11. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Pani predsedajúca, pôjdem veľmi stručne po rade, ale prvé, pani Menzenská, tak ja sa skúsim držať, pani poslankyňa, presne toho, čo vy hovoríte, a budem sa snažiť teda viesť aj trochu dialóg.
Za prvé, čo hovoril pán poslanec Štefanec, pán poslanec Kaník. Áno, je tam hrozba reálnej špirály, to znamená toho, že budeme stále navyšovať dane a vyberieme v skutočnosti menej, ako sme čakali.
Pán poslanec Blaha, tam mám naozaj dve odpovede. Ak to myslíte vážne, tak tým učiteľom, a veríte v tento váš socialistický model, nech sa páči, tým učiteľom dajte rovno 10 %. Musí byť úspešný. Dokážte svoje tvrdenia konkrétnym konaním. Zariaďte 10 % učiteľom, keď veríte, že váš socialistický model bude funkčný, že zvýšením daní tuná bude lepšie prostredie, budete vyberať viacej, bude viac zamestnaných. Keď nie, tak vás poprosím, naozaj túto ideológiu nedávajte do tejto fázy ako rozpravy, lebo toto je naozaj vážne o ľuďoch, nie o tom, čo vy si predstavujete, a nie o tom, čo vy síce poviete, ale neviete dodržať.
Pán Kamenický, vám chcem povedať jednu vec. Tou prvou časťou vášho príhovoru, ja ju aj podpíšem, máte presne pravdu. Len to, čo sa rozdelí, je práve v tom závere, ktorý hovoríme. To znamená, hovoril som aj o iných častiach, ktorými zhoršujete podnikateľské prostredie, nielen o rovnej dani, a tam dochádza k multiplikačnému efektu. To znamená, ľudia si to prenásobia medzi sebou všetky vaše zhoršenia a odchádzajú odtiaľto. A to je áeálna hrozba. Vy vyberiete menej. A všimnite si, že každá ďalšia vaša prognóza je len negatívna. Čiže podpisujete sa pod to aj tým, že tam sedíte, aj tým, že za to dvíhate ruku.
A keď som apeloval na zdravý rozum, no apeloval som na to, že nie je pravda, že kríza je niečo, čo nemôžme ovplyvniť vlastným konaním. Môžme. Robíme to dnes, keď rušíme rovnú daň, a robíme to negatívne. Pán poslanec Kamenický, robíme to negatívne a uvádzal som konkrétne príklady, nie do budúcnosti, už za vašej vlády. Preto: zdravý rozum, otočka a poďme na... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Príjemný dobrý deň všetkým. Kolegyne, kolegovia, pán minister, pán spravodajca teraz odišiel, chcel by som povedať pár myšlienok na to, kým prejdem k meritu svojho vystúpenia, k tej poslednej debate a výmene názorov rečníkov a pána spravodajcu.
Porovnanie rovnej dane s tým, že aj teraz je rovná daň a máme nižší výber a že nie rovná daň a reformy za druhej Dzurindovej vlády, ale konjunktúra v Európe spôsobila tie vysoké rasty na Slovensku, znižovanie miery nezamestnanosti. Keď druhá Dzurindova vláda odovzdávala vláde SMER-u Slovenskú republiku, tak jej dávala plnú špajzu, prosperujúcu ekonomiku a prvé dva a pol roka to fungovalo bez problémov. Nuž, tie reformy spravili to, a aj rovná daň, že naša ekonomika rástla rýchlejšie ako okolité ekonomiky. Zhruba 3-4 percentá v roku 2008 sme mali, alebo 2009 sme mali, 11-percentný rast. Okolité krajiny, Česko malo 5,5, Poľsko malo tiež nejakých 6. To spôsobili reformy.
Po nástupe Ficovej vlády prvé dva roky to fungovalo bez problémov, lebo sa žilo v eufórii, a keď sa blížila svetová finančná kríza a my sme na ňu upozorňovali, tak pán premiér skonštatoval by the way, tá prejde popri nás, nás sa nedotkne. Pod eufóriou vysokých rastov.
No a teraz to príde. Rovná daň spôsobila, že sme mali prepad 16 %, medziročný, pán kolega, 16-ročný(pozn. red.: správne má byť "16-percentný") prepad, z 11,5 na mínus 4. Neexistoval taký prepad v Európe. A to nespravila rovná daň. To spravila zlá ekonomická, ekonomické riadenie a hospodárska politika štátu. (Reakcia z pléna.) No, samozrejme, veď hovorím. Všetko to, čo štát robil v rámci daného stavu.
Potom prišla Radičovej vláda a teraz opäť môžem povedať, nielen rovná daň, ale aj rovná daň spôsobila, že za jeden rok, v čase tej istej krízy, aká beží teraz, zhruba hore-dole, znížila deficit verejných financií o 3 %, to je 60 mld. korún, s tým, že 40 % toho šetrenia vytiahla od ľudí a 60 % šetrila sama na sebe.
Keď sa tento návrh zákona schvaľoval vo vláde, tak pán premiér ohlasoval, že sa dotkne len 25 % obyvateľov a tých najbohatších. Nuž, myslím si, že vystúpenie Jula Brocku dnes vyvrátilo tento omyl, alebo v tom čase možno nevedomosť pána premiéra, alebo jednoducho ideologicky odôvodnenie tohto návrhu zákona. Stručne opíšem, čoho sa tento návrh zákona, ktorého sme dnes svedkami rozpravy, sa týka:
- Zavedenia možnosti uplatnenia paušálnych výdavkov v maximálnej výške 5 400 eur, resp. 420 eur mesačne, a zrušenie možnosti uplatňovania paušálnych výdavkov pri príjmoch z prenájmu.
- Uplatnenie nezdaniteľnej časti základu dane pre manželku atď.
- Zavedenie možnosti uplatnenia daňového bonusu len za podmienky, že daňovník dosahuje zákonom ustanovenú minimálnu výšku len z tzv. aktívnych príjmov, t. j. z príjmov zo závislej činnosti atď.
- Zavedenie progresívneho zdanenia fyzických osôb s nadštandardnými príjmami.
- Zavedenie osobitnej sadzby dane vo výške 5 % pre vybraných ústavných činiteľov.
- Zvýšenie sadzby dane pre právnické osoby.
- Oslobodenie príjmov z baníckych deputátov, komisií atď. a zdravotných a niektorých skupín, maličkých, obyvateľstva.
- A zdanenie podielov dane na zisku z dividend, teda vyplácaných z nerozdeleného zisku spred roku 2004 sadzbou vo výške 15 %.
Nuž, ak si odmyslím vystúpenie Jula Brocku, ktorý vybral určitý malý segment, ale ako príklad to bolo veľmi rukolapné, toto určite nie je 20 %. Len toto, čo som prečítal. Ale najväčší problém je, že v súvzťažnosti alebo v súčinnosti s tými inými zákonmi, ktoré už táto vláda prijala, resp. ide prijať, môžem tento návrh hodnotiť len tromi slovami: zlý, zlý, zlý.
Ja sa skúsim pozrieť na túto novelu z pohľadu tých, ktorí tvoria hodnotu, tých, ktorí tvoria vlastne príjmovú zložku štátneho rozpočtu, a to sú zamestnávatelia, drobní podnikatelia, podnikatelia všeobecne a živnostníci. Ich názor už tu bol spomenutý niekoľkokrát, ale poteším pána predsedu výboru, budem presný v číslach.
Takže podnikateľské prostredie na Slovensku sa zhoršuje. Z kvartálu na kvartál. To už nie je o Radičovej vláde, to je o súčasnosti. Pretože index podnikateľského prostredia sa meria porovnaním kvartálov. Takže v porovnaní tretieho a druhého kvartálu tohto roka sa index podnikateľského prostredia znížil o 3,73 %. Toto negatívne varovanie podnikateľov vlastne prišlo ešte predtým, ako schvaľujeme tento zákon. To sú tie zákony, ktoré sme schválili už, resp. tie, ktoré už bolo jasné, že sa schvália. V treťom štvrťroku v tej celej položke hodnotenia podnikateľského prostredia najvýraznejší pokles zaznamenala položka legislatíva upravujúca dane, poplatky a investície. O rekordných 11,1 %. Podnikatelia veľmi citlivo reagujú na zvyšovanie daní hlavne vtedy, pokiaľ štát im nedá nejakú adekvátnu náhradu. Napríklad znižovanie administratívnej náročnosti alebo lepšou vymožiteľnosťou práva, ale v tomto štát nerobí zatiaľ nič. V niektorých veciach, naopak, ešte-ešte zhoršuje. S tou vymožiteľnosťou práva tu už bolo tiež niečo povedané.
Zníženie ziskov však spôsobí to, že bude pôsobiť demotivujúco k ďalším investíciám. Čiže tie obavy, ktoré sa tu hovoria o tom, že noví podnikatelia ťažko budú vznikať, pretože, alebo nové pracovné miesta, pardon, pretože investície budú veľmi obmedzené znížením, teda zvýšením daní a odvodov, samozrejme, a poplatkov aj pre podnikateľov.
Druhé najnegatívnejšie hodnotenia podnikatelia pripísali položke legislatíva upravujúca odvody. Rating tejto položky klesol na úroveň 68 %, 68,1 bodu, čo je zníženie o 10,2 %. Už počas diskusie k pripravovanej novele zákona o sociálnom poistení podnikatelia upozorňovali na negatívne dôsledky zvýšenia daňovo-odvodového zaťaženia, ktorého výška je dlhodobo jednou z hlavných príčin pri tvorbe nových pracovných miest.
Treťou najnegatívnejšou hodnotenou položkou, aktuálnou, porovnanie tretieho a druhého kvartálu, je položka pracovnoprávna legislatíva. To je Zákonník práce. Tiež už tu dlhodobo alebo viackrát, viackrát spomínaný.
Ak takéto hodnotenie vystavuje podnikateľský sektor, zamestnávatelia, živnostníci, Živnostenská komora, aj keď tento index, samozrejme, tieto štatistiky robí Podnikateľská aliancia Slovenska, ale všetky tieto inštitúcie, ktoré spomínam, a aj tie, ktoré som nespomenul, sa negatívne vyjadrovali k pripravovaným zákonom. A súbežne podnikatelia vedia, a pre nich je to veľmi dôležité, aby verejné financie boli konsolidované. Nechápu však, prečo takýmto spôsobom.
Prečo hovorím na túto tému alebo prečo sa dívam z tohto postoja? Pretože práve podnikatelia, zamestnanci, zamestnávatelia, živnostníci, zamestnávatelia sú tí, ktorí môžu hovoriť o tom, či štát bude silný, alebo slabý, čo hovorí pán Blaha. Nie štát o tom rozhodne, či bude silný, alebo slabý. Hospodárstvo, ekonomika, vízie, vzdelaní ľudia, elity, všetci rozhodujú o tom, aký bude silný štát. Jedinec rozhoduje o tom, aký silný bude štát. Pretože keď budeme mať veľmi silných, možno aj bohatých jedincov, budeme mať aj silný a bohatý štát.
Vie, položím ešte raz tú otázku rečnícku, čo povedali mnohí moji predrečníci, ozaj či vie vláda Roberta Fica, či si úplne uvedomuje, čo robí. A teraz nemyslím na statické výpočty s predpokladanými zvýšenými príjmami pre rozpočet verejnej správy, ktoré vyznievajú tak priaznivo, že nadobúdajú dojem zbožného želania.
Stačí sa pozrieť na aktuálny vývoj na pracovnom trhu. Napriek nadpriemernému rastu hrubého domáceho produktu v rámci Európskej únie sa nám zvyšuje nezamestnanosť. Prečo taká disproporcia? Položili si vládni činitelia takú otázku? Viaceré štúdie totiž ukazujú aj z minulých rokov, v minulosti, že Slovensko na rozdiel od svojich susedov sa príliš spolieha na pár veľkých zamestnávateľov a zaostáva v aktivitách v malom a v strednom podnikaní. Ide o veľmi citlivú oblasť. Ľuďom sa nedá prikázať, aby podnikali, ale keď sa im vytvoria podmienky, tak podnikať budú, ale ak sa im budú klásť polená pod nohy, tak podnikať nebudú. Čo sa potom stane, ak náhodou jeden, dvaja alebo viacerí z tých veľkých podnikov alebo podnikateľov padnú?
Podnikanie nie je život na voľnej nohe. Nemôžem si robiť, čo chcem, ak to, samozrejme, myslím poctivo. Živnostník si svoje problémy berie do postele, žije s nimi 24 hodín denne a to o tom, ako má tá jeho živnosť vyzerať, ako má tá jeho práca vyzerať, aké má dodávateľsko-odberateľské vzťahy zabezpečené. Ak mu ešte štát bude robiť problémy a on má rozmýšľať o tom, ako bojovať so štátom a s daňami a s výkazmi, s byrokraciou, administratívou, ako vlastne chceme, aby to Slovensko vyzeralo za 5, za 10 rokov? A nemôžeme sa spoľahnúť na to, že toto zariadi za nás niekto iný. Práve takých nadšencov, ktorí chcú zamestnať seba, a klobúk dole ešte väčší pred tými, ktorí chcú zamestnať druhých, by si mal štát vážiť, mal by ich motivovať a mal by im na to vytvárať adekvátne podmienky.
Preto súhlasím s tými mojimi predrečníkmi, ktorí hovorili, že nerozumiem tomu. Vláda si sama píli konár pod sebou. Robí kroky, ktoré budú viesť k obmedzeniu pracovnej činnosti, k obmedzeniu novej tvorby pracovných miest. V konečnom dôsledku to bude k poklesu životnej úrovne. A pán Blaha, ak ma počúva, "k menšiemu štátu", pretože ten štátny rozpočet bude menší.
A nie sú to iba výmysly opozície, Podnikateľskej aliancie Slovenska, Živnostenskej komory, Republikovej únie zamestnávateľov a ďalších.
Tak si zoberme našu globálnu konkurencieschopnosť z dielne Svetového ekonomického fóra. Slovenská republika sa v hodnotení konkurencieschopnosti prepadla oproti minulému roku o dve miesta, skončila na 71. mieste zo 144 krajín. Ide historicky o najhoršie umiestnenie Slovenska od jeho zaradenia do tohto prestížneho medzinárodného porovnania v roku 1997. Slovensko sa dostalo do pozície tretej najmenej konkurencieschopnej krajiny EÚ, keď nižšie v rebríčku sa nachádzajú už len Rumuni, 78. miesto, a Gréci 96., Česká republika klesla o jedno miesto, je 39., naďalej však je z V4 lídrom, Poľsko si udržalo 41. miesto a Maďarsko je 60.
No a dovoľte mi, aby som teraz zase z iného pohľadu, nie slovenského, vysvetlil možno ten smrteľný kokteil, ktorý tu spomínali moji viacerí predrečníci, ktorý mieša táto vláda svojimi zákonmi a tento zákon bude taký, čo bude mať tú arómu v tom kokteile možno najväčšiu. Ako najväčšiu konkurenčnú nevýhodu Slovenska identifikovalo Svetové ekonomické fórum nízku vymožiteľnosť práva. Budem hovoriť čísla a opäť asi poteším pána predsedu. 140. miesto zo 144. Nasleduje vysoká miera klientelizmu: 138, mimoriadna nízka dôvera verejnosti voči politikom: 136, vysoké administratívne zaťaženie podnikania: 132. Ďalším výrazným nedostatkom je slabá kvalita služieb zo strany štátu na podporu podnikania: 130. A nasledujú nedostatočný záujem vlády o obstarávanie technologicky najvyspelejších produktov: 127, slabý vplyv slovenských producentov na medzinárodnú distribúciu: 126, príliš orientácia zákazníkov na cenu a nie na kvalitu: 125, zaostávajúca letecká infraštruktúra: 124. Slovensko naďalej trápi únik talentovaných ľudí do zahraničia: 122, nekvalitný systém vzdelávania: 120, netransparentnosť pri nakladaní s verejnými financiami: 120.
A budem hovoriť, tam, kde sme najlepší, ako najlepšiu mieru máme, najlepší rebríček: povaha konkurenčných výhod, ktoré sú postavené viac na lacnej pracovnej sile ako na vyspelých technológiách: 115, a neefektívna štruktúra verejných výdavkov: 112.
Nuž, čo by povedal rozumný politik v rozumnej vláde, keď mu takéto vysvedčenie vystaví Svetové ekonomické fórum? Nesnažil by sa tie rebríčky alebo tie podmienky, ktoré by nás stavali vyššie, meniť tak, aby sme išli vyššie? Samozrejme, že sú tam veci, ktoré sú dlhodobé a ich náprava je dlhodobá, ale to je jedno. Dôležitý je trend. Či v tých všetkých rebríčkoch, v ktorých nám vyčíta Svetové ekonomické fórum, by sme nemali robiť opatrenia, to znamená z našej strany, zo strany vlády zákony, aby sme postupovali vyššie? Tak opäť to moje nechápanie, páni kolegovia z vlády, nechápem, prečo robíme opatrenia, ktoré nás budú tlačiť nižšie?
Takže ak už vláda nedá na názory opozičných politických strán, nech zoberie do úvahy, prosím, aspoň súdy medzinárodných renomovaných inštitúcií. Sú naozaj varovné a nastavujú objektívne zrkadlo, čo sa deje v našom štáte v porovnaní s okolitým svetom. A tak ako som citoval správu zo Svetového ekonomického fóra, pripomínam len, že je tu dostatok odporúčaní aj zo Slovenska. Spomínaná rozpočtová rada či Rada pre rozpočtovú disciplínu, Národná banka Slovenska.
Je tu nutnosť konsolidovania verejných financií. Na tom sa zhodneme určite všetci, ale nie na úkor podväzovania ekonomických aktivít. A nechcem byť až taký tvrdý ako môj kolega Kaník, že vystavovať úmrtný list slovenskej ekonomike. K tomuto, bohužiaľ, táto novela smeruje a pravdepodobne spôsobí, že v tých rebríčkoch, kde sme dosť hlboko, budeme ešte hlbšie.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Všetko svedčí naozaj, všetky údaje hovoria o tom, že sa to vyvíja zle a je úplne zarážajúce, tá ignorancia tých nezvratných faktov. Pretože sa to bude vyvíjať stále horšie. A teraz tu už zaznievajú čísla. Niekto tam vyčítal, že málo čísiel. Načo vám hovoriť čísla, keď ste číslami zahŕňaní zo všetkých strán?! Vám možno to treba vysvetľovať, čo tie čísla znamenajú. Pretože ako keby ste ich nechápali. Alebo keď ich chápete, tak prečo robíte to, čo robíte? Veď to postráda logiku. Postráda to logiku. Veď vidíte, že sa rútite úplne proti betónovému múru, o ktorý ale nie vy si rozbijete hlavu, aj vy, ale to by nás nemuselo až tak mrzieť, ale slovenská ekonomika si rozbije hlasu a s ňou tie tisíce zamestnaných ľudí, ktorí prídu o prácu. To je ten problém.
A keď sa tu hovorí o tom, že to je svätá pravda, že tými vašimi opatreniami vyberiete menej prostriedkov do štátneho rozpočtu, to znamená, dosiahnete presný opak toho, čo hovoríte, že chcete zabezpečiť služby. Lenže vy nielenže akože zmenšíte štát, no vy to nespravíte, vy si požičiate potom. Zadlžíte túto krajinu, aby ste naďalej ten štát zväčšovali, ale nebudete mať na to zdroje. Takže vlastné zdroje sa budú zmenšovať, vy to logicky, pretože ste socialisti, ktorí nepozeráte na dôsledky a na budúcnosť, po nás potopa, budete zadlžovať túto krajinu a naďalej pokračovať pravdepodobne v tej katastrofálnej ľavicovej politike, ktorá zmenšuje silu slovenskej ekonomiky.

Ďakujem. Pán Mikuš, musím zatlieskať. Znelo to veľmi vierohodne. Skutočne som, sám by som vám uveril. To, čo ste hovorili, aj ste sa tu usmieval, veď dokonca vám kolegovia z MOST-u - HÍD zatlieskali.
Musím povedať, ja som si správu Svetového ekonomického fóra takisto prečítal. Aj to, že je nedôvera v politikov, že sa zhoršila na 136. miesto, aj to, že sme stratili dve miesta. Vy ste si zabudli pozrieť jednu vec, kedy to bolo vydané. Bolo to v apríli 2012. To znamená, keď sme my boli asi tak v parlamente asi jeden mesiac, hej, čiže čo tam bolo hodnotené? To bolo hodnotené, to sa vždycky hodnotí rok voči roku. Ja viem, že vy mi tu budete rozprávať, že vy ste boli iba 18 mesiacov alebo koľko vo vláde a podobne. To bolo hodnotenie vášho vládnutia.
Takže super vystúpenie, až nato, že myslím, že ste si nakydali do vlastného hniezda.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Znova to zopakujem, to, čo som povedal pánovi poslancovi Kaníkovi, ktorý na mňa nereagoval. Doplním vystúpenie môjho predrečníka pána Kamenického.
Presne tak. Tá správa bola publikovaná v apríli, alebo teda tá správa je z apríla 2012, ale štatistické zisťovanie údajov, údaje pre túto správu boli zisťované 2. polrok 2010 a rok 2011. Teda vláda Ivety Radičovej a vaša vláda, vás expertov z SDKÚ. Čiže vy ste nasmerovali ten vlak našej ekonomiky rovno do múru a, samozrejme, padla vaša vláda a vlak išiel ďalej oproti tomu múru.
My zo SMER-u sme prišli, a pokiaľ sme nechceli, aby ten vlak priamo nabúral do toho múru, tak sme zaradili výhybku, aby sme našu ekonomiku zachránili.
Čiže tú správu, čo ste citovali, gratulujem, ale citovali ste výsledky vašej práce, vás expertov z SDKÚ a vašej vlády Ivety Radičovej. My sa to tu pokúsime iba zachraňovať a zachrániť celú republiku pred vašimi reformami a nasmerovaním vlaku našej ekonomiky proti múru.
Toľko z mojej strany.

No, nadviažem, a keď bude odchádzať U. S. Steel z Košíc, tak ja dúfam, že ju budete smerovať, vážení kolegovia, ale kam a s kým?
Pán poslanec Mikuš hovoril o malých a stredných podnikateľoch, ale musíme si uvedomiť, že zamestnanosť na Slovensku aj vďaka komunistickému dedičstvu ešte stále držia veľké firmy. Vrátila som sa teraz z Bruselu, prečítala som si veľmi negatívne správy, čo sa týka veľkých investícií v našej časti strednej Európy.
Takže keď už teda sa tu budeme hrať o číselká a podobné veci, skúste sa zamyslieť na geopolitickom, strategickom a bezpečnostnom kontexte toho, kam budete smerovať Slovenskú republiku. To je totiž to kľúčové. A postihne to hlavne tých ľudí, ktorí tam teraz sedia, pretože aj oni a vo zvýšenej miere na to doplatia.
Takže toto nebezpečenstvo postkomunistického myslenia, ktorého sme teraz svedkami, ja to nezazlievam tým mladým ľuďom, ktorí tu medzi vami sedia, oni nemajú žiadne životné skúsenosti, ešte ich život neprefackal, to ešte príde všetko. Ale to presvedčenie, že víťaz berie všetko, čiže idea, ktorá bola už kritizovaná a zmenená v polovici 19. storočia, vy teraz tu budete dokazovať, že proti všetkým logickým argumentom, keďže ste víťazi, tak budete robiť všetky iracionálne kroky? To snáď nie je pravda.

Ďakujem, ďakujem, pán predsedajúci. Je neuveriteľné, vážení kolegovia z opozície, ako dokážete hádzať vaše chyby, nedostatky, liknavosť na hlavu súčasnej vlády.
Pán kolega, skutočne, keď sme odchádzali z vlády v roku 2010, zanechávali sme vám klesajúcu mieru nezamestnanosti. Samozrejme, mesiac jún sa prejaví, ja to plne chápem, a september prílivom absolventov. Ale to, čo ste dosiahli za 2. polrok 2010 a 2011 a 1. štvrťrok 2012 v oblasti nezamestnanosti, bol len a len nárast, a to aj v čase sezónnych prác. Skutočne, pán kolega, sľubovali ste v roku 2009, keď tu bola kríza, 2010, 1. polrok, čo všetko urobíte, ako budete riešiť nezamestnanosť. Čo ste urobili? Iba ste ju zvýšili.

Ďakujem pekne. No, je to tak s tými rebríčkami, ktoré spomínal rečník pán poslanec Mikuš, že vždy tam je nejaké oneskorenie, preto ja s vami súhlasím, pán Kamenický. Keď vyjde nejaký rebríček v apríli 2012, tak nijak to nemôže byť následok konania strany SMER. A neplatí to len pre tieto rebríčky. Platí to napríklad aj pre deficity, pre HDP. Skrátka, ten vývoj má vždy nejaký dobeh. Tie opatrenia sa, samozrejme, neprejavia zo dňa na deň. Aj preto si tu v podstate my, čo sme z opozície a venujeme sa ekonomike, dávame toľko námahy, aby sme vám vysvetlili, že vy dnes robíte nejaké rozhodnutia, chystáte sa niečo spraviť, ale tie efekty sa premietnu, ja teda odhadujem, že dopady týchto zmien, ktoré vy robíte dnes, v plnom rozsahu pocítime v roku 2014. Vy to pocítite, vy budete mať vyššie deficity a nebudete mať peniaze či už na vaše sociálne programy, alebo na čokoľvek iné. A vtedy sa ukáže aj nezamestnanosť, ktorá narastie.
A za našej vlády síce vzrástla nezamestnanosť, ja by som to rád vysvetlil, lebo stále dokola-dokola najmä pani Tomanová to omieľa nepravdivo, stúpla zamestnanosť za našej vlády o konkrétne 50-tisíc zamestnancov. To, že zároveň stúpla nezamestnanosť, je spôsobené nešťastným nastavením odvodov pre nezamestnaných, ktoré sa zvýšili, to bolo určite zlé rozhodnutie našej vlády, ktoré sa zvýšili, neviem, z 35 na 46 eur mesačne a množstvo ľudí sa prehlásilo medzi nezamestnaných, aby nemuseli tieto odvody platiť. To nebolo skutočné zvýšenie alebo zníženie počtu pracujúcich, ale zamestnanosť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne kolegom za faktické. Som rád, že sa pán Martvoň vrátil.
Takže, pán Martvoň a pán Kamenický, ja som vôbec nepovedal, že tie rebríčky boli dôsledkom vlády Radičovej alebo Fica. Ak ste ma dobre počúvali, ale pán Kamenický, neviem, povedal, že viem, čo mi poviete. No asi neviete, čo vám teraz poviem. Lebo ja som to, čo ste vy povedali, nepovedal. Ja som povedal, sme v rebríčku Svetového ekonomického fóra na tomto mieste a nerozumiem, prečo teraz robíme opatrenia, ktoré nás v tom rebríčku budú tlačiť dole. To bola moja kritika.
A, samozrejme, hodnotenia sú v rámci jedného roku, ale pôsobenie v danom štáte. To nie je len, že 1. januára tuto sa zmení vláda, alebo 4. apríla, a okamžite sa menia niektoré veci alebo nemenia. Tam jednoducho tie dôsledky zotrvačnosti fungovania platia ďalej.
Ale pointa môjho vystúpenia nebola o kritike. Ja som kritizoval tento návrh, ktorý nás v tom rebríčku ekonomického fóra bude tlačiť dole v tom rebríčku. To bola a to bola aj podstata môjho vystúpenia.
Pani Tomanová, áno, zvýšili sme nezamestnanosť, ale v mojom vstúpení ste počuli, že som povedal, že zo 60, cca, necelých 60 % zníženie deficitu o 3 % bolo v dôsledku šetrenia. Čiže aj šetrenia v štátnej správe, čiže aj šetrenia na zamestnaných. Viete, čo je ale dôležitejší ukazovateľ? Ale ten nepoviete. Že v roku 2011 vzniklo, v 2012 vzniklo, 2011, pardon, vzniklo 40-tisíc nových pracovných miest. Čiže tá nezamestnanosť zvýšená vnikla aj tým, že napríklad bolo prepustených 25 % colníkov, ale aj kopu ľudí zo štátnej správy. A ďalší dôvod spomenul pán Sulík, z ktorého vznikla navýšená miera nezamestnanosti.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Kolegovia, keďže nie som ekonóm ani odborník na dane, ale čosi viem o histórii, tak som sa rozhodol, že vystúpim v tejto debate a poviem rovno, že naša debata v danej chvíli nie je ničím nová, toto je stará, stará-prastará diskusia o tom, že aký je vzťah medzi príjmami štátu z daní a daňovou sadzbou. A vedome sa pri tom, čo budem hovoriť, vyhnem Slovensku, budem hovoriť väčšinou o Spojených štátoch amerických a celkom vedome nebudem nikoho nálepkovať a ani mu nebudem nadávať. Ja len vysvetlím na metafore, na historických, na sérii historických príkladov, prečo si myslím, že v danej chvíli zvýšenie daní naozaj nie je dobrý nápad.
Mňa na tom návrhu upútalo okrem teda, myslím, na návrhu zákona, ktorý prerokúvame, upútala, upútala dôvodová správa, v ktorej sa píše, že: "Predkladaný návrh zákona vychádza z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky, ktorého cieľom je aj konsolidácia verejných financií so zámerom zníženia deficitu verejných financií pod 3 % HDP v roku 2013. Vláda sa pri plnení tohto cieľa zaviazala zamerať na opatrenia, ktoré v snahe o zníženie deficitu nezablokujú ekonomickú aktivitu a hospodársky rast a nebudú predstavovať neúmerne veľký dopad na najzraniteľnejšie vrstvy spoločnosti."
No, domnievam sa, že tento návrh zákona práve, práve v týchto veciach bude mať úplne opačné dôsledky. Ale, ale začnem dvomi citátmi. Jeden, jeden ten citát je paradoxne z toho, čo napísal John Maynard Keynes, guru, by som povedal, mnohých ekonómov 20. storočia, ktorého, ktorého v podstate filozofia, ako zvládať krízy, bola, bola postavená na tom, že štát má jednoducho vydávať viac peňazí, aby stimuloval hospodársky rast, má ho, má ho stimulovať proste výdavkami. Na druhej strane ale hovoril, že v súlade s tým hneď je treba aj v čase krízy znižovať dane, a poviem presne, ako sa k tomu vyjadril: "Ak sa tomu dá dostatok času," to už je citát z Keynesa, "aby to prinieslo ovocie, zníženie zdanenia bude mať lepšiu šancu než jeho zvýšenie na to, aby sa vyrovnal rozpočet. Mať opačný názor dnes pripomína výrobcu, ktorý keď má straty, rozhodne sa zvýšiť svoje ceny, a keď jeho klesajúci predaj ešte zväčší jeho stratu, tak sa, použijúc jednoduchú aritmetiku, rozhodne, že obozretnosť žiada, aby teda ešte zvýšil ceny, a ktorý, keď už je jeho posledný účet na nule, ešte stále presvedčený vyhlasuje, že by to bol nezodpovedný hazard znížiť ceny, keď už aj tak robí stratu." Toľko Keynes.
A ten druhý citát pochádza od moslimského historika a filozofa zo 14. storočia, volal sa Ibn Chaldún. Ibn Chaldún v 14. storočí napísal: "Na začiatku každej dynastie veľké daňové príjmy sa získali z malých príspevkov, ale na konci dynastie malé daňové príjmy sa získali z veľkých príspevkov." Nejaký Ibn Chaldún v 14. storočí už čosi tušil.
A teraz k tomu príbehu, čo som chcel porozprávať. Je to americký príbeh. Nikto si už dnes nespomína na depresiu hospodársku, na prepad v roku 1920 v januári. Bolo to počas posledného roku prezidentovania slávneho prezidenta Woodrowa Wilsona a treba povedať, že, že hrubý národný produkt, ktorý spadol o 17 % v Spojených štátoch, a nezamestnanosť vyletela zo 4 na 12 %, treba si uvedomiť, že to bola prvá časť 20. storočia a že teda v Spojených štátoch ešte ako dôsledok vojny sa vyberali brutálne vysoké sadzby daní, proste vojnové dane.
Po Wilsonovi nastúpil zaujímavý prezident Warren Harding, ktorý, ktorý okamžite znížil dane pre všetky vrstvy obyvateľstva a pre všetky, pre všetky teda daňové okienka a zároveň teda zrazil na minimum federálne výdavky a vyrovnal rozpočet. Dlho pred neoliberálnymi alebo akými tu koľvek teóriami Harding totižto sa neriadil žiadnou teóriou, pravdepodobne ani žiadnu ekonomickú teóriu nepoznal. Nasledoval ten už tuná spomínaný zdravý rozum a zaoberal sa federálnym rozpočtom tak, akoby sa zaoberal rodinným rozpočtom. Povedal toto: "Keď sú časy ťažké, zrazte výdavky a vyhýbajte sa dlžobám." Harding okrem toho ešte mal súcit so svojimi spoluobčanmi a povedal, že: "Keď ľudia prechádzajú ťažkými časmi, vláda má zmenšiť ich bremeno a znížiť daňové sadzby." To povedal Harding v roku 1920.
Po ňom nasledoval prezident Calvin Coolidge, ktorý pokračoval v Hardingovej daňovej politike nízkych daní. Nezamestnanosť v roku 1922 padla na 6,7 %, v roku 1923 na 2,4 %, dneska nebývalé čísla, a nastalo to, čo sa volá v Amerike "rolling twenties", proste hučiace 20. roky, čas obrovskej prosperity, stabilných cien a nekonečného optimizmu.
No a potom udrela veľká depresia, veľká kríza. Burza spadla z úplne iných dôvodov. Finančné trhy spadli, ale z úplne iných dôvodov, to nemalo nič ani s daňami, ani s ničím, ale zrazu mala Amerika problémy.
No a po Coolidgeovi prišiel americký prezident Herbert Hoover, ktorý jednoducho zrušil všetko to, čím sa zaoberali Harding s Colidgeom, zvýšil daňové sadzby z 25 na 63 % v tých okrajových oblastiach, zaviedol protekcionizmus a, počúvajúc dobré rady Johna Maynarda Keynesa, zvýšil výdavky vlády o 47 % a hlboko zadlžil Ameriku. Tie jeho činy ešte zhoršili krízu. Vtedy sa postavila aj slávna Hooverova priehrada, mimochodom, čo je veľký pamätník teda veľkého prezidenta, úžasná priehrada, ale je to zároveň výdavok, ktorý do dneska kričí teda, ako, ako, ako dôkaz radostného míňania štátnych peňazí.
Po ňom prišiel ďalší veľký Franklin Delano Roosevelt, ktorý tiež veril na Keynesove recepty, ovšem nie na tú časť jeho receptu, ktorá kázala znižovať dane, iba zvyšovať výdavky. A ďalej žmýkal z amerických podnikateľov a občanov dane. Franklin Delano Roosevelt prišiel s politikou New Dialog, o ktorej si niektorí myslia, že pomohla Amerike z krízy, opak je pravdou, krízu prehĺbila. Predĺžila tú krízu. Nezamestnanosť stúpla na katastrofálne úrovne. Jednoducho aj preto, že Roosevelt, ak vám to nič nepripomína, spôsobil, že najímať ľudí do zamestnania sa stalo jako naozaj neúnosne drahou záležitosťou.
V máji 1939, čiže 10 rokov po tom, ako udrela veľká kríza, zúfalý a ináč veľký človek, Rooseveltov minister financií, Henrich Morgenthal povedal parlamentnému výboru: "Vydávame viac, ako kedykoľvek Spojené štáty vydávali viac, ale nefunguje to. Chcem, aby ľudia dostali zamestnania, chcem, aby som videl ľudí, ako majú dosť čo jesť, ale nikdy sme svoje sľuby nesplnili. Po ôsmich rokoch tejto vlády máme takú nezamestnanosť, akou sme začínali. A k tomu ešte aj enormné dlhy."
Potom prišla 2. svetová vojna a mnohí ľudia si myslia, že vytrhla Ameriku z veľkej krízy. Nevytrhla. Jediné, čo 2. svetová vojna urobila, že zobrala z pracovného trhu takmer 12 mil. mladých mužov, a tým pádom vyriešila nezamestnanosť. Na druhej strane ešte znaky poškodenej ekonomiky pretrvávali aj počas vojny. A samozrejme, že prezident Roosevelt a aj jeho nasledovník v Bielom dome Harry Truman, tiež veľký prezident, mimochodom z iných dôvodov, chceli zachovať vojnové brutálne daňové sadzby a chceli pokračovať vo veľkých výdavkoch a zadlžovaní štátu. Našťastie to americký Kongres nedovolil a nadiktoval vlastne brutálne zníženie daní. Výsledkom bola obrovská prosperita, koniec 40. a začiatok 50. rokov, vďaka zníženiu daní.
No ale potom prišla recesia. Keď sa dostal v roku 1961 alebo v roku 1960, myslím, do Bieleho domu John Kennedy, ďalší veľký americký prezident, mimochodom demokrat, nie republikán, tak pred ekonomickým klubom v decembri 1962 povedal toto: "Je paradoxnou pravdou, že daňové sadzby sú príliš vysoko a daňové príjmy štátu príliš nízko a najrozumnejší spôsob, ako zvýšiť príjmy z daní štátu v dlhodobej perspektíve, je zraziť daňové sadzby teraz dolu. Zmysel zníženia daňových sadzieb teraz nie je vyliečiť rozpočtový deficit, ale dosiahnuť viac prosperujúcu, expandujúcu ekonómiu, ktorá môže priniesť rozpočtový prebytok." To boli slová Johna Kennedyho, ale aj jeho, samozrejme, že to zaviedol a pokračoval v tom paradoxne aj jeho nasledovník Lyndon Baines Johnson. A Kenedyho zavraždili, ale tie zníženia daní Johnson podpísal v roku 1964 a výsledok bol, že sa osobné príjmy ľudí zvýšili o 7 %, hrubý národný produkt narástol zo 628 mld. na 672 mld., nezamestnanosť sa znížila na 4,2 % a podobne.
V 70. rokoch potom prišla znovu recesia. Začala počas Nixona a potom pokračovala počas Geralda Forda a potom aj počas Jimmyho Cartera. Treba poznamenať, že republikán Gerald Ford aj Jimmy Carter, demokrat, boli vášniví stúpenci keynesianizmu, ale nie znižovania daní, čiže neboli verní Johnovi Maynardovi Keynesovi, iba na tej výdavkovej strane boli verní. A Reagan si musel, Ronald Reagan, ďalší americký prezident, si musel počkať na svoju šancu, ešte musel prežiť, hoci už vtedy vedel, čo treba robiť, ešte musel prežiť tzv. stagfláciu v roku 1980 za Jimmyho Cartera, keď ekonomický rast bol pomalý a bol spojený teda s obrovskou infláciou a vysokou nezamestnanosťou.
Prišiel Ronald Reagan a poučený tými predchádzajúcimi americkými skúsenosťami opäť dramaticky znížil dane, výsledkom, teda zo 70 %, až ktoré tie dane dosahovali vo svojej najvyššej sadzbe, na 28 % a jeho syn Michael Reagan o tom napísal knižku, v ktorej uvádza toto: "Daňové škrty vytvorili 4 mil. pracovných miest iba v roku 1983, až 16 mil. pracovných miest počas celého Reaganovho prezidentovania. Nezamestnanosť medzi Afroameričanmi, teda čiernou populáciou, spadla z 19,5 % v roku 1983 na 11,4 % v roku 1989. Inflácia klesla z 13,5 na 3,2 za asi tri roky" atď. To bolo naplnenie tej paradoxnej pravdy.
Ja teraz nechcem zachádzať ďalej k ďalším americkým prezidentom. V Amerike sa počas Billa Clintona darilo, pretože plus-mínus sa držal rozumného zdanenia. A kto sa vrátil paradoxne ku keynesianizmu, bol tentokrát republikánsky prezident George Bush, ktorý postupne opustil túto filozofiu a prišiel s obrovskými finančnými stimulmi a Amerika začala skĺzavať dole. Barack Obama v tom len pokračoval, ale toto už nechcem ďalej rozvádzať.
Ale z týchto všetkých skúseností urobil ekonóm Arthur Laffer dokonca graf, ktorý je známy ako Lafferova krivka. A ten graf vyjadruje vzťah medzi úrovňou zdanenia a daňovými príjmami štátu. Má tvar obráteného zvona, teda zvona. Do istej úrovne, keď stúpa daňová sadzba, tak stúpajú aj príjmy štátu. Potom ale dosiahnu nejaké plató, a keď sa dane zvyšujú viac, tak príjmu štátu z daní klesajú. Táto krivka je proste produkt opakovaného empirického poznania z hospodárstiev rôznych štátov, prejavila sa všelikde, vrátane Ruska. Ale zdá sa, že viera v štátne výdavky alebo v moc zvýšených daní proste je niečo, čo je nehynúce.
Ja si uvedomujem, že v situácii, keď je potrebné zvýšiť príjmy štátu a sanovať štátny rozpočet a znížiť deficit, že predstava, že to dosiahneme tým, že znížime dane, ako znie paradoxne, ale, bohužiaľ, tá história, o ktorej som tuná hovoril, a schválne som nehovoril o Slovensku, hovorí presne toto.
Takže, dámy a páni, skončím tým, že domnievam sa, vychádzajúc z tohto historického exkurzu, že možnože by bolo lepšie v danej chvíli buď zachovať tie sadzby dane, ktoré máme, alebo ich dokonca znížiť. A to presne preto, prečo hovorí dôvodová správa k tomuto návrhu zákona, že ich zvyšujete.
Ďakujem za pozornosť.