16. schôdza

Vážený pán poslanec Želiezka, tak ako iné veci, ktoré verejne obhajujem alebo verejne kritizujem, alebo sa k nim verejne vyjadrujem, robím tak preto, lebo som presvedčený, že o tom, že niečo je správne alebo je niečo nesprávne, nerozumiem, čo je vám na tom podozrivé, čo by som mal za to dostať a prečo by som to mal robiť. Ak máte nejaké podozrenie, no tak ho verejne vyslovte, inakšie sú to také ako prázdne bubliny, ktoré tu vypúšťate.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec, ja si len dovolím doplniť jednu vec. Nielen ma oblievala hrôza a strach, keď som čítal návrh zákona, ale aj teraz, keď počúvam rozpravu. Celé toto, čo sa tu deje, definuje jedno cudzie slovo, páni, a to slovo je iredenta.
Pre tých, čo nerozumejú, prečítam definíciu zo Slovníka cudzích slov: "Iredenta je šovinistické hnutie za pripojenie časti štátneho územia obývaného národnostnou menšinou ku štátu, ktorého štátotvorným národom je národ, ku ktorému sa menšina hlási."
Tento návrh zákona z dielne MOST - HÍD je iredentistický.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda vlády, ctené kolegyne, kolegovia, pokúsim sa aj ja veľmi krátko vystúpiť v rozprave, ktorá bola veľmi dlhá, únavná a na môj vkus až príliš silnou kávou.
Začnem neobvykle citáciou Ústavy SR, jej Preambuly konkrétne: "My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie, spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky..." Ďalej nebudem pokračovať v citácii, pretože to najdôležitejšie, čo som chcel zdôrazniť z tejto Preambuly, je, že "spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na Slovensku", my spolu, nie my a oni, ale my všetci budeme rozhodovať, ako tento štát bude vyzerať.
Ani teraz nerobíme nič iné, ctené kolegyne, kolegovia, než že len napĺňame text a ducha ústavy. Posilňujeme práva našich spoluobčanov spôsobom, ktorý neohrozuje práva iných občanov. Neohrozuje ani neoslabuje našu štátnosť, jej integritu, ani slovenský jazyk ako spoločný a hlavný dorozumievací prostriedok. Robíme len jedno: umožníme našim občanom príslušníkom národnostných menšín, aby mohli v širšom rozsahu využívať svoj vlastný materinský jazyk. Zároveň treba povedať, že nezavádzame nič nové, len legalizujeme aktuálny stav.
Kolegyne, kolegovia, rokujeme o zákone, ktorý má potenciál na vyvolávanie vášní a sporov. Pritom nejde o spory, ktoré by vychádzali z racionálnej úvahy, ale o spory vyplývajúce z emócií. Prevažná časť diskutérov kalkuluje s národným cítením a chce si takto vyrobiť politické body.
Bohužiaľ, som zhrozený z toho, ako je vôbec možné, že jeden text zákona je možné interpretovať tak diametrálne odlišným spôsobom, ako sa tu teraz deje. Už táto rozprava poškodzuje vzťahy majority s menšinami, je negatívnym signálom voči nim, ale aj pre všetkých slušných ľudí, ktorí sa tu narodili a majú túto krajinu radi. Pretože to, čo z mnohých príspevkov počúvam, je podozrievanie, obavy, strach. Strach z toho, že naši občania príslušníci maďarskej menšiny nemajú iné prianie, len sa stať občanmi Maďarska, že na nič iné nemyslia, ako poškodiť túto republiku, že do jedného sú iredentistami, ba priamo zradcami. Je to nešťastný spôsob, ako z tejto slovenskej menšiny vyrobiť verejného nepriateľa číslo jeden.
Tento strach sa snažíte vyvolávať v občanoch slovenskej národnosti. Lenže akcia vyvoláva reakciu. Ak my budeme pristupovať k našim spoluobčanom maďarskej národnosti ako k potencionálnym nepriateľom, budeme ich tlačiť do obranného postoja, preto oni logicky budú hľadať ochranu. Alebo ináč. Ja si veľmi vážim, že doteraz Orbánove výzvy nenašli u našich slovenských Maďarov odozvu. Obávam sa ale, že niektorí z vás robia všetko pre to, aby sa tento stav zmenil.
Vážené kolegyne a kolegovia, ja pochádzam z národnostne zmiešaného kraja a rozhodne si nemyslím, že jeho obyvatelia príslušníci menšín majú záujem o to, stať sa občanmi iného štátu. Sú to občania Slovenskej republiky, rešpektujú jej záujmy a riadia sa jej zákonmi. Za akékoľvek výkriky spoza Dunaja nenesú zodpovednosť a je nezmyselné ich za ne akokoľvek trestať. Čo má trebárs učiteľka z Komárna spoločné s Orbánovými výrokmi alebo názormi? Pre ňu je to predsa predseda vlády cudzieho štátu, rovnako ako aj pre vás a pre nás všetkých. Táto učiteľka sa riadi našimi zákonmi a pevne verím, že minimálne v tomto období budú nami prijímané zákony lepšie, ústretovejšie voči menšinám žijúcim na Slovensku.
Kolegyne, kolegovia, práve teraz rokujeme o zákone, ktorý považujem za dobrý. Povedzte mi, čo je na tom zlé a nebezpečné pre spoločnosť, keď chceme rozšíriť práva príslušníkov menšín, aby mohli svoj materinský jazyk používať v úradnom styku viac ako doteraz? Povedzte mi, čo je zlé a nebezpečné na tom, ak znížime kvórum na využívanie menšinových jazykov zo súčasných 20 % na 15? Najviac sa pritom upozorňuje a útočí na maďarskú menšinu, ale tento návrh pomôže hlavne iným menšinám, ktoré žijú na Slovensku, rusínskej, rómskej menšine a tak ďalej.
Áno, aj ja mám voči predloženému textu určité vecné výhrady, ale nie tak zásadného charakteru, že by som nemohol tento zákon s mojím hlasom posunúť do druhého čítania. Myslím si, že v niektorých oblastiach môže predložený návrh spôsobiť aplikačné problémy, napríklad v menších obciach, ktoré majú problémy s rozpočtom, prípadne v obciach, kde žije niekoľko menšín. Podobne môže vzniknúť problém preto, lebo niektoré menšinové jazyky nie sú kodifikované. Áno, tieto argumenty prijímam. Ale veď sme len v prvom čítaní a celý legislatívny proces je o tom, aby sme tieto nuansy dali do poriadku, aby sme našli spoločný prienik. Ale nepáči sa mi, keď a priori celý tento zákon z pohľadu filozofie odmietate a považujete za nebezpečenstvo.
Naozaj nerozumiem obavám z toho, že po prijatí tejto právnej normy na Slovensku vznikne jazykový babylon. Prečo? Veď kto číta text návrhu, ten predsa vie, že slovenský jazyk aj po jeho prijatí ostáva hlavným dorozumievacím prostriedkom, že všetky informácie budú dostupné v slovenčine, že všetky úradné listiny sa budú musieť vydávať v slovenskom, teda štátnom jazyku. Tu predsa nedochádza k žiadnej zmene v porovnaní so súčasnosťou. Ak bude vydaná nejaká listina aj v jazyku menšiny, v prípade sporov bude rozhodujúce slovenské znenie. Takže k žiadnym problémom, k žiadnemu oslabeniu postavenia slovenčiny nedôjde. To, k čomu dôjde, je umožnenie, aby príslušníci menšín mali právo dostávať informácie aj v svojom materinskom jazyku, teda v jazyku, ktorému najlepšie rozumejú. To sa týka predovšetkým informácií týkajúcich sa bezpečnosti, ochrany zdravia a podobne. Je predsa v celospoločenskom záujme, aby týmto informáciám dobre rozumeli a vedeli sa chrániť. Zároveň je pozitívne, že príslušníci menšín dostanú informácie, ktoré sa týkajú nášho spoločného štátu, o krokoch, ktoré sa ich všetkých týkajú. Veď to je integračný prvok, po ktorom sa tu stále volá. Lebo uvedomte si, ak niekto, kto nerozumie celkom dobre po slovensky, nedostane informácie o dianí na Slovensku, obráti sa k informáciám v jazyku, ktorému rozumie, a miesto krokov našej vlády bude sledovať dianie v Budapešti. Je toto žiaduce? Vari toto chceme dosiahnuť?
Kolegyne, kolegovia, ja si uvedomujem, že niektorí obyvatelia Slovenska neovládajú slovenčinu celkom dobre. Ako som už povedal, žijem v Nitrianskom kraji, kde je maďarská menšina veľmi početná. Aj ja som sa stretol s tým, že hlavne starší ľudia majú problém sa dohovoriť v slovenskom jazyku. To je pravda. Ale to, že mi niekedy nerozumejú, nevnímam ako útok na mňa ako na Slováka, na štátnosť, nie je to prejav nelojálnosti voči Slovensku, on jednoducho po slovensky nevie a nerozumie. Je to jeho hendikep. On bude mať problémy s tým, aby sa uplatnil kvalitne ako tí ostatní, ktorí po slovensky alebo slovenčinu ovládajú.
Tu by sme sa mali zamyslieť nad reformou školstva, či kvalita, metodika, spôsob vyučovania slovenčiny na južných územiach je dostatočná, o tomto sa bavme, ale cieľom zákona o používaní jazykov menšín nie je naučiť niekoho po slovensky. To, že aj príslušníci menšín tento hendikep si uvedomujú, sa odráža v realite. Tretina rodín maďarskej národnosti dáva svoje deti do škôl s vyučovacím jazykom slovenským, to sú pozitíva.
Ako som už povedal, často sa uvádzajú príklady, ktoré sú tendenčné v tejto súvislosti, nedôveryhodné, pritiahnuté za vlasy. Tu niekomu nerozumie predavač klobúkov, tam policajt. No tieto príklady slúžia na vyvolávanie paušálneho pohľadu na príslušníkov menšín a útočia na emócie slovenskej verejnosti. Prepáčte, ale ide o falošné argumenty.
Napríklad uvediem jeden príklad, ktorý použil pán poslanec Čaplovič. Úprimne povedané, aj ja ako Slovák by som nerozumel, prečo sa evidentne vysoko vzdelaný pán, ktorý vystúpil z bavoráku, pýta, kdeže je futbalový štadión, teda miesto, kam 20 minút pred zápasom priamo pred jeho očami prúdia davy so zástavami, fanúšikovskými pokrikmi. To je to isté, ako keby ste, to tejto otázke by som nerozumel ani ja, naozaj. Myslel by som si, že ten pán si robí zo mňa žarty. Veď to je to isté, ako keby ste sa trebárs v Terchovej pýtali o 10. hodine dopoludnia v nedeľu, kde je kostol.
Vážené kolegyne, kolegovia, som presvedčený, že predložená norma neohrozuje slovenčinu ako štátny jazyk, nevytvára jazykové getá, neoslabuje integritu a suverenitu Slovenskej republiky a nie je nebezpečná pre Slovensko. Naopak, ak je niekto a niečo nebezpečné pre Slovensko, tak sú to politici, (potlesk), ktorí zneužívajú emócie a šíria nenávisť len preto, aby sedeli v tomto parlamente.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Pán kolega, asi máme jednu spoločnú vlastnosť, že obidvaja žijeme na zmiešanom území. Ja žijem na severe Slovenska, tu som hore, žijem na severe Slovenska, kde majú hojné zastúpenie Rusíni, Ukrajinci, Poliaci, Nemci, a za pomerne krátky čas svojho života, 34 rokov, som doteraz nezaznamenal žiadny problém s používaním jazyka národnostných menšín. Zrazu nejaký problém vznikol. A keď už toľko sa v týchto príspevkoch hovorí o Rusínoch, lebo podľa mňa z vás asi každý spomenul minimálne raz Rusínov, tak viete, kedy bola Ústredná rada zväzu Rusínov a Ukrajincov Slovenska požiadaná o podporné stanovisko zo strany MOST - HÍD? Vám to poviem, dnes ráno. Ktovie prečo. Ja som si myslel, že títo ľudia, ktorí zastupujú národnostné menšiny, sa vyjadrili s podpornými stanoviskami už pred uvedením tohto zákona vôbec v parlamente. Ale nevadí.
Alebo vám prečítam z návrhu štatútu Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny, aké je zastúpenie členov jednotlivých národnostných menšín: 5 zástupcov za maďarskú, 2 zástupcovia za rómsku, 2 za českú, 2 za rusínsku, 2 za ukrajinskú, 1 za nemeckú, 1 za poľskú, 1 za moravskú, 1 za ruskú, 1 za bulharskú, 1 za chorvátsku, 1 za židovskú, 1 za srbskú. Čo si myslíte, je to objektívne alebo neobjektívne zastúpenie? Ale to už nechám na vás.
Ďakujem pekne.

Áno, pán poslanec ma upútal, ale nepripútal k svojej argumentácii. Na dobro veci mu chcem povedať, že verím všetkým občanom Slovenska, dokonca som náchylný veriť aj občanom menšín vrátane maďarskej, ale neverím a nebudem veriť menšinovej politike, najmä takej, akú teraz predvádza strana MOST - HÍD.
A teraz k tým niektorým iným veciam. Chápem, že obhajca musí z titulu svojej profesie obhajovať aj vraha, veď to je jednoducho jeho povinnosť. A ty sa, pán poslanec, dal teraz do obhajoby niečoho, s čím začal pred 20 rokmi Ferko Mikloško tou povestnou 70-ročnou babičkou, voči ktorej by sme mali byť ústretoví, lebo sa narodila niekedy v roku 1918 a ešte hold za tých 70 rokov života na Slovensku sa nenaučila po slovensky. Ty si prišiel teraz s nejakou ikonou komárňanskej učiteľky.
Mám tu zhodou okolností fotografiu z udalosti zo 4. júna 2010 v Komárne v záhrade farského úradu reformovanej cirkvi. Je to tzv. pamätný stĺp k Trianonu, ktorý, bohužiaľ, Slováci vnímajú úplne inak ako niektorí politici a organizátori tohto stretnutia. Neviem, možnože tá pani učiteľka je medzi tými 300 zúčastnenými, možnože nad ňou visí, možnože nevisí zástava, ktorá evokuje Veľké Maďarsko a možno, že sa zúčastnila pri odhalení tohto stĺpu. Väčšina Slovákov ďakuje Trianonu, že bola stanovená hranica a mier. Týchto 300 ľudí tomu, bohužiaľ, neverilo.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán poslanec, ja vám ďakujem za vaše slová. Za slová politika s triezvym a zdravým úsudkom.
Dovoľte mi však váš prejav doplniť možno o stručné vysvetlenie. Možno z mojich úst ako z úst právnika znie trošku paradoxne tvrdenie, že áno, sú oblasti, kde netreba prijímať právne normy a netreba nasilu všetko upravovať zákonom. Možno je to čiastočne aj odpoveď na tak často kladené otázky opozície, prečo tento zákon o používaní jazykov národnostných menšín, pre koho sa tento zákon prijíma, je tu taká potreba? Ja si to dovolím vysvetliť.
Jazyk je základný komunikačný a dorozumievací prostriedok a tvrdím, že aj potreba. A nemôžem sa zbaviť takého pocitu, že túto potrebu sa tu niektorí kolegovia snažia neustále spochybňovať práve u(pri) tých menšinách. Stáročia tu bol nejaký prirodzený vývoj, nejaký stav, stav, kde ľudia tu, v strednej Európe, hovorili síce rôznymi jazykmi, ale predsa si rozumeli. A akékoľvek prípadné nedorozumenia, ktoré vznikali, tak rozhodne neboli kvôli používaniu iného jazyka. Ľudia tu rozprávali, rozprávajú aj budú rozprávať jazykom, ktorý ovládajú, ak tomu druhá strana aj porozumie, tak je to na prospech veci. A na tom by nemal nič zmeniť ani zákon. A mali sme to nechať logicky na ten prirodzený stav, na dohodu ľudí. Myslím si, že takto to fungovalo do roku 1995 úplne bez problémov, a preto neviem, či v roku 1995 tu naozaj vznikla skutočná spoločenská potreba tento stav zmeniť a tak necitlivo do toho zasiahnuť. Začať regulovať stav, ktorý bol prirodzený, ktorý tu doteraz bol a ktorý bol založený na normálnom ľudskom prístupe. Ukážte mi, prosím, že na koľkých úradoch, inštitúciách... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Vážený pán poslanec, jeden taký malý problém. Ja mám taký pocit, že osobne súhlasím možno aj so 70 % toho, čo ste povedali, len neviem dobre vyrozumieť z vášho vystúpenia, o čom ste hovorili v tom zmysle, že u nás je predsa tá hranica 20 % fixovaná ako samozrejmá a teraz sa bavíme o znížení na 15 %. Pravdepodobne diskusia o základnom význame menšinovej politiky v štáte je relatívne zbytočná, nikto nepredložil ani z opozície, dokonca ani zo SNS návrh, aby sa tento návrh zmenil. Fungoval celý čas za predchádzajúcej vlády, tak pravdepodobne treba zdôvodniť prečo 15. Potom sa bude treba pravdepodobne, a tam asi je podstata tej diskusie, ktorá tu je, politické vnímanie kontextov toho, o čom sa bavíme.
Pán poslanec, o tej tolerancii, samozrejme, treba hovoriť, len si pamätám, v predchádzajúcej vláde najväčší problém bol, že či bude v štátnom jazyku na prvom mieste geografický názov, alebo bude geografický názov v materinskom jazyku. To bol základný problém. Keď si pozriete tú diskusiu a vyhodnotíte mieru tolerancie tej druhej strany, už je to trošku problémové. Problém je aj to, či naozaj dobre a korektne vnímame všetky medzinárodné zmluvy, ktoré ochraňujú menšiny, ktorých obsah my, pokiaľ viem, všetci v tejto sále rešpektujeme. Ale aj s otázkami faktickej lojality a nie tej zbytočnej diskusie okolo toho. A nepochybne ďakujem aj príslušníkom, ktorí sa hlásia k menšinám, že demonštrujú, že sa cítia Slovákmi a podobne, lebo naozaj tam je cesta. Ak toto má byť budovanie spoločného štátu pre nás všetkých, to je naozaj jediná cesta a tá diskusia má zmysel. Konfrontačné tóny celkom nie. A, samozrejme, mnoho ďalších problémov, ktoré tu sú.
Štátny jazyk, vážený pán kolega, ako sa vnímal, ako sa diskutovali a ako sa vnímali otázky menšiny na zmiešaných územiach, keď sa väčšina stáva menšinou, o tom... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Pán poslanec, vaše vystúpenie bolo veľmi pekné a najmä sa mi páčil záver, aj som vám zatlieskala, pretože sám máte pocit, že skutočne je tam nadmieru použité, teda je za tým politikum.
Ponúknem vám takú zaujímavú myšlienku. Viete, nevzbudilo by to až také pobúrenie, respektíve toto, tých 15 % a podobne, u mňa pobúrenie vzbudí vždy, pretože ja mám tendenciu racionálne vnímať veci, pragmaticky a tak, aby prospeli skutočne tým ľuďom a všetkým tým, ktorí tam žijú.
Ale iné chcem povedať. Neviem o tom, viete, nikto by, teda keby som nevidela za tým politikum, tak by som sa nepriklonila k takémuto prirovnaniu. Viete, vláda alebo kráľovná Veľkej Británie nebude ponúkať občanom, ktorí žijú v Bratislave v Starom Meste, na ulici, ktorá má pod názvom ulice napísaný anglický názov a ktorý obyvateľ tejto ulice rozpráva po anglicky, nebude mu ponúkať volebné právo. To je to politikum. To je to politikum, že sú politici okolo nášho štátu, ktorí to politikum podsúvajú neustále.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Rovnako ďakujem všetkým tým, ktorí ma poctili faktickou poznámkou. Len stručne.
Pán poslanec Saloň, vy argumentujete tým, že súčasne aktuálny stav, čiže jazyka o používaní národnostných menšín nerobí žiadne problémy. Nerobí, samozrejme. Je to zákon, ktorý všetci rešpektujú. Ale ja sa môžem spýtať práve naopak, a čo, aký problém zavedie nový zákon, ktorý o nejakých pár centimetrov rozširuje tieto práva našich spoluobčanov? Veď na tom nevidím tiež rovnako nič zlé. Ten vývoj ide stále dopredu.
Pán poslanec Rafaj, ja som politik, poslanec, nie som profesionál obhajca a prirovnať moje vystúpenie k obhajobe vraha je dosť nenáležité, ale prosím, nech si každý urobí úsudok o tom sám, čiže to si ani nezaslúži komentár.
Pán poslanec Číž, ďakujem za tých 70 %, isteže aj druhé čítanie bude o tom, aby sme odpovedali na otázky charakteru, že prečo napríklad zníženie kvóra a tak ďalej a tak ďalej, iste sme otvorení a budeme musieť diskutovať.
Pani poslankyňa Gabániová, pri všetkej úcte, som naozaj nerozumel vašej faktickej poznámke, ale možno, že ste chceli zrejme poukázať na to, že Orbán je ten zlý a nebezpečný, ktorý dáva volebné právo slovenským Maďarom. Nevšimli ste si, že vôbec slovenskí Maďari na to nereagujú? Čo s tým majú spoločné? Čo my máme spoločné s Orbánom? To je ich politika, ktorú považujem za zvrátenú a zlú. Vážte si, že tí naši spoluobčania si vážia Slovensko a krajinu, kde žijú, a nereagujú na Orbánove politikárčenie. To je to podstatné.