18. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, dajte hlasovať o návrhu uznesenia, tak ako ste ho za mňa prečítali. Ďakujem pekne.

Hlasujeme, páni poslanci, o návrhu uznesenia, ktorý máte v písomnej podobe predložený aj v laviciach, ktorý vám bol v čas doručený.
(Hlasovanie.) 144 poslancov prítomných, 138 hlasovalo za návrh, 6 sa zdržalo.

Návrh uznesenia Národná rada schválila.

Panie poslankyne, páni poslanci, tým sme odhlasovali všetky doteraz prerokované body programu 18. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Teraz prerušujem rokovanie na 5 minút, po prerušení rokovania budeme pokračovať v rozprave o

vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení zákona č. 318/2009 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

Ďalší písomne prihlásený do rozpravy je pán poslanec Zajac. (Ruch v sále.)
Vyhlasujem päťminútovú prestávku.

(Krátka prestávka.)

(Po prestávke.)

Panie poslankyne, páni poslanci, skôr ako pristúpime k rokovaniu, poprosím pána podpredsedu vlády Chmela, aby zaujal svoje miesto pre navrhovateľov, pána poslanca Dostála, aby zaujal miesto pre spravodajcu. Poprosím obidvoch, aby sa sústredili na rozpravu, pozorne počúvali názory a výhrady poslancov k návrhu zákona, pán podpredseda vlády, ktorý ste predložili.
A udeľujem teraz slovo pánovi poslancovi Zajacovi, ktorý je prihlásený ako ďalší rečník písomne k prerokovávanému vládnemu návrhu zákona. Pán poslanec Zajac, nech sa páči, máte slovo. (Ruch v sále.) Pán poslanec Číž, pán poslanec Glenda, poprosím vás o kľud.
Pán poslanec Zajac, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, keď uvádzal podpredseda vlády Rudolf Chmel v Národnej rade vládny návrh novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín, odvolal sa aj na slová klasika modernej slovenskej histórie Daniela Rapanta z roku 1968: „Otázku úradnej (nie štátnej) reči vo vzťahu k národnostným menšinám by som konečne navrhoval riešiť čo najliberálnejšie, bez zbytočných (ale z oboch strán) prestížnických tendencií zhruba v tom zmysle, aby sa každý mohol dovolať práva a úradnej moci vo svojej reči. Zásada, z ktorej treba vychodiť, má byť, že nie ľud sa má učiť reči úradov, ale naopak. Neslovenským štátnym občanom má byť síce daná možnosť naučiť sa slovenčine, nemajú byť však k tomu priamo ani nepriamo nijako nútení.“ Tento odkaz nebol náhodný.
Daniel Rapant, ktorý napísal monumentálne dielo Dejiny slovenského povstania v rokoch 1848 – 1849, je bezpochyby najväčším znalcom moderných slovenských dejín a v ich rámci aj jazykových bojov 19. a 20. storočia. V roku 1968 dáva za nimi svoju celoživotnú bodku, ktorú možno nazvať aj jeho osobným odkazom. Rozhodovanie medzi ústretovosťou a konfrontáciou v otázke jazyka menšín alebo jazykov menšín volí definitívne a ultimatívne ústretovosť.
Hovorím to na tomto mieste a v tejto chvíli preto, že od roku 1989, teda v slobodných demokratických pomeroch sme na slovenskej strane svedkami sporu dvoch koncepcií, ústretovej a konfrontačnej. V tomto zmysle nejde pri spore o jazyky menšín len o problém maďarský, ako sa nám to usilujú nanútiť tí, čo už 20 rokov bojujú proti akejkoľvek slovenskej ústretovosti pri používaní jazykov menšín, ale predovšetkým o spor slovenský, o tom, čomu sa pateticky zvykne hovorievať slovenská otázka.
Pozrime sa práve preto na problém nie z maďarskej, ale zo slovenskej strany. Na jednej strane sporu nášho slovenského stoja už pomaly 22 rokov tí, čo sa postavili v roku 1990 za používanie slovenčiny v úradnom styku bez výnimky, v roku 1999 proti zákonu o jazyku menšín, ktorý bol vstupenkou Slovenskej republiky do Európskej únie a následne do NATO, a dnes sa stavajú proti vládnemu návrhu zákona o jazykoch menšín. Povedzme si teda, proti čomu sa to vlastne v rokoch 1990 a 1999 stavali. V roku 1990 hlasovali za to, aby sa vôbec kdekoľvek v akejkoľvek situácii bez ohľadu na akékoľvek percentá, o ktorých sa tu toľko hovorí, nesmel v úradnom styku používať jazyk ktorejkoľvek menšiny. To bol originálny postoj, ktorý bol nielen obmedzujúci, ale doslova likvidačný. Toto si treba uvedomiť, lebo dnes máme do činenia s autentickými pohrobkami tohto pôvodného likvidačného postoja. Dnes ich postoj nemá len brutálnu podobu absolútneho zákazu.
V roku 1999 hlasovali ich následníci proti tomu, aby sa napr. na svadbách či na pohreboch mohli používať jazyky menšín. Dotýkali sa tak najintímnejších sfér ľudského života spojených so zrodom, vrcholom a koncom ľudského života, ale dotýkali sa aj základného geopolitického postavenia Slovenskej republiky, toho, či budeme patriť do slobodnej, bezpečnej a prosperujúcej časti sveta, ale to znamená aj svet jeho pravidiel. Dnes sú to tí istí alebo ich politické klony, ktoré sa stavajú proti dnešnému vládnemu návrhu zákona o jazykoch menšín. Tých ľudí treba pomenovať a obnažiť ich v plnej nahote. Sú to ľudia, ktorí chceli dať absolútne náhubok na ústa všetkým tým, čo chceli hovoriť na verejnosti svojím jazykom. Chceli im to zakázať v najslávnostnejších chvíľach života či vo chvíli rozlúčky s najbližšími. Toto je pravá podstata tých, čo sa dnes skrývajú za jazyk 19. storočia, akoby mal dnes akýkoľvek zmysel tupý revanš za vtedajšiu maďarizáciu. Lenže dnes na Slovensku nijaká maďarizácia skrytá ani otvorená neprebieha, ani nemôže prebiehať. To, čo však môže prebiehať a prebieha, je prenášanie starého konfrontačného stereotypu na nové generácie, ktorému síce nerozumejú a nemôžu rozumieť, ale znova a znova si ho osvojujú, preberajú a stávajú sa tak siamskými dvojičkami všetkých tých, čo ho pestujú v rozličných formách veľkého Maďarska v dnešnom Maďarsku.
Ešte raz, dnes na Slovensku nijaká skrytá ani otvorená maďarizácia neprebieha. Je to len hrdza po generáciách, ktoré nemali to šťastie ako my, že môžeme žiť nielen v mierových pomeroch, ale aj v pomeroch slobodných. Po skúsenostiach 20. storočia, v ktorom sa toľkokrát menili hranice a v ktorom toľkokrát a na toľkých miestach prebiehali etnické čistky, som im do istej miery rozumel, aj keď som ich názor nezdieľal. Videl som, ako na prstoch ruky počítali obce na Slovensku, v ktorých sa hovorilo po maďarsky, a dvíhali pri tom varovne prst. Dnes im však už nerozumiem, lebo pravda bola celkom opačná. Počet a percentuálny podiel menšín na Slovensku za posledných 20 rokov nestúpol, ale naopak, ako dôsledok prirodzenej asimilácie a iných dôvodov klesol. Pravdu mali tí moji maďarskí priatelia, ktorí to predpovedali už pred vyše dvadsiatimi rokmi a uvádzali to ako jeden z dôvodov nevyhnutnej potreby ochrany menšinových jazykov, nie preto, aby kohokoľvek maďarizovali, ale preto, aby chránili svoju identitu.
Dnešná slovenská otázka znie potom takto: Je v našom slovenskom záujme ochrana menšinových jazykových práv? Ústretová odpoveď, a naša odpoveď je ústretová, naša odpoveď zo slovenskej strany je potom nasledovná: Ak je používanie jazyka súčasťou ľudskej identity, potom to platí. Ako to povedal Daniel Rapant, ide o to, aby sa každý mohol dovolať práva a úradnej moci vo svojej reči. A potom naozaj platí, ak my Slováci chceme, aby sa príslušníci jazykových menšín cítili v Slovenskej republike ako ľudia, občania doma, nie ako doma, ale doma a naozaj doma, potom im jazykové práva, v ktorých sa môžu cítiť komfortne, jednoducho patria, práva, v ktorých sa môžu cítiť komfortne oni, a nie tak, ako im ich komfortnosť chceme naordinovať my. V takom prípade to nie je nič, čo by si mali na nás vydobýjať, čo by sme im mali dávať ako dar, ale to, čo im, samozrejme, patrí. Proti štátnej doktríne založenej na vzbudzovaní nevraživosti a šikanovania národnostných menšín staviame doktrínu Slovenskej republiky založenú na skutočnej rovnoprávnosti všetkých občanov.
Spor o používaní jazykov menšín je de facto jedným zo sporov o charakter Slovenskej republiky. Preto trvá aj v slobodných pomeroch už vyše 20 rokov, lebo je sporom o to, či má byť Slovensko slobodnou krajinou a domovom pre všetkých ľudí obdarených nedeliteľnou ľudskou dôstojnosťou alebo miestom nadvlády pánov nad rabmi, na ktorých si môžu páni, a akíkoľvek páni, jednoducho dovoľovať.
O tom je pri všetkých dnešných prestrelkách o slová a slovíčka hlboký a hĺbkový spor, o dnešnú podobu zákona o jazykoch menšín, ktorý je v skutočnosti sporom o povahu štátu. Ďakujem.

S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Zajaca dvaja páni poslanci, Rafaj, Čaplovič. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Rafaj.

Pán poslanec, práveže ste hovorili o povahe štátu, tak predpokladám, že ste... (Ruch v sále.)

Pán poslanec Švantner.

... narážali na tzv. občiansku spoločnosť. A, bohužiaľ, tento zákon je šitý etnickou ihlou. To nemôžete poprieť. A robí dosť veľký šev medzi občianskou spoločnosťou založenou na rovnosti práv a povinností a čisto etnicky sa vydeľujúcou spoločnosťou, čo sleduje aj tento zákon. A preto to my odmietame.
Spomínali ste viac právach, práva, práva, práva, ale kde sú, prosím vás, povinnosti? Aj v rámci vyváženosti akéhosi modelu aj vzájomnej dôvery aj možno z hľadiska legislatívy je táto zásada vyváženosti medzi právami a povinnosťami základným predpokladom, ale tento návrh zákona hovorí len o právach, a nie o povinnostiach.
Prečo v podstate tu existuje akási doktrína nelojality? Alebo kde je ten vklad príslušníka menšiny v rámci lojálnosti k svojmu domovskému štátu? Prečo v roku 1997 musel súčasný podpredseda parlamentu Béla Bugár sa ako prvý podpísať v Crans-Montane pod Deklaráciu o lojálnosti menšinových spoločenstiev žijúcich na Slovensku? Prečo si nekladiete tieto otázky? Možnože by sme dospeli potom k inému pohľadu, k tomu pohľadu vyváženosti aj v oblasti práv a lojalít.

Pán poslanec Čaplovič.

Ďakujem veľmi pekne. Predovšetkým chcem znovu zopakovať, že nám nejde o to, aby sme znižovali práva užívania jazykov národnostných menšín na Slovensku. To je zavádzajúce, čo tvrdí pán Zajac. My naozaj len žiadame, aby boli na jednej strane práva, na druhej strane aj povinnosti, ale v tom dobrom slova zmysle, aby v rámci integrovanej občianskej spoločnosti občania Slovenskej republiky na celom území dobre ovládali oficiálny jazyk. Toto je podstatné, o čom sme hovorili a o čom sme vystupovali.
Druhá oprava. Áno, pán akademik a profesor Daniel Rapant v roku 1968 to povedal. Ale poznáme, ako sa vyjadril v roku 1945, keď pri rokovaniach v Komárne povedal, že s Maďarmi sa rokovať nedá. A vieme aj o tom, že po okupácii Česko-Slovenska maďarskými jednotkami v roku 1968 svoj názor do svojej smrti v roku 1987 aj zmenil. Čiže treba jasne veci rozdeľovať a v konkrétnych situáciách veci aj pomenovať.
Znovu opakujem, naozaj aj nám v opozícii nejde o znižovanie štandardu práv používania jazykov národnostných menšín, ako nakoniec o tom svedčí aj to, čo bolo povedané v rozprave, že sme udržiavali status quo v tejto oblasti počas štyroch rokov našej vládnej koalície. Ale na druhej strane myslíme si, že na to, aby sme zamedzili akejkoľvek uzavretosti, ale naopak, vytvárali priestor pre integráciu, pre vzájomné poznávanie, požadujeme, aby každý na Slovensku ovládal okrem materinského jazyka aj oficiálny jazyk. Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďalší do rozpravy je prihlásený pán poslanec Abrhan. (Reakcie z pléna.)
Reakcia, pán poslanec Zajac.