11. schôdza

Ďalšou vystupujúcou v rozprave je pani podpredsedníčka Erika Jurinová.
Nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, vždy vystupujem až vtedy, keď už je naozaj povedané strašne veľa toho, ale nevadí. Opakovanie je matka múdrosti, ako sa hovorí. Aj môj príspevok je zameraný asi tak inak ako všetky, ktoré sme doteraz počuli. Netýka sa len samotného súdnictva, ale možnože takého apelu na celý rezort spravodlivosti. Aj možno i s pár otázkami potom v závere na pána ministra.
Obľúbenou frázou sa v ostatných rokoch stala veta, že demokracia nie je ideálny systém, ale naozaj lepší zatiaľ nepoznáme. Odhliadnuc od toho, že sa môže niekedy tento výrok brať ako výhovorka, namieste je uvažovať aj o tom, či sa naša západná civilizácia pomaly nedostáva do závozu. Či sa už sama sebou nepresýtila, a najmä, či ešte dokáže demokraticky zvládnuť vlastný systém a mechanizmy.
Máme na mysli to, že vlastné procedúry a pravidlá, teda zákony spotrebujú toľko energie a tvorivých síl, že už akoby nezostávalo na to, čo má byť zmyslom samotných zákonov, a to je vytváranie a spravovanie tých najlepších alebo najoptimálnejších podmienok pre kvalitu života jednotlivcov a fungovania spoločnosti.
Ukazuje sa to naozaj aj v diskusiách o stave slovenského súdnictva. Nemôžeme si zatvárať oči a uši pred tým, o čom sa v spoločnosti veľmi často hovorí. Nemôžeme sa tváriť, že rozhodnutia súdov rôznych úrovní sú v poriadku, aj keď sedliacky rozum nad nimi zostáva stáť a bežní občania situáciu v súdnictve vidia a hodnotia ako neúnosnú alebo nespravodlivú.
To, že poslanci vládnej strany neumožnili diskusiu v slovenskom parlamente o tejto závažnej téme prvýkrát, nie je ničím iným ako zatváraním si očí a výsmechom občanom a prejavom toho, kto je tu pánom.
Ochrana občanov, spravodlivosť a vymáhateľnosť práva patrí k základným povinnostiam štátu. Je hradená z daní občanov, a preto je namieste, ak sa súdy, sudcovia a súdnictvo prezentujú ako niečo, čo stojí nad občanom. Niečo, čomu obyčajní ľudia nerozumejú, a preto sa ich požiadavky nemôžu ani považovať za kompetentné.
To tu by som narazila práve na pána poslanca Madeja, ktorý tu teraz práve vchádza, ktorý nás, ktorý nás vyzýval k tomu, že prečo sa vyjadrujeme k niečomu, čomu nerozumieme.
No preto sa k tomu vyjadrujeme, lebo sa nás to týka. Bohužiaľ, aj my neprávnici sme občania tejto krajiny a naozaj je aj na nás, aké pocity máme a nielen pocity, ale aké skúsenosti máme so stavom našej krajiny.
Vôbec si nerobím nejaký nárok na komplexnosť tohto príspevku, to ma vôbec netrápi, ale vybrala som si také tri okruhy, ktorými by som sa zaoberala.
Prvý je, že urážkou daňových poplatníkov a obyčajných občanov sú takzvané diskriminačné žaloby sudcov. V čase, keď denne počúvame argumenty o tom, ako sú súdy zavalené kauzami a ako nie sú peniaze na náhradu škody, ľudí poškodených pri násilných trestných činoch a pri veľkých nešťastiach - či už priemyselných, alebo prírodných -, majú súdy dosť času a štát dosť peňazí na to, aby odškodnil vysokými sumami sudcov, ktorí sú údajne diskriminovaní v porovnaní so svojimi kolegami z iných súdov. Pre údajnú diskrimináciu si podali žaloby stovky sudcov. Jedenásti sudcovia Najvyššieho súdu svoj spor na Okresnom súde Bratislava I aj vyhrali.
Vo svojej žalobe argumentovali tým, že nižšie platy ich vraj diskriminovali, čím im bola značným spôsobom znížená dôstojnosť a spoločenská vážnosť a že verejnosť o rozdiele v platoch sudcov vedela a vysvetľovala si ich tak, že práca žalobcov v porovnaní s prácou špeciálnych sudcov Najvyššieho súdu bola výhradne podradného charakteru.
Argumentácia verejnosťou je vraj arogantná a drzá. Ale verejnosť sú aj tie stovky obetí trestných činov, ktoré trestní sudcovia spokojne odkazujú s nárokom na náhradu škody na občiansko, občianskoprávne konanie. Hoci o tom môžu alebo mohli by rozhodnúť už aj v trestnom konaní.
Pritom však na rozdiel od sudcov väčšina obetí násilných trestných činov je v takej kritickej životnej situácii, nielen psychicky, ale aj finančne, keď nie je schopná dožadovať sa svojich práv v občianskoprávnom konaní. K ich poškodeniu pritom došlo aj preto, že štát nesplnil svoju úlohu ochrániť ich bezpečnosť a je preto jeho povinnosťou vynahradiť im na nich spáchanú škodu.
Pre štát sú však tieto cieľové skupiny evidentne nezaujímavé a nedôležité. Ak by neboli, museli by dostať svojej nielen morálnej povinnosti a postarať sa o to, aby postaveniu a právam obetí bola venovaná taká pozornosť, ako vyžadujú aj medzinárodné dohovory a teraz aj nové smernice v Európskej únii.
Druhý bod, ktorému by som sa chcela venovať, je prejavom toho, ako Slovenská republika ignoruje skutočnosť existencie veľkej skupiny ľudí, ktorí sa stávajú denne obeťami trestnej činnosti. A je aj fakt, že slovenská legislatíva v podstate pojem obeť nepozná, nemá ho zakomponovaný vo svojom právnom systéme. Stále sa rozprávame iba o poškodených, je to širší pojem, ale to, že človek má dušu a telo, sa do toho nejako nezmestí. To znamená, že nereflektuje individuálnu a ľudskú podstatu obetí. Aj toto dávam do pozornosti pánovi ministrovi, áno, pán minister, a jeho rezortu, hoci objektívne treba povedať, že ani predchádzajúce vedenia tohto rezortu sa tejto téme veľmi nevenovali a od polovice minulého desaťročia, to znamená od prijatia noviel o domácom násilí a nových trestných kódexoch, sme nezaznamenali v tejto oblasti nijaký posun.
Tretia oblasť. Ak hovoríme o obetiach, je ešte jedna oblasť, kde vidím výraznú absenciu ad zainteresovanosti štátu. Ide o nešťastia, katastrofy a havárie, pri ktorých ľudia prichádzajú o životy, zdravie a majetky, naposledy napríklad pád mosta pri Kurimanoch. Nemôžem sa však zbaviť dojmu, že pri týchto udalostiach nastáva akási štátna panika, ministri cestujú na miesta činu, médiá sa predháňajú v podávaní senzačných správ a iba akoby mimochodom sa hľadajú možnosti, ako pomôcť obetiam a odškodniť pozostalých.
Pre takéto prípady by sme mali mať pripravený systém, ktorý začne fungovať hneď od začiatku a podľa ktorého sú jasné zásady nielen bezprostredných zásahov, ale aj následnej pomoci, ochrany obetí a odškodňovania podľa dopredu stanovených, a najmä spravodlivých princípov.
Toto je tiež pole pre rezort spravodlivosti, ktorý sa niekedy akoby pretláčal s rezortom vnútra. Čo ak to má v kompetencii? Chyba je aj v tom, že v našej krajine sme už takí rozdelení na rezorty, že v prípadoch, kedy sa problematika nedá vtesnať do jedného rezortu, občan, človek, prepadne cez celý systém do akéhosi vzduchoprázdna a žiadna sieť, záchranná sieť, ho nezachytí. Takéto riešenia sme dopustili v rámci problematiky ľudských prav i pri nedávnych úpravách kompetenčného zákona. Vtedy sme upozorňovali na nejasnosť zámeru umiestniť problematiku ľudských práv do rezortu zahraničných vecí a zdôvodňovali sme, že ak už táto dôležitá téma nemá mať vlastný rezort, prečo by nemala byť v kompetencii ministra spravodlivosti. Bolo to dobré riešenie. Pán minister však aj napriek osloveniam a výzvam k tomuto nijaké stanovisko nezaujal, čo považujem za chybu a tiež za určitý prejav arogancie. Kto vie, že či sa vôbec dočkám nejakých odpovedí a transparentnejších zámerov.
Ešte z tohto miesta by som sa rada spýtala, že či sa hovorí vo vláde o tom, že kto bude mať v gescii napríklad smernicu, ktorá sa týka obetí trestných činov. Spomenula som to vlastne vo všetkých troch svojich oblastiach, ktorým som sa venovala, takže len taký apel na vás, pán minister, že či naozaj sa už o tomto na vláde hovorí. Pán kolega, ja sa teraz obraciam vyslovene k pánovi ministrovi. A bola by som veľmi rada, keby ste mi povedali, že či už vláda má pripravené riešenie, kto bude zastrešovať túto problematiku, lebo je to viacrezortná problematika a nenašli sme nikoho, kto by sa tomu chcel venovať. Dnes sme mali tlačovú konferenciu spolu so zastúpením Európskej komisie, na ktorú boli pozvané všetky ministerstvá. A všetky okrem jedného, okrem ministerstva práce, sociálnych vecí ju odignorovali. Nepozývali sme my, nepozývala som to ja... Vy áno, ale vaši zamestnanci tam mohli ísť. Tí, ktorí sa tejto oblasti pravdepodobne mohli venovať.
Takže by som vás poprosila, aj keď viem, že je reč hlavne o stave súdnictva, nasmerovala som to naozaj na váš rezort a prosím vás o tieto odpovede.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Na vystúpenie pani podpredsedníčky Jurinovej sú, je jedna faktická poznámka. Končím možnosť.
Nech sa páči, Martin Fecko.

Ďakujem pekne. Áno, pani kolegyňa, ako si povedala, že hoci sme laici, ale neuveriteľne sa nás dotýka aj to, čo robí ministerstvo spravodlivosti. A pýtam sa, keď tu nefunguje spravodlivosť, ministerstvo spravodlivosti nefunguje, tak vlastne čo u nás funguje? Na čom máme stavať? Na akých istotách má tento národ ísť dopredu, keď spravodlivosť nefunguje? Veď to by malo byť a má byť hlavná úloha štátu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. S ďalším vystúpením je prihlásený pán Ján Mičovský.
Nech sa páči.

Ďakujem. Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, vážený pán minister. Neviem, či už tu bolo dnes spomínané, ale ja som sa pred chvíľočkou pozrel na nohavice kolegu Martina Poliačika a napadlo mi, že možno je to náhoda a možnože nie a ak sa opakujem, prepáčte, nebol som tu celý deň. Ale hneď som si spomenul na pána prezidenta Havla a pochopil som správne, že to je symbol. Takže prepáčte, ak sa náhodou opakujem, tak chcem vyjadriť taký pocit, že možno jedna z tých symbolických sviečok, aj keď viem, že sa to nemá spájať, ale možno by tak symbolicky mohla horieť aj za aj nášho bývalého prezidenta pána Václava Havla. Ja osobne som si ho veľmi vážil a nechcem v tejto súvislosti prechádzať jeho bohatým a pohnutým životom. Ale jednou vetou, ktorú som si zapamätal z jeho vystúpenia, myslím, že to bolo vo Švajčiarsku, keď rozoberal otázku svedomia a povedal takú úžasnú vetu. A tá veta znela: "Svedomie je odraz večnosti v našich dušiach." A ja som mal potom aj možnosť sa ho spýtať, vo Zvolene to bolo, na stretnutí. Pán prezident, táto veta znie vo mne pomerne dlho. Odkedy som ju čítal a zdá sa mi, že je taká viacrozmerová. Čo ste pod tým mysleli? A tá jeho odpoveď, už, samozrejme, nedokážem ju teraz citovať, ale bola asi taká, že on túto vetu považuje za základnú vetu svojho vnímania vzťahu medzi čímsi, čo je nad nami, a každodenným životom. Jednoducho, ak existuje niečo, čo prepája človeka s generáciami, ktoré tu boli a ktoré prídu, povedzme s večnosťou, tak potom existuje asi nejaký nástroj, ktorý v sebe máme, ktorý nám umožňuje komunikovať s tými ťažko uchopiteľnými vecami, na ktoré možno myslíme viac v dňoch sviatočných ako bežných, ale ktoré sa nevyhnú nikomu z nás. A som presvedčený, že svedomie ako nástroj, ktorý funguje aj vtedy, keď zlyhávajú iné mechanizmy, má každý z nás bez toho, aby tam bol gombík na vypínanie. A to je veľmi dobre.
Ja by som chcel povedať, že to je mechanizmus, to je nástroj, ktorý by sa mal uplatňovať vo všetkých sférach nášho života a nepochybne aj v takej citlivej, dôležitej a veľmi významnej záležitosti, akú preberáme dnes, a to je otázka vnímania ľudskej spravodlivosti. Spravodlivosť má svoj symbol. Pomerne silný a známy. Je to socha, ktorú tuším prebrali Gréci od Egypťanov a Rimania od Grékov a dodnes zdobí súdne siene a úrady advokátov. Je to známa Justícia, ktorá má tuším v ľavej ruke váhy, v pravej meč, oči má zaviazané, pretože nepozerá na kohosi zľava alebo sprava. Používa tú vetu: Padni, komu padni. Dokonca sem-tam stojí táto socha Justície na mešci peňazí pohŕdavým spôsobom, že jej na tých peniazoch nezáleží, alebo teda býva tam aj nejaký postúpaný had ako symbol víťazstva nad všetkými tými zlami, ktoré mnohokrát sú spájané práve s tými peniazmi, ktoré mnohokrát prúdia aj nie legálnymi cestami, ale ktoré napriek tomu potrebujeme k životu a niekedy tá miera toho, čo je ešte obhájiteľné, a toho, čo už je zištné a nečestné, sa tak ťažko hľadá v našich životoch. A potom je tam ten chudák had, ktorý za to veľmi nemôže, ale už to tak raz získal, že má tu symboliku akéhosi zla.
Dobre. Prebrali sme úvod a poviem teraz vety, ktoré považujem za dôležité. Tá prvá veta znie, ja sa ju vynasnažím povedať krátko. Ľudia v našej krajine spravodlivosti neveria. Alebo ľudia na Slovensku neveria v spravodlivosť. Môžete teraz sa pustiť do otesávania tejto vety, jej rozvíjania, skloňovania, časovania, úprav, gramatických, štylistických. Som presvedčený, že tú podstatu tej vety, že ľudia na Slovensku spravodlivosti neveria, veľmi ťažko vyvrátite, pretože skúsenosti hovoria o niečom inom. Ale je to, samozrejme, všeobecné tvrdenie. Tak poviem konkrétnejšie tvrdenie. A to sa už zrejme asi nebudete diviť, že vstúpim na pôdu, ktorá mi je najbližšia. Ale veď viete, ja som ozaj lesník a najmä lesník, ktorý sa na chvíľu stal poslancom. Tak mi musíte odpustiť, že často používam príklady z lesníctva. Ja som na to hrdý a nehanbím sa za to, napriek tomu, že sa mi sem-tam odkazuje, veď ten Mičovský vlastne nič iné nevie, len o tých lesoch rozprávať. Ja budem o nich rozprávať rád a v každej súvislosti, ktorú považujem za významnú. A súvislosť lesov, lesníctva a spravodlivosti v tejto krajine za významnú skutočne považujem.
Nuž tak, nielen občania v tejto krajine neveria v spravodlivosť, ale pridám k tomu aj tvrdenie, že lesníci v tejto krajine veľmi neveria v spravodlivosť. Majú na to dôvody a ja skutočne vás nebudem zaťažovať tým, že by som opakoval zase tu svoju životnú skúsenosť, ktorá sa dá vyjadriť lakonicky v tom, že ani po troch rokoch spravodlivosť v tejto krajine nenašla odpovede na 27 podaní trestného oznámenia vo veľmi konkrétnych činoch, lebo napokon dneska nerozprávame o postupoch vo vyšetrovaní, ale o súdnictve, o spravodlivosti, takže možno by to formálne som ani nemal tu spomínať.
Nuž, ale spravodlivosť, tá sa začína vari vo chvíli, keď sa niekto dozvie o nejakom zlom čine, o nejakom zločine, o nejakom priestupku a tam by sme mali asi sa zhodnúť na tom, že to by fungovať malo. Nuž, asi nefunguje. Keď moje občasné otázky na orgány činné v trestnom konaní - buď teda ako jeden z oznamovateľov trestného činu, alebo ako občan podľa 211-stky - sa spytujem: - No akože je to ďaleko, toto vyšetrovanie?
- Juj, ešte to stále nemáme doriešené.
- A čože, problémy?
- Hm, zložité to je. Treba nám znalcov.
- No a čo, znalci súdni, však robia radi, napokon je to veľmi dôležitá súčasť súdnictva, vyšetrovania.
- Jaj, hej, len keď, keď sú drahí tí znalci.
To nie sú fiktívne vety. To sú vety, ktoré ozaj mám zažité z konkrétnej skúsenosti. Nuž tak, aj takéto peripetie musí naša spravodlivosť riešiť, že aj by sme možno vyriešili, no len viete, sudcovia nemôžu vedieť všetko a znalci, tí sú drahí. Takže, to sú veci, ktoré mňa osobne trápia. Netrápia. Ja už som s nimi vyrovnaný. Ja ich budem pripomínať dovtedy, kým tie odpovede nie ja, nie Gogola, nie Marko, nie Fáková, nie tí, čo vtedy sa postavili proti zlu, ale všetci lesníci v našej krajine potrebujú poznať. Pretože to nie je otázka tých 27 zlých činov, ktoré pripravili občanov tejto krajiny o milióny a milióny. To je otázka toho príkladu pre všetkých občanov tejto krajiny, či majú, alebo nemajú veriť v spravodlivosť a či majú veriť v to, že ľudia, ktorí ich zastupujú, skutočne úprimne a s veľkým nasadením hoc niekedy aj naivne bojujú za to, aby tá spravodlivosť zvíťazila.
Preto som ocenil aj vystúpenie Lojza Hlinu, pretože, môžeme sa usmievať kadejako nad spôsobom a faktmi, ktoré použil, ale práve tá obrovská úprimnosť, ktorá išla z jeho slov, je tým dôležitým posolstvom, ktoré by sme mali dávať do svojich skúseností, ktoré by sme nemali mať načítané z príručiek alebo ja neviem, z nejakých tímov poradenských, ale ktoré by sme mali mať zažité, pretože vtedy to cítiť, že hovoríme o veciach, ktorým možno dokonale nerozumieme, ale ktoré máme kdesi v tom svedomí havlovskom a prepájame ten svoj krátkodobý post poslanca možno s tou večnosťou, ktorú by sme mohli nahradiť práve celým svojím životom a celý svoj život nie sme predsa poslancami.
Ale ja som sľúbil, že nebudem v tých lesoch až tak dlho, čo sa týka Lesov Slovenskej republiky a toho prípadu. Už len teda spomeniem možno to, že keď na tretie výročie udalosti v Lesoch Slovenskej republiky som oslovil troch najvyšších ústavných predstaviteľov tohto štátu - pána prezidenta, pána predsedu parlamentu a pána premiéra vlády -, dostal som odpovede, nemôžem sa sťažovať, ale tie odpovede, keď ich porovnám s tým, čo som počul od Lojza Hlinu, mali len tú chybu, že som v nich necítil človečinu. Že som v nich necítil chuť povedať: Občan, vieme, že niekedy nedovidíš do našich problémov a niekedy si nerozumieme, ale ver tomu, že si vážim tvoju snahu veci vylepšovať, bojovať za to lepšie. Toto mi chýbalo v tých odpovediach. Aj keď uznávam a veľmi ma to potešilo, že, samozrejme, nemôžem byť teraz úplne konkrétny, ale jeden z vysokých predstaviteľov v osobnom rozhovore mi vysvetlil: Viete, pán poslanec, ono sa do toho listu nedá napísať všetko.
My vieme, že, že veci sú zložitejšie. Nuž, tak potom prosím troch najvyšších ústavných činiteľov, potom prosím 150 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, potom prosím predsedu Najvyššieho súdu, Ústavného súdu predsedkyňu. Potom prosím všetkých, ktorí majú za menom to slovíčko ústavný činiteľ, aby vložili do toho svojho úradníckeho života, členov vlády, samozrejme, som zabudol spomenúť, vložili aj práve to havlovské svedomie a verte, že tá republika možno nebude rozkvitať, ale bude v nej viac spravodlivosti.
No a teraz už zájdem do prípadu, ktorý nebude v Lesoch Slovenskej republiky, ale bude ešte v lesníctve, ešte chvíľku vydržím, a v tom lesníctve spomeniem kauzu, ktorá už teraz nie je otázkou vyšetrovania, ale je otázka ozaj ako vyšitá ako príklad na postupy súdnych orgánov, teda súdov v Slovenskej republike.
Určite ste počuli o kauze Slánskych lesov. Slánske lesy je prípad, ktorý sa rieši na súdoch tejto krajiny štrnásty rok. Ide v ňom o osemtisíc hektárov štátnych lesov, ide v ňom o miliardy korún, alebo aby som už tie koruny nechal na pokoji, tak nejakých 69 alebo 70 miliónov eur, a ide v ňom predovšetkým o to, že spravodlivosť dostáva na frak. A ľudia, ktorí o tomto prípade vedia viacej, tak už o ňom ani nechcú ďalej počúvať, lebo hovoria: Panebože, Slánske vrchy, Slánske lesy? A mne sa veľmi žiada nerozprávať vám teraz podrobnosti, ktoré si veľmi ľahko môžte vygooglovať kdesi o Slánskych lesoch a o tom, že prečo 14 rokov sa prehadzuje tento prípad, ktorý stojí náš štát nemalé peniaze a ktorý je vlastne výsmechom, pretože akási mamička akéhosi pána si spomenula, že jej prastará mama spávala s pánom grófom Forgáčom a ten sa rozhodol vo veľkorysom pominutí darovať jej tie tisíce hektárov, a hoci skutočný potomok grófa Forgáča už na Slovensku dávno bol a povedal, že teda bol uvádzaný do omylu a že nič také sa v histórii ich rodiny nestalo a dávno sa to vlastne dokázalo.
Nuž nedokázalo, dokázalo, asi nie, pretože dodnes tento spor Slovenskej republiky verzus vinníci, ktorý je vedený po stránke aj občianskoprávnej aj trestnoprávnej, lebo došlo tam k zlyhaniu viacerých orgánov, nie je ukončený. Nuž, ak sa 14 rokov rieši kauza Slánske lesy, no môžeme povedať, že spravodlivosť tu funguje? Ja nepochybujem, že to môže byť zložitý prípad. Ja viem, že možnože na Slánskych lesoch ani nestojí spravodlivosť tejto krajiny, lebo napokon tie stromy, či budú rásť v Slovenskej republike, alebo budú rásť nejakému súkromníkovi, no tak možnože chlieb nebude ani lacnejší, ani drahší. Ale minimálne komunitu lesníkov to pripravuje o istotu, že by mali veriť v spravodlivosť, pretože si povedia, ale veď tu jednoducho niečo tak jasné, čo všetci vieme, ako bolo, čo bolo toľkokrát publikované, nie je stále vyriešené.
Nuž tak sa spytujem: Chýbajú opäť znalci? Alebo chýbajú tí právnici, ktorí do tých slanských lesov si chodia občas zapoľovať? Nuž lebo, viete, poľovačka, to je vec, o ktorej ako lesník som vždy tvrdil, že by mala byť vyhodená z lesníckych radov, lebo mnohí si myslíte, že poľovníci a lesníci to je to isté. Poľovníctvo je 1 % práce lesníka a, žiaľbohu, vytvára okolo lesníctva spústu zlých vecí. Ono tá poľovačka je skutočne beťárska vec a zrejme to nezmením ani ja, ani vy, že lesníctvo a poľovníctvo budú spájané neraz nespravodlivo, ale ja sa spytujem: To miesto tých znalcov, miesto tých peňazí, ktoré by sme možno dali na dobrých znalcov, radšej pošleme právnikov, ktorí majú tento prípad na starosti, alebo ktorí sa pohybujú v ich blízkosti, alebo ktorí majú nejaké vedomosti, si do týchto lesov zapoľovať, aby sa teda nasali toho vzduchu a potom lepšie rozhodovali?
Pán minister, veď ja viem, že vy možno, a nie že možno, určite to nemôžte ovplyvniť, ale ak tu funguje nejaká etika, tak musí fungovať tu aj nejaká možnosť povedať veľmi jasne, a vy ste relatívne nový vo funkcii. No tak toto, páni, v etickom kódexe právneho štátu Slovenská republika nebude fungovať, aby ste si vy dovolili ísť poľovať do lesov, ktoré sú citlivým bodom. Tam nechcem vidieť jediného právnika! A potom už to niekto spomínal tie kadejaké srandičky s tými, tými vecami, ktoré sa dostanú do médií a potom sa hovorí o tom, že to je súkromná párty, párty našich právnikov, ktorí napodobňujú nejakého blázna z Devínskej Novej Vsi. Však to sú strašné veci, ktoré musia dačo v tomto systéme zmeniť, lebo v opačnom prípade, som presvedčený, že, že potom nemáme tu čo robiť. Ja súhlasím, že neexistujú možno na to spôsoby, ktoré by boli úplne jasné, a že máte nástroje vo svojich rukách, ktoré sú dané len zákonom, ale máte, pán minister, svoje svedomie a máte svoje možnosti. Takéto veci sa nesmú stávať, nemajú sa stávať a veľmi prosím, aby sa nestávali, pretože ak nie je na znalcov, ak niekedy spravodlivosť potrebuje veľa času, ja sa predtým pokorne skloním, lebo viem, že to nie je jednoduché. Ale mám sa skláňať pred ľuďmi, ktorí chodia poľovať do lesov, ktoré, ktoré, o ktoré sa súdi? Alebo pred ľuďmi, ktorí si robia žarty zo šialenca z Devínskej Novej Vsi? Tak na to nepotrebujeme nové nástroje ani nové páky. Na to potrebujeme možno len pána ministra, ktorý si zavolá ľudí, ktorých si zavolať môže a povie: Kým som tu ja, tak takéto spôsoby tu nebudú! A ja verím, že tá možnosť vo vašich rukách je. Ale pán minister je veľký pán a má veľké možnosti, ale tu by som skôr možno povedal mená malých pánov, ktorí nemajú veľké možnosti a napriek tomu ich tu chcem spomenúť.
Existuje také meno, ako je Pavel Jakab. Nemôžete ho poznať, nie je tak známy ako ústavní činitelia, ale ten práve v kauze Slánskych lesov prejavil statočnosť, ktorá by sa mohla tesať do kameňa ako príklad toho, ako občania tejto krajiny majú vnímať spravodlivosť, a keď nefunguje tam, kde fungovať má, ako ju majú uchopiť do vlastných rúk v tom najlepšom slova zmysle. Paľo Jakab, lesník, bol voľakedy mojím kolegom, bol riaditeľom lesného závodu v Košiciach, keď ja som šéfoval v Humennom. A musím sa priznať, aj sa mu takto ospravedlním verejne, ale on sa na mňa nenahnevá, je to dobráčisko v podstate, že v tom čase som ho vnímal ako človeka, ktorý občas na mňa pôsobil ako taký, no, čo povie vrchnosť, to poslúchneme, lebo s vrchnosťou sa nehádame a tak to má byť. Ja som možno patril možno medzi takých rebelantnejších, ale toto už dávno neplatí, čo sa týka toho Paľa Jakaba, ktorého som zaspomínal.
Paľo, prepáč, že som to takto vyhodnotil, ale ten chlap už 14 rokov z pozície nie riaditeľa, tým už dávno nie je, z pozície radového pracovníka Lesov Slovenskej republiky bojuje o to, aby spravodlivosť zvíťazila. Bojuje so zlom. Má to také podoby, že, že sa jeho manželka bojí dvíhať telefóny. Bojuje s takým zlom, že jeden z dôležitých svedkov pri jednej poľovačke už k nešťastiu neprežil, bojuje s takým zlom, že, že si tento útly mládenec, ktorý nikdy nepôsobil dojmom nejakého - ani fyzicky, ani psychicky - arogantného človeka, ktorý by mohol zastrašovať, si kúpil pre istotu revolver, aj keď ktovie, či ho mal niekedy so sebou. Proste je to, je to človek, ktorý chodí na súdy, chodí do Banskej Bystrice, chodí do Košíc, hľadá právne kontakty, chodí po grundbuchoch. A ja sa pred takým človekom skláňam, pretože my musíme tu hovoriť o konkrétnych spôsoboch, ako pomôcť tomu, čo tu kritizujeme. Nuž, ak by ten Paľo Jakab nebol sám, ak by mal oporu vo svojich kolegoch väčšiu, než má, možno by už súdy dávno boli vyriešili tento problém.
Takže chcem pripomenúť rolu každého z nás, nielen tejto stopäťdesiatky, ale každého z nás občanov, že niekedy je to veľmi ťažké, ale dá sa pomôcť spravodlivosti a ja verím, že kauza Slánske lesy bude vyriešená určite k prospechu tohto štátu aj s prispením takých postáv, ako je obyčajný lesník Paľo Jakab, ktorému pred 14 rokmi vstúpila táto vec do života bez toho, aby bol za to nejakým spôsobom osobne zodpovedný. Možno ešte keď bol riaditeľom, tak áno, ale potom, tak čo, veď žijem v krajine, kde to nefunguje. Veď vám tu dneska povie vlastná žena, keď sa ráno zobudíte, že a ty nevieš, kde, kde žiješ? Do čoho sa to zase púšťaš, čo chceš, aby nám čo urobili? Myslím, že obloky mu stihli vytĺcť aj auto poškodiť.
Viete a to sú veci, s ktorými sa strašidelne ťažko potom bojuje za tú spravodlivosť, lebo tu rozprávať v Národnej rade sa dá, ale tí ľudia tam dole musia žiť a oni sa mnohokrát nieže boja, oni jednoducho sa rozhodnú veľmi správne v prospech toho ostrova, pre ktorý, ktorým je pre každého z nás okruh najbližších ľudí a je našou povinnosťou ho chrániť a nevystavovať ho zbytočným rizikám. Takže tá dilema je ozaj veľmi reálna a to ohrozenie nemusí byť vôbec chápané fiktívne.
No a záverom sa teraz už ozaj dostanem od lesníctva preč. Ja som spomínal aj Justíciu ako sochu, ktorá symbolizuje spravodlivosť. A tak, keby som chcel byť mierne ironický, tak by som povedal, že k tým atribútom, ktoré som spomínal, váham, k meču, k hadovi a k mešcu by som možno dal ešte aj lístoček, a by som ho hodil na jednu misku tých váh, neviem na ktorú, možno na tú, čo je nižšie, možno vyššie. Ale viete, čo by bolo na tom lístočku napísané? Prepustiť, ak sa dá.
Prepustiť, ak sa dá. Pokyn sudkyne svojej podriadenej. Ja viem, ten lístok sa možno spochybnil, možnože teraz sa povie, že to je vec, ktorá nebola nikdy dokázaná, pretože dotyčná osoba sa vyjadrila, že ona myslela úplne iný prípad. Dobre, možnože myslela, ja, samozrejme, to dokázať neviem. Ja len viem, že som mal tú česť byť vtedy v porote, ktorá vyberala laureátov Bielej vrany pre vlaňajší rok, a že vtedy bola taká diskusia, tam tá plejáda ľudí bola pomerne široká, že komu to udeliť. A boli tam také názory, že, že to treba udeliť aj najmä, predovšetkým ľuďom, ktorí nie sú profesionáli v danej oblasti, pretože u nich je údajne povinnosť bojovať za svoju profesiu tými najčestnejšími spôsobmi a takže treba viacej oceňovať ľudí, ktorí zvonka poukazujú na zlo vo firmách a v inštitúciách a nie zvnútra. Priznám sa, že som oponoval vtedy kolegom v porote aj s niektorými ďalšími, a dostali sme sa k tomu, že sme presvedčili. Ja som totižto presvedčený, že práve ľudia, ktorí dokážu sa vzoprieť nespravodlivosti povedzme v tomto prípade na súdoch, na súde zvnútra riskujú viac a je na to treba potrebné trocha viacej pary aj keď, samozrejme, nechcem vôbec spochybňovať tú druhú skupinu, pretože tu sa okrem tých nebezpečenstiev stretávate aj s istým nepochopením, že veď ty vlastne kazíš dobré meno našej profesii. Veď ty si vlastne špiníš do vlastného hniezda! Veď stratíte možno za chvíľočku svojich kamarátov, svoju podporu kolegov, ktorí vám prestávajú rozumieť, tak preto by som chcel pripomenúť tento ozaj mimoriadne tragický prípad sudkyne Laučíkovej, za ktorú tak statočne bojovala a dodnes bojuje jej dcéra, ako prípad, aby sme si ho pamätali, aby takéto lístočky nekolovali a neputovali po našich súdoch ani fiktívne, ani skutočné. Pretože ak takéto niečo si niekto dovolí urobiť, tak potom musí asi počítať s tým, že nekoná až tak niečo výnimočné a že to patrí k takým skoro bežným spôsobom. Lebo ak si každý dá sám sebe otázku, či by takto konal, alebo či takto v živote už konal, či dávame návody na nečestnosť, návody na prenesenie predstáv mocných do našich svedomí, ja verím, že aj keď každý musí odpovedať sám za seba, že niečo také by malo byť vylúčené a tobôž u ľudí, ktorí by mali predstavovať nie to najlepšie z najlepšieho, to poslanci nie sme, ale by mali po vstupe do siene zákonnosti predstavovať záujem občanov Slovenskej republiky a nie záujem ľudí, ktorí im posielajú lístočky, ktoré ničia hodnotu spravodlivosti a kazia pánovi ministrovi potom to, čo by mal on hlavne tu sledovať, a to vylepšovať systém zákonnosti a fungovanie inštitútu, a nie bojovať s ľuďmi, ktorí sa nikdy nemali ocitnúť na miestach určených pre tých, ktorí sú symbolmi spravodlivosti, a nie tými, ktorých treba cvičiť, či náhodou si nemýlia svoju rolu s niečím, čo patrí do hlúpych filmov.
Myslím, že som povedal asi všetko, čo som mal na mysli. Chcem vám poďakovať a chcem teda popriať ozaj veľmi úprimne pánovi ministrovi a všetkým jeho spolupracovníkom, aby sa mu podarilo otvoriť svedomia svojich ľudí a spojiť ich s vysokou odbornosťou a aby sa to teda prejavilo v tom, ja to úplne úprimne myslím, lebo skutočne som povedal, som lesník, ktorý na chvíľočku zašiel do parlamentu. Aby sa mu podarilo tak zlepšiť stav súdnictva, že táto strana bude blednúť parlamentu a táto bude hovoriť: Tak vidíte, dokázali sme to. Ak to dokážete, ak lístočky nebudete posielať alebo ak odtrhnete symbolicky hlavu každému, kto by si to dovolil, tak vyhráte. Ale viete čo, vyhrá v tom prípade aj občan a my sme tu kvôli občanovi a nie kvôli tomu, aby sme hovorili o tom, že či tu má byť MOST 12 rokov, OĽaNO 8 a ja neviem SDKÚ 24. To občana nezaujíma. Občana zaujíma, čo dokážeme, a ja si veľmi želám, aby sme dačo spoločne dokázali.
Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca sú štyri faktické poznámky. Končím možnosť prihlásiť sa.
Nech sa páči, pani Erika Jurinová.

Ďakujem pekne za slovo. Len veľmi kratučko zareagujem. Kolega hovoril veľa o spravodlivosti. Napadla ma taká myšlienka, o ktorej sme sa bavili s jedným kolegom, a pýtal sa, že čo je cieľom súdnictva? Tak sme si povedali, že spravodlivosť a honor. A potom sme sa opravili, že ani nieže spravodlivosť a honor, ale dnes je to mamon a honorár. Dávam si otázku často, že či ešte sme schopní vôbec veriť v spravodlivosť? To takisto Janko Mičovský otvoril a nadobúdam čoraz viac presvedčenie, že sme schopní možno veriť už len v spravodlivosť na druhom svete, že už sa prichytávam aj ja sama pri tom, že často verím už len v to, že spravodlivosti sa dočkáme len na druhom svete, a myslím, že tak by to nemalo byť. A práve celý rezort spravodlivosti by mal byť o tom, že v tú spravodlivosť opäť začnú občania veriť. Takže takisto držím pánovi ministrovi palce.
Ďakujem.

Nech sa páči, Helena Mezenská.

Pripomienkou alebo poznámkou si dovolím na príspevok môjho kolegu pána Mičovského zareagovať aj ja. Ako to tu takto počúvam všetky tieto príspevky, tento príspevok považujem svojím spôsobom za taký príspevok s nadhľadom. Faktom je, že nielen justičná moc, ale aj legislatívna a exekutívna moc potrebujú zresetovanie. Zresetovanie celého systému a stavbu od základov. Možno v tomto smere sa prikloním aj k tomu, čo tu povedal skôr poslanec Lipšic. Ja z relatívne bohatej, či už mimosúdnej, alebo súdnej praxe v nízkopredmetových sporoch z oblasti ochrany spotrebiteľských práv viem povedať, že samozrejmé veci právo a spravodlivosť, právo spotrebiteľov sa naozaj v našej krajine vymáhajú veľmi ťažko. A ja mnohokrát hlavne v takých tých hromadných sporoch, kde zastupujeme kolektívne záujmy spotrebiteľov, neviem pochopiť, ako je možné, že takéto samozrejmé veci, ktoré sú jasné od základov sa tak ťažko dosahujú. Náš súdny systém naozaj poznačuje veľká pomalosť a liknavosť. A na túto liknavosť, pomalosť vplýva nielen nekvalitná legislatíva, nie podrobné, jasné výklady jednotlivých zákonov, ale v mnohých prípadoch aj iný filter. Akési neviditeľné bludné prúdy, filtre, ktoré sú ovládané mnohými komplikovanými obchodnými alebo aj politickými vplyvmi. Ja verím, že táto dnešná diskusia posunie stav súdnictva k lepšiemu a zmení ho tak, aby sme nielen my ako poslanci, ale aj občania... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)