15. schôdza

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Kolegyne, kolegovia, keď som išiel dnes na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky, kládol som si naozaj otázku, či vystúpiť, nevystúpiť, a ak, tak čo k tejto vážnej politickej téme povedať. Preto, lebo už niekoľkokrát som sa snažil upozorniť na rokovaní Národnej rady, že niektoré prerokovávané otázky majú charakter toho, ako tento štát bude vyzerať, aký je a či máme vôbec silu a schopnosť ovplyvňovať charakter tohoto štátu.
Ja považujem aj tento bod a túto schôdzu, na ktorej prerokovávame historicky prvýkrát obžalobu na prezidenta Slovenskej republiky, za otázku charakteru štátu. Myslím to vážne. A pri niektorých rozhodnutiach či už ústavných orgánov, alebo ústavných predstaviteľov, myslím tým osoby, ktoré reprezentujú tieto ústavné funkcie, som dospel k obave o to, ako sa môže vyvíjať situácia na Slovensku. Ja by som nedramatizoval, a preto by som považoval za parlamentnú demokraciu celkom normálne, keby pri takomto prerokovávaní návrhu sedeli aj poslanci vládnej koalície, resp. vládnej strany. Totiž nebolo tu povedané ešte jedno. Národná rada nie je tribunál, ktorý by súdil. Národná rada len využíva svoje ústavné právo. Ak sa poslanci domnievajú alebo niektorí sú aj presvedčení, že prezident republiky nekonal v súlade s ústavou, a chcú sa domôcť spravodlivosti, jediným spôsobom ústavného a čistého konania je podať návrh na obžalobu prezidenta. My prezidenta republiky nesúdime, my sa len domáhame, aby najvyššia ústavná autorita v tomto štáte rozhodla o tom, či prezident republiky porušil, alebo neporušil Ústavu Slovenskej republiky pri uplatňovaní svojich ústavných prezidentských právomocí. Teda to je prvé, čo by som chcel povedať.
Niektoré kolegyne a kolegovia už predo mnou zdôrazňovali ústavnoprávny aspekt tohoto návrhu a dôvody podania. Kladiem si otázku, čo sa v tomto štáte deje a prečo Slovensko nemá dva roky právoplatne zvoleného, ale aj vymenovaného generálneho prokurátora? Nemôžem súhlasiť celkom s názorom, že však zákon o prokuratúre tento problém rieši. Áno, dámy a páni, formálno-právne zákon o prokuratúre rieši zastupovanie generálneho prokurátora v prípade jeho neexistencie. Ocitli sme sa v takejto situácii. Kladiem si však otázku, prečo sa my nedomáhame normálneho a ústavného postupu a vzťahov, ktoré sa tu narušili medzi Národnou radou Slovenskej republiky a výkonnou mocou, myslím tým prezidenta Slovenskej republiky. Prezident odmietol rešpektovať právoplatne prijaté uznesenie Národnej rady, ktoré zatiaľ nikto nevyhlásil za neplatné. Myslím tým rozhodnutie a uznesenie o voľbe generálneho prokurátora, teda kandidáta na generálneho prokurátora. Komu vadí a aké sú dôvody, že tento kandidát je do dnešného dňa nevymenovaný?
Samozrejme, takéto konanie potom dáva guráž na ďalšie konania, ktoré ja už neviem celkom pochopiť. Aby hlava štátu namietala zaujatosť šiestich sudcov Ústavného súdu ním menovaných, nami zvolených. Čo je to za krajinu, aby kandidát na generálneho prokurátora, právoplatne zvolený nami a odporúčaný prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie, musel podávať námietky zaujatosti rovnako na členov, resp. sudcov Ústavného súdu? A už vrchol celého rozkladu fungovania mocenských štruktúr v štáte je odvaha predsedu Najvyššieho súdu podávať trestné oznámenia na sudcov Ústavného súdu.
Dámy a páni, nad týmto by sme sa mali zamyslieť.
Zamyslieť sa aj nad tým, kto trošku sa venuje problematike trestného zákonodarstva a vie aj ústavne posúdiť, aké následky takéto konanie môže mať, že prečo nemáme generálneho prokurátora.
Ja mám istú obavu, že ak by sme nezastavili toto nabúranie vzťahov medzi jednotlivými ústrednými, ústavnými orgánmi v štáte, že ten štát môžeme ľahko rozložiť, dámy a páni, aj našou vinou a aj naším pričinením.
Preto táto žiadosť, preto tento návrh. Ja v ňom nevidím nijaké politikárčenie. Naozaj by som bol rád, keby tu sedeli poslanci koalície a rovnako ako my sa pokúšali vyjadriť svoj ústavný a zákonný postoj na konanie pána prezidenta, na konanie nás ako poslancov Národnej rady, či sme pochybili, alebo nepochybili pri voľbe generálneho prokurátora.
Ďakujem. (Potlesk.)

Dobrý deň. Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážení zástupcovia občanov Slovenska, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, som jeden z tých 44 poslancov tejto snemovne, ktorý sa pod návrh na obžalobu pána prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča podpísal. Dokonca tá 44-ka vo mne evokovala istú historickú súvislosť, pretože som si nemohol nespomenúť na rok 1919 a na 44 našich predkov zo Stanovljanskeho poľa z Kragujevaca, ktorí však na svoje rozhodnutie doplatili oveľa tvrdším spôsobom, ako by potencionálne hrozilo nám. Jednoducho vidno tu z toho istý pokrok.
Ale istá podobnosť, aj keď veľmi ľahká, tu je. Tak ako tí predkovia z Kragujevaca to zrejme nemali ľahké pri svojom rozhodovaní, myslím si, že ani nikto z nás, ktorý sa podpísal pod tento návrh, nemal tu dilemu veľmi rýchlo a jasne vyriešenú, pretože pri takomto rozhodnutí sa treba nepochybne pohrať so svojím svedomím a spýtať sa veľmi jasne, ako to chcem zúradovať vo svojom svedomí, nie v tejto snemovni. A že to nebolo ľahké, o tom svedčí aj skutočnosť, že v samotnom vašom klube, ktorého jeden z hlavných pilierov je práve sloboda každého z nás pri tom, aby sme dokázali zaujímať stanoviská k vážnym i k menej vážnym veciam, nevážne veci tu neexistujú, v tejto snemovni, že sa nás našlo šesť, ktorí sme sa rozhodli z klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností ten podpis priložiť. Kolegyňa pani poslankyňa Jurinová, pán poslanec Viskupič, pán poslanec Fecko, pán poslanec Hraško, pán poslanec Huba a ja som bol ten šiesty. Takže tak ako nikto z nás šiestich, predpokladám, nikto z tých 44 to rozhodnutie nevykonal tak, akože elegancia, podpíšem, ideme ďalej. (Reakcia z pléna.) Niekoho som zabudol. Dobre, prepáč. Takže siedmi. Pán poslanec Braňo Škripek, ospravedlňujem sa.
Na počtoch nezáleží, veď vieme, že tá deliaca čiara cez tie naše svedomia išla a každý si tú otázku musel zodpovedať. A to neznamená, že tí siedmi si ju zodpovedali správne a tí ostatní si ju zodpovedali nesprávne. Tým chcem len povedať to, že niektoré veci nie sú také jednoduché, a napriek tomu práve, že nie sú jednoduché, je potrebné na ne hľadať odpovede.
A tu sa dostávam možno k tomu, čo mám veľmi rád, je to, je to vetička z knižky, ktorú mnohí poznáte. Bola to séria knižiek, ktoré sa volali "Polievka pre dušu". Sú tam krásne príbehy, možnože nie všetky pravdivé, ale mňa už pred mnohými rokmi oslovili. A jedna veta z jednej z týchto knižiek z tej "Polievky pre dušu" znie asi nasledovne: "Tie najtemnejšie a najšpinavšie kúty pekla sú vyhradené pre tých, ktorí vo chvíli krízy zaujali neutrálny postoj." To je veta, ktorú v tejto súvislosti dokážem vztiahnuť tak k pánovi prezidentovi Slovenskej republiky, ako aj k sebe samému.
Pretože toto bola istá kríza, ako som povedal, na ktorú aj my neprávnici, ktorí sme si vôbec neosobovali posúdiť všetky právne aspekty tohto vážneho právneho aktu, máme právo a povinnosť hľadať odpoveď.
A ja tu musím urobiť jedno osobné vyznanie, ktoré robím rád a urobím ho veľmi úprimne. Ja som si tú dilemu vo veci podpisu voči pánovi prezidentovi, konkrétne Ivanovi Gašparovičovi, musel skutočne tak akosi vychutnať, v úvodzovkách, až do dna, pretože pán prezident Gašparovič je človek, ktorý mne osobne v živote reálne ako prezident, aj ako osoba pomohol. Ja to nemôžem nezaspomínať na chvíle roku 2009, keď sme sa postavili voči tomu obrovskému morálnemu úpadku v Lesoch Slovenskej republiky, aj voči hospodárskemu úpadku, a zodpovedné osoby riešili tento úpadok nie tým, aby riešili príčiny úpadku, ale ako som tu už niekedy spomenul, aby riešili nás, ktorí sme na tento úpadok poukázali. A vznikla tu situácia, keď zdalo sa, že už nemáme opory a že podpora sa stráca v udalostiach dňa a my odchádzame zo svojich pracovísk, ako sme napokon aj odišli, to nezvrátil už nikto. A v tejto chvíli prichádza prezident Slovenskej republiky, úplne prekvapivo pre mňa, nečakane, aby 5. februára 2010 nás oficiálne, nás rebelov takpovediac, ktorí sa postavili voči jeho táboru, však to bola prvá vláda Roberta Fica, oficiálne prijal a podporil myšlienky, ktoré, ktoré nás trápili a s ktorými sme vlastne vystúpili.
Nuž, bolo to gesto, ktoré som pociťoval, a to hovorím nesmierne úprimne aj teraz, ako obrovský balzam na dušu človeka, ktorý sa postavil voči moci, a zrazu predstaviteľ tej najvyššej autority v štáte vám takto chytí stranu a ja to tak pociťujem dodnes, do tejto chvíle nemám s tým problém. Jednoducho nemám ani právo, ani by som to nikdy nedokázal, aby som pod tlakom nejakej účelovosti teraz si povedal, ale, hop, už je to zabudnuté. Teraz som predsa poslanec, ktorý je v skupine, ktorá sa rozhodla takto, tak ja to už musím na to zabudnúť. Nie. Toto dávam úplne verejne, jasne k pľacu vám všetkým, že skutočne táto dilema u mňa bola zaťažená práve touto osobnou skúsenosťou.
A čo jednoduchšie bolo by bývalo vlastne sa tak trocha prikrčiť pri tej debate v klube, povedať si, veď prečo ja, veď či bude sedem, či šesť, stačí byť trocha ticho, stačí trocha pomlčať, život pôjde ďalej, načo by som sa vystrkával, však ja vlastne mám byť za čo pánu prezidentovi vďačný. Len tu vlastne zaznela tá vetička, pre kohože sú to určené tie najtemnejšie kúty pekla? Veď je tu kríza, veď sa treba postaviť k tomu. A tu som si musel zodpovedať otázku, za koho to vlastne sedí ten človek na poslaneckom mieste č. 11 v sieni zákonnosti? No ak by ten Ján Mičovský tu sedel sám za seba, tak by možno mal aj právo zaspomínať na to, že kto mu v minulosti pomohol, komu má byť vďačný, na koho sa má pozreť nejakým krivým pohľadom a tešiť sa z toho dočasného postu ústavného činiteľa a povedať si, veď ja môžem sa takto odmeňovať a takto reagovať. No ale, iste vás to neprekvapí, bola by to veľmi divná reakcia na seba samého, keby som tú stoličku pod č. 11 vnímal tak, ja som tu predsa nie za seba a za svoje pocity, ja som tu, myslím, hlavne za tých, ktorí v tejto krajine začali veriť, prestali veriť v spravodlivosť, ktorí majú pocit, že spravodlivosť sa tu stráca.
Myslím, že sme tu aj za tých, ktorí mesačne riešia dilemu, ako z 300-eurového dôchodku zaplatiť lieky, nájomné a tie najlacnejšie potraviny. Som tu za tých učiteľov, ktorým nedokázali zvýšiť plat, ale ktorým miesto toho ponúkli nové sedenie na nových stoličkách na nových štadiónoch v budúcnosti. Som tu, myslím si, za tých kolegov, ktorí riešia na obecných úradoch také nepeknosti, ako je zaplatených reálnych 200-tisíc eur za kanalizáciu, ktorá v živote nebola položená do zeme. A keď na to poukážu, tak sa stávajú nepriateľami obce. Som tu možno za kontrolórku významnej inštitúcie, ktorá si splní povinnosť a ktorá povie, že to, čo stálo 700-tisíc eur, malo stáť iba 700 eur a v tejto krajine ju za to vyhodia. Síce sofistikovane, pod rúškom prebytočnosti, ale vyhodia. Som tu možno za tých členov pozemkových spoločenstiev, ktorým denne kradnú drevo z lesa, a keď dokonca najvyšší rezortný predstaviteľ pán minister, že to tak nemôže ísť a dá vyhovieť rozkladu v najvyššej veci, tak krajské štruktúry nerešpektujú ani svojho ministra a úplne bez problémov to odignorujú, čo už neviem nazvať inakšie, ako začínajúcou sa anarchiou, ktorá sa tu zosype na hlavy nám všetkým. Som tu aj za tých mladých ľudí, ktorí žijú poctivo z 500 eur, chceli by si založiť rodiny, a ktorí majú denne okolo seba príklady, že dá sa zarobiť 500 eur nie za mesiac, ale každý deň, stačí len trocha odvahy, príkladov je veľa. Ja by som chcel, aby tí ľudia odolali týmto ponukám a aby sme ich presvedčili, že táto krajina predsa je len ihriskom, kde sa hrá fér napriek všetkým tým piskotom z davu, ktoré tu prichádzajú spoza tribún, a napriek tomu, že rozhodca nad touto krajinou a nad tým ihriskom už dávno tá bohyňa justícia zhodila tú čiernu pásku z očí a tým tupým mečom sa špára v dačom, čo sa mi tu nechce ani pomenovať.
Zdá sa vám, že tieto veci nesúvisia s pánom prezidentom a so žalobou na neho? No ja som presvedčený, že veľmi úzko a tesne a veľmi naliehavo v mojom ponímaní, a ja sa k tomu hlásim, prezident Slovenskej republiky nie je žiadna formálna funkcia, ale najvyššia aj neformálna autorita štátu, ktorá môže, má a musí sa vyjadrovať k veciam práve v dobách krízy, v dobách nejasných, v dobách zla. Vyjadrovať sa k veciam jasným, na to nepotrebujem prezidenta. To dokáže si zodpovedať každý, keď svieti slnko a je tu pohár vody a stačí ho zdvihnúť a uhasiť smäd, ale keď chýba pohár vody na uhasenie smädu, keď sú tu problémy, ktoré jednoducho treba riešiť, práve vtedy musí prísť vysoká autorita, ktorá nie je počítačom. Počítač pozná jednotky, nulky a nič okrem toho. Ale ktorá môže použiť to, čo s touto funkciou bude vždy spojené, nech to akokoľvek budú namietať ústavní právnici, a to je otázka spojených nádob, ktoré prezident republiky musí mať v sebe.
V jednej časti tej spojenej nádoby je možno ústava, správne, je to ústavný činiteľ, ale v druhej časti tejto spojenej nádoby musí byť morálka. A to musí spolu fungovať. A tento pán prezident na to, aby to fungovalo, musí použiť najvyššiu inštitúciu, nie Ústavný súd, ale svoje svedomie, aby tú funkčnosť zabezpečil.
A tu sa domnievam, sa dostávame k tomu, kde pán prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič urobil v tomto prípade zásadnú prvú chybu, ktorá sa odvtedy nesie ako keby zlá niť celým týmto prípadom. Ja som presvedčený, že pán prezident sa mal právo rozhodnúť, akokoľvek to cítil, bez ohľadu na to, aby sa stal súčasťou právnych vyjednávačiek. Ak pred takmer dvomi rokmi bol prezident republiky presvedčený, že osoba pána Čentéša je preňho odborne, ľudsky, morálne alebo akokoľvek inakšie nepriechodná, nemal čakať na žiadne hry politikov ani súdov, ak bol o tom presvedčený, tak jeho najvyššia autorita v tomto štáte umožňovala povedať: Je mi ľúto, takto tu stojím ako váš prezident, takto vám to hovorím, ten človek cez moje sito neprejde, nemôže, mám na to svoje dôvody.
Ja viem, právnici sa teraz usmejú, ale veď je to len ústavný činiteľ, ktorý musí konať v medziach svojho ústavného vymedzenia. A ja hovorím nie. Je to človek, ktorý v takomto prípade má právo povedať: Možno sa mýlim právne, ale ako váš prezident vám hovorím, že osoba pána Čentéša je pre mňa nepriechodná, inakšie to nebude.
Čo by sa vlastne tu stalo? Nemohol by to prezident takto povedať? Nemohol by využiť svoje právo najvyššej autority, ktorú by sme mali skutočne počúvať vždy, či s tým súhlasíme, alebo nesúhlasíme? Nuž, v najhoršom prípade by sa dokázalo v budúcnosti, že toto rozhodnutie pána prezidenta bolo ozaj nesprávne, možno by mu to obil Ústavný súd o jeho funkčnú stoličku z druhej strany a povedal, že by chybil, ale bol by v súhre so svojím svedomím a konal by tak, ako očakávam od prezidenta: autonómne, v záujme tejto krajiny.
A v najhoršom prípade by povedal: Ďakujem, tak som sa mýlil, vážení občania, ďakujem vám za dôveru, pochopil som, že som urobil zásadnú chybu, odchádzam z funkcie preč.
A prečo by nemohol prezident republiky reagovať aj tak? Pozrime sa, pápež je tiež nejaká autorita a povedal, že v tomto vlaku už ďalej nepôjde. A abdikoval. Žiadna stolička nesmie byť prilepená na miesto žiadneho funkcionára takým silným lepidlom, že by to lepidlo bolo silnejšie, ako je svedomie v nás. Na to máme každý právo a to právo a povinnosť je tým vyššia, čím vyššia je stolička, na ktorej sedíme. A prezidentská stolička pre mňa je a navždy zostane najvyššou stoličkou v tomto štáte. A funkciu prezidenta si chcem vždy ctiť, tak som bol vychovaný, a na to, aby som tak mohol urobiť, práve kvôli tomu ten môj podpis pod tú obžalobu som napriek všetkému, ako som doteraz spomínal, nie chcel, ale musel dať.
Samozrejme, hovoríme tu veľmi silne o kategóriách morálky, zákonnosti. Ale nalejme si čistého vína, vlastne sa dostaneme k tomu klausovskému, že, o peniaze ide zase až v prvom rade. V tejto krajine nám skutočne unikajú denne, a som presvedčený, že aj počas tohto môjho krátkeho pár minútového prejavu, odišli určite občanom Slovenska z vrecák zase ťažké milióny. Chobotnica, ktorá v podobe rôznych aktivít obopína túto krajinu, je ozaj nenásytná. My potrebujeme, obrovsky naliehavo potrebujeme človeka, ktorý sa nebude pozerať na zoskupenie, kde je nejaký tábor, kde majú nejakých poslancov na predaj, alebo tábor, kde majú šikovného šéfa, ktorý zarába milióny svojou hlavou, alebo kde majú šéfa, ktorý vie chodiť po násype miesto štátnych ciest, lebo je to rýchlejšie. My potrebujeme človeka, ktorý možno bude ohromne nevýrazný a bude výrazný iba v jednom, že neuhne ani milimeter zo zákonnosti, ktorú má striehnuť. Toto potrebujeme veľmi, veľmi, veľmi! A preto vytýkam pánovi prezidentovi, že to neurobil už pred dvomi rokmi, pretože za tie dva roky nám ušli milióny, ktoré nám už nikto nevráti.
Keby tam sedel človek, neviem, či pán Čentéš je ten najlepší, ale ja si myslím, že je legálne zvolený, tak tam mal sedieť, tak sme mohli ušetriť obrovské prostriedky, ktoré mohli už prísť do rúk tým dôchodcom, zdravotníkom, učiteľom, nezamestnaným. Tých peňazí je mi obrovsky ľúto a vidím v tom nie ako nejakú záležitosť, o ktorej sa tu teraz bavíme, že sa to patrí, že to patrí k nejakej parlamentnej praxi a že toto je akási nadstavba toho nášho zákonného, zákonnej tvorby.
Ja toto rokovanie považujem za jedno z najdôležitejších, ak nie vôbec najdôležitejšie, ktorých som sa mal česť tu s vami za ten rok zúčastniť. A je mi strašne ľúto tých peňazí, ktoré unikajú práve vďaka tým drakom, ktorým nemá kto stínať hlavy, lebo nemáme generálneho prokurátora. A to, čo máme, je zjavne nefunkčné.
A ja preto chcem zakončiť istou nádejou, že keď už čas dozadu vrátiť nemôžeme pri normálnych fyzikálnych zákonoch, alebo aspoň pri tých, ktorým rozumieme, tak potom chcem z tohto miesta poprosiť, možnože právne nenáležite, ale ľudsky veľmi úprimne, pána prezidenta, aby predsa konal. Vlastne čo mu v tejto chvíli bráni povedať si: Ja už v tejto scéne nehrám, ja túto rolu, ktorú už ste mi prisúdili alebo do ktorej som sa vmontoval aj sám, už neberem, ja sa tejto dilemy zbavím, ja ju vyriešim, ja sa zbavím tohto bremena a ja rozhodnem v súlade so štátnickým svedomím, padni, komu padni, dej sa, čo sa dej.
Prečo by nemohol zajtra oznámiť prezident republiky, že po zvážení všetkých okolností sa rozhodol zastaviť toto nedôstojné divadelné predstavenie, ktorému už pomaličky nerozumiete ani právnici, my neprávnici sme sa o to ani nepokúsili, a rozlúsknuť to ako Damoklov, nie Damoklov, ako gordický uzol Alexandrom Macedónskym a povedať si: A bude to tak. Ja viem, znie to možno nepredstaviteľne, upozorňujem na to, že je to aj možné, reálne, a najmä chcem dať do pozornosti, že by to tejto krajine, ktorej slúžime a ktorej slúži aj pán prezident, nesmierne pomohlo.
A ja ho preto z tohto miesta o túto zvláštnu, ale reálnu rozhodovaciu činnosť veľmi úprimne prosím. A vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Veľmi oceňujem vystúpenie pána kolegu Mičovského, hovoril mi z duše a akýmikoľvek komentármi a doplnkami k tomu, čo povedal, by som len znížil ľudský a umelecký dojem z jeho vystúpenia.
Ale prihlásil som o slovo aj z iného dôvodu, a to preto, aby som pripomenul to, čo voľakedy na IV. zjazde Československých spisovateľov povedal Ludvík Vaculík: "Moc korumpuje." A ako som sa práve tuná od kolegu Šebeja dozvedal, úplným prapôvodcom tohto bonmotu je lord Acton, ktorý k tomu ešte dodal: "A absolútna moc korumpuje absolútne."
Je to dôležité si pripomínať práve v týchto chvíľach rok po voľbách, kedy takmer absolútnu moc získala opäť po 23 rokoch jedna politická garnitúra a mala by si to pripomínať ona sama, pozerajúc sa do zrkadla, a mali by sme si to pripomínať my všetci ostatní. A ten dôvod a ten kontext a ten súvis s dnešným rokovaním je ten, že slovenský prezident nie je jediný vysoký ústavný činiteľ v tomto štáte, ktorý má problém s výkladom a výkonom svojich ústavných právomocí. Lákadlo prekračovania zverených ústavných kompetencií v opojení mocou je stále väčšou hrozbou pre našu spoločnosť.
Ďakujem.

Janko, ďakujem, že si pripomenul malých ľudí v tejto rozprave, lebo napriek tomu, že to môže vyzerať, že to je odťažitá téma mimo bežného života ľudí okolo nás, že sa to netýka každodenného života slovenských občanov, ja si myslím, že pravý opak je pravdou. Lebo ak z konania prezidenta ide signál, že s dostatočným politickým krytím si môže takýto človek dovoliť čokoľvek, tak to narúša základný pojem spravodlivosti, ktorý by sme mali mať medzi sebou ako občania Slovenskej republiky.
Je dobré, že si hovoril o príkladoch malých ľudí, ktorí sa vzopreli voči nespravodlivosti, ty sám si držiteľom Bielej vrany, takže to nehovoríš ako klišé. A presne pre týchto ľudí by sme tu dnes mali sedieť, presne pre týchto ľudí sme podpísali tú žalobu, aby iný signál vyšiel z rokovacej sály Národnej rady, signál, že pravidlá platia pre každého, že tu sú mechanizmy na to, aby aj prezident Slovenskej republiky v prípade, že je vážne podozrenie, že porušil pravidlá, mohol byť aspoň teoreticky braný na zodpovednosť a že s akýmkoľvek politickým krytím nie je možné robiť čokoľvek, že pre každého pravidlá platia.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ako si povedal, čas nám uniká, unikajú nám aj peniaze, ktoré sa už nám nevrátia. No bojím sa, že v slovenskej politike to nikto neberie vážne, čas nehrá rolu, a pritom život je taký krátky. Máme čas na vedomé omyly a chyby? Ja tvrdím, že nie. Ďakujem.

Vážený pán podpredseda, milé kolegyne, kolegovia, neviem si predstaviť, že by bolo možné jednoducho a bezducho dať svoj podpis pod bezprecedentnú obžalobu prezidenta Slovenskej republiky, tento vrchol ústavnoprávnej pyramídy a hierarchie. Moje dôvody možno boli trochu inej povahy ako u niektorých mojich kolegov z pravice. Rozhodne nie je pravda, ako nám to podsúva vládostrana, že nemáme žiadne dôležité témy ani riešenia, a preto sa chytáme slamky prezidentských zlyhaní.
Dovoľte, aby som bol ale osobný. V prvom rade som mal pri podpise hnev. Hnev na samého seba. Je pravdepodobné, že v druhom kole nateraz ostatných prezidentských volieb som, keďže nebola nijaká možnosť voliť medzi kniežaťom a Zemanom, vyberal tzv. menšie zlo. Možno niekoho, kto by vyvetral toxický luft, ktorý tu zanechala Mečiarova lúpežnícka cháska. V takejto volebnej dileme som účelovo vytesnil, že ani to menšie zlo nemá nijako jagavý rodokmeň. Najprv komunistická prokuratúra, potom ústavné krytie valca zo Zlatej Idky, Remiášovej smrti, únosu Kováčovho syna, Gauliederovho vyblokovania z parlamentu, ale myslím, že tých káuz by sme našli i viac.
A na konci toho všetkého nevymenovanie regulárne zvoleného kandidáta na post generálneho prokurátora. Nejde teraz a ani mi to neprislúcha, keďže nie som ani ústavný právnik, ani právnik, posudzovať niekedy schizofrenické judikáty Ústavného súdu, ale dá sa všimnúť hlboká averzia, ba temer fóbia z toho, že by sa na špičku justičnej moci mohol dostať niekto, kto by nemal zábrany vymiesť Augiášov chliev rabovačiek, mafií a Goríl a demaskovať tak pokrvné príbuzenstvo partokracií a vplyvných finančných skupín.
Možno význam a vplyv generálneho prokurátora preceňujem. Každopádne toto bol silný, ba možno najsilnejší dôvod, most, tmel bývalej vládnej koalície s nelichotivou stigmou zlepenca. Dnes viem, že naše úsilie, až na pár judášskych hlasov, bolo príkladom neskutočného idealizmu, pretože v krajine, kde sa každý s každým pozná a kde má väčšina vždy čo-to za ušami, sa takáto priamosť jednoducho nenosí. Nevdojak som si spomenul na pieseň Milana Lasicu a Jara Filipa "V našej krčme všetci pijú, iba Jano nie". Autor sa pýta: "Ani s nami nepije, ani ženu nebije, prečo sa len takto od nás dištancuje?" Pre ľudí opojených pomocou a majúcich dôvodné podozrenia, čo všetko by mohlo vyplávať z análov Generálnej prokuratúry, bol doc. Čentéš príliš triezvy a príliš riskantný. A čo je neodpustiteľné, spravodlivý aj k sebe.
Akú šancu má takýto Jozef Mak vo svete tzv. menšieho zla? Je to rétorická otázka s tušenou odpoveďou: Nijakú. Dnes už viem, a už sa toho nepustím, že menšie zlo nejestvuje. Aj keby sa tak chcelo tváriť. Je z toho istého cesta, totiž zo zla. Absolútneho, jestvujúceho bez pardonu, bez výnimiek a poľahčujúcich okolností. Nulová tolerancia Benedikta XVI. možno nezmenila svet hriechu, pokušenia a relativizácie, ukázala však na jedinú alternatívu, ako čeliť svetu v rozklade.
V čase myšlienkovej formulácie obžaloby prezidenta, čo vôbec nebolo také lineárne a jednoduché, ako to pred verejnosťou demagogicky líči premiér Fico, prebiehali v poslaneckých kluboch veľmi náročné diskusie. Na tomto mieste sa nechcem venovať tým postojom, ktoré boli nejaký spôsobom kontaminované vlastnou skúsenosťou pri vybavovaní všakovakých problémov na úrade prezidenta Slovenskej republiky, teda zväčša motivovaných egoisticky a partikulárne.
Mimo tejto nevyslovenej diskusie som najčastejšie počul trochu zákonnícky argument, že treba rozlišovať medzi samotným úradom a osobou, ktorá ho práve zastáva. Tu vraj nejde o nejakého nelokalizovateľného poľovníka, rýchlostného jazdca do sociálne symbolických a národne mohutných vrchov, maskota skvostných breptov, ktoré tvoria novú lexikálnu kultúru slovenského jazyka, ani o nadovšetko bodrého fúzatého uja, ale o posvätný, nepoškvrnený, ústavne vozvýšený, ak môžem citovať Vajanského, úrad. Úrad. Priatelia, ten úrad taký nikdy nebol. A na rozdiel od cirkevnej hierarchie ani nemá šancu byť mystickým telom zakladateľa.
Svoj podpis som na rozdiel od mnohých iných kolegov dal pod obžalobu aj preto, že sa hanbím, že sa hanbím, v akom stave, v akej disciplíne a nemohúcnosti sa tento úrad nachádza. S výnimkou krátkeho heroického obdobia Michala Kováča po aktoch štátneho teroru ten úrad vyzerá tak, že sa normálny človek, občan nevdojak musí pýtať na jeho zmysel. A to sa zámerne vyhýbam adjektívam a generalizáciám, ktoré by vyjadrili hĺbku oprávneného verejného zhnusenia aj so slovníkom, ktorý by tomu prislúchal.
Jeden môj priateľ na Facebooku mi trefne napísal, či náhodou nelobujem za menšie dobro. Je to pozoruhodná formulácia, no rovnako nákazlivá ako menšie zlo.
Ale aby som nechodil okolo horúcej kaše, poviem to jednoznačne. Za najlepšieho prezidentského kandidáta pre tieto ťažké časy považujem nekomunistu, ktorý si všimol november 1989, ktorý má za sebou pekný životný príbeh bez názorovej prostitúcie, ktorý má za sebou praktickú politickú a ústavnoprávnu skúsenosť, ktorý ctí najhlbšie tradičné korene Európy, ktorého srdce sa neštiepi medzi Moskvou a Bruselom, ktorý vyzrel nad sebestredné alfa samectvo, ktorý ctí zložitosť aj noblesu parlamentnej demokracie, ktorý aj v rivaloch vidí svojich blížnych, a preto aj u rivalov požíva úctu. A ktorý nemá sklony ani pokušenia byť lokálnym Beppe Grillom na slovenskej scéne. Ak by sa tak stalo, bola by aspoň malá nádej, že si svoj možno nezriadený a možno aj trochu anarchistický názor na úrad prezidenta poopravím. Našťastie, malá nádej nie je ani menšie zlo, ani menšie dobro. Malá nádej je obrovská šanca.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pán kolega Kvasnička, ako vy máte taký pekný jazyk, ja si vás veľmi vážim, ale viete čo, ja s vami nemôžem celkom súhlasiť. Viete, ja som sa učil náboženstvo, voľakedy sme mali taký malý katechizmus a tam sme sa učili, že aj čo je väčšie zlo, aj čo je menšie zlo. Ja by som sa vás chcel spýtať: hriech je zlo? A existuje menší hriech a väčší hriech? Sme sa učili voľakedy, že existuje všedný hriech a ťažký alebo smrteľný hriech. Tak je rozdiel medzi zlom (povedané so smiechom) malý a veľkým? No jednoducho ja si myslím, že áno. A bohužiaľ, bohužiaľ, ale v politike si niekedy musíme vybrať aj menšie zlo. A myslím si, že jednoducho je to správna voľba, keď si politik vyberie menšie zlo.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolega Kvasnička tu nehovorieva veľmi často, ale hovorieva takmer vždy nielen múdro, ale aj pekne a je pre mňa radosť počuť v tejto snemovni slová, aké nám aj teraz povedal kolega Kvasnička.
Nuž, my v tejto krajine nemáme veľké šťastie na prezidentov. Či tých prvých, či tých ďalších, či tých všetkých. A patríme ku krajinám, o ktorých sa dá povedať, že majú takých prezidentov, akých si zaslúžia. Česká republika mala dvoch prezidentov lepších, ako si zaslúžila. A Srbi mali možno ešte horšieho prezidenta, ako si zaslúžili. My máme takých, akých si zasluhujeme. A aj keď dnes je téma konkrétna, to znamená neplnenie povinností naším prezidentom, je to zároveň dôvod, aby sa hovorilo o úcte k prezidentskému úradu a o tom, ako ju konečne tomuto úradu dať. Nie vrátiť, lebo niet čo vracať, nič zvláštne tam nebolo.
A je ozaj na občanoch tejto krajiny, teraz už v priamej voľbe, nie na nás, aby sme konečne mali aj my raz lepšieho prezidenta, ako si zaslúžime. Lebo je možno istá nádej zvoliť lepšieho prezidenta, ako vymeniť nás, občanov krajiny.

Ďakujem. Chcel by som poďakovať Petrovi Osuskému za kompliment, ktorý mu vždycky rád vrátim, lebo takisto ho počúvam rád. Ja si myslím, že mnohé veci, aj keď nie sme odborníci v právnej a v inej oblasti, dosť podstatne sa dajú odhaliť v jazyku. Ten jazyk je podľa mňa signifikantný a dôležitý.
Pán kolega Osuský, aj napriek tomu vidíte, že môj kolega našiel, našiel aj nedostatky možno teologického alebo katechetického charakteru, jako nemám k tomu čo dodať. To učenie je také, možno moja skúsenosť, samozrejme, že veľký a malý hriech, ja si myslím, že ani malé hriechy nás nectia.
Dúfam, Alojz, že si nemyslel, že malé hriechy tvoria našu personálnu ozdobu. Takže naozaj voľba menšieho zla je veľkým zlom.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi niekoľko poznámok k prerokovávanej téme a k tomu, o čom diskutujeme.
Keby sme sa spätne podívali na vývoj situácie v justícii a ak by tu boli aj naši ctení kolegovia z vládnej strany SMER, tak pravdepodobne by sme sa všetci vedeli zhodnúť na tom, že situácia v justícii na Slovensku nie je dobrá, že nie sme spokojní s tým, ako justícia na Slovensku pôsobí. S veľkou pravdepodobnosťou takisto by sme sa zhodli aj v tom, že nie jediným, ale jedným z dôvodov tejto nedobrej situácie v justícii je aj to, že 18 mesiacov nemáme generálneho prokurátora. A potom vyplýva otázka, prečo nemáme generálneho prokurátora? V mnohom sa tu už diskutovalo a tá diskusia bola v tom, že akým spôsobom prebiehala voľba, a prebiehali rôzne názory aj sčasti opozície, aj sčasti koalície a strana SMER v ňom hovorila, že táto voľba bola nelegitímna, že na tejto voľbe, že táto voľba nebola taká, aby bola možná, aby ju bolo možné uznať ako za právoplatnú.
Ja si myslím, že v každej diskusii politický zápas, ak prebieha, je to úplne legitímne a úplne normálne, veď od toho je plénum Národnej rady, aby takéto politické zápasy prebiehali. Ak však v danej veci rozhodne Ústavný súd, tak môže sa nám to páčiť, alebo nie, ale to by malo byť pre danú tému a diskusiu rozhodnutie nezávislej inštitúcie, a to je Ústavného súdu. A v tomto, čo sa týka spôsobu voľby, Ústavný súd rozhodol 5. 10. 2011 pod číslom 95/2011, kde konštatoval súlad voľby Jozefa Čentéša zo dňa 17. 6. 2011 s Ústavou Slovenskej republiky. Týmto rozhodnutím Ústavného súdu podľa mňa všetky diskusie by mali skončiť. Ak nechceme ísť cestou spochybňovania rozhodnutia Ústavného súdu.
Čiže preto tie prvé dôvody, ktoré boli spomenuté aj pánom prezidentom, nepokladám sa správne, ktoré sú spomenuté aj v diskusii od poslancov SMER-u, nepokladám za správne a nepokladám za také, ktoré je možné použiť.
Druhá vec je, že pán prezident sa rozhodol 18 mesiacov po uskutočnení tejto voľby, a pritom v priebehu tých 18 mesiacoch sa nič také nestalo, čo by medzi dôvodmi uviedol. Pokiaľ uvádzal spôsobom voľby a pokiaľ uvádzal výsluch jedného alebo vypočutie jedného z poslancov, tak tie sa uskutočnili pred voľbou kandidáta na generálneho prokurátora, teda pred 17. 6. 2011. Čiže z tohto dôvodu podľa mňa je zrejmé, že Národná rada Slovenskej republiky má legitímne zvoleného kandidáta, a tým je Dr. Čentéš.
Teraz by som pristúpil k druhej pripomienke, ktorá sa týka tiež rozhodnutia Ústavného súdu, či prezident má, alebo nemá to právo vymenovať alebo nevymenovať takéhoto kandidáta. A k tomu tiež zaujal stanovisko Ústavný súd Slovenskej republiky zo dňa 24. 10. 2012 pod číslom 4/2012-77, v ktorom sa uvádza: "Prezident je povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora v primeranej lehote." Ďalej sa pokračuje: "Buď teda vymenovať kandidáta, alebo oznámiť dôvody Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje. Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta." A ďalej: "Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto dôvody nesmú byť svojvoľné."
A tu si myslím, že tu je zase druhý predmet sporu, že dôvody, ktoré uvádza pán prezident, podľa tých, čo podpísali, a podľa opozície návrh na obžalobu, boli svojvoľné. Boli svojvoľné a zase koalícia tvrdí, že tieto dôvody neboli svojvoľné. Ak sú dve možnosti, ako rozhodnúť tento spor, budeme sa tu sporiť a SMER si osobí právo a bude rozhodovať väčšinou, lebo má väčšinu v Národnej rade, alebo jednoducho vyhovie nášmu podaniu a o tomto spore, či tie dôvody boli svojvoľné, alebo nie, rozhodne Ústavný súd. Ale bez podania Národnej rady na Ústavný súd táto nezávislá inštitúcia o tomto našom spore nemôže rozhodnúť. Čiže my dnes pri hlasovaní sa budeme rozhodovať o tom, či tento náš spor rozhodne nezávislá inštitúcia, nezávislý súd, alebo sa rozhodne v pléne Národnej rady jednoduchým hlasovaním a presadí si svoj návrh ten alebo názor ten, kto má väčšinu a kto toto volebné obdobie bude rozhodovať.
Ja sa prikláňam a som presvedčený o tom, že politické spory do pléna Národnej rady patria, ale som presvedčený o tom, že o týchto politických sporoch by mal rozhodovať nezávislý inštitút, a to je v tomto prípade Ústavný súd, preto som toto podanie podpísal.
Ďakujem pekne.