24. schôdza

Pán Viskupič, teraz som vám nerozumel. (Reakcia spravodajcu.)
Pokiaľ pán minister súhlasí, tak potom nemáte žiadny problém. Pokiaľ pán minister súhlasí.

Ale môžem dať, môžem dať hlasovať o pozmenení...

Nech sa páči, pani poslankyňa Pfundtner.

Ďakujem za slovo. Ja len by som odpovedala pánovi poslancovi Jarjabkovi. Súhlasím s vami, že sú určite väčšie problémy, ale z titulu precizovania a upresnenia, ja si to, ja si myslím, že toto je moja povinnosť aj ako poslanca Národnej rady, aj ako advokáta, aby sme naozaj v Národnej rade Slovenskej republiky prijímali presné a perfektné právne predpisy.
Ďakujem.

Ako posledný písomne prihlásený v rozprave teraz vystúpi pán poslanec Jarjabek.

Príjemný dobrý deň. Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister-neminister, vážená vláda-nevláda, vážená koalícia-nekoalícia. A takto by som mohol pokračovať, aby som nejakým spôsobom dešifroval túto atmosféru, v ktorej všetci sedíme. Moja najzákladnejšia otázka v tomto prípade by bola, či je naozaj vôbec legitímne, pán minister, politicky legitímne, že sedíte na tomto mieste ako minister kultúry. Mňa by naozaj veľmi zaujímalo, a nemyslím to len úsmevne, vo svojom minulom nepolitickom živote, pán minister, v profesnom živote, ste boli akceptovaným komentátorom a glosátorom v súkromných televíziách. Mňa by veľmi zaujímalo, ako by sa Daniel Krajcer ako bývalý komentátor a glosátor pozeral, respektíve ako by komentoval Daniela Krajcera, ministra kultúry, ktorý v súčasnosti sedí na tomto mieste ministra kultúry. Trošku nám odbehol, ale on sa určite vráti. Ako by komentoval celé to dianie, ktorého on je teraz absolútnou súčasťou, a čo všetko prísneho by sme si vypočuli z úst niekdajšieho prísneho komentátora a glosátora, ktorý určite mal svoju autoritu. Toľko len pre začiatok tejto absurdnej situácie, ktorej sme skutočne všetci svedkovia a ktorú nemôžeme nespomenúť, lebo je to čosi nezvyklé, je to čosi absurdné a politicky totálne vymykajúce sa všetkým štandardom, ktorý sme tu doteraz zažili. Čiže ešte raz, dámy a páni, zažili sme v tomto volebnom období a v tejto sále už všeličo. Takže vlastne ani tak neprekvapuje, že dnes máme na stole návrh zákona, ktorým by mal parlament urobiť krok v 21. storočí a v podmienkach Európskej únie sotva predstaviteľný a predvídateľný.
Ak sa väčšina Európanov zhoduje na tom, že jedným zo zásadných pilierov demokracie je kontrola moci nezávislými médiami, našla sa na Slovensku politická strana, ktorá dokonca nejaký čas bola aj vo vládnej koalícii, a preto tie papiere pred nami majú označenie v úvodzovkách "vládny návrh zákona". Podotýkam ešte raz, absurdita nebývalá a v iných štátoch, neviem si predstaviť, že by vôbec mohla takáto situácia nastať. Teda tieto označenie v úvodzovkách, toto označenie v úvodzovkách "vládny návrh zákona", táto strana, ktorá ho predložila a ktorá si stále myslí, že všetci sa mýlia a naopak, štát by mal mať na médiá priamy dosah a exekutíva jednoduchý vplyv. Zaoberáme sa návrhom novelizácie zákona, ktorú predkladá vláda-nevláda, ktorá už de jure vlastne ani nie je vládou, zdôvodňuje ju minister, minister-neminister, ktorý sa už aj rozlúčil so svojimi poradcami a spolupracovníkmi, a aby to Kocúrkovo bolo totálne, tento návrh, respektíve jeho najkontraverznejšie ustanovenie o zrušení tých tzv. koncesionárskych poplatkov vstúpi do platnosti nie po schválení zákona, ani nie na začiatku najbližšieho rozpočtového obdobia, ale o dva roky. V čase, keď si na dnešnú personálnu posádku predkladajúcej vlády a ministerstvá spomenú matne iba pamätníci.
Dámy a páni, už sa tu od roku ´93 neraz viedli diskusie o verejnoprávnych médiách. Mnohí sme tu nielen konštatovali, že sa im neveľmi darí. Mnohí sme sa pokúšali nájsť spôsob, ako vyriešiť ten zásadný konflikt, ktorý stav médií verejnej služby v tomto štáte determinuje. Že totižto Slovensko má 5,5 milióna obyvateľov, ale základné náklady na prevádzku rozhlasového a televízneho verejnoprávneho vysielania presahujú reálne možnosti výberu príspevkov od občanov, nech sa to volá koncesionársky poplatok alebo platba za službu verejnosti. Priveľa obyvateľov v tomto štáte žije pod prahom chudoby, v stave trvalej sociálnej núdze. Príjmy aj zamestnaných občanov sú žalostným zlomkom príjmov ich spoluobčanov, a to všetko spôsobuje, že reálne náklady na rozhlasové a televízne vysielanie vo verejnom záujme nedokážeme v potrebnom rozsahu uhrádzať z výberu príspevku. Áno, taká je pravda. Ale od roku ´93 v tomto parlamente nepadol návrh na zoštátnenie týchto médii. Ak dobre rátam, pán predkladateľ je desiatym ministrom našej kultúry, a je prvý, kto navrhuje, aby sme rezignovali na koncept médií nezávislých od výkonnej moci, naopak, navrhuje, aby sme sa vrátili k praxi, na ktorú sa my starší pamätáme.
Ústredný výbor naplánoval činnosť. Vláda na to schválila zdroje a spoľahlivé kádre vo vedení médií sa postarali, aby stranícka objednávka bola naplnená. Ale ešte aj vtedy, hoci uznávam, že iba pro forma, sa zachovával status akože nezávislej Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu a poštár vždy začiatkom mesiaca inkasoval desaťkorunáčku všade, kde sa k nemu, kde sa k nebu hrdo týčila anténa. Z tých desaťkorunáčok, samozrejme, Mlynská dolina ani obrátená py..., ani obrátenú pyramídu, ani Mlynskú dolinu nevybudovali. Obe inštitúcie dostávali podstatne viac prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Ale ani totalitný režim si netrúfol naplno a bez servítky urobiť to, čo nám dnes navrhuje pán minister-neminister. Odňať médiá verejnej služby verejnosti a urobiť z nich štátny propagačný nástroj, dámy a páni. Taká je pravda. A môžete o tom hovoriť a zdôvodňovať, koľko chcete. Štátny rozpočet jednoducho nepustí. Pretože nech to krútime tak alebo naopak, nič iné z tohto návrhu nebude.
Exekutíva, konkrétne minister financií, ak bude zhovievavý a láskavý, priberie si k tomu ešte aj ministra kultúry. Budú tými dvoma štátnymi úradníkmi, ktorí sa zadumajú a potom povedia tým takzvaným nezávislým predstaviteľom kedysi verejnoprávnych médií, oni totižto nezávislí nebudú môcť byť, pochopiteľne, to nie je ich vina, aký peniaz sú ochotní v tejto chvíli pre ich potreby uvoľniť. Že v návrhu je percento z HDP, je úžasné, ale neznamená to, dámy a páni, vôbec nič. Percento z rozpočtu bolo predsa stanovené aj ako zdroj Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia a pán minister Mikloš a ďalší pamätníci predsa dobre vedia, koľkokrát ten zákon vláda jednoducho ignorovala. No ignorovala ho preto, preto lebo si to vždy zdôvodnila inými prioritami. Inými prioritami v rozpočte a jednoducho Pro Slovakia išla stranou. Takisto, ako na základe iných priorít pôjde stranou aj rozpočet, zo zákona prijímaný, tej takzvanej verejnoprávnej inštitúcie.
A keby sa aj stal zázrak a nová vládna garnitúra by zobrala zákon vážne, je tu predsa vysoko rozvinutý systém prijímania rozpočtových opatrení, ktorými sa dá hravo dosiahnuť rovnaký výsledok. Ten výsledok je jasný. Už teraz. Ak bude vláda spokojná s tým a ako o nej, jej členoch a krokoch médiá dnes ešte ako-tak verejnej, verejnej služby informujú, blahosklonne sľúbené eurá uvoľní, ale ak budú do vlády vŕtať, upozorňovať na skutky nelichotivé, odrazí sa to na zadrhávaní toku prostriedkov, viazaní rozpočtu a iných operatívnych opatreniach, ktoré sú omnoho účinnejšie ako dnes favorizované vysielanie rezortných kontrolných skupín. To je ťažkopádne a navyše občas hrozí, že sa usilovní kontrolóri sami presvedčia z nekompetentnosti.
Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia. Keď som zámer zrušiť v tom čase už neexistujúce koncesionárske poplatky videl vo volebnom programe jednej zo strán bývalej koalície, vysvetlil som si to ako ambíciu populisticky zapôsobiť na ľudí, ktorí majú prázdne vrecká a iste by im dobre padla predstava, že z inkasa zmizne každý mesiac položka 4,64 eura ako poplatok za služby rozhlasu a televízie. Keď sme neskôr zažili lámanie rozhlasu a televízie cez palicu a ich zatlčenie obručou RTVS do jednej ohrady, vyzývali sme, aby ste kvôli nenávidenému riaditeľovi jednej inštitúcie nebúrali to, čo trpezlivo a dlhé roky budovali generácie odborníkov, ktorí neslúžili režimu či niektorej z meniacich sa vlád, ale rozhlasu a televízii ako profesným inštitúciám, schopným vygenerovať zavše aj diela, na ktoré sa nezabúda. Mám na mysli režisérov, dramaturgov, scénografov, kostýmových výtvarníkov, a tak ďalej, a tak ďalej, ktorí skutočne s politikou takou či onakou nemajú vôbec nič spoločného. Toto všetko išlo do pekla. A takto vyzerá dnešná Slovenská televízia a Slovenský rozhlas.
Vôbec to nie je pravda, čo hovoril pán minister kultúry. Akoby čarovným prútikom sa všetko zmenilo. Vôbec to nie je pravda, dámy a páni. Hovorí o tom aj rada, ktorá v súčasnosti zasadá o 10.00 hod., možno už zasadá 15 minút, kde sa riešia práve problematické veci so zmluvami, ktoré v tejto chvíli sú minimálne nie v poriadku v tom zmysle, že sa o nich hovorí, v tom zmysle, že sa musia zdôvodňovať. Nie všetko je v poriadku v Slovenskej televízii a v Slovenskom rozhlase, určite nie všetko je v poriadku z hľadiska programu a určite nie všetko je v poriadku aj z hľadiska toho zlého zákona, ktorý tuná minister kultúry takto pred rokom obhajoval. A to všetko, dámy a páni, sa dostane na pretras až v tom budúcom volebnom období. Až budúca koalícia bude robiť hodnotenia toho všetkého, čo minister kultúry dnes tuná rozpráva ako o istej ružovej nálade, ktorá v Slovenskej televízii a v Slovenskom rozhlase a perspektíve tejto nálady, ktorá v Slovenskom rozhlase a v Slovenskej televízii panuje. Pravý opak je pravdou. Totálna neistota, totálna neistota programová, personálna, finančná. Všetko zle. Načo toto všetko bolo dobré? To si zdôvodníme v tom ďalšom volebnom období, keď predpokladám, že bude iná koalícia, ktorá sa bude na tieto veci pozerať trošku inak a nepoliticky a nedemagogicky hlavne.
Pán minister a jeho poradcovia pohrdli názormi odborníkov, ľudí, ktorí dokonale poznali situáciu v Mlynskej doline i v pyramíde, a koaličná sila prevalcovala všetky prekážky. Má zmysel vôbec položiť v tejto chvíli naozaj iba rečnícku otázku, či sa niečo po trištvrte roka zlepšilo? Veď máme čo týždeň v počítači obrázok o sledovaní televíznych programov. Denne sa na vlastné oči a uši môžeme presviedčať, že toho, čo je hodno vidieť a počuť, je stále menej a menej. A ten, ktorý to zapríčinil, to je kto? Pýtam sa, dámy a páni. Odpoveď nechám na vás.
Teraz sa od nás chce, aby sme dieru deštrukcie médii verejnej služby nasadili korunu a uchmatli ich novelizáciou zákona verejnosti. Veď čo. Verejnosť už prišla o kadečo. Od energetiky po vodovody, tak prečo jej nešlohnúť aj rozhlas a televíziu? Je azda neodôvodnená obava, že pravicovo-liberálna predstava môže smerovať od zrušenia poplatkov a financovania štátom cez zadlženie, vytvorenie akciovej spoločnosti so 100-percentnou účasťou štátu, predaj pohľadávok a ich exekúciu až k navýšeniu základného imania a tým prevzatie bývalého Rozhlasu a Televízie Slovenska nejakým nádejným mediálnym podnikateľom? Prečo by to práve v prípade RTVS mala byť dáka v úvodzovkách "fantázia", keď to už toľkokrát vyšlo, však?
Dámy a páni, som presvedčený, že by ste mali rešpektovať aj v turbulentných časoch elementárne pravidlá slušnosti. Mne pripadá ako nekorektné, priam perfídne, ak minister-neminister z koaličnej-nekoaličnej strany pretíska parlamentom návrh legislatívnej normy, ktorá sa nijako nezmestí pod pokrievku udržania kontinuity, ale chce ovplyvňovať chod štátu v ďalekej budúcnosti. Ak je to naozaj tak, že my, ktorým sa návrh nepáči, sme zanedbateľná minorita na okraji spoločnosti, nič nebráni, aby po získaní legitimity vo voľbách a možno zásadnej väčšiny v tejto snemovni predložil nový minister takýto návrh v reálnom čase, keď bude pripravený uviesť ho do života. Ale odmietam zneužívanie parlamentu v tejto primitívnej, populistickej hre na ohlupovanie verejnosti.
Dámy a páni, koalícia hanby, ohovárania a nenávisti sa končí. Poprajme tej ďalšej, ktorá vznikne po voľbách 10. marca, aby už takýto nezmyselný návrh zákona nikdy nepredložila. Navrhujem preto, aby sme tento návrh jednoznačne a jednoducho odmietli, a dokonca, keď chcete, tak aj naň zabudli.
Ďakujem za pozornosť.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami traja, štyria. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.
Pán poslanec Galbavý.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Vážený pán poslanec-neposlanec... (Výkriky v sále.) Oslovenie, oslovenie, no vidíte, tak vy zosmiešňujete vlastným vystúpením snemovňu a... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec, môžte reagovať potom, ale nechajte pána Galbavého.

Galbavý, Tomáš, poslanec NR SR
Takže poprosím ešte o čas, lebo naozaj som bol vyrušený.
Čiže vážený pán poslanec-neposlanec, vaše oslovenie - vážená vláda-nevláda, minister či neminister je legitímne, ale neetické a pripomínam, nezakladá sa na pravde. Pokiaľ si preštudujete ústavu, tak určite mi dáte za pravdu. Vláda stratí svoju legitimitu a svoje opodstatnenie až vtedy, keď ju prezident odvolá. A ešte jednu pripomienku. Táto vláda nestratila dôveru preto, že by bola nekompetentná, neslušná alebo neodborná. Táto vláda, najmä tri politické strany, veľmi ma to mrzí, že to takto musím zdôrazniť, povýšili národnoštátne záujmy, o ktorých vy tak radi hovoríte v každom vystúpení, nad politikárčenie a stranícke preferencie.
Moja druhá poznámka sa bude týkať vecne vášho vystúpenia. Koncesionárske poplatky, pán poslanec, sa ukázali od roku ´93 ako neefektívne. Jednoducho nedokázali zabezpečiť dostatok financií pre verejnoprávne médiá. To je fakt. Boli nesolidárne, ťažkopádne a príliš byrokratické. Pamätáš si dobre, pán poslanec, že v roku 2008 sme tu mali veľký problém v parlamente, a to sú koncesionárske nedoplatky. Čiže tento systém financovania sa dá opäť ľahko zneužiť, pokiaľ napríklad v Slovenskom rozhlase sa nájdu ľudia, ktorí ľahko predajú svojich koncesionárov súkromnej firme a tá ich pod hrozbou státisícových pokút vypaľuje nehoráznym spôsobom. Takže som za to, aby sa zrušili koncesionárske poplatky a ľudia platili Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas zo štátneho rozpočtu, pretože to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Poliačik.

Pán kolega Jarjabek, prosím vás, na akej planéte vy to žijete, že vnímate slovenské verejnoprávne médiá ako nezávislé? Ja vám teraz predstavím dva koncepty závislosti a verím vám, že to dokážete sledovať.
Prvý, pes je závislý na svojom majiteľovi, pretože mu dáva stravu. A teraz mi povedzte, že, povedzte, že ktorý pes je závislejší. Taký, ktorý každý deň dostane plnú misku žrádla, normálne sa nažerie a môže fungovať alebo taký, ktorý dostane päť granuliek ráno a potom chodí za ním majiteľ vždycky s piškótkou a hovorí, no keď vyskočíš tuto na radiátor, dostaneš piškótku, keď vyskočíš tuto na stoličku, dostaneš piškótku. A to je presne spôsob, ten druhý, akým fungovali verejnoprávne média doteraz. Dostali za hrsť granuliek vo forme, vo forme koncesionárskych poplatkov a potom prišiel minister kultúry alebo financií a povedal, no, tak tuto možno, keď vymeníte takéhoto riaditeľa, dostanete piškótku zo štátneho rozpočtu a tuto možno, keď zmeníte trošku programovú schému, tak dostanete piškótku.
Podľa mňa tá druhá forma závislosti je oveľa nebezpečnejšia a je oveľa lepšie na začiatku povedať: Dobre psík, dostaneš každý deň plnú misku granúl, to znamená jasné percento z HDP. Povieme si, koľko tie médiá majú dostať, dostanú to raz za rok, a to je oveľa šťastnejšia forma závislosti, lebo však vlastne tie médiá sú nutne závislé na štátnom rozpočte, ako to čo sme tu mali doteraz.
Ďakujem.