16. schôdza

Pán poslanec, toto vaše vystúpenie už politickejšie nemohlo byť. Na jednej strane navlieknete si rúško človeka, ktorý je konsenzuálny, má nesmiernu empatiu k menšinám a k čomukoľvek inému, na druhej strane okamžite vyslovíte hodnotenie nemilosrdne všetkých ostatných, tým pádom jedine vy máte nejakú vysokú mieru a štruktúru nádhernú humanistických pravidiel a my všetci ostatní trpíme nejakými zásadnými civilizačnými deficitmi - a toto má byť váš vklad a ponuka na diskusiu a na riešenie čohosi? Práve tento typ vystúpení je zásadným nepriateľom zmysluplnej diskusie na Slovensku. Absolútne jednostranné, kde ani v náznaku nevnímate celý kontext, ktorý tu je, s tým, že permanentne hovoríte o nejakej nechuti rešpektovať nejaké menšinové práva, pričom je to absolútny nezmysel. Len máloktoré národy majú takú vysokú mieru empatie k tomu, aby sa správali k menšinám korektne, pretože sami boli veľmi dlho menšinou.
Len kontexty menšinovej politiky dané u nás sú trošičku iné. My máme na juhu jeden národ, ktorý, kde teda Maďari ako národ majú svoj národný štát a ten robí nejakú politiku. Problém to trianonskej traumy je známy už 80 rokov a má rôzne typy výrazov a zaujímavý spôsob je aj pre uplatňovanie menšinových práv u nás, kde zhodou okolností veľmi silne znie ten drobný moment, ktorý v maďarskom parlamente dosť často sa zvýrazňuje, "čo si nevybojuješ, nemáš". Preto treba maximalizovať požiadavky, preto treba okamžite internacionalizovať všetky problémy a permanentne vytvárať vnútorne atmosféru napätia a nátlaku a to má byť čosi, z čoho vy, pán poslanec, pričom na tejto politike sa aktívne zúčastňujete... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Pán spravodajca, bohužiaľ, musím skonštatovať, že si veľmi zle plníte svoje povinnosti určené ako spravodajcovi, pretože nepočúvate to, čo ostatní kolegovia už tri dni rozprávajú, ale interpretujete to, čo vám prešlo cez váš názorový filter. Takže, ak dovolíte, zopakujem to opäť na záznam, to, čo uviedlo už ix kolegov vrátane mňa.
Tento zákon je protiústavný, pán Dostál, v tom, že čl. 6 Ústavy Slovenskej republiky definuje jednoznačne, kto a čo je štátnym jazykom Slovenskej republiky a ním je jazyk slovenský. Čiže nijaký iný jazyk nemôže nahrádzať toto jeho postavenie, ktoré § 1 zákona o štátnom jazyku navyše definuje ako prednostné používanie pred ostatnými jazykmi. Ak nerozumiete veľmi tejto jednoduchej konštrukcii, ja neviem, čo robíte na mieste nielen poslanca, ale súčasne aj spravodajcu k tomuto dôležitému zákonu.
Povedzte mi ďalej, ste známy z minulosti ako obhajca čechoslovakizmu. Ako to bolo, keď ste napadli, teda alebo spochybnili súčasnú Preambulu Ústavy Slovenskej republiky, ako to bolo tam uvedené? Kde tam boli uvedení konkrétne Slováci? Toto by ma zaujímalo.
Potom prečo multietnické Maďarsko ide teraz meniť dokonca text preambuly, čo je univerzálny jazykový výraz, za akúsi národnú modlitbu k nejakému mýtu tisícročného kráľovstva, keď vieme, resp. štátnosti, keď vieme, že maďarská štátnosť začala v roku 1918.
A tu by sme mohli hovoriť o iných príkladoch z írskej ústavy a z iných, kde sa bojíte, ale prosím vás, buďte objektívny aspoň, keď máte určenú funkciu spravodajcu. Pokiaľ sedíte v lavici, môžete byť neobjektívny, ja vám to neupieram.

Ďakujem veľmi pekne. Ja sa chcem pána poslanca Dostála opýtať, koľkokrát bol na južnom Slovensku a ako sa tam stretával s občanmi, či už Slovákmi, alebo príslušníkmi národnostnej menšiny maďarskej. Ja som tam chodil, aj keď som bol poslanec v rokoch 2002 až 2006, kedy mnohí členovia vlády, vtedajšej, tam vôbec nechodili, ani minister Fronc ako minister školstva. Chodil tam len pán podpredseda vlády Csáky. A mal som záujem, aby som nadviazal slušný dialóg a poznal som tie problémy. A poznal som ich tak, že naozaj tie problémy, ktoré sa tu teraz cez ten zákon pertraktujú, tú novelu zákona, tam nie sú.
Po druhé, čo chcem povedať, je otázka novej ústavy v Maďarskej republike, pretože tá ústava sa vždy prijíma v každom štáte suverénnom ako ústava tej republiky, teda Maďarskej republiky. Ale táto ústava hovorí o ústave Maďarov, to je doslovný preklad a dal som si to, samozrejme, analyzovať bývalým veľvyslancom Štefanom Markušom, ktorý tam pôsobil a ktorý ovláda perfektne maďarčinu.
A po tretie, Fínsko, model. Ja som teda bol ako podpredseda Akadémie vied vo Fínsku na pozvanie Helsinskej univerzity a Fínskej akadémie vied a mnohé veci som tam študoval aj z tohto hľadiska. Potom som už ako podpredseda vlády bol vo Švédsku a v Nórsku a to je celkom iný problém. Švédska národnostná menšina, to je časť monokultúrna, ktorá žije uzavretá na tom území, na tej časti smerom bližšie k Švédsku. To nie je mnohokultúrna, mnohojazyčná, akú poznáme na južnom Slovensku, aká v minulosti bola aj na severe Maďarska, kde sa vďaka zákonom a návrhom maďarských vlád v minulosti zlikvidovala.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Dostál, spomínali ste, že štát má slúžiť občanovi. To je pravda. A teraz viete, komu obhajobou tejto novely zákona, komu slúžite vy? Ak neviete, ja vám poviem. Strane MOST - HÍD. Ďakujem.

Ďakujem. Ďakujem pánovi Dostálovi, ale nielen jemu, ale aj ostatným rečníkom, možnože okrem jedných, dvoch. Ďakujem aj kolegom z opozície, že táto rozprava prebiehala v takomto kultivovanom duchu. Ak to porovnávame s udalosťami spred koľkými?, dvadsiatimi rokmi, tak určite posun vidíme, posun, aspoň čo sa týka v komunikácii, k tomu pozitívnemu. A veľmi sa teším z toho, že môžem byť súčasťou tohto snemu, síce s vedomím, že takým osobnostiam, akých máme na jednej strane alebo na druhej strane, či už vyššie, alebo nižšie, ktorým ani ako šnúru na topánkach by som nemohol ako v tejto téme uviazať, ale predsa prispieva to.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem za reakcie. Pán poslanec Číž, neviem teda, čo ste tým chceli povedať, ja som hovoril iba o tom, že nedôjdeme v tejto veci k dohode, koalícia a opozícia. Ak niekto v koalícii má snahu v tejto konkrétnej veci sa dohodnúť s opozíciu, tak iba stráca čas. Ak ste s tým mali nejaký problém, tak sa čudujem, lebo svojím vystúpením ste to potvrdili, že k žiadnej dohode v tejto veci, veci nemôže, nemôže dôjsť.
Pán poslanec Rafaj, ja som úmyselne vystúpil v rozprave, nevystúpil som v záverečnej reči ako spravodajca, pretože moje vystúpenie bolo politické, nebolo zhrňujúce diskusiu nejako objektívne, ja nemám ambíciu byť objektívny, ja som vyslovil, vyslovil svoj názor.
Pokiaľ ide o československú ústavu, neviem, či ste mysleli komunistickú ústavu, alebo, alebo pôvodnú československú ústavu, tak neviem, či sa máme vracať do obdobia dávnej histórie, alebo, alebo treba baviť sa o tom, čo je v súčasnosti. Pokiaľ ide o maďarskú ústavu, to tu zaznelo viackrát, ja keby som bol poslancom maďarského parlamentu, akože nie som, tak by som za taký návrh ústavy, samozrejme, že nehlasoval.
A, pán poslanec Čaplovič, koľkokrát som bol na južnom Slovensku? No bol som mnohokrát na južnom Slovensku, mám tam známych, mám tam priateľov, mám tam dokonca rodinu a, samozrejme, že jedným zákonom nemožno vyriešiť všetky problémy, ktoré ľudia majú, ale to nemožno vyriešiť žiadnym zákonom.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som na záver povedal niekoľko slov, ktoré by ešte možno mohli dopovedať moje úvodné slovo, ale nerád by som reagoval na osobné invektívy a konfabulácie, ktoré tu odzneli, aj keď sa tomu asi celkom nevyhnem.
Bol som už do roku 1994 zopár razy dočasne členom tohto parlamentu, ale za tých niekoľko mesiacov som sa zrejme celkom nestihol ešte adaptovať na túto štylistiku. Trocha sa však o to predsa len asi pokúsim. Škoda, že nemám taký vytríbený bernolákovský jazyk, ktorým by som tu možno ešte osviežil túto diskusiu, ale od čias, kedy Ľudovít Štúr kodifikoval slovenčinu, tak sa pokúšame hovoriť v tejto kodifikácii aj v parlamente.
Nechcem preto odpovedať na niektoré konfabulácie pána poslanca Jarjabka vo veci Slovenského národného divadla, lebo to sú, aj keď sa dovolával svedectiev, trošku mylné obvinenia. Takisto ako by som nerád odpovedal na obvinenia nebodaj zo zrady záujmov či priamo z vlastizrady.
Keď si viacerí z vás ešte na čestnom mieste svojej vitríny ukazovali komunistické legitimácie, keď ešte boli vernými proletárskymi internacionalistami a svoje národné ego vystavovali tak maximálne v kúpeľni, ja som pripravoval a vydal diela Jozefa Miloslava Hurbana, Ľudovíta Štúra, Mikuláša Dohnányho, Alexandra Matúšku, Antológiu myslenia o slovenskej otázke v 20. storočí a mohol by som uvádzať donekonečna, lebo som už predsa len takpovediac autorsky na dôchodku. Nemyslím si, že som vo svojom živote, že som sa nevyvíjal, ale myslím si, že som vo svojom vývoji nemusel absolvovať také zmeny, také ruptúry, za ktoré by som sa dnes musel tu hanbiť. Poldruha desiatky mojich kníh mi snáď dovolí za tých štyridsať rokov, čo som ich popísal a povydával, mi snáď dovolí povedať, že sa nemám za čo hanbiť a že nemám čo odvolávať. Takže na vyučovanie o tom, čo kto urobil pre slovenský národ či jeho kultúru, by som od viacerých poprosil, ak už nie väčšiu skromnosť, tak aspoň toleranciu.
Je mi to ľúto, najmä keď vidím to trápenie poslancov SMER-u - sociálnej demokracie, ktorí sa na môj vkus trošku prehnane pretekajú s poslancami, ktorí vytiahli do boja svoj obľúbený nacionalistický arzenál, a vytiahla sa zase obľúbená maďarská karta, ktorá, samozrejme, má vždy zabrať. Nikdy však neboli tradície sociálnej demokracie, pokiaľ sa pamätám, ani národnosocialistické, či nacionalistické, skôr boli komunistické a za prvej republiky, samozrejme, ešte aj čechoslovakistické. A tak mi je naozaj dvojnásobne ľúto, že sociálni demokrati nastúpili do už i tak plného kupé vlaku, ktorého strojvodca, ako je známe, je často dosť veľkou hrozbou premávky. Preto sa trochu čudujem, že ste sa stali hovorcami menšín, ktorí takýto zákon podľa mnohých z vás nepotrebujú. Aj to ma utvrdzuje v mojom presvedčení, že vo veciach identity národnostných menšín by nemala byť prípustná majorizácia. Keďže však Ústava Slovenskej republiky neaplikuje princíp, princíp, ktorý by ho zakazoval, teda neuplatňuje princíp zákazu majorizácie, príslušníci menšín sú takpovediac odkázaní na väčšinu, potrebujú pri schvaľovaní zákonov, ktoré upravujú ich práva, dobrú vôľu väčšiny. Ignorovanie podpory zo strany väčšiny môže totiž ďalej iba prehlbovať nedôveru zo strany príslušníkov národnostných menšín.
Na potreby príslušníkov národnostných menšín sa totiž treba pýtať predovšetkým ich samých. Ja vás ubezpečujem, že som sa v posledných mesiacoch stretol s predstaviteľmi vyše stovky občianskych združení, spolkov, kultúrnych združení všetkých národnostní, s rusínskou stranou Náš kraj dokonca a nemám vedomosti o jednom takomto združení či o jednom občanovi príslušníkovi menšiny, ktorý by nesúhlasil či ktorý by nechcel zákon o používaní jazyka národnostných menšín. Všetci, všetci vyslovili tejto novele podporu. Táto novela je totiž pre nich, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, a my im tu neudeľujeme niečo veľkorysé, my im tu nedávame niečo navyše, my im blahosklonne neudeľujeme nejaké veľké vymoženosti, mimoriadne, sú to naši občania, ktorí platia tu dane, ktorí sa sem neprisťahovali, ktorí tu žijú so svojimi predkami už po stáročia a aj tu žiť chcú.
K niektorým dezinterpretáciám by som sa však predsa len chcel vyjadriť, aby sme sa vyhli aj neskorším možným nedorozumeniam. Predkladaný návrh zákona zachováva princíp jednosmernej dvojjazyčnosti, čiže neukladá za povinnosť príslušníkom väčšinového národa ovládať jazyk menšiny. Predkladaný návrh teda len upresňuje a rozširuje rámec používania jazykov národnostných menšín a nie podmienky dvojjazyčnosti. S problémov ovplyvňujúcich osud, budúcnosť, vzťah ku štátu príslušníkov menšín sú v súčasnosti pre nich isto najdôležitejšie jazykové práva a podmienky podpory, teda financovania kultúry menšín. Kým používanie jazykov menšín nie je dostatočne upravené, vedie to, samozrejme, k zbytočným konfliktom.
Chcem podčiarknuť, že podporiť tento zákon by nemalo byť také ťažké, lebo táto novela k obmedzeniu práva používania štátneho jazyka vôbec, vôbec nesmeruje. Ak vychádzame z praxe, zákon o používaní jazykov národnostných menšín v tejto podobe garantuje ešte menej práv, koľko sa ich fakticky uplatňuje v praxi.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, žiaľ, vedomie našej spoločnosti je paradoxne v tom čase demokracie a slobody, teda najmä v tom dvadsaťročí, ktoré sme tu odžili, deformované. Deformované najmä v slovensko-maďarských vzťahoch takým množstvom predsudkov historických tráum, často priam iracionálnych, že ich ťažko možno čo i vyrátať.
Dovolím si uviesť jeden príklad. Asi pred pätnástimi rokmi mi jeden môj dobrý priateľ dal základnú otázku, takpovediac existenciálnu: Prečo sa tí Maďari chcú odtrhnúť? Ja som sa ho opýtal, že ako na to prišiel. A on mi povedal: Cítim to v kostiach. Tak asi takto je to s nami aj dnes.
Istý významný americký politológ, ktorý sa narodil v medzivojnovej Prahe, má také pekné meno Karl Deutsch, hovorí, že "národ je spoločenstvo ľudí založené na averzii voči susedom a na úplne odlišnom chápaní vlastných spoločných dejín". Nuž slovensko-maďarské vzťahy sú pre takéto pochopenie priamo modelovým príkladom.
Inak, keď sme už pri tých Maďaroch, lebo samozrejme, že na ostatné menšiny nezvýšilo, odporúčal by som opatrnejšie v súvislosti so stranou MOST - HÍD zaobchádzať s pojmami ako Budapešť, FIDESZ či Viktor Orbán. Ak by vás to uspokojilo... (Prinesenie rečníkovi pohára s džúsom.) Vďaka. Ak by vás to uspokojilo, nemáme s Budapešťou ani s FIDESZ-om, či s Viktorom Orbánom žiadny kontakt. Žiadny doslova. O príčinách, samozrejme, teraz tu nebudem hovoriť, ale my sme ešte zatiaľ suverénna strana, a ak dovolíte, naša hrdosť, ak to tak pateticky poviem, nie je založená na etnickej báze, ale na univerzálnejšom a hlbšom humánnom pocite. To len na margo.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, sú naozaj dve možnosti aj v prístupe k tomuto predkladanému zákonu. Buď ten osvedčený, vždy zaberajúci konfrontačný, konfliktný, alebo empatický, tolerantný. Buď budeme tento zákon chápať ako nástroj porozumenia, dorozumenia, ak chcete, aj zmierenia, alebo ako prostriedok na vedenie ľúteho boja.
Cítim v kostiach, napriek depresii, ktorú môže mať človek, ktorý strávi tri dni v tejto snemovni váženej, že by mohol zvíťaziť napokon zdravý rozum.
Ďakujem vám. (Potlesk.)

Ďakujem pekne... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)