16. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci, robím to práve s tým úmyslom, aby kolegovia mohli prípadne reagovať, keďže moje vystúpenie bude mať viac charakter vystúpenia v rozprave ako nejakého zhrnutia spravodajcu.
Zazneli tu otázky od viacerých opozičných poslancov, prečo vôbec je potrebná takáto právna úprava, prečo prichádza vládna koalícia s týmto návrhom. Vidím prinajmenšom dva vážne dôvody. Ten prvý je symbolický, druhý je praktický.
Symbolický rozmer alebo symbolický dôvod spočíva v tom, že je potrebné, aby sa štát správal ku svojim občanom, ku všetkým svojim občanom tak, aby sa tu cítili ako doma. A príslušníci národnostných menšín z toho, čo sa tu dialo v tejto krajine, v tomto štáte v minulosti, častokrát mali dôvod cítiť sa nejako inak. Cítiť sa tu ako nevítaní hostia, ako niekto, kto je tu len trpený, ako niekto, o koho lojalite k Slovenskej republike neustále pochybujeme. Bolo to už úplne na začiatku, pán poslanec Galbavý tu čítal preambulu slovenskej ústavy, ktorá začína "My, národ slovenský," až potom postupne sa prepracujeme k tým príslušníkom národnostných menšín, aby sme na záver konštatovali, že "my, občania Slovenskej republiky", čiže už tam sú príslušníci národnostných menšín symbolicky vystrčení niekde ďalej ako, ako národ slovenský, ale sú tam, áno, sú tam, ale, ale v akomsi symbolicky druhoradom postavení.
Mali sme tu v deväťdesiatych rokoch Mečiarove vlády, ktoré sa správali konfrontačne k príslušníkom národnostných menšín a nielen rétoricky, ale aj prakticky sa snažili práva príslušníkov národnostných menšín obmedzovať. Rovnako počas období vlády Roberta Fica nebolo práve ústretové nastavenie vládnej moci voči národnostným menšinám, predovšetkým voči menšine maďarskej. Maďarská karta bola veľmi obľúbenou výbavou v repertoári predchádzajúcej vlády.
Preto považujem za dôležité, aby v časoch, keď Slovensku nevládnu vlády tvorené nacionalistickými alebo s nacionalizmom sympatizujúcimi a s nacionalizmom sa pohrávajúcimi politickými silami, sa vládna garnitúra správala k menšinám ústretovo, aj symbolickým dávala najavo, že ich berie ako rovnocenných občanov, že ich berie ako štátotvorný prvok, že k nim neprechováva apriórne podozrenia, že nie sú lojálni občania tejto krajiny.
Druhý dôvod, pre ktorý je podľa môjho názoru potrebné a správne prijať navrhovaný zákon, je dôvod praktický. Ak schválime tento návrh zákona, tak vytvoríme lepšie podmienky pre reálne uplatňovanie práva, ktoré je zakotvené v ústave, práva, ktoré už dnes je zakotvené v zákone. Vychádzam z toho, a teraz nejde o to, že to sú príslušníci národnostných menšín, vychádzam z občianskeho princípu, vychádzam z toho, že štát tu je pre občanov, že nie občania majú slúžiť štátu, ale štát má slúžiť svojim občanom, štát má vytvárať pre nich dobré podmienky, najmä podmienky pre to, aby si mohli oni sami uplatňovať svojej práva.
Môj, podľa môjho presvedčenia v dokonalom svete by každý, úplne každý, nielen príslušník národnostnej menšiny, mohol komunikovať, kde chce, v jazyku, v akom uzná za vhodné, vrátane komunikácie s úradmi. Nežijeme v dokonalom svete, tak to možné nie je a musíme stanoviť nejaké limity a obmedzenia. Okrem štátneho jazyka, ktorý sa celkom prirodzene používa aj v komunikácii s úradmi, sme stanovili obmedzenie alebo limit, že pri 20 percentách sa môžu používať aj jazyky príslušníkov národnostných menšín. Teraz ideme tú hranicu niekde posunúť, teraz ideme nejako inak upraviť, možno trochu rozšíriť, možno trochu ústretovejšie nastaviť tie pravidlá, keď sa jazyky príslušníkov národnostných menšín môžu používať aj v úradnom styku.
Ak rozšírime túto možnosť aj pre ďalších, je to dobré. Ak zachováme túto možnosť pre obyvateľov obcí, kde možno podiel príslušníkov národnostných menšín klesne pod tých 20 %, bude to len dobré. Ak jasnejšie upravíme pravidlá pre používanie jazykov príslušníkov národnostných menšín a rozšírime podmienky pre ich uplatňovanie, bude to len dobré.
Pani poslankyňa Edita Pfundtner tu hovorila o tom, že nie je potrebné všetko dopodrobna regulovať. Ja tiež zdieľam ten názor, že mnohé problémy umelo vyvolávajú politici, ale problém toho, že sa tu bavíme dnes aj o používaní jazykov národnostných menšín v takej atmosfére a v takejto podobe je naozaj spôsobený tým, že v roku ´95 bol prijatý zákon o štátnom jazyku, ktorý sa snažil zadefinovať do zákona aj veci, ktoré sa celkom prirodzene, normálne uplatňovali, nebol s nimi žiadny reálny problém, kým sa z nich nestala politická otázka.
Napriek tomu je rozdiel medzi zákonom o štátnom jazyku a zákonom o používaní jazykov národnostných menšín a ten podstatný rozdiel je práve v tom, akým spôsobom jeden zákon alebo navrhovaný druhý zákon po novelizácii zasahuje do súkromnej sféry. Je úplne v poriadku, ak si štát upraví zákonom, ako sa má komunikovať vo verejnej sfére pred orgánmi verejnej moci, pred orgánmi verejnej správy. To je asi úplne normálne. Už menej normálne je, ak sa štát snaží regulovať, akým spôsobom medzi sebou komunikujú súkromné subjekty, nech už to robia úplne v súkromí, doma alebo nech to robia na verejnosti. Do komunikácie súkromných subjektov by štát mal zasahovať naozaj len v minimálnej nevyhnutnej miere, pričom zákon o štátnom jazyku je ďaleko nad tú minimálnu nevyhnutnú mieru, kdežto tento zákon sa toho dotýka len okrajovo. A tam, kde zákon o štátnom jazyku hovorí, že tá komunikácia sa musí uskutočňovať v štátnom jazyku, tak tento zákon dodáva, že sa môže v niektorých prípadoch uskutočňovať aj v jazyku národnostných menšín.
Zaznelo tu neuveriteľné množstvo kritiky o tom, aký je ten návrh zákona protislovenský, ohrozujúcu suverenitu, obmedzujúci práva Slovákov, dokonca protiústavný, ale naozaj som nepočul jediný konkrétny argument, v čom napríklad je konkrétne, ale konkrétne ten návrh zákona v rozpore s ústavou. Nie je argument, keď niekto povie, že je to protiústavné. A je to protiústavné, lebo to narúša postavenie slovenského jazyka ako štátneho jazyka. To nie je konkrétny argument. Uplatňovanie práv menšín neohrozuje väčšinu, neohrozuje práva väčšiny, to sa tu iba niektorí politici snažia umelo takto podsúvať.
Už tu nie je pán poslanec Kolesík, ktorý k dokonalosti doviedol tú argumentáciu, ktorú som tu pred chvíľou kritizoval, keď povedal, že návrh zákona je iredentistický, bodka. Nepovedal prečo. Ale argumenty zrejme, zrejme netreba.
Zareagoval by som aj na tu už tiež neprítomného poslanca Matoviča, ktorý hovoril o tom, že by bolo dobré, keby sa na tomto návrhu zákona dokázala zhodnúť nielen koalícia, ale aj opozícia, no považujem toto za dosť naivné želanie.
Samozrejme, že sa bavíme o veľmi citlivej téme, bavíme sa o téme, ktorá vyvoláva vášne, a nehovorím tu len o tom, čo tu predvčera(predvčerom) predviedla hanba slovenského národa, hovorím tu o vystúpeniach väčšiny opozičných poslancov na túto tému.
Považujem za absolútne nereálne, aby sa v tejto veci našla dohoda medzi koalíciou a opozíciou. Považujem za vylúčené, aby opozícia hlasovala za akýkoľvek návrh, ktorý by mal ambíciu rozšíriť a lepšie upraviť podmienky pre uplatňovanie menšinových jazykov. Opozícia veľmi rada využije túto tému na politické hrátky s maďarskou kartou, ale myslím si, že my v rámci vládnej koalície by sme nemali naskakovať na túto hru, ale mali by sme sa snažiť nájsť vecnú dohodu o tých veciach, ktoré sú v tom zákone ešte otvorené a ktoré, s ktorými môžu mať aj niektorí koaliční poslanci problém. Mali by sme sa snažiť si to vyjasniť, lebo aj z tej rozpravy som mal dojem, že častokrát ide iba o nedorozumenia, nie o reálne existujúce problémy.
A pri tej diskusii by sme sa nemali baviť o tom, čo je nadštandardné a čo je podštandardné a ako je to inde. Nepochybne nájdeme ix príkladov krajín, kde sú práva príslušníkov národnostných menšín na nižšej úrovni ako na Slovensku, napriek tomu ide o demokratické krajiny, ktorých demokratickosť nikto nespochybňuje. Na druhej strane nájdeme aj príklady krajín, kde sú práva príslušníkov národnostných menšín na vyššej úrovni ako v Slovenskej republike. Keď hovoríme teraz o používaní menšinových jazykov, tak výborným príkladom je Fínsko, ktoré je prakticky dvojjazyčné, hoci podiel príslušníkov švédskej menšiny je tam menší, ako je trebárs podiel príslušníkov maďarskej menšiny na Slovensku. Napriek tomu je švédčina prakticky druhým úradným jazykom vo Fínsku.
To ale nie je, samozrejme, argument pre to, aby aj Slovensko bolo plne dvojjazyčné. My máme vychádzať z toho, akým spôsobom sa vyvinula situácia na Slovensku, čo zodpovedá našej tradícii, čo zodpovedá tomu, čo my považujeme za prirodzené, dobré a správne pre našich vlastných občanov, nie z toho, čo sa uplatňuje v tej alebo onej inej krajine. Môžeme sa, samozrejme, inšpirovať dobrými príkladmi, ale nemali by sme používať ako argument to, že niekde inde je to ešte horšie, tak vlastne máme byť radi, že u nás je to tak, ako to je.
Myslím si, že ten zákon rešpektuje slovenskú realitu, rešpektuje to, ako sa doteraz vyvíjalo postavenie národnostných menšín na Slovensku, a mali by sme ho podporiť, posunúť do druhého čítania a tam doriešiť jeho definitívnu podobu.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)