26. schôdza

Som rád, kolega Ondruš, že si zrekapituloval opäť to, čo už tu bolo viackrát povedané, a myslím si, že to treba opakovať viac a viac, a to, že deficit v tomto roku sa momentálnemu nehomogénnemu zoskupeniu pravicových strán podarilo znížiť len preto, alebo vďaka rastu, ktorý sme vám zanechali, vďaka vyšším daniam, nečerpaniu európskych fondov, šetreniu na zdravotníctve, školstve, protipovodňovej ochrane a na holom fakte, že ste nemuseli sanovať v roku 2011 povodňové škody, jednoducho a našťastie preto, že neboli. Že si týmto pádom aj odhalil ten v úvodzovkách "zázrak", ktorý táto pravicová vláda priniesla. Zároveň som tiež rád, že si si všimol fakt, že je tu len veľa sľubov opäť pred voľbami. Nakoniec, mnohí predstavitelia súčasnej vlády alebo súčasnej koalície to sami potvrdzujú, ako aj môj predrečník, že nemajú žiadne zázračné riešenie a skutočný fakt je, že nás naozaj čakajú ťažké časy, a v tom kontexte vyznieva naozaj tento rozpočet ako maximálne nereálny a vôbec nepripravuje Slovensko na tieto ťažké časy.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán poslanec Ondruš, nedá mi nereagovať na vašu rozpravu, v ktorej ste terajšej vláde okrem iného vyčítali aj to, že do volieb už neurobí nič. Ja som presvedčená o tom, že terajšia vláda urobila pre Slovensko ďaleko viac, aj napriek tomu, že má skrátené funkčné obdobie, ako vláda Roberta Fica za celé jeho obdobie.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pani kolegyňa, ja vôbec nepochybujem o tom, že toto vaše presvedčenie je úplne úprimné. Veď inak, inak by ste tu celkom určite nesedeli. Problém je v tom, že evidentne, keď sa prejdete po Slovensku a rozprávate sa s ľuďmi, tak vás, ktorí ste o tom presvedčení, čo ste teraz povedali, je čoraz menej a pomaličky by ste sa zmestili už tak do jedného či dvoch autobusov.
Ľudo, ja som ani raz nepovedal, že máme pred sebou ľahké časy a že si nebudeme môcť, nebudeme musieť uťahovať opasky. My, my poslanci za SMER, sme už vlani navrhovali, aby sme si zmrazili platy, aby sme zmrazili platy všetkým politikom práve preto, že sme vedeli po nástupe vašej vlády, že ťažké časy sa opäť vracajú a vrátia. Ja ti musím zopakovať, bola to vaša premiérka Iveta Radičová, ktorá v júni verejne pred kamerami vyhlásila: "Chcem ubezpečiť občanov, že zo strany vlády nasledujúci rok už nebude rokom uťahovania opaskov." To nepovedal ani Robert Fico, nepovedal som to ani ja, nepovedal to žiadny z opozičných predstaviteľov. Bola to vaša premiérka, ktorá ubezpečovala občanov, že rok 2012 už nebude rokom uťahovania opaskov. A ja som ani na chvíľu nepovedal, ani v jednej vete som nepovedal, že si myslím, že nás čakajú dobré časy a že tie opasky si uťahovať nemusíme, a opakujem, boli sme to my, ktorí chceli u politikov začať už vlani.
A pokiaľ ide o to, že urobíme to, čo sme robili. Ale áno, áno, veď my to hovoríme. Keď sa vrátime k moci, budeme robiť presne to, čo sme robili. Maximálne zodpovedne sa budeme správať k Slovensku a k jeho občanom. Áno, dáme peniaze tým, ktorí by inak zostali absolútne chudobní. Áno, budeme pomáhať ľuďom a investovať do rozvoja a modernizácie Slovenska.

Ďakujem, pán predseda. Chcem oznámiť členom výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, že hneď po vyhlásení prestávky sa bude konať zasadnutie výboru na čísle dverí 32.
Ďakujem.

Ďakujem, vážený pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, vážený pán minister, dovoľte, aby som aj ja vystúpil k návrhu štátneho rozpočtu na rok 2012 a roky 2012 až 2014, rozpočtu verejných financií. Na úvod treba povedať, že mám pocit, že tá, ten záujem o štátny rozpočet nie je veľký a dokonca z pohľadu vlády tu nevidím žiadneho zástupcu mimo pána ministra, čiže myslím si, že ten záujem a, povedzme, tá úroveň toho štátneho rozpočtu asi zodpovedá tomuto stavu, ktorý je tu dnes, povedzme, v tejto, v tejto váženej snemovni. Tak ako som predpokladal, tento štátny rozpočet je, je, základnou diskusiou alebo základným problémom je ten, že opozícia bude hovoriť o tom, že tento rozpočet, a budem to aj ja hovoriť, tento rozpočet nie je dobrý a jednoducho, myslím si, že ten rozpočet je jeden najmenej kvalitatívny alebo kvalitný za posledných desať rokov, ktorý som v Národnej rade... Dokonca, myslím si, že za posledných desať rokov je to jeden rozpočet, ktorý bol, keby som pejoratívne nazval, odfláknutý, a mám na to niekoľko, niekoľko dôkazov alebo argumentov, ktoré poviem v nasledujúcej časti. Jednoducho neobstoja ani, ani argumenty vlády, že jednoducho nemá mandát, neobstoja argumenty, že bola jedna z prvých krajín, ktorá bola, ktorá prišla so zmenou rozpočtu, ani to, že jednoducho funguje tu vydieranie v rámci koalície. Problémom je to, to, čo nám bolo predvedené na výbore pre financie a rozpočet, a štátny tajomník ministerstva financií, dokonca ten, ktorý nie je zodpovedný za rozpočtovú politiku, jednoducho priniesol nejaký zhluk čísiel, ktoré boli odôvodnené jednou vetou. Ja môžem túto vetu zadeklarovať: "Zmena výšky výdavkov kapitol štátneho rozpočtu na realizáciu programov súvisí s nerealizovanou daňovou odvodovou reformou a premietnutím výdavkov na voľby do Národnej rady Slovenskej republiky." To je tá výdavková časť. Príjmová časť bola zdôvodnená tým, že príjmy a výdavky a schodok štátneho rozpočtu sa menia z dôvodu makroekonomickej prognózy. To je asi všetko to, čo bolo prezentované ministerstvom financií na tomto výbore. Musím povedať, že ak by takýto rozpočet predložil bývalý minister Počiatek, myslím si, že určite by sme opakovali minimálne výbor pre financie a rozpočet, a jednoducho takýto, takýto návrh, takýto doslova nejaký šlabikár, ktorý bol odovzdaný, nie je hodný takýchto rozpočtov, a preto si myslím, že je po kvalitatívnej stránke jeden z najhorších ako, ako sme zažili alebo teda ja som zažil za posledných desať rokov. Faktom ale zostáva, že toto nie je len o nekoncepčnosti tohoto rozpočtu. Ale musím povedať, že zase, že ministerstvo financií sa vyslovene odfláklo alebo vyfláklo na, na rozpočet rokov 2013-2014, kde nemalo ani tú, ani tú námahu si nedalo, že jednoducho zmenilo prognózy, a nezmenilo čísla v tomto štátnom rozpočte. My roky 2013 a 2014 máme v pôvodnom znení s titulkami a jednoducho toto nie je, nielenže nehraje s prognózou, ktorú vydalo ministerstvo financií, ale jednoducho nie, tam čísla sú absolútne zavádzajúce a jednoducho ministerstvo financií nemalo ani toľko chuti, aby jednoducho do týchto čísiel zakomponovalo nové prognózy, ktoré by určite už menili charakter celkového rozpočtu. Takže sa, poďme teda konkrétne na rozpočet roku 2012. Pozrime sa na tie plné špajze, o ktorých tu pán minister stále hovorí. Pozrime sa na schodok verejných financií. Schodok verejných financií z plánovaných 4 celá, pardon, rast hrubého domáceho produktu z plánovanej výšky viac ako 4 percentá, dnes je proklamované na úrovni rastu 1,7 percentuálneho boda. Nehovoriac o tom, že prognózy Európskej komisie už hovoria o raste niečo viac ako jedného percenta, teda už dnes vieme, že tento rozpočet má, stojí na vratkých nohách. Ale pozrime sa, aké ozdravné opatrenia prijala vláda na to, aby jednoducho schodok verejných financií, ktorý pôvodne mal byť 3,8 percentuálneho bodu z hrubého domáceho produktu, ako dnes, keď teda plánuje 4,6 percentuálneho bodu, aké nevyhnutné úpravy návrhu rozpočtu urobila. Tento, tento materiál sme dostali minulý týždeň, minulý týždeň niekedy v piatok, a to hovorí o tom, aj ten výsledok toho papiera, doslova je to nejaký elaborát v skrátenej forme, takže môžeme sa pozrieť, čo sú tam za nevyhnutné úpravy rozpočtu, aby, aby jednoducho sa negatívny vplyv vo výške 690 mil. eur nejakým spôsobom konsolidoval, takže máme.
Ja to začnem od konca. Očakáva sa, že platy ministrov a poslancov zostanú v roku 2012 zmrazené, úspora 2 milióny. Ja sa pýtam pána ministra, aký je jeho podiel na tom, že sa zmrazia tieto platy?
Ďalej navýšenie príjmov z dividend SPP v roku 2012 o 120 mil. eur. No, nehovoriac o tom, že dotlačené SPP zvýšením, zvýšením dividend si bude musieť pravdepodobne na tých 120 mil. eur zobrať úver, aby zabezpečilo platbu do štátneho rozpočtu. Vládny návrh počítal so 47 miliónovou, milión eur rezervou, dnes túto rezervu rozpúšťa, takže predpokladám, že rozpočet je napätý a nemá žiadne rezervy. Ďalej je tu vzhľadom na vypísané voľby, predčasné marcové voľby, je potreba 28 mil. eur. No, myslím si, že v každom prípade si to môže táto koalícia za to sama, čiže toto je teda, by som povedal, presne v réžii, v réžii tejto vládnej koalície. Potom je to, v rámci rokovaní o rozpočtoch bola dosiahnutá kompromisná dohoda so samosprávami, a to tým, že zvýši, že sa zvýši deficit o 61 mil., no musím povedať, že práve tu pán minister bol jeden z predkladateľov návrhov, ktoré mali v budúcnosti prijať alebo vyriešiť problém samospráv, a to tým, že sa im zvýši percento podielu na dani z príjmov fyzických osôb, a to tým, že sa celých 6 percent, ktoré patrili štátu, rozdelí v prospech týchto samospráv, naopak, dnes už hovoríme o výpadku z titulu toho, že jednoducho týmto samosprávam sme chceli zobrať.
Ešte je tu teda významný vplyv na viaceré položky štátneho rozpočtu má neschválenie odvodovej reformy. Ja len chcem upozorniť, že odvodová reforma v roku 2012, naopak, prinášala by mínus, hlavne pre Sociálnu poisťovňu, ktorá, myslím si, že pokiaľ ma pamäť neklame, je to asi vo výške 50 mil. eur. Čiže naopak, táto reforma by v roku 2012 nebola akcelerátorom nových príjmov pre štátny rozpočet. Čiže toto je len, by som povedal, krátke, krátky exkurz do toho, akým spôsobom alebo aké konsolidačné úsilie táto vláda, ministerstvo financií, jednoducho vyprodukovala, lebo máme tu ďalšie, by som povedal, ďalšie významné veci, ktoré aj ministerstvo financií deklarovalo, o úsporných a o konsolidačných opatreniach. Keď som vystupoval k záverečnému účtu a som predstavoval pánovi ministrovi, že máme tri tabuľky, ktoré jednoducho nie sú v zhode, niečo je na stránke ministerstva financií, niečo bolo v jednom návrhu, niečo bolo v druhom návrhu. Jednoducho, myslím si, že je to ako s yetim, všetci hovoria o týchto úsporných opatreniach, bohužiaľ, ale nikto ich nevidel. Ešte krajšou špajzou, môžeme sa pozrieť na hrubý dlh.
Hrubý dlh v Slovenskej republike za dva roky, tak ako to pán minister deklaroval, že posledné dva roky sú, sú teda roky, ktoré táto vládna koalícia realizuje, tak pozrime sa na to, ako sa zvýšil dlh za roky 2011 alebo ako sa zvýši proklamovaný, teda na základe rozpočtu verejných financií, za roky 2010, pardon, 2011, 2012. Ak bývalá vládna koalícia bola, bola šticovaná za to, že zvýšila schodok verejných, pardon, zvýšila hrubý dlh o viac ako 10 mld., tak táto vládna koalícia za dva roky svojej funkčnosti zvýši dlh o viac ako 7 mld., 7 mld. eur. Myslím si, že je to veľmi dobrý výkon pre túto vládnu koalíciu, nehovoriac o tom, že táto konsolidácia mala zabezpečiť znižovanie zadlženosti, teda hrubého dlhu voči HDP.
Dnes máme na stole materiál, ktorý hovorí o pravom opaku. Ak by sa len naplnili čísla, ktoré sú v tomto štátnom rozpočte, náš dlh stúpne, stúpne na 47,5 percentuálneho bodu. Toto, myslím si, že toto je len dôkazom toho, že táto vláda nemá, nemá reálne nástroje na to, aby riešila ekonomickú politiku tejto krajiny, už nehovoriac o tom, že zadlženosť na jedného obyvateľa, teda aj na to novonarodené dieťa sa zvýši len za tieto dva roky, sa zvýši takmer o 1300 eur. Len tento rozpočet, ktorý predpokladá, ktorý predpokladá deficit vo výške viac ako 3 mld. eur, zakladá viac ako 660 eur dlhu na jedného obyvateľa. Ak toto je tá, by som povedal, tá úsporná alebo tá pravica, ktorá zabezpečuje kvalitu rozpočtu, ktorá zabezpečuje znižovanie schodku verejných financií, zabezpečuje znižovanie dlhu, tak práve naopak, sme, sme svedkami niečoho, čo teda je, by som povedal, pravým opakom, a už dnes môžeme pozerať na to, ako na niečo, čo bude pre Slovensko ďalším problémom do budúcna. Keď hovoríme o tom, že sme prijali alebo budeme, alebo prijímali sme dlhovú brzdu, a predpokladám, že aj v druhom a treťom čítaní prejde, tak už dnes sa, dnes už sa dopracovávame do sadzieb alebo do čísiel, ktoré sa blížia 50-percentnej hranici hrubého dlhu voči HDP.
Ak by sme prišli alebo ak by sme teda rátali s výsledkom až do roku 2014, tak ako vláda predložila rozpočet verejných financií až do roku 2014, dnes musíme povedať, že tento schodok verejných financií by už prekročil hranicu 50 percent. Už by sa pohyboval na úrovni 51 percent, takže minister financií by musel prísť do Národnej rady a jednoducho prijať opatrenie na zníženie tohto dlhu. Viete, problém je to, a to myslím, že aj pán minister, to je jeho obligátna diskusia alebo obligátna, obligátna stratégia pri tom, akým spôsobom umlčať opozíciu, je to, však vy ste to robili v roku 2009, 2010. Ja práve naopak, myslím si, že práve zákonom o dlhovej brzde, myslel som, že budeme pozerať dopredu. My ale vidíme na tom, a myslím, že to aj, kabinetovou ukážkou bolo aj vystúpenie pána predsedu Kollára, ktorý sám demaskoval vlastne problémy v tejto vládnej koalícii, ktorý sám povedal, že vládna koalícia nebola schopná väčšinou alebo spoločne prijať také opatrenia, ktoré by v konečnom dôsledku zabezpečili deficit, ktorý sme proklamovali aj pred Európskou komisiou, Medzinárodným menovým fondom. Ktorý určite bude zakladať aj problém do budúcna pre Slovensko získať pre Slovensko dlhopisové financovanie, ktoré zabezpečí kontinuitu schodkového rozpočtu, ale zabezpečí kontinuitu finančného plánovania, deficitu bežného účtu a jednoducho takýmto spôsobom Slovensko môže sa dožiť toho, čo v poslednom období sa stalo, že Slovensko asi zo 150-miliónovej emisie umiestnilo až 28 mil. eur, čo nie je určite veľmi dobrou vizitkou. Určite ten problém nevznikal len na Slovensku, aj v iných krajinách v rámci Európskej únie, ale tým, že zakladáme problémy a systémové problémy v tomto rozpočte a v rozpočtoch na budúci rok, neviem, akým spôsobom sa predstaví alebo postaví ministerstvo financií a bude deklarovať, že Slovensko je pripravené na konsolidáciu verejných financií, keď máme rozpočet, ktorý v rokoch 2013-2014 je absolútne nereálny, a počíta s číslami, ktoré jednoducho s prognózou nemajú nič spoločné.
Slovensko je otvorenou ekonomikou a otvorená ekonomika je odvislá od zahraničného dopytu. Slovensko má možnosť získať ďalšie príjmy, aby si znížilo svoj dlh. Môže získať svoje príjmy buď teda z daňovej oblasti priamych daní, alebo nepriamymi daňami. Vláda Slovenskej republiky sa rozhodla zvyšovaním nepriamych daní a zvyšovaním poplatkov zabezpečiť príjmovú stránku štátneho rozpočtu. Bojím sa, že toto nie je cesta, ktorou sa môže táto spoločnosť ďalej posúvať dopredu. Už nehovoriac o tom, že problémom Slovenska aj v hrubom dlhu je, zásadným problémom je to, že pomer hrubého domáceho produktu k príjmom Slovenska je vo výške asi 50, je, je 50-percentný, nie na Slovensku, ale v krajinách Európskej únie ako, bežným, bežným statusom.
Slovensko má z hrubého domáceho produktu asi necelú tretinu, menej ako tretinu príjmov. Čiže dnes vlastne prichádzame alebo sme v stave toho, že Slovensko aj napriek tomu, že bude mať schodok verejných financií na úrovni 3 percent, bude stále zvyšovať svoju zadlženosť. Čiže Slovensko z titulu toho, že má nízku príjmovú časť, jednoducho potrebuje, potrebuje znížiť svoj deficit až pod úroveň 3 percent, aby jednoducho už zastavila zvyšovanie svojho dlhu. Tento stav je otázka, ako to chce urobiť táto vládna koalícia alebo predstavitelia tejto vládnej koalície, a možno ten rozdielny a možno legitímny názor je možno aj opozície. Ja sa hlásim k tomu, že sme predložili do Národnej rady zvýšenie priamych daní, a myslím si, že do budúcna, ak vláda bude mať záujem na zvýšenie daní, tak si skúsme vypočítať, kde by sa mohli dostať dane, nepriame dane a čo by to malo za dôsledok, zvyšovanie nepriamych daní.
Ak by sme išli tou cestou, ktorou nastúpila táto vládna koalícia, a nechali priame dane tak, ako na úrovni sú, tak sa môžeme dožiť, matematicky beriem, že daň z pridanej hodnoty je tou najväčšou daňou alebo najväčšou masou peňazí, ak by sme dnes potrebovali jednu miliardu eur, čo je teda zníženie, zníženie deficitu verejných financií na úroveň asi približne 3 percent, tak by sme potrebovali dnes zvýšiť daň z pridanej hodnoty na úrovni 26 a možno v tom horšom prípade až na 27 percentuálnych bodov.
Vieme si predstaviť, ako by sme takýmto zvyšovaním nepriamych daní mohli ďalej pokračovať? To ja si neviem celkom predstaviť. Ak teda ešte ďalšími budeme,  ako mixom ďalších spotrebných daní, budeme v prípade pivárov, budeme znižovať konkurenčnú schopnosť, v prípade vinárov to isté, v prípade spotrebných daní na motorové vozidla alebo teda na, na naftu, vieme si predstaviť, že Slovensko nebude krajinou, kde bude mať záujem, povedzme, väčšina tých, ktorí, ktorí tankujú, budú mať záujem jednoducho tankovať na území Slovenska? Proste tým len chcem povedať, my budeme zhoršovať, buď budeme zhoršovať ekonomické prostredie na Slovensku a zároveň budeme zhoršovať životnú úroveň na Slovensku ľudí. Už dnes máme úroveň ľudí, ktorí sú na úrovni životného minima, na úrovni viac ako 20 percent, cca na úrovni 20,6 percenta, ktoré som posledne asi v štatistike videl. Jednoducho tým, že budeme zvyšovať nepriame dane, znižujeme životnú úroveň, jednoducho, týchto ľudí.
Ak je táto politika legitímna, ja sa pýtam, kde je tá hranica zvyšovania týchto daní? Kde je tá hranica toho, do akej miery sa chce dostať vláda? Ja si myslím, že je legitímne diskutovať o tom, že nájsť nejaké parciálne riešenie, povedzme aj v oblasti priamych daní, a tam sa dajú tiež nájsť zdroje, ktoré by, ktoré chýbajú dnes pre štátny rozpočet. Myslím, že aj pán minister financií dnes priamo sa usvedčil v tom, že jednoducho tá rétorika, alebo hovorí stále tou rétorikou, že ak zvýšime dane, zvyšujeme nezamestnanosť, alebo teda odplašíme teda investorov atď. Táto rétorika jednoducho nemá opodstatnenie a myslím si, že už sa vlastne aj prichytil pri tom, že..., pán minister tu hovoril, podniky, ktoré jednoducho majú daňové prázdniny, a tie podniky nie sú odvislé na dani, na priamej dani, daniach z príjmov. Jednoducho, ak neurobíme tento, tento krok, nemáme šancu ďalej, ďalej pokračovať v nejakej konsolidácii verejných financií, ak to nechceme urobiť na absolútnu, absolútne, by som povedal, hulvátsky spôsob a urobiť to na úkor ľudí, prípadne to urobiť na úkor spotrebných daní a brzdiť, povedzme, rozvoj ekonomiky po stránke podnikateľskej časti. Tak, ako to, mimochodom, bolo urobené pri lízingu a pri ďalších, ďalších veciach.
Myslím, že tak, myslím, že vzletné reči o tom, že budeme šetriť na verejnom obstarávaní, budeme šetriť na administratívnych nákladoch atď., myslím, že to nie je tu, už sa, niekoľkokrát sme sa presvedčili o tom, že to nie je cesta, a myslím, že už pri, pri daňovom úrade v Košiciach, pri nejakých tých sitkách sme sa presvedčili o tom, že jednoducho tento spôsob šetrenia je len možno verbálnou stránkou reči, ale nie reálnou. Čiže tak či tak bude musieť dôjsť a myslím, že treba povedať aj pravdu ľuďom, budú sa musieť zvyšovať dane, je to neodškriepiteľný fakt a do budúcna treba nájsť zhodu v nejakom mixe daní a určite nebudú v tom chýbať aj priame dane. Myslím si, že len, len riešením na stránke nepriamych daní nie je to, čo by sme do budúcna vedeli nejakým spôsobom udržať.
Myslím si, že bolo tu, bolo tu povedané aj o príjmovej aj o výdavkovej stránke štátneho rozpočtu už niekoľko vecí, a myslím, že asi zbytočne dnes sa vybíjať na týchto, na týchto číselných formuláciách už vzhľadom k tomu, čo som povedal, že rok 2013-2014 je absolútne nereálny, už nehovoriac o tom, že rok 2012, prepad v roku 2012 sa odzrkadlí, a keďže ekonomika má nejakú zotrvačnosť, tak zotrvačnosť sa prejaví asi v priebehu dvoch rokov, čiže tie prepady budú hlavné v roku 2013, prípadne aj 2014. Myslím, že konsolidačné úsilie na úrovni 3 percent, ktoré prezentovala vláda, jednoducho v tomto materiáli vôbec nie je vidieť.
Ale zase na druhej strane musím povedať, že v čase neistoty, v čase krízy, v čase krízy trhov, v čase, keď teda veľa krajín má problém s umiestnením svojich, svojej dlhopisovej služby, jednoducho je aj za podmienok, že ten rozpočet nie je kvalitný, jednoducho prijatie rozpočtu asi je dôležitejšie a je to určitým spôsobom signál a možno v kombinácii s dlhovou brzdou dá nejaký pozitívny signál pre trhy, že Slovensko má záujem o konsolidáciu.
Znova, znovu opakujem, tento rozpočet je možno zbytočné dnes rozoberať po stránke výdavkovej a baviť sa o tom, či v zdravotníctve je dostatok peňazí na všetky tie sľuby, ktoré dala pani premiérka, a či teda je, je v ďalších oblastiach, či to je školstvo, kde školstvo, predpokladám, že bude ďalší tlak na zvyšovanie, zvyšovanie miezd. Myslím, že určite sa vytvorí, vytvorí nejaký precedens.
Znovu opakujem, cesta, tou, ktorou sa vydala vláda, a tak, ako chce postupovať, jednoducho nie je cesta, ktorá Slovensko bude radiť medzi kvalitu Európskej únie. Preto ten zákon nepodporím.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, ctené dámy a páni, ctení jedenásti alebo desiati koaliční kolegovia, ktorých to zaujíma preto, lebo vlastne ide o váš rozpočet, ktorý vy ste si schválili, a my ho ideme oponovať, čiže tých desať, to je také číslo, ktoré asi hovorí o tom, aké to medzi vami je.
Dámy a páni, rozpočet, ktorý nám dnes prichodí prerokúvať, naozaj nie je štandardným verejným rozpočtom demokraticky spravovaného štátu. Je to sumár čísel odhadnutých, čiastočne približne vykalkulovaných a čiastočne, ako sa medzi ľuďmi hovorí, vycucaných z prsta.
Všetci dobre vieme, prečo je to tak. Vieme, že Európou lomcuje nová, tentoraz úverová kríza, takže všetky odhady, ceny dlhovej služby postavené na dlhoročných našich i prevzatých skúsenostiach sú iba akýmisi hausnumerami a nik dnes nevie, koľko zaplatíme za pôžičky, ktoré sú pre našu ekonomiku nevyhnutné.
Všetci vieme, čo návrhu rozpočtu predchádzalo. Spomíname si na reči o 4,5-percentnom raste HDP, potom na odhady, ako to bude niekde okolo 3 percent, a kto účelovo nezabúda, určite má v pamäti aj rečičky našich vládnych predstaviteľov ešte z leta tohto roku, kde sa nešetrilo prísľubmi príchodu masívnych zahraničných investícií, ktoré znížia nezamestnanosť a zvýšia daňové príjmy.
Všetci vieme, že dnes vláda vymetá posledné rezervy, aby ich porozdávala zahraničným podnikateľom, ale, žiaľ, nie na vytvorenie, ale za láskavé udržanie ich prevádzok u nás.
Pred nejakým časom sme v tejto snemovni počúvali istého úplne vážne sa tváriaceho poslanca, ktorý vtedajšiemu ministrovi Počiatkovi dával múdre rady, ako má znížiť dane, pretože to je rozvojová cesta pre našu ekonomiku. Ten poslanec, jeho druhovia ironicky mávali rukou, keď prišla reč na krízu, a odmietali opatrenia, ktoré vtedy vláda urobila, aby na krízu nedoplatili občania, ktorí ju nezavinili.
Dokonca odmietali čo i len uznať, že vôbec nejaká kríza v Európe je. Všetky negatíva bolo predsa predvolebne efektívnejšie naváľať na hlavu nenávidenej, cez to všetko úspešnej vlády Roberta Fica.
No a všetci vieme aj to, že tá podoba rozpočtu, ktorú dnes schvaľujeme, hoci občania sa nemajú šancu s ním zoznámiť, pretože uvedené dve čísla parlamentných tlačí elektronický systém jednoducho neeviduje. Keď máte iný názor, skúsite, dozviete sa presne toto. Tlač číslo 495, 544 nie je evidovaná v systéme Evidencia parlamentných tlačí Národnej rady Slovenskej republiky. Možno preto, lebo sa v nich stále robia zmeny a je aj zrkadlom politického vývoja, ktorý viedol k pádu vlády Ivety Radičovej a vypísaniu predčasných volieb.
Pravicoví poslanci predsa už neraz v minulosti dokumentovali svoju vernosť zásade nechať pri odchode z vlády nielen prázdnu špajzu, ale pre istotu prejesť aj výplatu na pol roka dopredu a pouzatvárať objednávky na kadečo aj na celú päťročnicu.
Deje sa to, dámy a páni, v súčasnosti vo všetkých rezortoch. Chcel by som trochu detailnejšie sa venovať situácii v rezorte kultúry už aj preto, že pri schvaľovaní rozpočtu je vhodný čas na isté bilancovanie už aj preto, lebo dnes máme poslednú príležitosť hovoriť nielen o izolovaných číslach, ale môžeme sa zaoberať aj tým, čo sa v rezorte za celé skrátené funkčné obdobie udialo.
Keď sa v roku 2010 ujala vlády koalícia pravicových strán, prečítali sme si vo vládnom programe aj sľubne znejúce vety. Citujem: „Vláda Slovenskej republiky považuje kultúru za duchovný základ spoločnosti, ktorý je meradlom jej vyspelosti a súčasťou národnej identity. Zároveň chápe aj význam jej ekonomického potenciálu, ktorému sa v našich podmienkach zatiaľ nepripisuje adekvátny význam.“ Krásne, aká je však realita? Dopadlo to však trochu inak, ako si vláda na začiatku nakreslila. Kultúra je na úplnom chvoste spoločenského záujmu, na podporu kultúrnych aktivít vyčleňujeme tak úbohý podiel verejných zdrojov, že možno s výnimkou Albánska niet v Európe štátu, s ktorým by sme sa mohli reálne porovnávať. O približovaní sa k európskemu štandardu nechyrovať. Naopak, ako všetky pravicové vlády, ani táto posledná nemala problém naše zaostávanie intenzívne prehlbovať.
Skúsme si heslovito pripomenúť konkrétnejšie záväzky z vládneho programu: "Vláda Slovenskej republiky vypracuje dlhodobé strategické priority kultúrnej politiky Slovenskej republiky, ktoré budú rámcom pre rozvoj kultúry v nasledujúcom období,“ toľko citát. Rekapitulácia výsledkov je stručná. Takýto materiál nejestvuje. Rezort pod vedením pána ministra Krajcera odvrhol všetko alebo takmer všetko, čo bolo rozpracované za predchádzajúceho ministra, vrátane sľubne rozbehnutých a naozaj širokospektrálne vedených diskusií o perspektívnom financovaní kultúry, na ktorých sa podieľali s ľavicovo orientovanými odborníkmi aj ľudia ako Lázsló Szigeti, Ivan Hronec či Martin Šmatlák, ktorých z podpory ľavicového konceptu kultúry možno podozrievať len veľmi ťažko.
Rezort žil a žije takpovediac z ruky do úst, zo dňa na deň, netušiac, čo ho čaká zajtra. V takej atmosfére naozaj nemôže byť reč o nejakej kultúrnej stratégii, o koncepciách a podobne, a podobne. Ďalej citujem: „Hlavným cieľom vlády Slovenskej republiky je zefektívnenie a rozšírenie systému viacdruhového financovania kultúry, s cieľom dosiahnuť súčinnosť medzi verejnými financiami a inými zdrojmi." Sumár výsledkov vlády a ministerstva o viacdruhovom financovaní kultúry - naďalej slovenská kultúrna verejnosť iba sníva. Jediná cesta, ako sa do inštitúcií zriadených obcami, mestami a regiónmi môžu dostať prostriedky z rozpočtu ministerstva, je dotačný systém, ktorý však je limitový kalendárnym rokom. Je to teda pomoc ad hoc, a nie systémová. Všetky úvahy o tom, ako by sa na niektorých aktivitách kultúrnych inštitúcií, zriadených mestami či regionálnou samosprávou, mohlo spolupodieľať ministerstvo alebo naopak, ako by do centrálne zriadených inštitúcií mohli cez ekonomické stimuly vstupovať. Záujmy miest a regiónov sú presne tam, kde boli pred voľbami 2010. Akurát sme stratili dva roky.
Ďalej: "Vláda Slovenskej republiky podporí iniciatívy zamerané na kreativitu a vytváranie synergií medzi kultúrou, vzdelávaním a priemyslom a vytvorí špeciálny prierezový program štátnej podpory." Nikoho iste neprekvapí, že prierezového programu niet. Synergia medzi kultúrou, vzdelávaním a priemyslom sa iba výnimočne a uvedene dosahuje vďaka osobnej iniciatíve a obetavosti konkrétnych ľudí bez ohľadu na to, kto je práve vo vláde. Ba skôr možno povedať napriek tomu, že kto v nej práve je, robí, čo robí. Ak, pravda, nevnímame ako plnenie tohto bodu metódu aktivácie nezamestnaných pri obnove hradov a zámkov, keď subvencie ministerstva kultúry nepriamo nahrádzajú sociálne dávky.
Aby sme si rozumeli, vďaka aj za to. Hoci táto cesta asi do prístavu obnovy kultúrneho dedičstva, ktoré by mohol zvýšiť záujem turistov o návštevu našich regiónov, nepovedie.
"Vláda Slovenskej republiky prehodnotí decentralizáciu v oblasti kultúry." Jediný skutok, ktorý by bolo, ktorý by bolo možné pripísať na vrub plneniu tohto záväzku, je neobyčajne svojrázny. Úrad vlády Slovenskej republiky sa totižto stal zriaďovateľom folklórneho súboru slovenských Maďarov Mladé Srdcia, Ifjú Szivek. Podobný súbor slovenských Rusínov a Ukrajincov Pulz, naopak, zostáva v zriaďovateľskej pôsobnosti Prešovského samosprávneho kraja.
Ja by som poprosil, pán kolega, aspoň trošku tichšie. Ale nech sa páči. SĽUK a Lúčnica sú zase organizácia ministerstva kultúry. Štyri zhruba rovnaké organizácie teda majú tri rozličné mechanizmy existencie a financovania, ale možno je to v duchu onoho záväzku a vláda Slovenskej republiky najsamprv otestovala výhodnosť jednotlivých spôsobov zriaďovania a možno sa dozvieme, že podľa plánu mal úrad vlády v roku 2014 pôsobiť ako zriaďovateľ niekoľkých stovák kultúrnych inštitúcií. Žeby sme sa všetci mýlili a iba sme nepostrehli ten geniálny koncept redukcie štátnej správy? Že napokon by sme mali mať len premiérku a úrad vlády a všetky ministerstvá by sme mohli rozpustiť, lebo tam by sa o všetko vedeli postarať.
"Vláda Slovenskej republiky vytvorí podmienky na účinnú a transparentnú podporu neštátnej kultúry reštrukturalizáciou dotačného systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Vymaní grantový systém spod netransparentného vplyvu záujmových skupín, zavedie zjednodušenie aplikačného procesu, prehľadnejšiu administratívu. Ako jeho súčasť zavedie kontinuálne financovanie vybraných kultúrnych projektov s celoeurópskym a medzinárodným dosahom."
No, vláda, ako inak, vymenila členov všetkých grantových komisií, ak pripustíme, že sa v ich práci prejavovali vplyvy "záujmových skupín" v úvodzovkách, už letmý pohľad na výsledky jednotlivých programov demonštruje, že teraz, po Krajcerových personálnych čistkách, už záujmové skupiny programy úplne ovládli.
Ministerstvo úplne pokojne dotuje aktivity, v ktorých sa za slušný honorár angažujú dokonca priamo členovia jednotlivých komisií. Administratívna náročnosť dotačného systému je priam kafkovská. Uveďme len, že žiadateľ musí pri podaní žiadosti dokladovať, že napríklad nemá podlžnosti voči žiadnej zdravotnej poisťovni, nie je v konkurze, nebol pristihnutý pri nelegálnom zamestnávaní cudzincov, skrátka, pol kila papierov a potvrdení pre každý projekt skopírovaných, pričom komisia môže žiadať aj žiadosť úplne odložiť. Logický návrh, aby takéto účtovnícke doklady predkladali žiadatelia až pri podpisovaní zmluvy, cez úradnícke bariéry neprešiel.
Nemienim vás unavovať a urobiť tu namiesto pána bývalého ministra Krajcera, v súčasnosti povereného vedením rezortu, odpočet jeho činnosti v úrade, ale všimnime si ešte záväzok z vládneho programu.
Dámy a páni, nedá mi pri tejto príležitosti nehovoriť o tom takzvanom sasoidnom šetrení. Len chcem upriamiť v tejto chvíli vašu pozornosť na dve záležitosti, ktoré v celkovej sume robia okolo 15,5-16 miliónov euro. Je to napríklad nezmyselné referendum, o ktorom budem ešte ďalej hovoriť, 6 miliónov euro, o čom každý vedel, že je úplne zbytočne vyhodených len preto, aby si ktosi dokázal nedokázateľné. Ďalej, 10 miliónov euro za povalenie vlády, to už len taká maličkosť a táto strana tu ide čosi hovoriť o nejakom šetriacom programe.
Vláda Slovenskej republiky zruší koncesionárske poplatky a vytvorí nový legitímny rámec financovania organizácií a fungovania verejnoprávnych médií s cieľom zvýšiť efektivitu ich činnosti a posilniť ich verejnoprávny charakter. Všimnite si, niet tu ani slova o spojení Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie. Napriek tomu je dnes rádiotelevízia realitou. Bohužiaľ, nielen reality šou, ale aj realitou objektívnou. Koncesionárske poplatky zrušila vláda rafinovane s účinnosťou od 1. januára 2013, keď sa jej to už netýka, a nemusí problém, ktorý vzniká, riešiť. O zvýšení efektivity opäť raz personálne, v úvodzovkách, "deratizovaných verejnoprávnych médií" môžeme len rojčiť a verejnoprávny charakter média ťažko budovať na vysielaní archívnych materiálov, keďže na tvorbu nových programov rádiotelevízia nemá peniaze, a vari už ani schopných ľudí. A posledné zistenia Rady RTVS naznačujú, že ani s verejnými obstarávaniami, s nákupmi všetko v našej rádiotelevízii v poriadku veru nie je.
Dámy a páni, táto pomsta verejnoprávnym médiám ide natvrdo, natvrdo na vrub súčasného ministra-neministra kultúry, pána Krajcera. Z veľkých slov a pekných predsavzatí vlády veľa neostalo. Aká je teda realita? Nakreslená v rozpočte na rok 2012 s výhľadom na ďalšie roky? Rozpočet pre rezort predstavoval v roku 2010, keď sa menili vlády, výdavky 189 940 472 euro, na rok 2011 je naplánovaných 167 192 123 euro, na volebný rok 2012 uvádza návrh rozpočtu 181 173 995 euro a pre rok 2012, 2013, pardon, je naplánovaných 159 901 278, a to koalícia ešte pred rozpadom stihla schváliť zákon, ktorým v roku 2013 mandatórne ukladá ministerstvu kultúry zabezpečiť namiesto zrušených poplatkov za verejnú službu minimálne 90 miliónov euro rádiotelevízii, pričom však v položkovom členení je v roku 2013 na podporu verejnoprávneho vysielania určených len 14 miliónov euro. Teda reálne by rezort bez rádiotelevízie mal podľa návrhu zákona dostať v roku 2013 ešte o 76 miliónov menej, teda nie 159,9 miliónov eur, ale 83,9 milióna euro. Takže pravicová koalícia naprogramovala pre rezort kultúry redukčnú diétu o vyše 100 miliónov euro za 3 roky, respektíve pokles výdavkov na kultúru na 44,3 percenta úrovne roku 2010. Je to náhoda, že si to minister kultúry nevšimol? Alebo je to zámer tu sediaceho ministra financií, ktorý chcel ešte nedávno predať Slovenské národné divadlo? V čom to je? O čom to je? Pomýlili sa páni? Alebo je tento rozpočet iba zdrap papiera?
Viem si živo predstaviť, ako mi pán Krajcer, Mikloš či Štefanec budú ozlomkrky vysvetľovať, že výhľadový rozpočet netreba brať úplne vážne. Že to je len základný odhad a čísla sa budú meniť. Ale potom sa ako člen tohto ctihodného zhromaždenia, mimochodom, najvyššieho zákonodarného zboru v tomto štáte, sa musím pýtať, či dovolíme, aby si z nás exekutíva, teda ľudia, ktorých my máme kontrolovať, robili jednoducho dobrý deň? Zavádzali parlament a predkladali nám na schválenie doslova a dopísmena hlúposti, dámy a páni?
Pán minister Krajcer sa s veľkým nasadením podujal riešiť niekoľko vybraných problémov rezortu. Zrušil napríklad maličké rezortné pracovisko, ktoré analyzovalo problematiku v oblasti cirkvi. Ušetril asi tri platy. Ale keď došlo k prvej vážnejšej situácii okolo istých krokov jednej z protestantských cirkví, ukázalo sa, že namiesto zrušeného úradu sa budú musieť expertízy objednávať od komerčných subjektov, no možno práve o to išlo, ktoré navyše nenesú nijakú zodpovednosť za prípadné zlé rozhodnutia na základe neúplných či mylných podkladov. Pán minister Krajcer s rovnakým nasadením trval na tom, aby sa prenájom kaštieľa v Budmericiach, sa inkasovalo, inkasovalo ministerstvo viac peňazí ako vedel platiť Literárny fond, jeho dlhoročný prevádzkovateľ. Našiel, v úvodzovkách, "novú" spoločnosť Dilema, ktorá nedokázala udržať pri živote ani len literárno-politický časopis. Literárny fond z kaštieľa vyduril a dnes je stavba, spojená so slovenskou literárnou minulosťou i prítomnosťou, prázdna. Akurát ministerstvo znáša náklady na jej stráženie, údržbu a vykurovanie a tento štát platí podporu v nezamestnanosti ľuďom, ktorých v domove slovenských spisovateľov vedeli uživiť ich ruky. Skutočne veľké víťazstvo, triumf efektivity a geniality súčasného rezortu, naozaj, a to je čosi, čo sa jednoducho zmazať ani takými alebo onakými výkladmi zákonov jednoducho nedá. Realita je taká. Pred rokom ešte v Budmericiach boli spisovatelia a tí, ktorí si tie Budmerice podľa platných predpisov objednali, dnes Budmerice chátrajú. A môže mi hovoriť ktokoľvek čokoľvek, bol som sa tam pozrieť a pokiaľ sa niečo v blízkej budúcnosti s Budmericami nestane, tak sú absolútne odsúdené na zánik.
Pán minister Krajcer urobil aj krok, ktorý mu priniesol vďaku medzi tými umelcami, ktorí nepôsobia v systéme kultúrnych inštitúcií, ale zoskupujú sa v rozličných tvorivých či občianskych organizáciách. Naozaj treba uznať, že cez grantový mechanizmus, keď tečie dnes väčší objem zdrojov, hoci stále to umožňuje vyhovieť len slabej pätine žiadostí. Ale okrem už spomínaného byrokratického molocha túto záslužnú tendenciu komplikujú aj iné veci. V novinách si v tieto dni môžeme prečítať, ako cez kultúrne poukazy na rozpočte rezortu parazitujú politicky orientované firmy, a kto má trpezlivosť preklikávať sa zoznamom žiadostí, ktoré ministerstvo cez komisie posúdilo a napokon sa minister rozhodol podporiť či nepodporiť, dozvie sa tiež kadečo. A aj to, že Martinské matičné slávnosti ministrovi za podporu nestoja vôbec, kým pre tzv. centrá nezávislej kultúry sa nájde aj po 150 tisíc eur, čo je zhruba rozpočet jednosúborového profesionálneho divadla.
Treba asi na tomto mieste dodať, že istá časť umelcov a pracovníkov, a nielen nezávislých kultúrnych inštitúcií, patrila k propagátorom strán pravicovej koalície a pomáhali jej získať voličskú podporu. Ministra kultúry budeme vidieť v najbližších týždňoch predvolebnej kampane, ako odovzdáva verejnosti zrenovovanú sídelnú budovu Slovenskej filharmónie alebo Bratislavského hradu. Obe stavby našťastie ľavicová vláda odovzdávala v stave takej vysokej rozpracovanosti, že už ani pravicoví experti nemohli zastaviť rekonštrukcie, preto sú teraz pred dokončením. Ministerstvo na budúci rok sľubuje splniť konečne druhou vládou Mikuláša Dzurindu odsúhlasený záväzok iného ministra kultúry a vtedy aj podpredsedu SDKÚ Milana Kňažka a rozbehnúť rekonštrukciu a dostavbu Slovenskej národnej galérie, ktorá je od roku 2000 bez väčšiny výstavných priestorov. Na rok 2012 je v rozpočte na tento účel 10 miliónov euro. No takýmto tempom bude sídlo našej Národnej galérie dokončené pri zohľadnení inflácie a rastu cien tak o 5, o 6 rokov. Alebo minister už teraz počíta s tým, že ľavicová vláda zdroje na rýchlu realizáciu rozbabranej stavby niekde nájde. Aj to je možné.
Dámy a páni, samo ministerstvo kultúry v komentári k návrhu rozpočtu svojej kapitoly uvádza, citujem: "S ohľadom na parametre návrhu rozpočtu možno konštatovať, že limity pre rok 2012, už vôbec nehovoriac o rokoch 2013 a 2014, nezohľadňujú v plnom rozsahu potreby rezortu kultúry na zabezpečenie obligatórnych úloh, ktoré mu vyplývajú z § 18 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády Slovenskej republiky a o organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, nakoľko povinnosťou rezortu je vytvárať primerané podmienky pre plnenie týchto úloh, čo pri aktuálnych parametroch rozpočtu nie je v plnom rozsahu možné." Úloh a záväzkov definovaných v strategických a koncepčných materiáloch ministerstva, schválených vládou a vyplývajúcich z nových legislatívnych predpisov, napríklad zabezpečenie zdravotnej starostlivosti, zdaňovanie časti poskytovaných cestovných náhrad, zverejnenie zmlúv. Teda údaje, o ktorých my tu vážne debatujeme, nezohľadňujú platné právne predpisy tohto štátu. Uvedomujeme si vôbec, čo to znamená? Že exekutíve, respektíve jedinému superministerstvu a superministrovi je v podstate úplne jedno, aké zákony tu odhlasujeme? Pretože tie asi platia len pre tých hlúpych, ktorí zákon považujú za normu, ktorú treba rešpektovať? A čo si máme myslieť o vláde, ktorá návrh rozpočtu, v ktorom nie je dostatok zdrojov na plnenie povinností stanovených zákonom, pokojne odsúhlasí a pošle nám ho na prerokovanie?
Dámy a páni, nepripomína vám to ani len náhodou režimy, ktoré si s demokratickou správou vecí verejných ťažkú hlavu nerobia? Alebo sme ešte vôbec v Európe, kde sa rešpekt k zákonom považuje za občiansku cnosť a prirodzenú povinnosť?
Dámy a páni, argumentuje sa často, že je lepší nejaký rozpočet než rozpočtové provizórium, a som ochotný veriť, že sa môže vyskytovať, že sa môžu vyskytovať situácie, keď je to argument oprávnený. Veď kto by chcel, aby nám rástli úrokové sadzby, kto by túžil po tom, aby sa naša pozícia na finančných trhoch komplikovala? Práve preto nerozumiem tomu, prečo sa minister financií celé leto a jeseň tvári, akoby ho problém štátneho rozpočtu, v úvodzovkách, "otravoval". Akoby sa ho azda ani netýkal a na vláde sa podieľajúce strany ho museli div nie na kolenách pekne poprosiť, aby vôbec nejaký materiál s názvom Rozpočet dal na stôl. To, čím sa zaoberáme, je skôr scenár podľa motta "Po nás potopa", dámy a páni.
Ja len dúfam, že táto vláda-nevláda, ktorá mala pôvodne len zažínať a zhasínať svetlo, už skutočne sa nepridá k nejakým ďalším podstatným krokom a budem sa veľmi tešiť, keď pán minister financií už konečne odíde a zhasne.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Pán poslanec Jarjabek, chcel by som zacitovať jednu poučku, lebo ste sa vyjadril o nejakom nezmyselnom referende. Takže referendum je hlasovanie, ktorým voliči celého štátu alebo niektorej jeho časti rozhodnú o prijatí alebo zamietnutí zákona, predpisu, návrhu alebo programu, ktoré boli predložené na posúdenie obyvateľstvu, a nie zákonodarnému orgánu. Je to jedna z mála zachovaných metód priamej demokracie. Toľko poučka. Ak je to pre vás ako zákonodarcu nezmysel, tak potom asi niet čo dodať. Len vám chcem pripomenúť, že referendum, ktoré ste označili za nezmyselné, požadovalo u nás viac ako 350 tisíc občanov, občanov Slovenskej republiky. Pre týchto ľudí to určite nebol nezmysel.
Ďakujem.

Ďakujem. Pán poslanec Jarjabek, váš prejav bol fakt kultivovaný, hlavne zo stránky prednesu. Obsahovo je však už slabší. Zaoberal ste sa v ňom skôr hodnotením práce sasáckeho ministra nášho pána, z našej strany, teda pána Krajcera, z vášho pohľadu, a to viac ako samotnému návrhu rozpočtu. Možno ste nám mohol skôr zaspievať, lebo to vám ide určite lepšie.
Ďakujem.

No, začnem odzadu. Pán poslanec, čakal som niečo múdrejšie od vás, ale tie hlúposti si nechajte na doma, keď vám to tam tolerujú.
Ja by som sa vrátil ale trošku k vážnejšej problematike, a to je problematika, ktorú nastolil váš pán kolega, a to je problematika toho referenda, o ktorom ste hovorili. Viete, vy ste veľmi dobre vedeli, že to referendum nemá úspech a že to referendum nebude úspešné. To ste dopredu vedeli 100-percentne, všetky analýzy o tom hovorili, dokonca aj z vás niektorí o tom hovorili. Bola to vaša obyčajná predvolebná kampaň, vaša obyčajná predvolebná taktika, za ktorú vám nebolo ľúto vyinkasovať od občanov tohto štátu 6 miliónov eur, pán poslanec. A vy hovoríte niečo o šetrení? Vy hovoríte niečo o tom, ako sa tuná občanom treba pozrieť alebo nepozrieť do očí s čistým svedomím? Vy ste ich okradli o 6 miliónov eur, pán poslanec. Zo dňa na deň ste ich okradli o 6 miliónov eur. Potom ste neváhali a urobili ste si tu tragikomediálne predstavenie z jedného zasadnutia parlamentu, kde ste odpálili vládu. Čo opäť je taký malý balíček za 10 miliónov eur. A vy tu čosi hovoríte, aké právo vy vôbec máte hovoriť o tom, že niekto niečo nešetrí alebo plytvá finančnými prostriedkami? Vy ste prešvihli v tomto štáte ako strana 16 miliónov eur týmito dodatkami rôznymi, o ktorých som hovoril, za ktoré ste zodpovední, či chcete, priamo alebo nepriamo. Zodpovednosť za 16 miliónov eur by ste mali zobrať na seba, či už priamo alebo nepriamo. Ak ste naozaj korektní, zdôvodnite, prečo bolo potrebné referendum. Prečo bol potrebný pád vlády, to mi je jasné z vášho pohľadu. Ale prečo ste urobili nezmyselné referendum za 6 mil. eur?
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, v súvislosti s predloženým návrhom zákona o štátnom rozpočte budem hovoriť predovšetkým o športe.
V diskusiách, vystúpeniach či rozhovoroch opakovane zdôrazňujem, aký významný fenomén šport v celom svete je. V reči tvrdého boja hospodárskeho rastu, smerovania ekonomiky a ťažiskových rezortov zdanlivo zaniká. Akosi uniká, že ovplyvňuje finančné trhy viac, ako sa vidí na prvý pohľad.
Športové prostredie generuje v krajinách Európskej únie, vážené dámy a páni, 3,7 percenta HDP, čo predstavuje ročnú pridanú hodnotu, približne 407 mld. euro. Priamo alebo nepriamo zamestnáva 5,4 percenta aktívneho obyvateľstva, ku ktorým treba pripočítať ohľadom plus-mínus 35 miliónov dobrovoľníkov, neziskové organizácie, športové združenia, ktoré majú a napomáhajú rozvoju amatérskeho športu.
Šport predstavuje dynamické a rýchlorastúce hospodárske odvetvie. Ponúka ohromné príležitosti využiť potenciál rozvoja cestovného ruchu. Všeobecne šport prináša štátu viac peňazí, než štát doň dáva. Ja si myslím, že to je tiež jeden z dôležitých momentov. Má významnú silu. Je jedným z mála, ktorý spoločnosť nerozdeľuje, ale spája. Často hovoríme o ľavicovom, resp. pravicovom prístupe k riešeniu problémov jednotlivých rezortoch aj tu.
V tejto rokovacej sále sa takto ostro diskutuje. Šport je však absolútne o niečom inom, nerozoznáva ľavicové a pravicové postupy. Trochu podobná je kultúra, ale šport je oveľa intenzívnejší a je zjednocujúci prvok spoločnosti.
Uvediem dva príklady z nedávneho obdobia. Jeden je viac-menej ekonomický, druhý trošku smutný, ale sami sme videli pri majstrovstvách sveta v hokeji, ako ľudia sa vedeli zjednotiť bez ohľadu na to, či sa nám darilo alebo nedarilo. Skutočne bolo vidno, že Slováci si fandili, ukázali, kam patria, že sme vyspelá krajina, ktorá vie pohostiť, ktorá vie prijať aj ľudí zo zahraničia. A tá druhá bola tá smutná. Sami sme videli, ako sa ľudia vedeli zjednotiť pri tragickej nehode, kde zomrel náš hokejista Pavol Demitra.
Čiže mojím cieľom nie je hľadať nejakú konfrontáciu k predloženému návrhu zákona o štátnom rozpočte, ale sa snažiť z pohľadu skúseného športovca, trénera, človeka, ktorý prežil veľa v športe, vysvetliť alebo povedať svoje názory tak, ako vlastne v tom slovenskom športe, ktorý dnes sledujeme, ako to vyzerá.
Za posledný rok, vážené dámy a páni, sa situácia v športe absolútne nezmenila. Je to najmä z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov, ktoré štát vkladá do športu. K tomu by som sa ale vrátil trošku neskôr.
Oveľa je horšie však, je, že štát stráca tú hrdosť, o ktorej som teraz hovoril. Stráca schopnosť finančnej a morálnej podpory tých športovcov, ktorí preslávili Slovensko a ktorí ozaj pre túto krajinu niečo urobili. Ako ináč ako rezignáciu možno nazvať skutočnosť, že vláda mlčaním prešla nedávnu dražbu olympijských medailí a ďalších vzácnych hokejových artefaktov z pozostalosti skvelého hokejistu Vladimíra Dzurillu? Bol vyhlásený za najlepšieho brankára sveta 20. storočia, stal sa členom slávy, Siene slávy Medzinárodnej federácie ľadového hokeja a tak ďalej, a tak ďalej. A isto vieme, že kto to bol. Bol to vzor náš všetkých. Bol to človek, ktorý preslávil túto krajinu a, samozrejme, som hlboko presvedčený o tom, že tieto artefakty sme mali nejako, mali ostať v tejto krajine, mal ich kúpiť alebo hokejový zväz, alebo klub, alebo vláda, pretože medaily, ktoré získal tento človek, by si zaslúžil, aby boli niekde odložené a aby sme ukazovali mladým ľuďom, kto bol pán Dzurilla. To tiež svedčí o tom, aká je situácia v dnešnom športe.
Vrátim sa k zabezpečeniu športu. Naďalej ostáva nízka dostupnosť siete športovísk, nepodarilo sa viac prilákať mládež na šport, stav športového vybavenia skôr pre výchovno-vzdelávaciu činnosť je stále na nízkej kvalitatívnej úrovni a sú problémy s kvalitnou športovou prípravou mladých ľudí.
Tak ako vlani, aj teraz musím zopakovať, že vládu skôr zaujíma ako rozdeľovať dotácie, než výraznejšie posilniť financovanie športu a rozvoj infraštruktúry. Samozrejme, že objavili sa nejaké pozitívne príklady. Vo Veľkom Krtíši sa postavila hokejová hala vďaka vláde Roberta Fica, postavili sme 620 ihrísk, ktoré skutočne rozhýbali trošku obce. Bol som veľmi rád, že aj v Námestove sa postavila športová hala. Čiže týmto ľuďom treba srdečne poďakovať, ale chcem povedať, že štát by sa mal stať garantom žiaduceho rozvoja v športe.
Predložený rozpočet to žiaľ nezabezpečil. V súvislosti so zaužívaným postavením športu v našich podmienkach sa prijalo určité nóvum a súvisí s členstvom Slovenska v Európskej únii. Únia začala športu venovať skutočne zvýšenú pozornosť a zaradila ho medzi priority. Je široká zhoda v tom, že by mala byť väčšia podpora pre šport, vrátane finančnej. Dokonca sa hovorí o tom, že znižovanie financií pre šport bude znakom zlého hospodárenia. O týchto otázkach sa rokuje na úrovni ministrov členských štátov a teraz v novembri boli aj predmetom rokovania Výboru Európskeho parlamentu pre kultúru a vzdelávanie.
Rezonuje spoločenská úloha a hospodársky rozmer športu. Aktuálne pri rokovaní návrhu rozpočtu na budúci rok spomeniem napríklad požiadavku únie na členské štáty, aby zabezpečili značné prispievanie prevádzkovateľov športového stávkovania do financovania amatérskeho športu, hovorí sa tiež o podpore športových aktivít v školských univerzitných zariadeniach. Naša vláda sa s rastúcimi nárokmi nevyrovnala, aby v záujme neprijala zásadné a najmä účinné opatrenia, ktoré by premietla do rozpočtu.
K samotnému vládnemu návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2012 v časti Šport krátko uvediem. Finančné prostriedky, s ktorými rozpočet, uvažuje sa budúci rok, sú vzhľadom na potreby športu veľmi, veľmi podhodnotené. Kým prostriedky do rezortu školstva ako celku sa zvyšujú a školstvo dostane, tak ako po minulé roky, zo štátneho rozpočtu najväčší objem financií, výška zdrojov na školstvo z tohto objemu osciluje na úrovni jedného percenta. Na budúci rok to bude 1,2 percent, pričom z plánovaného celkového objemu hrubého domáceho produktu tvoria prostriedky na šport iba 0,04 percenta. Celkom bude šport v roku 2012 hospodáriť so sumou 30,4 mil. euro a výdavky vzrastú zhruba o 3 mil. euro. Na prvý pohľad údaj je zdanlivo skutočne pozitívny, ale rozpočtové výdavky na rok 2012 sú nižšie v porovnaní so skutočnosťou za roky 2009 aj 2010. Deficit predstavuje takmer tretinu v porovnaní s rokom 2009 a desatinu v porovnaní s rokom 2010. Pritom ide o očistené, skutočné výdavky na šport bez výdavkov na rekonštrukciu zimného štadióna v súvislosti s majstrovstvami sveta. Po zaradení týchto účelových výdavkov by bol deficit ešte vyšší. Aj v krízovom období sa očakáva zodpovedné prerozdelenie rozpočtových zdrojov, minimálne v rámci samotnej kapitoly. Realita je však taká, že ministerstvo zdroje na šport podhodnotilo a sú nedostatočné. Rezignovalo na podporu športu už v čase tvorby rozpočtu pri príprave systému dotácií na rok 2012. Vtedy vyzvalo všetkých žiadateľov a organizácie v oblasti športu, aby hľadali intenzívne a zabezpečovali alternatívne zdroje financovania pre prípad, že im dotácia ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu v roku 2012 bude krátená, alebo nebude vôbec udelená. S pripomienkou sa, na dotácie neexistuje prakticky právny, žiadny právny nárok.
Vo svetle týchto skutočností je deklarovaný zámer ministerstva, ktorý hovorí o optimálnych podmienkach pre rozvoj športu v rôznych formách a úrovniach, iba prázdnou deklaráciou. Navyše v priebehu ďalších rokov 2013 a 2014 sa nepredpokladá žiadny nárast zdrojov pre šport a pri zohľadňovaní medziročnej miery inflácie sa zdroje do športu dokonca znižujú, čo si myslím, že je, je dosť na zváženie. Preto, ak sledujeme materiálno-technické zabezpečenie, tak môžem povedať, že dneska jedna priemerná hokejka stojí 150 euro, korčule pre deti stoja 300 euro, takže keby sme porovnali spred desiatich rokov ceny, materiálno-technické zabezpečenie, myslím, že minimálne o 200-300 percent ceny išli hore. Ale prosím.
Čo sa týka kapitálových výdavkov, sú znížené na polovicu oproti tohoročnému rozpočtu. Suma jedna mil. euro určite nebude stačiť ani na akútne prípady. Už tohoročný rozpočet iba minimálne rieši materiálno-technické zázemie, infraštruktúru športovísk. V roku 2012 to bude ešte, vážené dámy a páni, horšie. Príkladom, že to ide aj ináč, je projekt vlády Roberta Fica, to som už spomínal, že sa postavili ihriská, rozhýbal sa, rozhýbali sa mladí ľudia, a myslím si, že takéto, takéto projekty by bolo veľmi dobre, keby pokračovali. Myslím si, že KDH mala niečo, niečo chcelo stavať, neviem, či to boli ihriská alebo boli to športové haly hokejové, neviem, ale vzhľadom k tomu, že to skončilo tak, ako skončilo, tak sa s tým nejako skoncovalo.
Ale štát by mal participovať na týchto aktivitách a nenechávať ich iba na pleciach obcí, miest, krajov, prípadne súkromných investorov. No a v tejto súvislosti môžem s ľútosťou konštatovať, že rozpočet opätovne nevytvára podmienky ani na výstavbu futbalového národného štadióna.
Z bežných výdavkov sa posilňujú pohybové aktivity detí a mládeže. Problémom môže byť, že táto priorita sa opiera o vládnu koncepciu, ktorá má zásadné nedostatky. Je zameraná iba na jednu oblasť športu a je nastavená na obdobie roku 2011 až 2021.Vážené dámy, to je dosť dlho.
Vláda tak plnenie tohto neuskutočniteľného politického programu prenáša na budúce vlády. Viaceré prijaté opatrenia do koncepcie nepatria a mohli sa riešiť iným spôsobom, napríklad rozšírenie počtu hodín telesnej výchovy či úprava športových poukazov všeobecne do koncepcie skutočne nepatria. Mali by sa riešiť operatívne.
Ďalšie opatrenia, napríklad vyhlásenie súťaže, vykonanie prieskumu na zistenie príčiny nezáujmu detí a tak ďalej, a tak ďalej, a mládeže, telesnú výchovu a pohybové aktivity či propagácia dobrých príznakov praxe do koncepcie skutočne nepatria. Rovnako nepatrí do opatrení koncepcia na vykonanie analýzy finančných prostriedkov smerujúcich do športu. Naopak, koncepcia, koncepcia mala z takejto analýzy vychádzať. Zásadne prijatá koncepcia nerieši ekonomické, legislatívne, materiálno-technické podmienky podpory pohybových aktivít detí a mládeže, neprizýva na spoluprácu samosprávu, regióny a ďalšie subjekty, čo je teraz, samozrejme, spochybňuje aj výsledok efektívnosti vložených, už tak skutočne veľmi nízkych zdrojov.
Celkovo možno konštatovať, že predložený rozpočet nerieši problémy športu na budúci rok 2012, a môžem s čistým svedomím povedať, že šport na Slovensku a život na Slovensku pre šport bude ďalej veľmi ťažký.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)