16. schôdza

... je to procedurálny návrh, už ide.

Môžem potvrdiť, že napr. pri § 18c neprečítal niekoľko slov, neprečítal poznámky pod čiarou. Čiže jeho ústny prejav vôbec nezodpovedá písomnému prejavu. A keďže mu nikto nerozumel, dávam procedurálny návrh, aby pán poslanec ešte raz vystúpil a zrozumiteľne a pomaly prečítal celý pozmeňujúci návrh. A žiadam o tomto hlasovať. Ďakujem pekne. (Smiech v sále a potlesk.)

Ďakujem pekne. Ja chcem len pripomenúť členom výboru na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ, že dnes je zasadnutie výboru o 12.30 hodine. Autobus spod schodov budovy nám ide o 12.15 hodine. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda. Takisto pripomínam členom výboru na kontrolu činnosti NBÚ, o 12.15 hodine je odchod spred budovy parlamentu.

Ďakujem pekne. Zvolávam rokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo na dnes na 12.30 hodinu do našej zasadacej miestnosti vzhľadom na niektoré nové legislatívne zámery, ktoré prišli do Národnej rady. Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľujem si predstúpiť pred vás s návrhom novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín odvolávajúc sa pritom na programové vyhlásenie vlády a vychádzajúc z potreby zosúladenia tohto zákona s nedávno novelizovaným zákonom o štátnom jazyku, takisto ako z potreby plniť medzinárodné záväzky, ku ktorým sa Slovenská republika prihlásila.
Všetci sme tu, v strednej Európe osobitne, od čias národného obrodenia, teda prinajmenšom dve storočia určovaní výnimočnou dôležitosťou jazyka. V jazyku žije národ, platilo od romantizmu. A dnes platí i to, že v jazyku žije aj národnostná menšina. Keď k tomu prirátame, že Slovenská republika je v strednej Európe etnicky najheterogénnejším štátom, v ktorom menšiny tvoria viac ako 15 %, nie je to zanedbateľný fakt. V Slovenskej republike z 13 menšín ich 10 žije roztrúsene, 3 z nich sú zastúpené silnejšie aj historicky, aj regionálne a majú špecifiká, ktoré iné nemajú. Nielen preto, ale aj pre často zdôrazňované historické predsudky a stereotypy trpíme však neraz prehnane syndrómom ohrozenia, v našom prípade i ohrozenia jazyka slovenského, štátneho jazyka, hoci ho nikto okrem nás samých neohrozuje. V konečnom dôsledku sme túto úpravu a ochranu napokon legislatívne ošetrili aj zákonom o štátnom jazyku.
Novela zákona o používaní jazykov národnostných menšín, ktorú dnes predkladám, je tiež legislatívna úprava, celkom pochopiteľne prispôsobená zákonu o štátnom jazyku, ktorá má chrániť jazyk našich občanov patriacich k národnostným menšinám. Prijatím či neprijatím tejto novely sa rozhodujeme, či buď prijmeme novelu, s ktorou budú spokojní tí, ktorých sa dotýka životne, a dokážeme tak, že vnímame menšiny ako faktor súdržnosti spoločnosti, jej obohatenie, alebo zatvoríme menšiny do geta či vyženieme ich hľadať si zastatie inde a budeme ich chápať ako faktor dezintegrácie. My, občania väčšinového národa neraz zabúdame, ako stojí v článku 34 Ústavy Slovenskej republiky, že "občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa zaručuje aj právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín", že teda títo občania musia sami vedieť, nakoľko sú so svojím statusom spokojní. Oni sami by totiž predovšetkým mali byť spokojní so svojím postavením zodpovedajúcim všetkým právnym predpisom. O tom je návrh novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín, o podporu ktorej sa dnes v tejto snemovni uchádzam.
Pri príprave predkladanej novely o používaní jazykov národnostných menšín sme vychádzali zo skutočnosti, že práva národnostných menšín tvoria organickú súčasť všeobecného systému ľudských práv a že príslušníci národnostných menšín sú v tomto zmysle podobne zraniteľnými skupinami spoločnosti ako napr. osoby zdravotne postihnuté, deti či starší ľudia, aj keď ich zraniteľnosť spočíva v iných znakoch, ako je zraniteľnosť spomínaných spoločenských skupín. Lenže v konečnom dôsledku ide o znak inakosti. Každý kto je iný ako väčšina, je bezmocný voči stereotypom a svojvôli väčšiny. Ochranu národnostných menšín nemožno oddeliť od skúmania historických či politických súvislostí. Platí však, že príslušníci národnostných menšín sú spravidla tí, ktorí najsilnejšie pociťujú negatívne dôsledky medzinárodných či vnútroštátnych politických pohybov, neraz skôr otrasov.
Cieľom novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín je stlmiť negatívne vplyvy vyplývajúce z postavenia národnostných menšín a uľahčiť každodenný život príslušníkom národnostných menšín ako potenciálne znevýhodnenej skupine občanov. Sústreďovali sme sa v nej predovšetkým na tie praktické otázky, ktoré súčasné znenie zákona a ďalších súvisiacich zákonov rieši nedostatočne. Zákon o používaní jazykov národnostných menšín bol schválený touto Národnou radou Slovenskej republiky v roku 1999 v skrátenom legislatívnom konaní. Schválenie tohto zákona bolo, ako sa isto viacerí pamätáte, nevyhnutnou podmienkou vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Od schválenia tohto zákona uplynulo 12 rokov. A Slovenská republika v tomto období ratifikovala viacero významných medzinárodných dohovorov v oblasti ľudských práv a práv národnostných menšín. Nazdávam sa preto, že záväzky vyplývajúce z týchto medzinárodných dohovorov, ako aj zmenené podmienky každodenného života posilňujú argumenty na potrebu zmeny tohto zákona.
Najpodstatnejšie obsahové zmeny navrhované predkladanou novelou sú nasledovné: zníženie kvóra na používanie jazykov národnostných menšín zo súčasných 20 % na 15 %, umožnenie vydávania dvojjazyčných rodných listov, sobášnych listov, úmrtných listov, vydávanie dvojjazyčných rozhodnutí v správnom konaní aj v tom prípade, ak podanie bolo napísané v jazyku národnostnej menšiny, poskytovanie úradných formulárov orgánmi verejnej správy a nielen orgánmi územnej samosprávy, umožnenie používania jazyka národnostnej menšiny popri štátnom jazyku aj v úradnej agende orgánov verejnej správy (napr. zápisnice, evidencie), uvádzanie označení obcí v jazyku národnostnej menšiny na budovách orgánov verejnej správy a na dvojjazyčných rozhodnutiach, zverejňovanie vybraných informácií obcou aj v jazyku národnostnej menšiny, umožnenie používania jazyka menšiny v styku s príslušníkmi ozbrojených zborov, zabezpečenie vymožiteľnosti práva používať jazyk národnostnej menšiny prostredníctvom sankčného mechanizmu, zasielanie informácií o voľbách aj v jazyku národnostnej menšiny, umožnenie používania geografických označení aj v jazyku národnostnej menšiny, umožnenie bezplatnej zmeny priezviska do pravopisnej podoby jazyka národnostnej menšiny, umožnenie televíznych vysielaní v jazyku národnostnej menšiny bez povinnosti titulkovania alebo následného odvysielania v štátnom jazyku.
Úprava používania jazykov národnostných menšín je, ako je známe, obľúbenou témou aj v kruhoch verejnosti, žiaľ, veľmi často v podobe deformovanej, zjednodušenej či čiernobielej ignorujúcej fakty historické, právne, medzinárodné a iné. Práve preto je to vďačná pôda pre najrôznejšie mýty a legendy, pričom odborné, vecné argumenty zavážia len výnimočne zriedkavo, lebo mýtus, ako je známe, nie je vec rozumu, ale viery. Jedným z takýchto už vo verejnej mienke zafixovaných je aj mýtus o nadštandardnosti úrovne ochrany práv národnostných menšín v Slovenskej republike. Ak sa však pozrieme na túto problematiku výlučne cez fakty, vecne, nie emocionálne, zistíme, že o nadštandardnosti ťažko môže byť reč. Nadštandardnosť slovenskej úpravy práv národnostných menšín sa spomína spravidla pri medzinárodnom porovnaní. Samotný tento prístup nastoľuje dosť veľa otáznikov, keďže postavenie národnostných menšín je, prirodzene, v každej krajine úplne iné, špecifické, závislé od historického vývoja príslušného regiónu. Aj v prípade štátov strednej a východnej Európy môžeme hovoriť o úplne odlišnej situácií v jednotlivých krajinách. Porovnanie úpravy používania jazyku národnostných menšín v okolitých štátoch však potvrdzuje, že nadštandardnosť v prípade Slovenskej republiky je v tejto súvislosti trochu silný pojem. Právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje viacero právnych predpisov upravujúcich postavenie národnostných menšín, ale žiaden komplexný zákon, ktorý by jednoznačne stanovil rámec ochrany práv národnostných menšín nemáme. Poľská republika, Česká republika, Rakúska republika, Maďarská republika majú všeobecný zákon o právach národnostných menšín, čo znamená, že právna istota v oblasti týchto práv je v týchto krajinách garantovaná oveľa silnejšie. Všeobecný menšinový zákon existuje dokonca i na Ukrajine. Parlament v Rumunsku v súčasnosti má tiež pred sebou zákon, ktorý by garantoval kultúrnu autonómiu pre autonómne menšiny žijúce v tomto štáte. Právny poriadok Estónskej republiky alebo srbskej Vojvodiny tiež pozná inštitút kultúrnej autonómie, ktorý je úzko spätý aj s jazykovými právami menšín. Aj z tohto krátkeho prehľadu vari vidno, že považovať za prehnané požiadavky národnostných menšín žijúcich na Slovensku, pretože snahy o rozšírenie úpravy používania jazykov národnostných menšín podporujú všetky organizácie menšín na Slovensku, ktoré reprezentujú 800 000 občanov nášho štátu, znamená nie celkom dostatočné poznanie faktov v tejto oblasti.
Jednou z najdiskutovanejších, nie vždy znalosťami faktov podložených otázok je už bleskove zmýtizovaná pätnásťpercentná hranica pre používanie jazyka národnostnej menšiny. Dovoľte, aby som sa, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, pri tejto téme pristavil podrobnejšie.
Čo sa týka samotnej hranice pre používanie jazykov národnostných menšín, nemožno hovoriť, že 20-percentná hranica by bola vyslovene štandardnou. V súčasnosti sa takáto hranica uplatňuje okrem Slovenska len v Poľsku a Rumunsku. V Českej republike v § 29 ods. 2 zákona o obciach sa hovorí, že v obci obývanej príslušníkmi národnostných menšín sa názov obce, jej častí, ulíc a iných verejných priestranstiev a označenia budov štátnych orgánov a územných samosprávnych celkov uvádzajú tiež v jazyku národnostnej menšiny, ak sa podľa posledného sčítania ľudu hlásilo k príslušnej národnosti aspoň 10 % občanov obce, pokiaľ o to požiadajú zástupcovia príslušnej národnostnej menšiny prostredníctvom výboru pre národnostné menšiny. Uplatňuje sa teda 10-percentná hranica. V Maďarskej republike je garantované právo používania jazyka národnostnej menšiny v obciach, kde bol zriadený orgán samosprávy národnostnej menšiny, teda neaplikuje sa žiadna hranica. V Srbsku sa tiež neuplatňuje takáto hranica, v obciach, kde príslušníci národnostných menšín žijú tradične, ich jazyky sú rovnoprávne so srbským jazykom. V Slovinsku sa takisto táto hranica neuplatňuje. Príslušníci talianskej a maďarskej národnostnej menšiny môžu používať svoj jazyk na územiach, ktoré tradične obývajú. Rakúsko takisto nepozná žiadnu striktnú hranicu na používanie jazykov národnostných menšín, obce, v ktorých sa jazyk menšiny môže používať, sú určené spolkovými krajinami. V podmienkach Slovenskej republiky znamená príslušná 20-percentná hranica spochybnenie ústavou garantovaného práva národnostných menšín používať ich jazyk v úradnom styku, chorvátska alebo nemecká menšina pri striktnej 20-percetnnej hranici nemôže tieto práva dostatočne uplatňovať. Znížením hranice preto približujeme túto úpravu Ústave Slovenskej republiky, čo je hádam dostatočne silný dôvod na takéto opatrenie. V našej ústave sa predsa jasne a nespochybniteľne v článku 34 občanom tvoriacim národnostné menšiny garantuje právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku a právo na vzdelanie v ich materinskom jazyku, právo používať ich materinský jazyk v úradnom styku. Benátska komisia, veľmi prestížne uznávaný poradný orgán Rady Európy, vo svojom stanovisku k nášmu zákonu o štátnom jazyku tiež spomína, že nemožnosť používania jazyka národnostných menšín v obciach, kde podiel príslušníkov národnostnej menšiny nedosahuje 20 % obyvateľstva, nie je v súlade s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky. Pritom Benátska komisia nežiada zníženie hranice na 10 %, ale riešenie, kde zníženie hranice je jedným z takýchto možných riešení.
Ani obsah samotných jazykových práv národnostných menšín nie je jednotný v okolitých krajinách. Platí však, že väčšina týchto štátov si uvedomila, že efektívna rovnoprávnosť príslušníkov národnostných menšín sa nemôže dosiahnuť bez toho, že by štátu prináležali v tejto oblasti určité povinnosti. Uplatnenie jazykových práv národnostných menšín nemôže byť prenechané náhode, či príslušník národnostnej menšiny má šťastie a na daňovom úrade stretne niekoho, kto jeho jazyk ovláda alebo neovláda. Ak štát cíti zodpovednosť za príslušníkov národnostných menšín, má plniť povinnosti, ktoré z nej vyplývajú. Takýto prístup vyplýva aj z medzinárodnej praxe. V Českej republike ten, kto obmedzuje alebo znemožňuje príslušníkovi národnostnej menšiny výkon práv príslušníka národnostnej menšiny, dopúšťa priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa priestupkového zákona a môže sa mu uložiť pokuta do 20 000 českých korún. V Maďarskej republike zákon o právach národnostných a etnických menšín ustanovuje, že v obciach, kde žijú príslušníci národnostnej menšiny, treba zabezpečiť, aby bola zamestnaná vo verejnej alebo štátnej službe aj osoba, ktorá ovláda aj jazyk príslušnej národnostnej menšiny. Poľský menšinový zákon ustanovuje, že v obciach, kde sa môže používať jazyk národnostnej menšiny, zamestnancom obecného úradu ovládajúcim jazyk príslušnej národnostnej menšiny prináleží jazykový príplatok. Chorvátsky zákon o používaní jazykov národnostných menšín tiež ustanovuje, aby príslušné orgány zabezpečili potrebný počet zamestnancov ovládajúcich jazyk národnostnej menšiny. Návrh novely nášho zákona o používaní jazykov národnostných menšín neobsahuje povinnosť, podľa ktorej by zamestnanci orgánov štátnej správy alebo územnej samosprávy boli povinní ovládať jazyk menšiny. Tento návrh prenecháva jednotlivým orgánom široký priestor. Neumožňuje však obchádzanie alebo porušovanie zákona a zavádza sankcie, ktorých ukladanie je však presne vymedzené, a rozhoduje sa o nich v štandardnom správnom konaní.
Náš návrh neprináša nič nové ani v ďalších oblastiach, dvojjazyčné úradné formuláre sa používajú vo všetkých okolitých krajinách. A to isté sa vzťahuje na dvojjazyčné rozhodnutia alebo dvojjazyčné výpisy z matriky (t. j. rodný list, sobášny list či úmrtný list). V srbskej Vojvodine sa vydávajú dvojjazyčné výpisy z matriky už od roku 2000, napr. aj v slovenskom jazyku.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi v tejto súvislosti ešte malý historický exkurz, keďže si myslím, že tento návrh nemôžeme považovať za nadštandardný ani v porovnaní s historickými tradíciami na území Slovenskej republiky. V období Prvej, Česko-slovenskej, republiky sa uplatňoval celý rad právnych predpisov, ktoré zabezpečovali práva príslušníkom národnostných menšín v oblasti používania ich jazykov, dokonca v určitých prípadoch aj bez povinnosti používať paralelne aj úradný, resp. štátny jazyk. Náš návrh pritom v každom prípade vychádza z dvojjazyčnosti, z paralelného používania štátneho jazyka a jazyka národnostnej menšiny s tým, že v prípade pochybnosti je rozhodujúce znenie dokumentu v štátnom jazyku. Medzivojnová česko-slovenská právna úprava o používaní jazykov národnostných menšín patrila naozaj medzi najmodernejšie vo vtedajšej Európe. Umožnila napr. oficiálne používanie názvov obcí a miest v jazykoch národnostných menšín, používanie ich jazykov na úradných pečiatkach. Menšinové jazyky sa objavili dokonca na bankovkách. Príslušníci menšín, ktorí boli zvolení za poslancov, mohli vtedy používať svoje jazyky v Pražskom parlamente, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy sa zverejňovali v Zbierke zákonov aj v menšinových jazykoch. A dokonca aj prezident vydával svoje správy vo viacerých jazykoch. Samozrejme, uvedomujem si, že súčasnú právnu úpravu nemožno zakladať na týchto historických skutočnostiach. Úprava z medzivojnového demokratického Česko-Slovenska by však predsa len mohla slúžiť ako vzor, ktorý prispôsobujeme súčasným podmienkam. Slovenská republika sa vo viacerých medzinárodných zmluvách zaviazala urobiť opatrenia proti asimilácii národnostných menšín aj v zmysle spomínaných domácich historických tradícií, aj v zmysle medzinárodných záväzkov, ktoré podpísala. Predkladaný návrh je preto krokom moderného právneho a demokratického štátu na ceste k zabezpečovaniu potrebných práv pre jeho občanov.
Dovoľte mi, vážené pani poslankyne a páni poslanci, zmieniť sa v súvislosti s návrhom novely o tom, čo súvisí s finančnou stránkou zmeny a jazykovou logistikou, lebo aj v tejto oblasti je viacero nedorozumení.
Viacerí odporcovia novelizácie zákona o používaní jazykov národnostných menšín totiž argumentujú vysokými nákladmi pri aplikácii nami navrhovaných zmien. Nemôžem potvrdiť pravdivosť týchto argumentov. Navrhnuté zmeny, prirodzene, prinášajú určité náklady, ale ich výška je v podstate zanedbateľná.
Pri znížení hranice na používanie jazyka národnostnej menšiny zo súčasných 20 % na 15 % bude treba osadiť dopravné značky s označením obce v jazyku národnostnej menšiny v 127 obciach. Približná cena jednej takejto dopravnej značky je okolo 50 eur. Celý tento proces teda nemôže stáť viac než 30 000 eur. Práve tieto dopravné značky môžu znamenať najnáročnejšiu časť zmeny z hľadiska nákladov.
Preklad úradných formulárov do jazykov národnostných menšín je jednorazová záležitosť, pričom tieto náklady budú hradiť jednotlivé rezorty, ktoré úradné formuláre vydávajú. Postupným zavádzaním elektronického vybavovania úradných záležitostí, samozrejme, budú aj tieto náklady ešte nižšie. Náklady pri vydávaní rodných listov, sobášnych listov a úmrtných listov v jazykoch národnostných menšín sú určené množstvom údajov na týchto listinách. A keďže ide o minimálne množstvo údajov, preklady budú viac ako jednoduché a nenáročné. Z uvedeného teda vyplýva, že o negatívnom dopade na verejný rozpočet pri tomto zákone vôbec nemôžeme hovoriť.
Treba ďalej v tejto súvislosti poznamenať, že Slovenská republika financuje rozsiahlu sieť národnostných škôl, od materských až po univerzity, v ktorých, v spomínanom v súlade s ústavou, príslušníci národnostných menšín sa vzdelávajú v jazykoch národnostným menšín. Je v záujme Slovenskej republiky, aby občania, ktorí absolvujú školy s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny, mohli uplatniť svoje vedomosti aj na pracovnom trhu. Maturita získaná aj z jazyka národnostnej menšiny je dostatočnou kvalifikáciou na to, aby príslušný občan tento jazyk používal, nielen v súkromnej sfére, ale aj v úradnom styku. Pokiaľ by štát neumožnil používanie jazyka národnostnej menšiny v úradnom styku, národnostné školstvo by bolo fakticky zbytočné. Keďže ale národnostné školstvo máme, a vari ho chceme mať aj v budúcnosti, musíme umožniť, aby ním poskytované vzdelanie bolo využiteľné v praxi. Môžem uviesť dobrý príklad: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre otvára v tomto roku nový študijný program, ktorý sa zameriava na slovensko-maďarskú odbornú úradnú terminológiu. Stačí však trochu pouvažovať nad funkciou ďalších inštitúcií, ktoré poskytujú vzdelanie v jazyku maďarskom, rómskom či rusínskom. Ak Slovenská republika neumožní pre ich absolventov uplatnenie doma, budú hľadať svoje šťastie v zahraničí. To by však iba ťažko bolo možné považovať za perspektívnu štátnu stratégiu.
V roku 2010 bol novelizovaný tzv. kompetenčný zákon, ktorý v súčasnosti ustanovuje právomoci podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny. Medzi tieto právomoci patrí napr. presadzovanie ľudských práv a podpora kultúry národnostných menšín. Vychádzajúc z týchto všeobecne koncipovaných právomocí podpredseda vlády sa bude podieľať aj na výkone zákona o používaní jazykov národnostných menšín. Návrh novely predpokladá aktívnu súčinnosť podpredsedu vlády, ktorá spočíva napr. v poskytovaní metodickej a odbornej pomoci. Útvar podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny, zabezpečený cez Úrad vlády Slovenskej republiky, bude vykonávať aktívnu činnosť, aby sme poskytovali pomoc pri aplikácii tohto zákona nielen orgánom verejnej správy, ale aj samotným občanom príslušníkom národnostných menšín, ktorí boli dlho zneisťovaní, a preto váhali pri uplatňovaní svojich práv.
Návrh, ktorý vám, vážené pani poslankyne, páni poslanci, predkladám, je prvým pozitívnym, uceleným a systémovým legislatívnym opatrením Slovenskej republiky v oblasti ochrany práv národnostných menšín za posledných 12 rokov. Preto považujem jeho schválenie Národnou radou za mimoriadne dôležité z pohľadu vývoja a skvalitnenia a trvalej udržateľnosti našej demokracie.
Náš väčšinový, slovenský národ dospel ku skutočnej štátnej suverenite pomerne neskoro, navyše v čase tvrdej globalizácie. Tejto hrozbe však čelí rovnako väčšinový národ, ako aj menšiny, hoci tie pravdepodobne zúfalejšie. Ak im nepriznáme práva, aj jazykové, môžeme prísť o našich hlavných spojencov, o našich občanov, ktorí sa tu dovtedy nebudú cítiť doma, kým budú ich práva obmedzované. Keď sa v tom hviezdnom lete v roku 1968, v tých krátkych chvíľach záblesku slobody, zakladateľ slovenskej modernej profesionálnej historiografie Daniel Rapant, ktorý sa po roku 1948 dožil už len ústrkov a ponižovania, keď v tom lete vo svojej v úvahe nazvanej Logika dejín sa zamýšľal, bolo to tesne pár mesiacov pred vyhlásením federácie, aj nad novou podobou ústavy, sformuloval problematiku, ktorou sa tu zaoberáme, inšpiratívne aj pre nás. A profesora Rapanta, autora o. i. fundamentálnych diel K počiatkom maďarizácie, Slovenské povstanie z rokov 1848 – 1849, hádam nikto nebude podozrievať z neobjektívnosti. V tej úvahe vtedy napísal: „Otázku úradnej (nie štátnej) reči vo vzťahu k národnostným menšinám by som konečne navrhoval riešiť čo najliberálnejšie bez zbytočných (ale z oboch strán) prestížnických tendencií zhruba v tom zmysle, aby sa každý mohol dovolať práva a úradnej moci vo svojej reči. Teda v obciach reč príslušnej národnosti, v okresoch, ktoré prichodia s občanmi ešte do styku či už priamo alebo sprostredkujúco smerom nadol, smerom nahor reč úradná, smerom nadol reč obcí a obyvateľstva.“ A zapamätaniahodná je i záverečná pasáž úvahy, ktorá je vlastne jej ideovým sukusom: „Zásada, z ktorej treba vychodiť,“ priklincúva Daniel Rapant v tom roku 1968, „má byť, že nie ľud sa má učiť reči úradov, ale naopak. Neslovenským štátnym občanom má byť síce daná možnosť (v školách) naučiť sa slovenčine, nemajú byť však k tomu priamo ani nepriamo nejako nútení“ Aj takto rozmýšľala slovenská elita v čase, keď sa lámal chlieb slobody a demokracie a na dvadsaťročie sa veci s ním súvisiace zmietli zo stola. Je dobré, ak sa môžeme v našej nie veľmi bohatej demokratickej tradícii odvolávať na osobnosti, ktoré by si naozaj zaslúžili sochy, ale možno by bolo lepšie ich jednoducho poznať, teda čítať o nich.
Dovoľte mi preto ešte na záver, vážené pani poslankyne a páni poslanci, pripomenúť slová jedného z najvýznamnejších slovenských jazykovedcov minulého storočia, profesora Ľudovíta Nováka, ktorý v roku 1943 zakladal Slovenskú akadémiu vied a umení a po roku 1948 tiež dlho nemohol vykonávať svoju prácu. Tento zakladateľ modernej slovenskej jazykovedy vo svojom dodnes aktuálnom diele Jazykovedné glosy k československej otázke roku 1935 plédoval za povinné zavedenie maďarčiny na niektorých slovenských stredných školách v prihraničnom pásme, inde aspoň za vyučovanie nepovinné. A upozorňoval, v tom roku 1935, na čosi, čo stále platí, že totiž strach z Maďarov nemôže tu mať rozhodujúce slovo, lebo tento strach, presne jeho slovami povedané, umelo živený, narobil už na Slovensku viacej kultúrnych a iných škôd ako osohu. Toto je trištvrtestoročný odkaz nespochybniteľného slovenského národovca, ktorý si práve preto musel vypiť svoj kalich horkosti do dna, odkaz jedného z najväčších slovenských jazykovedcov a intelektuálov i nasledovníkom, ktorí ešte živia ním spomínaný strach.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, nemalý čas našej vyše dvadsaťročnej slobody a demokracie strávili menšiny naozaj v atmosfére neistoty, občas aj strachu a nedôvery. Winston Curchill kedysi povedal, že civilizovanosť každého národa sa pozná podľa toho, ako sa správa k menšinám. Dodajme, že to svedčí aj o kvalite demokracie, o kvalite sociálneho kapitálu nášho štátu. Verím, že práve predkladaná novela zákona o používaní jazykov národnostných menšín by mohla byť garantom toho, že vo vzťahu k menšinám naša demokracia už Curchillom spomínanú civilizovanosť napĺňa. S touto nádejou sa uchádzam, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, o vašu podporu. Kľúč k porozumeniu, kľúč k zmiereniu je u nás doma, aj, a možno najmä, v tejto váženej snemovni. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som z poverenia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny v súlade s § 73 ods. 1 podal v prvom čítaní spravodajskú informáciu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení zákona č. 318/2009 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 284).
Návrh zákona bol doručený poslancom v zákonom stanovenej pätnásťdňovej lehote pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutočňuje jeho prvé čítanie.
Uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v § 67 a v § 68 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky ako aj náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy, o jeho účele a o jeho obsahu tu pred chvíľou hovoril predkladateľ pomerne podrobne.
Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informácie o súlade návrhu zákona s ústavou, o súvislostiach s inými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, o dôvode novej právnej úpravy.
V doložke vybraných vplyvov sú uvedené predpokladané dopady návrhu na rozpočet verejnej správy, podnikateľské prostredie ako, aj na sociálnu inklúziu a rovnosť príležitostí.
Podľa doložky zlučiteľnosti problematika návrhu nie je upravená v práve Európskej únie.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku na tom, že návrh prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 281 zo 7. marca 2011 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali tieto výbory: ústavnoprávny, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj, výbor pre sociálne veci, výbor pre zdravotníctvo, výbor pre kultúru a médiá a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorský výbor v lehote do 11. mája a v gestorskom výbore do 13. mája 2011.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem, pán podpredseda. Vážený pán podpredseda vlády, vážená Národná rada, vážené kolegyne a kolegovia poslanci, priznám sa, že pre mňa je tento deň, keď prerokovávame vládny návrh novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín veľmi dôležitý, na jednej strane preto, lebo všetci prítomní tu v sále sme našim voličom sľúbili, že budeme tvoriť a prijímať zákony, ktoré budú o nich a pre nich, že tieto zákony budú uľahčovať a skvalitňovať ich život a budú prispievať k tomu, aby všetci občania na Slovensku sa cítili dôstojne a doma. A my, v strane Most – Híd, sme to sľúbili občanom aj s ohľadom na ich príslušnosť k národnostným menšinám, ktoré v našom programe majú také isté významné miesto ako ekonomické reformy, alebo skvalitnenie demokracie. Pre nás je zaväzujúca dôstojnosť národnej a ľudskej identity všetkých občanov Slovenskej republiky. Dnes ale rokujeme o právach na používanie materinského jazyka tých našich občanov, ktorí tvoria skoro 15 % obyvateľov Slovenska.
Pre mňa je tento deň dôležitý aj preto, lebo som presvedčený, že prijímame zákon, ktorý nás posunie bližšie k pozitívnym európskym príkladom a, čo je podľa mňa ešte dôležitejšie, aj k jasnejším pravidlám používania menšinových jazykov. Verím, že s týmto vedomím sme ho schvaľovali aj v rámci vládneho programu.
Kolegyne a kolegovia, som v parlamente už dlho a zažil som veľa. Ale musím povedať, že som realista. Viem, čo vyvoláva na pôde Národnej rady predloženie návrhu hoci aj zákona s menšinovou, ale hlavne s maďarskou tematikou, akú reťaz nepredstaviteľných konštrukcií červeného súkna a výpadov. Ale to sú veci, ktorým sa nechcem venovať, lebo nestoja za reakciu. Veď je veľa ľudí, ktorí sú presvedčení, že futbalu a problematike národnostných menšín, hlavne maďarskej menšiny rozumejú. Venovať sa ale musím neskutočne silnej nedôvere, ktorá u nás panuje nielen voči maďarskej, ale aj iným národnostným menšinám. Bolo by osožné ešte predtým, ako vystúpite k tomuto návrhu zákona, aby sme skúsili prekonať túto nedôveru. Som si vedomý toho, že pri zákonoch dotýkajúcich sa národnostných menšín, pri ich prerokovávaní a pri ich schvaľovaní potrebujeme dobrú vôľu väčšiny vás, poslancov, potrebujeme vaše porozumenie a pochopenie. Ale ešte raz podčiarkujem, potrebujeme predovšetkým prekonať nedôveru. Nie náhodou používam toto pomerne silné slovo. Priznajme si, že sa s nedôverou stretávame veľmi často, práve tu na pôde Národnej rady. Medzeru, ktorá vzniká medzi skúsenosťami a zdravým rozumom na jednej strane a politickými cieľmi na strane druhej, nevypĺňame vždy dobrou vierou, ale podozreniami vychádzajúcimi z nedôvery. Táto skutočnosť veľmi často ohraničuje naše činy. Skúsme, kolegyne a kolegovia, dať tú istotu občanom patriacim k národnostným menšinám, že bez ohľadu na to, kto je vo vláde, ich jazykové práva budú lepšie garantované zákonom. A tomuto slúži táto dnes prerokúvaná novela.
A takisto, ako pri rokovaní o štátnom jazyku, by som rád podčiarkol fakt, že je potrebné odstrániť aj pocit strachu, či oprávneného alebo fiktívneho. To z hľadiska dopadu na používanie materinského jazyka nemá význam skúmať. Na toto poukazuje o. i. aj analýza, ktorú pripravila Benátska komisia ale aj posudok Vysokého komisára pána Vollebaeka z 22. 7. 2009, ktorý hovorí: „Interakcia medzi dvoma zákonmi (o štátnom jazyku a o menšinových jazykoch) bola vždy rozhodujúca pri zabezpečení správnej rovnováhy medzi podporou štátneho jazyka a ochranou jazykových práv osôb patriacich k národnostným menšinám na Slovensku.“ Musím podčiarknuť, že novelizácia tohto zákona neposkytuje práva nad rámec. Teda neposkytuje niečo nadštandardné, iba fixuje súčasnú prax používania jazyka a upresňuje jeho právny rámec, a to tak, že berie zreteľ aj na platný zákon o štátnom jazyku. Predložená novela zákona o používaní jazykov národnostných menšín sa prispôsobuje jazykovému zákonu v deviatich paragrafoch dvadsaťtrikrát.
Napriek zastrašovaniu a dezinformáciám, ktoré odzneli v médiách, nie je pravdou, vážené panie poslankyne a páni poslanci, že tento zákon núti slovenských občanov na zmiešaných územiach učiť sa jazyk menšiny či ovládať ho. Posúďte sami, jedenásťkrát upresňuje, že okrem štátneho jazyka je možné používať aj jazyk menšín, alebo v ďalších paragrafoch deväťkrát dovoľuje použiť a využiť určité práva aj v jazyku menšín, zdôrazňujem, aj v jazyku menšín, z čoho vyplýva, samozrejme, že jazyk štátny tým pádom dotknutý nie je. Tento zákon ani naďalej nebude mať celoštátnu plošnú pôsobnosť, takže to ani nie je pravdou, že tento návrh zákona zavádza na území celého Slovenska dvojjazyčnosť. Dohodli sme sa na tom, že hranica na právo používania jazyka národnostnej menšiny vo verejnom styku bude naďalej viazaná na percentuálne zastúpenie medzi obyvateľmi obcí a miest, a nie okresov či krajov. Predkladaná novela rozširuje záväzky iba v oblasti štátnej a verejnej správy, vo sfére súkromného sektora naďalej platí dnešný stav.
Tu by som chcel tiež upozorniť na to, že nie je pravda tvrdenie, že v reštauráciách by mali minimálne jedálne lístky vydávať dvojjazyčne. To v zákone nenájdete. Príslušníci menšín vedia, že izoláciou a uzatváraním sa do seba sa nemôžu mať dobre. Ja verím, že politická reprezentácia v tejto sále takisto nadobudne presvedčenie, že spolu dosiahneme viac a bude sa nám dariť lepšie. V otázkach týkajúcich sa národnostných menšín sa to však nepodarí bez ich opýtania, zapojenia a rešpektovania. Ale musíte si, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, uvedomiť, že napokon vy ste tou väčšinou, v rukách ktorej je osud menšín. Vychádza to zo suverenity väčšinového národa, zakotvenej v našej ústave. Žiadam vás preto dnes o dobrú vôľu pri prerokovaní predmetnej novely zákona. A môžete sa opýtať, prečo je to tak. Je to z niekoľkých dôvodov. Dovoľte mi z nich aspoň jeden pomenovať. Z celej plejády zákonov, ktoré ovplyvňujú život, budúcnosť, sebavedomie a vzťah k štátu u príslušníkov národnostných menšín, sú najdôležitejšie zákon o používaní ich materinského jazyka a zákon o podpore a rozvoji ich kultúry, ktoré, inač, máme v legislatívnom pláne, preto, lebo sa dotýkajú ich každodenného života, a tým im pomáhajú dôstojne si zachovať, ale aj rozvíjať svoju identitu. Ak uznávame, že menšiny svojou kultúrou a svojím jazykom obohacujú Slovensko, tak by to malo byť v záujme nás všetkých. Ak ich existenciu chápeme ako zbytočnú ťarchu, odsudzujeme ich na izoláciu.
Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi na záver môjho vystúpenia byť trošku osobnejším. Viem, že mnohým ľuďom, a to nielen v tejto sále, ako prvé napadne, keď uvidia mňa a mojich kolegov, že sme Maďari a že stále niečo chceme pre Maďarov. To je dnešný stav. Ale bolo by dobré, keby si pomysleli, keď ma uvidia, že Béla Bugár a niektorí poslanci Mostu – Híd sú Maďari, ale že sú demokrati a že chcú, aby sa každý občan na Slovensku cítil dôstojne a doma, v pokoji, v pohode bez ohľadu na národnosť. A zdôraznili by pri tom, že nám, väčšinovému národu, to nevadí, lebo že aj národnostné menšiny sú naši spoluobčania. Uvedomujeme si, že občania s inou ako slovenskou národnosťou takisto tu platia dane, obohacujú túto krajinu, nielen materiálne, ale aj kultúrne. Tak prečo sa na nich pozerať s nedôverou?
Vážené kolegyne a kolegovia, bol by som rád, keby ste pri hlasovaní o predloženom návrhu novely zákona o používaní jazykov menšín dokázali, že ste demokrati, ktorí vidia potreby menšín v širších súvislostiach. Ak to tak bude, tak vám vopred ďakujem. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Budem veľmi krátky, môj zhrnujúci dojem je, a neviem, prečo, prihováral sa nám vlk v barančom rúchu.

Ďakujem pekne za slovo. Ja by som si dovolil uviesť citát pána Daniela Moška, ktorý napísal v utorok 8. marca do blogu SME: „Môj osobný názor je, že hranica 15 % je smiešna. Predpokladám, že v obci, kde žije 1 000 ľudí a z toho 155 používa jazyk menšiny, doteraz aj tak medzi sebou komunikovali v rodnej reči a slovenčina na úrade im problém nerobila. Po novom však oných 155 občanov bude tvoriť vyše 15 % podiel v obci. A toto novo nadobudnuté právo nijako nezlepší ich jazykovú obratnosť v štátnom jazyku. Naopak, ide proti nemu.“ A ďalej autor pokračuje: „Obvyklé kupčenie, chceme 15 %, prepiskneme to na 10 % a nakoniec dostaneme to, čo sme chceli, pôvodne 15 %, takže proklamovaný dôvod nie je v pomoci Rusínom, Chorvátom, Čechom či Rómom, to sú drobné mince, aj keď oficiálne prezentované ako hlavný klad.“