14. schôdza

Ďakujem za slovo, vážená pani predsedajúca. Pán poslanec Galko, musím teda otvorene priznať, že ste ma trošku prekvapili, v tomto prípade príjemne, čo nebýva často v tejto poslaneckej snemovni, pragmatickým prístupom alebo teda svojimi stanoviskami k tomuto zákonu. Viete, ja som vo štvrtom volebnom období sedel v tomto parlamente a v priebehu toho volebného obdobia sa v podstate dvakrát tento zákon o pozemkových spoločenstvách riešil aj na úrovni parlamentu a dvakrát, dokonca druhýkrát už v druhom čítaní bol stiahnutý. Zrejme si asi nemusíme spolu vysvetľovať alebo navzájom vysvetľovať, že je to pomerne náročný a dosť prepotrebný právny predpis.
K tomu, čo ste vystúpili v rámci všeobecnej rozpravy, ak dovolíte, pripomeniem vám len skutočnosť, že tie pozmeňujúce návrhy, respektíve tie podnety, ktoré ste tu prečítali, sme dostali aj viacerí členovia, povedzme, nášho výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Som presvedčený o tom, že nepatria do všeobecnej rozpravy, ale skôr teda do rokovania výborov alebo teda do druhého čítania. Ale vnímam aj túto skutočnosť tak, že vzhľadom na to, že SaS nemá svojho zástupcu v navrhovanom gestorskom výbore, teda vo výbore pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, takto ste to potrebovali teda odprezentovať. To som chcel pripomenúť, že snáď aj z aspektu flexibility rokovania by bolo dobré tieto základné zásady zákona o rokovacom poriadku v budúcnosti akceptovať.
K tým pokutám sa vyjadrovať nejdem, lebo tam je úplne zrejmé, že vám isté informácie alebo súvislosti pravdepodobne vo vašom právnom vedomí v tejto oblasti absentujú. Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Galko, ja skutočne zareagujem iba v krátkosti, a síce na jeden, respektíve dva výroky, ktoré ste tu predniesli. Ste nás obvinili, že nemáme cit k hospodáreniu. Mňa to skutočne udivuje, že to hovoríte práve vy, keď váš 16-mesačný zúfalý pokus vládnuť neskončil ináč, len prirodzene riadnym krachom. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pani predsedajúca, pán minister, pani spravodajkyňa, kolegovia, kolegyne tu nemáme, dovoľte, aby som sa tiež vyjadril... (Reakcia z pléna.) Ale som pani predsedajúcu osobitne pozdravil aj pani spravodajkyňu som osobitne pozdravil, takže je to v poriadku, myslím. Dobre, takže poďme ďalej.
Myslím si, že predkladaný zákon je jeden zo zákonov, ktorý hovorí o tom, že súčasná právna úprava a reálny život nie je v súlade, tak preto je nevyhnutné prijať túto zmenu aj zákona o pozemkových spoločenstvách.
Keď sa pozrieme trošku do histórie.
Tak fakticky všetko, čo súviselo s pôdou, malo základ, aby ten prípadný zemepán alebo majiteľ vedel kontrolovať dane, aby ich vedel vyberať, to znamená od roku 1526.
Odkedy na území Slovenska, by som povedal takto, lebo sme boli Rakúsko-Uhorsko, evidujeme nejaké to pozemkové právo a nejaké tie pozemky tak fakticky stále sa to týka financií, výberu daní a ďalšej kontroly. Urbár ako taký fakticky bol súpis poddaných a iných pracovných povinností pozemkov a výťažkov renty z nich. A vlastne slúžil, ako som povedal už, pánu zemepánovi.
Jednotlivé spoločenstvá, ktoré prakticky vznikali hlavne v 19. storočí, a preklenuli sa, samozrejme, do 20. storočia, vyzerajú tak, že boli ustanovené rôznymi článkami, ktoré, samozrejme, naša republika česko-slovenská, keď sme vznikli, preberala. Boli to zákonné články XIX z roku 1898, zákonný článok X z roku 1913, ktorý sa týkal priamo obhospodarovania týchto pasienkových spoločenstiev a spoločných pasienkov, bol to zákonný článok XXXIII z roku 1913 tiež o predaji niektorých štátnych nemovitostí, poťažne o zamenení týchto. Sú to všetko zákonné normy, ktoré viac-menej predurčovali aj činnosť týchto pozemkových spoločenstiev na našom území.
Po revolúcii v roku 1948, hovorím o tej prvej, keď sme vlastne začali budovať socialistický štát, samozrejme, prišlo aj na urbariáty a iné pozemkové spoločenstvá. Musím povedať z vlastnej praxe, že mnoho urbariátov prišlo o vlastníctvo hlavne podľa zákona č. 81/1949 Zb. týkajúceho sa pasienkov a mnoho ďalších vlastníkov, ktorí mohli prísť o vlastníctvo týkajúce sa hlavne lesných spoločenstiev. O toto vlastníctvo prakticky neprišli, hoci niektorí si mysleli, že reštitúcia je aj vracanie užívacích práv, čo nie je pravda. Takže užívanie urbárskych pasienkov a vlastníctvo a užívanie lesov urbárskych boli na diametrálne odlišných cestách počas vývoja v socializme. Štátne lesy prevzali lesné urbariáty a spoločenstvové lesy. A poľnohospodárske organizácie, to znamená jednotné roľnícke družstvá a štátne majetky, prevzali poľnohospodársku pôdu, ktorú mali tieto pozemkové spoločenstvá.
Musím povedať jedno, že množstvo reštitučných nárokov, ktoré si pozemkové spoločenstvá uplatnili v rámci zákona č. 229/1991 Zb., prvého reštitučného zákona, ako ja hovorím, zákona o pôde, a druhého zákona, č. 503/2003 Z. z., záviselo od toho, ako ten výbor, ktorý prípadne fungoval, o tom sa dozvedel, chcel do nejakej slepej uličky to zaviesť. (Reakcia z pléna.) Áno, ako pani kolegyňa tlmočíte, o majetky sa treba starať, takže aj reštitučný zákon, ktorý tu bol, aj jeden, aj druhý, hovorí, že keď si ich vlastníkom, tak sa o ne staraj následne. Mnoho urbariátov si to uplatnilo aj podľa zákona č. 229/1991 Zb. Tvrdím, že mal tento reštitučný zákon širšie krídla, mohlo sa lietať na väčšom území, na väčších podieloch a mohlo sa viac dosiahnuť v rámci reštitúcii od štátu. Zákon č. 503/2003 Z. z., som to viackrát povedal, to už bolo iba také ťahanie mačky za chvost. Ale, dobre, nebol som tu, prijal to zákonodarný zbor a rieši sa to, sme v konaní.
Zákon č. 81/1949 Zb. hovoril o tom, že aj pasienky a lúky, ktoré boli v pozemkových spoločenstvách a neboli v pozemkovoknižnej vložke zapísané, prechádzajú na družstvá vtedy vznikajúce. Aj keď nebolo to zapísané, išlo to zo zákona automaticky. To znamená, pokiaľ družstvo nebolo založené do 1. októbra 1958, tak vtedy to nešlo. Pokiaľ bolo v tých jednotlivých katastrálnych územiach, tak všetky tie pasienky urbárske, a teraz to voláme TTP-čka (trvalé trávnaté porasty), prechádzali na družstvá príslušné, ktoré v tej obci vznikli, aj vlastníctvo, hovorím, opakujem a zdôrazňujem, aj vlastníctvo. To si mnohí neuvedomujú alebo si nechcú uvedomiť. A potom sa stávajú anomálie, že pozriem do pozemkovoknižnej vložky pri lustrácii a zisťujem, že však tam nemám zápis na štát, respektíve na družstvo. Vážení, tu musí si vstúpiť do svedomia príslušný úradník, ako tú reštitúciou posúdil alebo neposúdil. A musím povedať z vlastnej skúsenosti, že vznikajú zmätky, nehovorím o ďalších zmätkoch, ktoré nám priniesla aj demokracia v rámci ROEP, kde keď si všimnete, ako je zapísaný urbársky majetok v niektorých katastrálnych územiach, kde ROEP, teda registrované obnovenie evidencie práv prebehlo, tak zistíte, že urbársky majetok sa stal neurbárskym. To znamená, že je spoluvlastníctvom fyzických osôb a nemá s urbárskym majetkom nič spoločné, hoci pozemkovoknižná vložka vykazuje nedeliteľnú spoločnú nehnuteľnosť, urbársky majetok. Ako sa to stalo, prečo sa to stalo, aká tam bola kontrola, kto tam bol, kto tam nebol, to by bolo asi o dlhej debate a je to prípad od prípadu.
Takže vrátim sa k tomu zákonu nešťastnému č. 229/1991 Zb., ktorý vlastne nám urobil dosť veľkú paseku. A mnohí si mysleli, že si nie je potrebné uplatňovať reštitučný nárok. A preto aj po roku 1989, respektíve po prijatí reštitučných zákonov vlastne robíme nové urbariáty, kde sa počet členov v danom urbariáte mení na základe toho, koľko bolo a koľko nebolo reštitučných nárokov z daného urbariátu fyzických osôb uplatnených. A potom zistíme, že na pasienky v jednej obci máme iných členov, lebo tí si to uplatnili, zároveň ten urbariát mal lesy, ktoré do vlastníctva nepripadli štátu, boli iba v užívaní, a tam máme iných členov, ktorí si uplatňovať nárok nemuseli, a pozemkový úrad nemusel vracať vlastníctvo, tam stačilo iba užívacie právo. A zisťujeme tak, že vlastne delíme urbariáty na viacero urbariátov, hoci niekedy možno tam bol iba jeden urbariát. Takže je to dosť takáto komplikácia, ktorá by som povedal, vyplynula, žiaľ, možnože aj z našej nedôslednosti pri kontrole výkonu, respektíve priznaní vlastníckych práv a vykonávania zákona, ako to má byť.
Pravdou je, že v reštitučnom zákone č. 229/1991 Zb. jedným z titulov, ktorý posúva možnosť vrátenia vlastníckeho práva, je aj zákon č. 2/1958 Zb. o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbárnikov komposesorátnych pôvodných právnych úprav. To sú vlastne všetky tie lesy, ktoré prevzal štát. A v niektorých prípadoch, musím povedať, hoci sa v danom zákone nehovorí o prevode vlastníctva, vlastníctvo prevedené bolo v pozemkovoknižnej vložke. A v tomto prípade aj na tento zákon musela byť uplatnená reštitúcia. Mnohí urbárnici, resp. pozemkové spoločenstvá to podcenili. A v súčasnosti už je darmo aj plakať, pretože reštitúcie sú ukončené. Tým pádom výška nárokov a podaní, ktoré boli podané, je konečná. A musíme sa s nimi vysporiadať, aby sme ich vysporiadali do konca.
Poďme ale k tomu urbariátu, tomuto zákonu, ktorý je momentálne predložený. Nemáme tu pána exministra Zsolta Simona. Aj jeho v piatom volebnom období bol záujem ho predložiť. Pán kolega Lebocký, som sa dozvedel, bolo to už aj v minulých volebných obdobiach. To som nevedel. Takže som rád, že o tento zákon a riešenie týchto spoločenstiev bol záujem a je záujem v tejto Národnej rade, čo kvitujem, lebo mali by sme zjednodušovať život aj spoločenstvám, nie im ho komplikovať. Takže musím priznať, že aj v piatom volebnom období bol v programovom vyhlásení vlády pani Radičovej a bol na pretrase. Mal ísť v roku 2011, resp. sme ho neprerokovali v roku 2012, pretože prišlo, ak si dobre pamätám, 187 zásadných pripomienok, ktoré nedovoľovali ho postúpiť do ďalšieho čítania. Tak bol stiahnutý z postu predkladateľa. Keď som si porovnal, aký je predkladaný zákon v piatom volebnom, čo bol stiahnutý, a teraz aký on je, tak vidno, že je tam mnoho, samozrejme, aj totožností v niektorých paragrafoch, ale, samozrejme, aj veľa vylepšení. Môžem povedať osobne a, myslím, aj za náš klub Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, že prevažná väčšina z nás podporí tento zákon, aby išiel do druhého čítania, kde, samozrejme, mám aj ja desiatky možno pozmeňujúcich návrhov. Pri súčasnom počte urbariátov okolo 3 500 na Slovensku som si dovolil v tom piatom volebnom období osloviť všetkých. A musím povedať, že niekoľko stoviek odoziev na to bolo. Teraz to sumarizujem a uvidíme, ako vlastne sa to zhodne s tým súčasne predkladaným zákonom. Aj to, samozrejme, bude v druhom čítaní, nechcem to teraz rozvádzať, lebo inak by sme tu sedeli ešte hodinu.
Chcem sa trošku venovať súčasnému predkladanému zákonu, kde v prvom rade chcem kvitovať to, že máme tu orgán, ktorý bude dozerať na spoločenstvo, lebo doteraz to registroval iba lesný úrad, ale nemohol nejakým spôsobom ho likvidovať, nemohol mu dávať sankcie, bol to veľký problém. Tam sa to odkazovalo na súd. No a viete, ako to je, súd – nesúd, tu už je to vyslovene v pozícii obvodného lesného úradu, čo, myslím, je výkon štátnej správy tak, ako má byť.
Ďalšie je to, čo si myslím, že prax si vyžiadala, a to kolega Jano Mičovský môže potvrdiť, asi aj v svojej rozprave sa tomu bude venovať, že prakticky kopa nevydaných malých lesných pozemkov, ktorých je okolo 200 000 ha v súčasnosti v Slovenskej republike, neštátnych, viac-menej bola kvôli tomu, že lesný zákon pozná ucelené lesné celky, dielce, a drobenie týchto dielcov bolo nejakým spôsobom veľmi ťažko realizovateľné a bolo potrebné robiť možnože veľa geometrických plánov, aby sme výmery menšie mohli vrátiť fyzickým osobám lesných pozemkov. Preto kvitujem, že v tomto zákone sa hovorí aj o spoločenstve, ktoré je založené vlastníkmi spoločne obhospodarovaných nehnuteľností. Lesy takto na to tlačili aj doteraz, aby sa ľudia združovali a mohli sa združovať, žiaľ, iba podľa zákona o združovaní občanov, iný zatiaľ právny predpis tam nebol. Takže tento vlastne rozširuje možnosť. Lesy hovoria, že vlastne by oni radi vrátili užívacie právo, lebo vydať vlastníctvo pri reštitúcii znamená vrátiť vlastnícke právo.
To by som chcel aj vás poučiť, že vydať vlastníctvo znamená vrátiť vlastnícke právo. A potom druhé je vrátiť užívacie právo. To sú tie nereštitučné pozemky, kde už vlastník je jasný a vraciame poľnohospodársku pôdu do užívania, vraciame lesnú pôdu do užívania. A Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, mali s tým veľký problém. Bol som pri tom. Vymeriaval som niekoľko stoviek hektárov aj lesných pozemkov. Asistoval som ako pracovník pozemkového úradu. Takže viem, aké tam boli problémy. Nechcem hovoriť už o kritériách aj urbárskych spoločenstiev ako boli tie hranice vyčleňované. Tam každý si pamätal tú čerešňu, každý si pamätal ten smrek, každý si pamätal ten buk, čo bol hranicou. Žiaľ, musím povedať, že veľa štátnych prostriedkov, ktoré boli do roku 2008 pripravené na možnosť toho čerpania a zameranie vlastníckych hraníc aj lesných pozemkov, nebolo vyčerpaných, resp. potom to bolo zrušené po roku 2008, a tie hranice sú odovzdané tak, ako sú odovzdané.
Musím povedať na vrub Lesov Slovenskej republiky, lebo gro urbariátov je na lesnom pozemku, že si niekoľko desiatok rokov, to nechcem povedať, ale niekoľko rokov zle vysvetľovali v dohode o vrátení užívacích práv § 6 zákona č. 229/1991 Zb., kde hovorili, že vydávajú nehnuteľnosť. Keby sme to dali na revíziu, tak by sa potvrdilo, že tieto zmluvy vlastne neplatia, lebo vydať nehnuteľnosť znamená vrátiť vlastnícke právo. Na to má právo iba pozemkový úrad, a nie niekto iný. Takže, žiaľ, ja som na to upozorňoval a som rád, že sa už dostala berná minca, tak ako to má byť, a v súčasnosti je to vrátenie užívacích práv podľa § 22 zákona č. 229/1991 Zb., nie § 6 č. 229/1991 Zb., čo je niečo iné. Štvrtá časť zákona o reštitúcii to je. Takže je to v súčasnosti v poriadku. Takže kvitujem, že bude sa môcť aj podľa zákona o pozemkových spoločenstvách takéto odovzdávanie lesov vracať a bude možné, aby sa tí jednotliví vlastníci týchto pozemkov takto na spoločnom hospodárení nehnuteľností dali dokopy.
V pôvodnom návrhu, samozrejme, ktorý som mal, sme proti drobeniu, pretože sme zdedili to uhorské právo. V uhorskom práve dedíme na meter štvorcový. Meter štvorcový je možné zamerať geometrickým plánom. Takže u nás tie podiely sú také, aké sú. Tak, samozrejme, kvitujem, že sme proti drobeniu pri dedičských konaniach a iných možnože zmluvách, ktoré by tento podiel ponižovali. Pôvodne, keď sa mýlim, tak ma opravte, aj pán minister, aj pani spravodajkyňa, bolo v návrhu, že pod 5 000 metrov štvorcových lesných pozemkov a 2 000 metrov štvorcových poľnohospodárskych pozemkov sa nemá drobiť. Je to aj v zákone č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie niektorých vlastníckych práv, vlastne o tom drobení pozemku, ktorý sa využije bežne pri notárskej praxi, keď notári mali by dospieť k nejakej dohode medzi účastníkmi dedičského konania, aby ten podiel nešiel nižšie. Tu to ostalo iba po 2 000 metrov štvorcových. Neviem, či nie je to disharmónia s tým zákonom č. 180/1995 Z. z., kde prakticky pri týchto podieloch môžeme ísť aj pri lesnej pôde na 2 000 metrov štvorcových. Myslím si, že nemali by sme ísť tuto pod 5 000 metrov štvorcových, lebo predsa taký lesný pozemok obrábateľný je. Tá výmera 5 000 metrov štvorcových, to je jedno futbalové ihrisko. Tak myslím, že je to nejaká plocha, z ktorej sa dá prípadne nejaký ten výťažok z lesa mať. Ale pri tých dvetisíc metroch to je minimum. Tak myslím si, že mali by sme tých 5 000 vrátiť naspäť, aby to mali aj notári možno jednoduchšie, lebo potom povedia, že tak pri urbariátoch môžu ísť nad 2 000 a pri ostatných nemôžu ísť nad 2 000 metrov štvorcových. Takže myslím si, že nie je kóšer zase robiť nejakú dvojkoľajnosť, ktorá by nemala tu byť. Totiž povedal pán minister vnútra: „Chceme akú štátnu správu? Efektívnu, spoľahlivú a otvorenú.“ To znamená, to je o efektivite a spoľahlivosti, že viem, že nebudem to musieť otvárať nanovo, že tie podiely zase pôjdu na menšie čiastky, ako sú členené doteraz.
Ďalej, som rád, že zlučujeme pozemkové spoločenstvá s jednou právnou subjektivitou, lebo doteraz tu bola možnosť bez právnej subjektivity, ako pán minister správne poznamenal, bola to, by som povedal, disharmónia. A mnohí bez právnej subjektivity sa správali ako s právnou subjektivitou a potom to vyvolalo rôzne otázniky, ako kto gazduje, ako kto negazduje.
Ďalej, samozrejme, zrušenie a zánik spoločenstva. Tu by som sa pristavil, lebo viac-menej sa to opakuje vo všetkých návrhoch zákona, aj v tom pôvodnom, ktorý tu bol.
A hneď sa pristavím pri prvom bode, kde sa hovorí, že spoločenstvo sa zrušuje, ak nadobudne spoločnú nehnuteľnosť jeden vlastník. A prepojím to s možnosťou nie predkupného práva členov spoločenstva pozemkového, ktoré podľa tohto vládneho návrhu, nemusí mať príslušník, resp. člen tohto spoločenstva. To znamená, nemusí ponúknuť, ako nám hovorí Občiansky zákonník, svojmu spolupodielnikovi spoločnej nehnuteľnosti tento podiel a nemá iný člen spoločenstva predkupné právo. Myslím si, že toto by nemalo byť, pretože inak sa tam stane to, že príde nejaký veľký investor do spoločenstva a skúpi bez vášho vedomia všetky podiely, ktoré člen nemusí ponúkať nikomu, a to vezme. Tak myslím si, že nedeliteľná nehnuteľnosť je aj kvôli tomu nedeliteľnou, že by mal sa ten jeden vlastník grupovať iba z tých pôvodných členov spoločenstva, tak to bolo v pôvodnom zámere, keď boli pôvodné urbárske zákonné články, nieže tam príde cudzí bez predkupného práva toho spoločenstva, že by si on to mohlo všetko dať dokopy, lebo to spoločenstvo bolo uzavreté, to bolo po tých obciach. To nebolo tak, že máme v Kežmarku aj v Ľubici, aj v Snine, aj v Stupave urbár ten istý. Nie, to bolo na tom určenom katastrálnom území. To znamená, to by sme si mali uvedomiť. A ja by som bol veľmi rád, minimálne keď už nepôjde iný pozmeňujúci návrh, tak v mojom pozmeňujúcom návrhu to stopercentne nebude, keby sme sa vrátili k tomuto predkupnému právu, pretože Slovenský pozemkový fond ako ďalší právoplatný, samozrejme, člen spoločenstva má tú povinnosť. Čiže to predkupné právo tam musí ponúknuť. Takže neviem, aký bol tu dôvod, aby sme fyzickú osobu člena tohto predkupného práva zbavili.
Ďalej, som veľmi rád, že sa tu definuje aj tá spoločne obhospodarovaná nehnuteľnosť. Aj v súčasnom období, keď sa vracali lesy, tak každý to bral proste, že združuje sa do tej nehnuteľnosti, ktorá je nedeliteľná. Teraz sa hovorí, že viac-menej táto spoločne obhospodarovaná nehnuteľnosť neruší vlastníctvo k jednotlivým pozemkom toho člena, ktorý chce dať tú svoju parcelu do spoločného obhospodarovania. To znamená, že je to iba o obhospodarovaní, nie o vlastníctve. To znamená, že v takomto duchu ostáva vlastníctvo k danému pozemku, ktoré je plošne zobrazené formou parcely, na liste vlastníctva zachované. A to je, myslím, dosť dobre precizované, a teda, po lopate povedané obyčajnou rečou, mal by to pochopiť každý.
Ďalej, keď si to pozrieme. Prevod alebo prechod vlastníckeho práva k podielu na spoločnej nehnuteľnosti alebo k spoločne obhospodarovanej nehnuteľnosti na spoločenstvo, je zakázaný. No myslím si, pán kolega Galko to chce vypustiť. Ja si zase myslím, že predsa nemôže mi niekto povedať, že na spoločné obhospodarovanie nehnuteľnosti bude platiť spoločná nehnuteľnosť. To je nonsens, to predsa sa nedá. Keď mám spoločne obhospodarovanú nehnuteľnosť, kde dal som ja svoju parcelu, Ďuro, Jano, Fero, každý svoje parcely a ideme to obhospodarovať, nejdeme to zlučovať do nejakej spoločnej nehnuteľnosti, ak máme päť parciel a gazdujeme spoločne iba, nič iné, tak predsa nemôže spoločenstvo povedať, že to sa bude akože prevádzať na spoločenstvo. To je nonsens, to sa nedá. To asi nebolo pochopené. Takže, myslím, tu je to v poriadku. K tomu by som teda nemal výhrady, ale pokiaľ sa mýlim a moje IQ na to nestačí, tak budem rád, keď mi to niekto vysvetlí, prečo by som mal ja byť nútený zo zákona, aby to išlo na spoločenstvo pre spoločné hospodárenie nehnuteľnosti. To teda nechápem.
Ďalej, fond. Samozrejme, fond to je jedno krásne slovo. Teda ide o Slovenský pozemkový fond, nie Fond národného majetku ani iný fond, ale Slovenský pozemkový fond. Tak Slovenský pozemkový fond mal by byť ten najtransparentnejší, najčestnejší pri správe štátnych pozemkov, ktoré má. Takže dúfam, že takto bude aj sa správať z tohto zákona, ktorý mu dáva, samozrejme, právomoc riadneho člena. Okrem toho, že má tie kmeňové štátne pozemky, ja tomu hovorím. To znamená, to sú pozemky, ktoré nie sú zaťažené reštitúciou, lebo štát aj v pozemkových spoločenstvách má ešte podiely, kde možno bude reštitúcia riešená. To znamená, príde o tento podiel. Ale teraz hovorím o tých kmeňových štátnych pozemkoch, ktoré on tam má, a tam reštitúcia už nebude, resp. nie je uplatnená. To znamená, nebude riešená. A myslím, že je dobré, že je tu možnosť, aby sme dali oprávnenej osobe jej reštitučný nárok, ktorý má zo zákona priznaný, že má dostať ten náhradný pozemok, aby ho mohla dostať aj v pozemkovom spoločenstve, keď tam štát má tú kmeňovú pôdu. Ja neviem ako legislatívci z nášho odboru to zladili. Ja to chápem tak, že aj keď má tam osoba reštitúciu, ale v inom pozemku, nie iba v tom spoločnom, že jej bude umožnené dostať od Slovenského pozemkové ten štátny pozemok. Keď sa mýlim, tak ma opravte, lebo to by u mňa bolo to najtransparentnejšie, pretože obyčajne ten urbariát je v tom katastrálnom území, kde možno nejaký ten občan mal aj iný pozemok v reštitúcii a, žiaľ, štát už nemá mimo urbariátu iný štátny pozemok a nemôže mu v tom území ho už dať. Ako viete, my sme ten zákon o reštitúciách novelizovali. A sú tam tri ponuky, prvá ponuka v tom istom katastrálnom území, druhá v susedných chotároch, keď nie je v tom istom území. Tretí je tu okres. Po okrese už ide potom iba peňažná náhrada. To znamená, dúfam, že to bude až takto pojmovo široko chápané a že bude môcť byť daná aj v urbariáte na tom kmeňovom, hovorím o tom štátnom vlastníctve, za iný pozemok, možnože aj lesný alebo ornú pôdu, alebo za niečo, čo tam on mal, reštitúcia tomu, kto v tom spoločenstve je a prakticky má inú reštitúciu nie z toho spoločného majetku. Samozrejme, keď to mal zo spoločného, to je jasné, lebo spoločné, tam by to mal dostať automaticky. Takže to je k tomu.
Ďalej, to predkupné právo som už spomínal. Myslím, že tam asi nie je o čom debatovať, lebo nemôžeme zvýhodňovať fond oproti členovi spoločenstva, fyzickej osobe, to je, myslím si, neodôvodnené. Takže to je asi tak.
Ďalej, chcel by som povedať, že zloženie výboru, orgánov a všetko viac-menej sa opakuje, ale je tam, uvedené, tiež sa prihováram za to, aby bolo flexibilnejšie toto, zvolanie dozornej rady, respektíve zhromaždenia, ktoré prakticky je tým najvyšším možným nejakým štatutárnym zástupcom. A ono vlastne rozhoduje o tom, aby tam boli podmienky také, aby vlastne to zhromaždenie mohlo byť uznášaniaschopné, aby mohlo prijímať aj pri tých, by som povedal, menších účastiach týchto členov, rozhodnutia, ktoré budú právoplatne pre celé to spoločenstvo.
Ďalej, myslím si, že je veľmi také pre mňa nóvum, ale, okej, berieme to, že môžeme robiť čiastkové schôdze. To sa týka toho, keď máme tam ja neviem 500, 800, 1 500 členov a vieme, že títo sú odcestovaní, títo nemôžu prísť. Takže sú tam aj čiastkové schôdze. Možnože to je riešenie, nehovorím, že to bude modré z neba, ale možnože niektoré veci by sa aj týmto smerom mohli pohnúť a mohli by tam byť uznášaniaschopní.
Ďalšie veci, ktoré má v tomto tu predkladanom návrhu nejakým spôsobom oslovili, myslím si že blížime sa k záveru, sú asi tie, že ten štátny dozor tu jednoznačne povedaný je, kto to bude robiť. A musím povedať, že bol by som veľmi rád, keby ten štátny dozor sa robil tak, ako zákon to ukladá, aj s pokutami, ktoré sú tam, a tak, aby sme si ujasnili v prvom rade aj u tých, ktorí sú registrovaní, tie spoločenstvá doteraz, aby sme si ujasnili ten majetok, lebo musím vám povedať aj zo skúseností spred dvoch týždňov, kde som bol na jednom urbariáte na Spiši, ja sa nestačím čudovať, no to je nonsens, oni majú vrátený les, ten, na ktorý vlastníctvo nemajú, nevrátený les, na ktorý vlastníctvo majú. No ja som si myslel, že sa mi to sníva. Dokonca vlastnícke právo pri ROEP im bolo nepriznané a priznané pri tých parcelách. No ja sa nestačím tomu čudovať, pretože tu niekoho zavrieť je málo. Pri takomto šlendriánstve, to sa proste nedá. Vážení, nerobme si srandu z majetku a z nehnuteľností dupľom, lebo viete, ako je tu lukratívne venovať sa nehnuteľnostiam, koľko tu máme developerov pozemkových, ktorí vedia okamžite využiť každú skulinku v zákone, nieto ešte takúto doslova dieru vlčiu, ktorá je v tejto sieti, ktorá by mala zachytávať všetky tie anomálie. A hovorím, ja keď som videl ten protokol o zdanení lesov, mne bolo zle. Ja som povedal, to nemá nič spoločné s odovzdávaním lesa. To je o ničom.
Tento zákon sa prijme, samozrejme, vieme, aké je rozloženie v parlamente, takže tento zákon prijatý podľa všetkého bude. Apelujem, aby pracovníci obvodných lesných úradov, keď sa bude robiť, by som povedal, zosúlaďovanie súčasnej registrácie s týmto zákonom, preverili aj tieto veci, aj tieto veci jednoznačne aby ukázali, ktoré urbariáty sú nezákonné, v ktorých urbariátoch nevedia, čo majú, ktoré urbariáty majú členov, nemajú členov a sú iba mŕtve duše možno, aby to bolo jasné a čestnými prehláseniami aj overeným podpisom aby bolo jasné, že s týmito ľuďmi, s týmito pozemkami, s týmito spoločenstvami ideme vykonávať tento zákon, ktorý je tu predložený a ktorý podľa všetkého by mal byť účinný od 1. mája 2013. Takže dúfam, že skvalitní na tomto poli, by som povedal, dosť zle pooranom doteraz, ktoré sme tu mali, výkon aj vlastníckeho a užívacieho práva týchto pozemkových spoločenstiev. A dúfam, že budú to kvitovať aj tí, ktorých sa to bezprostredne dotýka, pretože keď mám správne informácie, tak môžem potvrdiť, že predkladateľ zákona bol s nimi v kontakte, mal od nich informácie a mal od nich pripomienky. Takže chcem veriť, že nebudú zase po nejakom tom období, keď bude ten zákon účinný, nejaké veľké, by som povedal, výhrady voči tomu, čo sme nestihli, na čo sme zabudli, čo sme nechceli tam zapracovať, pričom to vyplývalo z praxe.
Nebudem sa viacej okolo toho rozvíjať, pretože to si asi nechám na druhé čítanie, kde prídem, predpokladám, aj s nejakými pozmeňujúcimi návrhmi. Takže ďakujem pekne, že ste si ma vypočuli. A chcem veriť tomu, že týmto legislatívnym počinom urobíme zase zadosť, aby sa právo v našom štáte pokladalo za to, ktoré zjednodušuje život občanom Slovenska. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Kolega Fecko sa, myslím si, veľmi fundovane dotkol mnohých otvorených problémov, ktoré súvisia s predloženým návrhom vládneho zákona, zákona, ktorý sa zaoberá pomerne unikátnym a veľmi citlivo vnímaným fenoménom pozemkových spoločenstiev na Slovensku. Asi sa zhodneme na tom, že zákon prináša mnohé pozitívne návrhy, ktoré sprehľadnia jednak vzťah štátu a pozemkových spoločenstiev, ale aj zjednoznačnia definíciu tejto zaujímavej formy spoločného vlastníctva pozemkov.
Na druhej strane, a preto som sa aj prihlásil s touto faktickou poznámkou, chcem zdôrazniť najmä jeden aspekt, o ktorom sa opakovane pán kolega Fecko zmienil. A to je to predkupné právo. Nevidím taktiež dôvod a považujem za potenciálne veľmi riskantné, ak by tá súčasná úprava umožňujúca predkupné právo v rámci tej komunity členov spoločenstva mala byť nejako spochybnená, ako sa to navrhuje v tomto návrhu. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Áno, pán kolega, myslím, že to je to kľúčové, čo som aj vyzdvihol, aby sme takto status quo zachovali a viac-menej a ak by to spoločenstvo, keď už teraz by malo mať toho spoločného jedného iba vlastníka, malo zaniknúť, tak prakticky aby to bolo z toho spoločenstva kmeňového, že by to neboli cudzie osoby. Takže tak to mala, by som povedal, vo svojom vienku aj svojho času Mária Terézia a Jozef, keď to dávali cez tie rôzne urbárske zákony. Takže to je asi tak. Ďakujem pekne.

Dobrý deň. Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, vážená kolegyňa spravodajkyňa, padla tu veta o Márii Terézii. Ja si ju použijem len trošinka v úvode tak, že skutočne môžeme byť radi, že sme mali panovníkov, ktorí patrili medzi múdrejších v rámci priemeru európskeho. Veľa pozemkových otázok bolo spojených práve s Máriou Teréziou. A keď ju korunovali tu neďaleko, tak zrejme urobili dobre, lebo asi niet veľa takých osobností v histórii tejto krajiny z hľadiska pozemkového práva, ako bola práve Mária Terézia. Samozrejme, mala na to svoje dôvody. Vlastne jej nešlo o nejakú ľudomilnosť. A tu mi šepká pani spravodajkyňa, že išlo o peniaze, ako hovorí, budúci bývalý prezident Českej republiky ide vždy až v prvom rade. Ale ona tuná urobila niečo, kde skutočne išlo jej o peniaze. Ale zároveň možno chtiac-nechtiac vylepšila pomerne podstatne sociálny status poddaného ľudu. Už neboli vtedy nevoľníci, ale boli stále ešte poddaní. Ja by som povedal na záver tohto historického exkurzu len toľko, že možno to hlavné, čo si treba uvedomiť v súvislosti s týmto zákonom, ktorý práve dnes máme česť prejednávať, je otázka tých ideálnych podielov. Veľakrát aj tie pripomienky, ktoré nám chodia majú také hlavné lajtmotívy: „Veď to je moje, ja si s tým chcem urobiť, čo chcem.“ Áno, z hľadiska toho podielu je to skutočne vlastnícky podiel. Ale už Marka Terka to myslela úplne dobre s tým, že ona to nedala tým svojim osadníkom, keď chcela od nich tých viacej daní dostať cez tento urbársky zákon, spôsobom, že: „Tu máte každý svoj gruntík.“ Ona povedala: „Tu máte dohromady okolo obcí pozemky, ktoré môžete užívať na svoj prospech. Budete mi z nich platiť dane, oberieme trocha zemepánov, viacej posilníme korunu.“ A preto by som sa odvolal na tú dávnu históriu, aby sme si pri filozofii tohto zákona uvedomili, že to nie je klasické vlastníctvo klasických pozemkov. Je to ideálne vlastníctvo ideálnych podielov. To znamená, že ak mám predkov, po ktorých som zdedil jednu dvadsaťtisícinu v nejakom urbári, tak nemôžem si to vykolíkovať, mám jednu dvadsaťtisícinu na každom strome alebo metri štvorcovom.
A teraz k samotnému zákonu. Bolo veľa povedané, veľa prichádza podnetov. Iste bude čas na to, aby sme ich dokázali naformulovať do konkrétnych pozmeňujúcich návrhov, verím, v zhode. Veď je to napokon zákon, ktorý nie je ľavý ani pravý, ale má vylepšiť správu pozemkov v tomto štáte. A na tom musíme mať záujem všetci. Takže bude čas na ne. A ja teda sa obmedzím len veľmi stručne na základné body, ktoré považujem z toho, tak ako som si ja zákon prečítal, za dominantné. A hneď v úvode chcem povedať, kde sa zhodnem aj so svojimi predrečníkmi, že tento zákon je potrebný a je správne, že sem prišiel. A dopredu budeme aj predvídať, nebude treba na to až tak veľa fantázie, že je dobré, že bude prijatý. Ale bolo by fajn, keby bol prijatý s tými pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré zaznejú v druhom čítaní.
Čo chcem oceniť úplne prednostne na tomto zákone, to je taký ten pohľad toho tridsaťročného pracovníka Štátnych lesov. Ja sa toho asi nezbavím. Je fakt, že sa sem teda dostáva niečo, na čo ani Mária Terézia nemyslela. Dostávame tu prvok, že nielen tí majitelia ideálnych urbárov podliehajú tomuto zákonu, lebo prvýkrát, a v tom je naše obohatenie historického zákona, je možné, aby reálni vlastníci reálnych pozemkov sa združili a založili tiež alebo teda mali spoločnosť, ktorá bude patriť pod zákon o pozemkových spoločenstvách, a mali možnosť svoje pozemky zlúčiť do spoločne obhospodarovanej nehnuteľnosti. A to je veľmi dôležité práve z toho dôvodu, že 20 rokov vraciame pozemky, mnohokrát sme obviňovaní z toho, že to robiť nechceme. Ale to nie je celkom pravda. Tie pozemky sa ozaj vydávali, dávno veľké lesné majetky boli vydané. Ale práve pre tisíce drobných vlastníkov pozemkov bolo vôbec nezaujímavé sa zaujímať o svoje vlastníctvo. A tie pár árové, pol hektárové, tu hektárové, malé pozemky bolo tak náročné vymeriavať geometrickým plánom, tobôž keď už štát prestal za túto prácu platiť. Tých 200 000 hektárov, ktoré tu už dnes Martin Fecko spomenul, nie je nevydaných kvôli tomu, že by bol taký nejaký nezáujem torpédovať tento zvyšok reštitučných nárokov, ale kvôli tomu, že je to veľmi prácne a že doteraz o to nebolo možné týchto vlastníkov požiadať slovami: „Viete čo, netrápte sa každý so svojím pozemkom, dajte sa dohromady a en bloc vám to vydáme.“ Takže treba oceniť to, že v tom písmene d) ktorého si paragrafu sa hovorí, že aj majitelia týchto pozemkov sa môžu zlúčiť do pozemkového spoločenstva. To je veľká a veľmi potrebná vec, ktorú treba oceniť. A dokonca z toho pohľadu, že máme 200 000 hektárov ešte stále nevydaných, tak možnože práve to bude moment, že toto déčko rozhodne o tom, že sa veľmi výrazne po istej dlhej dobe, keď sa zastavil proces navracania pozemkov, pohne dopredu tak, že sa priblížime možno k nejakej ideálnej zostatkovej cifre.
Sú však aj menej potešiteľné veci v zákone. A ja sa budem len veľmi krátko, lebo už to bolo spomenuté, opakovať po Martinovi Feckovi.
To, čo ma najviac zamrzelo, je to práve tá nepovinnosť uznať predkupné právo v prípade, keď podiely vlastnícke si navzájom majú predávať medzi sebou členovia spoločenstva. Vyzerá to tak nevinne, lebo sa hovorí len o tom, že vtedy to predkupné právo sa neuznáva, keď jeden spolumajiteľ, nazvime ho A, chce to predať spolumajiteľovi B. A vlastne je to ich vec, oni o tom nemusia informovať nikoho. A zdá sa, že napokon, prečo by to tak nemohlo byť, no tak však nič sa nemení, ostáva to v spoločenstve, si poviete na prvý pohľad, lebo skutočne v tejto chvíli nemôže prísť niekto zvonka a povedať si: „Tak ja tam do toho vám vstúpim.“ Len čo sa tu stane? Nazveme si jedného člena spoločenstva bielym koňom alebo čím, ako sa to dnes nazýva, a on sa proste s niekým dohodne, kto mu poskytne aj peniaze, môže to byť kľudne toť cudzinec spoza rieky Dunaja, máme veľa na Slovensku konkrétnych prípadov, práve takých, ktorý povie: „Vieš čo, ty si potichučky poskupuj podiely, vytvoríš v spoločenstve natoľko zaujímavý svoj podiel vlastnícky, že budeš môcť ovládnuť správu tohto spoločenstva. Preto budeš mať taký podiel hlasov, že budeš o ňom rozhodovať. A my sa už potom dohodneme, že ja ti na to peniaze dám, aby si na to skupovanie mal.“ Tí ľudia mnohokrát si hovoria: „Bože, veď z toho urbára nemám nič, iba dva papeky do roka. Čo mi núkate? Dvetisíc eur alebo dvesto eur? Berte si to, zaplaťte.“ Toto nehovorím ako nejaké svoje vízie, to hovorím to, čo sa deje. A tým pádom teda práve môžeme dostať sa k tomu, že ktosi, kto si toho bieleho koňa nastrčil v pozemkovom spoločenstve, bude veľmi výrazne ovplyvňovať spôsob hospodárenia, ktorý, žiaľ, musím povedať, je mnohokrát veľmi zlý. Nechcem teraz použiť konkrétne mená urbárov pozemkových spoločenstiev, bolo by to nefér. Ale dejú sa veci práve vďaka tomu, že v minulom zákone takéto niečo nebolo možné. Bolo jednoducho potrebné všetkých osloviť pri predaji svojho podielu. A aj tak sa to obchádzalo. Aj tak bolo jednoducho možné, sú to veci na súdoch, že boli formálne ponúknuté podiely, nebolo to dostatočne zverejnené podľa zákona. A stalo sa to, že zákon, ktorý to neumožňoval, napriek tomu bol porušený a podiely sa dostali do rúk bielych koňov, ktoré potom si našli svoje spôsoby, ako ovládnuť pozemkové spoločenstvo. A, viete, výsledok je taký, že potom vidíte na kraji lesa 500 kubíkov hmoty, o ktorej sa hovorí, že je kalamitná, a ona je vôbec nie kalamitná, ale ona je rýdzo vykradnutá. A potom sa súdia a, to tu dnes už bolo povedané, ten súd bude o tom rozhodovať dovtedy spôsobom: „Hora je vyrúbaná a súd je nerozhodnutý.“ Takže ak teraz zákon zavádza to, že to predkupné právo sa neuplatňuje, tak je to vlastne nelogické. To, čo v minulosti nebolo povolené, tak aj tak sa obišlo, ako keby sme povedali: „No, nech sa páči, aby ste to nemali ťažké, aby ste nás nemuseli podvádzať, tak vám umožňujeme predkupné právo neuplatňovať a tie podiely si kľudne vymeňte medzi sebou, potichučky, však ostatní o tom nebudú vedieť.“ Nepotrebujú ani 51 %, na kontrolný balík vo výbore im stačí aj menej. Takže, by som prosil, to bude jeden z takých podnetov, ak na to nie sú nejaké významné a veľmi dôležité argumenty, prečo sa predkupné právo takýmto spôsobom pri prevode vlastníckych podielov medzi členmi pozemkového spoločenstva ruší, aby sa to teda zrušilo, lebo ozaj, opakujem, tu nie sú pocity, tu sú konkrétne skúsenosti z toho, čo sa deje v lesných urbároch, kde stoja výbory proti výborom a podiely proti podielom.
Ďalšia vec, ktorú tiež považujem za správnu a kde teda treba nám len akosi dopracovať jej filozofiu, je to, že ozaj je dobré, že máme tu zákon, ktorý hovorí o likvidácii tých pozemkových spoločenstiev, ktoré sa nesprávajú podľa zákona. Tie v minulosti keď sa takto nesprávali, tak ostali vo vzduchoprázdne. A dodnes je niekedy problém s nimi, čo vlastne majú alebo nemajú ešte robiť. Je veľmi dôležité, aby likvidátor, a to je dôvetok, bol by som rád, keby sa do zákona dostal, nebol zodpovedný len za to, aby vyrovnal pohľadávky a záväzky, lebo to robí likvidátor fabriky, kde sa porobia prehľady účtovné, zistí sa aké sú záväzky, pohľadávky, umoria sa a majetok môže ostať stáť a čakať na budúceho nejakého záujemcu. V pozemkových spoločenstvách a v lesných urbároch je potrebné hospodáriť, preto by som považoval za potrebné, aby zákon obsahoval aj klauzulu, ktorá bude hovoriť o tom, ako sa bude ďalej nakladať s likvidovaným majetkom, aby to proste neskončilo s tým, že sme umorili pohľadávky, uspokojili záväzky, ale aby sa určilo, povedzme, inštitútom núteného správcu, kto preberie zodpovednosť za takéto spoločenstvo, ktoré je v likvidácii. To nám tam chýba. A by som prosil, keby bolo možné potom v rozprave pri druhom čítaní uplatniť to v rámci uznaných pozmeňujúcich návrhov.
Poznámku mám ešte tiež na konto predkupného práva. Ale tá je zase trocha z iného pohľadu. Tuším je to § 10, kde sa hovorí, že podiely vo vlastníctve štátu možno predať iným osobám. Tam sa síce uznáva povinnosť predkupného práva, ale vzniká aj tak nebezpečenstvo, o ktorom som si myslel, že je akútne. Ale potom, keď som si prečítal podrobnejšie všetky doplnky, tak som zistil, že sa netýka lesných pozemkov, lebo skutočne je tam blokácia v poznámke pod čiarou, ktorá neumožňuje predaj podielov vo vlastníctve štátu, pozor, to som zabudol povedať, ktoré sú vo vlastníctve štátu v týchto pozemkových spoločenstvách, v tom prípade, ak sa jedná o lesné pozemky, aj keď je tam istý inštitút, ktorý hovorí o tom, že v prípade, že dôjde k vyrovnaniu nákladov vzájomných a je to pre štát výhodné, tak, áno, je to možné so súhlasom ministerstva. Udiali sa také veci v minulosti. Ale o tom sme tu už rozprávali. A preto by som si len dovolil položiť otázku: Dobre, vidím, že pre lesy to neplatí, a tým pádom akosi som si trocha vydýchol, ale nevadí nám to, neviem, dávam takú otázku, že podiely vo vlastníctve štátu, ktoré sa týkajú kategórie pozemku, nie lesného pozemku, ale povedzme poľnohospodárskeho, tak predávať bude možné? Neviem, to je vec filozofie. Tí, čo sú za to, aby štát nevlastnil nič, povedia: „Chvalabohu, nech to rozpredajú.“ Pri lesoch by som mal jednoznačné stanovisko, že lesy musia ostať štátne. Dávam otázku tým, ktorí nemajú radi štátne vlastníctvo, teda či z hľadiska týchto podielov vo vlastníctve štátu poľnohospodárskych pozemkov, druhu pozemku ich to teší, alebo, naopak, tej druhej skupine, či ich to náhodou nemrzí a či to nepovažujú za zlý filozofický prístup k tomuto zákonu.
Ešte jedna poznámka na konto toho, čo tu hovorili moji predrečníci vo vzťahu k zvyškovým podielom lesných a poľnohospodárskych pozemkov pri dedičskom konaní. Ozaj, v tom predchádzajúcom návrhu, ktorý bol zverejnený na stránke ministerstva, sa hovorí o tom, že výmera lesného pozemku nesmie po takýchto dedičských úkonoch právnych byť menšia ako 5 000 metrov štvorcových. V zákone, ktorý máme dnes na stole, sa už hovorí iba o 2 000 ha. Netreba to zdôrazňovať. Veľakrát sa to tu už povedalo, že ozaj efektívne hospodárenie na lesnom pozemku je možné len v prípade, ak sa ten pozemok nedrobí. Vieme, že tu sa spoločne hospodári a tuto nebezpečenstvo až také reálne nie je, lebo tu ten samotný podiel nie je rozhodujúci, pretože nikto si nemôže tie svoje hektáre, nech sa akokoľvek zmenšia, vyčleniť. Takže nie je to akútne nebezpečenstvo. Ale spytujem sa: Pre základnú filozofiu rozsahu lesných pozemkov by nebolo správne, aby skutočne ten pôvodný návrh, ako ste to mali pri pôvodnom predložení na ministerstve, nechali vo výške 5 000 metrov štvorcových, teda pol hektára?
A zapáčil sa mi celkom aj návrh, taký, by som povedal vizionársky a do budúcnosti pri lesoch uplatňovaný, keď pán poslanec Galko povedal, že možno by sa to vôbec nemalo povoľovať, aby sa nejakým spôsobom lesné pozemky pri akýchkoľvek právnych úkonoch drobili. Bolo by to celkom fajn, nie je to otázka len tohto zákona, preto nebudem o tom podrobne rozprávať. Mne by sa to celkom páčilo, pretože by sme sa tým vlastne dostali spred Litavska za Litavsko, lebo, viete, rakúska strana mala dedičské konanie také, že nepovoľovala tak, že to môžu podeliť si všetci, ale iba ten najstarší, a uhorská tá zase tvrdila, že každý musí dostať ten svoj podiel. Preto máme tie státisíce drobných pozemkov. Takže ten historický príklad spred Litavska za Litavsko by som v tomto prípade celkom rád zdôraznil slovami, že pozrime sa na druhú stranu. A možnože ten zákaz, aký pán Galko mal na mysli, ako som to pochopil, že by sa vôbec nesmeli deliť na nejaké menšie časti lesné majetky, by sa mi celkom pozdával.
A posledná záverečná poznámka k tomuto zákonu opäť je s takým otvoreným koncom, vôbec si nemyslím, že viem, čo je lepšie v tomto prípade, je otázka tej zmeny rozhodujúceho počtu majiteľov podielov pri hlasovaní o rozhodujúcich veciach, ktoré sa týkajú života pozemkového spoločenstva. Tu starý zákon hovoril o dvoch tretinách, v novom zákone sa to opravuje na polovicu. Má to svoj praktický význam. V niektorých prípadoch sa tí ľudia lepšie dohodnú, už to tu zaznelo, ich dohromady dať býval veľký problém. Na druhej strane práve tým, že sa umožnilo ľahšie rozhodovanie o takýchto úkonoch, keď stačí len polovica majiteľov podielov, tiež je to na zváženie. Zaujímalo by ma, čo viedlo tvorcov zákona k tomu, že teda to chceli takto uľahčiť. Možnože je to ozaj snaha, aby sa tí ľudia ľahšie mohli rozhodnúť. Možnože je v tom isté nebezpečenstvo, ktoré zase spočíva v tom, že sa môžu rozhodnúť zlým spôsobom.
To sú moje pripomienky, ktoré som považoval za zásadné. Tie pripomienky, ktoré prichádzajú, tak ako to tu už zaznelo mnohým z nás, kde ozaj sú desiatky a desiatky, tie bude treba predložiť do pozmeňujúcich doplnkov zákona.
Ja prosím, tak ako som povedal v úvode, aby sme sa zjednotili na tom, že tento zákon, po prvé, je správny, po druhé, potrebné je ho vylepšiť. A, po tretie, treba sa nám všetkým potom postarať o to, aby nebol len zákonom, ale aby bol zákonom cteným. A to sa môže stať vďaka tomu, že tie pripomienky doň zapracujeme. Dámy a páni, ďakujem za pozornosť.