18. schôdza

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, dovoľte mi, aby som predložil v mene skupiny navrhovateľov návrh ústavného zákona, ktorým sa zrušujú neštandardné amnestie udelené expremiérom Vladimírom Mečiarom. Ide o amnestie, ktoré sa týkali zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny a zmareného referenda z mája 1997. Podľa navrhovateľov ide o nespravodlivé právne akty, ktoré sú v rozpore s princípom právnej istoty a spochybňujú piliere právneho štátu.
Keďže zrušiť amnestie nenavrhujeme po prvýkrát, ale presne je to po šiestykrát, dovoľujem si vyhnúť sa právnym otázkam a rôznosti názorov na tento konkrétny problém. Odznelo a publikovaných už bolo ich neúrekom. Nijako však nespochybňujem tento odborný diskurz, ale v tejto chvíli budem viac hovoriť o amnestiach ako o širšom probléme, ak chcete, o významnom defekte v našom nielen právnom, ale aj spoločenskom systéme.
Slovenská republika sa od svojho vzniku hlási k určitým hodnotám a toto prihlásenie sa potvrdilo aj opakovane pri realizácii dvoch strategických cieľov zahraničnej politiky, pri vstupe do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. Zároveň ide aj o kontinuitu s právnym stavom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorá sa rozdelila 1. januára 1993. Už z tohto hľadiska je jasné, že neexistovalo žiadne právne vákuum, ktoré by oprávňovalo kohokoľvek, aby si čo i len na zlomok sekundy o sebe myslel, že stojí nad zákonom. Slovensko je právny štát. Jeho zriadenie je demokratické. My zástupcovia vládnej koalície a opozície sme tu s plnou legitimitou, s demokratickým mandátom, ktorý sme obdržali v slobodných voľbách, ktoré prebehli v súlade so zákonmi a Ústavou Slovenskej republiky. Práve preto, nie napriek tomu, ale práve preto, kolegyne a kolegovia, je témou dnešnej našej rozpravy problém, pred ktorým stojíme, problémom tak vládnej koalície, ako aj opozície bez rozdielu a bez výnimky.
Nie je to žiadny osobný problém predkladateľov. Je to vec týkajúca sa základných princípov, na ktorých stojí náš štát, naša demokratická ústavnosť, občianske práva, a teda aj perspektíva demokracie a slobody všetkých našich občanov. To pokladám za potrebné zdôrazniť. Pretože napriek všetkým našim úspešným snahám o ochranu a zachovanie právneho rámca našej slobody predsa len leží na našej demokracii tieň napriek tomu, že ústavné a právne procedúry navonok fungujú. Je to tieň nespravodlivosti, osobnej spupnosti, strachu z pravdy a tieň zneužitia štátnych orgánov proti vlastným občanom.
Toto temno v dejinách moderného Slovenska má na svedomí cynické zneužitie ústavných právomocí udelením amnestií za účelom krytia kriminálnych činov, ktoré po prvé spáchali štátne orgány a po druhé, ktoré štátne orgány kryjú. Poznám takmer naspamäť všetky dôvody, či skôr výhovorky v minulosti uvedené na to, aby tento návrh bol s konečnou platnosťou odstránený z rokovaní nášho najvyššieho zákonodarného orgánu. Striktne právne dôvody, ktoré boli uvedené, boli zároveň aj presvedčivo vyvrátené. Hrubé a zásadné porušenie základných princípov právneho štátu, k akému došlo vyhlásením amnestií kryjúcich akt štátneho terorizmu a akt zmarenia výkonu referenda, teda naplnenia jedného zo základných ústavných práv, problematizuje samotný zmysel inštitútu amnestie.
Skutočný dôvod, prečo musíme tento návrh predkladať, už bol viackrát pomenovaný, a to akýmsi nedostatkom politickej vôle. Tento nedostatok politickej vôle však nedáva dôvod na vyvodenie záveru, ktorý zaznel akoby mimovoľne, akoby konštatoval banálnu samozrejmosť, že návrh ústavného zákona o zrušení amnestií je treba navždy vyradiť z rokovaní Národnej rady Slovenskej republiky. Ak chceme zachrániť zmysel amnestie ako takej, ak chceme, aby v budúcnosti niekedy mohla plniť svoju legitímnu úlohu, teda práve v záujme očistenia tohoto inštitútu, musíme, panie poslankyne a páni poslanci, tieto amnestie zrušiť. Nejde o prelamovanie ústavy, ani o ignorovanie amnestie, ide o záchranu tejto prirodzenej a legitímnej súčasti nášho ústavného poriadku v mene budúcnosti vlády zákona v tejto krajine.
Ak chceme skutočnú očistu spoločnosti, chceme fungujúcu justíciu, ak chceme, aby každý protiprávny čin bol spravodlivo potrestaný, musíme zrušiť tzv. Mečiarove amnestie. Ako chceme byť úspešní proti ničomníkom a zlodejom, keď sami nevieme pomenovať a odsúdiť čin, ktorý je neprípustný a pre demokratický štát neprijateľný? Slovenské štátne orgány urobili niečo, čo nesmeli a nemali. A my sa budeme na toto pozerať? Dokedy? Na čo čakáme? Ako chceme ísť ďalej? Ako chceme od občanov získať dôveru? Som presvedčený, že zrušenie amnestie je pre Slovensko zásadným krokom. Je to cesta pre obnovenie dôvery. Politika niekedy prináša otázky, na ktoré neexistuje odpoveď ľavicová či pravicová. Odpoveď je len jedna. Je to spravodlivosť a pravda. Tú musíme hľadať a brániť nepretržite. Inak naše verejné pôsobenie stráca význam a stáva sa z neho karikatúra.
Ja chcem, aby tento parlament mal autoritu, aby dokázal robiť veci, ktoré presahujú jeho politické mantinely. Panie poslankyne, páni poslanci, niekto tu pred pár rokmi prekročil rubikon. Niekto vzal moc do svojich rúk a uveril, že dokáže ovládať a klamať všetkých. Ten niekto nemal problém použiť na svoje mocenské chúťky štátne inštitúcie, ale čo je najhoršie, ten niekto nás všetkých zatiahol do nechutného a podlého konania, ktorého následky si nesieme všetci. Nedovoľme, aby toto zlo na Slovensku zostalo, nedovoľme, aby sa nám jeho aktéri vysmievali z nablýskaných limuzín a nedobytných sídiel. Sme tu slobodní a zodpovední. Musíme dokázať pomenovať zlo a spravodlivo ho potrestať. Zrušme teda hanebné amnestie spolu. Nepozerajme sa na stranícku príslušnosť, aby sme to dokázali, budeme to my, ktorí mali tú odvahu a cítenie pre spravodlivú a demokratickú spoločnosť.
Od občanov, ktorých väčšina musí tvrdo pracovať na zabezpečení živobytia pre seba a svojich blízkych a pre svoje deti, očakávame bezvýhradnú poslušnosť zákonu. Od učiteľov v školách očakávame, že budú svojim žiakom a študentom pripomínať povinnosti slušného občana. Ako rodičia musíme svojim deťom vysvetľovať starú zásadu "s poctivosťou najďalej zájdeš", a to v spoločnosti, v ktorej toľko hanebných príkladov vtĺkať deťom do hláv, že nepoctivosť vedie k úspechu. Aby toho nebolo málo, nakoniec tu máme precedens hovoriaci cynicky otvorene, že štátnemu orgánu je dovolené porušiť zákon a ústavu, spáchať najhrubší kriminálny akt za predpokladu, že ho kryjú amnestie svojvoľne vyhlásené spupným politikom, demagógom, ktorý sa dodnes domnieva, že je sám nad zákonom.
A ešte jedna poznámka. Spomínaný precedens likviduje občiansku lojalitu nie k vládnucej strane či koalícii, ale k štátu, ktorý je štátom nás všetkých, vlády aj opozície voličov, tých či oných strán a všetkých budúcich voličov, ktorí budú participovať na demokratickom rozhodovaní. Ak zničíme lojalitu v mene nízkych a dočasných záujmov, budúce generácie nám to spočítajú a doplatíme na to všetci. Nakoniec je to spôsob, akým sa uvoľňuje cesta a prestiera koberec pre budúcich ašpirujúcich tyranov.
Panie poslankyne, páni poslanci, ak podporíme návrh predkladaného ústavného zákona, som presvedčený, že vojdeme do dejín ako úctyhodní reprezentanti občanov tejto republiky, ako ich politickí predstavitelia, ktorí zabudli na stranícke a ideologické nezhody, aby dali priechod spravodlivosti v záujme budúcej generácie našej krajiny. Urobíme tak nielen pre seba, ani nie pre tých, čo momentálne sedia vo vládnych postoch, urobíme tak pre celú túto krajinu a slobodu tých, čo v nej žijú. Ak podporíme tento návrh, naša autorita tým neutrpí. Naopak, získa. Získa tým celá naša krajina, ktorá bude môcť hrdo vyhlásiť, že stojí na pevných ústavných základoch a že bola schopná si tieto základy aj ubrániť.
Tí, ktorí sú dnes vo vláde, môžu byť zajtra v opozícii, a tí, ktorí sú dnes v opozícii, sa môžu opäť zhostiť vládnych úloh a zodpovednosti. To je vecou volieb vykonávaných občanmi tohto štátu. Dôležité, životne dôležité je, aby sme všetky naše budúce rozhodnutia, či už jednohlasné, alebo kompromisné, či už rozhodované v sporoch, alebo v zhode vykonávali v pevnom, funkčnom a v civilizovanom právnom rámci. To prospeje aj normálnym vzťahom a zdravej komunikácii medzi vládnymi a opozičnými zoskupeniami. Opakujem a myslím, že dôvody už sú dostatočne zrejmé. Je to v záujme nás všetkých. Chceme, aby všetky budúce vládne koalície boli viazané dodržiavať zákony založené na pevnom ústavnom základe.
Vážené kolegyne a kolegovia, existuje mnoho politických sporov, ktoré sa môžu stať vecou kompromisu a pre ktoré neexistuje jedno jediné, možné spravodlivé riešenie. Sú však aj spory hoci vzácnejšie a v zdravej demokracii najvzácnejšie, ktoré možno rozhodnúť naozaj len dvomi spôsobmi: spravodlivo a nespravodlivo. Sú naozaj v istom zmysle otázkou života a smrti, nie života a smrti fyzického jednotlivca, ale života a smrti toho, čo život fyzických jednotlivcov presahuje smerom do budúcnosti, k potomkom aj do minulosti, predkom, ktorí prinášali obete, aby sme my mohli byť slobodní.
Spor, ktorý sa týka predkladaného návrhu ústavného zákona, je práve takýmto sporom. Želal by som si, kiežby takýchto sporov bolo v budúcnosti čo najmenej. Kiežby sa naša politika stala aspoň v tomto trochu nudnejšou. Dnes však rozhodujeme o tom, či naša demokracia bude perspektívne rásť a silnieť alebo či bude upadať a hynúť.
Demokratický ústavný poriadok nie je samozrejmosťou. Nepadol nám do zástery ako zrelé jablko zo stromu. Je drahým výdobytkom generácií, ktorý vyžaduje neustálu údržbu v každodennom rozhodovaní a ktorý občas vyžaduje, aby sme vystúpili aj my na jeho obranu.
Pán predsedajúci, skončil som.

Ďakujem pekne. Zaujmite miesto určené pre navrhovateľov.
A teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil gestorský výbor, ktorým je v tomto prípade ústavnoprávny výbor, Ondrejovi Dostálovi, aby sa zhostil úvodnej spravodajskej informácie. Nech sa páči.

Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, páni poslanci, Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky ma uznesením zo 4. mája 2011 určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Hrušovského, Milana Horta, Jozefa Kollára a Lászlóa Solymosa na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii, tlač 366. Podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu.
Návrh ústavného zákona bol doručený poslancom v zákonom ustanovenej 15-dňovej lehote pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutočňuje jeho prvé čítanie. Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálno-právnej stránke náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Dôvodová správa uvádza, že návrh ústavného zákona nepredpokladá zvýšené nároky na štátny rozpočet, rozpočty obcí alebo rozpočty vyšších územných celkov a nezakladá nároky na pracovné sily a organizačné zabezpečenie. Pripojená doložka zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskej únie spĺňa náležitosti určené v čl. 3 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Vyplýva z nej, že problematika návrhu právneho predpisu nie je upravená v primárnom práve Európskej únie ani Európskych spoločenstiev. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie ustanovení navrhovaného zákona.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z rokovacieho poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh ústavného zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 29. apríla 2011 č. 358 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali všetky výbory Národnej rady Slovenskej republiky okrem mandátového a imunitného výboru, výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, výboru pre európske záležitosti, osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu, osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby, osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva a výboru na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu. Za gestorský výbor navrhujem ústavnoprávny výbor a odporúčam, aby výbory predmetný návrh ústavného zákona prerokovali v druhom čítaní do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu ústavného zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pán podpredseda, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne, takisto zaujmite miesto určené pre spravodajcov.
Otváram všeobecnú rozpravu. Chcem vás informovať, že som dostal jednu písomnú prihlášku, a to od poslanca Martina Fronca. Po jeho vystúpení potom otvorím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústnou formou.
Takže slovo má pán poslanec Martin Fronc, jediný prihlásený písomne.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážené kolegyne, kolegovia, moje vystúpenie iste nebude dlhé, ale predsa len ako človeku, ktorý je pamätníkom tých dôb, cítim istým spôsobom aj povinnosť vystúpiť a vyjadriť sa. Ako už povedal predkladateľ Pavol Hrušovský, Kresťanskodemokratické hnutie tento návrh dáva po šiestykrát, teda tak ľudovo povedané "neverending story", príbeh, ktorý nemá konca, zdá sa. Ja verím, že bude mať, ale predsa len myslím, že je dôležité povedať, prečo tak tvrdošijne opakovane, stále znova a znova sa pokúša predložiť návrh ústavného zákona na zrušenie Mečiarových amnestií. Ja si nemyslím, že je to len obyčajná tvrdohlavosť politikov KDH. Som si dobre vedomý, že dnes už pomaly dorastá do dospelosti generácia mladých ľudí, ktorí si tie udalosti z tých dôb nemôžu pamätať a celkom iste, keby sme dnes urobili prieskum medzi občanmi Slovenska, tak by sme zistili, že mnoho ľudí si už len matne na to spomína a nejaví možno záujem o to, čo by malo nastať a ako by sme sa mali s tým vysporiadať. A celkom iste dnes už nemôže niekto povedať, že je to o politickom zápase, kde vtedy áno, ten hlavný politický zápas v tých dobách prebiehal medzi Kresťanskodemokratickým hnutím a HZDS, ale HZDS dnes už nie je ani v parlamente, ani o tom to nie je. A dokonca by bolo zbytočné nás podozrievať z istej naivity, že sa domnievame, že keď sa zrušia amnestie, že sa všetko ako poriadne vyšetrí. Sme si vedomí toho, čo už poznali starí Rimania ako právnu zásadu, že čím dlhšia doba uplynula od skutku, tým je oveľa menšia pravdepodobnosť vec dôkladne vyšetriť a dôsledne so všetkým vysporiadať spravodlivosť, veď nakoniec dnes už viacerí aktéri z tých dôb, ktorí v tomto fungovali, nie sú medzi nami a už sú takpovediac pred iným večným súdom.
Nie je to o tom, je to o niečom inom. Je to o tom, že na Slovensko, na náš štát, týmto aktom dodnes padá veľmi tmavý tieň. Neviem to miernejšie povedať, naozaj veľmi tmavý tieň, pretože viete, nespravodlivosti, aj vraždy, aj únosy a mnohé iné kriminálne činy, aj terorizmus, s ktorým zápasíme, sa udial a deje a s mnohými, právne, kriminálnymi činmi sa nevieme vysporiadať, ale tu ide o niečo iné. Toto sa dialo v mene štátnych inštitúcií. Inštitúcie, ktoré boli zriadené štátom. Urobila to Slovenská informačná služba. Toto bol štátny terorizmus a som vnútorne presvedčený, že minimálne aspoň to minimum zadosťučinenia spravodlivosti a pravde, právnemu štátu by sme mali dať.
A ja sa preto obraciam najmä na kolegov po mojej pravej strane, pretože celkom iste som si vedomý toho, že ak máme túto spravodlivosť posunúť ďalej a Slovensko sa má istým spôsobom vysporiadať so svojou škvrnou v minulosti, tak to závisí aj na ich podpore, preto sa na nich obraciam, aby zvážili, či naozaj nestojí za to, konečne po toľkých rokoch urobiť zadosť spravodlivosti a jednoducho vysporiadať sa s tmavou škvrnou našej minulosti.
Ďakujem. (Potlesk.)

Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Fronca neevidujem. Pardon. Peter, skôr druhýkrát. Jediný Peter Zajac. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Nech sa páči.

Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, páni poslanci. Ďakujem za slovo. Budem veľmi stručný. V podstate každý štát je založený na tom, ako je schopný vykonávať spravodlivosť. V podstate to, o čom tu dnes rokujeme, nie je ani o tom, že či to je starý prípad, alebo ako starý je ten prípad, ale je to o tom, či Slovenská republika bude spravodlivým štátom, alebo nebude spravodlivým štátom, pretože to tu pán poslanec Fronc povedal, to je dlhý tieň. A to nie je len dlhý tieň, ktorý tu visí, ale to je niečo, čo vlastne zaťažuje celý výkon spravodlivosti na Slovensku, a pokiaľ tento prípad nebude doriešený, dovtedy to bude spravodlivosť na Slovensku zaťažovať a zaťažovať veľmi negatívnym spôsobom, lebo to hovorí - a hovorí to nielen jednej generácii, ale hovorí to všetkým následným generáciám -, že na Slovensku je pokojne možné bezprávie, pokojne je možné robiť závažné trestné činy bez toho, aby boli stíhané spravodlivosťou.
Taký štát potom aj v iných prípadoch, ktoré môžu byť menej významné, ale vždy má takú tendenciu rozhodovať nespravodlivosť o spravodlivosti, čiže tento kruciálny prípad bude strašiť na Slovensku dovtedy, kým jednoducho v tejto veci na Slovensku nenastane spravodlivosť, a preto si myslím, že naozaj každý, kto má len trocha zmysel pre spravodlivosť a pre to, aby spravodlivosti bolo určené zadosť, má za tento návrh zákona hlasovať bez ohľadu na to, v ktorom je to roku. A je to len smutné, že sa k tomu prípadu treba vracať tak často. Bolo by ho treba... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec bol jediný s faktickou poznámkou. Pán Fronc nechce reagovať, a preto sa pýtam teraz, kto sa k tomuto návrhu zákona hlási do rozpravy ústne? Pán poslanec Martin Poliačik ako jediný. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy.
Slovo má pán poslanec Martin Poliačik, nech sa páči.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v roku 1989 som mal deväť rokov a vtedy vznikla generácia, o ktorej môj kamarát s obľubou hovorí, že je to generácia, ktorá verí tomu, že všetko je možné, lebo tá generácia, ktorá prešla vlastne svojím najcitlivejším vývinom, čo sa týka hodnôt, to je medzi tým desiatym a dvadsiatym rokom života, ktorá vyrastala v deväťdesiatych rokoch, tak naozaj videla tak významnú spoločenskú zmenu, že verí tomu, že všetko je možné, že môžme iba tlakom ľudí, aj keď to mohlo byť inak, ale vtedy sme tomu verili, že iba tlakom ľudí vieme zmeniť pomery z totalitného režimu na režim demokratický, že môžme zobrať vládu vyvolenej skupinke ľudí a dať ju do rúk voleným zástupcom, že sa vieme zbaviť diktatúry a vieme žiť v občianskej, právnej spoločnosti. Tomuto všetkému som vtedy ako -násťročný stredoškolák a gymnazista veril a na základe toho som si vybudoval takú hodnotovú výbavu, vďaka ktorej sedím aj tam, kde sedím teraz, v Národnej rade Slovenskej republiky.
Súčasťou toho, že všetko bolo možné, avšak boli aj excesy a výčiny, ktoré už by sa dnes podľa všetkého v našom štáte, v tejto krajine, na Slovensku, nemohli udiať. Bolo to flagrantné zneužívanie právomocí, bolo to rozkradnutie tohto štátu a rozdanie cez privatizácie kamarátom, bolo to zneužívanie normálnych princípov fungujúcej demokratickej spoločnosti na ochranu svojho zločinného konania. Vražda Remiáša, zmarené referendum, únos prezidentovho syna sú veci, ktoré môžeme vidieť možno v Afrike, možno v iných totalitných spoločnostiach, ale ktoré už v Európe nemajú svoje miesto.
Teraz máme možnosť a priestor navždy deťom, ktoré budú vyrastať po nás, ktoré možno ešte aj ja budem niekedy učiť, povedať, že to nebolo v poriadku, že to bola súčasť transformácie tejto spoločnosti, že to bola daň za to, že sme rýchlo museli dobiehať 40 rokov zamrazenia nášho vývoja, že to bola daň za to, že sme rýchlo museli prepísať spôsob, akým žijeme v tejto krajine. Ale je najvyšší čas, aby sme si to priznali a povedali, nebolo to v poriadku, bolo to zlyhanie a chceme s tým niečo robiť. Chceme aspoň využiť akú-takú možnosť, že sa tieto veci prešetria, a dať odkaz budúcim generáciám, že takéto niečo by tu už nikdy nemalo nastať. Preto dúfam, že keď v tejto sále všetci budeme hlasovať podľa nášho vedomia a svedomia, pričiníme sa k tomu, aby tento tieň z našej minulosti naveky zmizol.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. S faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Juraj Droba, Martin Glváč. Dvaja páni poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Slovo má pán poslanec Droba, nech sa páči.