuratúry kauzy rýchlejšie ako krajské prokuratúry? Pri mediálne exponovaných kauzách ide zväčša o dohody o vine a treste, ktoré sú prirodzene ukončené skôr. Bez významu nie je ani to, že pomerne veľká časť pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry sa týka aj menej závažnej korupcie alebo drobnej kriminality v jednotkách tisíc eur. Nejde teda o žiadne komplikované prípady, ktoré by si vyžadovali náročnejšie dokazovanie. Rýchlosť je zároveň primárne zásluhou Špecializovaného trestného súdu, ktorý môže nariadiť viac pojednávaní ako napr. okresný súd. Špecializovaný trestný súd, ak ste si všimli, sa neruší.
Ďalšia otázka. Zametú sa teraz všetky korupčné kauzy politikov a oligarchov pod koberec? Viete, takýmito výrokmi pro futuro obviňujeme prokurátorov krajských prokuratúr, že budú konať nezákonne, ak sa k nim takéto spisy dostanú. Stále netreba zabúdať, že na Úrade špeciálnej prokuratúry sa prokurátori dostávali z iných prokuratúr, a teda v prípade, ak by Úrad špeciálnej prokuratúry fungoval aj naďalej, aj dnes sú na krajských prokuratúrach ľudia, ktorí by v budúcnosti na Úrade špeciálnej prokuratúry začali pracovať.
Ak by prišlo k zrušeniu Úradu špeciálnej prokuratúry pred pár rokmi, tak napr. prokurátori, ktorí dnes dozorujú kauzu Kuciak, páni Harkabus a Mikuláš, by dnes pracovali na krajských prokuratúrach.
Zároveň treba zdôrazniť, že v systéme prokuratúry platí zákaz tzv. negatívnych pokynov, na čom novela nič, ale vonkoncom nič nemení. Každý prokurátor je totiž oprávnený odmietnuť vykonanie pokynu nadriadeného, ak takýto pokyn považuje za nezákonný.
Bude sa dať aj po týchto zmenách vyšetrovať korupcia? Ďalšia veľmi často kladená otázka od politikov opozície. Aj na krajských a okresných prokuratúrach existujú špecializácie, takže áno. Treba si zároveň uvedomiť, že prokurátori, ktorí prišli na Úrad špeciálnej prokuratúry, v minulosti pôsobili práve na krajských prokuratúrach. Po novom sa tak len vrátia na prokuratúry, kde pôsobili v minulosti a kde nadobudli skúsenosti, ktoré využívali na Úrade špeciálnej prokuratúry.
Posledná otázka, skôr logistická. Nebude logisticky náročné stihnúť popresúvať jednotlivé spisy? Podľa stanoviska Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky je zámer vlády zrušiť Úrad špeciálnej prokuratúry v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a v naznačených časových súvislostiach je aj plne realizovateľný.
Dámy a páni, ďakujem za vašu pozornosť.
