Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo a chcela by som sa vyjadriť k novele, ktorá je pod tlačou 40. Za náš klub chcem zdôrazniť, že sme opakovane predložili novelu, aby tak ako v okolitých krajinách malo každé dieťa istotu, že keď sa ocitne v nemocnici, bude tam s ním blízka osoba a neostane tam samé. Je mimoriadne dôležité, a to nehovorím ja, ale štúdie a evidence-based medicine, aby bol rodič súčasťou liečebného procesu. Rodič nie je návšteva, rodič pri detskom pacientovi je nevyhnutná súčasť ozdravovania. Jednak sú hospitalizácie za prítomnosti rodiča kratšie, dieťa sa v emočnej pohode rýchlejšie zotavuje a čo je veľmi dôležité, minimalizuje sa tým vznik tráum a psychických následkov v už bez tak ťažkej skúsenosti, keď je dieťa v nemocnici. Okrem toho novela nerieši len prítomnosť rodiča pri lôžku detského pacienta, ale tiež rieši situácie, ktoré sa dnes bežne v našich nemocniciach stávajú a nemáme ich ošetrené. Trebárs deti, ktoré sú uprostred adopčného procesu, kde budúci osvojitelia nemajú právny nárok byť s týmto dieťaťom, ak sa ocitne v nemocnici. Alebo rodičia, rodič, ktorý je na výchovu detí sám, rodiny jedného rodiča, kde sa stáva, že tento rodič nie je schopný zostať pri chorom dieťati v nemocnici, ale dnes nemá právny nárok poveriť inú osobu, napríklad starú mamu alebo starého otca, aby tam s hospitalizovaným dieťaťom bol, kým sa on stará on o svoje ďalšie deti. Aj túto situáciu touto novelou riešime a považujem za dôležité, aby mali všetky deti na Slovensku právnu istotu, že sa v takýchto ťažkých situáciách neocitnú v nemocnici samé len preto, že máme diery v zákonoch a nevieme túto úpravu skopírovať po našich okolitých susedoch, kde je aktívna, účinná a deti túto ochranu majú.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Dobrý večer, kolegovia. Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo.
Navrhované uznesenie má jediný cieľ. A to ten, aby sme sa pripojili aj my Slovenská republika k 48 štátom, s väčšinou z tých štátov sme v nejakých partnerských spojeniach či v rámci Európskej únie, alebo s NATO, a aby sme sa pripojili preto, aby sme odsúdili raketové útoky Ruska severokórejskými raketami voči Ukrajine.
Rétorika strany SMER bola, že v momente, keď budú dôkazy, tak sa k tomuto pripojíme. Dôkazy už dávno sú a stále sme sa k týmto 48 krajinám ako Slovensko nepripojili, preto týmto uznesením chceme dať príležitosť tejto vláde, ale aj nám poslancom, aby sme tento krok k skupine štátov, ku ktorým, verím, chceme patriť, urobili.
Toľko z mojej strany. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som chcela len v takej praktickej rovine ozrejmiť, prečo sme pristúpili k takejto navrhovanej zmene. Opieram sa o problémy z praxe alebo svoje životné skúsenosti, s ktorými sa na mňa obrátilo viacero zamestnankýň štátnej služby. Vieme, že v štátnej službe je tá flexibilita v zamestnávaní ešte stále omnoho nižšia než v súkromnom sektore. Čiastkové úväzky napríklad popri rodičovskom sú tam veľmi zriedkavé. Nemáme túto kultúru týchto čiastkových úväzkov ešte vybudovanú, a tak sme sa dostali do situácie, kedy sú vlastne štátni zamestnanci oproti tým v súkromnom sektore v podstate diskriminovaní, pretože keď je napríklad nejaká účtovníčka na rodičovskej dovolenke so svojím dieťaťom a niekedy aj preto, že nechce už viac byť na rodičovskej dovolenke, ale nevedela ho kvôli nedostatočným kapacitám v škôlke umiestniť do tej škôlky, tak si nevie privyrábať vlastne v rámci svojej odbornosti nikde inde, pretože jej to zakazuje zákon. Nevie robiť účtovníctvo na dohodu, nevie proste nejakým takýmto spôsobom si privyrobiť. Rovnako tak taký konkrétny príklad ženy, ktorá sa nás obrátila, môžem spomenúť odborníčku s vysokoškolským IT vzdelaním, ktorá pracovala na jednom ministerstve a kvôli tejto striktnej legislatíve si počas rodičovskej dovolenky privyrábala v call centre robením prieskumov spokojnosti a nemohla využiť tú svoju odbornosť v IT, lebo by porušila zákon, a tak musela úplne ako keby v inom profesijnom odbore hľadať nejaký zdroj privyrobenia si, pretože to nešlo, nešlo v tom odbore, v ktorom ona má vzdelanie a v ktorom ona má prax.
Je to problém dokonca, aj keby sa tá konkrétna zamestnankyňa alebo zamestnanec ministerstva chceli na dohodu zamestnať na tom ministerstve a pomáhať im proste v rámci, v rámci dohody s prácou, ktorú možno vykonávali aj predtým alebo ktorá je veľmi podobná tomu, čo vykonávali predtým, než nastúpili na materskú, rodičovskú dovolenku. Čiže aj tam plátame dieru v zákone a povedzme si úprimne, že prioritne pre tých, ktorí chcú v rámci štátnozamestnaneckého pomeru fungovať na dohodu aj počas rodičovskej dovolenky, vedia si to zladiť, potrebujú tie peniaze, tak aby tento striktný režim sa na ich vôľu pracovať, aby tento striktný režim im vlastne v tom nebránil, pretože to považujeme za diskriminačné a naozaj to v praxi znemožňuje v mnohých prípadoch rodičom pri veľmi nízkych príjmoch z rodičáku privyrobiť si tých pár eur, ktoré by mohli mať na dohodu vo svojej odbornosti, vo svojej profesii. Čiže toto je jediný a výlučný zámer, ktorý, ktorý týmto máme a opierame sa najmä o žiadosti z praxe, aby sme k takému niečomu pristúpili.
Ďakujem.

Ďakujem, ďakujem veľmi pekne. Pán predsedajúci, vážené pani kolegyne, vážení páni kolegovia, páni poslanci, rada by som za skupinu poslancov odôvodnila návrh novely zákona, ktorým sa dopĺňa zákon o štátnej službe.
Hlavným cieľom tejto malej predkladanej novely zákona je umožniť aj štátnym zamestnancom, ktorí sú na rodičovskej dovolenke, vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá je zhodná alebo obdobná s činnosťou uvedenou v opise ich štátnozamestnaneckého miesta. Doposiaľ také niečo nebolo možné, nie je to možné a som presvedčená, že sme do istej miery diskriminovali skupinu štátnych zamestnancov na rodičovskej dovolenke mať aj ďalší príjem okrem toho príjmu na rodičovskej dovolenke, ktorý vieme, že je veľmi malý.
A viac by som povedala v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Ďakujem pekne. Už vás naozaj nebudem zdržiavať, ale kolega tu povedal veľmi dôležitú vec, že je potrebné pochváliť tých, ktorí to robia vzorne a ktorí sa snažia o posuny vpred. A ako som povedala, tam vnímam veľký posun vpred spred tých štyroch rokov, keď som túto tému začala riešiť, a súčasný stav aspoň v komunikácii, a tu hovorím o Národnom ústave detských chorôb na bratislavských Kramároch a ja poviem, že už tá komunikácia napríklad na tom webovom sídle je, je veľmi dôležitá, kedy už to, ako formulujete tie svoje pravidlá, v rodičoch buď tie obavy nejak zaženie, alebo vytvára nové. Tu sme vo veľkom kontraste k tomu, ako to majú na svojom webovom sídle napríklad upravené na východe v najväčšej nemocnici a na západe. Akože vyzývam k tomu, aby sme aj nad touto komunikáciou sa zamýšľali a pristúpili k nej citlivo, lebo ako hovorím, rodičov môže stresovať a vytvoriť v nich strach pred zákrokom u ich dieťaťa na dlhé týždne vopred. No, žiaľ, neviem ponúknuť príklady nemocníc, ktoré k tejto téme pristupujú stopercentne bezproblémovo, pretože ja aj pri svojich prieskumoch, ktoré som robila naprieč nemocnicami, som vyzývala najmä tých, ktorí majú nejakú výhradu, nejakú negatívnu skúsenosť, kde bolo ich právo porušené. Čiže väčšinou o tých príkladoch tých najlepších, tých výkladných skriniach sa my, ktorí sa venujeme problémom v tejto oblasti, dozvieme neskôr ako o tých problémových pracoviskách. A tie tu tiež nechcem menovať, lebo s nimi často komunikujem napriamo a pýtam sa, prečo došlo k tomuto príkladu, alebo pýtam sa úradu na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, čo vieme v tejto veci robiť, a snažím sa to neriešiť verejne a haniť vlastne to pracovisko, ale nejakým spôsobom sa prihovoriť aj tým ľuďom, ktorí tam pracujú, a možno je to len o tom povzbudení, že sa tejto téme treba venovať citlivejšie, lebo ide to. Aj toto sú tie malé posuny a aj keď táto zmena ešte stále nebola zákonom prijatá, za tie štyri roky sa spravilo veľmi veľa už len tým, že o tom debatujeme, už len tým, že to je živé na sociálnych sieťach, už len tým, že tu bol, že tu bola veľká petícia, ktorá proste vzbudila záujem verejnosti. Čiže hýbe sa to. Ale my, čo tu sedíme, a dnes skôr tí, čo tu nesedia, máme možnosť tým konečne pohnúť. Tak ja vás prosím o podporu, dostaňme to do druhého čítania, už to síce raz bolo v druhom čítaní, vyzeralo to nádejne, ale rôzne politické šarvátky potom znemožnili prijatie v druhom čítaní, ale ja hovorím, poďme sa pokúsiť dať tento signál rodičom, lebo to právo už aj dnes majú, že nám na detských pacientoch záleží a že je to priorita naprieč politickým spektrom a že je to niečo, na čom sa politici nebudú hádať, ale kde si vedia podať ruky. Toto je dôležitý signál nielen pre túto tému, ale aj pre verejnosť.
Ďakujem.

Ďakujem. Podľa mňa veľmi dôležité z toho, čo si, Tomáš, povedal, bol práve ten finančný rozmer, kedy, áno, máme historicky akože najviac peňazí v zdravotníctve, o jednu miliardu navyše a my sa nepýtame, že čo z toho bude mať slovenský pacient, najhoršie je, že je to presvedčenie, že nič. A ja hovorím, že keď už nemyslíme na, na ten zvyšok, mohli by sme myslieť aspoň na tých detských pacientov, ktorí, ako sme počuli v nedávnom rozhovore, sú v katastrofálnych podmienkach, pretože ak máte na jednom oddelení 10 až 14 kriticky ohrozených predčasne narodených detí a máte len tri ventilácie, ktoré spĺňajú všetky predpisy a môžu zachrániť život, tak ako zdravotník túto dilemu ako riešite? Ako vás môže štát vôbec dostať do takejto dilemy ako zdravotníka, že rozhodujete o tom, ktoré dieťa kedy vlastne dostane kyslík a kedy nie? Akože táto debata je oveľa širšia než len prítomnosť rodiča pri lôžku dieťaťa. Ja naozaj sa to tu snažím prízvukovať, že jej cieľom je, aby bol detský pacient konečne vo svetle záujmu politikov a ministerstva zdravotníctva. A nechcem paušalizovať. Ja som mala akože veľmi pozitívnu skúsenosť s mnohými úradníkmi a vedúcimi pracovníkmi na ministerstve zdravotníctva, ktorí mi doslova pomáhali pri tvorení tohto predpisu a hľadali cestu, ako ho dostať do praxe. Ale pre túto misiu, ako povedal kolega, pre tento cieľ treba, treba nadchnúť aj tých politikov na najvyšších poschodiach. Na to čakám.

Ďakujem veľmi pekne za, za vstup do diskusie. Ja len hovorím, že, samozrejme, že prvé slová, ktoré odo mňa zazneli, boli, že toto je ten prvý krok. Legislatívny rámec, vykonávací predpis a potom musí prísť aktívny prístup z ministerstva podporiť vlastne tie podmienky, ktoré sú na Slovensku dnes nie ideálne, aby sa zlepšovali. Ja si nemyslím, že keď dáme na to legisvakančnú lehotu šesť mesiacov, že to proste niečo zmení. Prvé riešenie, keď sa niečo takéto prijme, tak jednoducho je, ak tam nemáme lôžko, musí tam byť stolička, hej? To sú, to sú minimálne náklady, ale áno, toto budú musieť spraviť a potom, samozrejme, toto je aj ten bič, ktorý majú v rukách tie nemocnice na to, aby, aby mohli ukázať, pozrite sa, sme povinní poskytovať rodičom pacienta sprievod a podmienky na sprievod, chceme, aby tie oddelenia vyzerali lepšie, ale je to aj taký bič toho zákonodarcu a tého politika, že keď sa budú rozhodovať, do ktorého oddelenia v rámci toho, tej nemocnice idú investovať, tak konečne budeme prioritizovať tých detských pacientov. My vieme, že potrebujeme, potrebujeme investovať naprieč tým zdravotníctvom veľa finančných prostriedkov, aby spĺňalo naše predstavy a vlastne moderné podmienky, aké si želáme. Ale dnes je reálne ten problém, že ten detský pacient je na chvoste a my ho chceme prioritizovať. A nemôžeme to robiť argumentom, že teraz detské práva počkajú, lebo nemáme peniaze. To proste, to neexistuje taký argument. My sme povinní tie práva napĺňať. A tak ako pri školskej dochádzke, tak ako pri iných právach, aj tu nemáme výhovorku prečo nie. Lebo sme viazaní, my sme signatármi tohto medzinárodného predpisu, ktorý nás k tomu zakotvuje. A jediné, čo si želám, aby sme sa nerozporovali v tom, ako toto právo napĺňať. Preto potrebujeme jednoznačný legislatívny rámec. Ale je to len prvý krok, tak, ako hovoríte. Potom musia prísť ďalšie.

Ďakujem pekne.
Zazneli tu argumenty, ktoré sme, ktoré sme už spomínali, ale ja budem veľmi rada, keď zaznejú znovu. Pán Janckulík tu asi nebol, keď sme sa bavili o tých peniazoch, hovorí, že všetko je o peniazoch. Ja uvediem iný príklad.
Tu sa bavíme o detských právach, ktoré už dnes platia, sme nimi viazaní ako signatárska krajina medzinárodného dohovoru, Dohovoru o právach dieťaťa, Charty detských práv pacientov a tak ďalej, my už dnes máme povinnosť to dodržiavať pri každom jednom dieťati. Nerobíme to, to uplatňovanie toho práva je iné z nemocnice na nemocnicu. Pán predseda tu spomenul napríklad Banskú Bystricu, to je jedna z mála nemocníc, v ktorej som nebola, som rada, že hovorí, že to tam vyzerá takto skvelo, naozaj veľmi som rada, no my tu máme prieskum, ktorý som robila v súčinnosti s INEKO, kde sa vieme pozrieť na dodržiavanie tých detských práv, a dokonca vieme, že aj v takej perfektnej špičkovej nemocnici, ako je Banská Bystrica, kde majú tie, tie podmienky ukážkové, ako spomínal pán predseda, tak tam máme nahlásených 16 prípadov vlastne rodičmi, kedy im nebolo umožnené byť pri dieťati.
A hovorím, nie je to reprezentatívny prieskum, je to anketa 3 500 rodičov, ktorí sa do toho zapojili, tu vychádzame z nejakých 400 až 500 rodín, ktoré mali skúsenosť s banskobystrickou nemocnicou, ale aj tam vieme nájsť vlastne pri takomto špičkovom zariadení rodiny, ktorým toto právo nebolo naplnené. Tak sa pýtam, je to naozaj o peniazoch alebo je to o tom, že potrebujeme vytvoriť právny rámec, aby nedochádzalo k takémuto heterogénnemu napĺňaniu tohto práva naprieč Slovenskom. Lebo potom sú tu oddelenia, napríklad v Bratislave, ktorá zmenila komunikáciu, odkedy sa táto téma rieši, je oveľa súčinnejšia, naozaj tam vidím pri Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave taký najväčší posun smerom k lepšiemu, aj... to už stačí, že si kliknete na ich webovú stránku a vidíte, ako komunikujú túto tému oproti iným nemocniciam. A tam sú naozaj oddelenia, kde aj ja som bola s dieťaťom hospitalizovaná na takom oddelení, kde si poviete, že, že tu sú tie podmienky naozaj zlé. A práve na týchto oddeleniach sa najviac snažia. Že to sú tie kontrasty, že niekde vám povedia, že nemáme pre vás lôžko, nemôžte tu byť. Ja by som sedela aj na stoličke, ja by som sedela aj na karimatke, len, prosím, nechajte ma pri mojom dieťati, a ide o perfektnú nemocnicu, ale, samozrejme, menej asertívny rodič a tak ďalej, nechá sa odbiť, chápem, rozumiem, každý máme iné právne povedomie, toto sú ťažké témy, bojíte sa o život svojho dieťaťa. Ale potom sú oddelenia, ktoré robia tú nadprácu, aj keď objektívne sú tie podmienky ťažké. Preto je veľmi dôležité, aby sme takýmto nejakým našim rozmarným spôsobom nepristupovali k detským právam, ktoré, ktoré už dnes máme garantované, ktoré už dnes platia. To je tak, ako keby sme povedali, že neumožníme niektorým deťom povinnú školskú dochádzku, lebo predpis nám hovorí, že môže byť v triede len 24 žiakov, ale v tej dedine bude 28 prvákov, no čo, tých štyroch necháme pred dverami? No nie, dokúpime lavice, dokúpime stoličky, zoberieme z inej triedy, proste zabezpečíme, aby tých 28 prvákov tam sedelo, aj keď vieme, že proste kapacitne to nie je úplne ideálne. A keď musíme, zabezpečíme aj tým tridsiatim, hej?
Toto sa deje všade vo svete pri detských právach, že jednoducho my musíme prioritizovať to právo dieťaťa pred tým reálnym stavom, ktorý je všade rôzny. A nie je ideálny ani u nás, je ďaleko od nejakého ideálneho scenáru, ja to tu nepopieram. Ja viem, že to tak je, ale on nie je ideálny ani v Česku, hoci tu padlo, že je diametrálne inde to zdravotníctvo, no táto téma tam bola veľkou témou dva roky. Oni majú zmapované tie podmienky pre deti naprieč všetkými nemocnicami a verte mi, že v Českej republike na áre mali horšie podmienky pre, pre tú matku s dieťaťom, ako umožnili na áre na Slovensku. Jednoducho to bolo o tej vôli. Tam neboli ochotní jej prisunúť tú stoličku, kým nebol vykonávací predpis, a tu na tom áre tá matka sedela pri tom dieťati. Preto je to veľmi dôležité, aby sme to mali od A po Z upravené buď v zákone, alebo vo vykonávacom predpise, alebo súčasne, ako to je v Českej republike, lebo tam pochopili, že ten zákonný rámec nestačí, že tam musia veľmi detailne popísať každú jednu situáciu, ktorá môže vzniknúť, a dať návod tak lekárom, zdravotníkom, ako aj rodičom, ako sa bude táto ich situácia riešiť.
A znova, znova tu padlo, myslím, že to bolo od pána Svobodu aj od pána Majerského, že ako je to napríklad na jiskách. Ja sa opakujem a dala som tu vytlačené aj viaceré, viaceré kópie vlastne tých predpisov v zahraničí, že ako to majú upravené, napríklad nám jazykovo blízke Česko, a tam presne je popísaná situácia na jiske a na áre, ktorá, ktorá hovorí o tom, že akým spôsobom, akým spôsobom sa tam správajú k tomu rodičovi. Pri poskytovaní intenzívne péče, pri poskytovaní intenzívnej péče je takisto prítomnost u nezletilého pacienta nepretržitá, a to dokonca i tehdy pakliže zákonný zástupce z podstaty věcí u dítě v danou chvíli nemůže být, to znamená, že keď sa tam deje niečo mimoriadne, a podľa priestorových možností je zákonnému zástupcovi nabídnutá ale aspoň židle či kreslo, ktoré je z pravidla umístněno u čela postele nezletilého pacienta. Pokud je to možné, je mu nabídnuto i rozkladací lůžko. Zákonní zástupce je podle možností zapojen i do péče dítětě. A potom sú tu infekčné jednotky intenzívni péče, kde je iný režim. Jednoducho toto už je veľmi detailne spracované.
Ja som to preklopila do slovenskej verzie, zakomponovala tam našu legislatívu, mám to celé pripravené, 15 strán. Na ministerstve zdravotníctva tým už dávno disponujú. Ja už som s ministerstvom zdravotníctva k tejto téme hovorila viackrát a tento zákon už bol aj v druhom čítaní v tomto pléne parlamentu. Čiže on už, on už prešiel rozsiahlou debatou na ministerstve zdravotníctva s legislatívnym odborom, s kanceláriami štátnych tajomníkov a s ľuďmi, ktorí tam doteraz sedia a tvoria legislatívu, ktorá sa týka zdravotníctva, ktorí mi povedali, ako to napísať, aby to bolo realizovateľné, ako to napísať, aby to dokázali potom zakomponovať aj do vyhlášky, ktorú chceli v tom čase prijať, a neprešlo to druhým čítaním, a ktorú stále proste majú k dispozícii a, a vedia preniesť do slovenskej reality. Čiže tu už naozaj všetky tieto kroky boli urobené.
Tá diskusia bola rozsiahla naprieč krajmi, samosprávami, ľudskoprávnymi organizáciami. Takže ja som rada, že pristúpili noví diskutéri, že pristúpili noví ľudia, ktorí sa o tejto téme dozvedeli, tvoria si na ňu názor, uvažujú o nej kriticky. To je veľmi dôležité pre to, aby sme ju posunuli ďalej, túto debatu. Ale chcem povedať, že veľké množstvo argumentov už zaznelo a ja už naozaj nepoznám nejaký, ktorý by nebol vyvrátený a ktorý by prevyšoval tie benefity, ktoré to má pre detského pacienta hlavne z medicínskeho hľadiska. My sa tu nebavíme o pohodlnosti toho pacienta. My sa tu bavíme o tom, že niektoré z týchto vecí sú naozaj život zachraňujúce alebo majú fatálny vplyv na dĺžku liečby a proces zotavovania u toho dieťaťa. To, to nie je, že mamička plače za svojím dieťaťom. To je, že tá matka, to bakteriálne prostredie napríklad matky pri novorodencovi, ktorý sa narodí kritický, ju, ho môže zachrániť. A my dnes porušujeme toto právo na, na moderný medicínsky prístup, keď, keď tých novorodencov držíme celý deň mimo matky, ďaleko od nej a dovolíme jej, aby prišla k tomu dieťaťu na 30 až 60 minút denne. Proste toto sú tie, toto sú tie dôvody.
Vďaka.

Ďakujem veľmi pekne rečníkovi Ferovi Majerskému. Áno, všetky otázky, ktoré kladieš, už sú spracované, ako som spomenula, aj v tom návrhu metodického pokynu, ktorý by u nás mal podobu vykonávacieho predpisu, taký, ako majú v Českej republike a v okolitých krajinách, a tam napríklad sú veľmi detailne popísané aj situácie, aké si ty navrhol, napríklad transport. Ja len uvediem, čo majú v Českej republike v rámci transportu: s prihliadnutím ku kapacitným a priestorovým možnostiam je zákonnému zástupcovi umožnená prítomnosť pri prevozu dítětě, a sú tam možnosti prevozu, ako si spomínal, či ide o vrtuľník, alebo, alebo o sanitku. Čiže áno, v tej aplikačnej praxi sa môžu stať situácie, ako si aj ty povedal, tie život zachraňujúce, kde si tú otázku zdravotník môže klásť, ale je veľmi dôležité povedať, že tieto veci, napríklad pri život zachraňujúcich úkonoch, my už dnes máme upravené, a to je práve aj to právo na ochranu zdravia, ktoré máme zakotvené v čl. 41 ústavy, kde ty, keď ideš zachraňovať život dieťaťu, tam neriešiš, či sa na to pozerá, alebo nepozerá rodič, či je tam, alebo nie je tam, jednoducho pichneš mu, čo mu potrebuješ pichnúť, aby si ho zachránil. Tá záchrana toho života je vždy nadriadená alebo prioritizovaná pri, pri čomkoľvek. Čiže ja chápem, že, že si kladieš tieto otázky ako kriticky mysliaci človek, ale už sú v našom právnom poriadku ošetrené, čiže toto, ak by sme prijali v tom rámci, v akom to ja dnes ponúkam ako návrh novely, tak tieto situácie nebudú situáciami, ktoré budú nejako v rozpore alebo v strete s tým uvažovaním zdravotníka alebo jeho postupom, ktorý si tu ty načrtol.
A viac potom ďalej ešte v rozprave, aj k pánovi Janckulíkovi tú finančnú tému, ktorú navrhol, myslím, že tu nebol, keď sme sa bavili o ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)