18. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. V rozprave vystúpil jeden poslanec, Marián Saloň, ktorý dal procedurálny návrh. Pán predsedajúci, dajte, prosím, hlasovať o tomto procedurálnom návrhu, a to že Národná rada sa uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. b), že nebude pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona.

Pán predsedajúci, prosím, dajte hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla v súlade s § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku prerokovať predložený návrh zákona v druhom čítaní.

Prosím, dajte hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky prideľuje predložený návrh zákona na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť, ďalej, aby týmto hlasovaním za gestorský výbor určila Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť a určila lehoty na prerokovanie návrhu zákona výborom do 30 dní a gestorskému výboru do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, dajte hlasovať, prosím, o uznesení, tak ako odznelo v pléne.

V rozprave nezazneli žiadne pripomienky ani návrhy, preto, vážený pán predsedajúci, dajte hlasovať o predmetnom návrhu uznesenia.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, dajte hlasovať o návrhu uznesenia, tak ako ste ho za mňa prečítali. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, keď uvádzal podpredseda vlády Rudolf Chmel v Národnej rade vládny návrh novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín, odvolal sa aj na slová klasika modernej slovenskej histórie Daniela Rapanta z roku 1968: „Otázku úradnej (nie štátnej) reči vo vzťahu k národnostným menšinám by som konečne navrhoval riešiť čo najliberálnejšie, bez zbytočných (ale z oboch strán) prestížnických tendencií zhruba v tom zmysle, aby sa každý mohol dovolať práva a úradnej moci vo svojej reči. Zásada, z ktorej treba vychodiť, má byť, že nie ľud sa má učiť reči úradov, ale naopak. Neslovenským štátnym občanom má byť síce daná možnosť naučiť sa slovenčine, nemajú byť však k tomu priamo ani nepriamo nijako nútení.“ Tento odkaz nebol náhodný.
Daniel Rapant, ktorý napísal monumentálne dielo Dejiny slovenského povstania v rokoch 1848 – 1849, je bezpochyby najväčším znalcom moderných slovenských dejín a v ich rámci aj jazykových bojov 19. a 20. storočia. V roku 1968 dáva za nimi svoju celoživotnú bodku, ktorú možno nazvať aj jeho osobným odkazom. Rozhodovanie medzi ústretovosťou a konfrontáciou v otázke jazyka menšín alebo jazykov menšín volí definitívne a ultimatívne ústretovosť.
Hovorím to na tomto mieste a v tejto chvíli preto, že od roku 1989, teda v slobodných demokratických pomeroch sme na slovenskej strane svedkami sporu dvoch koncepcií, ústretovej a konfrontačnej. V tomto zmysle nejde pri spore o jazyky menšín len o problém maďarský, ako sa nám to usilujú nanútiť tí, čo už 20 rokov bojujú proti akejkoľvek slovenskej ústretovosti pri používaní jazykov menšín, ale predovšetkým o spor slovenský, o tom, čomu sa pateticky zvykne hovorievať slovenská otázka.
Pozrime sa práve preto na problém nie z maďarskej, ale zo slovenskej strany. Na jednej strane sporu nášho slovenského stoja už pomaly 22 rokov tí, čo sa postavili v roku 1990 za používanie slovenčiny v úradnom styku bez výnimky, v roku 1999 proti zákonu o jazyku menšín, ktorý bol vstupenkou Slovenskej republiky do Európskej únie a následne do NATO, a dnes sa stavajú proti vládnemu návrhu zákona o jazykoch menšín. Povedzme si teda, proti čomu sa to vlastne v rokoch 1990 a 1999 stavali. V roku 1990 hlasovali za to, aby sa vôbec kdekoľvek v akejkoľvek situácii bez ohľadu na akékoľvek percentá, o ktorých sa tu toľko hovorí, nesmel v úradnom styku používať jazyk ktorejkoľvek menšiny. To bol originálny postoj, ktorý bol nielen obmedzujúci, ale doslova likvidačný. Toto si treba uvedomiť, lebo dnes máme do činenia s autentickými pohrobkami tohto pôvodného likvidačného postoja. Dnes ich postoj nemá len brutálnu podobu absolútneho zákazu.
V roku 1999 hlasovali ich následníci proti tomu, aby sa napr. na svadbách či na pohreboch mohli používať jazyky menšín. Dotýkali sa tak najintímnejších sfér ľudského života spojených so zrodom, vrcholom a koncom ľudského života, ale dotýkali sa aj základného geopolitického postavenia Slovenskej republiky, toho, či budeme patriť do slobodnej, bezpečnej a prosperujúcej časti sveta, ale to znamená aj svet jeho pravidiel. Dnes sú to tí istí alebo ich politické klony, ktoré sa stavajú proti dnešnému vládnemu návrhu zákona o jazykoch menšín. Tých ľudí treba pomenovať a obnažiť ich v plnej nahote. Sú to ľudia, ktorí chceli dať absolútne náhubok na ústa všetkým tým, čo chceli hovoriť na verejnosti svojím jazykom. Chceli im to zakázať v najslávnostnejších chvíľach života či vo chvíli rozlúčky s najbližšími. Toto je pravá podstata tých, čo sa dnes skrývajú za jazyk 19. storočia, akoby mal dnes akýkoľvek zmysel tupý revanš za vtedajšiu maďarizáciu. Lenže dnes na Slovensku nijaká maďarizácia skrytá ani otvorená neprebieha, ani nemôže prebiehať. To, čo však môže prebiehať a prebieha, je prenášanie starého konfrontačného stereotypu na nové generácie, ktorému síce nerozumejú a nemôžu rozumieť, ale znova a znova si ho osvojujú, preberajú a stávajú sa tak siamskými dvojičkami všetkých tých, čo ho pestujú v rozličných formách veľkého Maďarska v dnešnom Maďarsku.
Ešte raz, dnes na Slovensku nijaká skrytá ani otvorená maďarizácia neprebieha. Je to len hrdza po generáciách, ktoré nemali to šťastie ako my, že môžeme žiť nielen v mierových pomeroch, ale aj v pomeroch slobodných. Po skúsenostiach 20. storočia, v ktorom sa toľkokrát menili hranice a v ktorom toľkokrát a na toľkých miestach prebiehali etnické čistky, som im do istej miery rozumel, aj keď som ich názor nezdieľal. Videl som, ako na prstoch ruky počítali obce na Slovensku, v ktorých sa hovorilo po maďarsky, a dvíhali pri tom varovne prst. Dnes im však už nerozumiem, lebo pravda bola celkom opačná. Počet a percentuálny podiel menšín na Slovensku za posledných 20 rokov nestúpol, ale naopak, ako dôsledok prirodzenej asimilácie a iných dôvodov klesol. Pravdu mali tí moji maďarskí priatelia, ktorí to predpovedali už pred vyše dvadsiatimi rokmi a uvádzali to ako jeden z dôvodov nevyhnutnej potreby ochrany menšinových jazykov, nie preto, aby kohokoľvek maďarizovali, ale preto, aby chránili svoju identitu.
Dnešná slovenská otázka znie potom takto: Je v našom slovenskom záujme ochrana menšinových jazykových práv? Ústretová odpoveď, a naša odpoveď je ústretová, naša odpoveď zo slovenskej strany je potom nasledovná: Ak je používanie jazyka súčasťou ľudskej identity, potom to platí. Ako to povedal Daniel Rapant, ide o to, aby sa každý mohol dovolať práva a úradnej moci vo svojej reči. A potom naozaj platí, ak my Slováci chceme, aby sa príslušníci jazykových menšín cítili v Slovenskej republike ako ľudia, občania doma, nie ako doma, ale doma a naozaj doma, potom im jazykové práva, v ktorých sa môžu cítiť komfortne, jednoducho patria, práva, v ktorých sa môžu cítiť komfortne oni, a nie tak, ako im ich komfortnosť chceme naordinovať my. V takom prípade to nie je nič, čo by si mali na nás vydobýjať, čo by sme im mali dávať ako dar, ale to, čo im, samozrejme, patrí. Proti štátnej doktríne založenej na vzbudzovaní nevraživosti a šikanovania národnostných menšín staviame doktrínu Slovenskej republiky založenú na skutočnej rovnoprávnosti všetkých občanov.
Spor o používaní jazykov menšín je de facto jedným zo sporov o charakter Slovenskej republiky. Preto trvá aj v slobodných pomeroch už vyše 20 rokov, lebo je sporom o to, či má byť Slovensko slobodnou krajinou a domovom pre všetkých ľudí obdarených nedeliteľnou ľudskou dôstojnosťou alebo miestom nadvlády pánov nad rabmi, na ktorých si môžu páni, a akíkoľvek páni, jednoducho dovoľovať.
O tom je pri všetkých dnešných prestrelkách o slová a slovíčka hlboký a hĺbkový spor, o dnešnú podobu zákona o jazykoch menšín, ktorý je v skutočnosti sporom o povahu štátu. Ďakujem.

Pán poslanec, práveže ste hovorili o povahe štátu, tak predpokladám, že ste... (Ruch v sále.)