16. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážené poslankyne a poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ja si myslím, že po tom, čo sa pred chvíľkou udialo, by bolo príhodné, aby som nám pripomenula, o čom práve prebieha rozprava. Táto rozprava prebieha o vládnom návrhu, ktorým sa dopĺňa zákon o používaní jazykov národnostných menšín. A sme v prvom čítaní. Podľa legislatívnych pravidiel máme sa rozhodnúť o tom, či tento zákon posunieme do druhého čítania.
Ja vítam ako človek s právnickým vzdelaním, že tento zákon v § 1 ods. 2 definuje pojem jazyk menšiny. Hovorí o ňom, že jazyk je kodifikovaný alebo štandardizovaný jazyk tradične používaný na území Slovenskej republiky jej občanmi patriacimi k národnostnej menšine, ktorý je odlišný od štátneho jazyka, jazykom menšiny je bulharský jazyk, český jazyk, chorvátsky jazyk, maďarský jazyk, nemecký jazyk, poľský jazyk, rómsky jazyk, rusínsky jazyk a ukrajinský jazyk.
Celkove obsah zákona potom dopĺňa a rozširuje doterajšie podmienky a rozsah práva používať jazyk menšiny, jeho používanie, najmä v ústnom a písomnom styku pred orgánmi štátnej správy a samosprávy. Podľa tohto zákona si práva môžu uplatniť občania Slovenskej republiky patriaci k národnostnej menšine, ktorá podľa posledného sčítania ľudu tvorí v obci najmenej 15 % jej obyvateľov. Zoznam takýchto obcí bude uvedený v nariadení vlády Slovenskej republiky.
Ja som ešte predtým, ako sa začala rozprava v Národnej rade Slovenskej republiky, k tomuto zákonu zachytila rôzne stanoviská, vyjadrenia politikov našich politických strán. Napr. predseda istej politickej strany v nedeľu vo verejnej televíznej diskusii označil ten limit 15 % za akýsi nešťastný kompromis. Takisto položil sugestívnu otázku priamo do kamery: „Chceme, aby sa naši ľudia učili na obecných úradoch po rómsky, podčiarkujem, aby sa naši ľudia učili na našich obecných úradoch po rómsky?“ Iný predseda politickej strany v inej televíznej relácii uviedol, že navrhovaná právna úprava je protiústavná, a to z toho dôvodu, že naša ústava hovorí, že štátnym jazykom Slovenskej republiky je slovenský jazyk a nič nehovorí o jeho obmedzovaní alebo obmedzovaní jeho používania. Pokiaľ viem, aj koaliční poslanci v diskusiách uvažujú o tých 15 %, či to je dobrá alebo vysoká hranica. Niektorí uvažujú o tom, že treba vylepšiť v rámci druhého čítania text tohto zákona.
Ja som sa do dnešnej rozpravy neprihlásila preto, aby som polemizovala s už vyslovenými názormi na obsah tejto právnej úpravy alebo s politickými postojmi, ale preto, lebo mám veľký záujem na tom, aby odznel v rozprave v Národnej rade Slovenskej republiky k tomuto zákonu aj môj názor.
Ja si uvedomujem, rovnako ako mnohí z nás si uvedomujú, že obsah tejto právnej úpravy je dôležitý, pretože v dlhodobom časovom horizonte rovnako ako iné zákony, ktoré upravujú podobné práva, napr. o jazykoch nielen menšín, ale aj o štátnom jazyku, o občianstve, sú citlivé témy a môžu mať vplyv na celkovú stabilitu nášho štátu.
Z doterajších vystúpení politikov nielen k tomuto zákonu, ale aj predtým som si všimla, že najčastejšie slovenskí politici posúvajú tieto veci do takej polohy, ako keby, ak priznáme určité práva menšinám, sme tým zároveň uberali právo väčšinovému národu. A často to stavajú do roviny, že ak menšine priznáme alebo rozšírime nejaké právo, tak tým ohrozíme stabilitu a bezpečnosť nášho štátu. Dokonca niektorí to považujú za také nebezpečné, že spomínajú v tejto súvislosti napr. autonómiu. Dávajú poskytnutie práva národnostnej menšine do akejsi úmery k právu väčšinového národa a do roviny, ako keby išlo o kolíziu práv. Ja takýto postoj odmietam. A myslím si, že je nesprávny, že to je nesprávne východisko. Myslím si, že ak by sme mali posudzovať právnu úpravu, či je vhodná a potrebná a účelná, tak by sme mali vychádzať z iného posúdenia. Naše posúdenie podľa mňa by malo vychádzať z odpovede na klasickú otázku, komu právna úprava prospeje, čiže v koho záujme by jej prijatie bolo. Ja som si preto položila takú otázku napr., či z hľadiska vnútornej sily nášho štátu by bolo dobré, aby sme takúto právnu úpravu prijali a aby sme rozšírili práva menšiny. V histórii sa opakovane potvrdzuje, že ak sa štát skladá z dvoch alebo viacerých národov alebo z národa a národností a nemá dobre usporiadané vnútorne tieto vzťahy, tak skôr či neskôr v určitých historických situáciách bez ohľadu na to, či to je alebo nie je ekonomicky výhodné, sa takýto štát otriasa v základoch, spravidla sa aj rozpadne alebo sa minimálne zmenia jeho hranice. Preto odpoveď na otázku je, že pre každý štát je životne dôležité, aby si vzťahy s iným národom alebo s menšinami usporiadal čo najlepšie.
A teraz otázka, čo to je dobré usporiadanie vzťahov. Aj na to máme z histórie veľa odpovedí. História jasne dáva odpoveď na to, že nestačí, ak si ten väčšinový národ alebo silnejší národ myslí, že svojim menšinám alebo inému slabšiemu národu poskytol veľké práva. Často to označuje ako nadštandardné práva. To totiž vôbec nie je podstatné, čo si o tom myslí ten väčšinový národ. Pre bezpečnosť a stabilitu štátu a jeho vnútorných pomerov je rozhodujúce, vždy je to rozhodujúce, čo si o tom myslí ten slabší, ako sa tam cíti ten slabší a akým spôsobom ten slabší potom vníma toto svoje postavenie. Čiže ja opakujem, že pre stabilitu vnútorných vzťahov v každom štáte, nielen v Slovenskej republike, je podstatné, ako sa v tom štáte cíti buď ten slabší národ, alebo tá menšina. A, ešte raz, nie je vôbec dôležité, či si väčšinový národ myslí a má pocit, že menšina má nadštandardné práva. Takže moja odpoveď na to, či potrebujeme takúto právnu úpravu, ktorou rozšírime práva pre národnostné menšiny, v tejto chvíli ohľadne používania jej jazyka, ak odpoveď na otázku, či predkladaný zákon môže zvýšiť komfort života menšiny, či môže posilniť jej dôveru v náš štát a v orgány štátu, ak odpoveď na takúto otázku je kladná, tak potom je v najvyššom záujme Slovenskej republiky, aby sme takýto zákon prijali, pretože ním posilníme vnútornú stabilitu nášho štátu.
Ďalej, podľa môjho názoru je veľmi dôležité a podstatné pre Slovenskú republiku a pre každý iný štát, ktorý sa skladá z viacerých národov alebo má národnostné menšiny, aby sa vzťahy medzi väčšinovým národom a menšinami budovali korektne a aby boli vybudované tak, že budú mať medzi sebou vzájomnú dôveru. To sa dá vybudovať jedine tak, že obidve strany budú pristupovať k týmto vzťahom na základe zásady bona fidae, teda dobrej viery, dobrého úmyslu a dobrej vôle. Ja si myslím, že ak si menšina v nejakom štáte uplatňuje svoje práva verejne prostredníctvom svojich politických zástupcov, ktorí sa zúčastňujú riadnej politickej súťaže, tak je to veľký prejav, po prvé, dôvery menšiny k tomu štátu, po druhé, lojality tejto menšiny k štátu. A, po tretie, je to dobrá vizitka toho štátu, pretože nemusia skrývať svoje pocity a svoje potreby. Skrývanie tých pocitov a potrieb naozaj je veľmi nebezpečné. Ja som preto rada, že naše menšiny si môžu takýmto spôsobom uplatňovať svoje práva. Myslím si, že to je aj dobrá vizitka Slovenskej republiky.
Ak si položím otázku, či táto konkrétna právna úprava, ktorú tu teraz máme, a podotýkam, že je len v prvom čítaní, v druhom čítaní sa ešte môže zmeniť jej obsah na základe pozmeňujúcich návrhov, ak sa na nich zhodneme, vzbudí dôveru menšiny v náš štát a v jeho orgány, a tým aj dôveru k nám, väčšinovému národu, tak potom opäť je to len ďalší dôvod na to, aby sme túto právnu úpravu prijali.
Okrem toho ak rozmýšľam nad tým, či máme túto právnu úpravu posunúť do druhého čítania, a chcela by som za ňu hlasovať, tak som zvažovala aj iné okolnosti právnej úpravy, to znamená, v akej sa súčasne nachádzame etape vývoja. A musím konštatovať, že v súčasnosti sa mnohí občania Slovenskej republiky ocitajú vo veľmi ťažkých životných situáciách, pretože prežívame ekonomickú krízu, vláda robí naozaj, ja by som to nenazvala len nepopulárne opatrenia, ale aj tvrdé opatrenia, ktoré dopadajú na ľudí. A preto moja otázka aj v súvislosti s týmto zákonom je: Ak sa veľa ľuďom žije ťažko v ekonomickej oblasti a ak my máme v rukách zákon, ktorý časti týchto našich občanov môže v niektorom aspekte ich života ich život uľahčiť, tak aký je racionálny dôvod, aby sme im nevyšli v ústrety a neuľahčili im život? Nevidím proste na to žiadny racionálny argument, prečo im neuľahčiť život, napr. v administratívnom vybavovaní.
No a potom, veľkým otáznikom je aj rómska menšina, ktorú máme v Slovenskej republike. Je to obrovský problém. To, myslím si, cítime všetci. A vieme o ňom. A vieme aj to, že si s tým nevieme poradiť alebo nám to ide veľmi ťažko v tejto oblasti. Tak sa pýtam: Ak tento zákon rozširuje možnosti pre obce a štátne orgány, aby si vytvorili podmienky na to, aby mohli s touto komunitou komunikovať v jej jazyku, teda aby lepšie rozumela, tak potom prečo by sme im nemohli vytvoriť takýto priestor? Jednak časť tých Rómov, ktorí sú vzdelanejší, by sme mohli pracovne využiť v rámci týchto služieb, budú lepšie rozumieť fungovaniu štátu, a, po druhé, aspoň otvoríme potenciál štátu aj samosprávy, aby na rómsku komunitu možno mohli vplývať, lebo si myslím, že sa nám to nedarí. Takže myslím si, že aj v tomto smere tento zákon môže priniesť pozitíva.
No ak prihliadnem na všetky tieto veci, ak si odpoviem na všetky tieto otázky, tak potom si myslím, že v záujme poslancov Slovenskej republiky je, aby posunuli tento zákon do druhého čítania a aby sme sa skôr snažili, ak máme nejaký problém s niektorými ustanoveniami vylepšiť jeho znenie. A som presvedčená o tom, že tento zákon môže iba prospieť k tomu, že sa posilní vnútorná stabilita nášho štátu a že, ak sa posilní vnútorná stabilita a vzťahy v našom štáte, tak je to najlepšou odpoveďou aj na politiku iných štátov, ktorá sa nám môže javiť z ich strany ako expanzívna. Ďakujem.

Vážená pani poslankyňa, neviem, o akej stabilite alebo resp. nestabilite ste hovorili, pretože ak je tu nejaká nestabilita, a vy ste to aj vo svojom vystúpení potvrdili, ťažké dopady, ktoré tu vaša koalícia prijíma na občanov, tvrdé opatrenia, tak tuto je možno nestabilita sociálna. Ale ukážte mi, prosím vás, aká je nestabilita z hľadiska používania všetkých tých právnych pravidiel, ktoré dnes upravujú používanie jazyka národnostných menšín, všetkých pravidiel z hľadiska medzinárodného tu na Slovensku. Sú tu nejaké nepokoje? Sú tu nejaké zhromaždenia ľudí, ktorí potrebujú si uplatniť svoje právo na použitie národného jazyka, svojho rodného? Ja o ničom takom neviem. Tento zákon je prosto zbytočný.
Vy ste hovorili, že ak to prejde do druhého čítania, tak môžeme niečo zmeniť. Hovorte za seba. Nám je jasné, že tento zákon je absolútne zbytočný. A mohli ste povedať, čo tam teda vy chcete v tom druhom čítaní zmeniť. Poďte radšej riešiť situáciu ľudí, riešiť to, čo bolo potrebné riešiť, keď sme predkladali napr. zákon o zdanení bánk, aby naozaj to nedopadalo na ľudí, to, čo prijímate, ale nevyberajte, prosím vás, niečo podružné, ako je napr. používanie kvóra pre národnostné menšiny.
Dnes sa hovorí o tom, keď bude spočítavanie ľudu, že keď náhodou klesne tá hranica počtu obyvateľov pod 18 %, že nemajú právo to používať. No tak potom otvorene povedzte, že treba dať 0 %, lebo pri tom ďalšom sčítaní, ktoré bude, klesne to ešte nižšie. (Potlesk.) No tak potom už načo sa budeme k tomu vracať. Urobme to teraz a je to jasné.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pani poslankyňa, počúval som pozorne. A zo začiatku som nevedel, či ste za návrh alebo proti nemu. Pomiešali ste ekonomiku s politikou. A až keď ste povedali, že štát sa rozpadne, ak nemá vysporiadané vzťahy s menšinami, tak som sa zhrozil.
A druhá, veľmi zaujímavá myšlienka bola tá, keď ste začali hovoriť o Cigánoch. Viete, ja si myslím, že keď aj my všetci tu budeme hovoriť po cigánsky, tak situácia, čo sa týka tohto etnika, sa nezmení. Tam treba robiť niečo celkom iné, dať im robotu, aby nemohli hovoriť o tom, že si nemajú kde zarobiť. Ďakujem.

Pani poslankyňa, možno to, čo ste hovorili, ste mysleli dobre. Ale ak ste to mysleli vážne, tak ste úplne naivná. Bagatelizovať vyjadrenia alebo možnosť autonómie maďarskej menšiny, tak to je úplná neznalosť, pretože stačí si to pozrieť a vy máte na to možnosť, keď si požiadate od vášho predsedu, ministra zahraničných vecí, nech vám dá nahliadnuť do telegramov, ktoré prichádzajú v reči otvorenej od našich ambasád v okolitých štátoch Maďarskej republiky a priamo v Maďarsku, uvidíte, že v Maďarsku sa na vysokej úrovni celkom seriózne uvažuje o možnosti získania autonómie ich menšín v okolitých štátoch. Niekde je tento proces ďalej, niekde je tento proces ešte len v začiatkoch, ale na týchto rokovaniach sa zúčastňujú vysokí predstavitelia maďarskej vlády. Takže nebagatelizujte túto možnosť, lebo je celkom vážna, celkom reálna. Za slovenskú stranu alebo za slovenských Maďarov sa týchto rokovaní veľmi intenzívne zúčastňuje Strana maďarskej koalície. A tento zákon, ktorý predkladá predstaviteľ strany Most – Híd do parlamentu, tak má len nejakým spôsobom zabrániť získavaniu bodov Strany maďarskej koalície na južnom Slovensku a ukázať, že aj Most sa bije o slovenských Maďarov.
Pani poslankyňa, krásne ste povedali jednu vetu, že tento zákon rozširuje možnosti obciam vytvoriť lepšie podmienky menšinám. No tak to ste naozaj veľmi pekne povedali, teraz s veľkou dávkou eufemizmu, lebo to sa nerozširujú možnosti, ale stanovujú sa povinnosti, ktoré budú znamenať vážne finančné náklady, a významne sa tým obmedzuje právomoc samospráv, pretože budú musieť napr. prijímať úradníkov, ktorí budú ovládať reč menšiny a tak ďalej a tak ďalej.

Ďakujem. Pani poslankyňa, prepáčte za výraz, ale vy ste vedľa ako tá jedľa, vy mnohým občanom nieže život neuľahčíte týmto zákonom, vy mnohým občanom život sťažíte, od tých občanov Slovenskej republiky zamestnaných v zdravotníckych a sociálnych zariadeniach a na úradoch, ktorí neovládajú jazyk menšiny, cez podnikateľov až po starostov v obciach s neprispôsobivým obyvateľstvom, ak mám byť teda politicky korektný. Ale vy ste aj typickým príkladom prístupu SDKÚ k jazykovým právam. Ak sa rokuje a debatuje o práve na informácie v štátnom jazyku, tak mlčíte alebo ste proti tomu bez ohľadu na to, či už tomu rozumiete alebo nie, ak sa jedná o práva jazykových menšín, tak ste za ne bez ohľadu na to, či už tomu rozumiete alebo nie. Takže tak, pani poslankyňa.

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa, vy ste tak emotívne s citom hovorili o podpore menšiny, o podpore slabšiemu, aby sa slabší cítil lepšie, uľahčiť život. Ale ja sa chcem opýtať: Ak bude teraz po novom názov obce uverejnený na železničnej stanici v maďarskom jazyku, to uľahčí život? Ak toto bude na autobusovej stanici, ak bude na letisku, dokonca v prístave, tak toto uľahčí život? Nie je za tým, pani poslankyňa, niečo iné? Skúste trošku porozmýšľať a zamyslite sa, aby ste pochopili, o čo vlastne ide.
A, po druhé. A to sa pýtam aj pána podpredsedu vlády, pokiaľ teda sa ho môžem opýtať: Aké sú to vlastne tie názvy, ktoré budú na tej železničnej stanici a v tom prístave uverejnené? Uvedomujete si, že meníte súčasný stav, súčasnú legislatívu, ktorá hovorí, to nesmú byť tie názvy, ktoré boli ešte v 19. storočí počas maďarizácie vymyslené, alebo počas obdobia druhej svetovej vojny, kedy boli južné územia priradené k Maďarsku, že tieto názvy nesmú byť uverejnené? A vy teraz, neviem, či nevedomky alebo vedomky umožňujete, že aj také, nazvali ste to vžité, názvy pomaďarčené budú teraz visieť na železničných staniciach.
Takže, pani poslankyňa, skôr by som odporúčal, choďte sa tam pozrieť a skúste tak nejako sa zamyslieť, o čo vlastne týmto zákonom ide, na rozdiel od toho, čo ste spomenuli. Ďakujem.

Pani poslankyňa Dubovcová, zdieľam váš názor, že uplatňovanie a rešpektovanie práv príslušníkov národnostných menšín v žiadnom prípade nie je v rozpore so záujmami či právami príslušníkov väčšinového národa. Ak tam niekto ten rozpor vnáša, robí tak umelo, robí tak účelovo, robí tak preto, aby vyvolával konfrontáciu, aby hral s maďarskou kartou.
Súhlasím s tým, že vzťahy medzi väčšinou a menšinami sa majú budovať korektne a že korektná politika väčšiny voči menšinám je najlepšou odpoveďou. Aj voči konfrontačnej politike, ktorá sa presadzuje v susednom štáte, nie je dobrou odpoveďou konfrontácia, a už vôbec nie konfrontácia voči vlastným občanom. Tuto sa tiež prejavuje rozdielny prístup, na jednej strane občiansky prístup, ktorý berie do úvahy práva vlastných občanov a nerobí z vlastných občanov rukojemníkov v nejakom zápase s vládou inej krajiny, na druhej strane konfrontácia, konfrontácia vnútri krajiny proti príslušníkom menšín, konfrontácia cezhraničná.
Som rád, že ste poukázali na to, že sme v prvom čítaní. A v prvom čítaní sa máme zaoberať tým, či sa tým zákonom vôbec budeme zaoberať, budeme o ňom rokovať. To, akú bude mať definitívnu podobu, ak ho posunieme do druhého čítania, závisí práve od druhého čítania. Je možné v tom zákone robiť zmeny, ale keď budeme hlasovať o tomto zákone, tak budeme hlasovať vôbec o tom, či si myslíme, že takýto zákon má alebo nemá byť prerokovaný a schválený. Ďakujem.

Pani poslankyňa, tento predmetný návrh zákona zasahuje do trinástich zákonov a medzi nimi aj do zákona o štátnom jazyku. A zoslabuje postavenie štátneho jazyka na území Slovenskej republiky. Samozrejme, predkladateľ to bude hodnotiť úplne ináč, ale fakt je taký, že zoslabuje postavenie slovenského jazyka na území Slovenskej republiky, zvlášť na území etnicky zmiešanom.
Postavenie jazyka a zákona, ktorý je v súlade s medzinárodnými štandardmi, jeho ustanovenia sú zlučiteľné so záväzkami, ktoré Slovensko urobilo pri ratifikácii Európskej charty regionálnych a menšinových jazykov. To povedal Vysoký komisár OBSE vo svojom posudku po prijatí zákona o štátnom jazyku, myslím si, niekedy v júli 2009. Takže nechápem, prečo sa zoslabuje postavenie štátneho jazyka slovenského jazyka.
A nakoniec, viete, veci musíte chápať aj v súvislostiach, aj v súvislostiach v tom, čo sa deje za našimi južnými hranicami. A dokonca aj tu ústami konzula Maďarskej republiky sa hovorí, že tisícročný štát sa nikam neponáhľa alebo napr. že Slovensko možno nazvať kukučím vajcom.
Viete, takže treba si dávať na tie veci pozor a treba ich chápať aj trošku v súvislostiach.

Ďakujem pekne. Náš predseda pán Bugár keď vystupoval za klub, Most – Híd, používal často jedno slovíčko. A to bolo slovo nedôvera. A prvýkrát som počul vo vašom prejave, pani poslankyňa, dôveru voči národnostnej menšine. A ja ako člen takejto národnostnej menšiny, ako príslušník národnostnej menšiny si vysoko vážim ten váš postoj. Viete, ten zákon, ktorý tu máme na stole, nevznikal ľahko a vznikal po širokej diskusii s predstaviteľmi národnostných menšín na Slovensku. A my sme si vedeli predstaviť aj troška iný zákon, ale to, čo tu máme na stole, je kompromis. A veľmi dôležité je si uvedomiť jednu vec, že s tým kompromisom a s tým zákonom súhlasia aj predstavitelia týchto národnostných menšín. Ja si myslím, že v normálnej a vyspelej spoločnosti tento posledný argument by stačil na to, aby parlament s podporou úplnej väčšiny prijal takýto zákon. Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa, ja vám veľmi pekne ďakujem za vašu odvahu a statočnosť za vami prezentovaný názor, aj za to, že ste dali možno iný... (Hlasy v sále.)