7. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za faktické poznámky. Ja môžem zopakovať len toľko, že trvám na tom, že nech máte úmysly akékoľvek, ja dúfam v tie dobré, ale obávam sa aj zlých úmyslov u vás. Tento návrh zákona ako aj množstvo iných návrhov zákonov, ktoré predkladáte, ako aj to čo je obsiahnuté v programovom vyhlásení vlády, hovorí o zbytočnej koncentrácii moci, zneužívaní moci a obávam sa toho, že súčasná vládna koalícia si zo súdnictva chce urobiť svoju slúžku, ktorá bude musieť poslušne slúžiť. Keď ste sa expresívne, pán poslanec Poliačik, vyjadrovali o sudcoch, prosím vás pekne, nehanbite sa a menujte. Koho ste to mysleli? Koho? Keď ste také expresívne výrazy hovorili. Kto z nich? A môžete si potom s nimi, s každým jednotlivcom vyargumentovať, že či je, alebo nie je to, ako ste ich niektorých z nich teda pomenovali. Každopádne si myslím, že tento návrh zákona nie je dobrý a nemožno ho určite zo strany poslaneckého klubu strany SMER - sociálna demokracia podporiť. A je vážnou chybou pokiaľ bude schválený v Národnej rade Slovenskej republiky. Ďakujem pekne.

Áno, ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy a páni, vyjadrím sa aj všeobecne k rozprave, aj k niektorým argumentom, aj k niektorým konkrétnym otázkam, ktoré tu boli viackrát načrtnuté. Myslím si, že tie témy sa opakovali, tak je namieste sa k tým témam vyjadriť. V prvom rade by som ale chcela reagovať na niektoré všeobecné vyjadrenia, či už je to od pána poslanca Madeja alebo od ostatných kolegov, ktoré smerujú opakovane k tomu, že sa snažíte presvedčiť ľudí, že zmeny, ktoré robíme sú zmenami, ktoré smerujú voči konkrétnej osobe, resp. že sú zmenami, ktoré smerujú k tomu, aby bola koncentrovaná moc nad justíciou na ministerstve spravodlivosti, lebo to nie je pravda a môžete síce sa pokúšať opakovať tieto dve vety a dokola a uveriť tomu, že ľudia tomu uveria a, ako som už dnes povedala, ja verím v zdravý rozum ľudí a cítim silný mandát práve od ľudí zmeniť existujúci systém fungovania, ktorý je naozaj postavený na tom, že, žiaľ, počas predchádzajúcich štyroch rokov ovládla justíciu pochybná skupina ľudí pod vašou kuratelou, páni poslanci zo SMER-u, pod vašou kuratelou, pretože vy ste dali Mečiarovi ministerstvo spravodlivosti a vy ste sa prizerali a dovolili ste, aby táto pochybná skupina ľudí naozaj justíciu mohla ovládať. Je mi to ľúto, ale je to tak. Problémom slovenského súdnictva dnes preto nie je jeden človek, ale je to táto sieť, ktorá sa v justícii vytvorila a to, o čo ide nám, o čo ide mne, je práve túto sieť, tieto nitky popretŕhať a naozaj vrátiť moc tam, kam patrí. Opakujem, pri rozhodovaní sudcovi a len sudcovi a pri kontrole verejnosti.
A áno, za týmito zmenami sú ľudia, ale sú to ľudia, ktorí vstupujú do súdnej siene, pretože je dôležité, aby títo ľudia mohli veriť tomu, že predstupujú pred nestranného sudcu a nie pred sudcu, ktorému predtým niekto zatelefonoval, alebo dal lístoček. A keď už hovoríte, pán poslanec Madej, o tom, že najhoršie povedomie o súdnej moci robia politici, tak vám musím povedať, že poznám len jedného politika - sudcu alebo sudcu - politika, voči ktorému vyšli ľudia do ulíc protestovať. A bolo to vtedy, keď mal byť zvolený za predsedu Najvyššieho súdu. Ku konkrétnym otázkam asi nepôjdem v poradí tak ako boli pomenované, ale pokúsim sa dotknúť všetkých.
Výberové konania. Tak si povedzme, ako to vyzerá dnes, pán poslanec Madej. Áno, výberová komisia na sudcu dnes sa skladá: jeden člen Sudcovskej rady súdu, jeden člen Kolégium predsedov sudcovských rád, jeden člen Súdna rada, jeden člen predseda súdu, jeden člen exekutívy. Zdanlivo dominuje neexekutíva. Ako je to, ako je to v reáli? V reáli to funguje tak, že dominuje minister a predseda súdu a zároveň nominácia Súdnej rady, v ktorej dnes majú dominanciu predsedovia súdov, ktorí sú rovnako menovaní ministrom spravodlivosti.
Ako to vyzerá dnes? Títo nominanti, a ja vám môžem povedať presne aj meno kto za ministerstvo spravodlivosti do týchto komisií roky rokúce chodil. Títo nominanti majú jasnú inštrukciu. Výberové konania sa dejú za zatvorenými dverami. Kandidáti sa mnohokrát dozvedajú, že sa nemusia prihlásiť, pretože toto výberové konanie je vypísané pre "xy", daj si žiadosť neskôr. Potom je spísaná zápisnica, ktorú, čuduj sa svete, ktorú nikto nevidí, je len v spise, a z ktorej, čuduj sa svete, vyplýva, že kandidát, ktorý bol najlepší vo všetkých testoch a písomných odpovediach, nejak pri ústnej odpovedi sa u všetkých alebo u väčšiny dostal na posledné miesto. A nikto nevie prečo. Takých zápisníc som zopár videla. Takto to funguje dnes. Ako to navrhujeme? Navrhujeme to tak, aby áno, dvoch členov komisie na výber sudcov nominoval minister, jedného Národná rada a dvoch Súdna rada s tým, že navrhujeme, aby ministerstvo, parlament a Súdna rada zverejnili mená ľudí, ktorí budú zasadať vo výberových komisiách, a z ktorých sa budú vyberať ľudia do konkrétneho výberového konania do výberovej komisie.
Zároveň budú zverejnení všetci kandidáti, ktorí sa uchádzajú o pozíciu sudcu. Áno, budú zverejnené ich životopisy, aj motivačné listy, podotýkam profesné životopisy, nie súkromné životopisy. Zároveň budú ľudia môcť výberovej komisii napísať, ak majú nejakú indíciu, že niečo nie je v poriadku, zároveň výberové konanie bude verejné a zápisnica bude zverejnená, aby všetci videli, že či bolo, či bol vybratý uchádzač, ktorý naozaj spĺňa kritériá a či bol vybratý uchádzač, ktorý je naozaj najlepší.
Bolo veľa manipulovaných výberových konaní na súdoch. A ja si myslím, že treba to jasne pomenovať. A pokiaľ chceme mať čo najkvalitnejších ľudí v justícii, tak potom nie je iná cesta, len tieto procesy otvoriť totálne verejnej kontrole. Takže, nehrajme sa dnes, že máme nejaký transparentný alebo korektný výberový proces, pretože ho nemáme. A to je realita. A každý, kto sa v justícii pohybuje, o tom vie.
S výberovými konaniami čiastočne súvisí otázka justičných čakateľov. Nie, nemám nič proti mladým ľuďom, ktorí vyštudovali právo a chcú sa uchádzať o pozíciu na súde, či už je to vyššieho súdneho úradníka alebo sudcu. Domnievam sa ale, že justícia je verejná služba. Nie je to súkromný podnik ako advokácia alebo iné povolania. Je to verejná služba a vo verejnej službe sme povinní poskytnúť všetkým uchádzačom rovnaké podmienky.
Preto ja rozumiem tomu, že deti advokátov nastupujú do rodinných firiem, ale nemôžem akceptovať, aby deti sudcov mali akési prednostné právo vo výberových konaniach na súdy, pretože súdy nie sú súkromný podnik.
Nespochybňujem, a ani by som si to nikdy nedovolila, odbornosť a morálnu bezúhonnosť vašich detí, pani poslankyňa Vitteková, ale vidím, že zo zoznamu stodvadsiatich justičných čakateľov, ktorí boli prijatí za posledné dva roky, päťdesiat viem v priebehu desiatich minút podľa mena identifikovať a priradiť k niekomu v justícii. A päťdesiat zo stodvadsať je príliš veľa na to, aby sme mohli veriť vo fér výberové konania, pretože schopnosť byť právnikom, prepáčte, nie je gén. To nie je gén a neprenáša sa geneticky.
Preto jediné o čo nám ide, urobiť fér výberové konania, do ktorých sa môžu zapojiť, samozrejme, aj títo justiční čakatelia, ale aby dostali šancu všetci a za rovnakých podmienok. A všetci. Aj títo stodvadsiati majú absolútne rovnakú šancu. A to či uspejú, alebo neuspejú v nejakom výberovom konaní, si budeme môcť odsledovať na internete, aké majú životopisy, koľko odpublikovali, prečo chcú byť v justícii. A či boli naozaj najlepší v tom výberovom konaní. To považujem za absolútne najdôležitejšie.
Ďalšia téma. Justičná akadémia. Súhlasím absolútne s vami, že vzdelávanie v justícii je mimoriadne dôležité. Nemôžem však súhlasiť s tým, že jedine monopolmi v Justičnej akadémii dosiahneme najkvalitnejšie vzdelávanie. A dnes to, proste, tak funguje. My sa nedotýkame činnosti Justičnej akadémie. My len hovoríme, že sudca, ktorý má právo a povinnosť sa vzdelávať, môže si vybrať, kde sa vzdelávať bude. Zas to poviem na konkrétnom príklade. Potom, čo sa za predchádzajúcej vlády z Justičnej akadémie stal monopol, pretože zákonom ste zakotvili, že vzdelávať sa možno len v Justičnej akadémii, pokiaľ je niekto sudca. To znamená, že keď náhodou niekto, to je jedno či vysoká škola alebo treťosektorová organizácia alebo akákoľvek iná organizácia, robí nejaký dobrý seminár, na ktorý sudca chce ísť, tak dnes sa na to musí vypýtať od predsedu. Ten mu to musí odsúhlasiť. Musí si na to zobrať dovolenku. A potom môže ísť súkromne na seminár, pretože riadne, tak ako všetci ostatní, môže ísť len do Justičnej akadémie. Veď to je choré. Predsa sa nemôže Justičná akadémia báť konkurencie, že niekto bude robiť lepšie semináre ako Justičná akadémia. Ak toho sa Justičná akadémia bojí, no tak potom máme niekde problém. Ale ja verím, že Justičná akadémia má potenciál byť dobrou vzdelávacou inštitúciou, ale potrebuje na to aj podporu, ale aj trošičku aktívnejší prístup pokiaľ ide o ponuku toho čo ponúka dnes sudcom a ostatným pracovníkom v justícii.
Zverejňovanie súdnych rozhodnutí. Pán poslanec Madej, týmito odborno-psychologickými úvahami sa už pred vami zaoberalo pomerne veľké množstvo ľudí nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí a zaoberalo sa tým už aj pomerne dávno, pretože všade, keď sa pozriete naokolo, tento problém je vyriešený. A holt, súdne rozhodnutia sa zverejňujú. A dokonca, ten moderný, ten trend v zahraničí je, že sa dokonca zverejňujú neanonymizované súdne rozhodnutia, pretože pojednávania sú verejné. To znamená, keď raz ktokoľvek sa môže na pojednávanie pozrieť a prečítať si rozsudok, tak platí, že aj ktokoľvek si ho môže prečítať. Ja mám pocit, že som to už v tejto snemovni hovorila, ale poviem to ešte raz. Toto nie je z mojej hlavy, ale naozaj som bola na niekoľkých skvelých seminároch na túto tému. A na jednom jeden lektor, zahraničný lektor, odôvodňoval tieto pseudoargumenty tým, že povedal, no, síce sa každý môže prísť na mňa pozrieť, že som pedofil, do pojednávacej sály, keď ma odsudzujú, ale nie som celkom rád, keď je to aj na internete. To je, o tom je tento argument. Áno. Ale keď raz akceptujeme, keď vstupujeme do súdnej siene, že vstupujeme do súdnej siene s tým, že je to verejné pojednávanie, tak musíme akceptovať aj to, že to rozhodnutie bude verejné.
Dočasné pridelenie. Zdanlivo banálny problém. Uvedomujeme si, že dnes na krajských súdoch a na najvyšších súdoch rozhodujú sudcovia, ktorí neprešli žiadnym výberovým konaním a vôbec nie je zrejmé či naozaj spĺňajú kritériá na to, aby boli sudcami Najvyššieho súdu alebo krajského súdu. Dnes to tak funguje. Súdna rada dočasne pridelí sudcu krajského súdu na Najvyšší súd. Ten tam plnohodnotne rozhoduje bez toho, aby niekto zisťoval či spĺňa kritériá, lebo sa tam školí. Náš návrh je taký, aby mohol ísť každý sudca na stáž aj na súd vyššieho stupňa. A nech zistí, akým spôsobom prebiehajú procesy na súdoch vyšších stupňov, ale nech v tom čase nerozhodujú, lebo rozhodovať by mali len tí, ktorí prešli výberovým konaním a vieme, že spĺňajú kritériá na to, aby boli sudcami toho ktorého stupňa. Pretože tu nejde o tých sudcov. Tu ide predovšetkým o účastníkov konania, ktorý keď príde do tej pojednávacej miestnosti, musí vedieť, že tento senát je zložený zo sudcov, ktorí na tento súd aj naozaj patria a prešli cez všetky kritériá.
Mám pocit, že všetky rozhodujúce témy, ktoré tu boli otvorené, som sa ich dotkla a som zodpovedala. A preto si dovolím na záver ešte raz zopakovať naozaj to, že cítim, že cítim naozaj silný mandát od ľudí presadzovať zmeny v justícii práve kvôli tomu, aby sa mohli s dôverou obrátiť na súd a predložiť súdu svoj spor bez obavy a s dôverou, že naozaj o jeho prípade bude rozhodovať nielen kvalifikovaný, ale aj nestranný sudca.
Ja som presvedčená o tom, som presvedčená, že transparentnosť, zverejňovanie súdnych rozhodnutí, transparentné výberové konania, verejné výberové konania nemôžu a nie sú spôsobilé ohroziť chod justície. To čo ohrozuje, je rodinkárstvo a klientelizmus v justícii.
Rozumiem tomu, že sa tomu bráni časť justície. Ťažšie rozumiem tomu, prečo ste túto rétoriku prevzali aj vy, páni poslanci zo SMER-u. Musím tomu rozumieť len tak, že tento stav, ktorý je tu dnes, vám vyhovuje. Mne nie. A preto urobím všetko preto, aby sa tento stav zmenil. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za toto slovo. Chcem sa vyjadriť v záverečnom slove po skončení rozpravy, aj po slove predkladateľky k tomu, čo odznelo k tomuto zákonu v priebehu rokovania a rozpravy o ňom.
Poslanci v rozprave použili výrazy povyhadzovať, zlikvidovať, zmocniť sa súdnictva, ovládnuť súdnictvo. Viacerí z opozičných poslancov v rámci svojho vystúpenia používali tieto slová, ešte aj iný militantný slovník vo vzťahu k navrhovanej novele zákona o sudcoch a prísediacich. Miestami som mala z toho taký pocit, že vlastne oni sa chceli  zmocniť súdnictva v predchádzajúcom období. A len tak tesne, tesne sa to nepodarilo vďaka tomu, že dokonca až ľudia vyšli do ulíc, keď boli pohoršení nad pomermi, ktoré sa ukázali, že v justícii vládnu.
Takže, od tohto militantného slovníka ja by som sa chcela vzdialiť.  Chcem upozorniť na to, že predkladaná novela zákona je po desiatich rokoch predkladaná do Národnej rady Slovenskej republiky a je vlastne pokračovaním tých reforiem a zmien, ktorými súdnictvo prechádzalo na môj vkus dosť pomaly, trvali pätnásť rokov. Podľa toho, čo hovorili opoziční poslanci,  touto novelou zákona, ako keby sme chceli zrušiť všetko to, čo sme doteraz urobili.  Neboli to oni, ani reprezentanti tých sudcov, ktorých kritizujeme, ktorí doteraz zaviedli do súdnictva to, čo tam už j. Teda aj Súdnu radu, aj rozvrh práce, aj sudcovské rady ako poradné orgány, verejné výberové konania na sudcov, aj na predsedov súdov. V priebehu týchto desiatich rokov sa ukázalo, že zákon z roku 2000, v praxi realizovaný desať rokov má už  nedostatky . Práve to ako prakticky bol využívaný aj súčasným predsedom Najvyššieho súdu a ľuďmi okolo neho nás privádza k tomu, aby sme určité veci v zákone menili, aby sa niektoré nedostatky alebo negatíva nedali v praxi súdov opakovať.
My preto vylepšujeme nakladanie s rozvrhom práce súdu, prideľovanie vecí, vylepšujeme výberové konania tak, aby boli verejné.  Nerobíme to preto, že ideme súťažiť, alebo súperiť s niekým, ale preto, že podľa nášho názoru to vyplýva ako povinnosť z ústavy. Nie je to fráza, že zdrojom moci, zdrojom štátnej moci sú občania, a že občania majú právo kontrolovať štátnu moc, a to všetky jej tri zložky. My všetci dobre vieme, že pokiaľ ide o súdnictvo a výkon súdnej moci, tak je tu určitý deficit skladania zodpovednosti, pretože poslanci, Národná rada a od nich sa odvíjajúca vláda, tí skladajú účty spravidla vo voľbách. Súdna moc nemá takúto možnosť a je to moc, ktorá je veľmi významná, a ktorá ovplyvňuje pomery v štáte aj vzhľadom na to, že všetky tri zložky štátnej moci majú funkciu vzájomných bŕzd a pák.
Ako má súdna moc skladať zodpovednosť za svoje činy, za svoje pôsobenie, fungovanie? No, jediná možnosť, akým spôsobom môže ona skladať účty za svoje činnosti je to, že bude čo najviac informácií o tom, ako funguje a akým spôsobom je riadená, zverejňovaných. To znamená, že v novele navrhujeme pustiť verejnosť pokiaľ možno ku všetkým informáciám, ktoré sa týkajú činnosti a fungovania súdnictva ako takého, čiže aj rozhodovacej činnosti, ale aj vedenia súdov, správy súdov a vykonávania výkonnej moci v týchto súdoch, teda ako sú riadené a aj do výberu personálnych otázok, do toho, kto sa môže stať sudcom a kto sa stáva sudcom. Keď toto všetko budeme zverejňovať, umožníme tak verejnosti, tej časti, ktorá bude mať o to záujem, aby sa mohla oboznámiť s činnosťou súdov, aby jej mohla lepšie porozumieť. To nemôže byť nikdy negatívum. Môže to byť len pozitívum a môže to byť len v prospech súdnej moci a súdnictva. Čiže, nejde o žiadny prvok na ovládanie súdnictva, ale naopak, je to prvok na zlepšenie jeho fungovania. Pokiaľ ide o to, súdy by mali byť podrobené verejnej diskusii. Ako by mohla verejnosť diskutovať o tom ako fungujú súdy, keď ony by pred jej očami boli úplne zakryté? Verejnosť by nemala žiadne informácie o tom, ako súdy pôsobia. Verejná diskusia pre lepšie fungovanie súdov je nevyhnutná a nedá sa iným spôsobom docieliť.
Pokiaľ ide o navrhovaný zákon, tak v súlade s ústavou sa každý zákon vykladá tak, že jeho výklad by mal sa odvíjať od toho, čo zákon v praxi spôsobí, aké dôsledky. Pokiaľ by sa táto novela stala účinnou, tak by mohla priniesť iba pozitíva do praxe súdov, aj do fungovania demokratických inštitúcií v Slovenskej republike. Ja som o tom hlboko presvedčená, a preto si myslím, že bolo potrebné, a je najvyšší čas, aby takáto novela zákona bola predložená, a aby sme tie negatíva, nedostatky, ktoré sme za uplynulých desať rokov v praktickom používaní zákona z roku 2000 zistili, mohli začať odstraňovať. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené dámy, páni. Na rokovanie Národnej rady predkladá vláda návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o Súdnej rade. Je to novela zákona o Súdnej rade, ktorá vychádza z programového vyhlásenia vlády a jej cieľom je otvoriť verejnej kontrole aj činnosť Súdnej rady a oslabiť vplyv ministra na jej fungovanie a rozhodovanie. Preto vláda navrhuje verejné zasadnutia Súdnej rady, zverejňovanie záznamov zo Súdnej rady vrátane zvukových záznamov, zdôvodňovanie rozhodnutí Súdnej rady, a preto vláda navrhuje, aby predsedovia súdov nemohli byť súčasne aj členmi Súdnej rady, pretože v tejto dvojjedinej pozícii, pokiaľ sú menovaní a odvolateľní ministrom, tak predstavujú v Súdnej rade zároveň zložku, ktorá má nejaké prepojenie na ministra spravodlivosti. Preto hovorím o oslabení vplyvu na rozhodovanie a konanie Súdnej rady. Je to návrh novely, ktorý je jedným z tých krokov, ktoré sme predstavili a nadväzuje na celý tento balík zákonov, s ktorými prichádzame. Je to jeden z krokov na to, aby sme súdnu moc, a teda aj najvyšší orgán súdnej moci - Súdnu radu otvorili verejnej kontrole, ktorá jediná je ako taká legitímnou kontrolou nad mocou súdnou. Čiže, v duchu toho, čo som hovorila, treba zobrať v justícii moc tým, ktorým nepatrí a vrátiť ju tým, ktorým patrí, to znamená sudcom pri rozhodovaní konkrétnych vecí a ľuďom pri kontrole súdnej moci, predkladám aj túto novelu zákona o Súdnej rade a prosím o jej podporu. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Týmto podávam informáciu o prerokovaní vládneho zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 185/2002 o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý máte ako tlač 59 v Ústavnoprávnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky v druhom čítaní. Uznesením Národnej rady z 8. septembra 2010 č. 54 bol návrh predmetného zákona pridelený na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Ako poverená spravodajkyňa podávam informáciu o výsledku rokovania v gestorskom výbore v druhom čítaní. Návrh zákona bol prerokovaný na 11. schôdzi 29. septembra 2010. Návrh uznesenia schváliť vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 185/2002 o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nezískal súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, ako to vyžaduje čl. 84 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 52 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi ústavnoprávneho výboru neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru k prerokúvavanému zákonu k vládnemu návrhu zákona žiadne stanovisko. Podľa § 80 ods. 2 rokovacieho poriadku navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky po prerokovaní návrhu zákona v druhom čítaní hlasovala o návrhu zákona ako o celku s tým, že podľa výsledkov aktuálneho rokovania budem predkladať návrhy na ďalší postup podľa § 81 ods. 2, § 83 ods. 4, § 84 ods. 2 a § 86 rokovacieho poriadku. Pán predseda, otvorte rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážené panie poslankyne, páni poslanci. Dúfam, že dnes už poslednýkrát. Dovoľte mi, aby som vystúpil k novele zákona o Súdnej rade. Tento návrh zákona je potrebné vnímať v tom komplexe návrhov, ktoré súčasná vládna koalícia predkladá v oblasti súdnictva, nebudem sa opakovať, ale len jednou vetou pripomeniem. Absolútne koncentrovať moc do rúk exekutívy, do rúk ministra spravodlivosti a druhé konštatovanie, ktoré si dovolím uviesť, je, ktorého podkladom je aj úvodné vystúpenie pani ministerky, ako aj pri tomto návrhu zákona, ako aj to, čo som uviedol v predchádzajúcich rozpravách, je to, že, bohužiaľ, vládna koalícia vidí možno niekoľko osôb ako červené súkno pred svojimi očami. Chce sa ich zbaviť a kvôli tomu, kvôli pár ľuďom je aj tento návrh novely zákona o Súdnej rade. Nebudem sa dotýkať pozmeňovacími návrhmi čistoty, čistoty tohto návrhu zákona. Ústavnoprávny výbor, ústavnoprávny výbor neprijal uznesenie k tomuto návrhu zákona. Aj to hovorí o jeho podpore. Nie je spoločná správa, je len informácia a predpokladám, že je rozdaný pozmeňovací návrh pána poslanca Ondreja Dostála, kde sa ide vládna koalícia vytrápiť s nezmyslami návrhu zákona, pôvodného návrhu zákona tak, ako bol predložený vládou Slovenskej republiky. Už dávno sme tvrdili, že pri návrhoch, ktoré sa týkajú rozhodnutí Súdnej rady, odôvodňovania, sú to mnohé veci, ktoré samé o sebe, samé o sebe budú spôsobovať aplikačné problémy v praxi. Sú nezmyselné, takže možno aspoň jedno pozitívum oceniť, že pán poslanec Dostál ide urobiť za vládu to, čo mala urobiť vláda sama, opravovať návrh, ktorý bol predložený vládou. Netvrdím, že bude aj po takomto schválení dobrý. Skôr si osobne myslím, že naopak.
Dovoľte mi, ale v súvislosti s tým, že mi nedá, že tento návrh zákona, stále, bez ohľadu na to, aké pozmeňovacie návrhy predložia iní poslanci Národnej rady, a to aj koalície, stále bude obsahovať zjavnú protiústavnosť tohto návrhu zákona s čl. 141a Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ Ústava Slovenskej republiky, tak ako to bolo povedané aj v prvom čítaní, upravuje podmienky zvoliteľnosti člena Súdnej rady, ústava ako právny predpis vyššej právnej sily upravuje právo byť volený za člena Súdnej rady. Sudcovi nemožno zavádzať bez splnomocnenia ústavodarcom, nemožno zavádzať zákonom ďalšie podmienky zvoliteľnosti, resp. nezlučiteľnosť iných funkcií s funkciou člena Súdnej rady, Súdnej rady, ktorá je definovaná, upravená v Ústave Slovenskej republiky ako jeden z ústavných orgánov patriacich do súdnej moci.
Nedalo by mi nepredložiť pozmeňujúci návrh podpísaný potrebným počtom poslancov, aby som sa nepokúsil nie čistiť už aj tak dosť pochybné právne predpisy, ktoré navrhujete, ale aby som odstránil ten najflagrantnejší nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky. Preto si dovolím predložiť pozmeňujúci návrh, ktorý znie v tomto znení:
Bod 1. V čl. 1 sa vypúšťajú body 1, 7, 8, 10.
Odôvodnenie. Navrhuje sa vypustiť rozšírenie úpravy nezlučiteľnosti funkcie člena Súdnej rady Slovenskej republiky s funkciou predsedu súdu a podpredsedu súdu. Navrhovaná úprava v bodoch 1, 7, 8 a 10 v návrhu zákona je v rozpore s čl. 141a Ústavy Slovenskej republiky, ktorý presne vymedzuje podmienky voliteľnosti za člena Súdnej rady. Ústava Slovenskej republiky nezmocňuje zákonodarcu upravovať podmienky voliteľnosti, resp. nezlučiteľnosť pri výkone funkcie člena Súdnej rady zákonom. Akékoľvek zavedenie nezlučiteľnosti výkonu funkcie člena Súdnej rady Slovenskej republiky do normy nižšej právnej sily do zákona by bolo v priamom rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.
Panie poslankyne, páni poslanci, v intenciách toho čo bolo tu povedané počas celého dnešného dňa, by som vás chcel poprosiť aspoň o odstránenie toho najflagrantnejšieho nesúladu, a to nesúladu navrhovaného vládneho návrhu zákona s Ústavou Slovenskej republiky. Môže byť akákoľvek argumentácia pritiahnutá za vlasy, že v ustanovení ods. 6, myslím, čl. 141a je umožnené, je splnomocnenie vydať v rámci zákona takúto úpravu. Je to absolútne pochybné, je to zneužívanie takéhoto ustanovenia, ktoré jasne hovorí o rozsahu, ale nie o podmienkach, podrobnostiach procesu, ale nie o podmienkach voliteľnosti. Národná rada nemá obyčajným zákonom kompetenciu zasahovať do podmienok voliteľnosti člena Súdnej rady, a preto z návrhu zákona tieto body je potrebné jednoznačne vypustiť.
Aby som nezabudol, ešte predtým ako poďakujem v rozprave, dovoľujem si v súlade s § 82 ods. 1 podať dva procedurálne návrhy. V prvom rade ide o procedurálny návrh, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na tom, že nebude pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona. Druhý procedurálny návrh, pokiaľ neprejde prvý procedurálny návrh, ktorý som navrhol, je ten, že navrhujem, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na tom, že vráti predmetný návrh zákona na dopracovanie predkladateľovi. Poprosím o podporu tohto pozmeňujúceho návrhu najmä preto, že potom je možné určite, v prípade jeho schválenia a publikovania v Zbierke zákonov Slovenskej republiky očakávať podania na Ústavný súd a ja som osobne presvedčený, že podanie proti týmto bodom, ktoré sa navrhujú zo strany vlády, by boli určite úspešné. Ďakujem pekne.

Vážená pani ministerka, vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ďakujem pánovi poslancovi Madejovi, že už uviedol s čím chcem vystúpiť a nie je to však celkom tak, že by poslanci teraz išli naprávať niečo po vláde, je to tak, že o tomto návrhu bola otvorená a korektná diskusia a výsledkom tej diskusie je, že skupina poslancov, ktorú tu reprezentujem, predkladá pozmeňujúci návrh s vedomím a so súhlasom predkladateľa. Nie je to zmena pôvodného zámeru, je to iba snaha iným spôsobom naplniť ten pôvodný zámer, a teda opäť v jednej veci súhlasím s pánom poslancom Madejom, že áno, je to v tej línii, v akej sa tu predkladajú aj ostatné zákony o súdnictve, ale nie je to línia, ktorá smeruje ku koncentrácii moci a k vyrovnaniu sa s nejakou skupinkou, ale je to línia, ktorá smeruje k transparentnejšiemu fungovaniu súdnictva a k zvýšeniu dôveryhodnosti súdnictva v očiach slovenskej verejnosti.
Vzhľadom na uvedené si teda dovolím v mene skupiny pätnástich poslancov predložiť pozmeňujúci a doplňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tlač 59. Pozmeňujúci a doplňujúci návrh má štyri body, prvé tri body sa týkajú odôvodňovania rozhodnutí Súdnej rady.
1. V čl. 1 sa body 2 a 3 vypúšťajú, ostávajúce body sa primerane prečíslujú.
2. V čl. 1 bod 4 znie: "V § 6 sa za ods. 9 vkladá nový ods. 10, ktorý znie: Z každého zasadnutia Súdnej rady sa vyhotovuje zvukový záznam a zápisnica, z ktorej musí byť okrem účasti, programu zasadnutia Súdnej rady a obsahu prijatých uznesení zrejmý aj obsah, priebeh rokovania, vyjadrenia jednotlivých členov Súdnej rady k prerokúvaným bodom programu a výsledok hlasovania o jednotlivých bodoch programu zasadnutia Súdnej rady tak, aby zo zápisnice bolo zrejmé, akými úvahami sa Súdna rada riadila. Doterajší ods. 10 sa označí ako ods. 11."
3. V čl. 1 bod 5 sa v tretej a štvrtej vete vypúšťajú slová, citujem: "obsahujúce odôvodnenie".
Zdôvodnenie týchto troch bodov pozmeňujúceho návrhu je také, že s prihliadnutím na doterajšiu diskusiu k problematike odôvodňovania rozhodnutí Súdnej rady, ako aj na výhrady k technickým možnostiam spracovania odôvodnení ku všetkým jej rozhodnutiam sa navrhuje namiesto toho zachytiť detailnejší priebeh rokovania Súdnej rady vrátane vyjadrení členov Súdnej rady k prerokúvaným otázkam, a to tak, aby zo zápisnice bolo zrejmé, akými úvahami sa Súdna rada riadila pri rozhodovaní vo veciach patriacich do jej právomocí. Súčasne dôjde k vypusteniu pôvodných bodov 2 a 3 vládneho návrhu zákona, ktorých obsah sa presunie do zápisnice z rokovania Súdnej rady.
4. Štvrtý bod sa týka prechodných ustanovení a znie nasledovne: "V čl. 1 bod 10 znie: Za § 29 sa vkladá § 30, ktorý vrátane nadpisu znie: § 30 prechodné ustanovenie - člen Súdnej rady ustanovený do funkcie, ktorá sa od účinnosti tohto zákona stane nezlučiteľnou s funkciou člena Súdnej rady (§ 3 ods. 5) je povinný do 30 dní od účinnosti tohto zákona odstrániť dôvody nezlučiteľnosti, inak mu funkcia člena Súdnej rady zanikne uplynutím tejto lehoty."
Odôvodnenie. Návrhom sa precizuje a súčasne zosúlaďuje pôvodné znenie prechodného ustanovenia s novým znením § 26 ods. 3 vládneho návrhu zákona. Takto koncipované prechodné ustanovenie taktiež zohľadňuje možný priebeh legislatívneho procesu a jeho trvanie, čím sa objektivizuje dĺžka lehoty na odstránenie prípadných dôvodov nezlučiteľnosti funkcie člena Súdnej rady. Nevieme presne kedy nadobudne účinnosť tento zákon, preto treba počítať aj s možnosťou, že dôjde k posunu, táto 30-dňová lehota je korektná. Predkladám tento pozmeňujúci a doplňujúci návrh a chcem zároveň vyjadriť podporu návrhu zákona ako celku. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ja by som chcel vystúpiť nie ku konkrétnym veciam, ku ktorým už aj pani ministerka, aj pani spravodajkyňa, koniec koncov aj pán poslanec Dostál sa vyjadril, ale vystúpiť pre mňa k veľkej záhade, ktorou je neochota opozície akýmkoľvek spôsobom diskutovať o podpore tohto návrhu zákona. Ja sa musím priznať, že keď vystúpil pán poslanec Madej, tak som si musel normálne otvoriť ešte raz text, ktorý je pred nami, zákona, hoci som ho predtým opakovane čítal, musel som si položiť otázku, či čítam iný návrh, pretože, aby som citoval pána poslanca, hlavným cieľom tohto návrhu má byť koncentrácia moci v rukách ministra spravodlivosti. Dovoľte mi stručne zhrnúť čo je v tomto návrhu zákona a skúsiť teda nájsť spôsob, akým toto môže byť, teda koncentrovať moc v ruke ministerky spravodlivosti.
Návrh obsahuje päť kľúčových bodov. Prvým je povinnosť Súdnej rady odôvodňovať svoje rozhodnutia. Druhým je robiť zvukové záznamy zo zasadnutia a zverejňovať ich. Tretím je zverejňovať na webe ďalšie informácie. Štvrtým je mať verejné zasadnutia Súdnej rady a piatym je nezlučiteľnosť niektorých funkcií s členstvom v Súdnej rade. Teda, musím sa priznať, že disponujem bujnou fantáziou, ale aký, minimálne tie prvé štyri, akýmkoľvek spôsobom koncentrujú moc v rukách kohokoľvek okrem verejnosti mi je záhadou a bol by som veľmi rád, keby moji ctení priatelia z opozičných lavíc na to dali odpoveď. Jedine, kde by sa to teoreticky dalo, je otázka nezlučiteľnosti funkcií, kde by sa dalo teda argumentovať, že nejakým záhadným spôsobom dôjde pri tejto nezlučiteľnosti k posile postavenia ministra spravodlivosti, ale aj vzhľadom na to, že členovia súčasnej Súdnej rady majú možnosť vzdať sa týchto predsedníckych funkcií a jednak vzhľadom na to, že ani keby sa ich nevzdali, tak minister spravodlivosti neurčuje členstvo ich nástupcov, tak ani tuto tento argument neobstojí. Napriek tomu, ak by cieľom opozície bol poctivý prístup k veci, tak by sme sa, hádam, dočkali pozmeňujúceho návrhu, ktorý by vyhadzoval z návrhu zákona toto ustanovenie s prísľubom, že ak to koalícia podporí, tak opozícia zahlasuje za tento zákon, teda zahlasuje za to stransparentňovanie. Takéhoto návrhu sme sa však nedočkali ani formálne, ani neformálne. Z toho jasne vyplýva, že o nejakú snahu naozaj brániť koncentrácii moci v rukách ministra spravodlivosti nejde a naozaj teším sa u kolegov z opozície, akým spôsobom skúsia teda zdôvodniť ako táto forma vyššej transparentnosti posilňuje postavenie, či už pani ministerky alebo jej nástupcov.
Z toho mi vyplýva, že dôvodom nepodporenia tohto návrhu musia byť iné veci a zišli mi na um dve. Prvá je torpédovať snahu zmeniť súdnictvo. Je pravda, že ak by politický projekt, s ktorým je spojená súčasná pani ministerka spravodlivosti, zmeniť slovenské súdnictvo k lepšiemu bol úspešný, mohlo by to pre stranu SMER znamenať určitú stratu. Považujem však takýto spôsob myslenia za veľmi, veľmi smutný. Druhou možnosťou je snaha zapáčiť sa určitej časti sudcov tým, že sa budem stavať do pozície ich obrancov pred nejakými zúrivými reformátormi, ktorí by všetko dávali na web, ktorí zverejňovaním profesijných životopisov spôsobia to, že vydierači a šialenci budú unášať deti zo škôlky a podobné veci, ale ja osobne ani sudcov natoľko nepodceňujem. Samozrejme, aj medzi sudcami sú lepší a horší ľudia, ale neverím, že medzi sudcami je väčšina ľudí, ktorí skočia na takéto, musím povedať úplne nielen demagogické, ale absolútne neodôvodnené tvrdenia. Z tohto dôvodu si myslím, že tieto stratégie sú možno pochopiteľné, ale veľmi smutné.
Je mi smutno z toho, že strana SMER prijala plne harabinovský pohľad na svet, je mi smutno z toho, že dnes politiku strany SMER určuje Štefan Harabin. Nikdy som neveril, že sa toho dožijem, a napriek mladému veku som sa toho pomerne skoro dožil. Je mi z toho smutno, aj pretože určití predstavitelia strany SMER v minulých rokoch ukazovali určité náznaky samostatného myslenia v tejto oblasti, napr. pán poslanec Mamojka opakovane sa vyjadroval spôsobom, ktorý naznačoval, že nie je intelektuálnym otrokom pána Harabina a jeho kliky, dnes tu pán poslanec Mamojka v tejto sále pri diskusii nebol. Dúfam, že aspoň v hlasovaní vyjadrí svoj autonómny názor.
Preto, milí priatelia, z koaličných a opozičných lavíc, priznám sa, že keď bol tento návrh zákona spracovávaný, bol by som ochotný sa aj staviť na to, že prejde 130 hlasmi, pretože naozaj proti zvýšeniu transparentnosti fungovania Súdnej rady ťažko namietať. Ukazuje to, ako mi určite vy radi pripomeniete, že vo svojom mladom veku som ešte politicky naivný a musím sa o fungovaní tohto parlamentu osobitne od opozície veľa učiť. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, myslím si, že po vystúpení pána poslanca Beblavého nie je potrebné formulovať aj mojimi ústami údiv nad tým, ako sa dá koncentrovať moc verejným rokovaním Súdnej rady a zverejňovaním zvukových záznamov zo Súdnej rady. Ale rada by som sa vyjadrila v krátkosti k pozmeňovacím návrhom, ktoré boli predložené.
Tak ako povedal pán poslanec Dostál, po dlhých diskusiách hľadania optimálneho riešenia, aby sme naozaj videli, prečo Súdna rada rozhoduje tak ako rozhoduje, aby sme poznali argumentáciu členov Súdnej rady, sme našli, domnievam sa, riešenie, ktoré na jednej strane bude garantovať, že si budeme vedieť prečítať a oboznámiť sa s dôvodmi, ktoré viedli Súdnu radu k takému alebo onakému rozhodnutiu bez toho, aby sme museli riešiť zjavne pre Súdnu radu náročné technické otázky, kto a ako bude odôvodňovať rozhodnutia Súdnej rady. Ja sa teším tomuto riešeniu a vzhľadom na to, že plne napĺňa účel, s ktorým sme do prípravy tohto návrhu zákona išli, tak s ním aj súhlasím.
Nesúhlasím a nemôžem súhlasiť s návrhom pána poslanca Madeja. Ja na tému konfliktu záujmov, v ktorých sa predsedovia súdov nachádzajú, som komunikovala veľmi dlho. Koniec koncov je to návrh, aby predsedovia súdov neboli členmi Súdnej rady. Je to návrh, s ktorým pred rokom a pol prišli sudcovia, pretože prax ukázala, že naozaj predsedovia súdov vo svojej dvojjedinej moci, na jednej strane ako podriadení ministrovi spravodlivosti a na druhej strane ako členovia Súdnej rady rozhodujú vlastne niekedy o tých istých veciach z dvoch pozícií. A ak má Súdna rada garantovať nezávislosť justície, tak potom toto riešenie nie je vhodné, lebo inak potom sa môžme vzdať Súdnej rady ako inštitúcie, ktorá má garantovať nezávislosť súdnej moci a môžme vytvoriť radu predsedov krajských súdov, a nech teda majú v rukách celú justíciu. Ale myslím si, že toto naozaj nechceme, preto nepodporujem pozmeňovací návrh pána poslanca Madeja a prosím, žiadam všetkých, ktorí majú záujem na otvorenej justícii, aby podporili tento návrh zákona. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Ja sa chcem vyjadriť len k jednej veci, a to aj z predchádzajúcej rozpravy k predchádzajúcej novele aj k tejto. K tejto predkladanej novele som skonštatovala, že zrejme sú tu určité nedorozumenia ohľadne postavenia výkonnej moci na súde, ktoré sa vlastne koncentruje v osobe predsedu súdu. Je treba jednoznačne povedať, že predseda súdu je orgán štátnej správy súdu, že je to predstaviteľ výkonnej moci, ktorý je podriadený ministrovi spravodlivosti, ktorý ho menuje a odvoláva z funkcie.
To znamená, že keď sa robili súdne reformy a zmeny zákonov, keď sa robila ústava, keď sa rokovalo o zmenách ústavy od roku 1998 do roku 2001, ktorú tu niekoľkokrát opoziční poslanci spomínali, a keď sa kreovala Súdna rada ako ústavný orgán, tak v tom čase ešte sudcovské orgány ako orgány samosprávy - sudcovské rady na súdoch boli iba poradnými orgánmi predsedov súdov. Až v roku 2004 sa zriadila naozajstná, skutočná sudcovská samospráva na súdoch. Tou sa stali sudcovské rady, ktoré nie sú iba poradnými orgánmi predsedu súdu, ale sú to samostatné sudcovské orgány, predstavitelia sudcovskej samosprávy na úseku súdnictva. A v tomto zákone je výslovne uvedené, že predseda súdu ako predstaviteľ štátnej správy súdu nemôže byť súčasne členom orgánu sudcovskej samosprávy, teda sudcovskej rady. To bolo v roku 2004, lebo vtedy sme sa dopracovali do tohto stavu vývoja a do tohto stavu myslenia v Slovenskej republike. Čiže, pôvodná ústavná úprava bola štyri roky predtým, a preto keď sa do ústavy dávala Súdna rada, tak v tom čase sa neriešil problém prípadného konfliktu záujmov. Mali sme všetci za to po roku 2004, že toto je každému jasné a že, keď niekto obsadí funkciu v štátnej správe súdu a stane sa predsedom súdu, tak sa nebude uchádzať o funkciu v orgáne sudcovskej samosprávy. Žiaľ, dozvedeli sme sa, že život funguje inak, aké sú predstavy. Takže, stalo sa to, že teraz tie isté osoby zároveň sú predstaviteľmi výkonnej moci, lebo sú predsedovia súdov a zároveň tvoria podstatnú časť Súdnej rady Slovenskej republiky, orgánu, ktorý plní aj iné úlohy na úseku súdnej moci.
Považovala som za potrebné toto povedať v poslaneckej snemovni, pretože z vystúpení poslancov, najmä z opozície, som mala dojem, že nerozlišujú výkonnú moc na súde, ktorú reprezentuje predseda súdu od predstaviteľov súdnictva súdnej moci, ktorú reprezentujú sudcovia. A že nerozlišujú, že tie dve moci sa musia vykonávať oddelene aj na súde ako takom. Prelínanie obidvoch týchto kompetencií má potom zničujúci charakter. Napríklad z nedávnej minulosti predseda Najvyššieho súdu bránil vstupu kontroly na Najvyšší súd a bránil sa z pozície sudcu. Nebránil sa ako orgán štátnej správy súdu, ktorý tejto kontrole podlieha. Často sa v praxi stáva, že tieto dve role sa zamieňajú, a preto návrh novely podporujeme, lebo vnáša jasno do týchto pozícií a rozdeľuje striktne orgán sudcovskej samosprávy a súdnej moci od orgánu výkonnej moci, ktorú reprezentuje predseda súdu. Ďakujem za slovo.