8. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za možnosť ešte vystúpiť a pokúsim sa naozaj zmestiť sa do toho času, ktorý do 19. hodiny zostáva.
V prvom rade, vážené kolegyne a kolegovia, chcem povedať, že tak ako to v podstate okrajovo spomenuli aj niektorí moji predrečníci, že rozhodujeme o zákone, ktorý, alebo o novele, ktorá je úplne zbytočná. A toto je presný príklad toho, ako najmä malé politické strany, ktoré sa nedokážu vlastnými silami dostať do parlamentu, svojím spôsobom vlastne zneužívajú situáciu a nastoľujú otázky, ktoré v skutočnosti nikoho netrápia.
Ja podobne ako pán poslanec Čaplovič som sa tiež od volieb naozaj nestretol - a chodím aj po tých školách - so školami, ktoré by mali problém s tým, že umiestnili grafické vyobrazenie štátnych symbolov a preambuly ústavy na steny svojich tried. A musím povedať, že keď som sa pripravoval na toto vystúpenie, tak som sa pokúšal aj na internete nájsť informácie o pokračujúcich protestoch napríklad tých študentov, o ktorých hovoril pán poslanec Zajac, proti tejto novele zákona. Musím povedať, že nenašiel som. Skutočne to len dokazuje, že to, čo sa dialo okolo tohto zákona, bola iba súčasť predvolebnej kampane zo strany vtedajšej opozície, dnes vládnej koalície. V skutočnosti to ale nie je žiadny problém, ktorý by naozaj školy alebo dokonca aj samotných tých stredoškolských študentov trápil. Ani po začiatku školského roka, na to som špeciálne čakal, ani po začiatku školského roka sa neopakovali nejaké protesty, dokonca ani lokálne, ani miestne, ani malé protesty proti tejto novele zákona. Takže musím povedať, že to, čo teraz chcú poslanci, teda za ktorých tu vystupuje pán poslanec Dostál, riešiť, tak musím povedať, že idú riešiť problém, ktorý v skutočnosti neexistuje.
Súhlasím, samozrejme, s tým, že vlastenectvo je cit a cit si nemožno vynucovať zákonom. Ale na druhej strane musím povedať, že ja už dlhodobo kritizujem nedostatok výchovy k vlastenectvu na základných, ale aj na stredných školách. Myslím si totiž, že výchova k vlastenectvu nie je nezmysel. Vlastenectvo si naozaj nemožno vynútiť, ale čo rozhodne možno, je viesť ľudí k vlastenectvu. A to je legitímne a dokonca aj v prípade, že ide o povinnosť.
Viete, na školách nájdete nepochybne strašne veľa detí, ktorým sa nepáči, že sa musia niečo učiť. Musia sa učiť matematiku, gramatiku, cudzí jazyk. Ak by sme urobili to, čo povedal pán poslanec Zajac, že máme počúvať tých mladých, ktorí prišli protestovať, nepochybujem o tom, že rovnako takto tí mladí by prišli protestovať proti minimálne polovici predmetov, ktoré sa povinne učia na svojich školách. A musím vám povedať, že ja som včera mal dosť dlhý rozhovor s mojím synom, ktorý sa nechce učiť nemčinu a má ju ako povinný jazyk. Lenže skutočne toto nemôže byť argument, ktorý by tu v takejto debate mal miesto. Pretože treba povedať, že napriek týmto skutočnostiam nikto rozumný neprišiel s návrhom, aby sme vylúčili z výchovy a zo vzdelávacieho procesu tie predmety, ktoré sa nepáčia študentom. (Zaznel gong.)
Tak teraz neviem, mám dokončiť, či... (Reakcia predsedajúceho.) Dobre, dokončím. Ďakujem pekne.
A s vlastenectvom to, samozrejme, tiež nie je inak. Chcem povedať, že my netvrdíme, že k výchove k vlastenectvu stačí, aby boli vyvesené grafické vyobrazenia štátnych symbolov v triedach, aby bol vyvesený text hymny alebo preambula ústavy. Ale fakt je taký, že vzťah dnešných mladých ľudí k Slovensku, k svojej vlasti, k literatúre, k histórii, ale aj kultúre a prírodnému dedičstvu a v konečnom dôsledku i k vonkajším symbolom je hrozivo chladný. Mne sa osobne stáva, že neraz musím pripomínať svoje vlastné deti, aby boli k sebe navzájom milé, aby si nerobili zle. Alebo ich učím, aby pomáhali svojej mame, aby si pamätali, kedy má meniny a kedy má narodeniny. To všetko je výchova k citu. Áno, je to výchova k láske, k úcte k súrodencom, rodičom alebo starým rodičom. Keby sme to nerobili, keby k tomu neprispievala škola, tak deti by tento cit nezískali.
Pretože nemáte pravdu, pán kolega Dostál, keď hovoríte o citoch, ktoré nosíme v sebe. Pravdu máte - a v tom ste si protirečili v ďalšej časti vety -, keď hovoríte o citoch, ku ktorým sme vychovávaní napr. zo strany rodičov. Áno, k citom treba vychovávať. City nevznikajú samy od seba. Nikdy nikto by teda nemal pochybovať, že ak je pozitívnym citom láska k rodičom alebo láska k svojim deťom, tak pozitívnym citom je aj vlastenectvo. A ono, ako som povedal, sa naozaj nerodí samo od seba.
Preto aj výchova k vlastenectvu musí byť súčasťou výchovného procesu na školách. Od materskej až po prinajmenšom po tú strednú. Samozrejme, že nejde o nejaký obyčajný predmet na škole. Vlastenecká výchova musí byť komplexný systém, do ktorého treba zapájať aj povedzme mimovládne organizácie, samosprávy alebo politikov.
Vážené kolegyne a kolegovia, v každom prípade je výchova k úcte voči štátnym symbolom, poznanie historických a hodnotových zdrojov, z ktorých vychádza ústava a naša štátnosť, súčasťou výchovy k vlastenectvu. Vyvesenie štátnych symbolov, naopak, na rozdiel od toho, čo vy tvrdíte, nie je žiadne nútenie, je to ten najnenásilnejší spôsob výchovy k vlastenectvu, aký ja osobne poznám. A práve preto som presvedčený, že táto novela zákona je škodlivá a, naopak, zákon o štátnych symboloch by mal zostať v takom znení, v akom v súčasnosti je.
Vážená pani spoločná spravodajkyňa, preto podávam procedurálny návrh, aby parlament nepokračoval v rokovaní o tomto návrhu zákona v druhom čítaní. Ak tento pozmeňovací návrh neprejde, tak podávam ešte jeden, aby sme tento návrh zákona vrátili predkladateľom na dopracovanie.
Ďakujem pekne.

Tak, asi to už bude trochu mimo, keďže tu pán poslanec Ondruš nie je a reagujem na to, čo povedal včera. A spomínal akurát to, že keby sme to nechali na žiakov a študentov, tak tí by nesúhlasili minimálne s polovicou povinných predmetov a určite by prišli protestovať proti polovici predmetov, ktoré sa učia. Tak som sa ho len chcel spýtať, že či už videl nejaké protesty v uliciach proti matematike alebo fyzike, alebo biológii, alebo podobne. Lebo ja som zatiaľ nič také nezaregistroval.

Ďakujem, pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja som sa prihlásil do rozpravy, keďže som jeden z podpísaných pod touto novelou a boli tu v rámci rozpravy vlastne viacmenej spomínané nejaké veci. Ja sa musím trošička vydýchať, sa ospravedlňujem.
Rozprávalo sa tu o, asi najdlhší čas rozprával kolega zo strany SNS, pán poslanec Rafaj. Hovoril o demolačnej čate, o demolovaní toho, čo vyvstavali páni poslanci za minulej vlády alebo teda, doby vládnutia minulej vlády. Hovoril o, ako keby odstraňovaní sôch, o štátnom jazyku, symboloch, o tom, ako keby sme pôsobili ako Taliban, o tom, ako sa v hymne spieva, zastavme ich bratia, spomínal rôzne symboly.
Ja si myslím, že jeho argumentácia bola úplne postavená na hlavu. Z hľadiska toho, čo sa snažili, páni poslanci, urobiť tzv. vlasteneckým zákonom a následne potom, keď sa do toho vložil ich vtedajší koaličný partner strana SMER, zákonom kde, teda keďže tento neprešiel, tak úpravou štátnych symbolov si myslím, že veľmi, veľmi sa nedostali k niečomu, čo by malo v našom právnom systéme pôsobiť. Stala sa totižto nasledujúca vec.
Do oblasti vlastenectva, patriotizmu, čiže lásky k vlasti sa dostala norma, ktorá niečo prikazuje. Prikazuje, akým spôsobom, ad jedna učitelia v školách, riaditelia v školách, ad dva, zastupitelia na miestnej úrovni sa majú postaviť k tomu, ako sa má budovať ich slovami, budovať vlastenectvo.
Myslím si, že Slovenská národná strana je ako keby strana jednej témy. Hovorí sa o tom, vždycky teda je spájaná s takým slovným spojením alebo konštrukciou, hovoria o obhajobe národnoštátnych záujmov. Mám pocit, že keď to už počujem od týchto zástupcov ich slovami, národniarov, tak začína to byť vo veľkej časti spoločnosti ako vtip.
Ja by som sa chcel aj spýtať, že kde ho vzali tento trend a čo znamená tá, tá obrana národnoštátneho záujmu. Ja som videl nejakú takú inú činnosť, keďže boli minulé obdobie v koalícii troch vládnucich strán a podarila sa im taká trošička iná obhajoba. Obhajovali také historické, slovenské historické unikum, že jeden z ich koaličných partnerov im pri vládnutí a obhajobe odobral ministerstvo. Bolo to na základe obhajoby národnoštátnych záujmov alebo na základe obhajoby úplne nejakých iných záujmov? To je otázka.
Následne tu rozprávali páni poslanci zo SMER-u a viac-menej si myslím, že počas toho štvorročného vládnutia, ktoré bolo tak si ako keby túto tému celkom slušne osvojili a myslím si, že urobili kus roboty v tom, aby sme v tomto parlamente nemali zastúpenie jednej politickej strany, ktorá sa sem nakoniec nedostala, HZDS a celkom slušnú robotu robia aj v tom, aby ich druhý koaličný partner strácal body.
Myslím si, že ak sa mám zastaviť pri pánovi poslancovi Ondrušovi, keďže to tu bolo spomínané aj vo faktickej poznámke, tiež si myslím, že nevidel som žiadny protest proti učeniu sa nemčiny, nevidel som žiadny protest proti učeniu sa prírodopisu, navyše, presne tu by to malo zostať. Keď sa bavíme o učení, tak mali by rodičia učiť deti a nie, aby nejaký zákon kázal rodičom, ako si majú stavať svoj vlastný pocit k vlastnej krajine, svoje vlastné vlastenectvo. Bavíme sa tu predsa, to je jeden moment a druhý je, samosprávne úrady, kde tak isto sú volení ľudia, dospelí, slobodní a je absolútne dehonestujúce, že niekto im káže, akou formou sa majú postaviť k štátnym symbolom, resp. ju im predpisuje.
Čo sa týka otázky pri pani poslankyni Obrimčákovej, zaujala ma tam jedna pasáž, ohľadom ten povinnej angličtiny. Ja si myslím, že práve to je cesta, ako sa postaviť k obhajobe národnoštátneho záujmu práve tam, kde je ho najviac treba obhajovať, a to je vonku. To nie je, my nepotrebujeme tuná, aby nám náš právny systém rozkazoval ako sa postaviť k národným symbolom, ale myslím si, že ovládanie angličtiny vnímanej možno v terajšej, čím ďalej viac ako celosvetového jazyka, ktorý môže nahradiť aj nejakú tú predtým intelektuálčinu, čiže latinčinu, je to jazyk, ktorý je aj za posledné obdobie, ktoré som bol v Bruseli, keďže im tam trikrát vypadol audio systém a musela nastať celková zhoda pritom, ktorý bude rokovací jazyk, no samozrejme to bola angličtina. Čiže, ak máme žiakom dávať nejakú výbavu do života, tak jeden zo svetových jazykov. Je absolútne obhájiteľný, že to bude práve angličtina.
Mám, ešte rozprával pán poslanec Maďarič, ktorý ako bývalý minister kultúry naznačil niektoré veci a myslím si, že tam zostávam iba na rovine tej, že nie je, nie je záujmom tejto novely nejaké zase rozkazovanie, to znamená nejaké odstraňovanie, ani raz sa to tam nespomína. Myslím si, že ide tu iba o to, aby tu nebol nejaký rozkaz v miere, kde by nemal, kde nemá čo robiť.
Na záver by som chcel povedať jednu vec, že v rámci obhajoby národnoštátnych záujmov sú ľudia, ktorí dokážu prirodzene a bez akéhokoľvek príkazu urobiť už len tým, že vybehnú na ľad alebo chytia raketu a uhrajú nejaký výsledok alebo reprezentujú krajinu so štátnym symbolom, ktorí majú hrdo na prsiach, urobia omnoho viacej ako som si ja doteraz stihol všimnúť urobila politická strana, ktorá má najväčší problém, alebo najviac si chce pripisovať zásluhy pri národných témach. Ja sa nemôžem porovnávať ani s jedným z ľudí, ktorí takéto veci robia, či už sú to športovci, odborníci a naozaj robia dobré meno Slovensku vonku a tým pádom sú prirodzene ako osobnosti uznávané doma. S obdivom sa na nich dívam aj ja, ale keďže hovoríme o štátnych symboloch, mňa nikto nikdy nenútil nosiť štátny symbol a nikdy ma nikto nenútil ho mať na čestnom mieste vo svojej pracovni, tak isto ako ma nikdy nikto nenútil mať obrázok manželky alebo obrázok syna vo svojej pracovni. Ale chcel by som ukázať čosi, čo teda vždy, keď som absolvoval nejakú cestu som mal so sebou, mal som to v Londýne, mal som to v Ríme, mal som to v Hanoji, mal som to na Kube. Všade, kde som sa mohol baviť o tom, odkiaľ som, čo reprezentujem a najväčším smútkom pre mňa je, že veľmi ťažko sa mi táto vec nosí na Slovensku, a to iba preto, páni zo strany SNS, že niekto by ma mohol spojiť s vami.
Takže ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, je úplne jedno, za ktorej vládnej garnitúry, alebo za ktoré volebné obdobie sa schválil zákon o štátnych symboloch.
Štátne symboly sú štátne symboly a nikto si ich nemôže prisvojiť, ani koalícia, ani opozícia. Je to symbol štátu. Keď idete kdekoľvek v Európe alebo aj v Amerike, tak štátne symboly nájdete vo všetkých štátnych inštitúciách, v Amerike nájdete americkú zástavu na benzínových pumpách, na rodinných domoch. Vaše odôvodnenie a spájanie, odobratie nejakého ministerstva so štátnymi symbolmi, je nenáležité a nemá s tým nič spoločné. Ja si myslím, že by sme sa mali hrdo hlásiť k tomu, že štátne symboly sú v našich štátnych inštitúciách a je to symbol prejavu úcty k našim otcom, starým otcom a všetkým tým, ktorí sa zaslúžili o štátnosť a o vznik Slovenskej republiky. Preto by sme sa nikdy nemali hanbiť za to, že štátne symboly sú na čestných miestach v štátnych inštitúciách.
A to, čo hovoríte, že niektorí študenti protestovali, alebo že protestujú. No, ja som presvedčený, že drvivá väčšina mladých ľudí sa stotožnila s tým, aby v ich školách, aby na mestských zastupiteľstvách, aby v inštitúciách, vyšších územných celkoch štátne symboly boli. Tento návrh zákona, pán kolega, je nenáležitý a neviem si vysvetliť alebo neviem pochopiť vaše myšlienkové pochody, že vy, ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, sa podpíšete pod návrh zákona, ktorý chce tieto symboly odstrániť.
Ďakujem.