26. schôdza

Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, celý čas od nástupu vládnej koalície sme sa správali v oblasti zdravotníctva maximálne zdržanlivo. Napokon to bolo aj pochopiteľné. Myslím však, že aj na základe včerajšej a dnešnej diskusie treba povedať jasné slovo. Transformácia zdravotníctva, ktorá bola v rokoch 2002 až 2006 potrebou, sa dnes stala nevyhnutnosťou. Vtedy bola priekopníckym činom a Slovenská republika mohla stáť na čele procesu, ktorý je dnes v súčasnej krízovej situácii Európskej únie a eurozóny v podstate sebazáchovným pudom. Nie náhodou sa však Slovenská republika za štyri roky vlády Roberta Fica stala z nositeľa zdravotnej transformácie chvostom zdravotníctva v Európskej únii. Aj dnes to vyzerá v parlamente tak, ako počúvam túto diskusiu zo strany opozičných poslancov, ako by sme boli na ostrove blažených, v nejakej izolovanej situácii a nie v situácii najväčšej povojnovej krízy slobodnej Európy, kde riešenia, ktoré si v rokoch 2002 až 2006 vyžadovali odvahu, sú už dnes len čírou nevyhnutnosťou. O to je absurdnejšie, že lekárske odbory chceli riešiť súčasnú situáciu v zdravotníctve návratom pred rok 2002, čo by súčasný havarijný stav len prehĺbilo.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, tvrdiť, že problémy slovenského zdravotníctva sa začali transformáciou za druhej Dzurindovej vlády, ako nám to nahovárajú poslanci SMER-u, je čistá lož. Transformácia zdravotníctva v rokoch 2002 - 2006 bola len dôsledkom neudržateľného stavu, v ktorom sa zdravotníctvo ocitlo počas dvoch Mečiarových vlád. Zdravotníctvo v tom čase začalo chátrať, neskutočne sa zadlžovalo a jeho problémy sa dali riešiť len dvoma cestami. Jednu poznáme dnes už pridobre, bola to cesta vlievania a následného vlievania peňazí do netransformovaného zdravotníctva, jeho zadlžovanie, oddlžovanie a nové zadlžovanie. Ak vám to v čomsi pripomína dnešnú krízovú situáciu v eurozóne a v Európskej únii, tak je to správe. Situáciu po roku 2002 ponúkol vtedajší minister zdravotníctva Rudolf Zajac iné, odvážne riešenie, ozdravenie zdravotníctva a jeho transformáciu do podmienok, ktoré už vtedy, a dnes to platí v oveľa väčšej miere, zodpovedali realite zdravotníctva. Boli prijaté transformačné zákony, ktoré mali vniesť do zdravotníctva predovšetkým hospodárnejšie využívanie finančných zdrojov a nastolenie rovnovážnejšieho stavu medzi jednotlivými aktérmi, ako nástroj na zlepšenie situácie pacientov, lekárov, zdravotných sestier.
Rok a pol počúvam v tomto parlamente len a len vymývanie mozgov z lavíc opozičných poslancov, ktorí si myslia, že o čo častejšie budú zvaľovať súčasnú situáciu v zdravotníctve na vtedajšiu transformáciu, o to v ňom bude situácia asi podľa nich lepšia. Nebola za ich vlády, nie je ani teraz a až sa transformácia nezavŕši, nebudú sa dodržiavať a vymáhať dodržateľnosť zákonov, nezlepší sa situácia ani v budúcnosti.
Za vlády Roberta Fica sa v zdravotníctve zhoršila aj preto, že sa nepokračovalo začatie transformácie a súčasná vláda nebola dostatočne razantná, aby transformáciu urýchlila a dokončila, a dneska už na to nie je čas. Preto dnes stojíme pred podobnou situáciou ako pri zastavení transformácie nemocníc pred voľbami v roku 2006, len, bohužiaľ, o päť premrhaných rokov neskôr.
Ja osobne som sa o zdravotníctve nikdy verejne nevyjadroval, lebo sa to týkalo aj bývalého ministra zdravotníctva a môjho brata. Ale dnes chcem jasne povedať, že on, na rozdiel od dnešných apokalyptikov v zdravotníckych odboroch, mal odvahu prísť s reálnom koncepciou transformácie zdravotníctva a nielen s nihilistickou kritikou, ako to nejde, ktorá ide na kostnú dreň pacientov a hecuje, zavádza a zvádza lekárov k činom, o ktorých musia mať aj oni sami svoje vnútorné pochybnosti, lebo sa dotýka Hippokratovej prísahy ako vnútornej podstaty výkonu lekárskej činnosti a ide na úkor kolegýň a kolegov, ktorí zostali pri pacientovom lôžku.
Všetkým lekárom pritom veľmi dobre rozumiem. Pochádzam z lekárskej rodiny a od našej matky, poprednej povojnovej slovenskej gynekologičky, som zvyknutý absolútne lekárov rešpektovať. Ani jeden lekár nemôže verejne povedať, že si neželá zvýšenie platu, veď by to bolo nezmyselné, keď vie, že lekári sú podhodnotení. Mnoho lekárov však mlčí, aj keď vie, že je to možné len v rozumnej miere zodpovedajúcej dnešnej ekonomickej kríze a že lekársky štrajk nastolil neriešiteľnú situáciu pre ďalšie sociálne vrstvy, akými sú učitelia či napríklad rušňovodiči. Predstavte si, čo by sa stalo, keby jedného krásneho dňa prestali učiť učitelia, prestali chodiť vlaky.
V tom nie je nezodpovednosť lekárov, ale lekárskych odborárov. A ja sa pýtam, chcú odborárski bosovia, opoziční poslanci ísť celkom do krajnosti? Chcú, aby nemocnice prestali fungovať na sviatky pokoja, na Vianoce, a na Nový rok, alebo čo vlastne chcú?
Dovoľte mi povedať, že dva výroky šéfa zdravotníckych odborov Mariána Kollára, ktoré ho najlepšie charakterizujú, sú nielen za hranicami slušnosti, ale aj za hranicami súdnosti. Povedal, že pomoc českých vojenských lekárov mu pripomína okupáciu v roku 1968. Pokladám za absolútnu nehoráznosť prirovnávať lekársku pomoc k vojenskej okupácii! Dnes k nám z Českej republiky predsa nerachotili pásy tankov, ale prichádzala lekárska pomoc.
Za rovnakú nehoráznosť pokladám aj Kollárovo megalománske vyhlásenie, že dnešný štrajk lekárov mu pripomína nežnú revolúciu v novembri 1989. Na základe osobného svedectva mu môžem pokojne odkázať, že keď sme vtedy v koordinačnom výbore VPN pripravovali generálny štrajk, ktorý definitívne zlomil moc komunistov, dni a noci sme premýšľali tak, aby sme neohrozili zdravie ľudí a ich bezpečnosť. Preto sme sa rozhodli pre symbolickú formu štrajku, lebo sme boli Verejnosťou proti násiliu a nie násilím na verejnosti, ako sú dnešné lekárske odbory. To, čo urobili lekárske odbory, nebolo totiž ničím iným, ako násilím na pacientov, sestrách, ale v konečnom dôsledku aj na lekároch, v mene ktorých tak radi vystupujú. Dnes je však situácia o to horšia, že opozícia sa stala tichým spoločníkom a čiernym pasažierom vezúcim sa na vlne protestov a štrajkov. Skrýva sa za odborárov a zároveň ich hecuje. Toto je pravá tvár dnešnej opozície. Ako mantru opakuje jediné, že je proti transformácii nemocníc a že zdravotníctvo potrebuje ďalšie a ďalšie finančné zdroje. Nehovorí však o tom, odkiaľ ich chcú po voľbách vziať, komu chcú zobrať peniaze na ďalšie a ďalšie zadlžovanie nemocníc a ničím nekryté zvyšovanie platov. Pokladám to za nemorálne a za podvod na pacientoch aj lekároch.
Dovoľte mi povedať, k čomu doviedli lekárski odborárski bosovia lekárov. Čo vlastne pre nich vybojovali? Akú dohodu? Takú dohodu, v ktorej sa vláda zaviazala splniť niečo, na čo nemá peniaze prinajmenšom preto, že tie idú cez zdravotné poisťovne a že tie finančné prostriedky, ktoré by mala k dispozícii vláda, nie sú a ani nebudú ani v roku 2013. To je po prvé.
Po druhé, vybojovali pre nich takú dohodu, v ktorej sa vláda zaviazala zabezpečiť pracovné zmluvy v nemocniciach, na ktoré nemá dosah, ako napríklad v nemocniciach VÚC.
A po tretie, takú dohodu pripravili, v ktorej sa vracia celý systém pred rok 2009 so všetkými problémami, ktoré boli v tom čase, keď sa zvyšovali mzdy nekryté navýšenými finančnými zdrojmi, ktoré vzhľadom na reálny vývoj ekonomiky nemožno očakávať, čo môže viesť len k opätovnému rastu dlhov zamestnávateľov a nemocníc. Ako iste uzná súdny človek, to nie je kompromis, ale kapitulácia pred zdravým rozumom.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pokladám za nemorálne zneužívať situáciu v zdravotníctve a najmä situáciu pacientov na vydieranie lekárov, zdravotných sestier, pacientov a ako súčasť predvolebnej kampane. Potrebná je racionalita, a to ako koaličných, tak aj opozičných poslancov, lebo dnešné nesplniteľné sľuby sú hrobármi reálnych krokov budúcej vlády, nech bude akákoľvek.
Ďakujem.

S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Zajaca celkom päť pánov poslancov. Posledný, pán poslanec Jasaň.
Máte slovo, pán poslanec, pán poslanec Maďarič.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, boli dva, tri mesiace bolo známe, čo lekári pripravujú, čo chystajú, a dva-tri mesiace bola verejnosť upokojovaná, že vláda má všetko pod kontrolou a má plán B. Takže ak ste vy v ´89 deň aj noc rozmýšľali, aby sa generálny štrajk neobrátil proti verejnosti a neohrozoval verejnosť, tak tu ste mohli dva-tri mesiace, deň aj noc, rozmýšľať, ako urobiť to, aby tá situácia nedospela do núdzového stavu.
A keď hovoríte, že opozícia je nejaký tichý spoločník, vy si asi ako predstavujete opozíciu, pán Zajac, keď je vyhlásený núdzový stav, vy si predstavujete opozíciu, že bude mlčať, že k tomu nič nepovie? Ste sa veľmi zaujímavo posunuli od roku ´89, pán Zajac.

Pán poslanec Muňko.

Čím menej budete vystupovať, tým budete mať viacej voličov. Pol roka tu pán minister zavádza, že všetko má pod kontrolou, veci má vyriešené. Do stavu, do ktorého dneska dohnal túto spoločnosť, dohnal preto, že veci neriešil. Transformácia nie je riešenie zdravotníckych zariadení. Váš brat naštartoval reformu tak, že proste všetko dal do súkromných rúk. Keby bol spravil analýzu lôžkových kapacít a lôžok a ktoré boli treba zostať a ktoré bolo treba zrušiť, keby bol nastavil správne liekovú politiku, keby sa bol vrátil správne k diagnózam a k bodovému systému, tak by bol by som povedal, že zdravotnícka reforma bola naštartovaná. Ale váš brat, keď už ste ho spomenul, že naštartoval, tak mi povedzte, ako skončil v Českej republike, kde mu bolo povedané, že ďakujú pekne. Neraďte, raďte doma na Slovensku. To je tá zdravotnícka reforma, ktorú sme v roku 2004 spustili.
A po druhé. Celá záležitosť stojí dneska nie na platoch, ale na transformáciách nemocníc. Čiže čo vám bráni, aby sme proste toto prijali ? A nehovoriac o tom, čo tu už povedal jednu vec, že aký je rozdiel medzi verejnými prostriedkami, ktoré sú dané do príspevkových organizácií, akciovej spoločnosti. Žiadny, lebo nominant je takisto nominovaný ministrom zdravotníctva a akciová spoločnosť je takisto, proste pokiaľ nepôjde do konkurzu, riadená ministerstvom zdravotníctva.
A ďalšiu vec, ako ste nastavili rozdiely medzi fakultnými nemocnicami a nemocnicami vyšších územných celkov. Takisto neboli nič riešené, tak nehovorte, že ste riešili zdravotnícku reformu a že priniesla to, čo dneska priniesla. Priniesla tam, kde sme sa dneska dostali. (Potlesk.)

Pán poslanec Raši.

Ďakujem pekne, pán predseda. Naozaj po tom, čo sa tu do roku 2006 za pôsobenia ministra Zajaca udialo, by napriek tomu, že žijeme v demokratickej spoločnosti, asi každý, kto má meno Zajac, mal zakázané vystupovať k zdravotníctvu. Teraz tu riešime veci, ktoré sa za Zajaca zlikvidovali. Napríklad aj tabuľka odmeňovania zdravotníckych pracovníkov, ktorú teraz pri zákone o sestrách opäť zavádzame. Zajac začal štvať pacientov a médiá proti zdravotníkom a nikdy sa tento stav neupravil tak, aký bol kedysi. Dovolil vykradnúť ekonomicky lukratívne činnosti z nemocníc a rozdal ich svojim kamarátom. A nemal silu ani na to, aby dotiahol transformáciu, čo i len jednej fakultnej alebo teraz univerzitnej nemocnice, lebo vedel, že celý tento jeho projekt je nezmyselný a že by len ohrozil ich existenciu. Ďakujem pekne.

Pán poslanec Blanár.

Pán poslanec Zajac, vaše vystúpenie bolo o všetkom možnom, o obhajobe zrejme vášho brata, ale nie o podstate, o ktorej tu dnes hovoríme, a podstata je, že táto vláda spôsobila stav, ktorý je neslýchaný z hľadiska histórie Slovenskej republiky, keď bol vyhlásený núdzový stav. Vy ste nepovedali ani jedným slovom nejaké stanovisko k tomu, že pani predsedníčka vlády podpísala bianko šek nekrytý a vy ho nechcete teraz naplniť. Pritom ste ju tu pri odvolávaní obhajovali a všetci ste boli za ňou. Dnes už to nie je tak.
Prečo ste sa k tomuto nevyjadrili? Ale vyjadrovali ste sa k tomu, čo ste nemohli obhájiť, pretože ste povedali, že transformácia za Zajaca bola zlá vec, že to bola lož. Áno, pretože za Zajaca ste sprivatizovali všetko, čo sa dalo, presnejšie, pán minister Zajac, všetky tie veci, ktoré boli lukratívne. Dialýzy, biochémie, SVaLZ-y, lekárne, všetko to, čo prinášalo nemocniciam finančné prostriedky, je dnes v súkromných rukách, ktoré na tom zarábajú, a nemocnice vy sa starajte, ako viete. Privatizácia všetkého, čo vynáša, to bolo to, čo ste chceli urobiť, a transformácia je v podstate len nástrojom na to, aby ste dokončili túto privatizáciu, ktorú začal ešte váš brat.
Nuž a na záver mi dovoľte, vy ste hovorili vo svojom príhovore, že máte pocit, ako keby sme boli na ostrove blažených. Viete, mám pocit, že jediný, kto je na ostrove blažených, je pán bývalý minister Zajac, tuším je na Kanárskych ostrovoch a to hovorí o samom výsledku, kde to dopadlo.

Pán poslanec Jasaň.