Ďakujem veľmi pekne, kolegovia a kolegyne.
Troška sme stratili niť, čo sa týka problematiky medveďa hnedého. Dovoľte, budem hovoriť v dvoch rovinách ako človek a zástupca regiónu z Podpoľania a človek, ktorý dennodenne prichádza do styku s medveďmi, a resp. ľudia nám hlásia strety s medveďmi a komunikujeme v rámci celého Slovenska. Ja som veľmi pozorne počúval naše kolegyne, ktoré nám hovoria, z Progresívneho Slovenska, že strašíme...
Ďakujem veľmi pekne, kolegovia a kolegyne.
Troška sme stratili niť, čo sa týka problematiky medveďa hnedého. Dovoľte, budem hovoriť v dvoch rovinách ako človek a zástupca regiónu z Podpoľania a človek, ktorý dennodenne prichádza do styku s medveďmi, a resp. ľudia nám hlásia strety s medveďmi a komunikujeme v rámci celého Slovenska. Ja som veľmi pozorne počúval naše kolegyne, ktoré nám hovoria, z Progresívneho Slovenska, že strašíme obyvateľstvo s medveďmi.
Dovoľte mi na úvod mojej rozpravy prečítať vám jeden list matke, ktorá písala na štátnu ochranu prírody CHKO Poľana. Pochádza z obce Dúbravy, časť Hradná:
„Chcela by som vám napísať, aký malý krôčik sme od ozajstného nebezpečenstva tu na Hradnej. A úplne mi to docvaklo až dnes. Moja osemročná Sonička išla chytať ryby na jazierko, ja som zatiaľ napájala hydinu na dvore s tým, že za ňou prídem. Ešte na mňa zavolala na bicykli: „Čau, mami!“ a o chvíľu starostka hlásila v miestnom rozhlase o tom, že medzi Hradnou a Želobudzou práve videli medveďa. Ja som všetko hodila a vyštartovala som na jazierko, ktoré zodpovedá jej trase. Je tam voda, je tam potok, je tam húština a neraz ho tam videli. Jačala som z plného hrdla jej meno, počula som v diaľke na oblohe jačali a krúžili vrany, upozorňovali na nejaké nebezpečenstvo. Nebola tam. To, čo som v daný moment prežívala, bola strašná hrôza. Ma premkla, nevedela som v tej chvíli či prejsť potok a či ju ísť hľadať, alebo ísť domov, že prebehne druhou bránou. Ľudia, neprajem vám tie sekundy, skoro som sa dozvracala od stresu. Dobehla som domov a ona na dvore. Ďakujem ti, Bože. Už na jazierko sama nepôjde. Proste máme pár metrov od domu medveďa a teraz je mi do revu, keď toto píšem, a toto je naša realita. Chcem poďakovať pánovi ministrovi, že prišiel s týmto zákonom do Národnej rady a konečne už riešime problematiku medveďa, pretože už nie je čas na diskusiu.“
Už nie je čas na zbytočné rozpravy a ja vám sa pokúsim demonštrovať, že Slováci na vidieku sa necítia v Európskej únii. A poviem vám prečo a poviem to úplne s problematikou medveďa hnedého. Keď sme na Poľane upozorňovali pána ministra Budaja, že treba akútne riešiť problém medveďa hnedého a riadiť sa programom starostlivosti o veľké šelmy v regiónoch, aby hneď zasiahli a problémové jedince boli odstrelené. Potom sme sa dožadovali informácie, ako to je inde vo svete.
A teraz sa vrátim k tomu, že obyvatelia vidieka sa necítia byť obyvateľmi Európskej únie, pretože vysvetlite mi len jeden jediný argument, že prečo vo Švédsku dokážu legislatívne mať ošetrené aj regulovaný odstrel medveďov. Na tej veľkej ploche ich majú 2 500, 300 medveďov ročne padne, lebo jediný predátor medveďa hnedého je človek. Iného predátora nemá. V Slovinsku je 1 500 medveďov a poviem vám rovno, že poznám ľudí z Maďarska, Slovenska, ktorí chodia na tie medvede strieľať. Áno, je to spoplatnené, je to príjem do štátnej pokladnice. A čo je najhlavnejšie, som si uvedomil, že keď zastrelí medveďa zásahový tím a dáme ho do kafilérky, tak si nemyslím, že je to riešenie.
A keby hneď sme aj schválili regulovaný odstrel a hovorím to úplne otvorene, nič by sa nestalo, pretože my sme v rámci koordinačnej rady na Poľane spoločne manažujeme región. Sú tam zástupcovia poľovných združení, poľnohospodárov, samosprávy, štátna ochrana prírody. Spoločne sme napĺňali program starostlivosti o medveďa. Regulérny nástroj, kedy sme mohli aj na výnimku ministra odstreliť problémové jedince. A má úplnú pravdu minister životného prostredia, že všetko bolo napadnuté mimovládnymi organizáciami na súdoch, a zato majú naši ľudia na vidieku pocit, že si ich nemá kto zastať, že je viac medveď než človek v tejto spoločnosti.
Ja som za to, aby sme v našej prírode mali medveďa, vlka, rysa, chránené zvieratá, ktoré, ale už som to povedal v mojej faktickej poznámke, že prečo, prečo sme sa nevenovali tomu, lebo aj posledný regulovaný odstrel bol v dvetisíc... pán minister, oprav ma, v 2018., resp. kedy boli schválené odstrely. A potom to zastalo. A potom tam tvrdili od ministra Budaja, že to európska legislatíva nedovoľuje. Tak starostovia z Podpoľania zaplatili 12-tisíc euro, sa zložili a zaplatili za to, aby si právnikom dali vysvetliť európsku legislatívu. A tieto možnosti má štát, štát Slovenskej republiky. Ale mimovládky mali vo všetkom nos a nemohli sme, proste tie súdy sa prehrávali.
Potom sme boli na rozhovoroch s pánom ministrom Budajom a potom mi to došlo, prečo to tak bolo, že sľúbil starostom, že dajú na osvetlenie, že dajú na kontajnery starostom, že máme kontajnerové medvede. Lenže vidiek slovenský takýto nie je. Veď vidiek má na záhradách aj na lazoch pod Poľanou včelstvo. Gazdujú, majú prirodzené komposty alebo hnoje, ľudovo povedané, za domami. Majú sady, otvorené priestranstva a dneska to vyzerá tak, že naše deti by sa mali hrať v oplotkoch a zver bude behať okolo nich.
Viete, aká situácia je v iných regiónoch? U nás rodičia boja sa dať kočík na dvor. Skúsení poľovníci, pán kolega Pročko, zavediem ťa pod Poľanu a poviem ti, že akú... situácia je tam vážna. Boja sa, boja sa dať dieťa s kočíkom, pretože vlka v živote nikto nevidel vo voľnom priestore. To pre poľovníka bola v minulosti vzácnosť. Dneska medveď s tým, že nevie ani svoje teritórium, a som za to, aby sa tie remízky vytínali pri dedinách a mestách, pretože keď si predstavím, že medveď prejde cez Poľanu a nevie jeho koridor prirodzený, pretože prejde cez Kriváň a možno sa ocitne aj na Krupine, pretože máme zarastenú krajinu.
Áno, z pohľadu poľnohospodárov sme sa zabudli starať o túto krajinu. Ale je to o tom, že nemajú tí poľnohospodári aj dostatok dotácií. Majú aj obmedzenia. Bola tu v minulosti debata v pléne o lúkach európskeho významu. Ak sa o to nebudú starať bežní ľudia, poľnohospodári na lazoch, tak, tak nikde nezájdeme. Takisto som vám chcel povedať, že sme sa bavili o tom, že diskusie, že behali v minulosti s názorom a ľudia sa na tom smejú. Bežní obyvatelia, teda ste sa stretli s medveďom, keď na vás zreve medveď, tak nedáte ani náboj do pušky a zmrznete na mieste, pretože neviete, čo máte robiť. A to nie je, to nie je strašenie. To je fakt. My tých medveďov máme strašne veľa, ja od domu môjho mám dve dcéry, od môjho domu je 250-kilový medveď. A je to dokázané, je to fakt. A ja vám vravím ako poslanec Národnej rady, keby medveď mne zabil dieťa, zabijem štyroch. A urobím to. A takto to budú robiť aj ľudia, lebo ak to nebudeme riešiť oficiálnou cestou, tak podporujeme pytliactvo, ľudia to zoberú do vlastných rúk a budú to strieľať hlava-nehlava. A to nie je veľká škoda pre túto krajinu? Nemôžme sa dohodnúť spoločne, že manažujme medveďa tak, ako sa vo vyspelých európskych krajinách patrí? A stále nám bolo tvrdené, že európska legislatíva toto nedovoľuje. Áno, jeden minister žiadal odstrely, pán Budaj následne utekal do Bruselu, celé to zastavil. A takto to pokračovalo koldokola. A ja som na to prišiel, keď sme prišli do výboru pre pôdohospodárstvo, sedel tam pán Budaj a pán Vlčan a vtedy si tak v duchu hovorím: „A to nezastane nielen ľudí, ale aj pracovníkov v lesoch nikto?“ Ja som osobne videl príkaz riaditeľa Lesov Slovenskej republiky, kde prikázali lesníkom nosiť hrkálky na nohách, na batohoch. Viete, kedy vám je dobrá tá hrkálka? Keď budete utekať dole kopcom. Nič viac, nič menej. Zastavujú ma bežní ľudia pod Poľanou a pracovníci Lesov, lesní robotníci. Situácia, opíšem vám ju. Volali zásahový tím, prišiel zásahoví tím. Samozrejme, oni mali deviatky a im rozdali spreje. Ja na tie spreje mám svoj názor. Chcem vidieť každého jedného z vás, keď sa na vás rozbehne 250-kilový medveď, či budete stáť na mieste a budete striekať spreje. A viete, čo urobil ten lesný robotník? Fúkal vietor a pýta sa toho zamestnanca zásahového tímu, že „prosím vás pekne, keď ten sprej použijem a fúka vietor, akože má to dobrú, dobrý tlak, aby som zasiahol toho medveďa?“ Tak rovno predtým zamestnancom tejto... zo zásahového tímu strekol ten sprej, zafúkal vietor, odvialo to a on sa usmieval tomu zásahovému tímu do očí a povedal im: „A to sa mám obracať po vetre, keď bude bežať medveď?“ A toto je fakt dnešnej doby. My sme na smiech. My sme na smiech, obyčajným ľuďom, 70 % tejto krajiny je vidieckeho charakteru, prechádzajú nám cez samosprávy. Môžem hovoriť o Hriňovej, Ponickej Hute, nedávno v Bystrici, v Lučenci, pri Košiciach, v Gelnici, Stará Bystrica, všade. Nie je deň, že medveď nebehá po dedinách v noci, bežne, alebo v podvečer sa susedia zvykli navštevovať. Akonáhle je niekto vzdialený dva-tri kilometre od seba, také sú lazy, tak idú autom. Aj deti do škôl vozia autom. Viete, aký dopad to má na naše regióny? Chceme hovoriť o cestovnom ruchu, o rozvoji cestovného ruchu, riadeného prírodného turizmu, môžme. A viete, čo sa stalo v Banskobystrickom kraji? My sme financovali cyklobus do Hrochotskej doliny, do kaldery. Zrušili sme ho, lebo nie v Hrochotskej doline, ktorá je vzdialená 15 km od Banskej Bystrice, ale v Bystrici na námestí v Uhlisku je už medveď.
A dokedy budeme čakať? Príde čas, že zabije dieťa a budeme mať všetci čierne oblečené. Tu v Národnej rade, že sme nič neurobili. Že títo ľudia už majú toho po krk. A ja sa tiež bojím o svoje deti na lazoch. Viete, aké škody robia medvede na salašoch? Nám už nikto nechce robiť pasienky. Potom sa chváľme s lúkami európskeho významu. Zabudnime na ne. Oplotky, nedávno mi písal tiež kamarát z Ivín. Vrátil sa z dovolenky, trikrát oplotok okolo včelína, zničené. Pýtajme si, pýtajme si štatistiku Štátnej ochrany prírody, ako vzrástla škody na majetku, včelstve. Taký medveď vám prejde cez plot ako tank. V podpolianskych oblastiach Skliarovo, Zánemecká každý večer. Troch-štyroch psov, veď nebláznime. To neexistuje. Oni sami povedali, že to nikdy nebolo v minulosti. A, a, ja ešte raz zopakujem a neberte ma, že chcem tu všetko vystrieľať, ale sami starší ľudia povedali, v dedinách sme vlka a medveďa nevideli.
Viete, keď vidím, keď sa poľuje na zver, tak sa dáva aj patričná úcta. Ten obrad poľovníkov je dôstojný. Rozlúčka so zverou a poďakovanie.
A dneska keď vidím, že zásahové tímy strieľajú medveďa a dajú ho do kafilérky, to je aká úcta? To nikto, to nevidí nikto? Veď dneska to je úplne normálny poľovnícky akt. A ja som rád, že sú aj v týchto zásahových tímoch aj poľovníci. Veď poľovníci, ja nie som poľovník, poľovníci sú, sú tí ľudia, ktorí v neviem v ktorom roku po vojne, medveď bol na vyhynutie. Dneska tá početnosť je obrovská.
Dobre, prehral som. Poďme k početnosti. Pre mňa uznávaný človek, profesor Paule robil výskum medvedej populácie v 2014. na území Veľkej Poľany. Hovorím naschvál, lebo od rieky po rieku. Čiže od Hrona až po Slatinu, 70 000 hektárov, kde sa venoval tomu výskumu niekoľko rokov. A aj jeho sme spochybnili, aj našich vedcov sme spochybnili. Potom ste prišli s výskumom Karlovej univerzity, ktorý stál nemalé peniaze, a tí ľudia videli, v akých mesiacoch sa zbieral medvedí trus. Viete? V decembri, v novembri a potom, keď prišiel výsledok z Karlovej univerzity, tak naše inštitúcie spochybnili metódu danej, daného výskumu, lebo Karlova univerzita si žiadala aj dáta od profesora Pavleho, ale ich nedostali. Keď chcú robiť, nech robia, správne. Ale stále ideme robiť prieskum. Teraz by som nemal odvahu povedať ľudom na Slovensku, počkajte ešte rok, ideme robiť ďalší výskum za niekoľko miliónov. Už máme v Poľane toľko fotopascí, že človek sa bojí ísť prejsť. Dneska nám vážne sa boja ľudia chodiť, poviem v príklade, v našej Poľane na vodopády Bystrô po turistických chodníkoch, matky s deťmi, starší ľudia, a nielen na Poľanu, to je už vysoká méta, za dom, večer sa ľudia boja ísť. A toto je nie namieste, takže chcem sa spýtať, vravím, aj to, že mne stále nejde do hlavy to, že v rámci Európskej únie niečo môže fungovať v iných štátoch a u nás nie, lebo my to tu chceme vystrieľať. A dobre povedal pán minister.
Zoberte si ich do Rakúska, zoberte si ich do Talianska. Radšej budú tlačiť peniaze na manažment medveďa hnedého na Slovensku, ale nám dajte svätý pokoj, lebo nám to zruší cestovný ruch. A toto sa teraz deje, ale prepáčte, ja nechcem z môjho kraja robiť rezerváciu. Rezerváciu na medvede. A vy seďte ľudia doma a nechoďte do prírody. Toto sa dnes deje, takže aj to, čo sa tie remízky týka, aj lúky európskeho významu.
A keď som hovoril Budajovi, tak si dovolím povedať ešte jednu pripomienku, že som sa čudoval, že prečo sa nezastal tých lesníkov na tom výbore. Potom mi to došlo. Vlčan tam bol jeden maličký človek, ktorý si nezastal lesných robotníkov, pracovníkov, pracovníkov Lesov Slovenskej republiky, ktorí už tiež asi budú musieť mať zbrane, aby mohli vykonávať činnosť lesnícku. Potom som pochopil. Však sa dohodli na výbornom kšefte, budem ticho, aby som si to náhodou nepokazil. Nič nepovedal. Budaj rečnil hodinu a Vlčan ticho. A mne to nešlo do hlavy. Veď sme tam z regiónu, aspoň starostov mohli vypočuť, primátorov, nič.
Takže vás prosím, všetkých poslancov Národnej rady, či opozície, alebo koalície, tu už nie je čas hrať sa a predlžovať termíny, že ešte toto ideme robiť, ešte toto. Stane sa za krátky čas, a som o tom presvedčený, že niekomu medveď, že ho zabije. A pozrime sa ľudom do očí, ako tomu mladému farmárovi na tej farme. Nedávno, na salašoch. Viete, koľko ľudí nehlási škody s medveďom? Lebo si povedia, že to nedáva zmysel. Tých papierovačiek. Na Hriňovských lazoch každý, skoro každý deň zabije buď vlk, alebo medveď ovcu. Už ich to nebaví chodiť po okresných úradoch a nosiť potvrdenia, aká ovca bola, čo bola, prečo. Vy ste nemali oplotok – nepreplatíme vám to.
Kedy to bolo v našej krajine, aby sa naše ovce sa pásli v oplotkoch? Na Ponikách máme salaš, pastieri vám bežne povedia, že, za sa... za tým a má aj psov a vlci sú im v pätách. My ideme oplocovať všetko, a medveď, vlk môže úplne všetko.
Ešte raz zdôrazňujem, už budem končiť, ja chcem mať v tejto krajine medveďa, chcem tu mať vlka, patria do našej prírody, ale my sme stratili zdravý sedliacky rozum. Jeden, tri sú štyri. Jedna medvedica, tri mláďatá a neotravujme. Alebo dve. Hovoríte o tom, že nás bombardovali vtedy, že vnadiská, to bola téma pod Poľanou. Tak som povedal, že keby nebol diviačí mor, tak ľudia sa smiali. Tak napíšte poľovníci alebo ktokoľvek na tie vnadiská, že to je pre vlk... pre diviaky, ale to nie je pre medveďa. Prišiel tam. Tak čo ideme riešiť aj diviačí mor? A fakt som rád, že aj poľovné združenia na Slovensku sa spamätali a tie vnadiská sú ďalej od obcí a naše dediny, obce a mestá, čo sa týka tých remíziek treba riešiť, pretože my máme zarastenú krajinu.
My už nevieme poľnohospodárčiť ako dakedy, že jedna každá medza bola vyťatá. Každý kúsok zelenej pôdy bol obrobený. A ja vám poviem, prečo to nerobia, Nemajú chuť, lebo majú samé obmedzenia. Či zo strany ochranárov, teraz sa riešilo, som rád, že tu bol minister poľnohospodárstva, že sa rieši dotácia našim farmárom. Zjednodušme im ten proces a pomôžme ľuďom chrániť ich majetok aj ich. A som rád, že sa dohodli aj viacerí ľudia aj z koalície, aj z opozície, že tento vládny návrh zákona podporia, pretože je nevyhnutný pre bezpečnosť našich detí na lazoch, a môžu si ľudia z mesta robiť, čo chcú. Príďte, vyskúšajte.
Jozef, kolega, vystupuješ a skáčeš mi do reči, dobre. Povedz to ľudom v Lučenci, keď beháš, keď vám tam behá medveď. Povedz im to. (Reakcia z pléna.) No tak neskáč mi do reči, ja ti neskáčem. (Reakcia z pléna.) Rozprávaš.
Takže vás prosím o podporu tohto zákona. Pán minister, ďakujem ti, že si s týmto zákonom prišiel, lebo ľudia na Slovensku na tento zákon čakajú. A poviem to na plné ústa, medveď nemôže byť viac ako človek v tejto krajine. Vyriešme túto situáciu hneď, pretože sa stane tragédia.
Ďakujem pekne. (Potlesk v sále.)
Skryt prepis
