11. schôdza

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážený pán poslanec, vašou otázkou, či platiť, resp. neplatiť dane, ste si odpovedali aj sám a to, že výhodou je čierna práca, teda neplatiť. No neviem, či je to výhoda neplatiť. Po zavedení 19 % rovnej dane z príjmov sa čakalo, že sa podniky prestanú vyhýbať plateniu daní. Realita je však iná. Podľa údajov českej agentúry sa napr. počet slovenských podnikateľov, ktorí presídľujú svoje oficiálne kancelárie do daňových rajov, stále zvyšuje a vlani išlo o takmer 3500 firiem. Najsilnejším argumentom pre jej zavedenie bolo, že, a teda aj pre jej zástancov zostáva, že podporuje hospodársky rast a zvyšovanie zamestnanosti. Keby to tak bolo, prečo sa hospodársky rast zastavil, dokonca sa dostal do červených čísiel a v posledných rokoch narástla nezamestnanosť a napriek rovnej dane. Ďakujem.

Vážený pán kolega, vo svojom vystúpení ste spomenuli špeciálnu 5 % daň pre 180 ústavných činiteľov. Naozaj, keď som sa o tom dopočul, tak ma, prvé čo ma napadlo, tak ma napadlo to, že prečo len 180 ústavných činiteľov. Prečo nie štátni zamestnanci, zamestnanci rozpočtových, príspevkových organizácií štátu, prečo nie zamestnanci akciových spoločnosti so 100 % účasťou štátu, ktorí zarábajú toľko alebo viac ako ústavní činitelia. A naozaj som takýto pozmeňujúci návrh mal pripravený, aj ho mám pripravený, ale keďže som presvedčený o tom, že tá 5 % špeciálna daň pre ústavných činiteľov je čistý populizmus a neprinesie to reálne nejaké reálne vyššie príjmy do štátu, kdežto tento môj pozmeňujúci návrh by priniesol vyššie príjmy do štátu, ale keďže ho považujem za populistický návrh, nechcel som naňho aj ja reagovať ďalším populistickým návrhom.
Naozaj si myslím, že pred zákonom, aj pred daňovým zákonom by sme mali byť všetci rovní. Ďakujem.

Ja len toľko by som chcel povedať, že čo sa týka, som o tom presvedčený, že hranica daní je práve o tom, práve o tom by mala byť vláda a celý štát, že určitú hranicu, kde normálnym ľuďom, lebo zase nemôžeme povedať si, že každý teraz ide, budeme sa naháňať platiť tie dane, ale aby jednoduchým ľuďom a normálnym ľuďom bola tá hranica ustanovená tak, že aby sa oplatilo platiť tie dane bez toho, že aby mohli dobre spávať. Skrátka tú hranicu treba aj určiť a myslím si 19 % a možno ešte aj nižšie je práve tá hranica, kde ľudia radi zaplatia tú daň, lebo myslia si, že áno, sú solidárni, o tom sme sa rozprávali a zase zvýšenie daní úplne do vysokých percent je kontraproduktívne, lebo vzniká zase otázka, že čo s tými peniazmi. Že koho v rámci štátu, kam sa tie peniaze prerozdeľujú, ktorá skupina dostane, či dostane správne, či nesprávne. Takže ja si myslím, že stále je to o tom, že nájsť tú správnu hranicu, kde presvedčiť ľudí, že áno treba platiť dane. Je to iluzórne si myslieť, teraz každý sa bude hrnúť, hrnúť sa platiť dane, lebo chce byť solidárny. Skrátka taký svet žijeme a buď to budeme sa snažiť z toho vydolovať maximá čo sa dá, alebo budeme sa tváriť na niečo, čo neexistuje. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca.
Vážené pani poslankyne, ak tu vôbec nejakú vidím, páni poslanci, som rád, že v takom hojnom počte sme sa zišli takto popoludní. Blížia sa Vianoce a preto som si povedal, že napriek tomu, že som pôvodne nechcel vystupovať, tak splním tuto darček, urobím darček pre pána kolegu Sulíka, ktorý ma vyzýval k tomu, aby som vystúpil, ale zhodou okolnosti asi kupuje vianočné darčeky, zdržal sa, takže dúfam, že sa predsa len zastaví, ale očividne aspoň jeden zástupca klubu SaS tu je, čo je naozaj výborné.
Druhá vec je to, že naozaj si myslím, že nejde iba o ekonomickú účtovnícku otázku, keď sa dneska bavíme o rušení rovnej dane. A to je ten omyl účtovníkov, ako je pán Sulík a ďalší. Je tragédiou, že na Slovensku sa ťažké hodnotové otázky, ťažké morálne otázky prenechávajú na riešenie účtovníkom, kalkulačkárom a je ešte horšie, že keď týmto kalkulačkárom bez morálnej fantázie chýba navyše správna kalkulačka. Ale tie ekonomické pojmy alebo ekonomické analýzy prenechám pánovi ministrovi, ktorý bude reagovať. Ja sa skúsim zamerať na tú filozofickú hodnotovú morálnu rovinu, lebo o tom to je a už to viacerí predrečníci nastolili. Tu je proste stret dvoch ideológii, dvoch pohľadov na svet, dvoch svetonázorov. Jeden je ten ľavicový, sociálnodemokratický, ktorý sa opiera o skúsenosť západoeurópskeho typu povojnového, kde fungoval veľmi silný sociálny štát a veľmi silný sociálny zmier, to je prvý model. Potom ho neskôr skúsim bližšie vysvetliť.
Druhý model, je model neoliberálny, ktorý vychádza z toho, že majme nízke dane, najmä pre bohatých, majme čo najmenší štát, minimálny štát a takto pritiahneme rôznych špekulantov a finančných predátorov a toto má nám zabezpečiť rast. No nie. Takto to očividne nefunguje, a aby som hneď na úvod ukázal, že toto delenie na dva modely má svoje jasné empirické ukazovatele, spomeniem typy štátov, ktoré patria do toho prvého modelu, do toho sociálnodemokratického, do toho modelu, ktorý vychádza zo silného sociálneho štátu, kde je veľmi silná redistribúcia, kde sú progresívne dane oveľa vyššie, aké ide zavádzať na Slovensku naša vláda, a potom to porovnám so štátmi, ktoré majú rovnú daň dneska vo svete. Začnem tými štátmi, ktoré majú rovnú daň dnes vo svete. Pán Sulík, vítam vás. Som rád, že ste si tie darčeky kúpili. Teraz je jeden pre vás ďalší odo mňa. (Smiech v sále.)
Rovnú daň majú vo svete, kolegovia mi vyčítajú, že spomínam iba Trinidad a Tobago, tak spomeniem aj ostatné štáty, ktoré to majú: Abcházsko - a to ešte ani neni štát navyše, Albánsko, Bielorusko, Belize, Bosna, Gruzínsko, Grónsko - páni kolegovia, Grónsko, fantastické - Grenada, Guyana, Jamajka, Kazachstan, Kirgizstan, Macedónsko - wow, to už je niečo lepšie, že? - Madagaskar, Maurícius, Mongolsko -asi obľúbený štát pána kolegu Poliačika. Čo máme ďalej? Čierna Hora, Náhorný Karabach - takisto nie štát, ale na wikipédii sa nachádza v tejto súvislosti - Rusko, Svätá Helena - a že svätci majú rovnú daň - Saudská Arábia, Srbsko, Seychely, Slovensko - poznámka na wikipédii - ktoré zavedie naspäť progresívne sadzby v roku 2013 - chvalabohu - Južné Osetsko, Trans Dnepropetrovsko, Trinidad a Tobago - je to tam, žiaľ, musím to spomenúť znova - Turkmenistan, Tuvalu, Tuvalu (Smiech a úškrnok vystupujúceho.) a Ukrajina.
Páni kolegovia, plus, plus spomeniem štáty, ktoré sú v Európskej únii. Áno, Kosovo (povedané so smiechom), nenapovedajte mi. Kosovo, áno, asi zrejme, žiaľ, tiež, neviem, či Kosovo má rovnú daň, ale bolo by to výstižné.
Spomedzi euroúnijných štátov alebo spomedzi štátov Európskej únie ten výkvet: Bulharsko, Estónsko, Maďarsko, Lotyšsko, Litva, Rumunsko. Zabudol som na niečo? Kľudne ma opravte, páni kolegovia. Čiže tri malinké pobaltské štáty a Rumunsko, Bulharsko. Toto sú vaše vzory. Obávam sa, že... (Reakcie z pléna.) Česi to, sa rozhodli, je to špecifický systém, dajme tam aj Čechov, kľudne je to trošku iné, pán kolega, viete, ale dobre, dajme tam aj Čechov.
Páni kolegovia, a teraz prečítam štáty, ktoré majú progresívnu daň. Dobre? Zhodou okolností ide o štáty, ktoré tvoria prvé priečky z hľadiska kvality života vo svete a Európe: Švajčiarsko, a budem hovoriť najvyššiu sadzbu dane ako majú najbohatší, Švajčiarsko 40, 5 % platia najbohatší, Nemecko 45 %, Nórsko 55 %, Spojené arabské emiráty - žiadne dane - majú ropu, vybavené, Nový Zéland 45 %, Švédsko 57 %, Kanada 32 %, Dánsko 55, Austrália 28 % - tam som neni celkom istý, myslím, že je to vyššie, Rakúsko 50 %, Holandsko 52 %, Spojené štáty americké, bašta kapitalizmu, 35 %, Japonsko 50 %, Írsko 52 %, Slovinsko 41 % - mimochodom, ďalší z tých z postkomunistických štátov. Francúzsko majú teraz 41 a budú mať 75 %. Izrael som nenašiel presne, aké má, ani som to nehľadal, priznám sa, je na ďalšom mieste. Potom ide Veľká Británia alebo Spojené kráľovstvo 50 %, Portugalsko 46 %, a dvadsiate miesto obsadzujú Španielsko a Belgicko. Španieli majú 52 % a Belgičania 50 %. (Reakcie z pléna.) Páni kolegovia, áno, tak aj vyzerajú. Naozaj, mať sa ako vo Švajčiarku, to musí byť úplne najhoršie, čo môže byť. Čiže Švajčiarsko so 40 % nie je pre nás inšpirácia, ale pre nás je inšpirácia tá najpríjemnejšia - ak teda nerátame tie trinidady - Litva. Viete, porovnávať Litvu povedzme so Švajčiarskom, pán kolega Sulík, to je ako porovnávať Valentina Rosiho s Dežom Lakatošom z Dolných Orešian, čo si práve kúpil novú babetu a prechádza po dedine. To naozaj nemôžete ani myslieť vážne, že sa chcete podobať na tieto srandovné štáty. Pri všetkej úcte, štáty, ktoré zďaleka nemajú takú životnú úroveň ako povedzme Švédi, Nemci, Rakúšania a všetky tie štáty, ktoré by sme chceli napodobňovať. Čiže opäť: tento projekt rovnej dane a už som to raz povedal, to je projekt, ktorý oslovil iba banánové republiky a postkomunistické laboratória, kde od zeleného stola veľkí odborníci ako pán Sulík, ktorý ide kupovať ďalšie darčeky, veľkí odborní z Medzinárodného menového fondu, zo Svetovej banky a podobných neoliberálnych inštitúcií zavádzali v 90. rokoch ako tzv. šokovú terapiu. Najviac sa im to podarilo v Jeľcinovom Rusku, kde ľudia umierali od hladu, pretože tým zničili akúkoľvek redistribúciu, akýkoľvek sociálny zmier.
A keď ešte hovoríme o tej kvalite života. Asi nie je náhodou, že v krajinách, kde sú najvyššie dane pre bohatých, kde funguje naozaj redistribúcia, prerozdelenie od tých bohatých k chudobným, je tá najvyššia kvalita života. Kvalita života je meraná na základe jasných parametrov. Spomeniem niektoré z nich: zdravotná starostlivosť, rodina, komunitný život, bohatstvo, politická stabilita, istoty, klíma, geografia, zamestnanosť, politická sloboda a rodová rovnosť. To všetko majú štáty, ktoré my by sme chceli naozaj napodobniť, západoeurópske štáty, ktoré sú našim vzorom. Vašim vzorom sú banánové republiky. Toľko z hľadiska tých základných empirických dát.
Ja teraz skúsim vysvetliť lebo očividne tejto diskusii chýbajú základy filozofické, hodnotové, morálne základy. Tu sa naozaj háda pán kolega Sulík a podobní cez technicko-účtovnícke argumenty, ktoré sú navyše nesprávne, ale chýba tu absolútne pochopenie pre morálne základy. Preto, že Slovensko potrebuje sociálny štát a sociálny štát sa nedá odfinancovať tým, že budete brať iba chudobným, a tým, že oslobodíte bohatých od daní. To ste spravili. Oni platili na Slovensku pred rokom 2004 oveľa vyššiu daň ako platia dnes. Oni na tomto kšefte brutálne zarobili. Toto bol kšeft, ktorý vymyslel, teraz neviem, či pán Sulík, pán Mikloš alebo iný babrák. Toto bol kšeft, ktorý tu pomohol jedine bohatým. A oslabil viete koho? Oslabil všetkých ostatných. Pretože bez peňazí od týchto bohatých ľudí nie je možné odfinancovať sociálny štát, nie je možné odfinancovať verejný sektor, nie je možné dať väčšie platy učiteľom, väčšie platy lekárom, väčšie platy zdravotným sestričkám, policajtom, sudcom, atď. Nie je to možné. Keď sa dneska sťažujete na slabú kvalitu verejného sektora na Slovensku, tak sa sťažujete na to, čo spravili títo páni z pravice, pretože oklieštili štát, vykastrovali štát a dneska máme dôsledky týchto javov. Preto je na Slovensku taký zlý život. Preto sa nenachádzame na prvých priečkach kvality života. Preto sa tam nachádzajú štáty, ktoré majú progresívnu daň. Ja som naozaj šťastný, šťastný, že rovná daň bude zrušená a že na Slovensku opäť vraciame sa do Európy k progresívnym daniam. Pamätám si, keď bol rok 2004 a kolegovia neoliberáli z pravice zavádzali rovnú daň. Krútili sme hlavami s kamarátmi, ako môžme napodobňovať banánové republiky a odvracať sa od starého dobrého európskeho sociálneho modelu. Nikto tomu nerozumel. Títo blázni, títo náboženskí, nie náboženskí, ideologickí fanatici tu zaviedli niečo, čo proste nikde nemôže fungovať, lebo štát nie je ufinancovateľný na základe toho, čo títo páni vymysleli. No a prečo chceme sociálny štát? Treba si zodpovedať otázku, čo je to sociálny štát a prečo vlastne vznikol.
Sociálny štát sa dá definovať na základe troch základných prvkov. Pomôžem si teraz dánskym sociológom Gostom Espingom-Andersenom a ospravedlňujem sa vopred pánovi Sulíkovi, ktorý je veľmi nerád, že sa odvolávam na autority. On všetko vie najlepšie sám. Ja som zvyknutý na vedecké prostredie. A vždy sa odvolávam na autority a na základe toho sa snažím analyzovať, komparovať a vytvárať názory. To, čo vy robíte, pán kolega, je preto, a preto ja považujem za krčmové mudrovanie. Pokiaľ sa neviete odvolať na nejaké analýzy, tak to nemá zmysel. Moja vlastná myšlienka je, že progresívne dane Slovensko potrebuje a ja vám poviem prečo. (Reakcia z pléna.) Ja vám poviem prečo, pán kolega.
Základné tri atribúty sociálneho štátu: redistribúcia. To je prvý základný atribút. Redistribúcia prerozdelenie od bohatých ľudí k chudobným. Od tých, ktorí majú najviac, k tým, ktorí nemajú. To je základom. A toto sa deje v mene jednej hodnoty, ktorú má dokonca pán Sulík aj v názve strany, ale ktorej očividne nerozumie. V mene hodnoty: solidarita. Solidarita to je, keď idú peniaze od silnejších k slabším, či už od bohatých k chudobným alebo od zdravých k chorým, alebo od rodín bez detí k rodinám s deťmi, alebo od ľudí v produktívnom veku k ľuďom v neproduktívnom veku, k seniorom. To je všetko je prejavom solidarity. To sa snažíme my na Slovensku zaviesť prostredníctvom progresívneho zdaňovania. A nielen my. Celá západná Európa, ktorá vie, čo robí, na rozdiel od tuná pánov.
Druhou základnou črtou sociálneho štátu, ktorý tu chceme vybudovať je pojem, ktorý asi nepoznáte, pán kolega, keďže teda si vystačíte s vlastnými myšlienkami a názormi a nečítate, pojem dekomodifikácia. Zapíšte si to: dekomodifikácia. Takisto pojem od Espinga-Andersena. Čo myslíte, čo je koreňom tohto slova dekomodifikácia? Netušíte. Komodita, tovar. Esping-Andersen hovorí, že človek na trhu práce, pokiaľ by neexistoval sociálny štát, ktorý by mu ponúkal nejaké sociálny istoty, by bol čisto tovarom. Tovarom. A fungovalo by to tak, že ten zamestnanec, ktorý je u podnikateľa, by dajme tomu dostal, by sa mu stal nejaký úraz alebo ide do dôchodku, alebo čokoľvek, tak ho proste ako pokazený tovar tento podnikateľ vyhodí. Pochopiteľne, spravil by to, pokiaľ by sa správal trhovo racionálne. Spravil by to. To ako, keď sa vám pokazí doma televízor alebo pračka, tak ho vyhodíte. To by spravil aj podnikateľ so zamestnancom. A jediný spôsob ako mu v tom zabrániť je existencia dobrého Zákonníka práce. Existencia sociálnej redistributívnej siete, ktorá ponúka tomuto zamestnancovi alternatívu. A teda posúva mu, teda pomáha mu tzv. dekomodifikáciou. To znamená, že zbavuje ho statusu tovaru na trhu práce. Ponúka mu alternatívy, dávku, PN-ku, rôzne iné dávky, rôzne iné benefity sociálne, ktoré sa dajú financovať len prostredníctvom daní od bohatých, páni kolegovia. No tým, že zdaníte chudobných, asi nič nedostanete. Jedine prostredníctvom daní od bohatých. (Ruch v sále.) To je druhý rys sociálneho štátu. Pán Kaník, ukľudnite sa! Prospejete to aj vám, aj mne. (Reakcie v sále.) Dekomodifikácia sa deje, prepáčte, že vás prerušujem, pán Kaník. (Smiech v sále.) Dekomodifikácia sa deje v mene hodnoty slobody a to je ďalší pojem, ktorý má pán Sulík v strane, ktorý práve zase odchádza, neobsedí, neobsedí - sloboda - a ktorému takisto nerozumie. Sloboda, aspoň a zase odcitujem nejakého iného autora. Snáď mi to odpustí. Podľa liberála Isaiaha Berlina, britský klasický, pán Poliačik, vy ho dúfam poznáte. Podľa neho sa delí sloboda na pozitívnu slobodu a na negatívnu slobodu. Negatívna sloboda je tzv. sloboda od štátu, od niečoho. To je tá sloboda, nie zákaz. To znamená, nezakazujme ľuďom, aby, dajme tomu, vlastnili veci, nezakazujme im hovoriť, čo chcú, atď. To sú väčšinou tie občianske práva a tie politické práva.
Ale potom je tu pozitívna sloboda. Aby ste pochopili, čo je to pozitívna sloboda, pán Poliačik, keďže pán kolega Sulík odišiel a komunikujem najmä s ním a pán Kaník, samozrejme, už prestal rozprávať, už počúva. (Reakcie v sále.) Takže zmyslom slobody pozitívnej alebo zmysel pozitívnej slobody vám vysvetlím na príklade. Predstavte si situáciu bezdomovca pod newyorským mostom. Je slobodným v negatívnom zmysle slova? Je slobodný. Žiaden policajt, žiaden sudca mu nebráni, aby si tam rozprestrel svoj kredenc alebo, čo tam má, krabicu. Nikto mu nebráni, aby vlastnil deku, nikto mu nebráni v ničom. Je z hľadiska negatívneho, to je tá negatívna sloboda, od niečoho maximálne slobodný. Dokonca, keď dostane zápal pľúc, nikto mu nebráni v tom, žiaden policajt, žiaden sudca, aby navštívil nemocnicu. Nikto. Navštívi nemocnicu, vystúpi pekne k ambulancii lekára, zaklope na dvere, môže. Nikto mu nebráni. Je slobodný. A potom pôjde na vyšetrenie a lekár mu povie: " Zaplať." A on nemá čím. Chýba mu pozitívna sloboda. A to je práve to, čo my chceme ľuďom dať. Slobodu pozitívnu. Slobodu, aby mohli reálne využívať svoje možnosti. Vy sa snažíte celú diskusiu o slobode zúžiť na to, aby sme nič ľuďom nezakazovali, ale my im musíme dať príležitosti a šance, aby reálne mohli mať dôstojný život. O tom je sociálna demokracia, páni kolegovia. A o tom je sociálny štát. Čiže hovorili sme o solidarite, o slobode - o strane pána Sulíka určite nie - ale o týchto hodnotách.
A treťou základnou hodnotou a vlastnosťou každého sociálneho štátu je, že každý sociálny štát sa pokúša napĺňať sociálne práva. A to je ďalší pojem, ktorá zneužíva pravica na Slovensku. Keď sa hovorí o ľudských právach, totižto nemáme na myslí iba občianske práva, aj keď, samozrejme, veľmi si ich vážime a snažíme sa ich napĺňať. My nemáme na mysli iba politické práva, ale máme na mysli predovšetkým sociálne práva, pretože sociálne práva dávajú ľuďom dôstojnosť. Predovšetkým sociálne práva. Ak niekto nemá čo do úst, darmo môže rozprávať niekde v Hyde Parku svoje názory, darmo môže mať formálne právo na vlastníctvo, keď nič nevlastní. On potrebuje aj sociálne práva. To je napríklad právo na bývanie, právo na prácu, právo na dôstojnú mzdu, právo na dôstojnú odmenu za prácu, právo na sociálne zabezpečenie, právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, právo na pomoc v chudobe, práva, ktoré mu napĺňajú dôstojnosť. A tieto práva, páni kolegovia, je možno zabezpečiť len tým, že redistribuujeme, len tým, že bohatý sa vzdá časti svojho majetku, aby tu zavládol na Slovensku sociálny zmier. A toto vy práve odmietate. Je zvláštne, že to odmietate napriek tomu, že patríte či už ku konzervatívnemu krídlu, alebo k liberálnemu krídlu pravicového myslenia. Pretože pravica nebola takáto vždy a to vám hovorím ako politológ. A poviem vám prečo. (Reakcie v sále.) Koncom 19. storočia rok - pán Kaník, kľud, dostanete priestor, dostanete priestor, aby ste obhajovali ten váš gangsterský kapitalizmus - koncom 19. storočia prišiel konzervatívny politik, autoritatívny konzervatívny politik Otto von Bismarck, ktorý nemal ale nič spoločné s ľavicou. Prenasledoval sociálnych demokratov, zatváral ich kade ľahšie, ale prišiel s projektom sociálneho poistenia. Prišiel s projektom sociálneho poistenia. A viete, prečo? Pretože potreboval sociálnu stabilitu. Za oknami sa mu búrili ľudia, štrajkovali, chceli robiť revolúcie, chceli zmeniť tento systém, ktorý bol maximálne nespravodlivý. Bismarck bol natoľko múdry politik, aj napriek tomu, že to bol de facto asociálny, asociálne monštrum, bol na toľko rozumný politik, že prišiel so zákonmi v oblasti sociálneho poistenia. V roku 1883 to bol zákon o úrazovom poistení, potom o zdravotnom poistení a rok 1889 zákon o dôchodkovom poistení. Až prišiel pán Kaník so svojou úžasnou novelou pinochetovskou.
Dovtedy v Európe fungoval naozaj systém, ktorý stavia na redistribúcii a na pomoci zraniteľným. Ako prvý s tým prišiel konzervatívny politik. Páni kolegovia z KDH, počúvate? Konzervatívny, kresťanský, kresťanstvom ovplyvnený politik. Kam ste došli odvtedy vy, to je mi naozaj ľúto. Ďalší, ktorí zavádzali takéto sociálne reformy, boli viete kto? Britskí liberáli, pán Sulík, liberáli. Opäť: hľadajte inšpirácie tam, kde sa hľadať majú, v knihách, a nie vo vašej hlave, kde sa tvoria nejakým spôsobom, veľmi čudesným, názory. Britskí liberáli na čele s Herbertom Askwithom a Davidom Lloydom Georgom zaviedli tzv. liberálne reformy na začiatku 20. storočia v rokoch 1907 až 1914 a tie zahŕňali sociálnu pomoc, sociálne poistenie a ďalšie progresívne momenty. To všetko zaviedli, páni kolegovia, liberáli, pretože si uvedomovali niečo, čo neskôr vysvetlím, keď budem hovoriť bližšie o jednotlivých ideológiách.
Ďalší príklad z histórie, ktorým si pomôžem, bude konečne aj zo sociálno-demokratickej dielne. Švédsko, 30. roky 20. storočia. V roku tuším 1932 došla vo Švédsku k moci sociálno-demokratická strana SAP, ktorá vládla ďalších 40 rokov a neskôr ďalších 20. Na čele tejto strany bol švédsky líder Per Albin Hansson, ktorý prišiel s koncepciou folkhemmet. Folkhemmet znamená v preklade domov pre všetkých ľudí. Sa snažil vytvoriť zo Švédska spoločnosť, ktorá sa bude k svojim členom a k jednotlivým občanom stavať ako rodina k svojim deťom, rodina k svojim príbuzným. Pomôže im, keď budú v núdzi. Vytvorí rovnostárskejšie prostredie, aby neexistovala v spoločnosti iba džungľa po ktorej volajú páni kolegovia z pravice. Nielenže zvíťazí lepší, úspešnejší a všetko ostatné je trestanie, ide o to, aby sme vytvorili spoločnosť, v ktorej sa oplatí žiť každému, ktorá je lepším miestom pre život. O to nám ide a o to išlo aj Per Albin Hanssonovi, švédskemu premiérovi v 30. rokoch.
V roku 1938 - okrem toho, že Per Albin Hansson zaviedol progresívne zdaňovanie, o ktorom sa dneska bavíme, a všetky formy solidarity, ktoré ďaleko presahujú vašu morálnu fantáziu, páni kolegovia - v roku 1938 sa mu podarilo niečo, čo prospelo neskôr aj všetkým ostatným západoeurópskym krajinám. Podarilo sa mu vytvoriť kompromis medzi predstaviteľmi kapitálu a predstaviteľmi práce. V tzv. Salziobádenskej dohode sa podarilo dohodnúť, že zamestnávatelia sú ochotní prijať vyššie dane a na druhej strane im bola garantovaná sloboda podnikania, a tento kompromis potom pretrvával až do, až do dneska pretrváva. Historický kompromis vo Švédsku. Viete, ale viete, vytvoriť takýto kompromis na Slovensku, kde dôjde hocijaký gadžo, dá si reťaz na trh, šušťáky a myslí si, že za, do zajtra zbohatne, je naozaj väčší problém. A preto treba trošku meniť tú spoločnosť. Nemôžete tu obhajovať neustále gangstrov a tváriť sa, že obhajujete podnikateľov. (Ruch v sále.) Podnikatelia sú na Slovensku slušní ľudia, ktorí takisto vedia, že vďaka solidarite, sociálnemu zmieru a stabilite sa im bude podnikať lepšie. Ale to, keď obhajujete jeľcinovské reformy, neobhajujete podnikateľov, obhajujete gangstrov.
Teraz vám poviem a ešte by som mohol použiť príklad zase z kresťanskej demokracie, Adenauer po druhej svetovej vojne, už som to hovoril, Nemecko rozbité vojnou, došiel Adenauer, Erhard, pravičiari a prišli s modelom sociálno-trhového hospodárstva. Opäť myšlienka solidarity, opäť redistribúcia, opäť progresívne zdaňovanie, ktoré je dneska v Nemecku na najvyššej úrovni 45 %. Páni kolegovia, čo vám vadí na 25-ich úbohučkých percentách na Slovensku? Ja dúfam, je pre pre podnikateľov, teda pre firmy a pre fyzické osoby najbohatších bude 25. Takže správne? No, čiže, páni kolegovia, v každej civilizovanej spoločnosti západoeurópskej, ktorá naozaj pre nás je vzorom, platí progresívne zdaňovanie. Dúfam, že aspoň toľko uznáte. A že mnohé z tých reforiem, ktoré pomohli zvýšiť kvalitu života v týchto spoločnostiach západoeurópskych, mnohé z týchto reforiem zavádzali aj pravičiari, ale aj pravičiari úplne iného razenia ako ste vy.
Preto keď vám vyčítam, že vy ste provinční neoliberáli, hovorím o tom, že v Európe sa o flat tax ani nerozpráva. To pre nikoho ani nie je opcia. Keď som sa bavil s pravičiarmi vo Francúzsku alebo v Nemecku, tak sa na mňa pozerali, chytali sa za hlavu, aká rovná daň, však to je absolútny nezmysel, aby platili tú istú sadzbu tí najbohatší a tí najchudobnejší, že to je úplne nezmysel, nonsens. A ja vám vysvetlím prečo.
Existujú štyri možné ospravedlnenia progresívneho zdaňovania alebo sociálneho štátu ako takého, čiže redistribúcie, prerozdeľovania a tak ďalej. Z toho jedno z nich je otvorenie ľavicové a zvyšné tri využívajú tak pravičiari, ako ľavičiari, čiže bude možno blízke aj kolegom z pravice.
Prvý, už som ho tu naznačil v jednej faktickej poznámke, utilitarizmus. Utalitiristická argumentácia alebo utilistarické analýzy využíva do veľkej miery aj neoklasická ekonómia aj liberálni ekonómovia ako povedzme možno, ak teda chceme prižmúriť všetky oči, aj pán Sulík. Utilitarizmus je prúd, ktorý vychádza z toho, aby sa v spoločnosti maximalizovali úžitky, pričom žiaden utilitarista neskúma ako tieto úžitky prichádzajú na svet. Pre pána Matoviča je povedzme úžitok to, že si pôjde do opery pozrieť Rigoletto. Pre pána Kaníka možno to, že si poseká záhradu, pre pána Kuffu možno, že sa pomodlí, pre pána Viskupiča možno to, že pôjde na futbal, neviem. Každý má rôzny spôsob, ako dospievať k úžitkom. Utilitaristi, ktorí hovoria, základom je, aby bolo čo najviac úžitku v spoločnosti, koncentrácia úžitku, to znamená, čo najväčšia miera, ale tu je ten preklad naplnenia preferencií ľudí alebo bohatstva, do veľkej miery. Lenže keď sa vychádza z toho, aby sme maximalizovali úžitok v spoločnosti, utilitaristi dospievajú k tzv. princípu klesajúceho hraničného úžitku. Klesajúci hraničný úžitok znamená, že platí, že čím má človek viac majetku, tým klesá úžitok z ďalšieho každého ďalšieho prírastku. Príklad, ktorý vám, ktorý používam aj študentom a odpustia mi, že ho použijem aj tu. Predstavme si, že, a už som to aj naznačoval raz, predstavme si, že zajtra si v lotérii podá lós multimiliardár Bill Gates a povedzme chudobnejší učiteľ na Slovensku. Predstavme si, že obaja zajtra vyhrajú milión eur. Bude mať táto suma pre nich ten istý úžitok, páni kolegovia? Nie, nebude. Chudobný učiteľ si z toho vďaka tomu môže kúpiť ďalšie vzdelávanie, byt, môže do budúcnosti investovať peniaze, sú to pre neho oveľa dôležitejšie významnejšie peniaze. Bill Gates, ten si to ani nevšimne. To bude nejaká ďalšia cifra na jeho účte a on má dneska 60 miliárd dolárov, tých milión euro si hádam ani nevšimne. A tá váha peňazí je rozdielna podľa toho, aký máte majetok, páni kolegovia. A tento poznatok využili utilitárni ekonómovia z Cambridgeskej školy, pán kolega Sulík, zapíšte si, Cambridgeská škola (smiech v sále) a Pigou, Arthur Cecil Pigou, aby som vám ešte trošku pomohol, mali by ste to vedieť, prišli s teóriou rovnej obete, s teóriou rovného bremena. To znamená, že spravodlivé zdaňovanie je vtedy, pokiaľ prináša rovnú obeť daňovým poplatníkom. A rovná obeť daňovým poplatníkom je vtedy, pokiaľ je to zdaňovanie progresívne. Pretože tu je tá logika princípu klesajúcej hraničnej užitočnosti, pretože keď zoberiete chudobnému človeku aj len 200 euro, tak preňho to je veľký zásah do rodinného rozpočtu, ale keď zoberiete bohatému, a ja neviem, 75 %, takému bohatému, ako je Bill Gates, ten si to naozaj, síce všimne a zamrmle si, ale stále vie zvládnuť odfinancovať svoj život ďaleko, ďaleko, ďaleko lepšie ako ten chudobný človek. Preto ak chcete byť reálne spravodliví, tak musíte brať a dávať vyššie sadzby zdaňovania bohatým ľuďom. Ale to nehovoria ľavičiari, to hovorí utilitárna logika, ktorá je využívaná najmä v pravicových, keď už to tak zoberiem hodnotovo, pravicových teóriách ekonomických, či už neoklasická alebo neoliberálna ekonómia. Čiže to bol prvý spôsob ako argumentovať v prospech redistribúcie.
Druhý spôsob, ako argumentovať v prospech redistribúcie - a tu pán Poliačik zbystrí uši ako liberál - je prostredníctvom filozofie liberalizmu. Liberalizmus má totižto dve podoby. Prvá je tá, ktorej sa hovorí klasický liberalizmus a ktorú kedysi zastávali ľudia, alebo myslitelia, ktorých si mimoriadne vážim, ako John Locke alebo Adam Smith. Tento druh liberalizmu odmieta väčší extenzívnejší sociálny štát a snaží sa apelovať na minimálny štát, na to, aby bolo čo najmenej daní pre bohatých ľudí a aby bolo čo najmenej redistribúcie. Z tohto bola potom neskôr inšpirácia pre neoliberálnych filozofov, ktorí, ako napríklad Friedrich von Hayek alebo Milton Friedman alebo Rothbart a tak ďalej, to už pán kolega Sulík bude vedieť, ktorí takisto dneska apelujú na to, aby v spoločnosti bolo čo najmenej redistribúcie, čo najmenej pomoci pre chudobných a čo najviac sociálneho darvinizmu, a teda aby sa úspešní netrestali a aby neúspešní skapínali bez pomoci ostatných. To je pohľad neoliberálov. Ale je tu aj druhá vetva liberalizmu, tzv. sociálny liberalizmus, ktorý práve apeluje na tú pozitívnu slobodu, o ktorej som hovoril. A najvýznamnejší filozof tejto vetvy, tejto vetvy liberalizmu je John Rawls, o ktorom vám skúsim chvíľku povedať, a pánovi Sulíkovi som to už raz vysvetľoval, verím tomu, že aj vydrží, keď ešte raz to zopakujeme. John Rawls napísal v roku 1971 knižku Teória spravodlivosti. Odvolával sa na metodológiu alebo metódu tzv. spoločenskej zmluvy. To pán Poliačik vie, je typický spôsob argumentovania liberálov, že štát má zmysel a má oprávnenie existovať iba v prípade, pokiaľ je v záujme všetkých. Pokiaľ by boli ľudia hypoteticky schopní a ochotní podpísať spoločenskú zmluvu na jeho zriadenie. Čiže štát sa musí vyplácať naozaj úplne všetkým. John Rawls tento spôsob argumentácie využíva na inú otázku, na to, či by sa prostredníctvom spoločenskej zmluvy a teda všetci členovia spoločnosti boli schopní dohodnúť na tom, čo to je sociálny štát, na tom, ako spravodlivo prerozdeliť alebo rozdeliť statky.
A John Rawls vychádza z toho, že keby sme tu mali medzi sebou Billa Gatesa a ten by sledoval iba svoje partikulárne racionálne egoistické záujmy, a mali tu medzi sebou toho chudobného učiteľa, ktorý by robil to isté, tak tí dvaja by sa v živote nedohodli. Pretože jeden, samozrejme, si bude hovoriť, načo ja potrebujem štát, načo mám platiť dane. Som Bill Gates, kúpim si políciu, kúpim si súdnictvo, kúpim si vzdelávanie svojim deťom, kúpim si zdravotníctvo, on ten štát naozaj nepotrebuje. On môže žiť vo svojej pevnosti a kúpiť si polovicu sveta. Ale chudobný učiteľ potrebuje práve verejné služby pretože nemá dostatočný príjem. Žiaľ, nemá dostatočný príjem na to, aby mohol odfinancovať zdravotné úkony, aby mohol odfinancovať svoj dôchodok, aby mohol odfinancovať vzdelávanie pre svoje deti, aby mohol odfinancovať svoj dôstojný život. Na to nemá peniaze a na to práve potrebuje kvalitný verejný sektor. Títo dvaja by sa nikdy nedohodli a John Rawls preto hovorí, vytvorme morálnu fikciu, ktorá navodí férové podmienky. Viete, keď ste na súde a dôjde vám tam trojnásobný vrah, takisto sa sudca nespýta trojnásobného vraha, spáchali ste vraždu, on povie nie a on ho pustí. Takto to nefunguje. Vždy tam musí byť ten proces nestranný, férový. A o toto sa snaží aj John Rawls, ktorý hovorí, že aby sme mohli férovo rozhodnúť v tej jeho fiktívnej morálnej spoločenskej zmluve, tak musíme zakryť všetky vedomosti, ktoré majú jednotlivci, tzv. závojom nevedomosti. To znamená, že odrazu, keď ľudia za závoj nevedomosti nebudú vedieť, aké majú kontá, koľko majú peňazí, nebudú vedieť, či sú to černosi, belosi, či sú ženy, muži, či sú talentovaní, netalentovaní, či sú múdri, alebo hlúpi, nebudú to vedieť, tak sa rozhodnú nestranne a férovo. Bill Gates nebude vedieť, že je Bill Gates, a ani chudobný učiteľ nebude vedieť, že je chudobný učiteľ, vtedy môže rozhodovať o tom, čo je a čo nie je spravodlivé, férovo. Keď má niekto konto ako má povedzme pán Sulík, tak pochopiteľne rozhoduje spôsobom, že preferuje bohatých, že kope za pracháčov, čomu hovorím, ale keď je niekto chudobný, tak má úplne iné záujmy.
Čo myslíte, ako by sa racionálny človek, ktorý nemyslí na nikoho iného, iba na seba, rozhodol v tejto situácii, ktorú Rawls vymodeloval za závoj nevedomosti? No, vžil by sa do situácie toho najznevýhodnenejšieho, toho najchudobnejšieho, logicky, lebo by si nebol istý, či po odkrytí nebude on práve ten najchudobnejší, tamten v najnevýhodnejšej polohe. Čiže, páni kolegovia, takto argumentuje liberál John Rawls. Podľa neho z tohto modelu vychádzajú dva princípy spravodlivosti. Prvý je princíp rovnosti slobody, rovné ľudské práva. V tom sa maximálne zhodneme. Druhý tzv. slávny princíp diferencie hovorí, že spoločenská nerovnosť je prípustná iba pokiaľ prináša čo najväčší možný prospech tým najchudobnejším, tým najmenej zvýhodneným. To hovorí liberál. To znamená, že je nevyhnutná redistribúcia, to znamená, že je nevyhnutné progresívne zdaňovanie. A toto hovorí liberálny filozof, ktorý vychádza z indvidualistického modelu, z individualistického, že ľudia sú sebci, že sú egoisti. Z tohto vychádza a k tomu dospieva, pretože je inteligent.
Ale dokonca aj iní liberáli - a tu spomeniem Adama Smitha - dokázali nájsť pre redistribúciu a pre spravodlivé zdaňovanie, to znamená, že preto, aby bohatí ľudia platili vyššie dane, argumenty. Adam Smith hovoril, že však títo ľudia majú oveľa viac čo chrániť ako chudobní ľudia. Tak keď máte nejaké obrovské statky, tak asi ich chránite a využívate viacej prostriedkov aby boli chránené a oveľa viac sa vám zíde povedzme ochrana vlastníckych práv ako chudákovi, ktorý nič nemá. Chudobní ľudia ten štát potrebujú z tohto hľadiska menej ako bohatí. Bohatí potrebujú, aby tu štát udržiaval poriadok, ktorý im vyhovuje, ekonomický systém, ktorý im vyhovuje. Čiže boháči by mali bozkávať nohy štátu za to, že vôbec funguje systém, ktorý dovoľuje ich bohatstvo.
Keynes, takisto to bol liberál, páni kolegovia. John Maynard Keynes, ktorý hovoril o tom, že treba progresívne zdaňovať. Progresívne zdaňovať, áno bol liberál. Pán Sulík, ďalšia informácia, ktorou vás občerstvím, výborne, vy ani neviete, že Keynes bol liberál, tak to už je ťažko o niečom s vami hovoriť. Googlujte a rýchlo. Keynes bol liberál, ktorý hovoril, že jediný spôsob, jediný spôsob, ako zabezpečiť zvýšenie dopytu, agregátneho dopytu a rozhýbať tak ekonomiku, je vytvoriť progresívne zdaňovanie, a to znamená, že motivovať chudobnejších, tí nech majú nižšie dane, aby viacej kupovali, a bohatší, ktorí majú oveľa väčší, oveľa väčšiu motiváciu šetriť a sporiť a nemusia toľko konzumovať, tí, pochopiteľne, tí môžu mať aj vyššie dane, pretože z hľadiska rozhýbania ekonomiky je to výhodnejšie. To bol Keynesov argument. Liberál, áno, pán kolega, liberál. Neuveríte. Dobre. Ďalší prúd, aby som to urýchlil, koľko hovorím? (Reakcia z pléna.) Mám čas, výborne. (Smiech v sále.)
Ďalší argument, ktorý, alebo ďalšia ideológia, o ktorej budem hovoriť, sa nazýva komunitarizmus. Nie komunizmus, komunitarizmus. To je konzervatívna ideológia. Konzervatívna ideológia, aby ste si to neplietli s komunizmom. Komunitarizmus. Komunitarizmus hovorí, a tu so mnou možno budú súhlasiť kolegovia z KDH, ktorí by mali byť inšpirovaní práve týmto druhom filozofovania, komunitarizmus hovorí, že darmo sa budeme odvolávať na rôzne liberálne konštrukcie racionalistické, aké používajú práve, alebo by mali používať práve kolegovia zo SaS, ktorí ich ale systematicky nepoužívajú, budeme sa radšej, musíme sa radšej odvolávať podľa komunitaristov na to, čo je každej kultúre vlastné. Na to, čo je medzi ľuďmi typické. Keď medzi ľuďmi funguje vzájomnosť a organická solidarita, keď si chcú naozaj vzájomne pomáhať, tak jedine toto môže byť základom nejakého širšieho projektu sociálneho štátu. Pokiaľ ľudí nebude, nebude nejakým spôsobom morálne viesť k tomu, aby pomáhali svojim blížnym a aby sledovali nejaké cnosti, tak v živote sa žiaden projekt sociálneho štátu nepodarí.
Podľa komunitaristov, ako napríklad Michael Walzer však v celej ľudskej histórii neexistoval, neexistovalo spoločenstvo ľudí, ktoré by nechalo umrieť od hladu svojich členov. Ľudia v sebe majú chuť vzájomne si pomáhať. A dokonca a tu odporúčam knižky od Petra Kropotkina všetkým tým, ktorí obhajujú sociálny darwinizmus a ktorí hovoria o tom, že si máme navzájom súťažiť, súťažiť, súťažiť a tí najsilnejší zvíťazia. Človek a vôbec ľudská rasa alebo ľudský druh víťazí, alebo dokáže prežiť len vďaka spolupráci, len vďaka vzájomnej spolupráci. Nebyť toho, že by sme spolu nespolupracovali, tak také niečo, akože človek dokáže skrotiť leva alebo tigra neexistuje, to sú silnejšie zvery. Ale my vďaka spolupráci, vďaka tomu, že sme rozumné bytosti, iba vďaka spolupráci a deľbe práce sme pánmi tvorstva, ako takto povedať. Iba vďaka tomu. A tá spolupráca, tá deľba práce sa musí predsa vyplácať všetkým. To je pointa sociálnej demokracie, že nie je možné, aby, povedzme, dneska keď trh vyhodnotí, že bude dobré, keď niekto, IT - ja neviem - manažér alebo čokoľvek, tak ten teraz bude zarábať 5-tisíc, 6-tisíc, 7-tisíc, 10-tisíc euro mesačne a keď dneska trh vyhodnotí, že zdravotná sestrička má zarábať tristo euro, tak tá bude zarábať 300 euro. "Ako je možné, že v rámci deľby práce neexistuje férové rozdelenie zdrojov?" pýtajú sa komunitaristi. Ako je to možné? Ako môžte s týmto žiť, páni kolegovia? Že sestrička, ktorá celé dni naozaj tvrdo maká, zarába 300 euro a že takisto, nech, predstavme si, že nejaký IT takisto celé dni maká a zarobí 300 alebo 3-tisíc euro alebo ďaleko viac, 13-tisíc euro povedzme.
Deľba práce musí byť férová. A ako to vyzerá, keď to prestane baviť tie chudobnejšie zložky obyvateľstva, to vidíte vždy, keď sú štrajky. Tam si zrazu uvedomíte, ako veľmi ste aj vy, bohatší, na nich závislí. Uvedomíte si, že keď sú už učitelia v uliciach, vy nemáte kam dať svoje deti, že keď sú lekári v štrajku, vy nemáte sa kde ošetriť. Ale vy závisíte na týchto ľuďoch, pretože vy, keby nebolo deľby práce, pán Poliačik, vy by ste sa museli naučiť, ako je to operovať, vy by ste si mali nájsť čas pre vzdelávanie svojich detí, vy by ste si museli nájsť čas na všetko, čo dneska zabezpečuje deľba práce. Ale ako je možné, že nie ste ochotní pustiť, no vy konkrétne asi nie, ale že tí bohatší kolegovia nie sú ochotní pustiť zo svojich peňazí, aby odfinancovali práve tieto služby, ktoré tak nevyhnutne potrebujú. A tvária sa, že mňa to nezaujíma. Sociálny darwinizmus, ja som úspešnejší, nechoďte ma trestať. Toto je proste absurdné.Takže toto je argument komunitaristov, že tu funguje v spoločnosti niečo, ako vzájomná ľudská pomoc a bez toho sa každá spoločnosť rozpadne a bude tu nestabilita a tá nestabilita neprospeje ani tým podnikateľom.
Čudujem sa predstaviteľom, aby som sa neobracal stále iba na SaS-ku, predstaviteľom kresťanskej demokracie. To je práve spôsob argumentácie, ktorú využívajú aj komunitaristi, odvolávať sa na nejakú kultúru alebo na náboženstvo. Sociálna náuka cirkvi vyprodukovala toľko pápežských encyklík, že je vôbec ťažké si ich zapamätať, ktoré všetky do jednej tvrdia, že ľudia si majú pomáhať, že štát má byť na strane slabších. To je slávna zásada a priorita práce nad kapitálom, ktorú v encyklike Laborem Exercens tlačil Ján Pavol II., že štát má pomáhať v práci zamestnancom, pretože kapitál, tí bohatí si vedia pomôcť sami. To bol jeho argument. Čítajte Rerum novarum, čítajte Quadragesimo anno, čítajte Laborem Exercens, Centesimus annus, pán kolega Kuffa, sme sa o tom veľakrát bavili.
Sociálna náuka cirkvi je absolútne proti neoliberalizmu. Čokoľvek si prečítate od Jána Pavla II. a verím tomu, že vy autoritu Jána Pavla II. uznávate o dosť viac, než ja ako ateista. Čítajte ho a zistíte, že tento človek ale nikdy nesúhlasil s takými zverstvami, ako je zastavenie redistribúcie prostredníctvom flat tax a podobne, to je proste niečo, čo tu nemá čo robiť. Podľa kresťanstva to tu nemá čo robiť.
No a posledná, posledná ideológia, o ktorej budem hovoriť a ktorá je naozaj ľavicová, je neomarxizmus. (Potlesk.) Neomarxizmus, ktorý obhajujem vo svojej knižke Späť k Marxovi, a preto, aby som neprezradil pointu práve v dnešnom príhovore, nechám na vás, aby ste si ju prečítali, pán kolega Sulík vám ju s radosťou požičia, keďže ju má na polici a nečíta ju, ako ma informoval. (Reakcia z pléna.) V knižnici, výborne.
Neomarxizmus každopádne veľmi silne pripomína moderný liberalizmus a tú rawlsiánsku argumentáciu, len dôležité je, čo hovoria marxisti a to je opäť to, na čo chcem upozorniť, že ľudia sú podľa marxizmu rozdelení na triedy, na skupiny ľudí, alebo na sociálne skupiny podľa príjmu a podľa ich spoločenského a ekonomického najmä postavenia. A tým pádom ľudia, ktorí sú chudobnejší, majú celkom iné objektívne ekonomické záujmy, ako ľudia, ktorí majú povedzme biznis a ktorí sú bohatší. Podľa neomarxistov platí, a to je absolútne legitímna téza z hľadiska všetkých významných západoeurópskych a amerických univerzít, podľa neomarxistov platí, že objektívne záujmy zamestnávateľov sú také, že chcú znižovať náklady, že chcú čo najnižšie dane pre zamestnancov, aby ušetrili a tak ďalej, aby mali čo najvyšší zisk. Objektívne záujmy zamestnancov je mať čo najväčšiu ochranu práce, čo najvyššie mzdy a tak ďalej. Logicky sa tieto záujmy nedokážu samy od seba vyriešiť, preto tu existuje niečo ako kolektívne vyjednávanie a tak ďalej.
Čo hovoria neomarxisti je, ale to je tá kľúčová myšlienka, že pokiaľ sa sami ľudia, pokiaľ sa sami zamestnanci, pokiaľ sa sami chudobní ľudia nepostavia za svoje záujmy, tak im nikto nič zadarmo nedá. Preto existujú rôzne nátlakové akcie. Preto existuje rôzny spôsob politickej reprezentácie, aby niekto pomohol aj týmto chudobným, a má to robiť sociálny štát. Pán Sulík to v živote sám od seba nespraví. Ale nielen preto, že má málo morálnej fantázie, ale aj preto, lebo jeho objektívne záujmy, záujmy podnikateľa, biznismena sú úplne iné, ako záujmy chudobných ľudí. Žiaľ, je to tak. Bez sociálneho štátu, bez politikov títo ľudia nikdy nič nedostanú. A jediný, kto im môže niečo dať, je sociálna demokracia. Pravica im nikdy nič nedá. Tá myslí iba na podnikateľov.
Čiže, páni kolegovia, tým chcem demonštrovať, že ani pravica, ktorú reprezentujete, zďaleka, ani tá pravica zďaleka nie je taká antisociálna, akú ste ju spravili vy na Slovensku. To, čo vy reprezentujete, je takzvaný prúd novej pravice, ktorá vznikla zhruba od 80. rokov a takými najznámejšími predstaviteľmi bola Margaret Thatcherová a Ronald Reagan. To bolo práve to krídlo, ktoré, alebo to krídlo pravice, ktoré dalo vzniknúť dvom subkategóriám, a to neoliberalizmu a neokonzervativizmu. A či už neoliberalizmus tu obhajujú kolegovia zo SaS a teraz to naozaj nemyslím ako nejakú nadávku, neoliberalizmus je normálny politologický termín, alebo kolegovia z SDKÚ alebo či neokonzervativizmus tu reprezentujú tu kolegovia z KDH, žiaľ, keďže je európska kresťanská demokracia niekde inde, to všetko patrí pod takzvanú novú pravicu.
A áno, nová pravica, jej základné kréda sú: minimalizácia štátu, liberalizácia, deregulácia a privatizácia. A áno, to ste robili. A robili to aj ďalšie banánové republiky. Ale nerobil to nikto na vyspelom Západe. To je práve tá pointa.
Vy ste tu vytvorili, aby som povedal, použil nejaký ekvivalent tomu, že kedysi existoval v Amerike takzvaný divoký západ, vy ste tu vytvorili divoký východ, že sa tu naozaj oplatí, oplatí podnikať gangstrom, ale nie slušným ľuďom. Že tu je veľmi malý, malá miera redistribúcie, ktorá nás vyčleňuje z toho základného mainstreamu, ktorá nás vyčleňuje z európskeho sociálneho modelu. A práve preto ja vás budem vždy kritizovať. A toto nie je naozaj iba otázka toho, že potrebujeme nazbierať peniaze do štátneho rozpočtu. Áno, potrebujeme aj konsolidovať, to je jeden z druhov argumentácie. Ja osobne by som trval na progresívnych daniach a na oveľa vyššej miere redistribúcie a podpory verejného sektora na Slovensku, aj keby sme nepotrebovali konsolidovať. Slovensko to bude potrebovať vždy, aby sa ľudia na Slovensku mohli mať lepšie, aby žili dôstojne. A teraz nemyslím iba pár, jedno percento vyvolených, ale všetci ľudia na Slovensku. A to je rozdiel medzi vami, pravicou a nami, sociálnou demokraciou.
Ale opakujem, toto je projekt, ktorý je výhodný aj pre podnikateľov. Ono to asi nie je náhodou, že podnikatelia sa majú sami oveľa lepšie v Rakúsku, Nemecku, Belgicku a v týchto štátoch a takisto sa nehrnú do Rumunska, Bulharska alebo do Trinidadu. Podľa vašej logiky by mali byť teraz všetci podnikatelia z Rakúska už nasťahovaní v Bratislave. No nie sú. V Rakúsku fungujú podnikatelia a dobre vedia, že sa im to viacej vyplatí fungovať v Rakúsku. A viete prečo? Pretože ten štát ich zbavuje obrovských externých nákladov. Štát im postaví diaľnice, ktoré by si v živote sami nepostavili. Štát im zabezpečí produktívnu pracovnú silu cez vzdelávanie, cez zdravotnú starostlivosť. Ono sa im to brutálne oplatí. A vy sa sťažujete, že na Slovensku my nevieme zabezpečiť taký kvalitný verejný sektor, kvalitné školstvo, zdravotníctvo. No za čo? Chcete spraviť Hollywood za 3,50? To sa nedá. Musíte najskôr zozbierať peniaze od bohatých, aby ste ich mohli potom využiť a vytvoriť kvalitný sociálny sektor.
Čiže, páni kolegovia, je tu naozaj stret ideológií. Na jednej strane je tu džungľa, ktorú obhajujete vy - silnejší víťazia, slabí nech skapú. A na druhej strane je tu sociálna demokracia, ktorá obhajuje víziu, ktorú kedysi pomenoval Per Albin Hansson folkhemmet, aby sme tu vytvorili domov pre všetkých ľudí, pre každého, aj pre tých slabších, aj pre tých menej úspešných, pre zamestnancov, pre učiteľov, pre lekárov, pre všetkých, ktorí dneska doplácajú na váš gangsterský kapitalizmus, opäť to poviem.
Páni kolegovia, naozaj chceme, aby na Slovensku bolo lepšie miesto pre život a aby sa Slovensko raz dostalo do prvých priečok kvality života, ale ubezpečujem vás, že inak, ako progresívnym zdaňovaním a redistribúciou to nepôjde. A preto na záver zopakujem iba to, čo som povedal na úvod. Ja som naozaj šťastný, že Slovensko ruší rovnú daň. Ďakujem. (Potlesk.)

Práve sme videli vystúpenie jedného ideologického fanatika. V prvom rade, pán poslanec Blaha, vyprosím si, aby ste o mne hovorili, že obhajujem gangstrov. Vyprosím si to a žiadam vás, aby ste povedali, akých, ktorých gangstrov ja obhajujem. A ak nebudete vedieť povedať, ktorých gangstrov ja obhajujem, žiadam vás, aby ste sa mi ospravedlnili.
Pán Blaha, vy žijete vo svojej, vo svojej, vo svojich predstavách, vo svojom svete niekde v 18., 17., možno ešte hlbšie v histórii, pretože opisujete svet, ktorý už dávno neexistuje. Opisujete ho tak, ako keby to bol súčasný svet. Vy ste úplne, úplne niekde inde. Ľudia vášho typu, pán Blaha, ľudia vášho typu vytvorili experimenty typu komunizmus so všetkými následkami, ktoré to malo, aj s tými zavraždenými miliónmi ľudí, aj s tým utrpením a hladomorom, ktoré takéto hlúpe experimenty, ktoré si mysleli, že tým, že povedia, že takto to bude fungovať, že zoberieme bohatým a potom nás tu čaká nebo na zemi, tak výsledok bol komunizmus. Jednoducho tieto veci nefungujú. Keď vy voláte po redistribúcii, aby som išiel po tých vašich bodoch, veď práve rovná daň - sa tu ukázalo na číslach - priniesla do štátneho rozpočtu viac peňazí, to znamená, redistribúcia mohla byť väčšia. To, že človek nie je tovarom, je zabezpečené dávno cez celý systém zákonov a sociálneho poistenia, ktoré tu dávno máme. Nežijeme v praveku, pán Blaha. A slobodu vy chcete ľuďom zobrať práve tým, že ich zväzujete... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

No, pán Blaha, všetko, čo viete, ďakujeme za tento, tento prehľad teórie. V podstate všetko, čo viete, máte načítané. Žiadne osobné skúsenosti, žiadne osobné zistenia, žiadna osobná zodpovednosť, lebo celý život sa niekde na SAV-ke a teraz v parlamente zašívate a viete akurát citovať iných ľudí. To je síce pekné, ale ten reálny život je iný. Hovoríte, že slovenská pravica nie je skutočná. No môžeme sa baviť o tom, že či slovenská sociálna demokracia, čo to vlastne je, lebo pre veľa ľudí sú to zlaté hodinky na ruke a najnovšie Porsche pre pani manželku.
Spomínali ste Bismarcka, že zaviedol projekt sociálneho poistenia. Áno, zaviedol dôchodkové poistenie, ktoré platilo od 75 rokov, pričom priemerný vek dožitia bol 47 a veku 75 rokov sa dožilo 3 % obyvateľstva. A toto je pointa. My liberáli, nevravíme, že treba všetko zrušiť, ako vy nám to tu podsúvate. Ide len o tú správnu mieru. Keď si pozriete knižku Odvodový bonus, nielen vy ste nejakú napísali, aj ja som sa zmohol na knižku, tak tam nájdete, že práveže sme presvedčení o tom, že štát by mal garantovať základnú mieru zdravotnej starostlivosti a životné minimum pre všetkých ľudí. Mal by sa o nich postarať. Ale o svoje osobné šťastie sa musí v prvom rade snažiť každý sám. Hovoríte o tých výnosoch daní. No tak ja som tu pred tým na základe čísel ukazoval, ale neviem, či ste tu asi neboli, 2,2-násobok stúpol výnos dane z právnických osôb do 5 rokov po zavedení rovnej dane. To je fakt. Vy môžte rozprávať, koľko chcete, ale ten výnos daní stúpol práve pri rovnej dani.
A úplne na záver, hovoríte teda, že v Rakúsku platia dane, lebo majú diaľnice. Možno že aj my by sme mali diaľnice, keby váš stranícky šéf neposielal peniaze do Grécka. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega ma nahriakol trošku, že nie som mysliteľ. Nič v zlom, pán kolega, lebo ak vy ste mysliteľ, tak ja fakt nie som mysliteľ. (Smiech v sále.) A dovoľte mi povedať jednu vec, že ja neviem, nepoviem, čo povedal Hansson, Johansson, Locke, ale ja vám poviem, čo si myslí Lojzo Hlina z Oravy, dobre? (Smiech v sále.) Že táto sociálna demagógia, čo ste tu predviedli, bola, spôsobila hrozné nešťastia. A ja vám poviem, za akú spoločnosť sa oplatí zabojovať, nie o tú vašu demagogickú a tie sociálne hlúposti, čo ste tu prednášali, ale o takú, kde najlepší vyhrávajú, tí, čo nevyhrali, môžu skúsiť ešte raz a tí, čo sú bezvládni a nemohúci, tak im dobrá spoločnosť umožní prežiť dôstojný život. O takú spoločnosť sa oplatí zabojovať a nie takú, ako hovoríte vy, a nehovorí to ani neviem aké anglické znejúce meno, ale hovorí to Lojzo Hlina z Námestova. (Potlesk.) Dobre?
A pán kolega, ešte k tomu, čo tu tak strieľate napravo, naľavo od tých mien, čo sme tu počuli, vy ste vytvorili, alebo vy ste aj pomohli vytvoriť kastu nedotknuteľných ľudí, ktorí tu majú podnikateľské nebo, ľudia, ktorí našli ropu v štátnom rozpočte, ľudia, ktorí nepotrebujú byť najlepší, na čo by aj boli, na čo by mali chcieť byť najlepší, nemusia. Stačí, že majú správne číslo v telefóne. A pán kolega, vy ste teda boli na mňa osobný, budem aj, pozriem, či nepoviem nejakú hlúposť, počkajte, že to čo ste povedali alebo to, čo ste vedeli ste povedali za, to, čo ste vlastne vôbec všetko kedy naštudovali, ste tu dnes povedali za 39 minút, či koľko to trvalo, teraz už treba doštudovať, ísť medzi ľudí, to vám ináč odporúčal aj pán Sulík a s tým sa stotožňujem, podať im ruku a počúvať ich príbehy a o pol roka príďte zas a uvidíte, že čo nám poviete. Aby ste mali aj nejakú sociálnu skúsenosť.

Pán kolega Blaha, ja nebudem sa teraz snažiť ani vás zosmiešniť, ani potupiť, pretože ja mám úctu k akademickej výkonnosti. A zrejme keby som sa bol býval viacej učil a viacej čítal aj na filozofií, tak by som bol býval skončil ako vy.(Smiech v sále.) Ale osobne som rád, že som popri škole viedol mimovládku, že som si vypísal tých svojich pár faktúr a že som sa ponoril do toho účtovníctva, že som strávil noci nad tým, že som sa snažil na zmysluplné veci od vtedajšej vlády či už pravicovej, alebo ľavicovej vydrankať peniaze na to, aby sa deti mohli vzdelávať inak, a som rád, že som si aj prešiel kus sveta a že som niečo v ňom videl a na základe toho môžem sa vo svojom živote rozhodovať.
Podľa mňa, ak vy chcete ostať úprimný k tomu, čo ste tu predviedli, tak do pol roka zo strany, ktorú reprezentujete, vystúpite von. Pretože ak chcete týmto kvetnatým spôsobom naozaj obhajovať stranu, ktorá v minulosti odovzdala celé súdnictvo Mečiarovi a doteraz sa plandáme s tým, že vymožiteľnosť práva je tu jeden z najväčších problémov, ak chcete týmto kvetnatým spôsobom obhajovať a mlžiť to, že strana SMER, s. r. o. tu v prvom rade slúži svojim vlastným finančným mocipánom, tak vám sa z toho jedného pekného dňa musí zdvihnúť žalúdok a ak chcete byť poctivý, tak z rovnej zelenej lúky začnete budovať niečo, čo sa možno v budúcnosti bude môcť nazvať sociálnou demokraciou, lebo strana SMER ňou nie je. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. Ja som celkom rád, že tuná parlamentní kolegovia ťa vydurili z toho miesta a zúčastnil si sa parlamentnej rozpravy a mohol si nám odhaliť prehľad vnútorného sveta Ľuboša Blahu. Ja som čítal tvoje knižky, teda doteraz dve, jedna z nich sa volala že Matrix kapitalizmu a tá, toto, čo som tu teraz počul, je zavádzaním matrixu a môžem ho nazvať až matrixu neomarxizmu a možno, že z tvojho pohľadu to ani nie je zlé. Len mám odkaz, keďže sa tu bavíme o daniach a táto filozofická debata sa trošička posunula, mám odkaz, alebo zopár otázok a to je to, čo hovoríš o tej rovnej dani, tak ja by som chcel vedieť, že odpovedz mi aspoň na to, čo vlastne chceš povedať? Čím by sme mali napodobňovať to Švajčiarsko a to Švédsko. Myslíš daňovými systémami? Nemali by sme ich najprv a nebola rovná daň zavádzaná preto, že nám tu chýbali tí bohatí a chceli sme ich sem prilákať? Ja by som chcel vedieť, že či tá rovná daň nebola náhodou nastavovaná na to, aby sem tí podnikatelia prišli, aby tu zamestnali ľudí a zároveň potom platili aj tie znížené dane, ktoré doma nemajú. To, čo rozprávaš, je pre mňa určitou mierou záhady, pretože celý trend, tak ako ti Rišo Vašečka alebo hovoril tuná kolegom, celý trend je o znižovaní daní a ty sám sa bojíš začiatku tzv. pretekov ku dnu. Ja ti len chcem oznámiť, že preteky ku dnu dávno začali a my máme len možnosť sa im nejakým spôsobom prispôsobiť alebo sa ich zúčastniť takým spôsobom, že budeme v nich vyhrávať tak... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo a zároveň aj pánu kolegovi za vystúpenie, trošku môžem aj ja zas naňho reagovať. Doposiaľ mohol, mal tú príležitosť. Bolo to veľmi zaujímavé. Je vidieť, že sú tu veci ako naštudovanie. Aristoteles hovoril o troch typoch vzdelávania. To je to klasické, čo tuná pán kolega Blaha nám tuná predviedol, ďalšia vec je logické uvažovanie a životná skúsenosť. Ja by som to tak odporúčal aj všetkým študentom, aby pri vzdelávaní zapájali aj svoju vlastnú hlavu a uvažovali nad tým, čo študujú. Nemôžem ja všetko len tak naslepo prijímať, ale musím nad tým logicky naozaj uvažovať a prehodnocovať mnohé veci. Životná skúsenosť to je tá, ktorú ty nadobudneš, ak žiješ skutočný život. Ak ho nepremárniš. Ale ak ty ho vo svojom živote premárniš, no tak nezažiješ tú skúsenosť, hej, ak si v delíriu a opilosti a podobne, tak človek nemá tie zážitky.
K tomu bezdomovcovi pod tým mostom. To som sa chcel ako vyjadriť a dovolím si s tým nesúhlasiť, že to je jeho slobodné rozhodnutie, lebo žije ako pred mostom. Bezdomovec nie je slobodný človek. Ja som to jednému človeku tiež tak povedal, že prečo tu žobreš pred hypermarketom, prečo natŕčaš ako dlaň, hovorím sú tu aj sociálne zariadenia, kde by si mohol ísť. Ale vieš, ja som taký slobodný človek a ja milujem slobodu. A ja hovorím, ty nie si slobodný človek, ty si otrok ulice a mnohí bezdomovci sa stávajú takýmito otrokmi ulice.
Páčil sa mi ten výrok, aj to Švédsko, ktoré bolo ako spomenuté a tuná ten premiér z toho roku 1932, hej, domov pre všetkých. Ale ten domov pre všetkých, to nemôžme, že kto si postaví a vytvorí ten domov, ja ho musím budovať cez svoje srdce, cez svoju vlastnú rodinu a musí ma to stáť niečo, aj moje vlastné úsilie, nemôže to byť len štát, ktorý sa postará o tento domov. Predovšetkým, aby sme my mali tú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)