18. schôdza

Páni poslanci, bolo by dobré, kedy sme neurážali druhých poslancov. Pán poslanec Ondruš.

Ja beriem vystúpenie pani poslankyne Tomanovej, ktorá hovorila o tých osobných príbehoch ako celkom prirodzenú reakciu. Keďže rokovací poriadok nám umožňuje v našich vystúpenia v rozprave sa venovať nielen predloženému návrhu, ku ktorému sa rozprava vedie, ale vyjadrovať sa aj k rozprave samotnej a k vystúpeniam našich predrečníkov, tak vystúpenie pani poslankyne Tomanovej bolo absolútne logickou reakciou, najmä na vystúpenie pani poslankyne Blahovej a bolo plne v intenciách rokovacieho poriadku.
Ak tu niekto obvinenia stavia na svojich osobných príbehoch, ja si myslím, a na konkrétnych osobných príbehoch, ja si myslím, že je úplne prirodzené, ak niekto tieto obvinenia vyvracia rovnakých spôsobom. A musím povedať, že nebola to pani poslankyňa Tomanová, ktorá začala týmto spôsobom argumentovať, ale bola to pani poslankyňa Blahová. Navyše si myslím, že pani poslankyňa Tomanová zabudla alebo prosto nezdôraznila, že zo strany pani poslankyne Blahovej to bolo veľmi nekorektné, pretože, pretože ona konkrétnymi, konkrétnym osobným, jedným osobným príbehom akoby podkladá systémové zmeny. Ale o tom ja budem ešte hovoriť v rozprave.
Takže ja si myslím, že to vystúpenia pani poslankyne Tomanovej bolo absolútne logickou a jasnou reakciou na priebeh rozpravy. A chcel by som len zdôrazniť ešte raz, aby bolo jasné, že my ako poslanci v súlade s rokovacím poriadkom máme právo v rozprave reagovať aj na iné veci, ktoré odzneli v rozprave, nemusíme sa vo svojich vyjadreniach držať len samotného návrhu, o ktorom sa rokuje. (Potlesk.)

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Muňko.

Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dnes máme pred sebou veľmi dôležitý zákon, ktorý priamo rozhoduje o riešení v rôznych životných situáciách vyše 162 tisíc poberateľov dávok na kompenzáciu zdravotne ťažkého postihnutia. Napriek tomu si myslím, že ministerstvo pristúpilo vlažne a úradnícky k tomuto zákonu. Tak, ako aj doteraz, aj po tejto novele zostanú ťažko zdravotne postihnutí ľudia na pokraji spoločnosti. V novele zákona ide iba o kozmetické úpravy. Vláda tak premárnila možnosť zlepšiť životné podmienky týmto ľuďom.
Ja sa nechcem dotýkať ani jednej časti, ani čo tu povedala, ani čo hovorila predtým koalícia, ani opozícia, ja len hovorím a to hovorím pánovi podpredsedovi vlády, že pokiaľ by bol prišiel so šiestimi zákonmi, ktoré sú dotknuté v tomto zákone, tak mu môžem povedať, že ako poslanec opozičný, že mu za skrátené legislatívne konanie zahlasujem. Ale z hľadiska legislatívneho to považujem za nešťastné. Tento zákon je odkázaný, napočítal som tých šesť zákonov, to vyvoláva chaos pre tých, ktorí tomuto zákonu potrebujú rozumieť, orientovať sa v ňom a pritom nemajú peniaze na právnikov.
Ďalší problém vidím v tom, že diskutujeme iba o novele zákona a že ministerstvo nepripravilo jeho úplné znenie. Text zákona by mal byť z vyššie uvedeného dôvodu úplný a podstatne jednoduchší. O význame tohto zákona svedčí aj počet pripomienok v legislatívnom konaní. Celkove ich rezort práce dostal stoosemdesiatšesť.
Tu sa ale dostávame k neschopnosti tejto vlády komunikovať s odbornými, či už štátnymi, alebo občianskymi inštitúciami a združeniami, a následne akceptovať ich argumenty. Urobte si názor sami. Zo stoosemdesiatšesť pripomienok bolo akceptovaných šesťdesiatosem, čiastočne akceptovaných dvadsať až deväťdesiatosem, teda väčšinu rezort a vláda nezobrali do úvahy. Akceptované boli väčšinou pripomienky technicko-legislatívneho charakteru, ale vecné pripomienky od združení zdravotne postihnutých, ktoré vychádzajú z potrieb týchto ľudí a reálne by im uľahčili už aj tak komplikovaný život, sa do zákona nedostali.
Najdôležitejšia správa pre postihnutých ľudí je to, že sa nemení filozofia zákona. A je to zlá správa. Stále sú to len peniaze a limity, ktoré budú aj v budúcnosti rozhodovať o životných podmienkach postihnutých ľudí.
Zákon úplne ignoruje psychický stav postihnutého človeka, ktorý je poznačený vyradením z bežného života. Zvýšením limitujúcej hranice príjmov zdravotne postihnutých z troj- na štvornásobok pri väzbe na peňažné príspevky je síce pozitívny, ale pri lepšom pohľade na dnešné ceny ide iba o populistický krok. Rovnako aj fakt, že kompenzačný príspevok zostáva viazaný na výšku majetku. To sú veci, ktoré postihnutých diskriminujú a rozdeľujú.
V súčasnosti ale po nadobudnutí účinnosti tejto novely osoba s ťažkým zdravotným postihnutím bude musieť zostať hlboko pod priemerom príjmov zdravých ľudí na to, aby vyhovela ako prijímateľ dávky na kompenzáciu. To každého obmedzuje, demotivuje pri snahe zamestnať sa, pretože už pri menšom príjme postihnutí sa dostávajú do kategórie, kedy nemôžu poberať príspevky. A tak základné zlé nastavenie systému zostáva zachované. Jeho výsledkom je to, že zdravotne postihnutý človek nemôže dosiahnuť ekonomickú nezávislosť a následne sa tak integrovať do spoločnosti. Preto si myslím, že v tomto smere by sa mala zmeniť filozofia zákona. Poskytnúť kompenzácie takpovediac na zaradenie sa do bežného života a nielen vo väzbe na finančnú situáciu postihnutého. Z toho dôvodu by bolo vhodné odbúrať finančné limity.
Zákon nereaguje ani na ďalšie problémy zdravotne postihnutých občanov. Napríklad, nerozlišuje vykonanie osobnej asistencie bez obmedzení aj pre blízkych príbuzných, čo je v niektorých prípadoch potrebné, a význačne sa dištancuje od postihnutých, najmä po spoločenskej stránke.
Novela nemení ani priznanie nároku na preplatenie pomôcky ľudí v hmotnej núdzi až do výšky 100 %, čím sa vlastne príspevok často stáva zbytočným, ak prijímateľ dávky nemá na doplatenie. Ďalej sa neumožňuje na zvýšenie mobility pre osoby a umiestnenie v zariadení s celoročnou prevádzkou, na sprevádzanie do zamestnania. Neodstraňuje sa veková hranica šesťdesiatpäť rokov na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu..
Z toho, čo som povedal, je zrejmé, že nie je dostatok peňazí, a necítime so zdravotne postihnutými ľuďmi. Kozmetickými úpravami sa snažíme iba navodiť dojem, že sa prihliada na tieto skupiny obyvateľstva, ale pri detailnom pohľade je zrejmé, že ide iba o pretvárku. Hovorí sa, že vyspelosť spoločnosti sa hodnotí podľa toho, ako sa dokáže postarať o najslabších. V tomto prípade, ani po nadobudnutí účinnosti tejto novely, nebudeme sa mať čím pochváliť.
Ja sa chcem znova vrátiť k jednej, jedinej veci. Akékoľvek sociálne zákony, vážené dámy, vážení páni, budeme prijímať, pokiaľ nezmeníme druhý pilier, nezmeníme nastavenie druhého piliera, tak toto sú všetko len kozmetické úpravy.
Môj diskusný príspevok je preto vedený k tomu, aby sme sa konečne dohodli - a dúfam, že biela kniha, ktorú pripravuje Európska únia v septembri, nakoniec nám dá za pravdu - že sa budeme musieť vrátiť k zákonu 461, k zákonu 43 a zároveň nastaviť parametre tak, ako sú nastavená Európskou úniou, a nie tak, ako sme ich nastavili my. A priznať chybu, že to jednoducho nejde.
A dávam do pozornosti ministerstvu, aby si pozrelo maďarský zákon, pokiaľ sa týka druhého piliera, a ktorý znárodnil, a pozrelo si stanovisko, ktoré dávajú odborní pracovníci Bruselu, ktorí pripravujú tu bielu knihu, pokiaľ sa týka druhého piliera a vôbec k penzijným reformám.
Ďakujem pekne.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou pani poslankyňa Blahová. Končím možnosť sa prihlásiť. Nech sa páči, pani poslankyňa.

Ďakujem pekne. Ja by som ocenila u pána kolegu a jeho príhovoru hlavne to, že bol prvý vecný v rámci opozície. A takisto by som sa chcela dotknúť druhého piliera. A tá povedomosť o tom, že sa na tom pracuje, a že všetci chceme to, aby ľudia, ktorí prídu do dôchodkového veku, naozaj nemuseli živoriť, tá je myslím, že všeobecne zrejmá a vie sa, že aj na tomto ministerstvo pracuje.
Napriek tomu by som nechcela, aby boli v tieni tohoto problému, ktorý je zatiaľ v riešení zmeny, ktoré prichádzajú touto novelou, pretože naozaj prichádza zlepšenie. Nehovorme si a neklamme si do vrecka, prichádza zlepšenie, aj keď vo výške, v ktorej je to v tejto situácii možné.
Bohužiaľ, ak by minulá vláda hospodárnejšie nakladala s verejnými financiami, mohli by sme si vyskakovať vyššie. Situácia a realita je však takáto. Ďakujem pekne.

Ďalej, pán poslanec Muňko. Nech sa páči, samozrejme, môžete reagovať na faktickú.

Pani poslankyňa Blahová, nechcem polemizovať s vami. Máte pravdu. Každá zmena tohto zákona, aj táto, je vylepšenie pre postihnutých.
Všetky moje vystúpenia sú na podporu zákona, viem, kde sú rezervy.
Chyba aj našej vlády bola, že sme nepristúpili k  riešeniu druhého piliera. Situácia, ktorá je dneska v Sociálnej poisťovni, a ktorá je vo verejných financiách, bude zatiaľ napätá, pokiaľ sa nepristúpi k serióznemu riešeniu druhého piliera. A žiadne nie je, či tam vstúpi mladý človek, alebo či sa predĺži vek dôchodku, proste veci, ktoré sú kozmetické a ktoré nič neriešia. Ale, môžeme si k tomu sadnúť, máme spravené prepočty, ako sa táto celá situácia bude vyvíjať ďalej.

Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Žitňanská. Nech sa páči.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, ja budem len krátko hovoriť. Napriek tomu, že táto téma by si podľa mňa zaslúžila oveľa širšiu diskusiu, oveľa väčšiu pozornosť a citlivejší prístup, to, že my sme sa pred rokom zaviazali ratifikáciou dokumentu OSN Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, je fakt. Ale fakt je, že ľudia so zdravotným postihnutím aj bez tejto ratifikácie by si zaslúžili oveľa väčšiu pomoc.
Pomoc ale nie v tom zmysle, že by sa stali len akýmisi pasívnymi príjemcami, priam, ktorí prijímajú pomoc, ale naozaj že by sme im pomohli sa zaradiť do bežného života.
Tie návrhy, ktoré tu odzneli, alebo aj samotná novela, myslím si, že pomôžu vykročiť tým správnym smerom. Keď sme sa snažili presadiť ešte viacej rôznych ďalších pozmeňujúcich návrhov, vždy sme narážali na to, že koľko to bude stáť, koľko miliónov, na ktoré nemáme.
Ja pevne verím, že pri zostavovaní štátneho rozpočtu na budúci rok budeme brať ohľady naozaj na konkrétne opatrenia, ktoré by vylepšili situáciu. Opatrenia, ktoré tu odzneli, ale teda, žiaľ, na ktoré v súčasnosti nemáme, opatrenia, ktoré by som aj ja dala do vašej pozornosti, ako je zrušenie spoluúčasti ľudí v hmotnej núdzi, ktorí musia priplácať na kompenzačné príspevky. Takisto si myslím, že ľudia, ktorí poberajú kompenzačné príspevky na, či už na auto, na krmivo, na psa, na zvýšené hygienické potreby, na ošatné, keď prechádzajú do domovov sociálnych služieb, prichádzajú o tieto príspevky. Nemajú nárok teda na peniaze. A myslím si, že by to malo byľ niekde zohľadnené, pretože tí ľudia, že keď nastúpia do týchto domovov, neprestávajú mať nároky na ošatné, neprestávajú sa umývať, potrebujú napr. vodiaceho psa. Čiže tu sme sa stretli alebo teda dohodli s pánom ministrom, že toto ustanovenie by sme vedeli ošetriť práve, ak by sa to dalo ako povinnosť, alebo teda do náplní práce týmto domovom sociálnych služieb, ktoré by mali teda oni kompenzovať túto potrebu.
Takisto boli spomínané príspevky na prestavbu sociálnych zariadení, kúpeľne, záchoda. V súčasnosti nie je možné poberať takýto príspevok na výstavbu. Tiež si myslím, že je to veľmi nespravodlivé a mali by sme v krátkom čase nájsť finančné prostriedky na umožnenie poberania aj takéhoto príspevku.
Takisto si myslím, že by sme sa mali začať baviť aj o hranici šesťdesiatich piatich rokov, kedy sa končia niektoré nároky. Myslím si, že v dnešnej dobe, keď sa dožívajú ľudia dlhšieho veku, sú aktívni vo verejnom živote alebo teda pracujú, niet dôvodu, aby sa stanovila táto hranica.
Čiže ja budem veľmi, veľmi sa zaujímať o túto tému. Pokúsime sa spoločne, verím, hľadať aj možné rezervy finančné a najmä dobrú vôľu a najmä hľadať to riešenie, ako sa dá, a nie ako sa nedá.
Ďakujem veľmi pekne.