16. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Ďakujem, pán predsedajúci, robím to práve s tým úmyslom, aby kolegovia mohli prípadne reagovať, keďže moje vystúpenie bude mať viac charakter vystúpenia v rozprave ako nejakého zhrnutia spravodajcu.
Zazneli tu otázky od viacerých opozičných poslancov, prečo vôbec je potrebná takáto právna úprava, prečo prichádza vládna koalícia s týmto návrhom. Vidím prinajmenšom dva vážne dôvody. Ten prvý je symbolický, druhý je praktický.
Symbolický rozmer alebo symbolický dôvod spočíva v tom, že je potrebné, aby sa štát správal ku svojim občanom, ku všetkým svojim občanom tak, aby sa tu cítili ako doma. A príslušníci národnostných menšín z toho, čo sa tu dialo v tejto krajine, v tomto štáte v minulosti, častokrát mali dôvod cítiť sa nejako inak. Cítiť sa tu ako nevítaní hostia, ako niekto, kto je tu len trpený, ako niekto, o koho lojalite k Slovenskej republike neustále pochybujeme. Bolo to už úplne na začiatku, pán poslanec Galbavý tu čítal preambulu slovenskej ústavy, ktorá začína "My, národ slovenský," až potom postupne sa prepracujeme k tým príslušníkom národnostných menšín, aby sme na záver konštatovali, že "my, občania Slovenskej republiky", čiže už tam sú príslušníci národnostných menšín symbolicky vystrčení niekde ďalej ako, ako národ slovenský, ale sú tam, áno, sú tam, ale, ale v akomsi symbolicky druhoradom postavení.
Mali sme tu v deväťdesiatych rokoch Mečiarove vlády, ktoré sa správali konfrontačne k príslušníkom národnostných menšín a nielen rétoricky, ale aj prakticky sa snažili práva príslušníkov národnostných menšín obmedzovať. Rovnako počas období vlády Roberta Fica nebolo práve ústretové nastavenie vládnej moci voči národnostným menšinám, predovšetkým voči menšine maďarskej. Maďarská karta bola veľmi obľúbenou výbavou v repertoári predchádzajúcej vlády.
Preto považujem za dôležité, aby v časoch, keď Slovensku nevládnu vlády tvorené nacionalistickými alebo s nacionalizmom sympatizujúcimi a s nacionalizmom sa pohrávajúcimi politickými silami, sa vládna garnitúra správala k menšinám ústretovo, aj symbolickým dávala najavo, že ich berie ako rovnocenných občanov, že ich berie ako štátotvorný prvok, že k nim neprechováva apriórne podozrenia, že nie sú lojálni občania tejto krajiny.
Druhý dôvod, pre ktorý je podľa môjho názoru potrebné a správne prijať navrhovaný zákon, je dôvod praktický. Ak schválime tento návrh zákona, tak vytvoríme lepšie podmienky pre reálne uplatňovanie práva, ktoré je zakotvené v ústave, práva, ktoré už dnes je zakotvené v zákone. Vychádzam z toho, a teraz nejde o to, že to sú príslušníci národnostných menšín, vychádzam z občianskeho princípu, vychádzam z toho, že štát tu je pre občanov, že nie občania majú slúžiť štátu, ale štát má slúžiť svojim občanom, štát má vytvárať pre nich dobré podmienky, najmä podmienky pre to, aby si mohli oni sami uplatňovať svojej práva.
Môj, podľa môjho presvedčenia v dokonalom svete by každý, úplne každý, nielen príslušník národnostnej menšiny, mohol komunikovať, kde chce, v jazyku, v akom uzná za vhodné, vrátane komunikácie s úradmi. Nežijeme v dokonalom svete, tak to možné nie je a musíme stanoviť nejaké limity a obmedzenia. Okrem štátneho jazyka, ktorý sa celkom prirodzene používa aj v komunikácii s úradmi, sme stanovili obmedzenie alebo limit, že pri 20 percentách sa môžu používať aj jazyky príslušníkov národnostných menšín. Teraz ideme tú hranicu niekde posunúť, teraz ideme nejako inak upraviť, možno trochu rozšíriť, možno trochu ústretovejšie nastaviť tie pravidlá, keď sa jazyky príslušníkov národnostných menšín môžu používať aj v úradnom styku.
Ak rozšírime túto možnosť aj pre ďalších, je to dobré. Ak zachováme túto možnosť pre obyvateľov obcí, kde možno podiel príslušníkov národnostných menšín klesne pod tých 20 %, bude to len dobré. Ak jasnejšie upravíme pravidlá pre používanie jazykov príslušníkov národnostných menšín a rozšírime podmienky pre ich uplatňovanie, bude to len dobré.
Pani poslankyňa Edita Pfundtner tu hovorila o tom, že nie je potrebné všetko dopodrobna regulovať. Ja tiež zdieľam ten názor, že mnohé problémy umelo vyvolávajú politici, ale problém toho, že sa tu bavíme dnes aj o používaní jazykov národnostných menšín v takej atmosfére a v takejto podobe je naozaj spôsobený tým, že v roku ´95 bol prijatý zákon o štátnom jazyku, ktorý sa snažil zadefinovať do zákona aj veci, ktoré sa celkom prirodzene, normálne uplatňovali, nebol s nimi žiadny reálny problém, kým sa z nich nestala politická otázka.
Napriek tomu je rozdiel medzi zákonom o štátnom jazyku a zákonom o používaní jazykov národnostných menšín a ten podstatný rozdiel je práve v tom, akým spôsobom jeden zákon alebo navrhovaný druhý zákon po novelizácii zasahuje do súkromnej sféry. Je úplne v poriadku, ak si štát upraví zákonom, ako sa má komunikovať vo verejnej sfére pred orgánmi verejnej moci, pred orgánmi verejnej správy. To je asi úplne normálne. Už menej normálne je, ak sa štát snaží regulovať, akým spôsobom medzi sebou komunikujú súkromné subjekty, nech už to robia úplne v súkromí, doma alebo nech to robia na verejnosti. Do komunikácie súkromných subjektov by štát mal zasahovať naozaj len v minimálnej nevyhnutnej miere, pričom zákon o štátnom jazyku je ďaleko nad tú minimálnu nevyhnutnú mieru, kdežto tento zákon sa toho dotýka len okrajovo. A tam, kde zákon o štátnom jazyku hovorí, že tá komunikácia sa musí uskutočňovať v štátnom jazyku, tak tento zákon dodáva, že sa môže v niektorých prípadoch uskutočňovať aj v jazyku národnostných menšín.
Zaznelo tu neuveriteľné množstvo kritiky o tom, aký je ten návrh zákona protislovenský, ohrozujúcu suverenitu, obmedzujúci práva Slovákov, dokonca protiústavný, ale naozaj som nepočul jediný konkrétny argument, v čom napríklad je konkrétne, ale konkrétne ten návrh zákona v rozpore s ústavou. Nie je argument, keď niekto povie, že je to protiústavné. A je to protiústavné, lebo to narúša postavenie slovenského jazyka ako štátneho jazyka. To nie je konkrétny argument. Uplatňovanie práv menšín neohrozuje väčšinu, neohrozuje práva väčšiny, to sa tu iba niektorí politici snažia umelo takto podsúvať.
Už tu nie je pán poslanec Kolesík, ktorý k dokonalosti doviedol tú argumentáciu, ktorú som tu pred chvíľou kritizoval, keď povedal, že návrh zákona je iredentistický, bodka. Nepovedal prečo. Ale argumenty zrejme, zrejme netreba.
Zareagoval by som aj na tu už tiež neprítomného poslanca Matoviča, ktorý hovoril o tom, že by bolo dobré, keby sa na tomto návrhu zákona dokázala zhodnúť nielen koalícia, ale aj opozícia, no považujem toto za dosť naivné želanie.
Samozrejme, že sa bavíme o veľmi citlivej téme, bavíme sa o téme, ktorá vyvoláva vášne, a nehovorím tu len o tom, čo tu predvčera(predvčerom) predviedla hanba slovenského národa, hovorím tu o vystúpeniach väčšiny opozičných poslancov na túto tému.
Považujem za absolútne nereálne, aby sa v tejto veci našla dohoda medzi koalíciou a opozíciou. Považujem za vylúčené, aby opozícia hlasovala za akýkoľvek návrh, ktorý by mal ambíciu rozšíriť a lepšie upraviť podmienky pre uplatňovanie menšinových jazykov. Opozícia veľmi rada využije túto tému na politické hrátky s maďarskou kartou, ale myslím si, že my v rámci vládnej koalície by sme nemali naskakovať na túto hru, ale mali by sme sa snažiť nájsť vecnú dohodu o tých veciach, ktoré sú v tom zákone ešte otvorené a ktoré, s ktorými môžu mať aj niektorí koaliční poslanci problém. Mali by sme sa snažiť si to vyjasniť, lebo aj z tej rozpravy som mal dojem, že častokrát ide iba o nedorozumenia, nie o reálne existujúce problémy.
A pri tej diskusii by sme sa nemali baviť o tom, čo je nadštandardné a čo je podštandardné a ako je to inde. Nepochybne nájdeme ix príkladov krajín, kde sú práva príslušníkov národnostných menšín na nižšej úrovni ako na Slovensku, napriek tomu ide o demokratické krajiny, ktorých demokratickosť nikto nespochybňuje. Na druhej strane nájdeme aj príklady krajín, kde sú práva príslušníkov národnostných menšín na vyššej úrovni ako v Slovenskej republike. Keď hovoríme teraz o používaní menšinových jazykov, tak výborným príkladom je Fínsko, ktoré je prakticky dvojjazyčné, hoci podiel príslušníkov švédskej menšiny je tam menší, ako je trebárs podiel príslušníkov maďarskej menšiny na Slovensku. Napriek tomu je švédčina prakticky druhým úradným jazykom vo Fínsku.
To ale nie je, samozrejme, argument pre to, aby aj Slovensko bolo plne dvojjazyčné. My máme vychádzať z toho, akým spôsobom sa vyvinula situácia na Slovensku, čo zodpovedá našej tradícii, čo zodpovedá tomu, čo my považujeme za prirodzené, dobré a správne pre našich vlastných občanov, nie z toho, čo sa uplatňuje v tej alebo onej inej krajine. Môžeme sa, samozrejme, inšpirovať dobrými príkladmi, ale nemali by sme používať ako argument to, že niekde inde je to ešte horšie, tak vlastne máme byť radi, že u nás je to tak, ako to je.
Myslím si, že ten zákon rešpektuje slovenskú realitu, rešpektuje to, ako sa doteraz vyvíjalo postavenie národnostných menšín na Slovensku, a mali by sme ho podporiť, posunúť do druhého čítania a tam doriešiť jeho definitívnu podobu.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skontrolovaný
Vystúpenia
12:44

Rozpracované
12:44

Zazneli tu otázky od viacerých opozičných poslancov, prečo vôbec je potrebná takáto právna úprava, prečo prichádza vládna koalícia s týmto návrhom. Vidím prinajmenšom dva vážne dôvody. Ten prvý je symbolický, druhý je praktický.
Zazneli tu otázky od viacerých opozičných poslancov, prečo vôbec je potrebná takáto právna úprava, prečo prichádza vládna koalícia s týmto návrhom. Vidím prinajmenšom dva vážne dôvody. Ten prvý je symbolický, druhý je praktický.
Symbolický rozmer alebo symbolický dôvod spočíva v tom, že je potrebné, aby sa štát správal ku svojim občanom, ku všetkým svojim občanom tak, aby sa tu cítili ako doma. A príslušníci národnostných menšín z toho, čo sa tu dialo v tejto krajine, v tomto štáte v minulosti, častokrát mali dôvod cítiť sa nejako inak. Cítiť sa tu ako nevítaní hostia, ako niekto, kto je tu len trpený, ako niekto, o koho lojalite k Slovenskej republike neustále pochybujeme. Bolo to už úplne na začiatku, pán poslanec Galbavý tu čítal preambulu slovenskej ústavy, ktorá začína "My, národ slovenský," až potom postupne sa prepracujeme k tým príslušníkom národnostných menšín, aby sme na záver konštatovali, že "my, občania Slovenskej republiky", čiže už tam sú príslušníci národnostných menšín symbolicky vystrčení niekde ďalej ako, ako národ slovenský, ale sú tam, áno, sú tam, ale, ale v akomsi symbolicky druhoradom postavení.
Mali sme tu v deväťdesiatych rokoch Mečiarove vlády, ktoré sa správali konfrontačne k príslušníkom národnostných menšín a nielen rétoricky, ale aj prakticky sa snažili práva príslušníkov národnostných menšín obmedzovať. Rovnako počas období vlády Roberta Fica nebolo práve ústretové nastavenie vládnej moci voči národnostným menšinám, predovšetkým voči menšine maďarskej. Maďarská karta bola veľmi obľúbenou výbavou v repertoári predchádzajúcej vlády.
Preto považujem za dôležité, aby v časoch, keď Slovensku nevládnu vlády tvorené nacionalistickými alebo s nacionalizmom sympatizujúcimi a s nacionalizmom sa pohrávajúcimi politickými silami, sa vládna garnitúra správala k menšinám ústretovo, aj symbolickým dávala najavo, že ich berie ako rovnocenných občanov, že ich berie ako štátotvorný prvok, že k nim neprechováva apriórne podozrenia, že nie sú lojálni občania tejto krajiny.
Druhý dôvod, pre ktorý je podľa môjho názoru potrebné a správne prijať navrhovaný zákon, je dôvod praktický. Ak schválime tento návrh zákona, tak vytvoríme lepšie podmienky pre reálne uplatňovanie práva, ktoré je zakotvené v ústave, práva, ktoré už dnes je zakotvené v zákone. Vychádzam z toho, a teraz nejde o to, že to sú príslušníci národnostných menšín, vychádzam z občianskeho princípu, vychádzam z toho, že štát tu je pre občanov, že nie občania majú slúžiť štátu, ale štát má slúžiť svojim občanom, štát má vytvárať pre nich dobré podmienky, najmä podmienky pre to, aby si mohli oni sami uplatňovať svojej práva.
Môj, podľa môjho presvedčenia v dokonalom svete by každý, úplne každý, nielen príslušník národnostnej menšiny, mohol komunikovať, kde chce, v jazyku, v akom uzná za vhodné, vrátane komunikácie s úradmi. Nežijeme v dokonalom svete, tak to možné nie je a musíme stanoviť nejaké limity a obmedzenia. Okrem štátneho jazyka, ktorý sa celkom prirodzene používa aj v komunikácii s úradmi, sme stanovili obmedzenie alebo limit, že pri 20 percentách sa môžu používať aj jazyky príslušníkov národnostných menšín. Teraz ideme tú hranicu niekde posunúť, teraz ideme nejako inak upraviť, možno trochu rozšíriť, možno trochu ústretovejšie nastaviť tie pravidlá, keď sa jazyky príslušníkov národnostných menšín môžu používať aj v úradnom styku.
Ak rozšírime túto možnosť aj pre ďalších, je to dobré. Ak zachováme túto možnosť pre obyvateľov obcí, kde možno podiel príslušníkov národnostných menšín klesne pod tých 20 %, bude to len dobré. Ak jasnejšie upravíme pravidlá pre používanie jazykov príslušníkov národnostných menšín a rozšírime podmienky pre ich uplatňovanie, bude to len dobré.
Pani poslankyňa Edita Pfundtner tu hovorila o tom, že nie je potrebné všetko dopodrobna regulovať. Ja tiež zdieľam ten názor, že mnohé problémy umelo vyvolávajú politici, ale problém toho, že sa tu bavíme dnes aj o používaní jazykov národnostných menšín v takej atmosfére a v takejto podobe je naozaj spôsobený tým, že v roku ´95 bol prijatý zákon o štátnom jazyku, ktorý sa snažil zadefinovať do zákona aj veci, ktoré sa celkom prirodzene, normálne uplatňovali, nebol s nimi žiadny reálny problém, kým sa z nich nestala politická otázka.
Napriek tomu je rozdiel medzi zákonom o štátnom jazyku a zákonom o používaní jazykov národnostných menšín a ten podstatný rozdiel je práve v tom, akým spôsobom jeden zákon alebo navrhovaný druhý zákon po novelizácii zasahuje do súkromnej sféry. Je úplne v poriadku, ak si štát upraví zákonom, ako sa má komunikovať vo verejnej sfére pred orgánmi verejnej moci, pred orgánmi verejnej správy. To je asi úplne normálne. Už menej normálne je, ak sa štát snaží regulovať, akým spôsobom medzi sebou komunikujú súkromné subjekty, nech už to robia úplne v súkromí, doma alebo nech to robia na verejnosti. Do komunikácie súkromných subjektov by štát mal zasahovať naozaj len v minimálnej nevyhnutnej miere, pričom zákon o štátnom jazyku je ďaleko nad tú minimálnu nevyhnutnú mieru, kdežto tento zákon sa toho dotýka len okrajovo. A tam, kde zákon o štátnom jazyku hovorí, že tá komunikácia sa musí uskutočňovať v štátnom jazyku, tak tento zákon dodáva, že sa môže v niektorých prípadoch uskutočňovať aj v jazyku národnostných menšín.
Zaznelo tu neuveriteľné množstvo kritiky o tom, aký je ten návrh zákona protislovenský, ohrozujúcu suverenitu, obmedzujúci práva Slovákov, dokonca protiústavný, ale naozaj som nepočul jediný konkrétny argument, v čom napríklad je konkrétne, ale konkrétne ten návrh zákona v rozpore s ústavou. Nie je argument, keď niekto povie, že je to protiústavné. A je to protiústavné, lebo to narúša postavenie slovenského jazyka ako štátneho jazyka. To nie je konkrétny argument. Uplatňovanie práv menšín neohrozuje väčšinu, neohrozuje práva väčšiny, to sa tu iba niektorí politici snažia umelo takto podsúvať.
Už tu nie je pán poslanec Kolesík, ktorý k dokonalosti doviedol tú argumentáciu, ktorú som tu pred chvíľou kritizoval, keď povedal, že návrh zákona je iredentistický, bodka. Nepovedal prečo. Ale argumenty zrejme, zrejme netreba.
Zareagoval by som aj na tu už tiež neprítomného poslanca Matoviča, ktorý hovoril o tom, že by bolo dobré, keby sa na tomto návrhu zákona dokázala zhodnúť nielen koalícia, ale aj opozícia, no považujem toto za dosť naivné želanie.
Samozrejme, že sa bavíme o veľmi citlivej téme, bavíme sa o téme, ktorá vyvoláva vášne, a nehovorím tu len o tom, čo tu predvčera(predvčerom) predviedla hanba slovenského národa, hovorím tu o vystúpeniach väčšiny opozičných poslancov na túto tému.
Považujem za absolútne nereálne, aby sa v tejto veci našla dohoda medzi koalíciou a opozíciou. Považujem za vylúčené, aby opozícia hlasovala za akýkoľvek návrh, ktorý by mal ambíciu rozšíriť a lepšie upraviť podmienky pre uplatňovanie menšinových jazykov. Opozícia veľmi rada využije túto tému na politické hrátky s maďarskou kartou, ale myslím si, že my v rámci vládnej koalície by sme nemali naskakovať na túto hru, ale mali by sme sa snažiť nájsť vecnú dohodu o tých veciach, ktoré sú v tom zákone ešte otvorené a ktoré, s ktorými môžu mať aj niektorí koaliční poslanci problém. Mali by sme sa snažiť si to vyjasniť, lebo aj z tej rozpravy som mal dojem, že častokrát ide iba o nedorozumenia, nie o reálne existujúce problémy.
A pri tej diskusii by sme sa nemali baviť o tom, čo je nadštandardné a čo je podštandardné a ako je to inde. Nepochybne nájdeme ix príkladov krajín, kde sú práva príslušníkov národnostných menšín na nižšej úrovni ako na Slovensku, napriek tomu ide o demokratické krajiny, ktorých demokratickosť nikto nespochybňuje. Na druhej strane nájdeme aj príklady krajín, kde sú práva príslušníkov národnostných menšín na vyššej úrovni ako v Slovenskej republike. Keď hovoríme teraz o používaní menšinových jazykov, tak výborným príkladom je Fínsko, ktoré je prakticky dvojjazyčné, hoci podiel príslušníkov švédskej menšiny je tam menší, ako je trebárs podiel príslušníkov maďarskej menšiny na Slovensku. Napriek tomu je švédčina prakticky druhým úradným jazykom vo Fínsku.
To ale nie je, samozrejme, argument pre to, aby aj Slovensko bolo plne dvojjazyčné. My máme vychádzať z toho, akým spôsobom sa vyvinula situácia na Slovensku, čo zodpovedá našej tradícii, čo zodpovedá tomu, čo my považujeme za prirodzené, dobré a správne pre našich vlastných občanov, nie z toho, čo sa uplatňuje v tej alebo onej inej krajine. Môžeme sa, samozrejme, inšpirovať dobrými príkladmi, ale nemali by sme používať ako argument to, že niekde inde je to ešte horšie, tak vlastne máme byť radi, že u nás je to tak, ako to je.
Myslím si, že ten zákon rešpektuje slovenskú realitu, rešpektuje to, ako sa doteraz vyvíjalo postavenie národnostných menšín na Slovensku, a mali by sme ho podporiť, posunúť do druhého čítania a tam doriešiť jeho definitívnu podobu.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Ďakujem, pán predsedajúci, robím to práve s tým úmyslom, aby kolegovia mohli prípadne reagovať, keďže moje vystúpenie bude mať viac charakter vystúpenia v rozprave ako nejakého zhrnutia spravodajcu.
Zazneli tu otázky od viacerých opozičných poslancov, prečo vôbec je potrebná takáto právna úprava, prečo prichádza vládna koalícia s týmto návrhom. Vidím prinajmenšom dva vážne dôvody. Ten prvý je symbolický, druhý je praktický.
Symbolický rozmer alebo symbolický dôvod spočíva v tom, že je potrebné, aby sa štát správal ku svojim občanom, ku všetkým svojim občanom tak, aby sa tu cítili ako doma. A príslušníci národnostných menšín z toho, čo sa tu dialo v tejto krajine, v tomto štáte v minulosti, častokrát mali dôvod cítiť sa nejako inak. Cítiť sa tu ako nevítaní hostia, ako niekto, kto je tu len trpený, ako niekto, o koho lojalite k Slovenskej republike neustále pochybujeme. Bolo to už úplne na začiatku, pán poslanec Galbavý tu čítal preambulu slovenskej ústavy, ktorá začína "My, národ slovenský," až potom postupne sa prepracujeme k tým príslušníkom národnostných menšín, aby sme na záver konštatovali, že "my, občania Slovenskej republiky", čiže už tam sú príslušníci národnostných menšín symbolicky vystrčení niekde ďalej ako, ako národ slovenský, ale sú tam, áno, sú tam, ale, ale v akomsi symbolicky druhoradom postavení.
Mali sme tu v deväťdesiatych rokoch Mečiarove vlády, ktoré sa správali konfrontačne k príslušníkom národnostných menšín a nielen rétoricky, ale aj prakticky sa snažili práva príslušníkov národnostných menšín obmedzovať. Rovnako počas období vlády Roberta Fica nebolo práve ústretové nastavenie vládnej moci voči národnostným menšinám, predovšetkým voči menšine maďarskej. Maďarská karta bola veľmi obľúbenou výbavou v repertoári predchádzajúcej vlády.
Preto považujem za dôležité, aby v časoch, keď Slovensku nevládnu vlády tvorené nacionalistickými alebo s nacionalizmom sympatizujúcimi a s nacionalizmom sa pohrávajúcimi politickými silami, sa vládna garnitúra správala k menšinám ústretovo, aj symbolickým dávala najavo, že ich berie ako rovnocenných občanov, že ich berie ako štátotvorný prvok, že k nim neprechováva apriórne podozrenia, že nie sú lojálni občania tejto krajiny.
Druhý dôvod, pre ktorý je podľa môjho názoru potrebné a správne prijať navrhovaný zákon, je dôvod praktický. Ak schválime tento návrh zákona, tak vytvoríme lepšie podmienky pre reálne uplatňovanie práva, ktoré je zakotvené v ústave, práva, ktoré už dnes je zakotvené v zákone. Vychádzam z toho, a teraz nejde o to, že to sú príslušníci národnostných menšín, vychádzam z občianskeho princípu, vychádzam z toho, že štát tu je pre občanov, že nie občania majú slúžiť štátu, ale štát má slúžiť svojim občanom, štát má vytvárať pre nich dobré podmienky, najmä podmienky pre to, aby si mohli oni sami uplatňovať svojej práva.
Môj, podľa môjho presvedčenia v dokonalom svete by každý, úplne každý, nielen príslušník národnostnej menšiny, mohol komunikovať, kde chce, v jazyku, v akom uzná za vhodné, vrátane komunikácie s úradmi. Nežijeme v dokonalom svete, tak to možné nie je a musíme stanoviť nejaké limity a obmedzenia. Okrem štátneho jazyka, ktorý sa celkom prirodzene používa aj v komunikácii s úradmi, sme stanovili obmedzenie alebo limit, že pri 20 percentách sa môžu používať aj jazyky príslušníkov národnostných menšín. Teraz ideme tú hranicu niekde posunúť, teraz ideme nejako inak upraviť, možno trochu rozšíriť, možno trochu ústretovejšie nastaviť tie pravidlá, keď sa jazyky príslušníkov národnostných menšín môžu používať aj v úradnom styku.
Ak rozšírime túto možnosť aj pre ďalších, je to dobré. Ak zachováme túto možnosť pre obyvateľov obcí, kde možno podiel príslušníkov národnostných menšín klesne pod tých 20 %, bude to len dobré. Ak jasnejšie upravíme pravidlá pre používanie jazykov príslušníkov národnostných menšín a rozšírime podmienky pre ich uplatňovanie, bude to len dobré.
Pani poslankyňa Edita Pfundtner tu hovorila o tom, že nie je potrebné všetko dopodrobna regulovať. Ja tiež zdieľam ten názor, že mnohé problémy umelo vyvolávajú politici, ale problém toho, že sa tu bavíme dnes aj o používaní jazykov národnostných menšín v takej atmosfére a v takejto podobe je naozaj spôsobený tým, že v roku ´95 bol prijatý zákon o štátnom jazyku, ktorý sa snažil zadefinovať do zákona aj veci, ktoré sa celkom prirodzene, normálne uplatňovali, nebol s nimi žiadny reálny problém, kým sa z nich nestala politická otázka.
Napriek tomu je rozdiel medzi zákonom o štátnom jazyku a zákonom o používaní jazykov národnostných menšín a ten podstatný rozdiel je práve v tom, akým spôsobom jeden zákon alebo navrhovaný druhý zákon po novelizácii zasahuje do súkromnej sféry. Je úplne v poriadku, ak si štát upraví zákonom, ako sa má komunikovať vo verejnej sfére pred orgánmi verejnej moci, pred orgánmi verejnej správy. To je asi úplne normálne. Už menej normálne je, ak sa štát snaží regulovať, akým spôsobom medzi sebou komunikujú súkromné subjekty, nech už to robia úplne v súkromí, doma alebo nech to robia na verejnosti. Do komunikácie súkromných subjektov by štát mal zasahovať naozaj len v minimálnej nevyhnutnej miere, pričom zákon o štátnom jazyku je ďaleko nad tú minimálnu nevyhnutnú mieru, kdežto tento zákon sa toho dotýka len okrajovo. A tam, kde zákon o štátnom jazyku hovorí, že tá komunikácia sa musí uskutočňovať v štátnom jazyku, tak tento zákon dodáva, že sa môže v niektorých prípadoch uskutočňovať aj v jazyku národnostných menšín.
Zaznelo tu neuveriteľné množstvo kritiky o tom, aký je ten návrh zákona protislovenský, ohrozujúcu suverenitu, obmedzujúci práva Slovákov, dokonca protiústavný, ale naozaj som nepočul jediný konkrétny argument, v čom napríklad je konkrétne, ale konkrétne ten návrh zákona v rozpore s ústavou. Nie je argument, keď niekto povie, že je to protiústavné. A je to protiústavné, lebo to narúša postavenie slovenského jazyka ako štátneho jazyka. To nie je konkrétny argument. Uplatňovanie práv menšín neohrozuje väčšinu, neohrozuje práva väčšiny, to sa tu iba niektorí politici snažia umelo takto podsúvať.
Už tu nie je pán poslanec Kolesík, ktorý k dokonalosti doviedol tú argumentáciu, ktorú som tu pred chvíľou kritizoval, keď povedal, že návrh zákona je iredentistický, bodka. Nepovedal prečo. Ale argumenty zrejme, zrejme netreba.
Zareagoval by som aj na tu už tiež neprítomného poslanca Matoviča, ktorý hovoril o tom, že by bolo dobré, keby sa na tomto návrhu zákona dokázala zhodnúť nielen koalícia, ale aj opozícia, no považujem toto za dosť naivné želanie.
Samozrejme, že sa bavíme o veľmi citlivej téme, bavíme sa o téme, ktorá vyvoláva vášne, a nehovorím tu len o tom, čo tu predvčera(predvčerom) predviedla hanba slovenského národa, hovorím tu o vystúpeniach väčšiny opozičných poslancov na túto tému.
Považujem za absolútne nereálne, aby sa v tejto veci našla dohoda medzi koalíciou a opozíciou. Považujem za vylúčené, aby opozícia hlasovala za akýkoľvek návrh, ktorý by mal ambíciu rozšíriť a lepšie upraviť podmienky pre uplatňovanie menšinových jazykov. Opozícia veľmi rada využije túto tému na politické hrátky s maďarskou kartou, ale myslím si, že my v rámci vládnej koalície by sme nemali naskakovať na túto hru, ale mali by sme sa snažiť nájsť vecnú dohodu o tých veciach, ktoré sú v tom zákone ešte otvorené a ktoré, s ktorými môžu mať aj niektorí koaliční poslanci problém. Mali by sme sa snažiť si to vyjasniť, lebo aj z tej rozpravy som mal dojem, že častokrát ide iba o nedorozumenia, nie o reálne existujúce problémy.
A pri tej diskusii by sme sa nemali baviť o tom, čo je nadštandardné a čo je podštandardné a ako je to inde. Nepochybne nájdeme ix príkladov krajín, kde sú práva príslušníkov národnostných menšín na nižšej úrovni ako na Slovensku, napriek tomu ide o demokratické krajiny, ktorých demokratickosť nikto nespochybňuje. Na druhej strane nájdeme aj príklady krajín, kde sú práva príslušníkov národnostných menšín na vyššej úrovni ako v Slovenskej republike. Keď hovoríme teraz o používaní menšinových jazykov, tak výborným príkladom je Fínsko, ktoré je prakticky dvojjazyčné, hoci podiel príslušníkov švédskej menšiny je tam menší, ako je trebárs podiel príslušníkov maďarskej menšiny na Slovensku. Napriek tomu je švédčina prakticky druhým úradným jazykom vo Fínsku.
To ale nie je, samozrejme, argument pre to, aby aj Slovensko bolo plne dvojjazyčné. My máme vychádzať z toho, akým spôsobom sa vyvinula situácia na Slovensku, čo zodpovedá našej tradícii, čo zodpovedá tomu, čo my považujeme za prirodzené, dobré a správne pre našich vlastných občanov, nie z toho, čo sa uplatňuje v tej alebo onej inej krajine. Môžeme sa, samozrejme, inšpirovať dobrými príkladmi, ale nemali by sme používať ako argument to, že niekde inde je to ešte horšie, tak vlastne máme byť radi, že u nás je to tak, ako to je.
Myslím si, že ten zákon rešpektuje slovenskú realitu, rešpektuje to, ako sa doteraz vyvíjalo postavenie národnostných menšín na Slovensku, a mali by sme ho podporiť, posunúť do druhého čítania a tam doriešiť jeho definitívnu podobu.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skontrolovaný
12:59

Vystúpenie s faktickou poznámkou 12:59
Miroslav ČížLen kontexty menšinovej politiky dané u nás sú trošičku iné. My máme na juhu jeden národ, ktorý, kde teda Maďari ako národ majú svoj národný štát a ten robí nejakú politiku. Problém to trianonskej traumy je známy už 80 rokov a má rôzne typy výrazov a zaujímavý spôsob je aj pre uplatňovanie menšinových práv u nás, kde zhodou okolností veľmi silne znie ten drobný moment, ktorý v maďarskom parlamente dosť často sa zvýrazňuje, "čo si nevybojuješ, nemáš". Preto treba maximalizovať požiadavky, preto treba okamžite internacionalizovať všetky problémy a permanentne vytvárať vnútorne atmosféru napätia a nátlaku a to má byť čosi, z čoho vy, pán poslanec, pričom na tejto politike sa aktívne zúčastňujete... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
1.4.2011 o 12:59 hod.
JUDr.
Miroslav Číž
Videokanál poslanca
Pán poslanec, toto vaše vystúpenie už politickejšie nemohlo byť. Na jednej strane navlieknete si rúško človeka, ktorý je konsenzuálny, má nesmiernu empatiu k menšinám a k čomukoľvek inému, na druhej strane okamžite vyslovíte hodnotenie nemilosrdne všetkých ostatných, tým pádom jedine vy máte nejakú vysokú mieru a štruktúru nádhernú humanistických pravidiel a my všetci ostatní trpíme nejakými zásadnými civilizačnými deficitmi - a toto má byť váš vklad a ponuka na diskusiu a na riešenie čohosi? Práve tento typ vystúpení je zásadným nepriateľom zmysluplnej diskusie na Slovensku. Absolútne jednostranné, kde ani v náznaku nevnímate celý kontext, ktorý tu je, s tým, že permanentne hovoríte o nejakej nechuti rešpektovať nejaké menšinové práva, pričom je to absolútny nezmysel. Len máloktoré národy majú takú vysokú mieru empatie k tomu, aby sa správali k menšinám korektne, pretože sami boli veľmi dlho menšinou.
Len kontexty menšinovej politiky dané u nás sú trošičku iné. My máme na juhu jeden národ, ktorý, kde teda Maďari ako národ majú svoj národný štát a ten robí nejakú politiku. Problém to trianonskej traumy je známy už 80 rokov a má rôzne typy výrazov a zaujímavý spôsob je aj pre uplatňovanie menšinových práv u nás, kde zhodou okolností veľmi silne znie ten drobný moment, ktorý v maďarskom parlamente dosť často sa zvýrazňuje, "čo si nevybojuješ, nemáš". Preto treba maximalizovať požiadavky, preto treba okamžite internacionalizovať všetky problémy a permanentne vytvárať vnútorne atmosféru napätia a nátlaku a to má byť čosi, z čoho vy, pán poslanec, pričom na tejto politike sa aktívne zúčastňujete... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skontrolovaný
13:01

Vystúpenie s faktickou poznámkou 13:01
Rafael RafajTento zákon je protiústavný, pán Dostál, v tom, že čl. 6 Ústavy Slovenskej...
Tento zákon je protiústavný, pán Dostál, v tom, že čl. 6 Ústavy Slovenskej republiky definuje jednoznačne, kto a čo je štátnym jazykom Slovenskej republiky a ním je jazyk slovenský. Čiže nijaký iný jazyk nemôže nahrádzať toto jeho postavenie, ktoré § 1 zákona o štátnom jazyku navyše definuje ako prednostné používanie pred ostatnými jazykmi. Ak nerozumiete veľmi tejto jednoduchej konštrukcii, ja neviem, čo robíte na mieste nielen poslanca, ale súčasne aj spravodajcu k tomuto dôležitému zákonu.
Povedzte mi ďalej, ste známy z minulosti ako obhajca čechoslovakizmu. Ako to bolo, keď ste napadli, teda alebo spochybnili súčasnú Preambulu Ústavy Slovenskej republiky, ako to bolo tam uvedené? Kde tam boli uvedení konkrétne Slováci? Toto by ma zaujímalo.
Potom prečo multietnické Maďarsko ide teraz meniť dokonca text preambuly, čo je univerzálny jazykový výraz, za akúsi národnú modlitbu k nejakému mýtu tisícročného kráľovstva, keď vieme, resp. štátnosti, keď vieme, že maďarská štátnosť začala v roku 1918.
A tu by sme mohli hovoriť o iných príkladoch z írskej ústavy a z iných, kde sa bojíte, ale prosím vás, buďte objektívny aspoň, keď máte určenú funkciu spravodajcu. Pokiaľ sedíte v lavici, môžete byť neobjektívny, ja vám to neupieram.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
1.4.2011 o 13:01 hod.
Mgr.
Rafael Rafaj
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne za slovo. Pán spravodajca, bohužiaľ, musím skonštatovať, že si veľmi zle plníte svoje povinnosti určené ako spravodajcovi, pretože nepočúvate to, čo ostatní kolegovia už tri dni rozprávajú, ale interpretujete to, čo vám prešlo cez váš názorový filter. Takže, ak dovolíte, zopakujem to opäť na záznam, to, čo uviedlo už ix kolegov vrátane mňa.
Tento zákon je protiústavný, pán Dostál, v tom, že čl. 6 Ústavy Slovenskej republiky definuje jednoznačne, kto a čo je štátnym jazykom Slovenskej republiky a ním je jazyk slovenský. Čiže nijaký iný jazyk nemôže nahrádzať toto jeho postavenie, ktoré § 1 zákona o štátnom jazyku navyše definuje ako prednostné používanie pred ostatnými jazykmi. Ak nerozumiete veľmi tejto jednoduchej konštrukcii, ja neviem, čo robíte na mieste nielen poslanca, ale súčasne aj spravodajcu k tomuto dôležitému zákonu.
Povedzte mi ďalej, ste známy z minulosti ako obhajca čechoslovakizmu. Ako to bolo, keď ste napadli, teda alebo spochybnili súčasnú Preambulu Ústavy Slovenskej republiky, ako to bolo tam uvedené? Kde tam boli uvedení konkrétne Slováci? Toto by ma zaujímalo.
Potom prečo multietnické Maďarsko ide teraz meniť dokonca text preambuly, čo je univerzálny jazykový výraz, za akúsi národnú modlitbu k nejakému mýtu tisícročného kráľovstva, keď vieme, resp. štátnosti, keď vieme, že maďarská štátnosť začala v roku 1918.
A tu by sme mohli hovoriť o iných príkladoch z írskej ústavy a z iných, kde sa bojíte, ale prosím vás, buďte objektívny aspoň, keď máte určenú funkciu spravodajcu. Pokiaľ sedíte v lavici, môžete byť neobjektívny, ja vám to neupieram.
Skontrolovaný
13:03

Vystúpenie s faktickou poznámkou 13:03
Dušan ČaplovičPo druhé, čo chcem povedať, je otázka novej ústavy v Maďarskej republike, pretože tá ústava sa vždy prijíma v každom štáte suverénnom ako ústava tej republiky, teda Maďarskej republiky. Ale táto ústava hovorí o ústave Maďarov, to je doslovný preklad a dal som si to, samozrejme, analyzovať bývalým veľvyslancom Štefanom Markušom, ktorý tam pôsobil a ktorý ovláda perfektne maďarčinu.
A po tretie, Fínsko, model. Ja som teda bol ako podpredseda Akadémie vied vo Fínsku na pozvanie Helsinskej univerzity a Fínskej akadémie vied a mnohé veci som tam študoval aj z tohto hľadiska. Potom som už ako podpredseda vlády bol vo Švédsku a v Nórsku a to je celkom iný problém. Švédska národnostná menšina, to je časť monokultúrna, ktorá žije uzavretá na tom území, na tej časti smerom bližšie k Švédsku. To nie je mnohokultúrna, mnohojazyčná, akú poznáme na južnom Slovensku, aká v minulosti bola aj na severe Maďarska, kde sa vďaka zákonom a návrhom maďarských vlád v minulosti zlikvidovala.
Ďakujem vám veľmi pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
1.4.2011 o 13:03 hod.
doc. PhDr. DrSc.
Dušan Čaplovič
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne. Ja sa chcem pána poslanca Dostála opýtať, koľkokrát bol na južnom Slovensku a ako sa tam stretával s občanmi, či už Slovákmi, alebo príslušníkmi národnostnej menšiny maďarskej. Ja som tam chodil, aj keď som bol poslanec v rokoch 2002 až 2006, kedy mnohí členovia vlády, vtedajšej, tam vôbec nechodili, ani minister Fronc ako minister školstva. Chodil tam len pán podpredseda vlády Csáky. A mal som záujem, aby som nadviazal slušný dialóg a poznal som tie problémy. A poznal som ich tak, že naozaj tie problémy, ktoré sa tu teraz cez ten zákon pertraktujú, tú novelu zákona, tam nie sú.
Po druhé, čo chcem povedať, je otázka novej ústavy v Maďarskej republike, pretože tá ústava sa vždy prijíma v každom štáte suverénnom ako ústava tej republiky, teda Maďarskej republiky. Ale táto ústava hovorí o ústave Maďarov, to je doslovný preklad a dal som si to, samozrejme, analyzovať bývalým veľvyslancom Štefanom Markušom, ktorý tam pôsobil a ktorý ovláda perfektne maďarčinu.
A po tretie, Fínsko, model. Ja som teda bol ako podpredseda Akadémie vied vo Fínsku na pozvanie Helsinskej univerzity a Fínskej akadémie vied a mnohé veci som tam študoval aj z tohto hľadiska. Potom som už ako podpredseda vlády bol vo Švédsku a v Nórsku a to je celkom iný problém. Švédska národnostná menšina, to je časť monokultúrna, ktorá žije uzavretá na tom území, na tej časti smerom bližšie k Švédsku. To nie je mnohokultúrna, mnohojazyčná, akú poznáme na južnom Slovensku, aká v minulosti bola aj na severe Maďarska, kde sa vďaka zákonom a návrhom maďarských vlád v minulosti zlikvidovala.
Ďakujem vám veľmi pekne.
Skontrolovaný
13:05

Vystúpenie s faktickou poznámkou 13:05
Dušan BublavýVystúpenie s faktickou poznámkou
1.4.2011 o 13:05 hod.
Bc.
Dušan Bublavý
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. Pán poslanec Dostál, spomínali ste, že štát má slúžiť občanovi. To je pravda. A teraz viete, komu obhajobou tejto novely zákona, komu slúžite vy? Ak neviete, ja vám poviem. Strane MOST - HÍD. Ďakujem.
Skontrolovaný
13:05

Vystúpenie s faktickou poznámkou 13:05
Szilárd SomogyiĎakujem vám veľmi pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
1.4.2011 o 13:05 hod.
Szilárd Somogyi
Videokanál poslanca
Ďakujem. Ďakujem pánovi Dostálovi, ale nielen jemu, ale aj ostatným rečníkom, možnože okrem jedných, dvoch. Ďakujem aj kolegom z opozície, že táto rozprava prebiehala v takomto kultivovanom duchu. Ak to porovnávame s udalosťami spred koľkými?, dvadsiatimi rokmi, tak určite posun vidíme, posun, aspoň čo sa týka v komunikácii, k tomu pozitívnemu. A veľmi sa teším z toho, že môžem byť súčasťou tohto snemu, síce s vedomím, že takým osobnostiam, akých máme na jednej strane alebo na druhej strane, či už vyššie, alebo nižšie, ktorým ani ako šnúru na topánkach by som nemohol ako v tejto téme uviazať, ale predsa prispieva to.
Ďakujem vám veľmi pekne.
Skontrolovaný
13:06

Vystúpenie s faktickou poznámkou 13:06
Ondrej DostálPán poslanec Rafaj, ja som...
Pán poslanec Rafaj, ja som úmyselne vystúpil v rozprave, nevystúpil som v záverečnej reči ako spravodajca, pretože moje vystúpenie bolo politické, nebolo zhrňujúce diskusiu nejako objektívne, ja nemám ambíciu byť objektívny, ja som vyslovil, vyslovil svoj názor.
Pokiaľ ide o československú ústavu, neviem, či ste mysleli komunistickú ústavu, alebo, alebo pôvodnú československú ústavu, tak neviem, či sa máme vracať do obdobia dávnej histórie, alebo, alebo treba baviť sa o tom, čo je v súčasnosti. Pokiaľ ide o maďarskú ústavu, to tu zaznelo viackrát, ja keby som bol poslancom maďarského parlamentu, akože nie som, tak by som za taký návrh ústavy, samozrejme, že nehlasoval.
A, pán poslanec Čaplovič, koľkokrát som bol na južnom Slovensku? No bol som mnohokrát na južnom Slovensku, mám tam známych, mám tam priateľov, mám tam dokonca rodinu a, samozrejme, že jedným zákonom nemožno vyriešiť všetky problémy, ktoré ľudia majú, ale to nemožno vyriešiť žiadnym zákonom.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
1.4.2011 o 13:06 hod.
Mgr.
Ondrej Dostál
Videokanál poslanca
Ďakujem za reakcie. Pán poslanec Číž, neviem teda, čo ste tým chceli povedať, ja som hovoril iba o tom, že nedôjdeme v tejto veci k dohode, koalícia a opozícia. Ak niekto v koalícii má snahu v tejto konkrétnej veci sa dohodnúť s opozíciu, tak iba stráca čas. Ak ste s tým mali nejaký problém, tak sa čudujem, lebo svojím vystúpením ste to potvrdili, že k žiadnej dohode v tejto veci, veci nemôže, nemôže dôjsť.
Pán poslanec Rafaj, ja som úmyselne vystúpil v rozprave, nevystúpil som v záverečnej reči ako spravodajca, pretože moje vystúpenie bolo politické, nebolo zhrňujúce diskusiu nejako objektívne, ja nemám ambíciu byť objektívny, ja som vyslovil, vyslovil svoj názor.
Pokiaľ ide o československú ústavu, neviem, či ste mysleli komunistickú ústavu, alebo, alebo pôvodnú československú ústavu, tak neviem, či sa máme vracať do obdobia dávnej histórie, alebo, alebo treba baviť sa o tom, čo je v súčasnosti. Pokiaľ ide o maďarskú ústavu, to tu zaznelo viackrát, ja keby som bol poslancom maďarského parlamentu, akože nie som, tak by som za taký návrh ústavy, samozrejme, že nehlasoval.
A, pán poslanec Čaplovič, koľkokrát som bol na južnom Slovensku? No bol som mnohokrát na južnom Slovensku, mám tam známych, mám tam priateľov, mám tam dokonca rodinu a, samozrejme, že jedným zákonom nemožno vyriešiť všetky problémy, ktoré ľudia majú, ale to nemožno vyriešiť žiadnym zákonom.
Ďakujem.
Skontrolovaný
13:09

Vystúpenie v rozprave 13:09
Rudolf ChmelBol som už do roku 1994 zopár razy dočasne členom tohto parlamentu, ale za tých niekoľko mesiacov som sa zrejme celkom nestihol ešte...
Bol som už do roku 1994 zopár razy dočasne členom tohto parlamentu, ale za tých niekoľko mesiacov som sa zrejme celkom nestihol ešte adaptovať na túto štylistiku. Trocha sa však o to predsa len asi pokúsim. Škoda, že nemám taký vytríbený bernolákovský jazyk, ktorým by som tu možno ešte osviežil túto diskusiu, ale od čias, kedy Ľudovít Štúr kodifikoval slovenčinu, tak sa pokúšame hovoriť v tejto kodifikácii aj v parlamente.
Nechcem preto odpovedať na niektoré konfabulácie pána poslanca Jarjabka vo veci Slovenského národného divadla, lebo to sú, aj keď sa dovolával svedectiev, trošku mylné obvinenia. Takisto ako by som nerád odpovedal na obvinenia nebodaj zo zrady záujmov či priamo z vlastizrady.
Keď si viacerí z vás ešte na čestnom mieste svojej vitríny ukazovali komunistické legitimácie, keď ešte boli vernými proletárskymi internacionalistami a svoje národné ego vystavovali tak maximálne v kúpeľni, ja som pripravoval a vydal diela Jozefa Miloslava Hurbana, Ľudovíta Štúra, Mikuláša Dohnányho, Alexandra Matúšku, Antológiu myslenia o slovenskej otázke v 20. storočí a mohol by som uvádzať donekonečna, lebo som už predsa len takpovediac autorsky na dôchodku. Nemyslím si, že som vo svojom živote, že som sa nevyvíjal, ale myslím si, že som vo svojom vývoji nemusel absolvovať také zmeny, také ruptúry, za ktoré by som sa dnes musel tu hanbiť. Poldruha desiatky mojich kníh mi snáď dovolí za tých štyridsať rokov, čo som ich popísal a povydával, mi snáď dovolí povedať, že sa nemám za čo hanbiť a že nemám čo odvolávať. Takže na vyučovanie o tom, čo kto urobil pre slovenský národ či jeho kultúru, by som od viacerých poprosil, ak už nie väčšiu skromnosť, tak aspoň toleranciu.
Je mi to ľúto, najmä keď vidím to trápenie poslancov SMER-u - sociálnej demokracie, ktorí sa na môj vkus trošku prehnane pretekajú s poslancami, ktorí vytiahli do boja svoj obľúbený nacionalistický arzenál, a vytiahla sa zase obľúbená maďarská karta, ktorá, samozrejme, má vždy zabrať. Nikdy však neboli tradície sociálnej demokracie, pokiaľ sa pamätám, ani národnosocialistické, či nacionalistické, skôr boli komunistické a za prvej republiky, samozrejme, ešte aj čechoslovakistické. A tak mi je naozaj dvojnásobne ľúto, že sociálni demokrati nastúpili do už i tak plného kupé vlaku, ktorého strojvodca, ako je známe, je často dosť veľkou hrozbou premávky. Preto sa trochu čudujem, že ste sa stali hovorcami menšín, ktorí takýto zákon podľa mnohých z vás nepotrebujú. Aj to ma utvrdzuje v mojom presvedčení, že vo veciach identity národnostných menšín by nemala byť prípustná majorizácia. Keďže však Ústava Slovenskej republiky neaplikuje princíp, princíp, ktorý by ho zakazoval, teda neuplatňuje princíp zákazu majorizácie, príslušníci menšín sú takpovediac odkázaní na väčšinu, potrebujú pri schvaľovaní zákonov, ktoré upravujú ich práva, dobrú vôľu väčšiny. Ignorovanie podpory zo strany väčšiny môže totiž ďalej iba prehlbovať nedôveru zo strany príslušníkov národnostných menšín.
Na potreby príslušníkov národnostných menšín sa totiž treba pýtať predovšetkým ich samých. Ja vás ubezpečujem, že som sa v posledných mesiacoch stretol s predstaviteľmi vyše stovky občianskych združení, spolkov, kultúrnych združení všetkých národnostní, s rusínskou stranou Náš kraj dokonca a nemám vedomosti o jednom takomto združení či o jednom občanovi príslušníkovi menšiny, ktorý by nesúhlasil či ktorý by nechcel zákon o používaní jazyka národnostných menšín. Všetci, všetci vyslovili tejto novele podporu. Táto novela je totiž pre nich, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, a my im tu neudeľujeme niečo veľkorysé, my im tu nedávame niečo navyše, my im blahosklonne neudeľujeme nejaké veľké vymoženosti, mimoriadne, sú to naši občania, ktorí platia tu dane, ktorí sa sem neprisťahovali, ktorí tu žijú so svojimi predkami už po stáročia a aj tu žiť chcú.
K niektorým dezinterpretáciám by som sa však predsa len chcel vyjadriť, aby sme sa vyhli aj neskorším možným nedorozumeniam. Predkladaný návrh zákona zachováva princíp jednosmernej dvojjazyčnosti, čiže neukladá za povinnosť príslušníkom väčšinového národa ovládať jazyk menšiny. Predkladaný návrh teda len upresňuje a rozširuje rámec používania jazykov národnostných menšín a nie podmienky dvojjazyčnosti. S problémov ovplyvňujúcich osud, budúcnosť, vzťah ku štátu príslušníkov menšín sú v súčasnosti pre nich isto najdôležitejšie jazykové práva a podmienky podpory, teda financovania kultúry menšín. Kým používanie jazykov menšín nie je dostatočne upravené, vedie to, samozrejme, k zbytočným konfliktom.
Chcem podčiarknuť, že podporiť tento zákon by nemalo byť také ťažké, lebo táto novela k obmedzeniu práva používania štátneho jazyka vôbec, vôbec nesmeruje. Ak vychádzame z praxe, zákon o používaní jazykov národnostných menšín v tejto podobe garantuje ešte menej práv, koľko sa ich fakticky uplatňuje v praxi.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, žiaľ, vedomie našej spoločnosti je paradoxne v tom čase demokracie a slobody, teda najmä v tom dvadsaťročí, ktoré sme tu odžili, deformované. Deformované najmä v slovensko-maďarských vzťahoch takým množstvom predsudkov historických tráum, často priam iracionálnych, že ich ťažko možno čo i vyrátať.
Dovolím si uviesť jeden príklad. Asi pred pätnástimi rokmi mi jeden môj dobrý priateľ dal základnú otázku, takpovediac existenciálnu: Prečo sa tí Maďari chcú odtrhnúť? Ja som sa ho opýtal, že ako na to prišiel. A on mi povedal: Cítim to v kostiach. Tak asi takto je to s nami aj dnes.
Istý významný americký politológ, ktorý sa narodil v medzivojnovej Prahe, má také pekné meno Karl Deutsch, hovorí, že "národ je spoločenstvo ľudí založené na averzii voči susedom a na úplne odlišnom chápaní vlastných spoločných dejín". Nuž slovensko-maďarské vzťahy sú pre takéto pochopenie priamo modelovým príkladom.
Inak, keď sme už pri tých Maďaroch, lebo samozrejme, že na ostatné menšiny nezvýšilo, odporúčal by som opatrnejšie v súvislosti so stranou MOST - HÍD zaobchádzať s pojmami ako Budapešť, FIDESZ či Viktor Orbán. Ak by vás to uspokojilo... (Prinesenie rečníkovi pohára s džúsom.) Vďaka. Ak by vás to uspokojilo, nemáme s Budapešťou ani s FIDESZ-om, či s Viktorom Orbánom žiadny kontakt. Žiadny doslova. O príčinách, samozrejme, teraz tu nebudem hovoriť, ale my sme ešte zatiaľ suverénna strana, a ak dovolíte, naša hrdosť, ak to tak pateticky poviem, nie je založená na etnickej báze, ale na univerzálnejšom a hlbšom humánnom pocite. To len na margo.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, sú naozaj dve možnosti aj v prístupe k tomuto predkladanému zákonu. Buď ten osvedčený, vždy zaberajúci konfrontačný, konfliktný, alebo empatický, tolerantný. Buď budeme tento zákon chápať ako nástroj porozumenia, dorozumenia, ak chcete, aj zmierenia, alebo ako prostriedok na vedenie ľúteho boja.
Cítim v kostiach, napriek depresii, ktorú môže mať človek, ktorý strávi tri dni v tejto snemovni váženej, že by mohol zvíťaziť napokon zdravý rozum.
Ďakujem vám. (Potlesk.)
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som na záver povedal niekoľko slov, ktoré by ešte možno mohli dopovedať moje úvodné slovo, ale nerád by som reagoval na osobné invektívy a konfabulácie, ktoré tu odzneli, aj keď sa tomu asi celkom nevyhnem.
Bol som už do roku 1994 zopár razy dočasne členom tohto parlamentu, ale za tých niekoľko mesiacov som sa zrejme celkom nestihol ešte adaptovať na túto štylistiku. Trocha sa však o to predsa len asi pokúsim. Škoda, že nemám taký vytríbený bernolákovský jazyk, ktorým by som tu možno ešte osviežil túto diskusiu, ale od čias, kedy Ľudovít Štúr kodifikoval slovenčinu, tak sa pokúšame hovoriť v tejto kodifikácii aj v parlamente.
Nechcem preto odpovedať na niektoré konfabulácie pána poslanca Jarjabka vo veci Slovenského národného divadla, lebo to sú, aj keď sa dovolával svedectiev, trošku mylné obvinenia. Takisto ako by som nerád odpovedal na obvinenia nebodaj zo zrady záujmov či priamo z vlastizrady.
Keď si viacerí z vás ešte na čestnom mieste svojej vitríny ukazovali komunistické legitimácie, keď ešte boli vernými proletárskymi internacionalistami a svoje národné ego vystavovali tak maximálne v kúpeľni, ja som pripravoval a vydal diela Jozefa Miloslava Hurbana, Ľudovíta Štúra, Mikuláša Dohnányho, Alexandra Matúšku, Antológiu myslenia o slovenskej otázke v 20. storočí a mohol by som uvádzať donekonečna, lebo som už predsa len takpovediac autorsky na dôchodku. Nemyslím si, že som vo svojom živote, že som sa nevyvíjal, ale myslím si, že som vo svojom vývoji nemusel absolvovať také zmeny, také ruptúry, za ktoré by som sa dnes musel tu hanbiť. Poldruha desiatky mojich kníh mi snáď dovolí za tých štyridsať rokov, čo som ich popísal a povydával, mi snáď dovolí povedať, že sa nemám za čo hanbiť a že nemám čo odvolávať. Takže na vyučovanie o tom, čo kto urobil pre slovenský národ či jeho kultúru, by som od viacerých poprosil, ak už nie väčšiu skromnosť, tak aspoň toleranciu.
Je mi to ľúto, najmä keď vidím to trápenie poslancov SMER-u - sociálnej demokracie, ktorí sa na môj vkus trošku prehnane pretekajú s poslancami, ktorí vytiahli do boja svoj obľúbený nacionalistický arzenál, a vytiahla sa zase obľúbená maďarská karta, ktorá, samozrejme, má vždy zabrať. Nikdy však neboli tradície sociálnej demokracie, pokiaľ sa pamätám, ani národnosocialistické, či nacionalistické, skôr boli komunistické a za prvej republiky, samozrejme, ešte aj čechoslovakistické. A tak mi je naozaj dvojnásobne ľúto, že sociálni demokrati nastúpili do už i tak plného kupé vlaku, ktorého strojvodca, ako je známe, je často dosť veľkou hrozbou premávky. Preto sa trochu čudujem, že ste sa stali hovorcami menšín, ktorí takýto zákon podľa mnohých z vás nepotrebujú. Aj to ma utvrdzuje v mojom presvedčení, že vo veciach identity národnostných menšín by nemala byť prípustná majorizácia. Keďže však Ústava Slovenskej republiky neaplikuje princíp, princíp, ktorý by ho zakazoval, teda neuplatňuje princíp zákazu majorizácie, príslušníci menšín sú takpovediac odkázaní na väčšinu, potrebujú pri schvaľovaní zákonov, ktoré upravujú ich práva, dobrú vôľu väčšiny. Ignorovanie podpory zo strany väčšiny môže totiž ďalej iba prehlbovať nedôveru zo strany príslušníkov národnostných menšín.
Na potreby príslušníkov národnostných menšín sa totiž treba pýtať predovšetkým ich samých. Ja vás ubezpečujem, že som sa v posledných mesiacoch stretol s predstaviteľmi vyše stovky občianskych združení, spolkov, kultúrnych združení všetkých národnostní, s rusínskou stranou Náš kraj dokonca a nemám vedomosti o jednom takomto združení či o jednom občanovi príslušníkovi menšiny, ktorý by nesúhlasil či ktorý by nechcel zákon o používaní jazyka národnostných menšín. Všetci, všetci vyslovili tejto novele podporu. Táto novela je totiž pre nich, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, a my im tu neudeľujeme niečo veľkorysé, my im tu nedávame niečo navyše, my im blahosklonne neudeľujeme nejaké veľké vymoženosti, mimoriadne, sú to naši občania, ktorí platia tu dane, ktorí sa sem neprisťahovali, ktorí tu žijú so svojimi predkami už po stáročia a aj tu žiť chcú.
K niektorým dezinterpretáciám by som sa však predsa len chcel vyjadriť, aby sme sa vyhli aj neskorším možným nedorozumeniam. Predkladaný návrh zákona zachováva princíp jednosmernej dvojjazyčnosti, čiže neukladá za povinnosť príslušníkom väčšinového národa ovládať jazyk menšiny. Predkladaný návrh teda len upresňuje a rozširuje rámec používania jazykov národnostných menšín a nie podmienky dvojjazyčnosti. S problémov ovplyvňujúcich osud, budúcnosť, vzťah ku štátu príslušníkov menšín sú v súčasnosti pre nich isto najdôležitejšie jazykové práva a podmienky podpory, teda financovania kultúry menšín. Kým používanie jazykov menšín nie je dostatočne upravené, vedie to, samozrejme, k zbytočným konfliktom.
Chcem podčiarknuť, že podporiť tento zákon by nemalo byť také ťažké, lebo táto novela k obmedzeniu práva používania štátneho jazyka vôbec, vôbec nesmeruje. Ak vychádzame z praxe, zákon o používaní jazykov národnostných menšín v tejto podobe garantuje ešte menej práv, koľko sa ich fakticky uplatňuje v praxi.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, žiaľ, vedomie našej spoločnosti je paradoxne v tom čase demokracie a slobody, teda najmä v tom dvadsaťročí, ktoré sme tu odžili, deformované. Deformované najmä v slovensko-maďarských vzťahoch takým množstvom predsudkov historických tráum, často priam iracionálnych, že ich ťažko možno čo i vyrátať.
Dovolím si uviesť jeden príklad. Asi pred pätnástimi rokmi mi jeden môj dobrý priateľ dal základnú otázku, takpovediac existenciálnu: Prečo sa tí Maďari chcú odtrhnúť? Ja som sa ho opýtal, že ako na to prišiel. A on mi povedal: Cítim to v kostiach. Tak asi takto je to s nami aj dnes.
Istý významný americký politológ, ktorý sa narodil v medzivojnovej Prahe, má také pekné meno Karl Deutsch, hovorí, že "národ je spoločenstvo ľudí založené na averzii voči susedom a na úplne odlišnom chápaní vlastných spoločných dejín". Nuž slovensko-maďarské vzťahy sú pre takéto pochopenie priamo modelovým príkladom.
Inak, keď sme už pri tých Maďaroch, lebo samozrejme, že na ostatné menšiny nezvýšilo, odporúčal by som opatrnejšie v súvislosti so stranou MOST - HÍD zaobchádzať s pojmami ako Budapešť, FIDESZ či Viktor Orbán. Ak by vás to uspokojilo... (Prinesenie rečníkovi pohára s džúsom.) Vďaka. Ak by vás to uspokojilo, nemáme s Budapešťou ani s FIDESZ-om, či s Viktorom Orbánom žiadny kontakt. Žiadny doslova. O príčinách, samozrejme, teraz tu nebudem hovoriť, ale my sme ešte zatiaľ suverénna strana, a ak dovolíte, naša hrdosť, ak to tak pateticky poviem, nie je založená na etnickej báze, ale na univerzálnejšom a hlbšom humánnom pocite. To len na margo.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, sú naozaj dve možnosti aj v prístupe k tomuto predkladanému zákonu. Buď ten osvedčený, vždy zaberajúci konfrontačný, konfliktný, alebo empatický, tolerantný. Buď budeme tento zákon chápať ako nástroj porozumenia, dorozumenia, ak chcete, aj zmierenia, alebo ako prostriedok na vedenie ľúteho boja.
Cítim v kostiach, napriek depresii, ktorú môže mať človek, ktorý strávi tri dni v tejto snemovni váženej, že by mohol zvíťaziť napokon zdravý rozum.
Ďakujem vám. (Potlesk.)
Skontrolovaný
13:22

Uvádzajúci uvádza bod 13:22
Rudolf ChmelĎakujem pekne... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Skontrolovaný