11. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážená pani ministerka, pani spravodajkyňa, dámy a páni, ťažko nazvať inak ako zákonom schválnosti skutočnosť, že chronická kríza uplatňovania spravodlivosti v tomto štáte, na ktorú začala občianska spoločnosť, médiá a opozícia konečne intenzívnejšie a systematickejšie v poslednom čase upozorňovať, akútne prepukla práve vo chvíľach, keď sme si pripomínali výročie najmasovejšieho vystúpenia proti nespravodlivosti v našich novodobých dejinách.
A do parlamentu sa konečne dostáva v čase, keď sa verejne diskutuje niečo, o čom by sa verejne diskutovať údajne nemalo, a to zjavná nespravodlivosť voči arcibiskupovi Bezákovi. V prvom rade by som chcel povedať to, že mi je jasné, že stav našej justície a tým aj problematika spravodlivosti, ktorú zastrešuje rovnomenné ministerstvo, momentálne vedené pánom ministrom Borecom, začínajú byť znepokojujúce.
Akokoľvek uznávame deľbu moci v jej trojjedinej podobe, a nie sme za to, aby sa ktorákoľvek z troch súčastí moci nadraďovala, alebo dokonca diktovala tým ostatným, je mi zároveň jasné, že ak sa či už výkonná alebo súdna moc dostanú do zjavnej krízy, parlament o tom nemá a nesmie mlčať, lebo ako hovorí hlboko pravdivá ľudová múdrosť, kto mlčí, ten svedčí. Podotýkam, že svedčí v prospech zla a nespravodlivosti!
Skúsenosť nás učí, že nestačí čakať, čo urobia iní, ale treba iniciatívne a zodpovedne konať. Dovoľte mi uviesť len pár dôkazov toho, že viem, o čom hovorím, i toho, že nielen hovorím, ale aj konám. Dávno-pradávno, kedysi v minulom živote som bol vydavateľom, redaktorom a spoluautorom Bratislavy/nahlas, ktorá dovtedy s neslýchanou otvorenosťou pomenovala aj nespravodlivosť páchanú vtedajším režimom na občanoch a prírode na Slovensku. Predtým i potom som spoluinicioval stovky aktivít a podporil tisícky petícií namierených proti rôznym druhom nespravodlivosti okolo nás.
O niečo neskôr som podpísal niekoľko petícií za prepustenie nespravodlivo trestaných Václava Havla, Jána Čarnogurského, Miroslava Kusého a ďalších. Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som sa stal predsedom parlamentnej vyšetrovacej komisie na prešetrenie podozrenia z nekalých úmyslov v súvislosti s aférou Tatragate a následným rizikom nespravodlivých skutkov.
Pred rokom som v koncoročnej ankete denníka Sme označil film Zuzany Piussi Nemoc tretej moci, poukazujúci aj na nespravodlivosť páchanú v rezorte spravodlivosti, za jedno z piatich najdôležitejších filmových diel, ktoré sa mi podarilo v roku 2011 vidieť.
Prednedávnom sme spolu s kolegami zorganizovali tlačovú besedu na podporu dvoch bývalých ministrov životného prostredia, ktorí čelia úplne absurdnému a nespravodlivému trestnému oznámeniu za to, že postupovali v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny, a následne sme poukázali na nespravodlivosť, s ktorou sme sa stretli v Národnom lesníckom centre.
Začiatkom novembra tohto roku som bol jedným z iniciátorov petície na podporu nespravodlivo obvinenej Zuzany Piussi na changenete, ktorú do tejto chvíle podpísalo viac ako tritisíc občanov a občianok.
Následne sme v tlačovej správe konštatovali, že stavom nášho súdnictva a nárastom výskytu deformácií a nespravodlivosti v našej spoločnosti by sa mala zaoberať Národná rada Slovenskej republiky.
Vzápätí som hlasoval za to, aby sa stavom nášho súdnictva a výkonom práva a spravodlivosti u nás Národná rada skutočne aj zaoberala.
Až do tejto chvíle mi bolo všetko dostatočne jasné na to, aby som sa vedel bez problémov rozhodnúť. Akceptujem aj skutočnosť, že keď nám nebolo umožnené diskutovať na tejto pôde o stave v našej justícii počas mimoriadnej schôdze, časť opozície bola fakticky nútená siahnuť po návrhu na odvolanie ministra spravodlivosti. Bolo to čosi ako nechcene a kuriózne spoločné rozhodnutie SMER-u - SD a Ľudovej platformy.
Ale napriek tomu všetkému bol samotný návrh na odvolanie pána ministra Boreca prvou skutočnosťou, ktorá ma v celej tejto kauze priviedla tak trochu do rozpakov. Zdalo sa mi byť nie celkom spravodlivé, ba paradoxné, že v čase, keď na odstúpenie či odvolanie je zrelých toľko vedúcich činiteľov na rôznych postoch, a bez toho, aby sme tu o nich takto kriticky hovorili, mám hlasovať za odvolanie človeka, ktorý patrí k tým najslušnejším, zrejme najkompetentnejším a odbornou verejnosťou najviac akceptovaným ľuďom v tejto vláde. A navyše je nestraník, čiže vlastne môj kolega.
Napokon som sa rozhodol, že ak sa predsa len odhodlám a stlačím tlačítko za, nebude to hlasovanie namierené proti osobe tohto konkrétneho pána ministra, ale hlasovanie, ktoré bude mať za cieľ pripomenúť politickú zodpovednosť prvého muža daného ministerstva za to, čo sa v jeho rezorte deje.
Bude to tiež potvrdenie známej pravdy, že najťažšie to majú práve tí, od ktorých sa najviac očakáva. A napokon som v tom videl niečo ako apel na tých, ktorí na svojich stoličkách nemali sedieť už dávnejšie alebo ešte lepšie, nemali na nich sedieť nikdy. Aspoň toľko teda k môjmu osobnému postoju, dnes už len k hypotetickému aktu odvolávania pána ministra spravodlivosti.
Je logické, že dnes sa tu hovorí najmä o kauzách súvisiacich s pánmi Mečiarom, Harabinom, Lexom, Trnkom či Počiatkom. A na druhej strane s menami Kováč, Majchrák, Lauková, Paluda, Malinová, Piussi, Petková, Tuchyňová, Hašto, Bezák, s menami nedávno odvolaných kvalitných členov Súdnej rady a ďalšími.
Ale téma je podstatne širšia. Hovoríme síce o stave súdnictva, ale mne sa zdá, že je treba hovoriť o stave spravodlivosti. Napokon aj názov príslušného ministerstva tomu zodpovedá, keďže ministerstvo pravosúdia je už len historickou reminiscenciou.
Nespravodlivosťou je obsadzovanie postov vo verejnej správe nie na základe odborných predpokladov, ale straníckych nominácií. Nespravodlivosťou je faktické blokovanie voľby či vymenovania odborne ani morálne nespochybnených kandidátov do najvyšších kontrolných orgánov štátu.
Nespravodlivosťou voči všetkým daňovým poplatníkom a občanom je rozkrádanie verejných zdrojov - či už finančných, alebo prírodných. Nespravodlivosťou nielen voči priamo postihnutým, ale voči nám všetkým je hazardovanie s potenciálom ľudských zdrojov. A akékoľvek šikanovanie či bezdôvodné zbavovanie sa schopných a slušných ľudí.
V takomto širšom kontexte by sme mali hovoriť aj o neoprávnených investičných stimuloch, ktoré jedných nespravodlivo zvýhodňujú a iných nespravodlivo diskriminujú. Nie je asi prejavom spravodlivosti ani to, že tu beztrestne vyrastajú obrovské čierne či pochybne pretláčané stavby, kým bežný občan je tvrdo sankcionovaný za to, keď si postaví na záhrade kurín alebo psiu búdu.
Nemali by sme mlčať o faktickej beztrestnosti niektorých zločincov v našej krajine, v ktorej v tom istom čase tvrdo pykajú za svoje bežné delikty nepomerne nevinnejší delikventi. Je to jednoducho nespravodlivé!
Ale kontext spravodlivosti či nespravodlivosti je v mojom ponímaní ešte širší. Mali by sme v jeho rámci hovoriť aj o nespravodlivosti páchanej napríklad na ženách, ktoré za tú istú prácu dostávajú stále ešte citeľne nižšie platy ako muži. Mali by sme hovoriť o nespravodlivosti voči tým občanom, ktorí sú nútení dýchať škodlivý vzduch či obťažujúce výpary, za všetkých spomeniem aspoň obyvateľov Hrboltovej pri Ružomberku, alebo piť nevhodnú vodu v regiónoch, kde sme dlhodobo nie schopní vybudovať vodovod a kanalizáciu, najmä na východnom Slovensku.
Nespravodlivosť je aj ťažba nerastov či lokalizácia veľkokapacitných skládok proti vôli miestnych samospráv a občanov. V najširšom kontexte sú však prejavom systémovej nespravodlivosti aj stále rastúce regionálne a sociálne disparity, teda rozdiely medzi východom a západom Slovenska, Bratislavou a vidiekom, medzi stále bohatšími a stále chudobnejšími, medzi rovnými a rovnejšími.
Prejavom nespravodlivosti je aj to, ako so samozrejmosťou očakávame pomoc od iných, najmä od Európskej únie, a na druhej strane ako odmerane sa správame voči migrantom žiadajúcim o politický azyl alebo inú formu ochrany a podpory.
Nebolo by spravodlivé obviňovať zo súčasného stavu spravodlivosti na Slovensku len súčasnú vládu. Ale veď nielen preto tu dnes diskutujeme na túto tému, že jednofarebná vláda prevzala na seba zodpovednosť aj za stav spravodlivosti v tejto krajine.
Osobne za ešte dôležitejšie považujem, aké posolstvo tá-ktorá vládna moc vysiela, či už slovami a ešte viac praktickými skutkami, či spravodlivosť podporuje, alebo znevažuje a potiera. A tým priamo či nepriamo nahráva nespravodlivosti.
Vďaka moci a autorite, ktorou disponuje súčasná vláda spolu s parlamentnou väčšinou, by mohla a mala vyvíjať podstatne väčšie úsilie v záujme toho, aby sme žili v spravodlivejšej krajine.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. Vážení kolegovia, začnem asi tým, čo povedal pán poslanec Lipšic. Ja si myslím, že on jedine svoje tvrdenie vždy považuje za jedinú pravdu. A nikto iný ju nemá. A vie to vždycky tak podať, že skutočne mu pomaly všetci uveríme.
S čím však môžem súhlasiť je to, že je to všetko o ľuďoch. Prijímame desiatky zákonov, noviel, novelizovaných noviel a je to o tom, že keby sme dodržiavali tie jestvujúce, nemusíme tu dnes diskutovať o justícii. Takisto poviem, že keby možno generácie predkov pred nami boli dodržiavali božie prikázania, tak dneska tu nie sme, lebo by nám mali stačiť. Nuž, ale poďme k tomu, prečo sme tu dneska.
Skupina poslancov v mesiaci novembri 2012 predložila návrh na zvolanie schôdze Národnej rady Slovenskej republiky s bodom rokovania prijať uznesenie k stavu, ktorý jestvuje v justícii. V skratke sa vyjadrím aj k odôvodneniu. Justičný systém na Slovensku dlhodobo požíva nízku dôveru verejnosti. V priebehu posledného mesiaca bola slovenská verejnosť opakovane konfrontovaná s informáciami, ktoré túto nedôveru občanov ešte viac prehlbujú. Pri rešpektovaní nezávislosti súdnej moci, stav a aplikácia práva a fungovanie justičných orgánov sú v príkrom rozpore s tým, ako vnímajú elementárnu spravodlivosť občania Slovenskej republiky. V ďalšej časti predkladatelia poukazujú na rozhodnutie súdu v prípade bývalého prezidenta Michala Kováča verzus bývalý riaditeľ Slovenskej informačnej služby Ivan Lexa.
Ďalej, že v septembri 2012 sa z podnetu bývalej členky Súdnej rady začalo trestné stíhanie voči režisérke filmu o justícii. Ďalším dôvodom na zvolanie tejto schôdze je neprávoplatný rozsudok zo septembra 2012, podľa ktorého Generálna prokuratúra má zaplatiť predsedovi Najvyššieho súdu finančné odškodnenie za to, že bývalý generálny prokurátor podľa rozhodnutia súdu nesprávnym úradným postupom zasiahol do základných ľudských práv predsedu. V odôvodnení sa ďalej uvádza, že na základe dostupných informácií sa možno domnievať, že vláda Slovenskej republiky, ktorá je zastúpená ministerstvom spravodlivosti či zástupkyňou vlády, neháji dostatočne pred Európskym súdom v Štrasburgu záujem Slovenska, ale záujem súkromnej osoby.
Podľa navrhovateľov vláda Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva namiesto toho, aby hájila pozíciu Slovenskej republiky danú rozhodnutím Ústavného súdu a doručila Európskemu súdu pre ľudské práva stanovisko potvrdzujúce oprávnenosť takéhoto rozhodnutia, požiadala súd, aby Harabinovi v súvislosti s nemajetkovou ujmou priznal náhradu. Urobila tak vraj aj napriek tomu, že mala z ministerstva spravodlivosti k dispozícii dostatok informácií k napísaniu kvalifikovaného stanoviska v prospech Slovenska.
V ďalšej časti sa konštatuje, že vláda poza chrbát verejnosti chce zaplatiť predsedovi Najvyššieho súdu státisíce z peňazí daňových poplatníkov, alebo že nemá o činnosti zástupkyne dostatočné informácie.
Moje vystúpenie nie je na obranu ani ministra spravodlivosti, viem, že sa vie obhájiť sám. Nie je ani na obranu Štefana Harabina, aj ten sa vie obhájiť sám, ale na obranu justície, sudcov, vyšších súdnych úradníkov a ďalšej administratívy, ktorým nie je vlastné obhajovať sa na verejnosti, v médiách, jednak preto, že nemajú čas, ale ani chuť vystupovať verejne na svoju obhajobu. Teda poctivých, čestných, pracovitých zamestnancov v justícii, ktorých je väčšina, pretože dnes, čo sme si tu vypočuli, by som povedala, že z tých 1 200 sudcov a 800 vyšších súdnych úradníkov snáď nie je nikto, kto neberie úplatok, kto sa nefláka, nepracuje.
V prvom rade chcem povedať, že keď navrhovatelia hovoria o dôveryhodnosti, treba lídrov opozičných strán a predkladateľov tohto návrhu upozorniť na prieskumy dôveryhodnosti slovenských politikov, ktoré robia viaceré agentúry. Nebudem hovoriť o konkrétnych číslach, lebo myslím si, že všetci tieto prieskumy so záujmom sledujete. Preto sa pýtam, aký morálny kredit, daný občanmi, majú títo politici, ktorí hodnotia dôveryhodnosť justície našimi občanmi. Ani jeden z citovaných prípadov rozhodnutí, ktorými opoziční poslanci odôvodňujú potrebu zvolania mimoriadnej schôdze Národnej rady nie je právoplatný a keby aj bol, neznamenalo by to vzhľadom na možnosť využitia všetkých do úvahy prichádzajúcich opravných a prieskumných prostriedkov, že sa takéto rozhodnutie aj skutočne vykoná.
Čo je však v odôvodnení návrhu najzávažnejšie, je bohorovná póza, do ktorej sa navrhovatelia pri hodnotení týchto rozhodnutí stavajú, akoby oni boli jediní arbitri, ktorí poznajú pravdu a spravodlivosť. Pýtam sa, odkiaľ čerpajú presvedčenie, že jedine oni sú tí praví, ktorí môžu hodnotiť spravodlivosť?
Je nesporné, že tak všetky v návrhu uvedené rozhodnutia, ale aj tisíce, ba možno desaťtisíce iných súdnych rozhodnutí, čiže rozhodnutí aj orgánov činných v trestnom konaní, vždy vyvoláva, vyvolávalo, ale aj bude v budúcnosti vyvolávať otázky, a to tak, pokiaľ pôjde o aplikáciu práva, ale aj o súlad rozhodnutí s princípmi spravodlivosti. V odpovediach zrejme nikdy nenájdeme celospoločenský konsenzus.
Napriek tomu je nielen trúfalosťou vydávať svoje hodnotiace úsudky za jediné správne, všeobecne platné, prijímané, ale hlavne je nezodpovedné tvrdiť, že práve preto, že nejaký sudca, prokurátor či vyšetrovateľ mal na aplikáciu práva a spravodlivosť iný názor, tak toto má také závažné dôsledky na vymáhateľnosť práva, že narúša predstavy našich občanov o stave elementárnej spravodlivosti, či dokonca ohrozuje demokraciu v Slovenskej republike.
Zo všetkých týchto dôvodov možno odôvodnenie návrhu považovať za šírenie poplašnej správy o stave slovenskej justície, ktorej cieľom nie je nepochybne náprava jestvujúcich neduhov, ku ktorej však navrhované uznesenie rozhodne nemôže ani objektívne prispieť. Domnievam sa, že ide iba o pokus časti opozície zviditeľniť sa v oblasti, v ktorej za krátku dobu, keď v čase nedávno uplynulom vládla, stihla okrem iného vyprodukovať aj zákony, ktoré oprávnene vzbudzujú pochybnosti o ich súlade s ústavou.
Vláda vo svojom programovom vyhlásení, s ktorým predstúpila pred poslancov Národnej rady, uviedla aj ciele, úlohy, ktoré chce plniť v oblasti justície. Z odôvodnenia návrhu na zvolanie mimoriadnej schôdze však nevyplýva zjavne potreba žiadnej zmeny či aktualizácie týchto cieľov a úloh, a to nielen vzhľadom na krátkosť času, ktorý od schválenia programového vyhlásenia vlády uplynul, ale osobitne s prihliadnutím na to, čím opoziční poslanci návrh odôvodnili. Myslím si, že veľkou chybou ministra spravodlivosti bolo a je, že v prípade, že účastníkmi sporu sú známe osobnosti, nezvolával tlačové konferencie na verejnosti, hneď nezhodnotil prácu sudcu, či pred samotným pojednávaním nevynášal na verejnosti svoje stanoviská a závery k prejednávanej veci.
Podobne to je aj pokiaľ ide o režisérku filmu o justícii. Pokiaľ viem, bolo podané trestné oznámenie na neznámeho páchateľa a do dnešného dňa vznesené obvinenie nebolo. V tejto súvislosti a v súvislosti s petíciami, ktoré boli na jej obranu podpisované, sa mi zdá taktiež divné, že by som aj položila otázku, či je skutočne v poriadku, že za právoplatne odsúdenú osobu sa spisujú na verejnosti petície predtým, než nastúpi do výkonu trestu. Asi to budeme robiť bežne.
Pokiaľ ide o konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva, naša vláda nebola tá, ktorá by uzavrela politický zmier s Harabinom. Pokračovala s ním v sporovom konaní a vo svojom stanovisku neuznala, že došlo k porušeniu jeho práv. V súlade so zaužívaným postupom pred Európskym súdom pre ľudské práva vláda prostredníctvom zástupkyne reagovala na výzvu súdu vo veci spravodlivého zadosťučinenia, a to presne takým istým spôsobom, ako sa postupuje aj v iných prípadoch. A tak Európsky súd pre ľudské práva rozhodol tak, ako rozhodol.
Podľa vyjadrenia zástupkyne Marice Pirošíkovej, tam by som dala do pozornosti jej vyjadrenie, ktoré bolo zverejnené 3. decembra 2012 v denníku Sme s názvom Na Slovensku je to inak, kde podrobne si prečítate, akým spôsobom sa postupuje pred Európskym súdom pre ľudské práva.
Podľa jej vyjadrenia v Rade Európy nie je minister, ktorý by disponoval podobnou právomocou ako bývalá ministerka spravodlivosti. Tá si vytvorila vraj možnosť ovplyvňovať stanoviská zástupkyne vlády zasielanej na Európsky súd. Lucia Žitňanská krátko po nástupe do funkcie v roku 2010 vydala internú inštrukciu, v ktorej podmienila svojím súhlasom každé vyjadrenie zástupkyne zasielané pred súd. Tak si vytvorila možnosť politicky ovplyvňovať tieto stanoviská. Áno, v Rade Európy nie je taký žiadny minister, ktorý by disponoval podobnou právomocou. Nový minister opätovne vniesol do týchto vecí poriadok. K tomu chcem povedať, že každý jeden minister je informovaný o všetkých postupoch a prípadoch, ktoré sú predkladané na Európsky súd pre ľudské práva. Nuž a kde nám minister zlyhal a prečo doviedol do tohto stavu justíciu za takú krátku dobu? Poukazujem len na návrh, ktorý bol podaný neskôr na jeho odvolanie. Nuž možno aj v tom, že neodvolal hneď v jeden deň pätnásť predsedov súdov, ktorí boli menovaní do svojich pozícií v minulosti, že napríklad neposlal kontrolu ministerstva spravodlivosti či ministerstva financií na Najvyšší súd. Takto totiž kontrolu poslal Harabin na Karabína, Žitňanská na Harabina a zlyhal jedine Borec, hoci jeho priezvisko asi tomu nenapovedá.
O kontrolách ministerstva spravodlivosti či ministerstva financií a NKÚ na Najvyššom súde sa toho nahovorilo, napísalo veľa, preto budem citovať ústavného právnika Jána Drgonca. Citujem: "Rozhodovacia činnosť Ústavného súdu v tomto type konaní", teda myslel tým disciplinárnych, "konaní o disciplinárnej zodpovednosti, je veľmi nesúrodá. V roku 2011 Ústavný súd rozhodol, že predseda Najvyššieho súdu Harabin sa dopustil závažného disciplinárneho previnenia, keď nevpustil na Najvyšší súd kontrolu ministerstva. V roku 2007 o predchádzajúcom predsedovi Najvyššieho súdu Karabínovi rozhodol ten istý Ústavný súd alebo Ústavný súd v inom funkčnom zložení alebo v inom funkčnom období, že neporušil zákon, keď nevpustil na pôdu Najvyššieho súdu kontrolu ministerstva. Proste sú veci, ktoré sú navzájom protikladné, nesúladné a ktoré majú isté problémy vo vzťahu k medzinárodným dohovorom." Takto sa končí citát dr. Drgonca.
Osobne si myslím, že justícii je potrebné venovať pozornosť. Diskutovať o tom, či je súladné, aby v sústave súdov jestvoval Špecializovaný súd, či existovala v rámci prokuratúry Špeciálna prokuratúra, či takéto ustanovizne majú svoje miesto tam, kde organizovaný zločin je na dennom poriadku, kde sa ľudia boja vyjsť na ulicu, či korupcia prevláda celým verejným životom alebo celou spoločnosťou. Ja si myslím, že do tejto skupiny krajín nepatríme. Agendu špeciálnych súdov či prokuratúry vedia rozhodnúť okresné súdy, a teda prečo nediskutovať o tom, ako posilniť personálne, materiálne okresné súdy v sídlach krajov a, samozrejme, aj finančne primerane, zdôrazňujem primerane, zabezpečiť justíciu na tejto úrovni. Prečo nediskutovať aj o tom, ako posilniť postavenie vyšších súdnych úradníkov. Dať im jasné kompetencie, aby vyšší súdny úradník nevykonával prácu za sudcu, ale bol aj primerane finančne ohodnotený a následne v systéme justície riadne zastabilizovaný. Je potrebné diskutovať aj o tom, aké ďalšie opatrenia je potrebné prijať na zrýchlenie súdnych konaní, či a akým spôsobom zisťovať pobyt účastníkov konania, ak si nepreberajú zásielky. Ako podporovať snahu o prepojenie databáz štátnych úradov, ako zabezpečiť zasielanie dokumentov elektronicky a podobne. To si však vyžaduje príslušnú legislatívu. Ako vieme, tejto téme sa minister so svojím úradom aj skutočne venuje.
V neposlednom rade by som povedala, že je potrebné sa venovať aj spotrebiteľskému právu. Osobne nespochybňujem nutnosť zásahu súdu do extrémne neprimeraných zmluvných podmienok a praktík, ale treba vidieť aj to, že nie všetci konajú v úmysle oklamať chudáka spotrebiteľa. Niektorí využívajú iba bežné zabezpečovacie prostriedky na zabezpečenie záväzku klienta, ktorého bonitu nemajú ako zistiť. Súd musí venovať preto pozornosť celému konaniu a nielen odvolaciemu, ale aj oblasti trov právneho zastúpenia či exekučného konania.
Úlohy justície sú známe a myslím si, že ministerstvo im venuje aj dostatočnú pozornosť.
Na záver však chcem poukázať na stanovisko Európskej asociácie sudcov zo septembra 2011, v ktorom sa konštatuje fakt, že za vlády Ivety Radičovej dochádzalo k neoprávnenej kritike súdnej moci, nemiestnemu kritizovaniu súdnych rozhodnutí. Zdržanie sa týchto praktík označila Európska asociácia sudcov za najefektívnejší spôsob, ako zvýšiť dôveru v súdnu moc.
V programovom vyhlásení vlády vláda stanovila v oblasti súdnictva úlohu zefektívňovať súdnictvo, čo je podľa môjho názoru možné robiť iba cestou prijímania systémových, odborných a predovšetkým legislatívnych riešení, ktoré budú výsledkom dialógu so zástupcami súdnej moci, ale aj akademikov, ostatných právnických profesií, ako aj odbornej verejnosti, a nie ďalšou politizáciou justície.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pani poslankyňa Vitteková, dovoľte, aby som sa vám zveril aspoň s jedným pocitom, lebo, mierne povedané, som zmätený. Ja som sa pripravoval na diskusiu o stave justície s ministrom Borecom, ale čo tu sedím a čakám na to, že sa prihlásim ústne, tak som musel svoje pripravené vystúpenie korigovať, lebo bola tu ministerka zdravotníctva, tak som to upravoval na stav justície, respektíve spravodlivosti v zdravotníctve.
Potom prišiel pán minister Maďarič, tak potom som to chcel upraviť na stav spravodlivosti v kultúre. Nakoniec prišiel minister sociálnych vecí, tak už som urobil záver, že nemá proste význam vystupovať k stavu justície, keď tu nie je minister Borec.
Ale on na moje prekvapenie nakoniec predsa len došiel. No proste, prosím vás, poraďte mi, čo mám robiť teraz. (Reakcie z pléna.)

Vážený pán predsedajúci, milý pán minister, vážené dámy, vážení páni, keďže opakovanie je matka múdrosti, ja skúsim zopakovať iba podstatu toho, čo som povedal v písomnej časti. A myslel som si zase na druhej strane, ja zase, že poviem to druhému ministrovi vlády a nie tomu istému, lebo ste sa tu striedali, no a zase ste tu vy, tak poviem to vám, ale však zas koniec koncov je to hlavne určené vám. Ja som naozaj úprimne presvedčený o tom, že stav súdnictva alebo obraz súdnictva zlepšíme iba vtedy, keď sa nebudeme snažiť meniť osoby alebo iba osoby, ale v prvom rade systém a úplne v prvom rade alebo v nultom rade, keď budeme spoločne robiť všetko preto, aby sme urobili veľmi, veľmi hrubú čiaru medzi politiku, súdnictvo, prokuratúru a políciu. Čiže aby sme naozaj túto jednu, jeden pilier v podstate našej demokracie, ktorý by mal byť samostatný a mal by si žiť svojou samosprávou a žiť svojím životom, aby sme mu tú samostatnosť konečne po tých dlhých rokoch dopriali a aby akákoľvek zmena vo vedení štátu, v politickom vedení štátu, akákoľvek chúťka akéhokoľvek politika nikdy v žiadnom prípade v žiadnej chvíli neznamenala žiadne ohrozenie nezávislosti súdnej moci, prokuratúry a polície.
Myslím si, že toto je cesta, ktorou by sme sa mali vydať, a kým sa touto cestou nevydáme, tak dovtedy budeme iba vymieňať figúrky a raz to budú trošku do červena, raz trošku do modra, ale stále jedni druhým budeme vyčítať, že stále to súdnictvo nefunguje. Poďme od podstaty a podstata je taká, že hovoríme, že súdnictvo je nezávislá moc. Doprajme konečne súdnictvu, aby bolo nezávislé. Samozrejme, musíme vyhodnotiť aj to, že za tie dlhé roky mu, bohužiaľ, bolo dopriate, že sa do súdnictva dostalo kopa ľudí, ktorí by tam nemali byť a ktorí by možno nemali rozhodovať a bolo by trošku možno teraz zvrhlé im dať úplnú samosprávu. Ale pevne verím, že kebyže chceme a úprimne chceme, tak tento problém dokážeme nejakým spôsobom spravodlivým vyriešiť.
Ak týmto smerom, pán minister, pôjdete, ja vám budem moje všetky palce držať, ktoré mám. Východniari hovoria, že máme dvadsať palcov, ale ja mám štyri, ale to si myslím, že to je správna cesta a keď v tomto duchu bude záujem z vašej strany, že hľadať nejakú možno aj ústavnú cestu na to, ako aby sme zabezpečili nezávislosť súdnej moci, tak minimálne sám za seba, ale pevne verím, že aj za ľudí z nášho klubu môžem povedať, že na túto tému sme ochotní sa kedykoľvek baviť.
Ďakujem.

Ja chcem povedať to, že som mal tiež pokušenie, keď prišiel pán minister, aby som si svoj príspevok znova zopakoval, aspoň tie hlavné otázky, lebo položil som viacero otázok aj veľmi konkrétnych a možno aj konštruktívnych, čo by sa malo zlepšiť. Skončil som tým, že sme všetci na jednej lodi a teda tú loď si chráňme a poďme niečo robiť v oblasti katastrofálnej situácie nášho súdnictva.
Takže aspoň si dám rečnícku otázku, že pán minister nejakým spôsobom počúval to, čo sme hovorili, a že nejakým spôsobom nám v záverečnom svojom príhovore na všetko odpovie.
Už som si zvykol, že rozprávame, rozprávame a vlastne ide to trocha dostratena. Možnože sa to za pol roka objaví v nejakej knihe, kde to všetko bude napísané, ale myslím si, že keď poslanec položí otázku veľmi konkrétnu a navrhne nejaký podnet, že by minister mal na to nejakým spôsobom reagovať.
Ďakujem.

Ak by som mohol, ešte som jednu vec chcel doplniť aj k vystúpeniu, že možno, pán minister, že dovtedy, ak by sa našla takáto politická vôľa, čo sa trošku obávam, že nebude príliš veľká na, v ceste na naozaj absolútne nezávislosť súdnej moci, dovtedy si myslím, že taký liek, čo by mohol zabrať, by bolo možno zužovanie mantinelov pri rozhodnutiach sudcov. Že jednoznačnejšie zadefinovať možno niektoré zákony a myslím si, že veľmi dobrý je napríklad nevymenovanie pána doktora Čentéša.
Ak by sme možno napísali do ústavy dve-tri vety navyše, kde by bolo povedané, že ak prezident do týždňa nevymenuje kandidáta na generálneho prokurátora, kandidát sa považuje automaticky za generálneho prokurátora, tak by sme predchádzali vlastne problémom, ktoré máme. A to si myslím teda aj o mnohých iných zákonoch, ktoré máme.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, vždy vystupujem až vtedy, keď už je naozaj povedané strašne veľa toho, ale nevadí. Opakovanie je matka múdrosti, ako sa hovorí. Aj môj príspevok je zameraný asi tak inak ako všetky, ktoré sme doteraz počuli. Netýka sa len samotného súdnictva, ale možnože takého apelu na celý rezort spravodlivosti. Aj možno i s pár otázkami potom v závere na pána ministra.
Obľúbenou frázou sa v ostatných rokoch stala veta, že demokracia nie je ideálny systém, ale naozaj lepší zatiaľ nepoznáme. Odhliadnuc od toho, že sa môže niekedy tento výrok brať ako výhovorka, namieste je uvažovať aj o tom, či sa naša západná civilizácia pomaly nedostáva do závozu. Či sa už sama sebou nepresýtila, a najmä, či ešte dokáže demokraticky zvládnuť vlastný systém a mechanizmy.
Máme na mysli to, že vlastné procedúry a pravidlá, teda zákony spotrebujú toľko energie a tvorivých síl, že už akoby nezostávalo na to, čo má byť zmyslom samotných zákonov, a to je vytváranie a spravovanie tých najlepších alebo najoptimálnejších podmienok pre kvalitu života jednotlivcov a fungovania spoločnosti.
Ukazuje sa to naozaj aj v diskusiách o stave slovenského súdnictva. Nemôžeme si zatvárať oči a uši pred tým, o čom sa v spoločnosti veľmi často hovorí. Nemôžeme sa tváriť, že rozhodnutia súdov rôznych úrovní sú v poriadku, aj keď sedliacky rozum nad nimi zostáva stáť a bežní občania situáciu v súdnictve vidia a hodnotia ako neúnosnú alebo nespravodlivú.
To, že poslanci vládnej strany neumožnili diskusiu v slovenskom parlamente o tejto závažnej téme prvýkrát, nie je ničím iným ako zatváraním si očí a výsmechom občanom a prejavom toho, kto je tu pánom.
Ochrana občanov, spravodlivosť a vymáhateľnosť práva patrí k základným povinnostiam štátu. Je hradená z daní občanov, a preto je namieste, ak sa súdy, sudcovia a súdnictvo prezentujú ako niečo, čo stojí nad občanom. Niečo, čomu obyčajní ľudia nerozumejú, a preto sa ich požiadavky nemôžu ani považovať za kompetentné.
To tu by som narazila práve na pána poslanca Madeja, ktorý tu teraz práve vchádza, ktorý nás, ktorý nás vyzýval k tomu, že prečo sa vyjadrujeme k niečomu, čomu nerozumieme.
No preto sa k tomu vyjadrujeme, lebo sa nás to týka. Bohužiaľ, aj my neprávnici sme občania tejto krajiny a naozaj je aj na nás, aké pocity máme a nielen pocity, ale aké skúsenosti máme so stavom našej krajiny.
Vôbec si nerobím nejaký nárok na komplexnosť tohto príspevku, to ma vôbec netrápi, ale vybrala som si také tri okruhy, ktorými by som sa zaoberala.
Prvý je, že urážkou daňových poplatníkov a obyčajných občanov sú takzvané diskriminačné žaloby sudcov. V čase, keď denne počúvame argumenty o tom, ako sú súdy zavalené kauzami a ako nie sú peniaze na náhradu škody, ľudí poškodených pri násilných trestných činoch a pri veľkých nešťastiach - či už priemyselných, alebo prírodných -, majú súdy dosť času a štát dosť peňazí na to, aby odškodnil vysokými sumami sudcov, ktorí sú údajne diskriminovaní v porovnaní so svojimi kolegami z iných súdov. Pre údajnú diskrimináciu si podali žaloby stovky sudcov. Jedenásti sudcovia Najvyššieho súdu svoj spor na Okresnom súde Bratislava I aj vyhrali.
Vo svojej žalobe argumentovali tým, že nižšie platy ich vraj diskriminovali, čím im bola značným spôsobom znížená dôstojnosť a spoločenská vážnosť a že verejnosť o rozdiele v platoch sudcov vedela a vysvetľovala si ich tak, že práca žalobcov v porovnaní s prácou špeciálnych sudcov Najvyššieho súdu bola výhradne podradného charakteru.
Argumentácia verejnosťou je vraj arogantná a drzá. Ale verejnosť sú aj tie stovky obetí trestných činov, ktoré trestní sudcovia spokojne odkazujú s nárokom na náhradu škody na občiansko, občianskoprávne konanie. Hoci o tom môžu alebo mohli by rozhodnúť už aj v trestnom konaní.
Pritom však na rozdiel od sudcov väčšina obetí násilných trestných činov je v takej kritickej životnej situácii, nielen psychicky, ale aj finančne, keď nie je schopná dožadovať sa svojich práv v občianskoprávnom konaní. K ich poškodeniu pritom došlo aj preto, že štát nesplnil svoju úlohu ochrániť ich bezpečnosť a je preto jeho povinnosťou vynahradiť im na nich spáchanú škodu.
Pre štát sú však tieto cieľové skupiny evidentne nezaujímavé a nedôležité. Ak by neboli, museli by dostať svojej nielen morálnej povinnosti a postarať sa o to, aby postaveniu a právam obetí bola venovaná taká pozornosť, ako vyžadujú aj medzinárodné dohovory a teraz aj nové smernice v Európskej únii.
Druhý bod, ktorému by som sa chcela venovať, je prejavom toho, ako Slovenská republika ignoruje skutočnosť existencie veľkej skupiny ľudí, ktorí sa stávajú denne obeťami trestnej činnosti. A je aj fakt, že slovenská legislatíva v podstate pojem obeť nepozná, nemá ho zakomponovaný vo svojom právnom systéme. Stále sa rozprávame iba o poškodených, je to širší pojem, ale to, že človek má dušu a telo, sa do toho nejako nezmestí. To znamená, že nereflektuje individuálnu a ľudskú podstatu obetí. Aj toto dávam do pozornosti pánovi ministrovi, áno, pán minister, a jeho rezortu, hoci objektívne treba povedať, že ani predchádzajúce vedenia tohto rezortu sa tejto téme veľmi nevenovali a od polovice minulého desaťročia, to znamená od prijatia noviel o domácom násilí a nových trestných kódexoch, sme nezaznamenali v tejto oblasti nijaký posun.
Tretia oblasť. Ak hovoríme o obetiach, je ešte jedna oblasť, kde vidím výraznú absenciu ad zainteresovanosti štátu. Ide o nešťastia, katastrofy a havárie, pri ktorých ľudia prichádzajú o životy, zdravie a majetky, naposledy napríklad pád mosta pri Kurimanoch. Nemôžem sa však zbaviť dojmu, že pri týchto udalostiach nastáva akási štátna panika, ministri cestujú na miesta činu, médiá sa predháňajú v podávaní senzačných správ a iba akoby mimochodom sa hľadajú možnosti, ako pomôcť obetiam a odškodniť pozostalých.
Pre takéto prípady by sme mali mať pripravený systém, ktorý začne fungovať hneď od začiatku a podľa ktorého sú jasné zásady nielen bezprostredných zásahov, ale aj následnej pomoci, ochrany obetí a odškodňovania podľa dopredu stanovených, a najmä spravodlivých princípov.
Toto je tiež pole pre rezort spravodlivosti, ktorý sa niekedy akoby pretláčal s rezortom vnútra. Čo ak to má v kompetencii? Chyba je aj v tom, že v našej krajine sme už takí rozdelení na rezorty, že v prípadoch, kedy sa problematika nedá vtesnať do jedného rezortu, občan, človek, prepadne cez celý systém do akéhosi vzduchoprázdna a žiadna sieť, záchranná sieť, ho nezachytí. Takéto riešenia sme dopustili v rámci problematiky ľudských prav i pri nedávnych úpravách kompetenčného zákona. Vtedy sme upozorňovali na nejasnosť zámeru umiestniť problematiku ľudských práv do rezortu zahraničných vecí a zdôvodňovali sme, že ak už táto dôležitá téma nemá mať vlastný rezort, prečo by nemala byť v kompetencii ministra spravodlivosti. Bolo to dobré riešenie. Pán minister však aj napriek osloveniam a výzvam k tomuto nijaké stanovisko nezaujal, čo považujem za chybu a tiež za určitý prejav arogancie. Kto vie, že či sa vôbec dočkám nejakých odpovedí a transparentnejších zámerov.
Ešte z tohto miesta by som sa rada spýtala, že či sa hovorí vo vláde o tom, že kto bude mať v gescii napríklad smernicu, ktorá sa týka obetí trestných činov. Spomenula som to vlastne vo všetkých troch svojich oblastiach, ktorým som sa venovala, takže len taký apel na vás, pán minister, že či naozaj sa už o tomto na vláde hovorí. Pán kolega, ja sa teraz obraciam vyslovene k pánovi ministrovi. A bola by som veľmi rada, keby ste mi povedali, že či už vláda má pripravené riešenie, kto bude zastrešovať túto problematiku, lebo je to viacrezortná problematika a nenašli sme nikoho, kto by sa tomu chcel venovať. Dnes sme mali tlačovú konferenciu spolu so zastúpením Európskej komisie, na ktorú boli pozvané všetky ministerstvá. A všetky okrem jedného, okrem ministerstva práce, sociálnych vecí ju odignorovali. Nepozývali sme my, nepozývala som to ja... Vy áno, ale vaši zamestnanci tam mohli ísť. Tí, ktorí sa tejto oblasti pravdepodobne mohli venovať.
Takže by som vás poprosila, aj keď viem, že je reč hlavne o stave súdnictva, nasmerovala som to naozaj na váš rezort a prosím vás o tieto odpovede.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Áno, pani kolegyňa, ako si povedala, že hoci sme laici, ale neuveriteľne sa nás dotýka aj to, čo robí ministerstvo spravodlivosti. A pýtam sa, keď tu nefunguje spravodlivosť, ministerstvo spravodlivosti nefunguje, tak vlastne čo u nás funguje? Na čom máme stavať? Na akých istotách má tento národ ísť dopredu, keď spravodlivosť nefunguje? Veď to by malo byť a má byť hlavná úloha štátu.
Ďakujem.

Ďakujem. Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, vážený pán minister. Neviem, či už tu bolo dnes spomínané, ale ja som sa pred chvíľočkou pozrel na nohavice kolegu Martina Poliačika a napadlo mi, že možno je to náhoda a možnože nie a ak sa opakujem, prepáčte, nebol som tu celý deň. Ale hneď som si spomenul na pána prezidenta Havla a pochopil som správne, že to je symbol. Takže prepáčte, ak sa náhodou opakujem, tak chcem vyjadriť taký pocit, že možno jedna z tých symbolických sviečok, aj keď viem, že sa to nemá spájať, ale možno by tak symbolicky mohla horieť aj za aj nášho bývalého prezidenta pána Václava Havla. Ja osobne som si ho veľmi vážil a nechcem v tejto súvislosti prechádzať jeho bohatým a pohnutým životom. Ale jednou vetou, ktorú som si zapamätal z jeho vystúpenia, myslím, že to bolo vo Švajčiarsku, keď rozoberal otázku svedomia a povedal takú úžasnú vetu. A tá veta znela: "Svedomie je odraz večnosti v našich dušiach." A ja som mal potom aj možnosť sa ho spýtať, vo Zvolene to bolo, na stretnutí. Pán prezident, táto veta znie vo mne pomerne dlho. Odkedy som ju čítal a zdá sa mi, že je taká viacrozmerová. Čo ste pod tým mysleli? A tá jeho odpoveď, už, samozrejme, nedokážem ju teraz citovať, ale bola asi taká, že on túto vetu považuje za základnú vetu svojho vnímania vzťahu medzi čímsi, čo je nad nami, a každodenným životom. Jednoducho, ak existuje niečo, čo prepája človeka s generáciami, ktoré tu boli a ktoré prídu, povedzme s večnosťou, tak potom existuje asi nejaký nástroj, ktorý v sebe máme, ktorý nám umožňuje komunikovať s tými ťažko uchopiteľnými vecami, na ktoré možno myslíme viac v dňoch sviatočných ako bežných, ale ktoré sa nevyhnú nikomu z nás. A som presvedčený, že svedomie ako nástroj, ktorý funguje aj vtedy, keď zlyhávajú iné mechanizmy, má každý z nás bez toho, aby tam bol gombík na vypínanie. A to je veľmi dobre.
Ja by som chcel povedať, že to je mechanizmus, to je nástroj, ktorý by sa mal uplatňovať vo všetkých sférach nášho života a nepochybne aj v takej citlivej, dôležitej a veľmi významnej záležitosti, akú preberáme dnes, a to je otázka vnímania ľudskej spravodlivosti. Spravodlivosť má svoj symbol. Pomerne silný a známy. Je to socha, ktorú tuším prebrali Gréci od Egypťanov a Rimania od Grékov a dodnes zdobí súdne siene a úrady advokátov. Je to známa Justícia, ktorá má tuším v ľavej ruke váhy, v pravej meč, oči má zaviazané, pretože nepozerá na kohosi zľava alebo sprava. Používa tú vetu: Padni, komu padni. Dokonca sem-tam stojí táto socha Justície na mešci peňazí pohŕdavým spôsobom, že jej na tých peniazoch nezáleží, alebo teda býva tam aj nejaký postúpaný had ako symbol víťazstva nad všetkými tými zlami, ktoré mnohokrát sú spájané práve s tými peniazmi, ktoré mnohokrát prúdia aj nie legálnymi cestami, ale ktoré napriek tomu potrebujeme k životu a niekedy tá miera toho, čo je ešte obhájiteľné, a toho, čo už je zištné a nečestné, sa tak ťažko hľadá v našich životoch. A potom je tam ten chudák had, ktorý za to veľmi nemôže, ale už to tak raz získal, že má tu symboliku akéhosi zla.
Dobre. Prebrali sme úvod a poviem teraz vety, ktoré považujem za dôležité. Tá prvá veta znie, ja sa ju vynasnažím povedať krátko. Ľudia v našej krajine spravodlivosti neveria. Alebo ľudia na Slovensku neveria v spravodlivosť. Môžete teraz sa pustiť do otesávania tejto vety, jej rozvíjania, skloňovania, časovania, úprav, gramatických, štylistických. Som presvedčený, že tú podstatu tej vety, že ľudia na Slovensku spravodlivosti neveria, veľmi ťažko vyvrátite, pretože skúsenosti hovoria o niečom inom. Ale je to, samozrejme, všeobecné tvrdenie. Tak poviem konkrétnejšie tvrdenie. A to sa už zrejme asi nebudete diviť, že vstúpim na pôdu, ktorá mi je najbližšia. Ale veď viete, ja som ozaj lesník a najmä lesník, ktorý sa na chvíľu stal poslancom. Tak mi musíte odpustiť, že často používam príklady z lesníctva. Ja som na to hrdý a nehanbím sa za to, napriek tomu, že sa mi sem-tam odkazuje, veď ten Mičovský vlastne nič iné nevie, len o tých lesoch rozprávať. Ja budem o nich rozprávať rád a v každej súvislosti, ktorú považujem za významnú. A súvislosť lesov, lesníctva a spravodlivosti v tejto krajine za významnú skutočne považujem.
Nuž tak, nielen občania v tejto krajine neveria v spravodlivosť, ale pridám k tomu aj tvrdenie, že lesníci v tejto krajine veľmi neveria v spravodlivosť. Majú na to dôvody a ja skutočne vás nebudem zaťažovať tým, že by som opakoval zase tu svoju životnú skúsenosť, ktorá sa dá vyjadriť lakonicky v tom, že ani po troch rokoch spravodlivosť v tejto krajine nenašla odpovede na 27 podaní trestného oznámenia vo veľmi konkrétnych činoch, lebo napokon dneska nerozprávame o postupoch vo vyšetrovaní, ale o súdnictve, o spravodlivosti, takže možno by to formálne som ani nemal tu spomínať.
Nuž, ale spravodlivosť, tá sa začína vari vo chvíli, keď sa niekto dozvie o nejakom zlom čine, o nejakom zločine, o nejakom priestupku a tam by sme mali asi sa zhodnúť na tom, že to by fungovať malo. Nuž, asi nefunguje. Keď moje občasné otázky na orgány činné v trestnom konaní - buď teda ako jeden z oznamovateľov trestného činu, alebo ako občan podľa 211-stky - sa spytujem: - No akože je to ďaleko, toto vyšetrovanie?
- Juj, ešte to stále nemáme doriešené.
- A čože, problémy?
- Hm, zložité to je. Treba nám znalcov.
- No a čo, znalci súdni, však robia radi, napokon je to veľmi dôležitá súčasť súdnictva, vyšetrovania.
- Jaj, hej, len keď, keď sú drahí tí znalci.
To nie sú fiktívne vety. To sú vety, ktoré ozaj mám zažité z konkrétnej skúsenosti. Nuž tak, aj takéto peripetie musí naša spravodlivosť riešiť, že aj by sme možno vyriešili, no len viete, sudcovia nemôžu vedieť všetko a znalci, tí sú drahí. Takže, to sú veci, ktoré mňa osobne trápia. Netrápia. Ja už som s nimi vyrovnaný. Ja ich budem pripomínať dovtedy, kým tie odpovede nie ja, nie Gogola, nie Marko, nie Fáková, nie tí, čo vtedy sa postavili proti zlu, ale všetci lesníci v našej krajine potrebujú poznať. Pretože to nie je otázka tých 27 zlých činov, ktoré pripravili občanov tejto krajiny o milióny a milióny. To je otázka toho príkladu pre všetkých občanov tejto krajiny, či majú, alebo nemajú veriť v spravodlivosť a či majú veriť v to, že ľudia, ktorí ich zastupujú, skutočne úprimne a s veľkým nasadením hoc niekedy aj naivne bojujú za to, aby tá spravodlivosť zvíťazila.
Preto som ocenil aj vystúpenie Lojza Hlinu, pretože, môžeme sa usmievať kadejako nad spôsobom a faktmi, ktoré použil, ale práve tá obrovská úprimnosť, ktorá išla z jeho slov, je tým dôležitým posolstvom, ktoré by sme mali dávať do svojich skúseností, ktoré by sme nemali mať načítané z príručiek alebo ja neviem, z nejakých tímov poradenských, ale ktoré by sme mali mať zažité, pretože vtedy to cítiť, že hovoríme o veciach, ktorým možno dokonale nerozumieme, ale ktoré máme kdesi v tom svedomí havlovskom a prepájame ten svoj krátkodobý post poslanca možno s tou večnosťou, ktorú by sme mohli nahradiť práve celým svojím životom a celý svoj život nie sme predsa poslancami.
Ale ja som sľúbil, že nebudem v tých lesoch až tak dlho, čo sa týka Lesov Slovenskej republiky a toho prípadu. Už len teda spomeniem možno to, že keď na tretie výročie udalosti v Lesoch Slovenskej republiky som oslovil troch najvyšších ústavných predstaviteľov tohto štátu - pána prezidenta, pána predsedu parlamentu a pána premiéra vlády -, dostal som odpovede, nemôžem sa sťažovať, ale tie odpovede, keď ich porovnám s tým, čo som počul od Lojza Hlinu, mali len tú chybu, že som v nich necítil človečinu. Že som v nich necítil chuť povedať: Občan, vieme, že niekedy nedovidíš do našich problémov a niekedy si nerozumieme, ale ver tomu, že si vážim tvoju snahu veci vylepšovať, bojovať za to lepšie. Toto mi chýbalo v tých odpovediach. Aj keď uznávam a veľmi ma to potešilo, že, samozrejme, nemôžem byť teraz úplne konkrétny, ale jeden z vysokých predstaviteľov v osobnom rozhovore mi vysvetlil: Viete, pán poslanec, ono sa do toho listu nedá napísať všetko.
My vieme, že, že veci sú zložitejšie. Nuž, tak potom prosím troch najvyšších ústavných činiteľov, potom prosím 150 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, potom prosím predsedu Najvyššieho súdu, Ústavného súdu predsedkyňu. Potom prosím všetkých, ktorí majú za menom to slovíčko ústavný činiteľ, aby vložili do toho svojho úradníckeho života, členov vlády, samozrejme, som zabudol spomenúť, vložili aj práve to havlovské svedomie a verte, že tá republika možno nebude rozkvitať, ale bude v nej viac spravodlivosti.
No a teraz už zájdem do prípadu, ktorý nebude v Lesoch Slovenskej republiky, ale bude ešte v lesníctve, ešte chvíľku vydržím, a v tom lesníctve spomeniem kauzu, ktorá už teraz nie je otázkou vyšetrovania, ale je otázka ozaj ako vyšitá ako príklad na postupy súdnych orgánov, teda súdov v Slovenskej republike.
Určite ste počuli o kauze Slánskych lesov. Slánske lesy je prípad, ktorý sa rieši na súdoch tejto krajiny štrnásty rok. Ide v ňom o osemtisíc hektárov štátnych lesov, ide v ňom o miliardy korún, alebo aby som už tie koruny nechal na pokoji, tak nejakých 69 alebo 70 miliónov eur, a ide v ňom predovšetkým o to, že spravodlivosť dostáva na frak. A ľudia, ktorí o tomto prípade vedia viacej, tak už o ňom ani nechcú ďalej počúvať, lebo hovoria: Panebože, Slánske vrchy, Slánske lesy? A mne sa veľmi žiada nerozprávať vám teraz podrobnosti, ktoré si veľmi ľahko môžte vygooglovať kdesi o Slánskych lesoch a o tom, že prečo 14 rokov sa prehadzuje tento prípad, ktorý stojí náš štát nemalé peniaze a ktorý je vlastne výsmechom, pretože akási mamička akéhosi pána si spomenula, že jej prastará mama spávala s pánom grófom Forgáčom a ten sa rozhodol vo veľkorysom pominutí darovať jej tie tisíce hektárov, a hoci skutočný potomok grófa Forgáča už na Slovensku dávno bol a povedal, že teda bol uvádzaný do omylu a že nič také sa v histórii ich rodiny nestalo a dávno sa to vlastne dokázalo.
Nuž nedokázalo, dokázalo, asi nie, pretože dodnes tento spor Slovenskej republiky verzus vinníci, ktorý je vedený po stránke aj občianskoprávnej aj trestnoprávnej, lebo došlo tam k zlyhaniu viacerých orgánov, nie je ukončený. Nuž, ak sa 14 rokov rieši kauza Slánske lesy, no môžeme povedať, že spravodlivosť tu funguje? Ja nepochybujem, že to môže byť zložitý prípad. Ja viem, že možnože na Slánskych lesoch ani nestojí spravodlivosť tejto krajiny, lebo napokon tie stromy, či budú rásť v Slovenskej republike, alebo budú rásť nejakému súkromníkovi, no tak možnože chlieb nebude ani lacnejší, ani drahší. Ale minimálne komunitu lesníkov to pripravuje o istotu, že by mali veriť v spravodlivosť, pretože si povedia, ale veď tu jednoducho niečo tak jasné, čo všetci vieme, ako bolo, čo bolo toľkokrát publikované, nie je stále vyriešené.
Nuž tak sa spytujem: Chýbajú opäť znalci? Alebo chýbajú tí právnici, ktorí do tých slanských lesov si chodia občas zapoľovať? Nuž lebo, viete, poľovačka, to je vec, o ktorej ako lesník som vždy tvrdil, že by mala byť vyhodená z lesníckych radov, lebo mnohí si myslíte, že poľovníci a lesníci to je to isté. Poľovníctvo je 1 % práce lesníka a, žiaľbohu, vytvára okolo lesníctva spústu zlých vecí. Ono tá poľovačka je skutočne beťárska vec a zrejme to nezmením ani ja, ani vy, že lesníctvo a poľovníctvo budú spájané neraz nespravodlivo, ale ja sa spytujem: To miesto tých znalcov, miesto tých peňazí, ktoré by sme možno dali na dobrých znalcov, radšej pošleme právnikov, ktorí majú tento prípad na starosti, alebo ktorí sa pohybujú v ich blízkosti, alebo ktorí majú nejaké vedomosti, si do týchto lesov zapoľovať, aby sa teda nasali toho vzduchu a potom lepšie rozhodovali?
Pán minister, veď ja viem, že vy možno, a nie že možno, určite to nemôžte ovplyvniť, ale ak tu funguje nejaká etika, tak musí fungovať tu aj nejaká možnosť povedať veľmi jasne, a vy ste relatívne nový vo funkcii. No tak toto, páni, v etickom kódexe právneho štátu Slovenská republika nebude fungovať, aby ste si vy dovolili ísť poľovať do lesov, ktoré sú citlivým bodom. Tam nechcem vidieť jediného právnika! A potom už to niekto spomínal tie kadejaké srandičky s tými, tými vecami, ktoré sa dostanú do médií a potom sa hovorí o tom, že to je súkromná párty, párty našich právnikov, ktorí napodobňujú nejakého blázna z Devínskej Novej Vsi. Však to sú strašné veci, ktoré musia dačo v tomto systéme zmeniť, lebo v opačnom prípade, som presvedčený, že, že potom nemáme tu čo robiť. Ja súhlasím, že neexistujú možno na to spôsoby, ktoré by boli úplne jasné, a že máte nástroje vo svojich rukách, ktoré sú dané len zákonom, ale máte, pán minister, svoje svedomie a máte svoje možnosti. Takéto veci sa nesmú stávať, nemajú sa stávať a veľmi prosím, aby sa nestávali, pretože ak nie je na znalcov, ak niekedy spravodlivosť potrebuje veľa času, ja sa predtým pokorne skloním, lebo viem, že to nie je jednoduché. Ale mám sa skláňať pred ľuďmi, ktorí chodia poľovať do lesov, ktoré, ktoré, o ktoré sa súdi? Alebo pred ľuďmi, ktorí si robia žarty zo šialenca z Devínskej Novej Vsi? Tak na to nepotrebujeme nové nástroje ani nové páky. Na to potrebujeme možno len pána ministra, ktorý si zavolá ľudí, ktorých si zavolať môže a povie: Kým som tu ja, tak takéto spôsoby tu nebudú! A ja verím, že tá možnosť vo vašich rukách je. Ale pán minister je veľký pán a má veľké možnosti, ale tu by som skôr možno povedal mená malých pánov, ktorí nemajú veľké možnosti a napriek tomu ich tu chcem spomenúť.
Existuje také meno, ako je Pavel Jakab. Nemôžete ho poznať, nie je tak známy ako ústavní činitelia, ale ten práve v kauze Slánskych lesov prejavil statočnosť, ktorá by sa mohla tesať do kameňa ako príklad toho, ako občania tejto krajiny majú vnímať spravodlivosť, a keď nefunguje tam, kde fungovať má, ako ju majú uchopiť do vlastných rúk v tom najlepšom slova zmysle. Paľo Jakab, lesník, bol voľakedy mojím kolegom, bol riaditeľom lesného závodu v Košiciach, keď ja som šéfoval v Humennom. A musím sa priznať, aj sa mu takto ospravedlním verejne, ale on sa na mňa nenahnevá, je to dobráčisko v podstate, že v tom čase som ho vnímal ako človeka, ktorý občas na mňa pôsobil ako taký, no, čo povie vrchnosť, to poslúchneme, lebo s vrchnosťou sa nehádame a tak to má byť. Ja som možno patril možno medzi takých rebelantnejších, ale toto už dávno neplatí, čo sa týka toho Paľa Jakaba, ktorého som zaspomínal.
Paľo, prepáč, že som to takto vyhodnotil, ale ten chlap už 14 rokov z pozície nie riaditeľa, tým už dávno nie je, z pozície radového pracovníka Lesov Slovenskej republiky bojuje o to, aby spravodlivosť zvíťazila. Bojuje so zlom. Má to také podoby, že, že sa jeho manželka bojí dvíhať telefóny. Bojuje s takým zlom, že jeden z dôležitých svedkov pri jednej poľovačke už k nešťastiu neprežil, bojuje s takým zlom, že, že si tento útly mládenec, ktorý nikdy nepôsobil dojmom nejakého - ani fyzicky, ani psychicky - arogantného človeka, ktorý by mohol zastrašovať, si kúpil pre istotu revolver, aj keď ktovie, či ho mal niekedy so sebou. Proste je to, je to človek, ktorý chodí na súdy, chodí do Banskej Bystrice, chodí do Košíc, hľadá právne kontakty, chodí po grundbuchoch. A ja sa pred takým človekom skláňam, pretože my musíme tu hovoriť o konkrétnych spôsoboch, ako pomôcť tomu, čo tu kritizujeme. Nuž, ak by ten Paľo Jakab nebol sám, ak by mal oporu vo svojich kolegoch väčšiu, než má, možno by už súdy dávno boli vyriešili tento problém.
Takže chcem pripomenúť rolu každého z nás, nielen tejto stopäťdesiatky, ale každého z nás občanov, že niekedy je to veľmi ťažké, ale dá sa pomôcť spravodlivosti a ja verím, že kauza Slánske lesy bude vyriešená určite k prospechu tohto štátu aj s prispením takých postáv, ako je obyčajný lesník Paľo Jakab, ktorému pred 14 rokmi vstúpila táto vec do života bez toho, aby bol za to nejakým spôsobom osobne zodpovedný. Možno ešte keď bol riaditeľom, tak áno, ale potom, tak čo, veď žijem v krajine, kde to nefunguje. Veď vám tu dneska povie vlastná žena, keď sa ráno zobudíte, že a ty nevieš, kde, kde žiješ? Do čoho sa to zase púšťaš, čo chceš, aby nám čo urobili? Myslím, že obloky mu stihli vytĺcť aj auto poškodiť.
Viete a to sú veci, s ktorými sa strašidelne ťažko potom bojuje za tú spravodlivosť, lebo tu rozprávať v Národnej rade sa dá, ale tí ľudia tam dole musia žiť a oni sa mnohokrát nieže boja, oni jednoducho sa rozhodnú veľmi správne v prospech toho ostrova, pre ktorý, ktorým je pre každého z nás okruh najbližších ľudí a je našou povinnosťou ho chrániť a nevystavovať ho zbytočným rizikám. Takže tá dilema je ozaj veľmi reálna a to ohrozenie nemusí byť vôbec chápané fiktívne.
No a záverom sa teraz už ozaj dostanem od lesníctva preč. Ja som spomínal aj Justíciu ako sochu, ktorá symbolizuje spravodlivosť. A tak, keby som chcel byť mierne ironický, tak by som povedal, že k tým atribútom, ktoré som spomínal, váham, k meču, k hadovi a k mešcu by som možno dal ešte aj lístoček, a by som ho hodil na jednu misku tých váh, neviem na ktorú, možno na tú, čo je nižšie, možno vyššie. Ale viete, čo by bolo na tom lístočku napísané? Prepustiť, ak sa dá.
Prepustiť, ak sa dá. Pokyn sudkyne svojej podriadenej. Ja viem, ten lístok sa možno spochybnil, možnože teraz sa povie, že to je vec, ktorá nebola nikdy dokázaná, pretože dotyčná osoba sa vyjadrila, že ona myslela úplne iný prípad. Dobre, možnože myslela, ja, samozrejme, to dokázať neviem. Ja len viem, že som mal tú česť byť vtedy v porote, ktorá vyberala laureátov Bielej vrany pre vlaňajší rok, a že vtedy bola taká diskusia, tam tá plejáda ľudí bola pomerne široká, že komu to udeliť. A boli tam také názory, že, že to treba udeliť aj najmä, predovšetkým ľuďom, ktorí nie sú profesionáli v danej oblasti, pretože u nich je údajne povinnosť bojovať za svoju profesiu tými najčestnejšími spôsobmi a takže treba viacej oceňovať ľudí, ktorí zvonka poukazujú na zlo vo firmách a v inštitúciách a nie zvnútra. Priznám sa, že som oponoval vtedy kolegom v porote aj s niektorými ďalšími, a dostali sme sa k tomu, že sme presvedčili. Ja som totižto presvedčený, že práve ľudia, ktorí dokážu sa vzoprieť nespravodlivosti povedzme v tomto prípade na súdoch, na súde zvnútra riskujú viac a je na to treba potrebné trocha viacej pary aj keď, samozrejme, nechcem vôbec spochybňovať tú druhú skupinu, pretože tu sa okrem tých nebezpečenstiev stretávate aj s istým nepochopením, že veď ty vlastne kazíš dobré meno našej profesii. Veď ty si vlastne špiníš do vlastného hniezda! Veď stratíte možno za chvíľočku svojich kamarátov, svoju podporu kolegov, ktorí vám prestávajú rozumieť, tak preto by som chcel pripomenúť tento ozaj mimoriadne tragický prípad sudkyne Laučíkovej, za ktorú tak statočne bojovala a dodnes bojuje jej dcéra, ako prípad, aby sme si ho pamätali, aby takéto lístočky nekolovali a neputovali po našich súdoch ani fiktívne, ani skutočné. Pretože ak takéto niečo si niekto dovolí urobiť, tak potom musí asi počítať s tým, že nekoná až tak niečo výnimočné a že to patrí k takým skoro bežným spôsobom. Lebo ak si každý dá sám sebe otázku, či by takto konal, alebo či takto v živote už konal, či dávame návody na nečestnosť, návody na prenesenie predstáv mocných do našich svedomí, ja verím, že aj keď každý musí odpovedať sám za seba, že niečo také by malo byť vylúčené a tobôž u ľudí, ktorí by mali predstavovať nie to najlepšie z najlepšieho, to poslanci nie sme, ale by mali po vstupe do siene zákonnosti predstavovať záujem občanov Slovenskej republiky a nie záujem ľudí, ktorí im posielajú lístočky, ktoré ničia hodnotu spravodlivosti a kazia pánovi ministrovi potom to, čo by mal on hlavne tu sledovať, a to vylepšovať systém zákonnosti a fungovanie inštitútu, a nie bojovať s ľuďmi, ktorí sa nikdy nemali ocitnúť na miestach určených pre tých, ktorí sú symbolmi spravodlivosti, a nie tými, ktorých treba cvičiť, či náhodou si nemýlia svoju rolu s niečím, čo patrí do hlúpych filmov.
Myslím, že som povedal asi všetko, čo som mal na mysli. Chcem vám poďakovať a chcem teda popriať ozaj veľmi úprimne pánovi ministrovi a všetkým jeho spolupracovníkom, aby sa mu podarilo otvoriť svedomia svojich ľudí a spojiť ich s vysokou odbornosťou a aby sa to teda prejavilo v tom, ja to úplne úprimne myslím, lebo skutočne som povedal, som lesník, ktorý na chvíľočku zašiel do parlamentu. Aby sa mu podarilo tak zlepšiť stav súdnictva, že táto strana bude blednúť parlamentu a táto bude hovoriť: Tak vidíte, dokázali sme to. Ak to dokážete, ak lístočky nebudete posielať alebo ak odtrhnete symbolicky hlavu každému, kto by si to dovolil, tak vyhráte. Ale viete čo, vyhrá v tom prípade aj občan a my sme tu kvôli občanovi a nie kvôli tomu, aby sme hovorili o tom, že či tu má byť MOST 12 rokov, OĽaNO 8 a ja neviem SDKÚ 24. To občana nezaujíma. Občana zaujíma, čo dokážeme, a ja si veľmi želám, aby sme dačo spoločne dokázali.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Len veľmi kratučko zareagujem. Kolega hovoril veľa o spravodlivosti. Napadla ma taká myšlienka, o ktorej sme sa bavili s jedným kolegom, a pýtal sa, že čo je cieľom súdnictva? Tak sme si povedali, že spravodlivosť a honor. A potom sme sa opravili, že ani nieže spravodlivosť a honor, ale dnes je to mamon a honorár. Dávam si otázku často, že či ešte sme schopní vôbec veriť v spravodlivosť? To takisto Janko Mičovský otvoril a nadobúdam čoraz viac presvedčenie, že sme schopní možno veriť už len v spravodlivosť na druhom svete, že už sa prichytávam aj ja sama pri tom, že často verím už len v to, že spravodlivosti sa dočkáme len na druhom svete, a myslím, že tak by to nemalo byť. A práve celý rezort spravodlivosti by mal byť o tom, že v tú spravodlivosť opäť začnú občania veriť. Takže takisto držím pánovi ministrovi palce.
Ďakujem.