20. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Nuž, keď sa robí novela Trestného zákona, Trestného poriadku, teda trestných kódexov, naozaj vzbudzuje to záujem verejnosti, pretože sú to zákony kódexového typu. A tie by mali mať právnu stabilitu a nemali by sa tak meniť. Ale ja si spomínam, keď pani ministerka predstavovala tento návrh Trestného zákona a zmeny, ktoré prináša, tak to bola taká bombastická relácia, ako budú trestne stíhaní verejní funkcionári, keď spôsobia nedbanlivostné, z nedbanlivosti trestný čin. A skutočne, ako sa rokuje o návrhu zákona - a to vidíme v prípade ministerstva spravodlivosti sa to už stáva zvykom, že v Národnej rade sa pekne všetky tieto hrany, ktoré sú, a takéto ustanovenia pekne buď zo zákona na základe pozmeňujúceho návrhu vypadnú, alebo sa zmiernia a v podstate ten efekt je už úplne iný, ako bol na začiatku, keď sa vládny návrh zákona predkladá.
Mohla by som povedať x takýchto prípadov v tomto volebnom období, kde niečo sa predložilo, ohlásilo, aký to bude bič a nakoniec, keď sme v záverečnom hlasovaní zákon prijali, tak všetky takéto veci, ktoré mali byť akože bičom, zo zákona vypadli.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pardon, pán predsedajúci. Pani kolegyňa, ja som pozorne počúval ten váš pozmeňujúci návrh a čo ma predsa len na ňom zaráža, je skutočne to, že ho predkladá vládna poslankyňa, dokonca členka poslaneckého klubu tej strany, ktorá má aj ministerku, ktorá pripravila túto novelu. Pretože sa domnievam, že ten pozmeňujúci návrh, ktorý predkladáte, je dosť zásadný vo vzťahu k tomu, alebo vo vzťahu k zámeru, ktorý vedie pani ministerku spravodlivosti k predloženiu tohto návrhu zákona. Mám pocit akoby tu nefungovala normálna komunikácia medzi poslaneckým klubom a vlastným ministrom, čo si myslím, že je vážna chyba, pretože to potom negatívne ovplyvňuje ten proces prípravy legislatívy a potom sa stávame svedkami toho, čo sa tu, bohužiaľ, deje úplne, úplne bežne, že viac pozmeňujúcich návrhov k vládnym návrhom zákonov v tomto parlamentne predkladajú vládni poslanci, než opoziční poslanci, ktorí nemajú také možnosti ako ich vládni kolegovia zapájať sa do prípravy legislatívy.
V každom prípade, ste vystúpili k, aj s tým pozmeňujúcim návrhom k takému mimoriadne citlivému bodu tejto vládnej novely. A to sa priznám, že aj kvitujem. Čo ma mrzí, myslím si, že si to bude vyžadovať takú väčšiu a zásadnejšiu diskusiu, pretože na jednej strane síce je veľmi dôležité, aby sme vytvorili efektívne mechanizmy na to, aby sme nútili predstaviteľov, vládnych predstaviteľov, vysokých štátnych funkcionárov k maximálnej zodpovednosti. To, bohužiaľ, je naozaj, to je pravda, že, bohužiaľ, naozaj s týmto máme za tých uplynulých dvadsať rokov aj dosť zlé skúsenosti. Na druhej strane sa obávam, že tá trestnoprávnosť za neúmyselné, neúmyselné škody, neúmyselné činy, to je veľmi nebezpečný nástroj. Takže dúfam, že bude priestor o tomto diskutovať viac ešte aj neskôr.

Ja ďakujem za faktické poznámky, ktoré tu odzneli. Podľa obsahu z týchto poznámok usudzujem, že veľké výhrady opozičných poslancov, k návrhu, ktorý som predložila ako pozmeňujúci návrh, k jeho obsahu neboli. Chcem len vysvetliť, že samozrejme, že tvorba zákonov pokračuje podľa nášho názoru tým, že vláda predloží svoj návrh do parlamentu a my, koaliční poslanci, potom ďalej na týchto ustanoveniach pracujeme. Mnohokrát a často podávame návrhy v príslušných výboroch, v ktorých pracujeme. Hľadáme zhodu v rámci práce vo výboroch aj s opozičnými poslancami. O niektorých veciach sa rokuje aj ďalej. Toto je ten prípad. Rokovali sme o zodpovednosti  verejných činiteľov a zdá sa, že by bolo najvhodnejšie, keby verejní činitelia mali zodpovednosť  iba v prípadoch, ak sa dopustia konania vedomou nedbanlivosťou pri vykonávaní svojej funkcie. Takže preto sme potom predkladali po dohode tento pozmeňujúci návrh. Teda ja ho predkladám, ale po dohode a predrokovaný aj s ministerstvom spravodlivosti, aj s inými subjektami.

Vážený pán predseda, vážená pani ministerka, vážená snemovňa, dovoľte, aby som na úvod svojho vystúpenia k novele Trestného poriadku predniesol pozmeňujúci návrh, ktorý predkladám v mene 31 poslancov a ktorý znie nasledovne: „V článku II sa za bod 44 dopĺňa nový bod 45, ktorý znie: „Za § 422c sa vkladá § 422d, ktorý znie: „Kto verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje, alebo sa snaží ospravedlniť holokaust, zločiny režimu založeného na fašistickej ideológii, zločiny režimu založeného na komunistickej ideológii alebo zločiny iného podobného hnutia, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“.“.“
Vážená snemovňa, tento návrh je tretím bodom v pomerne zložitej genéze ošetrenia problematiky, o ktorej hovorí. Jeho obsahom je, presne vzaté, ochrana pravdy. Je pravda, že žijeme v dobe, keď sa pravda relativizuje, keď sa s pravdou niekedy nakladá ako s onucou a keď sa pravda, často, hlavne v politickom zápase, celkom jednoducho neguje a keď luhanie a lož je tým, o čom nemčina tak pekne a eufemisticky hovorí ako o "Kavaliersdelikte". Lož ale nemôže byť gavalierskym deliktom, ak sa jedná o nespochybniteľné a verifikované pravdy. Trestný zákon i vo svojej predchádzajúcej alebo doteraz platnej podobe má paragrafy, ktoré ošetrujú súčasné aktivity skupín, ktoré smerujú k potláčaniu slobôd, ktoré vychádzajú z ideológií, ktoré boli prehlásené za protiprávne a zločinecké, ale nemá bod, ktorý ošetruje ich duchovný zdroj. Ich duchovným zdrojom sú myšlienky a ideológie založené na nenávisti, na nenávisti rasovej alebo na nenávisti triednej. Likvidovanie skupín obyvateľov len preto, že sú príslušné istej rase, príp. istému náboženstvu alebo patria k istej triede, našlo svoje dramatické vyvrcholenie v osudoch a tragických osudoch miliónov ľudí. Detské topánočky v osvienčimských skladoch a lebky v múzeu pri Phnom Penhi na "Killing Fields" sú dôkazom celkom jasných verifikovaných a overených zločinov. Nie je to teda niečo, o čom sa dá polemizovať. Lebka s priestrelom je lebka s priestrelom. A ostrihané vlasy obetí či zubné protézy mali kedysi majiteľov. Nie je teda témou diskusie, či tí majitelia dobrovoľne a s radosťou podstúpili smrť, či dieťa, ktoré nosilo tú malú bielu topánočku, ktorá je v múzeu Jad Vašem, si ju vyzulo a spokojne odkráčalo do plynovej komory. Domnievam sa teda, že ak sa jedná o verifikované zločiny existujúcich ideológií, neexistuje relativita pravdy. O norimberskom procese, ktorého malá časť protokolov je v tejto knihe, sa hovorí, že to bol súd víťazov nad porazenými. Táto kniha dokonca ani nie je výsledkom súdu víťazov nad porazenými. Ale milióny mŕtvych v genocidálnych hladomoroch, milióny mŕtvych v otrockých prácach lágrov, zhodou okolností som bol pred pár mesiacmi pozorovať prezidentské voľby v Kazachstane ako vedúci našej parlamentnej delegácie OBSE a rozhodnutím organizátorov som sa ocitol v tzv. KARLAG-u, v obrovskej zóne ťažby uhlia, ktorá bola v stalinských časoch súvislým lágrom, jeden z dramatických zážitkov pri presune z jedného okrsku na druhý okrsok bola návšteva cintorína detí väzenkýň, ktoré, samozrejme, v podmienkach, aké tam panovali, zomreli, ten cintorínik, spustnutý a biedny, tam stojí, to všetko sú nespochybniteľné obete, o ktorých sa nedá diskutovať, polemizovať a ktoré sa nedajú relativizovať. Preto sa domnievam, že pravda stojí za ochranu. A preto predkladáme tento paragraf, pretože tí, ktorí dostali guľku do hlavy pod Devínskym hradom, tí, ktorí dostali slučku na krk, neboli vykonštruovaní ani vymyslení. Päť rokov fašistami väznená doktorka Milada Horáková bola komunistickým súdom odsúdená na trest smrti a popravená napriek tomu, že na jej záchranu písal list prezidentovi Gottwaldovi i sám Albert Einstein a ďalší. Obete genocídy ruských, sovietskych hladomorov opisuje v liste Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi nositeľ Nobelovej ceny Michail Šolochov, ktorý v tom čase musel nabrať istý stupeň odvahy, pričom ho nemožno podozrievať zo zlého vzťahu ku komunizmu, lebo sám bol vysoko exponovaný člen Komunistickej strany. Všetko toto a tisíce drobných osudov, drobných i veľkých, lebo existovala Milada Horáková, ktorá bola poslankyňa Národného zhromaždenia, ale existovala i sestra Zdenka Schelingová, ktorá pracovala zhodou okolností v tej nemocnici, kde som ja strávil svoj lekársky život, a ktorá bola odtiaľ za pomoc prenasledovanému kňazovi odvlečená, väznená a stýraná, na následky čoho potom zomrela vo väzení. Treba teda povedať, že tie obete boli i vysoko postavené, boli to biskupi a boli to i prosté rehoľníčky, o ktorých svedectvo podáva pravidelne publikácia, ktorú vydáva spoločenstvo okolo Antona Srholca. Ale bol to aj evanjelický biskup Pavol Uhorskai a boli to i tí, ktorí nesedeli vo väzeniach, no ktorých životy a osudy boli zničené, ktorým nebolo umožnené štúdium, hoci mali talent a vôľu a snahu, ktorí boli zo štúdia vytrhnutí a poslaní do Jáchymovských baní ako napr. študent Štrba z Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a mnohí iní ďalší ako Tunega a iní, ktorých osud nie je fikciou, nie je niečím, o čom sa dá polemizovať. Ten osud bol tragický a skončil smrťou. A tí, ktorí si myslia, že je morálne a správne a prípustné, že sloboda prejavu nemá byť obmedzovaná v akomkoľvek zmysle, podľa môjho pevného presvedčenia narážajú na ten odsek ústavy, ktorý hovorí o obmedzení slobody prejavu z dôvodov, ktoré sú tam vymenované, a jeden z nich je morálka. A šíriť lži o týchto zločinoch je vysoko nemorálne. A podľa mňa je naplnená ústava absolútne v tom, že v tomto zmysle je správne a potrebné obmedziť pseudoslobodu prejavu pre takýchto ľudí.
Musím povedať, že sa stretávam s názormi, že obmedzovanie slobody prejavu je akýsi totalitný prvok. No, existujú krajiny s rôznymi tradíciami. Spojené štáty vznikli od samého počiatku, a hlavne potom keď sa zbavili otroctva, ako spoločenstvo slobodných ľudí. Z americkej tradície vychádza zrejme verejne známy prípad Larryho Flynta. Áno, my ale v Európe, ktorí sme hrdí na to, že sme kolíska kultúry a civilizácie a všetci okolo nás sú buď kovboji a trestanci, alebo iní hlupáci, a len my sme dobrí, sa môžeme v 20. storočí pochváliť tým, že sme zrealizovali dva najnebezpečnejšie zločinné systémy ako prví na zemeguli: fašizmus a komunizmus. Nie je to veľká chvála. A svoj diel masla na hlave nesú i naši predkovia a nesieme my. A tým, ktorí sa domnievajú, že toto obmedzenie slobody prejavu je totalitný prvok, pripomeniem, že ma prekvapil v tomto smere renomovaný historik Dušan Kováč. Tak mu môžem z tohto miesta povedať, že v tom prípade je totalitných vyše desiatky európskych demokracií, pretože vyše desiatky európskych demokracií má paragraf podobného charakteru vo svojom Trestnom zákone. Rozdiel medzi nami a svetom americkej demokracie je ten, že my máme svoje maslo na hlave za 60 000 tých, ktorí nastúpili do vagónov a išli v ústrety cyklónu B, za Miladu Horákovú, za Zdenku Schelingovú, za Mandeľštama, za Popieluszka, za všetkých tých, u ktorých v mene nenávistnej ideológie, ktorá svoje naplnenie videla v likvidácii rasy a triedy, a tých, ktorí nesúhlasia, jednoducho lož nie je kavaliersdeliktom. Je teda našou povinnosťou takémuto zlu čeliť. A to ma viedlo k tomu, že som, ak som hovoril o zložitých peripetiách tohto zákona, znova pozmeňujúcim návrhom do Trestného poriadku vrátil toto pravidlo. Ono tam už bolo. A potom bolo postupne menené a presúvané, až sa nakoniec stratilo. Keď som ho prvýkrát predložil, tak pri doplnení slova „komunizmus“ sa postavil proti návrhu prezident Schuster. Prezident Schuster ho celkom sebe primerane a očakávateľne zvetoval a na svojom poslednom zasadnutí v roku 2002 ho snemovňa, ktorá čítala asi 70-percentné obsadenie, síce väčšinovo opäť schválila, ale nestačilo to, vzhľadom na malý počet poslancov, na prelomenie prezidentského veta. Pokladám za našu povinnosť, aby sme návrh predložili snemovni, ktorá je zložená prevažnou väčšinou z tých, ktorí, verím tomu, sú presvedčení o tom, že vražda Milady Horákovej a strieľanie na devínskej hranici do tých, ktorí plávali cez Moravu, je zločinom a že jeho popieranie nie je žiadnou slobodou slova, ale nemorálnou lžou. A preto si dovolím poprosiť o podporu návrhu nielen v mene obetí, ale i v mene psychohygieny našich národov, pretože ak nepoznáme, odkiaľ prichádzame, čím sme prešli a čo sme cestou porobili, nečaká nás nijaká dobrá budúcnosť. Ďakujem. (Potlesk.)

Pán doktor Osuský, ja si vás vysoko vážim, avšak tento váš návrh nemožno chápať inak ako tendenčný. Srší z neho nenávisť voči našej prvej štátnosti, srší z neho nenávisť voči mučeníkovi slovenského národa Jozefovi Tisovi, srší z neho nenávisť voči biskupovi Vojtaššákovi. Keď sa nejaký šestnásťročný mladý človek pozdraví Na stráž, tak aj dneska je to možné postihnúť. Ja si myslím, že inak bola by tam adekvátna nejaká pokuta v rámci priestupku, nejakých päťsto korún, ale nie taká sadzba, akú navrhujete vy, odňatím slobody na dobu šesť mesiacov až tri roky.
No a čo sa týka komunizmu, tak ja som zúrivý antikomunista. Avšak myslím si, že všetko, každé riešenie je účinné v určitom čase a na určitom mieste. A jediný človek vo východnom bloku, ktorý mal v tomto smere nejaké účinné riešenie, bol Boris Jeľcin, ktorý rozpustil Komunistickú stranu. A rozprávať teraz, hoci už aj o komunizme po dvadsiatich dvoch rokoch, to sa mi zdá dosť neúčinné a smiešne. Veď keď svojim deťom vysvetľujem, čo to bol komunizmus, tak pozerajú na mňa, ako keby som práve prišiel z Marsu. Čiže nechajme tieto veci historikom, nerobme politiku z toho, čo nemusí byť politika.
Ja tento návrh nemôžem podporiť.