14. schôdza

Ďakujem pekne. Ja iba jednu vetu poviem, pretože nakoniec aj pán poslanec podporil tento návrh. A ja pripomeniem, že nie je možné riešiť odstraňovanie krívd následným páchaním krívd na iných, v tomto prípade na nechcených nájomníkoch.

Ďakujem pekne. Našou vlasťou sa prehnali v priebehu sotva troch desiatok rokov dve obrovské vlny zločinného kradnutia. Tá prvá, arizačná vlna dopadla "našťastie" pre arizátorov, to hovorím v silných úvodzovkách, tak, že tretia ríša vyriešila v zásade ich problém fyzicky. Tá druhá, vlna komunistických zlodejín, nestihla fyzicky vyriešiť všetkých. A krádež je to stále rovnaká, či na začiatku prvej bolo právo vyššej rasy nad nižšou alebo v tej druhej právo vedúcej triedy nad porazenou triedou. Môj starý otec, biskup evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, profesor filozofie a teológie, nebol továrnik, nebol vlastne ani pravý buržoa, bol učiteľ a teológ, ale napriek tomu vyletel v Akcii B za 24 hodín zo svojho bytu, kde žil so štvorčlennou rodinou, do najmenej 100 km vzdialenej stavby z hlinených nepálených tehál. A do jeho bytu prišiel niekto druhý. A v jeho záhrade na Kolibe vyrástli štyri vily, medzi iným vila význačného komunistického výtvarníka. Samozrejme, to je preč. Nikdy sme za to nikdy nič nedostali. Len chcem povedať, že tvrdenie, že sa nemá odstraňovať jedna nespravodlivosť druhou, tu kríva v tom zmysle, že tí okradnutí už sú poškodzovaní 23 rokov a, presne vzaté, majú za každý deň z tých 23 rokov nárok na odškodné.

Tým, ktorí sa vyjadrili o nedotknuteľnosti súkromného práva, tak chcem povedať, že ten, kto si pripravenú novelu zákona poriadne prečítal, dobre vie, že takto pripravená novela sa tohto súkromného vlastníctva prenajímateľov nijako nedotkne, ba práve, naopak, tým, že sa nájomníci vysporiadajú finančnou náhradou, tým skôr sa im umožní vlastne tieto byty uvoľniť.
Na margo toho, čo povedal v rozprave pán Viskupič a za to mu ďakujem, že tento návrh podporil, chcem povedať, že toto riešenie je konsenzuálne riešenie, riešenie, ktoré dáva odpoveď, ako sa čo najrýchlejšie, najefektívnejšie s týmto problémom môžu vysporiadať nielen dotknutí nájomcovia, ale aj prenajímatelia vlastníci týchto nehnuteľností, ale rovnako aj štát a aj obec.

Ďakujem pekne. Pán kolega Viskupič, ako si to povedal, je ťažké byť sudcom a malo by to byť vyvážené. Ja som tiež za takýto postoj, že pokiaľ nájdeme tú nejakú najväčšiu spravodlivosť, ktorá by bola aj pre jedných aj pre druhých, tak mohlo by sa to v tom druhom čítaní odstrániť. A tak ako som tu už viackrát hovoril, hanbím sa za to, že 23 rokov nie je doriešená reštitúcia, nie iba na byty, ale ani na pozemky, ani na cirkevné majetky. To znamená, ja sa pýtam, čo vlastne my chceme reštituovať? Ako to, že štát, keď si uznal svoju krivdu, ktorú spravil na týchto občanoch Slovenskej republiky za socializmu, tto nedotiahol dokonca? Ako je to možné? My sme povedali á, áno, vlastnícke právo vrátime tým vlastníkom, pôvodným reštituentom bytov, a nepovedali sme bé, čo bude s tými nájomcami, ako ich riešiť? Veď to je najväčší problém.
Takže, vážení, tak ako je to pri poľnohospodárskej pôde alebo lesnej pôde, kde mať nájomné z lesov je modré z neba, lebo s vami sa nikto nehrá, nájomné zmluvy sa vôbec neuzatvárajú alebo uzatvárajú len v minimálnom množstve a fakticky vlastník len pozerá, čo sa deje v jeho lese, lebo má minimálnu výmeru a nemôže vlastne dostať nič. Tak vidím, že tu tiež to pokrivkáva. Nie som veľký odborník na tieto nájomné byty reštituované, ale, ako tu bolo spomínané, myslím si, že nemôžeme riešiť krivdu druhou krivdou, ale nájsť nejaké správne a spravodlivé riešenie. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Mne sa zapáčila tá časť vystúpenia kolegu Viskupiča, kde spomenul niečo, čo mi pripomenulo ako pamätníkovi stav tej bytovej biedy, aká existovala v rokoch sedemdesiatych, osemdesiatych. A chcel by som ozaj upozorniť na to, aby sme sa na ľudí, ktorí v tom čase získavali nejaký byt, nepozerali ako na nejakých paberkovačov, ktorí sa rozhodovali o byte či veľkom, či malom, či v centre alebo na okraji, či družstevnom, či štátnom, či nejakom inom. V tom čase bola tá situácia taká, že každý bol rád, že sa k nejakému bytu dostal. Ja nevravím, že tie spôsoby boli vždy kóšer, ale určite, a som o tom presvedčený, tí, ktorí dostali možnosť nasťahovať sa do takéhoto bytu, ani zrejme netušili v tom čase, že je tam nejaký rozdiel medzi štátnym a štátnym ukradnutým. To boli proste byty, ktoré prideľoval vtedy ten národný výbor, ako ste spomínali. Tí, čo nemali možnosť ísť do štátneho, to bola fakt taká lepšia skupina, išli do toho družstevného, kde predsa bolo treba zaplatiť o niečo viacej. Ale teda len veľmi by som chcel upozorniť na to, že robenie z tých nájomníkov ľudí, ktorí sa nejakým lukratívnym spôsobom dostali k parádnym bytom, by bolo nepochopenie situácií, aká existovala v čase ich pridelenia.
A na konto toho riešenia, ktoré tu dnes preberáme. Iste, ideálne riešenie asi neexistuje. Ale veď ideály vôbec nie sú predmetom rokovania tejto snemovne ani žiadnej inej snemovne, lebo hľadajú sa pragmatické riešenia. A ja chcem oceniť také pragmatické riešenie, ktoré nie je ideálne, ale ktoré je najlepšie z možných, ktoré sa tu ponúka. A ak ho dokážeme dopracovať, tak sa vyrieši to, skutočne tú 23-ročnú dobu spomínate ako základný problém, aby sa o tom nerozprávalo ďalších 23 rokov, ale už iba 23 týždňov. Ďakujem. (Potlesk.)

Jofo, ja oceňujem jednu vec, áno, že sa snažíme o konečné riešenie, ale mne proste stále vadí, že by sme prišli do situácie, keď to konečné riešenie bude stáť 70 miliónov z peňazí nás všetkých. A 70 miliónov je 7 % k platu každého učiteľa v tomto štáte. Pár ľuďom bola spáchaná nespravodlivosť, to beriem, ale my sa musíme jednoducho na veci pozerať zhora. A ja tvrdím, že tu bolo 23 rokov, keď keby bola vôľa na obidvoch stranách, toto tu nemusíme riešiť. Obete sú ľudia, ktorí sa spoliehali na niekoho iného, že za nich problém vyrieši. A jednoducho sa dostali do situácie, že už ho musia riešiť sami. To, že sa niekto nechce vysťahovať z centra Bratislavy na okraj alebo že sa nechce vysťahovať z centra Košíc na okraj, lebo je to byt, v ktorom žil celý život, áno, môže byť emocionálna ujma, ale, hold, taký život je. Ale my naozaj pár ľuďom, ktorí neboli schopní vyriešiť svoju bytovú otázku počas 23 rokov chceme zaplatiť 70 miliónov eur, ktoré nie sú naše, ktoré sú peniaze daňovníkov tohto štátu, a ľuďom, ktorí vlastnia tie nehnuteľnosti, za 23 rokov, čo ich nemohli používať, nikto nedá ani deravý groš. To ja nevolám spravodlivosťou. Ďakujem.

Ďakujem za všetky faktické poznámky. Skúsim len na záver na niečo reagovať. Áno, ja som spomínal parametricky sa treba o tom baviť. A ten parameter si spomenul. Takisto sa mne zdá, že v rámci vyrovnávania skrivodlivosti, a ja si teraz ale dovolím použiť ten historický diskurz o dvoch nespravodlivých a zločinných režimoch, či už to boli majetky odňaté v arizácii alebo zločinným komunistickým systémom, je biľag na riadení tejto krajiny v dvoch strašných režimoch, ktoré sme tu mali. Čo hovorím ja? Tuná je skupina 900 ľudí, ktorí hovoria, že, dobre, ale aj ten štát nepáchal zlo iba na ľuďoch, ktorým majetok bol odňatý, ale aj na „nás“. A my sa teraz máme dohodnúť, či narovnanie tejto nespravodlivosti bude stáť alebo nebude stáť 70 miliónov eur, čo znamená 7 % navýšenia platov učiteľov na jeden rok. A ja hovorím o konečnom riešení, to znamená, aby to nebolo do budúcna ťahané spôsobom, že budeme mať ďalšiu 23-ročnú dekádu za sebou a stále tu budeme mať predmet kšeftárenia ľuďmi, ktorí pritom, že sa nevedia k tomu majetku dostať, predávajú majetok iným skupinám, a tým vytvárajú väčší lobistický tlak a suma narastá. A tak to raz a navždy vyriešme a povedzme si, či spravodlivosť stojí 70 miliónov. Ďakujem.

Tak ja sa ešte záverom k tomuto vyjadrím v záverečnej reči. A v podstate len zopakujem to, čím som v úvode otvorila tento zákon. Ja nemôžem s vami pán Poliačik súhlasiť, že títo ľudia, ktorí sú rukojemníkmi systémov, sú nejakým spôsobom iní ľudia, sa odlišujú od tých ľudí, ktorým boli v rámci porevolučných rokov po roku 1989 v zostávajúcej cene odpredané štátne alebo obecné byty.
Mnohokrát zdôrazňujete principiálnosť, ale akosi tento princíp nejakým spôsobom zastierate. Neviem, prečo to tak robíte.
Chcem ešte raz zdôrazniť, že riešenie tejto veci si naozaj žiada abstrahovanie od ideologického prístupu.
Rovnako chcem protirečiť v tom vašom vyjadrení, a značnom výraznom útoku na týchto ľudí, že nič nerobili. Vidíte, že robia, aj dnes sedia na balkóne, píšu sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva, majú podané žaloby, za tým účelom ochrany svojho obydlia vytvorili aj združenie, kde sa profesijne stretávajú.
Možno pána Poliačika teraz v tejto chvíli nezaujíma protiargument, ktorý vznášam k jeho námietkam, neviem, čoho má byť toto prejavom. Asi nie ste zvedavý na to, čo si o tom myslí druhá strana. Takže mňa to dosť vyrušuje v tom, aby som možno vedela protiargumentovať k vašim námietkam.
Takže, uzavriem to iba tým, že naozaj títo ľudia sú činní, vytvorili občianske združenie, nesedia so založenými rukami, ako by ste si to mohli myslieť. A v záujme hľadania konsenzuálneho riešenia, v ktorom my by sme im ako poslanci mali pomôcť, predkladajú spolu so mnou tento zákon.
Ja chcem zopakovať, že pri analýze celého problému aj pri stavbe tejto novely som si prerokovala veci zo všetkých strán, vypočula som si rôzne názory, rokovali sme aj s pánom Kondrótom, aj so zástupcami ministerstva výstavby a na základe dohody aj prípravy s naším legislatívnym tímom sme pripravili návrh, ktorý je konsenzuálnym riešením. Nežiada si od nás nič iné, iba podporu a ochotu povzniesť sa nad rôzne ideologické prístupy a hľadanie schodných riešení tak, aby vďaka režimom a ideológiám naďalej neboli páchané škody na obyčajných ľuďoch.
Prosím vás pekne naprieč celým poslaneckým spektrom, aby ste tento zákon podporili, aby sme tento obludný kruh, ktorý nie je ukončený, nie je zastavený, nejakým spôsobom uzavreli. Ďakujem. (Potlesk.)

Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa, dovolím si predložiť zákon, ktorý pani predsedajúca uviedla a ktorý sa týka komunálnych volieb, ktoré predstavujú výnimku z daného pravidla, o ktorom budem hovoriť v porovnaní s ostatnými voľbami v Slovenskej republike. Jedná sa v zásade a potom aj ďalej predovšetkým o rovnaký prístup k volebnému moratóriu, čo je jeden bod toho návrhu, a tiež o otázku hrany ústavnosti, na ktorú narážajú niektoré prvky tohto volebného zákona.
Ústava Slovenskej republiky v článku 26 zaručuje slobodu prejavu a práva na informácie ako prvé z politických práv. A presne právo na informácie a sloboda prejavu je témou tohto návrhu. Podľa čl. 26 ods. 4 sa hovorí, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Zákon Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov v § 30 vymedzuje vedenie predvolebnej kampane spôsobom, ktorý obmedzuje slobodu prejavu a slobodu šírenia informácií podľa môjho názoru nad rámec dôvodov uvedených v ústave.
Zákon o voľbách v § 30 ods. 1 vymedzuje volebnú kampaň ako činnosť politickej strany, nezávislého kandidáta, prípadne ďalších subjektov zameranú na podporu alebo slúžiacu na prospech kandidujúcej politickej strany alebo nezávislého kandidáta vrátane inzercie alebo reklamy prostredníctvom rozhlasového a televízneho vysielania podľa odseku 4, hromadných informačných prostriedkov, plagátov alebo nosičov informácií. Podľa § 30 ods. 2 kampaň sa začína 17 dní a končí sa 48 hodín pred začiatkom volieb, vedenie kampane mimo určeného času je zakázané.
Drobná reminiscencia. Pri ostatných komunálnych voľbách z vyše 260 podaní na Ústavný súd bolo viac než 240 zameraných na porušenie volebného moratória.
Pokiaľ ide o tento citovaný paragraf, je na pováženie, a informácia o kandidátoch je len informácia, či právo na informáciu o nejakom jave, napríklad o preferenciách jednotlivých kandidátov alebo politických strán, ktoré je právom na informáciu, môže byť obmedzené. A či, v danom prípade, teda ak napríklad strana alebo kandidát v komunálnych voľbách šíri informácie o svojej osobe, sa tým dopúšťa niečoho, čo by ohrozovalo práva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia alebo mravnosti. Podľa mňa, nie, tým sa ničoho takého nedopúšťa.
Ak ma pamäť neklame, pred rokmi som videl v televízii záber z krajiny, o demokratickosti ktorej nemôžeme pochybovať. V tom zábere sa objavil vtedajší švédsky premiér Carl Bildt, ktorý na pozadí budovy, v ktorej bol zrejme volebný okrsok a do ktorej smerovali voliči, rozdával týmto voličom pred tou budovou svoje volebné materiály, ten Carl Bildt, ktorý bol ozdobou diplomatického plesu, ktorý sa pred niekoľkými dňami konal, poriadajúceho pánom ministrom Lajčákom u nás. Nemyslím si, že demokratické Švédsko dovoľuje porušovanie akýchkoľvek práv. A domnievam sa, že Carl Bildt rozdávajúci svoj volebný materiál v primeranej vzdialenosti od volebnej miestnosti porušoval čokoľvek, čo by odôvodňovalo ústavný zákrok na obmedzenie práva na informáciu voliča o jeho osobe.
Nedochádza teda k žiadnemu ohrozovaniu ani mravnosti, ani verejného zdravia, ani bezpečnosti, ani ničoho iného.
Podobnou záležitosťou sú prieskumy verejnej mienky. Samozrejme, niekto povie, tie bývajú zmanipulované. A ja na to hovorím, ak si myslíme, že sú zmanipulované, tak zmanipulované sú tie, ktoré sú dva dni pred voľbami, 10 dní pred voľbami, rok pred voľbami a trebárs aj tri roky pred voľbami. Ak si totižto toto myslíte, tak potom by bolo hádam záhodno zakázať prieskumy ako také, lebo zmanipulovať sa dá všetko a kedykoľvek. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán poslanec, že vás prerušujem, iba sa chcem spýtať, či ešte máte na dlho odôvodnenie. Inak by sme ho prerušili a pokračovali by sme v rokovaní na budúci týždeň.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Nedá sa nič robiť, pani predsedajúca, áno, mám.

Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa. No, ukázalo sa, že som bol neprimeraný pesimista, lebo som pani redaktorke povedal, že nás bude 9. Je nás teda tesne viac a napriek tomu, že ako pedagóg by som mal byť zástancom tézy, že opakovanie je matka múdrosti, predsa len tých pár statočných nechcem zaťažovať s tým, že si dám na tú, tento voľný priamy kop rozbeh z pol ihriska, takže len veľmi stručne.
Predkladám návrh zákona, ktorým sa vyrovnávajú pomery v komunálnych voľbách s voľbami vo všetkých iných, do všetkých iných štruktúr, ktoré sa na Slovensku dejú. Jedná sa teda o návrh zákona, ktorý nič nového nevymýšľa, len zavádza i do posledného bodu, ktorý ostal neošetrený, to, čo platí vo všetkých ostatných. Je to klasický, ako by povedali Američania, bipartizánsky, teda čo nemá nič s odbojom, ale dvojstranný zákon, ktorý nedáva výhodu žiadnemu z politických blokov, žiadnej z politických strán, rovnaké práva zabezpečuje všetkým účastníkom volieb, takže sa nedá nazvať ani diskriminačným, ani nijakým, ktorý by som robil k prospechu niekoho konkrétneho a len jeho a nie nikoho iného. Len pre oživenie si dovolím uviesť ten príklad, ktorý som spomenul, že som videl v televízii pred rokmi švédskeho premiéra, ako tesne pred volebnou miestnosťou rozdáva svoje volebné materiály ľuďom idúcim na voľby. A ešte raz podčiarkujem, deje sa tak v krajine, o ktorej demokratičnosti nepochybne niet iste ani u nás reálneho pochybovača. Teda nezavádzame nič zvláštneho, než rušíme normu, ktorá bola potom následne, keď, kým existovala aj v ostatných voľbách, objektom namietania mnohých účastníkov, a volebné moratórium i pri predchádzajúcich voľbách bol objektom snáď 92 % námietok podaných na Ústavný súd v súvislosti s volebným aktom. Takmer všetci protestujúci protestovali proti tomu, že v schránkach našli volebné materiály, nie v stanovenú dobu, ale o pol dňa neskôr a tak ďalej.
Domnievam sa, že šíriť informácie, a to i šíriť informácie o kandidátoch, nie je nič, čo by malo byť zakázané alebo obmedzené zákonom. Ako vieme - a citoval som to v prvom vystúpení - ústava jasne hovorí, kedy sa môžu obmedziť práva, ktoré zhŕňame pod právo slobody slova a informácii. A volebný akt, samozrejme, nenapĺňa rozhodne a nepochybne ani ohrozovanie práv a slobôd iných, ani bezpečnosť štátu, ani verejný poriadok, ani ochranu verejného zdravia, ani mravnosť. Takže považujem za rozumné napriek takej nedobrej tradícií v tejto, ako hovorí náš kolega, sieni zákonnosti, že sa z principiálnych dôvodov, lebo to navrhol niekto z druhého brehu, topia všetky, takmer všetky zákonné návrhy, neviem si predstaviť, že by komukoľvek z vládnucej strany mohol takýto zákon vadiť, tobôž v svetle toho, že existuje presne rovnaký prístup, ako tu zavádzam, vo všetkých iných voľbách okrem voľby, volieb do komunálnych zastupiteľstiev.
Domnievam sa, teda že tak ako má občan právo na informácie i počas volebného boja a niet dôvodu na moratórium na prieskumy verejnej mienky, a už onehdá som povedal, že niet dôvodu napádať to preto, lebo môžu byť zmanipulované, lebo zmanipulované môžu byť všetky, keď si to tak povieme otvorene, a to je jedno, kedy sú. A ešte raz to, či niekto manipuluje prieskumy verejnej mienky, vydáva tým svedectvo o svojej inštitúcií, ktorá to robí, je nepochybne jeho polievka. Ale nech už je informácia akákoľvek, pokiaľ neohrozuje nič z uvedeného, čo hovorí Ústava v príslušnom odseku, domnievam sa, že niet dôvodu dokonca ani obmedzovať informácie o verejnej mienke s tým, že to obmedzenie je v tomto návrhu zrušené s výnimkou posledných dvoch dní, teda dní volieb, v prípade, že voľby trvajú dva dni, týchto dvoch dní, v prípade, že voľby trvajú jeden deň, toho volebného dňa.
Domnievam sa ešte raz, že tento zákon nie je ani proti SMER-u, ani pre SaS, ani pre KDH, ani pre Obyčajných ľudí a nezávislé osobnosti, je to jednoducho logické zrovnanie volebných pomerov v našej vlasti do rovnakej a dá sa povedať odôvodnene štandardnej a spravodlivej podoby. Budem rád, ak sa stane zázrak a tento zákon necháte prejsť do druhého čítania, pretože nie je skutočne zameraný poškodiť nejakú z existujúcich i z budúcich politických strán. Ďakujem za pozornosť.