7. schôdza

Ďakujem. Dovoľte niekoľko poznámok k valorizácii dôchodkov. Myslím si, že treba povedať ešte jednu vec, ktorú si málokto uvedomuje. Nová valorizácia dôchodkov sa netýka len starobných dôchodkov, týka sa aj invalidných dôchodkov. Invalidné dôchodky sú omnoho nižšie ako starobné. To znamená, ak hovoríme o valorizácii o pevnú sumu, vypočítanú na základe priemerného starobného dôchodku, tak tento spôsob veľmi výrazne zvýhodní od roku 2012, keď to takto bude fungovať, invalidných dôchodcov. Čiže ten prvok solidarity, o ktorom hovoríme, zasiahne v tom pozitívnom slova zmysle naozaj tých najzraniteľnejších. Sú invalidní dôchodcovia, ktorí majú dôchodky 100, 150 eur. A tých je naozaj veľa. Tu sa nehrajme o to, že to je desaťtisíc ľudí, to sú veľké skupiny ľudí, ktorým sa takto dosť výrazne pomôže.
Ďalej by som chcel pripomenúť to, čo tu už odznelo vo faktických poznámkach. Hovoríme o zmene valorizácie od roku 2012, nie od roku 2011. To znamená, poprosím opozíciu nepoužívať vo svojich príkladoch čísla vypočítané na základe rastu inflácie a priemerných miezd, s ktorými pracujeme pri zvyšovaní dôchodkov v roku 2011. To sú veľmi falošné argumenty. Ak už chcete, byť korektní, tak poprosím, skúste si pozrieť, ako sa odhaduje inflácia, ako sa odhaduje rast priemerných miezd, aké budú tieto parametre, pri ktorých budeme vychádzať pri reálnom zvyšovaní dôchodkov v roku 2012. Ja to len naznačím, sú to odhady. Rast inflácie má byť o 3,5 %, to znamená, po novom sa priemerný dôchodok bude zvyšovať o vyše 12 eur. A keď si predstavíte invalida, ktorý má dnes stoeurový dôchodok, tak tých 12 eur bude pre neho naozaj veľmi zaujímavé zvýhodnenie.
Ďalej by som chcel ešte pripomenúť spôsob komunikácie medzi vládou a sociálnymi partnermi na pôde tripartity. Je absolútne korektný a plne rešpektuje dohodnuté pravidlá. Odbory, ale aj zamestnávatelia mali k dispozícii návrhy zákonov tak, ako kážu príslušné predpisy. To znamená 3, dokonca až 4 dni pred termínom rokovania. Dokonca tripartita sa posunula na žiadosť odborov o 1 deň neskôr, hoci sme to vôbec nemuseli odsúhlasiť, aby sme tak dali ešte väčší priestor na preštudovanie návrhov. Čiže to, čo tu spomínal pán poslanec Ondruš, nie je pravda, neboli to žiadne 2 dni, bolo to tak, ako káže príslušný predpis.
Mimochodom, ja som už mal, samozrejme, niekoľko rokovaní s odborármi aj medzi štyrmi očami. A medzi tými štyrmi očami zazneli rôzne zaujímavé poznámky, ako predošlá vláda prerokovávala s odbormi návrhy zákonov. Nebudem to radšej komentovať, pretože boli to veľmi úsmevné príbehy, ktoré mi odborárski predáci rozprávali.
Ešte jedna technická poznámka alebo na vysvetlenie k vymeriavaciemu základu, poprosím, pre všetkých, ktorí nevedia, čo je to sociálny fond a akým spôsobom sa zdaňuje. Sú dve zásadné možnosti, ako využívať sociálny fond vo firmách tak, aby sa z neho nemuseli platiť ani dane a ani odvody. A tak to vo väčšine firiem aj robia. Bohužiaľ, vidno, že niektorí poslanci 20 rokov sú v týchto laviciach a nevedia o tom, čo je to život. Takže prvá využívaná možnosť je využívať sociálny fond na dotáciu stravovania. Zamestnávateľ musí podľa Zákonníka práce prispievať zamestnancom na stravovanie vo výške 55 % z ceny jedla. O tom hovorí Zákonník práce. To sú náklady zamestnávateľa. Ďalej ale zamestnávateľ môže prispievať ďalšou sumou na stravovanie zo sociálneho fondu. Ak tak činí, tieto prostriedky sú oslobodené u zamestnanca od dane. A to znamená aj po novom, aj po starom oslobodenie aj od platenia odvodov. Tak to bolo, tak to zostáva. To je hlavný spôsob, ako zamestnávatelia využívajú sociálny fond. Druhá alternatíva je, sú rekreácie a rôzne kondičné pobyty a podobne. Ak zamestnávateľ z prostriedkov sociálneho fondu prenajme alebo zaplatí nejakému majiteľovi nejakého penziónu alebo, povedzme, nejakého fitnesu tieto priestory, čiže ak tá fakturácia prebehne medzi majiteľom zariadenia a firmou, tak potom zamestnanci, ktorí to zariadenie využívajú, majú tento nepriamy príjem zo sociálneho fondu oslobodený od dane a oslobodený aj od odvodov. Zamestnávatelia to vedia, žiaľ, nevedia to niektorí poslanci.
Ďalej by som ešte chcel okomentovať jednu námietku, že odvody by sa mali platiť len z príjmov za prácu. No neviem, ako dlho to trvá tak, ale povedal by som, že temer vždy to bolo tak, že odvody sa platia aj z príjmov za čerpanú dovolenku. Pri dovolenke, ako to všetci dobre vieme, sa nepracuje, čiže nejde o príjem za prácu, ide o náhradu mzdy za dovolenku. A z tohto príjmu, ktorý teda rozhodne nie je za prácu, sa odvody neplatia. Takže nie je žiadnou raritou, že by sa odvody mali platiť aj z odstupného ap. ktoré je náhradou, ktorú dostáva zamestnanec pri odchode zo zamestnania. A dostáva tú náhradu vo výške priemerných mesačných platov, či dvoch, či troch. Ide tu o väzbu na predošlý príjem.
No a ďalej, skôr na záver, by som ešte pani poslankyni Tomanovej, ktorá použila istý osobný útok na moju adresu, rád položil otázku, či ona platila odvody z odmeny na príkaznú zmluvu, ktorú uzavrela na jar sama so sebou vo funkcii ministerky práce v rámci projektu Sociálny dialóg. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pán podpredseda. Vážení poslanci, vážené poslankyne, vážení prítomní, vládnym návrhom zákona, ktorým sa mení zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov, sa precizujú podmienky poskytovania a zabezpečenia sociálnej služby pre klienta zo strany samosprávnych orgánov tak, aby sa jednoznačne zabezpečilo právo klienta na výber sociálnej služby a jej poskytovateľa, a tým aj právo na dostupnosť sociálnej služby.
Zároveň sa návrhom zosúlaďuje § 8 ods. 2 a 3 zákona o sociálnych službách s Ústavou Slovenskej republiky v nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 332/2010 Z. z., ktorý rozhodol o nesúlade časti ustanovenia § 8 ods. 2 písm. d) a ods. 3 písm. d) zákona o sociálnych službách s Ústavou Slovenskej republiky.
Navrhovaná právna úprava nepredpokladá dopad na štátny rozpočet a rozpočty obcí a vyšších územných celkov, keďže nezakladá žiadne nové kompetencie pre obce a vyššie územné celky, ktoré si náklady spojené s poskytovaním a zabezpečovaním sociálnych služieb pokrývajú v rámci svojich rozpočtov. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážený pán minister, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku vystúpila v prvom čítaní k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (tlač 110), ako spravodajca určený Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci uznesením č. 18 z 5. októbra 2010 a podala spravodajskú informáciu k návrhu zákona.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 89 z 24. septembra 2010 navrhol prideliť návrh zákona na jeho prerokovanie výborom a navrhol gestorský výbor vrátane lehôt na jeho prerokovanie. Súčasne konštatoval, že návrh zákona spĺňa všetky ustanovené náležitosti podľa rokovacieho poriadku Národnej rady a podľa legislatívnych pravidiel a zaradil ho na jeho prerokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky.
Týmto návrhom zákona sa zásadným spôsobom upravuje systém poskytovania sociálnych služieb v Slovenskej republike a ustanovujú sa nové kompetencie a úlohy pre územnú a regionálnu samosprávu a nový systém financovania neverejných poskytovateľov sociálnych služieb. Jednoznačne sa zabezpečuje právo klienta na výber sociálnej služby a jej poskytovateľa, a tým aj právo na dostupnosť sociálnej služby.
Navrhovaná úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s medzinárodnými zmluvami a medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.
S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po všeobecnej rozprave o podstate návrhu zákona uzniesla na tom, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky prerokuje predmetný návrh zákona v druhom čítaní.
V súlade s § 74 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku a citovaným návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky odporúčam Národnej rade Slovenskej republiky prideliť návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj, výboru pre financie a rozpočet a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre sociálne veci, pričom odporúčam, aby ho prerokovali výbory, ktorým bol návrh zákona pridelený, v termíne do 24. novembra 2010 a gestorský výbor do 26. novembra 2010.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončila som svoju spravodajskú informáciu, prosím, otvorte rozpravu k návrhu zákona, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Ďakujem pekne, pán podpredseda, za uvedenie a za slovo. Vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, novela zákona o sociálnych službách, ktorú predkladá ministerstvo práce, má svoju predhistóriu. A dovoľte, aby som zrekapitulovala príčiny, ktoré predchádzali jej vzniku.
Návrh zákona o sociálnych službách predkladala minulá vláda do parlamentu v druhej polovici roka 2008. Počas schvaľovacieho procesu v parlamente podrobila opozícia tento návrh zákona zdrvujúcej kritike. Najvážnejšie výhrady sme mali voči znemožneniu slobodného výberu poskytovateľa sociálnej služby, voči zvýhodňovaniu verejných poskytovateľov služieb, teda zariadení, obcí a VÚC, voči diskriminácii neverejných poskytovateľov služieb, čo by pri zachovaní terajšieho mechanizmu zákonite viedlo v priebehu niekoľkých rokov k ich plánovitej postupnej likvidácii. Problém bol slobodný výber poskytovateľa sociálnych služieb a spôsob financovania sociálnych služieb. Po 1. januári 2009, čo bol termín účinnosti zákona, sa v Národnej rade uskutočnilo dohromady päť pokusov zmeniť znenie sporných ustanovení zákona. Z toho dvakrát som sama predložila poslanecký návrh novely zákona, ale všetky pokusy boli neúspešné pre utkvelý odpor vtedajšej ministerky práce Viery Tomanovej a pre slepú poslušnosť koaličných poslancov. Keď som podrobila zákon verejnej kritike, ministerstvo práce v auguste 2009 na svojej hlavnej internetovej stránke ostro protestovalo, pretože vraj hrubo dehonestujem zákon o sociálnych službách, keď hovorím o ruinovaní systému sociálnych služieb v réžii ministerky Viery Tomanovej. Iskierka nádeje svitla začiatkom roka 2010, keď vláda predložila do parlamentu návrh novely zákona o sociálnych službách. Vtedy na 49. schôdzi Národnej rady v druhom čítaní o návrhu zákona už aj HZDS, vtedajšia časť vládnej koalície, vyslovilo sa za prijatie nami dávno navrhovaných zmien a naskytla sa reálna šanca, že zmeny parlament schváli. Aby tomu vláda zabránila, premiér Robert Fico 9. marca 2010 stiahol návrh v druhom čítaní z programu rokovania Národnej rady.
A tieto udalosti pripomínam preto, aby bolo jasné, že exministerka Tomanová, Ficova vláda, vtedajšia parlamentná väčšina kategoricky a po celý čas platnosti zákona o sociálnych službách odmietali súhlasiť s jeho zmenami.
Keďže nepriechodnosť navrhovaných zmien ustanovení zákona v parlamente bolo možné predpokladať, paralelne som iniciovala podanie skupiny poslancov na Ústavný súd. Toto podanie podpísalo 45 poslancov Národnej rady. A Ústavný súd rozhodol o prijatí ich podania 24. apríla 2009. Preto sa chcem opätovne poďakovať súčasným, ale aj bývalým poslancom Národnej rady, ktorí už tu nesedia, ktorí sa pod ten návrh podpísali. Plénum Ústavného súdu dňa 18. mája 2010 na verejnom zasadaní rozhodlo, že ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 písm. d) a čl. I § 8 ods. 3 písm. d) zákona nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Tým bol v plnom rozsahu odobrený návrh skupiny poslancov Národnej rady. A to je zároveň dôvod, prečo dnes rokujeme o tomto vládnom návrhu zákona.
Vážené kolegyne, kolegovia, mohla by som teraz skončiť, odporúčať Národnej rade vládny návrh zákona prijať, pretože parlament ani vlastne nemá v tejto chvíli inú možnosť, iba akceptovať nález Ústavného súdu a ustanovenia zákona uviesť do súladu s ústavou. Ak dovolíte, rozhodla som sa rozšíriť svoje vystúpenie a informovať poslanecký zbor aj o odôvodnení nálezu Ústavného súdu. Čítanie tohto odôvodnenia nálezu Ústavného súdu som vnímala ako balzam na dušu. Preto chcem toto potešenie dopriať aj vám, aj pani poslankyni Tomanovej, Vaľovej a všetkým, ktorí opodstatnenosť našich námietok o protiústavnosti ustanovení zákona po celý čas odmietali a bez zapýrenia popierali existenciu zdravého sedliackeho rozumu. To, čo bude nasledovať, neberte, prosím, ako politické školenie, to už dneska tu prebehlo, ale ako pokus zažať svetlo zatemnených v myšlienkach niektorých zákonodarcov.
Ústavný súd uskutočnil najskôr analýzu problému. V nej predovšetkým oceňuje, že v zákone o sociálnych službách je zakotvený princíp poskytovania služieb na konkurenčnom princípe, t. j. na princípe hospodárskej súťaže, ktorú je Slovenská republika povinná chrániť a podporovať, pretože podpora konkurenčného prostredia pomáha zvyšovať kvalitu služieb a prispieva vo väčšej miere ku spokojnosti osôb, ktoré sú na sociálne služby odkázané. Toto ocenenie Ústavného súdu je prvým a zároveň posledným prejavom uznania. V ďalšom texte nálezu už podáva iba dôkazy toho, ako sa exministerka práce a predchádzajúca vláda spreneverili svojmu poslaniu.
Ústavný súd konštatuje, že ak zákon viaže poskytovanie služieb na splnenie zákonom ustanovených podmienok, potom nie je možné upraviť odlišným spôsobom práva a povinnosti poskytovateľov týchto služieb. Konštatuje tiež, že najvýraznejší rozdiel medzi právnym postavením verejných a neverejných poskytovateľov spočíva v odlišných možnostiach ich prístupu k poskytovaniu služieb. A za zdroj toho neprijateľného obmedzovania označil práve tie ustanovenia, ktoré skupina poslancov napadla. Podľa Ústavného súdu, ak zákon niektorými svojimi ustanoveniami obmedzuje možnosti prístupu jednotlivých skupín poskytovateľov sociálnej služby ku klientom, tak tieto ustanovenia už z podstaty svojho pôsobenia treba považovať za ustanovenia obmedzujúce právo týchto skupín poskytovateľov sociálnych služieb podnikať, resp. uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, a preto preskúmanie ich ústavnej akceptovateľnosti je opodstatnené.
Ústavný súd súčasne poukázal na existujúcu doterajšiu judikatúru súvisiacu s problematikou práva na podnikanie a na konkrétny prípad, keď konštatoval, že nie je možné legitimizovať také legislatívne opatrenie alebo zásah, ktorý neodôvodnenie sťažuje alebo dokonca priamo vylučuje úspech určitej skupiny podnikateľských subjektov.
Ústavný súd venuje sa dosť obšírne aj rozboru stanovísk vlády a Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré si od nich vyžiadal. V odôvodnení nálezu uvádza, že argumentácia vlády a Národnej rady je nedostatočná a zjavne neobstojí, pretože právo fyzickej osoby na výber poskytovateľa sociálnej služby v znení napadnutých ustanovení je minimalizované a vyznieva iluzórne. Môžete sa usmievať, koľko chcete, Ústavný súd toto vyriekol ešte v čase, keď sme ani netušili, iba sme dúfali, že budeme poslancami vládnej koalície. Ak tak urobí a vyberie si neverejného poskytovateľa, je v podstate sankcionovaný, pretože už nemá garantovanú regulovanú cenu za poskytnutú službu. Ďalej konštatuje, že neobstojí argumentácia vlády založená na tom, že obec alebo VÚC nemôže garantovať fyzickým osobám regulovanú cenu za službu poskytnutú neverejným poskytovateľom. Pri čítaní stanoviska vlády a Národnej rady sa človek nemôže ubrániť dojmu, že obidve stanoviská boli vypracované na politickú objednávku legislatívcami ochotnými sa prispôsobiť aj za cenu popretia svojej odbornosti.
Ústavný súd zdôrazňuje, že z mechanizmu upraveného zákonom nepochybne vyplýva, že neverejní poskytovatelia budú môcť pri rešpektovaní zákonom ustanovených pravidiel reálne poskytovať služby len tzv. zvyškovej klientele, t. j. tým fyzickým osobám, ktorým nebudú môcť obce ani vyššie územné celky poskytnúť príslušné sociálne služby priamo alebo prostredníctvom nimi zriadených poskytovateľov služby. Podľa názoru Ústavného súdu tento mechanizmus nie je založený na žiadnom legitímnom, a teda ústavne akceptovateľnom cieli, pričom tento cieľ môže vo svojej podstate pôsobiť až likvidačne na neverejných poskytovateľov sociálnej služby, ktorých hlavným a nie zriedka aj jediným predmetom podnikateľskej činnosti, resp. inej zárobkovej činnosti je poskytovanie sociálnej služby.
Ďalej uznáva Ústavný súd, že zákonom ustanovené zvýhodnenie verejných poskytovateľov pred neverejnými by sa v praxi mohlo pozitívne prejaviť na fiškálnych záujmoch obcí a vyšších územných celkov. Táto skutočnosť však nemôže ospravedlniť zjavne znevýhodnené postavenie neverejných poskytovateľov sociálnych služieb pri prístupe k hlavnému predmetu ich činnosti. Účelom zákona o sociálnych službách nie je a ani nemôže byť uspokojenie, resp. ochrana fiškálnych záujmov obcí a vyšších celkov, ale zabezpečenie postupnosti a čo najvyššej kvality služieb pre fyzické osoby, ktoré sú na ňu odkázané. Toto je veľmi dôležité posolstvo samosprávam reprezentovaným ZMOS-om, ktoré pod kepienkom zachovania vyváženosti svojich rozpočtov obhajovali a na úrovni vlády aj presadili prax dvoch metrov financovania sociálnych služieb verejných a neverejných poskytovateľov. Výsledkom toho bolo, že za rovnakú službu klient platil diametrálne odlišné sadzby verejnému a neverejnému poskytovateľovi. Tu iba pripomínam, že peniaze v rozpočtoch samospráv pochádzajú z daní. Ak teda občan platí alebo v produktívnom veku platil dane, potom je nespravodlivé, aby v prípade voľby neverejného poskytovateľa musel platiť za službu poplatok v plnej výške, a to tak, ako keby dane nikdy neplatil.
Podľa názoru Ústavného súdu môžu napadnuté ustanovenia v tomto zákone vo svojich dôsledkoch negatívne pôsobiť na kvalitu poskytovaných sociálnych služieb, pretože obmedzujú na minimum konkurenčné prostredie pre poskytovanie služieb, keďže garantujú prednostný prístup verejných poskytovateľov k hlavnému predmetu ich činnosti, a tým minimálne nepriamo obmedzujú ich motiváciu zvyšovať kvalitu služieb.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, osobitne pani poslankyňa Tomanová a Vaľová, teraz mi, prosím, venujte chvíľočku pozornosť. Ústavný súd na základe kvalifikovaného rozboru dospel k týmto záverom.
Ustanovenia čl. I § 8 ods. 2, čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách nie sú v súlade s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy. Svoj nález Ústavný súd odôvodňuje tým, že podstatou zákona na podnikanie, ako aj práva uskutočňovať inú zárobkovú činnosť je slobodný výkon hospodárskej činnosti pre účely dosahovania zisku, resp. obstarávania zdrojov obživy. O slobodnom výkone hospodárskej činnosti nemožno hovoriť vtedy, ak zákon ustanoví takéto obmedzujúce podmienky pre jej výkon, ktoré ak už nie znemožňujú, tak aspoň neodôvodnene sťažujú podnikateľom, resp. osobám uskutočňujúcim inú zárobkovú činnosť dosiahnuť zisk, obstarávať si prostredníctvom hospodárskej činnosti základné zdroje obživy. Zároveň v zmysle zásad vyplývajúcich z čl. 13 ods. 4 ústavy akékoľvek obmedzenia slobody podnikania a slobody uskutočňovania inej zárobkovej činnosti musia sledovať dosiahnutie legitímneho ustanoveného cieľa, ktorý je charakteristický pre slobodnú a demokratickú spoločnosť a je spôsobilý ospravedlniť tieto obmedzujúce zásahy existenciou len naliehavej spoločenskej potreby pri zachovaní primerane spravodlivo vyváženého vzťahu medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Ústavný súd vo svojej judikatúre v tejto súvislosti pravidelne zdôrazňuje, že dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody je rovnováha verejného a súkromného záujmu. V danom prípade podľa názoru Ústavného súdu došlo prostredníctvom skupinou poslancov napadnutých ustanovení zákona o sociálnych službách k takému neprimeranému obmedzeniu prístupu neverejných poskytovateľov sociálnej služby k hlavnému predmetu ich hospodárskej činnosti, ktoré svojimi dôsledkami zasahuje do podstaty ich práva na podnikanie, práva na uskutočnenie inej zárobkovej činnosti garantovaného ústavou. Ide o také obmedzenie práva na podnikanie, ktoré nie je ospravedlniteľné žiadnym legitímnym cieľom. Na tomto základe Ústavný súd dospel k záveru, že označené časti zákona sú protiústavné.
Ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 o sociálnych službách nie sú ani v súlade s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy. Tento článok má charakter všeobecného ústavného princípu, slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých subjektov práva pred zákonom. Je adresovaný orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu ku všetkým subjektom práva, k ich právam a slobodám z hľadiska ich uskutočňovania a uplatňovania pristupovať rovnako bez ohľadu na okolnosti predpokladané samotnou ústavou. Z ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných. Za diskriminačnú úpravu možno považovať takú právnu úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odlišným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením. Tento základný princíp je porušený vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a v takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie.
Ústavný súd vykonal ústavnoprávny test, v rámci ktorého posudzoval, či dochádza k ústavne neakceptovateľnej diskriminácii neverejných poskytovateľov sociálnej služby oproti verejným, v ktorom hľadal odpoveď na štyri otázky, 1) či došlo prostredníctvom namietanej právnej úpravy k reálnemu vyčleneniu určitej skupiny poskytovateľov sociálnej služby v spojení s výkonom určitého ústavou garantovaného základného práva a slobody, 2) či k tomuto vyčleneniu došlo na základe niektorého kvalifikovaného kritéria alebo podobného neospravedlniteľného dôvodu vymedzeného v čl. 12 ods. 2 ústavy, 3) či ide o také vyčlenenie, ktoré zjavne znevýhodňuje, je na príťaž príslušnej skupine poskytovateľov sociálnej služby, 4) či ide o také vyčlenenie, ktoré možno ospravedlniť určitým legitímnym verejným záujmom, ak áno, či ide o také vyčlenenie, ktoré je z hľadiska svojich dôsledkov nevyhnutné a proporcionálne v záujme dosiahnutia tohto verejného záujmu. Pokiaľ ide o bod 1) testu, Ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade došlo reálne k vyčleneniu skupiny neverejných poskytovateľov sociálnej služby v súvislosti s výkonom ich základného práva na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy oproti iným verejným poskytovateľom pri prístupe k hlavnému predmetu ich hospodárskej činnosti. Na bod 2) testu odpovedal, že základný rozdiel medzi neverejnými a verejnými poskytovateľmi spočíva v danom prípade v právnej povahe osoby, ktorá subjekt poskytujúci službu založila, resp. zriadila, rozdiel medzi poskytovateľmi podľa platného zákona je založený na inom postavení, ktoré predstavuje v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy neprípustný diskriminačný dôvod. Na bod 3) testu odpoveď je jednoznačná, napadnuté ustanovenia zákona reálne znevýhodňujú neverejných poskytovateľov v prístupe k fyzickým osobám, ktoré sú na poskytovanie sociálnej služby odkázané, a teda ich znevýhodňujú v prístupe k hlavnému predmetu ich činnosti, pričom ide o také obmedzenie, ktoré je schopné spôsobiť im vážnu hospodársku ujmu. Toto obmedzenie prístupu neverejných poskytovateľov sociálnej služby k osobám odkázaným na poskytovanie služieb v danom prípade podľa názoru Ústavného súdu nie je založené na žiadnom legitímnom verejnom záujme, ktorý by ho mohol ospravedlniť.
Na záver môjho vystúpenia považujem za potrebné zdôrazniť toto, § 8 zákona o sociálnych službách deformoval zdravé prostredie v poskytovaní služieb na Slovensku dlhé dva roky. Jeho škodlivosť je o to väčšia, že negatívne a priamo zasahoval do ľudských osudov. Obdobie dvoch rokov uplatňovania § 8 v zákone o sociálnych službách predstavuje pre tisíce odkázaných ľudí na sociálne služby obdobie temna, ktorého konca sa až do nálezu Ústavného súdu a dodnes nedožili alebo niektorí aj naozaj fyzicky nedožili. A to je to, čo sa nedá odpustiť politikom, ktorí ho vytvorili a tvrdohlavo zabraňovali jeho zmene. Keď obyčajný človek spácha zločin, jeho dni na slobode sú obyčajne zrátané. Keď ústavný činiteľ znásilní ústavou garantovaný princíp, nič sa nedeje, a to napriek tomu, že dôsledky tohto činu majú spravidla ďalekosiahly vplyv na značný počet obyvateľov. Dúfam, že politická kultúra na Slovensku raz pokročí do tej miery, že osoby vo verejných funkciách zodpovedné za prijatie protiústavných ustanovení zákonov budú postihnuté časovo obmedzeným zákazom vykonávania verejnej činnosti. To považujem za primeranú sankciu pre osoby, ktoré znásilňujú Ústavu Slovenskej republiky. Dúfam, že nález Ústavného súdu v otázke § 8 zákona o sociálnych službách bude precedensom, ktorý v budúcnosti zabráni jeho recidíve v inej, rovnako neprijateľnej podobe.
Ospravedlňujem sa, že moje vystúpenie bolo trošku dlhšie, ale naozaj som sa chcela s vami podeliť o tieto excelentné vyjadrenia Ústavného súdu, pretože ten nález je tak rozsiahly, že možno nikto by ho nečítal. Ale treba si z toho zobrať poučenie. A ja som veľmi rada, že môžeme pristúpiť k prvému čítaniu a upraviť tento zdeformovaný zákon. A on je zdeformovaný aj v ďalších svojich ustanoveniach. A verím, že čoskoro sa dočkáme aj jeho veľkej novely. Ďakujem vám za vašu pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som chcela povedať v prvom rade, že Ústavný súd nevyhovel v plnom rozsahu poslancom. A pani kolegyni by som sa chcela spýtať, čo tým vyriešili. Vyriešili tým to, že ak si prečítate doložku ministerstva financií, tak zistíte, že navrhovaná právna úprava môže vyvolať zvýšené nároky na rozpočty územných samospráv, aj keď v prípade voľných vlastných kapacít budú povinné poskytnúť finančný príspevok na prevádzku neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby. Ja poviem, ak sociálne služby začnú rásť ako huby po daždi a nebudú ich môcť mestá financovať, nebudú ich môcť financovať samosprávy, potom skutočne tieto sociálne služby alebo tieto zariadenia začnú jeden po druhom krachovať, pretože naozaj tak potom to neporiešime vôbec u nikoho. A myslím si, že ak niekto podniká v týchto sociálnych službách, tak má úplne iné finančné požiadavky ako súkromný podnikateľ, ako majú zariadenia vyššieho územného celku. A bolo treba doriešiť, pani poslankyňa, v rokoch 2003 a 2004 fiškálnu decentralizáciu, kedy ste nastavili tak to, že vlastne ste preniesli všetko na bedrá miest a obcí. Dodnes ich nemajú z čoho tieto mestá a obce financovať.
A, prosím vás, nečakala by som od takej ženy ako vy také silné slová, že by ľudia mali mať zakázané vykonávať funkcie verejného činiteľa, lebo inak KDH a SDKÚ by tu už dávno nesedeli po tom, keď ste schválili zákon o tom, už by ste tu nesedeli v minulom volebnom období, že ste obrali invalidov o peniaze, už by z vás tu nesedel ani jeden. Tak, prosím vás pekne, vážte slová, pretože myslím si, že prvými by boli na rane z tých, čo poškodili ľudí sociálne a veľmi vážne, práve tieto dve politické strany. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Ja nechcem reagovať na to množstvo argumentov, ktoré pani poslankyňa povedala vo svojom vystúpení faktickou poznámkou, lebo budem mať vystúpenie a tam poviem tie základné východiská. Ale doplním moju kolegyňu, ktorá hovorila o tom a budem citovať. Pani poslankyňa vy ste povedali, že osoby budú postihnuté, ktoré znásilňovali Ústavu Slovenskej republiky. Veď pán minister Kaník bol ten, ktorý takisto predložil zákon, ktorý Ústavný súd posúdil, že je protiústavný. A veľmi výrazne mu pritom asistovala pani predsedníčka vlády, súčasná, pani Radičová. (Potlesk.) Takže bolo by dobré, keby ste si vstúpili do svedomia. A mali by ste začať s tým od seba. Ja by som to veľmi odporúčal, pani poslankyňa. Ďakujem.

Ja by som chcela len veľmi krátko. Chcem vyjadriť poklonu pani poslankyni Gibalovej za to, že to po celý čas tých dvoch rokov nevzdala a že úpenlivo bojovala za práva klientov a za sociálne zariadenia.
A tiež by som chcela vyjadriť potešenie, že tu máme vládu, ktorá skutočne stojí na strane ľudí, stojí na strane klientov, že konečne umožnila príchod tohto zákona a zachránila tak mnohé zariadenia pred zánikom a tým ochránila mnohých, mnohých klientov. Ďakujem.

Pani poslankyňa Gibalová.

Ďakujem pekne za všetky reakcie.
Pani poslankyňa Vaľová, položili ste otázku: „Čo ste vyriešili?“ Nuž to sme vyriešili, že sme tým urobili prvý krok k tomu, aby došlo k decentralizácii toho, čo ste vy zaviedli. Vy ste mali snahu uchopiť do svojich rúk a regulovať takýto spôsob starostlivosti o starých ľudí.
Pani poslankyňa Vaľová, v dôsledku tohto zákona o sociálnych službách a tohto paragrafu a iných mnohých, ktoré sa budú upravovať, ale tohto protiústavného paragrafu krachovali mnohé zariadenia sociálnych služieb, ktoré robili kvalitné služby, ale boli odpílené týmto zákonom od financovania sociálnych služieb.
Pani poslankyňa Vaľová, dúfam, že ste len omylom hovorili o súkromnom podnikateľovi v sociálnych službách, pretože sú verejní, neverejní. (Reakcia z pléna.) Áno, v zákone. Ale tí nemajú nárok na napojenie na financovanie, sú iba v polohe „môžu“.
Správne rozdelené peniaze, to je, myslím, vaša pripomienka. Pán poslanec Blanár, nuž najlepšia obrana je útok. My v tejto chvíli nerokujeme o ani Kaníkových, ani súbore dvadsiatich zákonov z roku Pána, lebo toto opakujete už piaty rok, čo tu sedím, v tomto parlamente, ale my rokujeme o veľmi konkrétnych argumentoch... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Ctené kolegyne, kolegovia, pán minister, dovoľte, aby som sa vyjadril k predloženému návrhu zákona.
Skôr ako dôjdem k meritu veci, by som trošku zareagoval na slová pani poslankyne Gibalovej, ak idete kritizovať mojich kolegov za to, že sa vyjadrili k zákonom, ktoré boli protiústavné v predchádzajúcom období. Reagujú iba na vaše slová, ktoré ste povedali. Keby ste to boli inak formulovali, nemuseli by sa k tomu vyjadrovať. Ale pri ich vyjadreniach, že ak chcete plakať nad nejakými krivdami, tak mali by ste začať u pani premiérky a u tých invalidných dôchodcov, ktorí boli poškodení, je to svätá pravda, tak ako možno boli poškodení niektorí iní niektorými inými zákonmi, ale nemôžete byť úplne vzťahovačná, oddeľovať to, čo sa vám páči, od toho, čo sa vám nepáči.
Ak dovolíte, ja by som prešiel k meritu veci, aby bolo úplne jasné, prečo som tu. Pani spravodajkyňa, dávam procedurálny návrh podľa § 73 ods. 3 písm. a) vrátiť predkladateľovi návrh zákona na dopracovanie.
Dôvod, prečo dávam tento procedurálny návrh, je úplne jednoduchý. Tento návrh zákona ide nad rámec nálezu Ústavného súdu, lepšie povedané, nerieši financovanie sociálnych služieb, oprávnených nákladov. A vy ste trebárs vo svojom slove povedali, že musí byť vždy zachovaná rovnováha verejného a súkromného záujmu, súkromným záujmom je získať kvalitné služby v zariadeniach, s tým absolútne súhlasím, tak aby boli dostupné každému obyvateľovi, verejným záujmom je platiť čo najmenej za tieto poskytované služby. Ja ako predstaviteľ obce a v tejto chvíli aj ako predstaviteľ štátu, ktorý musí mať záujem na tom, akým spôsobom sú vynakladané finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu alebo z verejných rozpočtov, tak musím povedať, tak poďme sa baviť o tom, akým spôsobom zaregulujeme ceny za poskytované služby. My nemáme problém s tým, že to budú poskytovať súkromní poskytovatelia, s tým nemá nikto problém, my máme problém s tým, aby neboli nadhodnotené ceny a jednoducho sa takýmto spôsobom nevyciciaval štátny rozpočet a nevyciciavali sa rozpočty obcí a miest.
Pán minister, ja som neveril, že vo svojom úvodnom slove použijete slová, ktoré sú napísané v predkladacej správe, že tento návrh zákona nemá dopad na rozpočty obcí a miest. Ministerstvo financií, ktoré považujem za orgán, ktorý je spôsobilý sa vyjadriť k tejto otázke, vás upozornilo na to, že to bude mať dopad na rozpočty obcí a miest. Ja urobím kvantifikáciu, ktorá je z materiálu ZMOS, ktorá je odobrená aj ministerstvom financií, že zákon o sociálnych službách, tak ako je súčasne platný, by mal dopad v roku 2011 na rozpočty obcí vo výške 51,8 mil. eur. Tým, že budú vrátené práva, aby ľudia si mohli čerpať služby od súkromných poskytovateľov, a čerpať drahšie služby, tieto služby budú ekonomicky oprávnenými nákladmi, toto číslo vzrastie možno niekoľkonásobne. A ja sa vás pýtam, akým spôsobom to chcete vyfinancovať. Na jednej strane beriete obciam príjmy z miestnych daní a poplatkov, lebo zatvárate tie nožnice, o čom sme diskutovali včera, na druhej strane zavádzate povinnosť obcí a miest platiť dane z príjmu za prenájom a predaj majetku, ktorý je v ich vlastníctve. Robíte všetky opatrenia, ktoré znamenajú úbytok prostriedkov v rozpočtoch obcí, a nezmyselným návrhom zákona, ktorý je nepodarkom a nerieši problém veci, to je financovanie týchto služieb, tie obce idete naďalej zaťažovať. Ja vás chcem upozorniť, tak ako som včera upozorňoval pána ministra Mikloša, že verejné financie nie sú len štátny rozpočet, ktorý vy v tejto chvíli sanujete, ale verejné financie sú aj rozpočty obcí a miest, ktoré sa vám tam v katastrofálnom dôsledku premietnu. A ja viem, že vy potom poviete: „My sme sanovali štátny rozpočet, my sme tí dobrí. To sú tí zlí, ktorí nevedia hospodáriť, tí starostovia, primátori, obecné zastupiteľstvá.“ Ale ak vy im zviažete ruky a nevytvoríte podmienky na to, aby tie veci mohli racionálne robiť, tak potom nie je zodpovednosť na starostoch a primátoroch, ale zodpovednosť je na vašich pleciach a tej sa nevyhnete.
Pán minister, myslím, že som dostatočne zdôvodnil, že tento návrh zákona v tejto podobe, ako ste ho predložili, je nepodarkom a je potrebné ho vrátiť na dopracovanie otázkami týkajúcimi sa financovania sociálnych služieb. Ďakujem pekne. (Potlesk.)