11. schôdza

Áno, ďakujem za slovo. Lojzo, máš v ústach také príliš radikálne riešenia, neviem sa s tým dostatočne stotožniť. Používaš veľa silných slov. Myslím, že každý si je vedomý toho, že za tých dvadsať rokov sa urobilo v tejto oblasti naozaj veľmi málo, ale chcela by som sa ťa spýtať, že kam sa s takýmto radikalizmom dostaneš? To mi nie je celkom jasné.
A tie fakty, o ktorých si hovoril, teraz si ich nepomenoval, tak o nich by som si rada pohovorila s tebou, pretože naozaj nie je mi jasné, aké riešenie chceš ponúknuť okrem toho, že zobrať príspevok pri druhom a treťom dieťati.

Pani poslankyňa Tomanová.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, je mi veľmi ľúto, že si dovolíte vziať do úst a povedať, že niečo spôsobila Tomanová. Ak niekto nastavoval hmotnú núdzu, ktorá je tu doteraz, tak bola nastavená pánom Kaníkom a Beblavým s účinnosťou od 1. januára 2004, a to zákonom č. 599/2003. Čiže to je jedna vec. A tento systém sa zachoval doteraz s tým, že sme pomohli iba rodinám s deťmi, pretože za pána Kaníka bola nastavená hmotná núdza tak. A boli aj nepokoje a vypaľovali sa, nie vypaľovali, vylamovali sa obchody a boli tu skutočne sociálne, sociálne nezhody. A pomohli sme mladým rodinám, pretože, poviem príklad, matka s tromi deťmi, ktorá zostala sama, musela prežiť z rodičovského príspevku vo výške 3 790 Sk, čo bolo prakticky nemožné.
A pokiaľ ide o aktivačné práce, práve my sme boli tí, ktorí sme povedali, nemôže byť donekonečna na aktivačných prácach, a skrátili sme ich na pol roka a druhý polrok sme dokonca znížili príspevky na to. Čiže, prosím vás pekne, pán Hlina, práve naopak, my sme boli tí, ktorí sme urobili racionálne zásahy do tohto systému.

Pán poslanec Bublavý.

Ja by som si dovolil pána kolegu Hlinu doplniť, lebo zabudol vo svojom príspevku povedať, že sa zníži administratívna náročnosť a zbytočná byrokracia. Tento zákon, táto novela to vystihuje. Je adresnejšie poskytovanie pomoci v hmotnej núdzi a obmedzí sa zneužívanie pomoci v hmotnej núdzi a aktivačných príspevkov. Ja len na doplnenie, čo táto novela vlastne obsahuje.
Ďakujem.

Pán poslanec Hlina s reakciou, nech sa páči.

No o to viac, ale neviem, nakoľko to bolo namieste, pani Tomanová. Ja som z rodiny, vyrastal som bez otca, boli sme traja chlapci, moja mama robila jednu robotu a po večeroch chodila upratovať na to, aby urobila to, že sme všetci mali školu. Čiže je to o zodpovednosti a o zodpovednosti by to malo byť aj naďalej, čiže niektoré príklady, že keď niekto nejakým spôsobom skončí. Ja som empatický a sociálny, verte, či neveríte, naozaj, veľmi, hej? Ale nevypichujme! Ja o tom viem svoje.
Ja nechápem, pani podpredsedníčka, o čom rozprávate, že radikálny návrh. Ja neviem, aký mám radikálny návrh. Však ja chcem pomôcť tejto krajine nezaťažovať štátny rozpočet. Chcem pomôcť pánovi Kažimírovi, nech nezaťažuje tento rozpočet.
Celé opatrenie príspevku na druhé a tretie dieťa sa neosvedčilo, však to povedzte všetci úplne jasne. Však to treba priznať. Však to úplne nefunguje, však to je zvrátené, celé je to zvrátené, spôsobujete utrpenie, nešťastie v komunitách, v ktorých ste to nechceli. To nebolo zámerom zákonodarcu. V čom je to radikálne? Ja neviem, pokiaľ začneme na racionálne návrhy hovoriť, že sú radikálne, tak potom si to vyprosujem, to takto nefunguje. To je pravda. Pravda niekedy môže sa zdať ako radikálna. Nie je radikálna. Pravda je pravdivá a niekedy bolestná. A je bolestná v tom, že treba povedať áno, je to tak, žiaľ. Čo s tým? No zmeniť, nie zotrvať v tom, pokračovať v tej agónii, v tom zatváraní si očí a v tom pozeraní, že nevidím, nepočujem. Takto to nefunguje.
Ďakujem.

Ďakujem.
Vyhlasujem teraz rozpravu za skončenú.
Pýtam sa, pán minister, zrejme chcete zaujať stanovisko k rozprave?
Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, snáď je potrebné z mojej strany zopakovať niektoré veci, ktoré som sčasti naznačil aj v úvodnom, úvodnom slove, keď som predstavoval hlavné zmeny a vôbec filozofiu tohto zákona, pretože tá rozprava potvrdila, že niektoré veci je potrebné zopakovať. Keď som povedal, aký je hlavný cieľ, nazvem to, malej novely, pretože to je veľmi dôležité, tak som povedal niektoré princípy, ako je adresnejšie hľadanie poskytovaných príspevkov, ďalej spresnenie istých podmienok, obmedzenie zneužívania. Ďalej je tu výkon aplikačnej praxe, reagovať na novoprijaté zákony. Myslím si, že tie princípy sú úplne konkrétne, ony hovoria, o čom asi je tá základná filozofia a čo sme týmto chceli dosiahnuť.
No a zároveň hovorí úplne jednoznačne, postupne sa tu v tom priebehu, čo ja viem, posledného pol roka vyberali ako hrozienka z koláča viaceré návrhy od viacerých poslancov, a to v tomto prípade najmä opozičných, a to najmä tých, ktorí mali predtým reálnu príležitosť mnohé veci z hľadiska výkonu exekutívy tieto veci presadzovať. Nieže mali, mali povinnosť. Prečo a z akých dôvodov, na to nech dá odpoveď verejnosť, ale ja to tu pokladám za potrebné zvýrazniť.
Zároveň som uviedol, že chystáme veľkú novelu. Ja by som to už ani nenazval po tých 26 novelách veľkou novelou. Potrebujeme nový zákon. Nový zákon, na ktorom už robíme. Nový zákon, ktorý bude v značnej miere vyjadrovať možnože aj obsah tej rozpravy, ktorá tu zaznela, ale nový zákon, na ktorom pracuje nadrezortná pracovná komisia, pretože pripraviť istú objektívnu novelu alebo nový zákon predstavuje zainteresovať do toho štát, samosprávu, sociálnych partnerov, neštátne organizácie. Pretože toto je veľký súhrn vecí a je veľmi nevyhnutné mnohé veci si vzájomne aj vykonzultovať, pretože napríklad v súvislosti s aplikáciou tohto zákona je absolútne nevyhnutná súčinnosť so samosprávou. To je ako prvý reálny predpoklad pre to, aby tie mnohé veci boli účinné.
No a čo sa týka aj súvisiacich legislatívnych noriem, lebo znova, v niektorých tých vystúpeniach sa klope na otvorené dvere. Ja v januári predkladám do prvého čítania do tohto pléna novelu zákona o službách zamestnanosti, ktorá bezprostredne z hľadiska aplikácie a ďalších vecí, ktoré súvisia aj s týmto zákonom, súvisí. To je pripravené, vydiskutované, prebehlo medzirezortné pripomienkové konanie, isté veci sa s jednotlivými pripomienkami, ktoré tam odzneli, dolaďujú. Treba povedať, že to je zásadná novela, kde korigujeme mnohé veci, ktoré sa aj týkajú tohto, pretože máme záujem zohľadniť tu, tu niektoré objektívne veci, ktoré predtým fungovali, nefungovali, a hlavne zúžiť rozmer zneužívania, lebo to zneužívanie tej sociálnej oblasti, bohužiaľ, ako v poslednom období veľmi dominuje, a preto musíme veľmi hľadať čo najobjektívnejšie veci, ako to odstrániť.
Čo sa týka samotnej rozpravy. No, ja chcem poďakovať, že viacerí, bez ohľadu na to, či z koalície, opozície, pomenovali, že zákon má pozitívne stránky. Niekomu sa javí, že som možno išiel málo do hĺbky, ale ja naznačujem prečo. Tu bol záujem riešiť bezprostredné veci, ktoré vznikli na stole momentálne a ktoré bolo treba už v tomto období, pokiaľ nadobudne účinnosť nový zákon, zákon riešiť. Preto isté obmedzené veci, ale každopádne ich bolo nevyhnutné riešiť už teraz, lebo nechať ich bežať naďalej ešte, ešte dajme tomu ten rok, pokiaľ nadobudne účinnosť ten nový zákon, by bolo nesprávne. Bolo by to zneužívanie mnohých, mnohých vecí, ktoré s tým súvisia.
No a, možno tak všeobecne, pán poslanec Hlina, ako ja rozumiem tomu, čo ste asi chceli povedať, ale, no ako minister práce a sociálnych vecí ja musím zásadne odmietnuť, že sociálnou politikou spôsobujeme doslova genocídu. Samozrejme, hovorím za seba a kedy mám zodpovednosť, viete, ale, ale tu je viacero príkladov. Lebo ak dneska sú napríklad učitelia v uliciach, no tak sa hádam nebavíme o tom, že to spôsobilo šesť rokov fungovania tejto Ficovej vlády, ale sa bavíme o tom, že tu je možno dvadsať rokov aj mnohých nesystémových prístupov k učiteľom, školstvu ako takému, a na tom má podiel možno naprieč celá politická škála, a preto niekedy sa čudujem, že kolegovia z opozície majú v tejto chvíli z toho vytĺkať politický kapitál. Lebo je to aj vaše, vaše ako pôsobenie. A možnože tie dva roky dozadu, ja by som sa veľmi rád opýtal pána ministra Jurzycu, ako čo vlastne na tom rezorte urobil? Moja odpoveď je jednoznačná, nič. (Potlesk.)
A to sa týka aj sociálnych vecí. To sa týka aj sociálnych vecí, pretože to nie je otázka, ktorá, keď Richter pred pol rokom nastúpil, musel riešiť 180 mil., ktoré neboli zazmluvnené na službách zamestnanosti, o ktorých sa všeobecne vedelo, 35 mil. eur na novelu zákona o sociálnych službách, ktorá bola len prijatá a nezabezpečená. Viete o čom hovorím? To je vyše 200 mil. eur, ktoré bolo potrebné hneď riešiť.
Samozrejmá vec, potom si povedať, čo sú priority z hľadiska postupnosti. No povedali sme, že je potrebné riešiť sociálne služby, lebo tak, ako sa nastavil zákon a ako sme mali záujem zaťažiť seniorov v domovoch dôchodcov, to bolo neúnosné. Ja som rád, že sa tento prvok podarilo aplikovať. Riešili sme otázku dôchodkovej reformy, lebo sme jednoznačne aj so sociálnymi partnermi na širokej báze dospeli k tomu, že nie je možné naďalej udržať terajší dôchodkový systém a je potrebné prijať mnohé veci nové.
Tu je zákon o, malá novela o hmotnej núdzi, pripravené služby zamestnanosti. Jednoducho otázka, čo je dôležitejšie? Všetko je dôležité. Ale za pol roka alebo za rok sa dajú prijať mnohé veci v intenciách aj kapacít a možností. A na tomto rezorte, kde pôsobím, je nevyhnutné komunikovať a spolupracovať aj z hľadiska sociálneho dialógu so sociálnymi partnermi. To nie je len pozícia ministra a jeho úradníkov, ale to je dohoda sociálnych partnerov, aby isté veci fungovali. To inak nie je možné.
A teraz, ak dovolíte, k tej rozprave a k niektorým tým myšlienkam. Možno vás prekvapím, ale ja osobne by som veľmi privítal, keby mohla byť vôbec zrušená štátna podpora sociálnych dávok. Ale to by sme sa dostali do systému, že tu niet chudoby, že tu niet hmotnej núdze a nie je potrebné tento systém vôbec mať. Ale som pragmatik a obávam sa, že toho sa nedožijem. A možno ani mladší kolegovia. A práve preto zodpovedný štát musí myslieť a systém sociálnej politiky musí byť nastavený tak, že tu musí byť nejaká sociálna sieť. Ak sa niekto dostane do istých problémov, do ohrozenia základných životných podmienok, že ten štát mu musí vedieť vyjsť v ústrety a pomôcť. To znamená, že tá opodstatnenosť tu je a asi bude a bude musieť byť.
Ak tu boli vo viacerých prípadoch spomínané otázky, myslím, že aj pán poslanec Kaník, aj pani poslankyňa Nicholsonová, ohľadom protiústavnosti, vzhľadom na nerovnosť, no, poviem to inak. Však tým, že niekto berie nejaké dávky v rámci hmotnej núdze a niekto iný ich neberie, už vytvárame nerovnosť. Ale veď ten sociálny systém rieši potrebu. To znamená, nehľadajme v týchto ostatných prípadoch akúsi nerovnosť. To nie je nerovnosť o tom, že jednému dávame a druhému nedávame. No dávame tomu, ktorý je na to odkázaný a spĺňa konkrétne zákonné predpoklady pre to, aby tú-ktorú dávku mohol požadovať. Lebo pre to je potrebné splniť isté základné zákonné požiadavky. To znamená, takto sa je treba k tomu stavať, k tej problematike, ktorá s tým jednoducho veľmi úzko súvisí.
Čo sa týka tých konkrétnych vecí, ktoré tu zazneli, áno, treba povedať jednu vec, nájsť absolútne objektívne kritérium pri riešení takých vážnych otázok, ako je hmotná núdza a jednotlivé sociálne dávky, je skoro až nemožné. Lebo kde končí ten subjektívny pohľad a kde začína ten objektívny? To je všetko ako otázka možno individuálneho prístupu. Ale to, čo sme riešili a čo sme ponúkli, vychádza skutočne z aplikačnej praxe a potreby riešiť.
No, k otázke Jonyho v striedavej starostlivosti, po prvé, bol tu prijatý samostatný zákon, ktorý hovorí o istých postojoch z hľadiska starostlivosti o dieťa v takých rodinách, kde, bohužiaľ, tie deti nemajú to šťastie, že rodina žije pohromade. No tak súd prijme nejaké závery a na základe toho my len aplikujeme podmienky, ktoré súvisia s vyplácaním dávok. No ktorý rodič má dlhšie v rámci toho súdneho rozhodnutia dieťa, no tak asi má nárok na väčšiu dávku. Ale veď to sú úplne logické, pragmatické veci, to znamená, nehľadajme v tom niečo iné.
No a odpoveď na to, že je v tom alebo v rámci toho aj nejaká veľká byrokracia, no nie je. Stanovisko ministerstva práce a sociálnych vecí je jednoznačné, podľa nášho názoru nebude potrebné rozhodovanie v každom mesiaci, pokiaľ nedôjde k závažným zmenám z hľadiska súdneho rozhodnutia, ktoré sa týka postavenia jednotlivých rodičov. Jedno rozhodnutie určí, aká je výška dávky v mesiaci, v ktorom je dieťa v starostlivosti daného rodiča a aká starostlivosť sa o to dieťa z hľadiska tých rodičov poskytuje. To znamená, takéto rozhodnutie bude platiť dovtedy, pokiaľ sa nezmenia tie pomery a tie veci, ktoré vyplývajú z toho rozhodnutia. Samozrejmá vec, že ak sa zmenia, tak je nevyhnutné, aby tie veci boli zohľadnené. To znamená, tu nie je záujem hľadať nejaké byrokratické a neviem aké formy, ale toto nie je štandardný stav, tá striedavá starostlivosť. To znamená, aj táto legislatívna norma musí reagovať na rozhodnutie súdu a podľa toho pristupovať k tej problematike zabezpečenia tých dávok. A to najmä v prípade, že obidvaja rodičia môžu byť v hmotnej núdzi.
Čo sa týka, k tej ostatnej problematike. No, aktivačný príspevok, veľmi dlho diskutovaná téma. Ja len chcem jasne povedať, že je tu rozmer dvoch vecí. A to je okruh občanov v hmotnej núdzi, ktorý má sčasti niekde povinnosť a sčasti niekde právo využiť tieto veci, ktoré z toho vyplývajú. Ja sa vôbec netajím a hovorím z hľadiska služieb zamestnanosti, že aj na tieto záležitosti sú isté obmedzené finančné možnosti. To nie je automaticky, že každý, čo chce, že automaticky sa môže zapojiť a všetky tieto veci využiť. Druhá vec je prístup konkrétnych obcí, do akej miery prejavia záujem a majú ambíciu sa s týmto popasovať v prospech rozvoja v konkrétnej obci a využitia tej kapacity, ktorú zákon, a samozrejmá vec, že aj istá personálna zostava ľudí, ktorí by chceli tieto veci využiť, umožňuje. To znamená, že tieto veci je treba takto vnímať.
To znamená, že vecnou podstatou časového obmedzenia výkonu aktivačných činností je dopyt po aktivačných prácach, ktorý dlhodobo presahuje ich ponuku. Snahou je umožniť aktivácie, aby sa dostali tam, kde je najväčší okruh občanov v hmotnej núdzi. Myslím si, že je to úplne konkrétne a zrozumiteľné. Tiež je potrebné poukázať aj na to, že aktivačná činnosť nie je náhrada zamestnania. Toto je dôležité, to nie je náhrada zamestnania. Aktivačné činnosti slúžia na podporu získania, udržania alebo zvýšenia vedomostí, odborných zručností alebo pracovných návykov, pracovného uplatnenia počas poberania pomoci v hmotnej núdzi. Myslím, že pani poslankyňa Tomanová to veľmi konkrétne a správne pomenovala. Dlhodobý výkon aktivačných činností nemotivuje občana hľadať si trvalé zamestnanie a po uplynutí vykonávania aktivačných činností by sa malo s občanom pracovať, aby mal možnosť, ale aj istú motiváciu, uplatniť sa priamo na trhu práce. Uvedomujem si, že nie všade a v každom regióne je to absolútne možné, že to vždy záleží od istých možností, ktoré, bohužiaľ, v tomto období nie sú všade úplne rovnaké. To znamená, preto aj isté časové obmedzenia, a preto aj podmienenie niektorých vecí. Lebo áno, jednoznačne život ukázal, že toto bolo zneužívané. A preto sme dali 10 až 20 hodín. Áno, niekto môže povedať, že je to málo, že je to veľa, každopádne sme hľadali nejaké možné optimum. A treba povedať, tu sme veľmi vážne diskutovali aj so samosprávou. Lebo ten konkrétny výkon nie je na štáte, ale je priamo na samospráve, je na starostoch a primátoroch. A tu treba povedať, že nie každý sa k tejto problematike úplne rovnako stavia.
No a čo sa týka tej problematiky, dávka pre dieťa, ktoré si plní povinnú školskú dochádzku, tých 17,20. My pripravujeme aj ďalšie veci, všetci dobre viete, že sa tu pripravuje istý systém, možno reforma, ktorá súvisí sčasti, ku komunite rómskeho obyvateľstva, kde sa hľadajú nástroje jednak prostredníctvom vzdelávania, aplikácie výkonu práva, ale aj v tých sociálnych oblastiach, aby to bolo čo najviac zásluhové a nie automatické z titulu zákona bez toho, že by si túto okolnosť vážili všetci tí, ktorí tieto veci poberajú. V rámci toho pripravujeme, áno, aj mnohé ucelené nové veci. Ja vôbec nevylučujem, že tých 17,20 bude riešené nejako inak, ale v tejto chvíli chcem povedať, to nie je 17,20 zato, že dieťa chodí do školy, ale to je v prvom rade zato, že má rodičov, ktorí sú v hmotnej núdzi. A to sa len podmienilo, aby to mohli dostať, že si musia plniť základné rodičovské povinnosti a zabezpečiť, aby dieťa do tej školy chodilo. Toto je ten základný prístup, ktorý tu je. Ja vôbec nevylučujem, že to nakoniec vypracujeme a prepracujeme tak, že tých 17,20 pôjde škole. Len na druhej strane stratí sa adresnosť, lebo v tej škole sedia vedľa seba deti odkázaných a neodkázaných rodičov. A v takom prípade, pokiaľ by to išlo automaticky do triedy a na triedu a na počet detí, by sme riešili potom zase plošne tú otázku, a to je proti tej filozofii toho zákona, ktorý pripravujeme, pretože vždy je tam maximálny záujem byť čo najviac adresný a dostať sa tam, kde je to potrebné. A to sa týka aj tých vecí, ktoré tu boli spomínané v súvislosti s deťmi.
Takže toľko som si dovolil v súvislosti aj s tou rozpravou poznamenať. A ešte raz dávam do povedomia, celkom iste v budúcom roku tu bude veľmi dlhá a som presvedčený, že aj konštruktívna rozprava, pretože otázka nového zákona o hmotnej núdzi bude jedna z priorít rezortu práce a sociálnych vecí pre budúci rok. Ale nechceme prísť s niečím, čo nebude veľmi dôsledne rozdiskutované s konkrétnymi zainteresovanými, aby sme našli ten najväčší alebo najoptimálnejší model, ktorý by sme ponúkli a ktorý by našiel potom dlhodobo odozvu, aby to nebolo riešenie ad hoc, ale aby sme ponúkli isté systémové riešenie, ktoré by platilo bez ohľadu na to, či to v budúcom období bude socialistická alebo iná vláda. Toľko reakcia k diskusii.
Ešte raz chcem poďakovať všetkým, ktorí v rozprave vystúpili, podporili veci, tie, ktoré sa ponúkli z hľadiska pripomienok, budú odborne zhodnotené mojím tímom. A opakujem, to, čo nebude zapracované teraz, bude minimálne predmetom diskusie vzhľadom na pripravovaný nový zákon o hmotnej núdzi.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem, pán minister.
Žiada si záverečné slovo spravodajca?
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.