18. schôdza

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, dovoľte, aby som v mene výboru predniesol ako spravodajca spravodajskú informáciu k vládnemu návrhu zákona o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom, ktorý máme pod tlačou 317. Návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady v 15-dňovej lehote, tak ako hovorí rokovací poriadok.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálno-právnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú zo zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle rokovacieho poriadku, že uvedený návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Ďalej navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet, výbor pre hospodárstvo, výstavbu a dopravu, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj a výbor pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre výstavbu, hospodárstvo a dopravu a súčasne odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prorokovali v druhom čítaní do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v prvom čítaní.
Pán podpredseda, otvorte rozpravu.

39.
Pekný, dobrý deň. Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády a minister, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, iste súhlasíte s mojím názorom, že bývanie je jednou z najzákladnejších ľudských potrieb, od ktorých sa odvíja dôstojnosť človeka ako ľudskej bytosti, a je nesporne základným predpokladom sociálneho začlenenia. Občania by mali mať preto právo na bývanie. Osobitne považujem ja za najdôležitejšie toto právo ustanoviť priamo v Ústave Slovenskej republiky ako integrálnu súčasť sociálnych práv. Jednotným interpretačným a aplikačným pravidlom ústavných zákonov a zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov je totižto ústava. Tento prístup k problematike bývania v končenom dôsledku zabráni zneužitiu práva v individuálnych prípadoch na úkor ochrany bývania ako verejného záujmu - však, pán podpredseda vlády, pán minister?
Z hľadiska medzinárodnoprávneho kontextu považujem za potrebné uviesť, že Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Slovenská republika ho prijala ešte v máji roku 1993, ustanovuje v čl. 11 právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho, pre jeho rodinu, zahŕňajúcu dostatočnú výživu, šatstvo a bývanie.
Vo všeobecnom výklade o práve na primerané bývanie Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktorý monitoruje, ako štáty plnia záväzky tohto paktu, uvádza, že toto právo zahŕňa právo všetkých ľudí na taký stupeň zabezpečenia právnej formy bývania, ktorý by im dával záruku právnej ochrany pred núteným vysťahovaním, obťažovaním a inými ohrozeniami. Pripomínam, že revidovaná Európska sociálna charta z roku 1996 ustanovuje v čl. 31 taktiež právo na bývanie.
Vo vyššie naznačených súvislostiach poukazujem na špecifickú situáciu nájomcov bytového fondu, na ktorý sa doposiaľ vzťahuje regulácia cien nájmu bytu a kde v postavení prenajímateľa nevystupuje verejný sektor. Ide predovšetkým o doposiaľ pretrvávajúce dôsledky prijatia reštitučných predpisov. Postoj nezainteresovanej verejnosti k tomuto riešeniu a k riešeniu tohto problému je, žiaľ, v mnohom spôsobený neznalosťou skutkových a právnych súvislostí a neochotou priblížiť sa a pochopiť problémy dotknutých osôb. Zásadný význam pre nájomcov tohto bytového fondu, ale aj jeho vlastníkov je novo upraviť právne vzťahy. Ide totiž o dlhodobo, nie na uspokojivej úrovni riešený spor stretu vlastníckych práv na strane jednej a verejného záujmu na ochrane bývania nájomcov na strane druhej.
Dlhodobo som presadzovala a presadzujem potreby ochrany práv a právom chránených záujmov nepochybne toho slabšieho v právnom vzťahu, ktorým je nájomca. A, samozrejme, tých nájomcov je aj podstatne viac ako tých vlastníkov. Mnohokrát som sa v styku s ľuďmi stretla s prejavmi zúfalstva, beznádeje takzvaných nechcených nájomcov, ktorí musia čeliť prejavom doslova šikany a týrania zo strany vlastníka, ktorý samozrejme, že chce docieliť vypratanie bytu, a to všetkými možnými prostriedkami, vrátane odpájania bytu od energií, tepla, vody, vykurovania, elektrickej energie, odstavovaním výťahov a podobne. Efektívnymi prostriedkami domov za účinnej ochrany zo strany nájomcov je takmer nemožné.
Považujem za potrebné dôsledne uplatňovať sociálny aspekt riešenia problému a potrebu právnej ochrany dobromyseľného nájmu dotknutých nájomcov a vytvorenie právnych podmienok pre kontinuitu a dostupnosť ich bývania. Je neprípustné, aby títo nájomcovia boli vnímaní ako obete prijatia reštitučných predpisov a ich dôsledkov. Ide totiž o práva nájomcov alebo ich právnych predchodcov bytu, ktoré vznikli ešte v bývalom vlastníckom režime, teda pred rokom 1989. A dotknutí vlastníci bytov, resp. domov ich do vlastníctva nadobudli už s ťarchou existujúcich a zákonom chránených nájomných vzťahov k nim. Po vydaní predmetných nehnuteľností oprávneným osobám podľa reštitučných predpisov ani pri ich prípadných následných prevodoch na iné osoby nebol právny vzťah k predmetným bytom zo strán dotknutých nájomcov časovo ohraničený a používali ochranu chráneného nájomcu bytu ustanovenú Občianskym zákonníkom. Takto v minulosti už vzniknuté právne vzťahy nemožno stotožňovať ani porovnávať s podmienkami a právnymi vzťahmi v oblasti bývania vzniknutými v trhovej ekonomike, ale je ich potrebné porovnávať s porovnávateľnými právnymi vzťahmi riešenými zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1992 Zb. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.
Zmenou vlastníckych pomerov prijatím reštitučných predpisov nájomcovia, ktorí získali právo nájmu bytu za rovnakých podmienok ako nájomcovia, na ktorých sa vzťahuje právny režim prevodu ich nájomných bytov podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, už nemali rovnaké práva, pokiaľ išlo o možnosť získať tento byt do vlastníctva, čo znamená zo strany dotknutých vnímanie veľkej nerovnosti medzi občanmi. Nájomcovia tohto bytového fondu boli vylúčení z práva nadobudnúť byty do svojho vlastníctva a vnímajú tak svoju diskrimináciu oproti nájomcom bytov, na ktoré sa vzťahuje právny režim zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a očakávajú zo strany štátu zmiernenie alebo odstránenie krivdy, ktorá im v tomto prípade bola spôsobená práve prijatím reštitučných predpisov.
Nájomcovia predmetného bytového fondu sú spravidla starší ľudia a ľudia, ktorí vzhľadom na faktickú nemožnosť inej alternatívy riešenia svojho bývania doposiaľ dokázali čeliť v mnohých prípadoch psychickému násiliu a útlaku vlastníkov. Ja len pripomeniem znovu odpájanie od energií, elektrickej energie, plynu, vykurovania, vody, ale aj nedostupnosť k výťahom a nemožnosť vlastne využívať tie byty, v ktorých bývajú, ale aj súdnym žalobám dotýkajúcim sa výpovede nájmu bytu iniciovaných vlastníkom v snahe docieliť vypratanie bytu.
Vysporiadanie sa s minulosťou, najmä dopadmi prijatia reštitučných predpisov a ich dôsledkov, transparentná a rýchla realizácia tohto procesu zabráni nevyhnutnosti čeliť žalobám dotknutých vlastníkov, ale aj dotknutých nájomcov na Európskom súde pre ľudské práva a s tým spojenému riziku vyplácania finančných náhrad zo strany štátneho rozpočtu.
Podpredseda vlády a minister dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja predkladá návrh zákona o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a zároveň predkladá i súvisiaci návrh zákona o poskytovaní dotácií na obstaranie náhradných nájomných bytov. To určite znamená ďalší posun v predmete veci. To v každom prípade s tým treba súhlasiť.
Napriek tomu však sa stotožňujem s názorom zástupcov dotknutých nájomcov združených v občianskom združení Právo na bývanie, že navrhovaná zákonná právna úprava nezabezpečuje dotknutým nájomcom právo voľby spôsobu riešenia zabezpečenia kontinuity ich bývania, o ktoré nie vlastným zavinením majú prísť. Akceptovateľnejšou voľbou pre poskytnutie bytovej náhrady s časovým horizontom v roku 2013 a 2017 je, predpokladám, že tento časový horizont pre niektoré mestá, resp. poviem konkrétne Staré Mesto-Bratislava, ktoré je najviac dotknuté týmto problémom, je vlastne nesplniteľný tento termín, ale je pre cca až 83 % nájomcov vyplatenie finančnej náhrady stanovený ako súčin úrovne trhovej ceny bytu a koeficientu 0,7, t. j. 70 % trhovej ceny bytu alebo jej náhrady, prijateľnejšie. V procese prípravy legislatívneho riešenia však bola, žiaľ, nedostatočná komunikácia práve s tými, ktorých sa táto zákonná úprava mala najviac dotýkať.
V tejto chvíli rezonuje vo mne myšlienka, že kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody. Môj príspevok uzatváram výzvou, prosím, hľadajme spôsoby v záujme nápravy dôsledkov krívd z minulosti, za ktoré nemôžu nájomcovia v reštituovaných nehnuteľnostiach, ale ani reštituenti.
Osobne sa obraciam na vás, pán podpredseda vlády a pán minister, spomeňte si, prosím, na váš osobný záujem riešiť vlastný bytový problém, kedy ste neváhali uprednostniť osobný záujem pred verejným záujmom, a to, o čom sa nehovorí vo vašom prípade, je potrebné možno rozmotať, hovorím o pradene, ktoré je, vlastne doteraz nie je definitívne rozmotané a ktoré v mnohých prípadoch poukazuje na to, že ste získali viacero bytov a boli vám pridelené a neváhali ste ich využiť a uprednostniť teda váš záujem pred verejným záujmom. Koľko to bolo bytov? Neviem. To pradeno by ste mohli rozmotať skutočne iba vy, pán minister. Pretože podľa dostupných dokladov to vychádzalo 4 až 6 bytov, ale neviem to ja skutočne povedať a nie som ani nemám dostatok priestoru, ale nemám ani záujem rozmotať toto pradeno.
A preto vás chcem poprosiť, pán podpredseda vlády, vy viete veľmi dobre, že právo na bývanie a vôbec bývať je veľmi dôležitou základnou otázkou a základným sociálnym právom. Vypočujte si, prosím, tých, máme dostatok priestoru, času na úpravu vami prekladaných právnych predpisov, aby sme si vypočuli aj dotknutých nájomcov, nechcených nájomcov reštituovaných objektov, upravme podľa ich hlasu a ich pripomienok návrh zákona a urobme konečne po koľkátich rokoch, poviem skoro po 20 rokoch, zadosť a riešme tú situáciu.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Pani kolegyňa Tomanová, ďakujem vám za vaše vystúpenie, v ktorom ste naozaj veľmi, veľmi hutne zhrnuli situáciu. Mňa na jednej strane prekvapuje, že s týmto návrhom zákona prichádza pán minister Figeľ, ktorý sa tvári ako najväčší priateľ ľudí v nájomných bytoch, ktoré majú obrovské problémy, a na druhej strane on nemal žiaden problém nechať si od svojich straníckych kolegov a kamarátov v Starom Meste prideliť veľkometrážny byt v srdci Bratislavy na Grösslingovej ulici, ktorý má vyše 100 metrov štvorcových, za smiešnych 54 390 korún.
Takže naozaj zdá sa mi to trošku také nespravodlivé, zdá sa mi to, poviem to úprimne, veľmi, veľmi falošné. A netrpezlivo čakám na splnenie prísľubu pána ministra z októbra minulého roku, že tento byt venuje na charitatívne účely, neviem, možno pánu Kolníkovi.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som mala otázku na pani bývalú ministerku. Čo urobila vláda, vaša vláda, aby vyriešila tento problém, ktorý hovoríte, že už sa ťahá dlhé roky a je tam množstvo nespravodlivosti?
A jednu poznámku. Viete, vy hovoríte o sociálnom cítení a ten aj prejav bol veľmi precítený. Ja by som len chcela sa vrátiť možno k sociálnym podnikom, že či tiež ste mali na zreteli tieto veci, keď ste zadávali tie projekty a keď ste ich realizovali tak, ako ste realizovali.
Ďakujem.

Ďakujem. Bol to taký zaujímavý prejav, ale, samozrejme, rozhodujúcim fenoménom je to, že celé je to postavené na minulosti, ktorá bola nespravodlivá predovšetkým pre tých, ktorí tie byty vlastnili. Ergo tie byty im niekto ukradol a vôbec ho nezaujímalo, čo tí vlastníci si o tom myslia. Dvadsaťdva rokov po zmene režimu, prakticky 22 rokov, je dosť dlhá doba na to, aby si tí vlastníci alebo, pardon, nájomcovia, ktorí v tých bytoch bývajú, uvedomili, že to, čo obývajú, patrí niekomu inému. Jednoducho tá miera uvedomenia si tej podstaty je alebo, respektíve bola a asi aj je veľmi nízka, a práve preto sa cítia teraz dotknutí, že niekto to chce dať až po 22 rokoch do poriadku.
Ja si osobne myslím, že keď už sa na to pozrieme z hľadiska tých vlastníkov, tých, ktorí častokrát na tie nehnuteľnosti celé desiatky rokov pracovali, aby ich mali, tak tá situácia vyzerá, samozrejme, úplne ináč.
Tá regulácia, ktorá doteraz bola, bola práve, si myslím, príliš taká benevolentná voči tým, ktorí tie byty obývajú. Všetci tí, ktorí dneska chcú nadobudnúť byt, musia platiť normálne, štandardné peniaze na to, aby mohli normálne a slušne bývať. Tisíce, desiatky, státisíce ľudí si riešili bývanie vlastnými prostriedkami aj v minulom režime. Tisíce si to urobili teraz a ja si myslím, že nie je vôbec problém, aby to robili aj ďalší. Takže tá komunistická minulosť a to dedičstvo, ktoré stále nás nejakým spôsobom doháňa alebo, dá sa povedať, nás obmedzuje, je, bohužiaľ, to, čo častokrát aj nie neprávom tých ľudí vedie k tomu, že oni majú pocit, že sú ukrivdení, hoci je to presne naopak.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Chcel by som potvrdiť slová pani bývalej ministerky Tomanovej, a keďže som bol podpredseda vlády, som mal povinnosť a úlohu koordinovať túto záležitosť, aby sme na jednej strane neukrivdili vlastníkom a na druhej strane ale neukrivdili ani tým konkrétnym občanom, ktorí by mali mať právo na bývanie a sú skutočne v zložitej sociálnej situácii, sú to väčšinou prestarlí občania a podobne. Boli to veľké diskusie, nakoniec sme sa zhodli s viacerými ministrami, že sme tento termín predĺžili.
A znovu opakujem, pán podpredseda vlády aj pán minister, treba k tomu pristupovať empaticky, pretože dnešní vlastníci, veľká časť tých dnešných vlastníkov nie je pôvodných reštituentov. To sú ľudia, ktorí často podvodne, a ja môžem povedať miesta na Štefánikovej ulici, podvodne "obabrali" pôvodných vlastníkov a získali tieto, toto vlastníctvo. Čiže niekedy aj toto treba zhodnotiť, i keď je to veľmi ťažké a náročné, ale si myslím, že sú to často mnohí z nich bytoví "žraloci".
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ďakujem pekne za vystúpenie, pani Tomanová. Možno ste vo svojom vystúpení mohli požiadať pána Figeľa ako podpredsedu, prvého podpredsedu vlády, člena koalície, ktorá je schopná predložiť a schváliť si v parlamente hocičo, aby uložili tým, ktorí zvláštnym spôsobom získali veľmi lacno byty v tomto meste, a verte, že ako bývalý komunálny politik viem, o čom hovorím, a mohol by som vám povedať zopár mien a adries, aby títo, ktorí takýmto spôsobom tie byty získali, ich vrátili a dali to týmto reštituentom. A problém by bol vyriešený. Skúste to urobiť. Skúste sa zamyslieť nad tým, aké byty v lukratívnych častiach mesta ste pozískavali takýmto zvláštnym spôsobom, a prejavte úctu k tým, ktorí teraz majú tie problémy, a vyriešte to takto. Veď máte dosť hlasov, predložte, schváľte a bude po probléme. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne za všetko, čo tu odznelo, a budem reagovať na pani Žitňanskú dvomi vetami. Musím povedať, že vláda Slovenskej republiky pod vedením pána predsedu Fica uznesením č. 640 zo 16. septembra 2009 schválila Návrh koncepcie spôsobu usporiadania vzťahov súkromných vlastníkov bytových domov a nájomcov bytov dotknutých dereguláciou cien nájmu bytov. A ja sa veľmi teším, že pán podpredseda vlády a pán minister nadviazal na túto koncepciu a v súlade so stanoveným termínom, aj keď trochu neskôr síce, ale pripravil dva zákony, ktoré vlastne plne korešpondujú s koncepciou, ktorú sme nastavili. Ja znovu hovorím, je tu možnosť upraviť niektoré veci tak, aby bol vypočutý hlas tých, ktorí sú touto krivdou dotknutí.
Pán Jurčík, ja by som vám odporúčala skutočne naštudovať si všetky tieto práva a celý tento problém a potom môžete hovoriť o tom. A nikdy nie je možné prijímať právne predpisy, ktoré by poškodzovali iných občanov alebo ktoré by spôsobili krivdu a diskrimináciu - a to v tomto prípade je.
Ale nedá mi jednu vec. Vytiahli ste tu sociálne podniky. Sociálne podniky boli jednoznačne určené a peniaze išli pre ľudí, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní. Nie rok, dva, päť, desať, pätnásť rokov, ktorí nikdy nepracovali, a peniaze boli určené pre týchto ľudí. Nikto nehovoríte o tom, že tu funguje takmer 70 sociálnych podnikov, ktoré zamestnávajú takýchto ľudí, ktorých odmietli zamestnať súkromné fyzické osoby, pretože nespĺňali kvalifikačné predpoklady a nespĺňali ani zručnosti, ktoré zamestnávatelia potrebujú. Kto iný ako štát to mal riešiť?
A prosím, nespájajte sociálne podniky, kde peniaze išli pre ľudí. Tam, kde som zistila pochybenie, okamžite som dávala kontroly. Vy ste nezistili jediné zistenie, všetky, ktoré boli propagované investigatívnou novinárkou pani... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda vlády, vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, kolegovia, ak niekto hovorí, že pozná situáciu ľudí, ktorí sú postihnutí krivdou, ktorá nastala ako súčasť jedného reťazca krívd, kde na začiatku bolo vyvlastňovanie, ale na konci je dnešná situácia, keď mnohí dôchodcovia žijú v nedôstojných podmienkach, kde sú psychicky týraní, dá sa povedať, vlastníkmi, tak teda dovolím si povedať, že túto situáciu poznám naozaj veľmi dôverne. Poznám ju dôverne a osobne z príbehov ľudí, ktorí si podávajú dvere v mojej kancelárii. Práve dnes, kým som odchádzala do parlamentu, jedna takáto rodina zo Šancovej riešila problém, kde vlastník bytu sa im vyhráža fyzickou likvidáciou, odpája ich od elektriny, ich starú matku okolo 90-ročnú terorizuje duševne a tak ďalej. Čiže naozaj je to problém, ktorý tu existuje.
Ten problém tu existuje a pretrváva strašne dlho a ja by som týmto oslovila aj moju predrečníčku a jej kolegov, pretrváva tu aj preto, lebo nebola vôľa riešiť ho. Keby pred dvadsiatimi rokmi, a to je teraz aj na margo ostatných predchádzajúcich vlád, sa bolo pristúpilo k postupnému zvyšovaniu nájomného v takýchto bytoch, bolo by to podstatne bezbolestnejšie. Dnes sme už mohli existovať v normálnom svete trhových nájmov a malo by to určite, bolo by to malo určite pozitívny vplyv aj na celkový trh s nájomným bývaním na Slovensku, ktorý je veľmi vychýlený a kde teda výška nájomného, trhového nájomného je zarážajúca a nenormálna práve preto, že tuná vysoko dopyt prevažuje nad ponukou. Takže myslím si, že tie deformácie sa stali v minulosti a dnes je tu snaha nejakým spôsobom ich riešiť.
Ja oceňujem, že v tomto návrhu zákona veľmi, podľa mojej mienky, spravodlivo zákonodarca rieši výpočet kompenzácie alebo proste výšku náhrady, ktorá prináleží tým-ktorým nájomníkom. Je tam veľmi jasný vzorec podľa veľkosti rodiny a zohľadňuje sa tam aj súčasná majetková a bytová situácia vo vzťahu k vlastníctvu iných bytov a tak ďalej. Myslím si, že tento princíp je veľmi dobrý, pretože neumožňuje špekulácie, na ktoré, naozaj treba povedať, niektorí boli pripravení. Špekulácie v tom zmysle, že ak niekto má dvestometrový byt, očakával, že dostane finančnú náhradu adekvátnu veľkosti bytu a nie adekvátnu jeho potrebám. Myslím si, že tu by naozaj asi vznikla ďalšia nespravodlivosť, a to navrhovala vlastne aj pani kolegyňa predtým, takéto výpočty, ktoré by vlastne reflektovali skôr nie na potreby tej domácnosti, ale na to, čo jej kedysi bolo pridelené.
No, jeden problém ale vidím a ten problém je veľký, je ich dokonca niekoľko, ale dá sa zhrnúť pod to, že obávam sa, že keby sme pristúpili iba na takéto riešenie, tak do reťazca krívd, o ktorom som hovorila, kde na začiatku boli vlastníci, ale potom aj nájomníci, ktorí naozaj boli ukrivdení, pretože vo vedľajšom dome ľudia za úplne rovnakých podmienok, ktorí dostali presne rovnako pridelené byty, mali možnosť odkúpiť si ich do vlastníctva podľa zákona č. 182, kým títo nemali. Takže do reťazca týchto krívd by pribudli obce. Dôsledky, ktoré by toto malo pre obce a, samozrejme, predovšetkým pre Bratislavu, pokiaľ by štatút náhodou neurčil inak a v tom prípade by to bolo predovšetkým pre mestskú časť, ktorú reprezentujem, teda pre Staré Mesto Bratislavy, tie dôsledky sú mnohonásobné.
Na jednej strane pribudne obci povinnosť evidovať žiadateľov o takéto náhradné byty, zisťovať vlastne oprávnenosť týchto žiadostí, to znamená zisťovať ich bytovú a majetkovú situáciu, ich situáciu, ako aj všetkých posudzovaných osôb. To samo osebe zakladá personálne nároky na administratívu.
Ďalej je tu povinnosť, v prípade, že obec nebude schopná poskytnúť náhradnú, teda náhradné bývanie, bytovú náhradu, platiť polovicu nájmu až do obdobia, kým takúto náhradu tomu žiadateľovi neposkytne. To si myslím, že je naozaj príliš silné. Pokiaľ však takúto náhradu obec bude schopná poskytnúť za okolností, ktoré definuje nasledujúci zákon, bude musieť hradiť tomu nájomníkovi náhrady na sťahovanie. To si myslím, že naozaj, teda náklady na sťahovanie, to si myslím, že skutočne nie je dôvod, aby toto riešila obec.
Ďalej v bytoch, ktoré takýmto spôsobom obec získa - či už kúpou, alebo výstavbou - ako náhradné, bude ďalej platiť regulované nájomné. Tým sa podľa mňa obec dostane v podstate do situácie dnešných vlastníkov, ktorí tiež vlastne nútene musia rešpektovať regulované nájomné. Na jednej strane to regulované nájomné by určite bolo vyššie, pretože by išlo s veľkou pravdepodobnosťou o, teda muselo by ísť o byty, ktoré majú iné obstarávacie náklady, a tým pádom dnešné regulované nájomné by bolo podstatne vyššie, ako platia nájomníci vo svojich terajších bytoch, čo už samo osebe otvára otázku, prečo teda radšej nehľadáme možnosti, aby mohli ostať vo svojich bytoch a platiť za ne vyššie nájomné. Samozrejme, je to možné tam tým navyšovaním, ale prečo teda nejdeme najmä touto cestou.
Pokiaľ ale teda obec bude zaviazaná, tak ako to teraz zákon hovorí, riešiť tento problém, bude na ňu kladený ďalší nárok, pokiaľ ide o nákupy, resp. výstavbu týchto bytov, čo naozaj chce zriadiť jednu osobitnú kanceláriu. Samozrejme, nehovorím o tom, že ďalšia administratívna náročnosť bude súvisieť s vybavovaním dotácií.
Hovoríme predovšetkým o Bratislave, ktorej sa to týka najviac. V Bratislave sú desaťtisíce prázdnych bytov, v Starom Meste je, myslím, okolo 6 800 prázdnych bytov, ďalšie prázdne byty vzniknú uprázdnením týchto bytov, o ktorých hovoríme, teda o týchto reštituovaných alebo privatizovaných bytoch. Už tu vidím istú nelogičnosť(nelogickosť), preto apelujem na to, aby sme hľadali také riešenie, ktoré umožní využiť tieto existujúce byty, umožní prispieť súčasným nájomníkom na to, aby si mohli buď ostať v svojich bytoch bývať, alebo zakúpiť za tieto prostriedky také byty, ktoré existujú, ale ktoré nespĺňajú kritériá, ktoré tento zákon ukladá tak, aby ich obec mohla kúpiť za tieto prostriedky. Jasné, že tu sú isté iné kritériá, ktoré sú, alebo isté štandardy, ktoré nie sú bežné pre tie byty, ktoré sú dnes dostupné ako nájomné.
Takže chcem sa dopracovať k návrhu riešenia. Ak som začala hovoriť o tom, že tento zákon veľmi jasne umožňuje vypočítať, čo komu patrí z hľadiska bytovej náhrady, umožňuje to tak veľmi jasne, že tento výpočet je možné vyjadriť aj finančne. To znamená, že na základe, teda myslím tohto druhého zákona, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou, je možné povedať koľko, akú hodnotu ako protináhradu, ako náhradu chceme tej-ktorej domácnosti poskytnúť. A od toho je už len krok k tomu, aby sme našli cestu, ako mu túto hodnotu alebo ako tej domácnosti túto hodnotu poskytnúť formou finančnej náhrady. Samozrejme, nie je možné fyzickej osobe takúto úhradu bezprostredne nejako transferovať zo strany štátu. Cesta podľa mňa vedie cez istú špeciálnu dávku, tak ako máme dávky pre iné ukrivdené sociálne skupiny.
Ministerstvo práce a sociálnych veci má medzi svojimi úlohami novelizovať zákon o príspevku na bývanie. Ja by som veľmi chcela apelovať na ministerstvo predkladajúce tento návrh a na pána ministra osobne, aby sme využili čas do druhého čítania na hľadanie takej alternatívy, v ktorej by sa zohľadnila možnosť práve prostredníctvom zákona o príspevku na bývanie vyriešiť aj alternatívu finančnej kompenzácie pre nájomníkov privatizovaných a reštituovaných bytov. Zásadným spôsobom by to uľahčilo obciam, vlastne by to aj zreálnilo toto riešenie, pretože v takejto podobne, pokiaľ skutočne využijú nájomníci možnosť tohto zákona, to bude obrovský nápor a prakticky neriešiteľné. Na druhej strane by to umožnilo vlastne to, o čom táto vláda hovorí ako o svojom hlavnom hodnotovom princípe, dať ľuďom slobodnú voľbu, ako naložia s touto príležitosťou, ako naložia s tým, čo im štát poskytne. To znamená, dať im slobodnú voľbu, či si za to budú platiť zvýšené nájomné, alebo si prispejú na kúpu iného bytu v trhovom prostredí, alebo budú túto situáciu riešiť akokoľvek iným spôsobom.
Takže myslím si, že netreba teraz už rozmotávať, kto je na vine, kto mal čo robiť dvadsať rokov, či tí nájomníci mali byť na to pripravení. Nemohli. Preboha, veď keď niekto 70-ročný v roku 1990 sa dostal do takejto situácie, dneska majú tí ľudia 90 rokov. Oni si svoju bytovú situáciu kedysi riešili presne rovnako ako ich susedia, ako ich kolegovia, akurát sa ocitli v takomto nešťastnom položení. Takže netreba tuná naozaj vyťahovať, kto, čo mal robiť, ale treba hľadať také riešenie, ktoré bude reálne, ktoré konečne pomôže uzavrieť túto kapitolu a ktoré nevtiahne do tohto kolotoča ukrivdených aj obce.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená pani kolegyňa, no vôbec vám nezávidím tú situáciu, do ktorej ste sa dostali vy ako nová starostka obce. Ale, žiaľ, obec zapríčinila ten stav, o ktorom som hovoril aj v predchádzajúcom, že ste rôznym spôsobom a lacno pridelili drahé byty rôznym ľuďom, ktorí si to nezaslúžili, a teraz jednoducho musíte znášať dôsledky tohto rozhodnutia vašich predchodcov. Nedá sa nič robiť. Budete musieť znášať všetky dôsledky, ktoré budú súvisieť s vyriešením tohto problému.
Jedine, ak by naozaj pán minister pripravil a predložil taký zákon, o ktorom som hovoril, že aby tie byty, ktoré takýmto spôsobom získali možno na Poštovej, možno v okolí magistrátu, možno nad Salvatorom a kde-kade po meste, veľké, krásne, drahé byty vrátili a dali tam do týchto ľudí, ktorí by si možno na sklonku svojho života zaslúžili slušne bývať a slušne dožiť svoj život.
Ďakujem pekne.