14. schôdza

Vážim si každého politika, ktorý robí veci z presvedčenia a možno ani nie podľa toho, koľko ľudí ten daný jeho návrh podporuje alebo ten jeho názor podporuje.
Ja si uvedomujem, že, Braňo, máš veľmi veľa odporcov v tejto veci, ale chcem ťa uistiť, že nielen tých 17-tisíc ľudí, ktorí ti podpísalo petíciu, tento tvoj návrh a tvor názor podporuje. V tej súvislosti možno poviem takú zaujímavosť, na Topkách, na portáli, na ktorom by sme možno neočakávali príliš konzervatívneho čitateľa, keď dali článok o tom, že Braňo chce zakázať a tak trošku možno aj teda to bolo skreslené, že chce zakázať zverejňovanie nahého ľudského tela v médiách, tak napriek tomu v ankete pod týmto článkom z 5-tisíc ľudí 75 % ľudí, čitateľov vlastne Topiek, podporilo Braňov návrh, aj keď bol prezentovaný vlastne trošku ešte tvrdšie, ako v skutočnosti vlastne Braňo myslí.
Takže nie je len tých 17-tisíc ľudí, státisíce ľudí určite stoja za tebou, jasné, státisíce ľudí stoja proti tebe. A ja pevne verím, že sa nájde naozaj rozumná parlamentná väčšina, ktorá v tejto veci povie dosť a nadstavíme pravidlá tak, kde mali byť nadstavené ešte pred 23 rokmi.

Ďakujem pekne. Pokúsim sa, aj keď neviem, či sa mi to podarí, zostať iba čisto v odbornej rovine, i keď je paradox, že práve na Valentína práve tu rozoberáme takúto tému.
Pán poslanec Škřipek (pozn. red.: správne má byť "Škripek"), keď ja sa pozriem na ten návrh zákona, práve to, čo si poukázal a ukázal si tú brožúrku z určitého denníka, tak v zmysle toho, ako to je naformulované v § 1, alebo teda v bode 1 návrhu, tak práve ten vydavateľ tlače by obišiel tvoj návrh zákona. Máš tam uvedené okrem toho všeobecného, že "ohrozením mravnosti sa rozumie" teda niečo, "ktorého jediným alebo hlavným cieľom je vyvolať" a všetko to tam máš popísané.
No v tomto prípade ten vydavateľ môže jasne argumentovať, že jeho jediným cieľom toto nebolo, jeho hlavným cieľom, môže tvrdiť, bolo vzdelávanie v oblasti povedzme času, lebo ja som si pozrel tú brožúrku, pozeral som si ju z toho obsahového hľadiska, lebo tie fotky, no, tá žena je tam dosť škaredá, ale v každom prípade budú to argumentovať, že to je na vzdelávacie účely. A tu práve nastáva problém, že tak ako je to naformulované, by to viaceré denníky alebo viacerá tlač vedela obísť.
Tu potom asi zostáva otázka, či neuvažovať nad zavedením inštitútu k deťom alebo mládeži prístupnej tlače, alebo deťom alebo mládeži neprístupnej tlače a priamo to zadefinovať, že kde už pri predaji alebo šírení tej tlače alebo kníh by bolo jasné, či to vôbec môže dieťa alebo mládež zobrať do ruky a študovať.
Čiže myslím si, že s myšlienkou, s ktorou prichádzaš do parlamentu a s ktorou si prišiel, tá myšlienka ja zaujímavá, dobrá, je pravda, že v zahraničí sa takto bežne, teda vo vyspelých európskych krajinách, s takýmto nestretávame. No na druhej strane, tak ako je to urobené, ja osobne z toho právneho hľadiska myslím si, že budú to vedieť jasne, krásne obchádzať práve cez inštitút vzdelávania a šírenia povedzme nejakých teda iných myšlienok a iných cieľov.
Ďakujem.

Pán kolega Škripek, aby sme si rozumeli, ja som rovnako ako vy znechutený z konzumnej spoločnosti, napísal som o tom viacero publikácii. Ale môj názor je, že riešením nie je to, aby štát teraz zakazoval, prikazoval a nastavoval to, čo si ľudia majú myslieť, to je ten rozdiel medzi nami.
My sa zhodneme v tom, že degradácia ženy je zlá, my sa zhodneme v tom, že konzumná spoločnosť je zlá, poďme robiť všetko pre to, aby to bolo inak. Ale toto je sféra občianskej spoločnosti a nie sféra nejakého štátu, ktorý, ak by toto chcel robiť, by bol podľa mňa do veľkej miery, by hazardoval s totalitným myslením.
Celý stredovek a novovek bol plný rôznych šialených mníchov, ako Torquemada, Savonarola, ktorí hovorili o totalitných spoločnostiach, o tom, že všetci si majú myslieť to, čo chcú oni. A ja sa bojím toho, že začne to zákazmi nahoty v médiách a skončí to tým, že budete prikazovať ľuďom, aby každý z nás mal kríž v spálni a podobne. Toto ja odmietam.
Ja si osobne myslím, že naša morálka medzi nami dvoma je veľký rozdiel. Vaša morálka je morálka konzervatívna, to sa zhodneme. Moja morálka je liberálnejšia. Ale podľa mňa priestor pre štát je v tom, aby vytváral priestor pre porozumenie medzi nami, pre toleranciu, a nie preto, aby sa zasadzoval za to, aby vaša morálka zvíťazila a diktovaná bola všetkým ostatným ľudom. V tom je ten rozdiel.
A preto hovorím, štát má ľuďom pomáhať ekonomicky, aby si mohli kupovať veci, ktoré si chcú kupovať, to má štát robiť, ale nie prikazovať im, čo si majú kupovať.
Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Presne ten moment, ktorý si povedal, je veľmi dôležitý. To, čo bolo niekedy v Grécku, neplatí dnes a dnes tu máme nárast elektronických médií, máme matrice, ktoré začínajú v spoločnosti fungovať, a musíme sa k nim akosi postaviť. Právo hovorí to, čo má byť. Ty chceš - tuná právnici hovoria, že obíditeľným spôsobom dokonca - nainštalovať, betónovať čosi, čo má riešiť etika a morálka. My by sme nemali dnes popravovať ľudí za to, že niekedy v stredoveku sa rozhodlo všeobecné zákonodarstvo, že obedná prestávka by mala byť potrestaná trestom smrti. Veď o tom sa bavíme. Robiť zákony, ktoré následne pôsobia v spoločnosti, to je železobetón proste. A my sa pohybujeme na veľmi jemnej pavučine toho, čo si kto myslí, a toho, čo si má kto myslieť a akým spôsobom sa morálka tejto krajiny. A ja sa pýtam a druhýkrát sa to pýtam, kto je vykladač? Úradníci ministerstva školstva a ministerstva kultúry majú takú tvoju dôveru, že vyložia, čo je v tejto spoločnosti morálne a čo nie? Čo je morálne u Blahu, Drobu, Hlinu, Matoviča, Škripeka alebo u mňa? To nemôže predsa robiť úradník!
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Áno, Braňo, tak ako si povedal, že v parlamente dochádza k vykladaniu obsahu významu slov a mnoho trepania prázdnej slamy.
Ja sa pýtam, že prečo v Slovenskej republike si slobodu meníme za svojvôľu? Veď to je nonsens! Predsa nemôže byť hlavným cieľom biznis. A jemu podriadime všetko? Všetko podriadime biznisu?! Tak ako povedal pán Mečiar, že tu robí finančnú anarchiu Slovensku? A na nič iné nebudeme pozerať, že hlavné gro je to euro, tá koruna, tí milionári, tí miliardári. Veď sa spamätajme!
Veď predsa každý zákon, ktorý sa tu prijíma, niečo reguluje. Keby sme išli iba podľa Desatero Božích prikázaní, tak nemusíme mať žiadny zákon! No nejdeme takto. To znamená, musíme mať zákony, aby sme naučili ľudí žiť, ako možnože majú žiť. Lebo sami a samoregulácia nefunguje. Vyzerá, že nefunguje.
Takže dúfam, že náš zákonodarný zbor nebude schádzať z rozumu a budeme vedieť prijať to, ako by sme ten národ chceli do budúcna kreovať, lebo my sme tí zákonodarci.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. No, taká paradoxná situácia, lebo nikdy som si nepomyslel, že v tejto snemovni budem súhlasiť s kolegom Blahom (smiech v pléne), je to, je to (zasmiatie sa rečníka) presne tak, ako on hovoril.
Pán kolega Škripek, všetko nezakážete. Nedá sa fungovať takýmto spôsobom. Ja mám dve dievčence, jedná má 18 rokov, druhá má 21 rokov, ony také stránky nepozerajú, ony také noviny nečítajú. Viete prečo, pán kolega Škripek? Lebo sme sa im od malička aj s manželkou venovali. Jedna je dvojnásobná majsterka sveta v akrobatickom rokenrole, obidve, jedna študuje na vysokej škole, druhá, verím tomu, že sa tam dostane. Len preto, lebo sme sa im celý život venovali. Nie preto, že by sme im niečo zakazovali a už obzvlášť nie preto, že by im štát mal nejakým spôsobom vstupovať do toho, čo si budú niekde čítať alebo čo si budú pozerať.
Ja musím podčiarknuť to, čo tu povedal alebo čo tu naznačil kolega Jozef Mihál, nedá sa fungovať spôsobom, že budete to, čo nefunguje, budete prikazovať a budete zakazovať. Nedokážeme sa presadiť v slovenskej hudbe? Bum! Prikážeme, aby 30 % alebo viacej percent bolo hraných v rádiu slovenskej hudby. Nedokážeme dostať slovenské potraviny na stôl? Bum! Prikážeme obchodníkom, aby tam mali nejaké bilbordy a tam aby museli vypisovať, ktoré slovenské, to, čo kolega Matovič posledne tu navrhol. Najbližšie počítam, že dôjde ďalší zákon, ktorý prikáže obchodníkom presne, aký počet slovenských potravín majú v obchodoch.
A presne tak je to aj s vaším zákonom. Ja mám podozrenie, že mnoho z tých rodičov, ktorí tvrdia, že deti sú trebárs outsideri, lebo nepozerajú Big Brother, si nejakým spôsobom, pán kolega Škripek, chce len ospravedlniť to, že sa svojim deťom nevenovali.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Škripek, po tom všetkom, čo tu odznelo, a myslím si, že ani netýka sa toho, čo vy navrhujete, mi dovoľte, aby som povedal zopár slov ako rodič, aby tu vôbec neboli nejaké tie liberálno-politické a neviem aké postavenia. Ako rodič, ktorý má deti a má záujem, aby sa deti vyvíjali podľa mňa v základných princípoch slušnosti a všetkého, čo k tomu patrí, vyznávajúc hodnoty. Ako rodič, ktorý urobí všetko, čo môže v rámci možností, ale nemôže byť stále so svojimi deťmi, a napriek tomu jednoducho už bezmocný urobil všetko možné, a napriek tomu dieťaťu sa dostávajú práve v období, kedy by to ešte nemalo byť, do rúk veci, ktoré nemá k dispozícii mať.
A ako rodič zároveň musím povedať, že má to rovnako trápi. Tak ako vás. A uvedomujem si, že možnože ten návrh, ktorý predkladáte, nie je úplne dokonalý. Ale kto je a čo je úplne dokonalé? Ale zároveň viem, že médiá urobia všetko pre to, aby nejakým spôsobom využili aj túto časť na marketing a na predávanie svojich produktov. Preto si myslím, že ani váš návrh nie je nejakým obmedzujúcim, je regulujúci, pretože jasne hovorí, ak chcete niekto takéto niečo robiť, tak máte formu, ale musí to byť takto a takto označené.
Čiže ako rodič si myslím, že je to konečne aspoň trošku krok dopredu.
Ďakujem.

Ďakujem za poznámky aj ocenenia. A tieto výtky, viete čo, toto tu stále prebieha.
Aj pán Blaha, aj pán Galko. Nie zákaz, už, prosím vás, nikto nepoužime ten výraz. Naozaj nič nezakazujem. Ja som si plne vedomý, to mi, kolega Viskupič ma tak vyškolil za desať mesiacov, že ako si treba ctiť tú slobodu na Slovensku, som si to toľkokrát veľmi dobre rozprával, Jofo, a som tomu veľmi rád, pán kolega.
Ale práve preto teraz zdôrazňujem, ja som nezaviedol, neprinášam zákaz, žiadam dôslednejšiu reguláciu. Veď na to ma upozorňujú právnici, Jofo tisíckrát mi to prezdôrazňoval, že čo si to dovoľujeme. Ale, pozor, teraz súhlasím, to, čo teraz hovorím týmito slovami, naozaj súhlasím. Veď my nemôžme zakazovať. Aj keď si myslím, že na Slovensku sme to už prehnali, v tej postkomunistickej dobe sa klaniame teľaťu slobody neskutočným spôsobom, aby sme náhodou, aby sa nás niečo nedotklo. Veď len skúste v Spojených štátoch, viete, čo som videl, pred pár mesiacmi som tam bol a boli tam Slováci, pár sme sa stretli, a jeden chalanisko si normálne odskočil ku stromu, vedľa cesty, že sa tam, že sa vymočí. A naši slovenskí Američania, čo tam žijú teda, tak sa zdesili od strachu, že čo ide robiť. A začala naňho kričať miestna slovenská Američanka, že: "Toto si nedovoľuj, toto sa nesmie!" A on povedal: "Čo," prepáčte za výraz, "vyčurať sa na verejnosti do lesa? Akože sorry, že čo by sa nesmelo?" A ona naňho kričala: "Nesmie! Nerob to, prosím ťa, nerob to, z toho bude veľký prúser!" A on hodil rukou, a teda vymočil sa tam. Ona ho zbalila do auta a pálila preč od strachu. A ja som sa pýtal mojej sestry, ktorá tam žije pár rokov, že, prosím ťa, tiež mi to pripadá také trošku zábavné, že vymočiť sa niekde pri strome, niekde v prírode, "nou" problém. A ona mi povedala: "Braňo, tu sú tak vážne zákony..." (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, milí kolegovia, kolegyne, dovoľte mi tiež niekoľko slov. Niektoré veci tak si dovolím aj zhrnúť, keď sa vám to bude zdať, pani podpredsedníčka, že som od veci, tak potom moji predrečníci boli tiež kdesi ako mimo, lebo chcem takto zhrnúť, faktickými som nereagoval.
Pojem slobody je veľmi často a zvlášť v dnešnej dobe veľmi prekrúcaný. Veľmi. Sloboda bez zodpovednosti neexistuje. Zapamätaj si, sloboda bez zodpovednosti neexistuje. Neexistuje. Nie je to možné.
Poviem vám jeden takýto príbeh, ak dovolíte, že spomínal sa tu vek 7 rokov, 9 rokov, tretiaci, piataci, a deťom, hej, či dať, alebo nedať slobodu. Naši susedia chceli urobiť radosť svojmu krstnému dieťatku, tak zobrali bratového synčeka a vybrali sa na výlet do Tatier. A keďže tie Tatry sú veľké a chceli aj to tak spojiť aj tú turistiku a možno aj s lanovkou a so zážitkami, vybrali sa na Solisko. Tento 7-ročný chlapec, ktorý išiel so svojimi krstnými rodičmi, veľmi sa tešil. A na konečnej zástavke, keď vystúpili, tak ten chlapec slobodný bol, slobodný, vidíte, a to je tá sloboda, a to som chcel aj na pána Chrena ako reagovať, hej, hovoriť o slobode, že človek má slobodu. Ale predovšetkým musí mať rozum, aby tú slobodu vedel užívať. Ak nemá rozum, hej, a to je ten dar ďalší, nemôžem to ja vynechať a nechať len tú slobodu. Ale to je aj ten rozum. Keď ty ten rozum nemáš, no ja ťa musím aj v tej slobode obmedziť. No musím. A čo sa stalo tuná v tomto prípade? Zoberte si takúto vec, on slobodne vyskočil na konečnej zástavke, tej stanici na Solisku, odbehol, kým sa oni stihli ako obzrieť, chlapca nebolo. Hľadali ho pol hodinu, niet ho, hodinu, nebolo ho. Po dvoch hodinách boli veľmi nervózni a znervózneli ako z toho. Samozrejme, keď ho už po dlhom čase nemohli nájsť, ohlásili to Horskej službe. Začalo sa pátranie po chlapcovi. Nevinne to začalo - slobodou. Slobodou to začalo a radosťou, ktorú chceli urobiť tomuto dieťaťu. Hľadala ho celá Horská služba večer, podvečer. V nočných hodinách chlapca našli a dolu strmou stenou, žľabom zletel dole chlapec, kde sa zrútil mŕtvy. Viete si to predstaviť, aká to bola tragédia?
To je tá sloboda. To je to prekrúcanie tej slobody. Chesterton, resp., áno, Chesterton hovorí, to bolo tuná tak spomínané: "Ako sa my chceme dohovoriť v dnešnej spoločnosti, keď pod tými istými pojmami každý si myslí čosi iné?" Keď my budeme slobodu takisto chápať každý inak a prekrúcať to, a teraz keď to tak by nás niekto sledoval ako na verejnosti, no tak kde je vlastne pravda? Veď tí ľudia musia byť naozaj zblbnutí z toho všetkého. Kde je tá pravda?
Tak keď je to, raz sa dohodne spoločnosť, že biela farba je toto (rečník berie do rúk čistý hárok papiera), tak je to biela farba. Nemôže tu prísť poslanec ďalší, ktorý bude tvrdiť, že to je čierna farba. Keď sa takto spoločnosť na tom dohodla. A to je ten problém, ktorý tuná v podstate tkvie. Chesterton mal naozaj pravdu ako v tomto, lebo to je aj potom prekrúcanie veľakrát pravdy.
Pierre Teilhard de Chardin je ďalší z filozofov, ktorý naozaj pekne to tak hovorí: "Azda najťažšie sa vidí práve to, čo najviac bije do očí." Pozrite sa, kolegovi Škripekovi tuná sa vyčíta, že či ten zákon je dobrý, alebo nedokonalý. Ja som tu krátko v tom parlamente, ale mne to pripadá tuná ako veľakrát ako také preteky, kto viac pozmeňovákov podá. Je tu návrh zákona, či je vládny, alebo poslanecký, a preteky poslancov nás, kto koľko pozmeňovákov tuná podá. Tak to sú preteky! No tak povedzte mi jeden zákon v tomto štáte, jeden jediný, ktorý je taký dokonalý? Pozrite sa, tu ešte ani len, ešte je len návrh zákona a koľko pozmeňovákov je. A však to je jedno, či je to vládny návrh zákona, alebo poslanecký návrh zákona.
A ja ho chcem ospravedlniť v tomto smere. Aj on, ktorý zákon tuná predkladá, on sa nepredkladá tuná ako nejaký dokonalý muž alebo dokonalý predkladateľ ako zákona. Ak máme konkrétne veci, ktoré chceme vylepšiť, túto vec, tu ide v podstate o myšlienku, o pointu, ktorá tu je, ide: chceme chrániť právnosť našich detí. A keď my budeme spochybňovať to, čo je morálne a čo je nemorálne, no tak kam speje táto spoločnosť?
Ako kolega tuná Chren to spomenul, naozaj, kontext európskej kultúry, kresťanskej kultúry je iný, ako je kontext ázijskej. To, čo je u nás morálne, to, čo je kultúrne, to, čo my považujete za správne, tak pre nich je to možno čosi, čo je pohoršujúce. Ale tuná sa nedoťahujme na týchto veciach! Veď tu platia stáročia veci, ktoré sú morálne, alebo môžme povedať, že tisícročia. Prečo to tak prekrúcame a prečo to tak spochybňujeme?
Pozrite sa, ja vám to chcem takto povedať, no, kolegynka mi tuná zašepkala, že tá žena, alebo ja neviem, kto to povedal, že je škaredá ako na tých obrázkoch. Ja som nestretol vo svojom živote škaredú ženu. Len keď ty ju vykreslíš a práve v takej nevhodnej póze alebo v takej neúctivej, to je to, čo robí ženu škaredou. Žena škaredá není. Prepáčte mi, ale neviem, či to môžem tak spomenúť, ale Boh by sa pomýlil vo svojom stvoriteľskom pláne, že by stvoril ženu škaredú. To všetko, čo pokazil, v úvodzovkách to hovorím, na mužovi, keď stvoril Adama. To nádherné dobrúsil práve na tej žene. A žena nemá byť nejakým len predmetom a len nejakým kusom alebo len nejakou tou handrou. To je tá dehonestácia toho ľudského tela.
Pozrite sa, možno tí, ktorí pracujete v zdravotníckych zariadeniach, nie sú tuná lekári teraz, ale určite sa stretávajú, á, sú, pardon, ospravedlňujem sa, Milka s Vladom, prepáčte, áno, ste lekári. A ako lekári stretávate sa s ľudskou nahotou. Milka, pozri sa, ty ako sa budeš chlipne pozerať na muža, ktorého ako neurologička dáš vyzliecť? No nebudeš sa. Záporne. Vlado, ty keď operuješ vo svojej ambulancii, vo svojej nemocnici teraz pacienta, čo mi len vystrihneš tú len nejakú dieru, lebo ku slepáku sa potrebuješ dostať? No tak som v tej nahote. A to je ten rešpekt a to je práve tá úcta, ktorú si zaslúži tento človek. A sú rôzne situácie a vy ako lekári, dvaja ste tu len lekári, vy viete veľmi dobre, koľkokrát ľudské telo je znetvorené chorobou. Či je to, ja neviem, onkologický pacient, tí sú takí príznační, lepra u nás nie je. Malomocenstvo, ale malomocenstvo je zjavné. Toto keď by sme tiež tak ako prezentovali tuná cez tieto médiá, by sme sa tvárili, že však dobre, to je okej. Ale ak ty píšeš v odbornej literatúre, v odbornom článku, ja neviem, medicínskom, sestry vydávajú, a trebárs aj to vyšetrenie, to preventívne vyšetrovanie toho prsníka a je tam ako návod aj popis a možno aj záber, no normálny človek, však to sa nepohoršujeme ako nad tým. Teda to je ten podstatný rozdiel. S úctou pristupovať k tomu ľudskému telu.
Ja tiež sa stretávam aj som sa stretával s pacientmi, môžte mi to potvrdiť alebo vyvrátiť, ale napríklad len taká obyčajná rakovina kože je jedna z najťažších. Je jedna z najťažších. Keď sú tie záverečné štádiá, ten človek, jednak sa mu rozpadáva koža, hnisá, mokvá, ale sprievodným javom nie je len ten hnis, nie je len to zobrazenie, ale vnímaš ho aj cez čuchové vnemy. Zapácha tento človek. A teraz ja čo? Budem pohŕdať takýmto človekom? Nie. S úctou máš pristupovať k ľudskému telu vždycky. A v tom je ten rozmer, v tom je to, čo sa nevieme dohodnúť.
Ani žena, či už je zobrazená naho, alebo oblečená, no nie je škaredá, je pekná. Ale tá perverznosť, ktorá sa tu vznáša, to je to zlé, ktoré tuná je.
Samozrejme, ako kolega tuná to spomenul, že, áno, títo vydavatelia si nájdu zase fintu a to bude tak, že do novín dajú túto brožúrku, ktorú povedal tuná kolega Škripek, že ju tam vložia v takýchto perverznostiach. No ak toto vieme, že tuná to je a citoval tuná aj zákon, ktorý tuná bol aj konkrétny ako paragraf, tak orgány činné v trestnom konaní majú konať v tejto veci. Veď tuná jednoducho zákon je. Ale v tom je ten problém. My tie zákony máme, my ich máme. Ale to je národným športom, ešte zákon je len horúco, ešte sa len vydáva, alebo ešte je len v tlači, tak už sú experti, ktorí ako to obchádzať, ako ho nedodržiavať, ako ho oklamať. No kde my sa v tejto spoločnosti dopracujeme?!
A zas na druhej strane nemôžme povedať, že slobodu chápať tak, lebo tie zákony nás obmedzujú a tak. No tak zrušme všetky zákony. Zrušme aj najvyšší zákon v tomto štáte, a to je Ústava Slovenskej republiky, lebo my chceme mať slobodu. Zákon ti dáva mantinely. My keď tie mantinely nemáme, a to máš zľava a sprava, jednoducho my sa správame bezbreho a my nevieme sa vpratať do kože. Nato sú tie zákony!
Preto aj návrh tohto zákona, ktorý tuná je, ja ho oceňujem, aj keď si myslím, že nie je dokonalý a nie je perfektný, aj tak ako ste to možno mnohí kolegovia tuná to pripomienkovali, ja vás všetkých prosím, lebo ide o nás všetkých. O nás všetkých, ako sme tuná v tomto pléne. Ale to by bolo len, to by bolo predsa len málo, lebo to je len "150 ľudí", 150 poslancov. Ale ide o tento ľud, o tento národ. A nenechajme sa takto tuná prekrúcať, že čo je morálne, a spochybňovať, čo je morálne a čo je nemorálne, čo je etické a čo je neetické. Jednoducho je tu aj zvykovosť, aj zvykovosť či už v práve, či v etike, alebo v morálke, alebo krásne, čo je pekné, čo je škaredé a čo platí tuná v tejto spoločnosti.
Od veky vekov sa viedli tieto dilemy a boje o tom, čo je pekné a čo je škaredé. Ale tuná, myslím si, tento návrh zákona, ktorý tuná je, myslím si, že treba oceniť jednak aj toto úsilie. Samotný predkladateľ tohto návrhu zákona, myslím si, že dosť si vytrpel aj zo strany médií, ako ho tuná zosmiešňovali.
Chcem tuná len tak ešte na záver ako spomenúť to, že tá poznámka tuná kolegu, ktorý spomenul, že "spúšťač sĺz". Pozrite sa, každý ten náboj tej emócie, ktorý v sebe má tu, či už pri tomto rečníckom pulte, alebo možno v poslaneckej lavici, tak každý má ten prejav nejaký iný. Jeden ten hlas zvýši, ďalší možno búcha tuná po tomto rečníckom pulte, niekomu sa tlačia slzy do očí, inému sa chveje hlas. Sami viete veľmi dobre, keď tuná stojíte pri tomto rečníckom pulte, že to nie stále jednoduché, tuná sa postaviť a vystúpiť tu. Dneska ja mám taký komfort, musím vám poďakovať, kolegovia, lebo ste boli veľmi slušní a tolerantní voči mne, a chcem vám veľmi pekne poďakovať. Ale nie je ľahko tuná tiež rozprávať, keď rečník tuná rozpráva, no a my mu tak do toho vykrikujeme. Občas aj ja si neviem odpustiť tú poznámku, ale snažím sa reagovať ako k tej veci. Sedím tuná tak blízko. Aj ja patrím k tým, ktorý občas to povie. Ale sú tuná ľudia takí, ktorý zámerne to bude takto to robiť, bude ťa zosmiešňovať, bude ti tu hrešiť, bude ti tu nadávať a podobne reagovať. Toto by som poprosil, aby sme naozaj boli vzájomne voči sebe tolerantní. Môžeš mať iný názor, ale správaj sa slušne.
Nebudem viac hovoriť. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. (Povzdych rečníka.) Štefan, nebudem ani plakať, ani búchať po pulte. Chcem povedať jednu a zásadnú vec, ktorú si veľmi dobre povedal a možno si ani neuvedomuješ, ako sám ideš proti sebe.
Tento papier, hovoril to Aristoteles, je biely, pretože má znaky bieleho, a nie preto, že si my myslíme alebo tuná sa my dohodneme, že je biely. Tá logika platí aj naopak. Ak by ste sa tu dohodli, že tento papier je čierny a odhlasovalo to 76 ľudí, tento papier, pretože má znaky bieleho, zostane bielym, aj keď zákony tejto krajiny si budú pre ten prípad myslieť, že sú čierne.
To isté platí s vývojom morálky. Mýliš sa. Morálne a etické hodnoty neplatia rovnako stáročia a tisícročia. Zaznamenali, a mnohí ľudia, ktorí sa touto otázkou zaoberajú do hĺbky, zaznamenali obrovský vývoj, to sme sa s Braňom vlastne dotkli. Pretože grécka morálka v starovekom Grécku a slovenská morálka teraz sa zmenila. Mení sa s vývojom, mení sa s nástupom externých okolností, mení sa pod vplyvom možno aj v súčasnosti najviac teda tým, že nastúpili elektronické prostriedky, ktoré sflexibilňujú ľudský kontakt a prinášajú obsahy do verejného života, na ktoré musíme reagovať. Len nie, preboha, železobetónovým tvorením noriem, ktoré sú z mnohých interpretácií nevykonateľné a betónujú daný stav. Betónujú to, že niekto si teraz niečo myslí a nechce hovoriť o tom, že niekto si môže myslieť aj niečo iné... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)