16. schôdza

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 124 určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jozefa Mikuša, Jána Hudackého, Juraja Miškova a Gabriela Csicsaia na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 391/2012 Z. z., je to tlač 394.
Podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona. Konštatujem tiež, že uvedený návrh spĺňa po formálnoprávnej stránke náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia tohto návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o cieli predloženého návrhu zákona a o súlade s Ústavou Slovenskej republiky a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, zákonmi, a súčasne je v súlade s právom Európskej únie. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení návrhu, súčasťou je doložka vybraných vplyvov a doložka zlučiteľnosti s právom Európskej únie.
Preto vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 21. februára 2013, je to rozhodnutie č. 377, a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby predmetný návrh zákona prerokovali tieto výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti.
Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali v druhom čítaní vo výboroch do tridsať dní a v gestorskom výbore do tridsaťdva dní od prerokovania tohto návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pani podpredsedníčka Národnej rady, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne. Vystupujem aj v rozprave, aby bola možnosť prípadných faktických poznámok, aby som nevystupoval len pri predkladaní a povedzme v záverečnom slove.
Dovoľte mi, kolegyne, kolegovia, aby som využil príležitosť a upriamil vašu pozornosť, aj keď nás tu nie je veľa, na oblasť energetiky, na smerovanie Slovenska v tejto oblasti a v konečnej fáze aj na vývoj hospodárstva v nasledujúcich desaťročiach. Možno to úvodom odľahčím, sa mi celkom páčili tie prestrelky navrhovateľa a pána predsedu mediálneho alebo kultúrneho výboru o tom, že je pekné, keď sa hovorí o slovenských potravinách, hovorí sa o slovenskej hudbe. Ja by som chcel hovoriť o slovenskej energetike. A páčilo sa mi aj to, ako predseda kultúrneho výboru povedal, že najskôr treba celospoločenskú diskusiu, a potom návrhy zákonov v Národnej rade.
Už sa stalo viackrát, ako som spomenul aj v úvodnom slove, že do tejto snemovne prišli návrhy, ktoré významne zasiahli do oblasti energetiky, a pritom nebrali do úvahy akúkoľvek ucelenú koncepciu, či dokonca ani nesledovali nejakú ucelenú myšlienku, ako sa má Slovensko v tejto oblasti uberať ďalej. Nepomohlo dokonca ani to, že Európska únia, kam Slovensko patrí, prikladá oblasti energetiky a životného prostredia mimoriadny význam. Svedčí o tom známa koncepcia 20-20-20, podľa ktorej sa Únia zaviazala do roku 2020 znížiť emisie oxidu uhličitého o 20 % a zvýšiť podiel obnoviteľných zdrojov energie na 20 percent. K tomuto smerovaniu sa pridalo aj Slovensko. Koniec koncov aj programové vyhlásenie vlády pokračuje v tomto trende. A hoci ambícia nie je až taká veľká, svoje záväzky proklamovalo, lebo ako člen zoskupenia nemôže zostať bokom.
Práve naplnením tohto vznešeného cieľa sa v minulosti napr. ospravedlňoval krok, ktorým za prvej vlády Roberta Fica masívne sa podporilo budovanie fotovoltaických elektrární. Na prvý pohľad išlo o koncepčný krok, veď sa postupovalo podľa smerníc Európskej únie. Opak bol však pravdou. Voľnosť členských štátov pri prijímaní konkrétnych opatrení je pomerne veľká, dôležité je, aby sa dosiahli konečne stanovené ciele, konečné stanovené ciele. Dnes sa dá s plnou váhou povedať, že jednorazová, nesystémová injekcia pre fotovoltaické elektrárne spravila podpore využívania obnoviteľných zdrojov energie medvediu službu. Pravidlá boli voči investorom nastavené tak veľkoryso, že podpora priveľmi zdvihla konečnú cenu elektrickej energie. A hoci to nebola až taká katastrofa, ako sa o tom hovorí, alebo ako sa to prezentuje, a, bohužiaľ, zasial sa aj veľmi negatívny signál do verejnosti, obnoviteľné zdroje nám neúmerne zdražujú účty za elektrickú energiu. Pripomeniem ale, že podľa mojich výpočtov sa priama podpora pre fotovoltaiku podieľala v roku 2011 na cene elektrickej energie len 2,8 %, bolo to menej ako podpora jadra.
Napriek tomu si myslím a som presvedčený, že nemala byť taká vysoká. Tí, čo ju takto prisľúbili, vedeli, čo robia a čo ich len usvedčuje z toho účelového konania a bezkoncepčnosti rozmýšľania, o čom som hovoril v úvode.
Spomeniem aj opačný prípad, ktorý je z dielne tej istej politickej strany. Na minulej schôdzi tento parlament prijal novelu zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie, ktorou negoval už vlastný názov upravovaného zákona. Týmto verdiktom sa bude v budúcnosti masovo podporovať výroba energie z fosílnych palív, konkrétne zemného plynu. Slovensko tým súčasne výrazne znižuje podporu obnoviteľným zdrojom energie, čo je ďalší bezkoncepčný krok, ktorý dokonca ide proti záväzkom, čo Slovensko v Európskej únii má. Je mi smutno, že v takej dôležitej oblasti, akou je energetika, nemáme na Slovensku stále jasno. Máme síce staršiu energetickú koncepciu, tá je však natoľko všeobjímajúca a nekonkrétna, že z nej nemožno vyčítať žiadne smerovanie. A v Európskej únii sa ani zďaleka nemôžeme porovnávať so štátmi, ktoré majú diskusiu a následné prijatie záväznej dlhodobej koncepcie o energetickom smerovaní dávno za sebou.
Slovensko akoby spalo, pritom je rokmi, čoraz viac ekonomicky je primknuté k Nemecku, a preto si treba príklad zobrať najmä z tohto motora Európy. Nemecko urobilo významné rozhodnutie ohľadom ústupu od výroby elektriny v jadrových elektrárňach. Mnohým, ktorých to aspoň trošku zaujíma, rezonuje v hlave ohlásenie zastavenia všetkých jadrových reaktorov po roku 2022. Toto razantné vyhlásenie prišlo po havárii jadrovej elektrárne v japonskej Fukušime pred dvoma rokmi. Málokto však vie, že dohoda o zastavení jadrových elektrární v Nemecku vznikla už v roku 2000, teda jedenásť rokov pred smutnou udalosťou v Japonsku. Na tejto dohode sa po dlhej diskusii podieľali všetci, občania, centrálna vláda, miestne vlády a hlavne veľké energetické firmy. Stala sa jedným z pilierov novej energetickej politiky, ktorú Nemci nazývajú Energiewende, čo v preklade znamená zásadný obrat v energetike.
Keďže toto svoje vystúpenie považujem za možno prvý krok, nabádajúci rozprúdiť na Slovensku odbornú diskusiu o smerovaní energetiky na Slovensku, aspoň pár slovami poviem, o čo v Energiewende ide. Nemecko si dalo za cieľ znížiť emisie skleníkových plynov do roku 2020 v porovnaní s rokom 2008 o 40 % a do roku 2050 o 80 až 95 percent. Pritom Európska únia si zatiaľ stanovila iba cieľ poklesu emisií skleníkových plynov o 20 % do roku 2020 a na ďalšie obdobie sa iba pripravuje dohoda, ktorej podpis sa chystá v roku 2015. No kto bude tým motorom tej budúcej dohody? Čo sa týka obnoviteľnej energie, Nemecko cieľ schválený Európskou úniou, že do roku 2020 bude z obnoviteľných zdrojov pochádzať 18 % výroby energie, zvýšilo na 35. Navyše si stanovilo ďalší samostatný cieľ, že do roku 2050 bude z obnoviteľných zdrojov až 80 % energie. A ešte ambicióznejší cieľ je v znižovaní energetickej náročnosti. Do roku 2020 by sa mala oproti roku 2008 znížiť celková spotreba energie v Nemecku o 20 % a do roku 2050 dokonca o 50 percent. Navyše, spotreba elektriny sa do roku 2020 oproti 2008 má znížiť o 10 % a do roku 2050 o 25 %.
Ide o oveľa odvážnejšie zámery, ako zamýšľa Európska únia. V Nemecku sa jednoznačne preorientovávajú na obnoviteľné zdroje, znižujú energetickú závislosť, stavajú nové budovy s minimálnou spotrebou energie. Mnohí dnes kritizujú Nemecko, pretože robia niektoré kroky, ktoré nakrátko možno aj robia problémy okolitým krajinám. Ja o tom hovorím len preto, že v takej krajine ako Nemecko vedia, bez ohľadu na to, čo si myslíme o tom, ako a či je to správne, ale vedia naprieč politickému spektru, ako chcú v budúcnosti v tomto smere pokračovať.
Už z toho vidíme, kto mal a má najväčší dosah na prijímanie koncepčných materiálov na pôde Európskej únie. Jedným z najvýznamnejších ťahúňov je teda samozrejme Nemecko.
My, čo sa stále viac pridŕžame Nemecka, nášho najvýznamnejšieho obchodného partnera, ktorého považujeme za garanciu finančnej stability v stredoeurópskom priestore, postupujeme v energetike úplne inak. Naše rozhodnutia sprevádzajú chaotické kroky, ktoré bývajú pretláčané úzkymi záujmovými skupinami. Nemáme žiadnu víziu, nevieme myslieť dvadsať rokov dopredu. Na jednej strane veľkohubo vyhlasujeme, že masívnymi investíciami do vyčerpateľných zdrojov energie posilňujeme svoju energetickú bezpečnosť, na druhej strane si nezmyselné kroky nechávame zaplatiť vlastnými občanmi.
Podľa údajov, ktoré zverejnila Európska komisia, mali slovenské domácnosti v druhej polovici roka 2011 tretiu najvyššiu cenu elektrickej energie v Európskej únii. V takejto situácii Slovensko stavia tretí a štvrtý blok Jadrovej elektrárne v Mochovciach, ktorých výstavba sa stále viac a viac predražuje a dostavanie sa odsúva ďalej a ďalej. A nielen to. Hoci na začiatku zneli ako fantastické vyhlásenia druhej vlády Roberta Fica, dnes už reálne sa uvažuje o výstavbe novej Jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Jadrová energetická spoločnosť Slovensko už začala cez svoju dcérsku spoločnosť vykupovať pozemky, na ktorých má v budúcnosti stáť. Pritom je dnes Slovensko európska hviezda vo výrobe silovej elektriny, ktorú produkujeme dominantne v bežiacich dvoch blokoch v Bohuniciach a dvoch blokoch v Mochovciach.
Podľa podkladov, ktoré mám z akciovej spoločnosti Slovenské elektrárne, po otvorení ďalších dvoch blokov v Mochovciach bude výroba na Slovensku presahovať spotrebu takmer o zhruba 15 %, a to hovorím o spotrebe na súčasnej úrovni. Keď k tomu pripočítame, že potreba bude zvyšovaním efektívnosti budov a zariadení klesať, či už reálne čísla zo slovenských elektrární v začiatku tohto roka, budú pravdivé, alebo nie, ukáže budúcnosť. Nechcem si ani predstaviť, kam sa dostaneme, ak zapojíme do siete nové Bohunice.
Keď doma elektrinu neminieme, budeme ju predávať?
Kam a za akým podmienok, keď celá Európska únia ide presne opačným smerom a uprednostňuje energiu obnoviteľných zdrojov?
Kde v tejto schéme, ak to vôbec možno takto nazvať, vidíme ekonomický rozmer?
Ako zohľadňujeme postoj k vlastnému životnému prostrediu
Ako vážne berieme záväzky voči Európskej únii?
Ako si predstavujeme budúcu energetickú bezpečnosť Slovenska?
A napokon, ako vnímame masívnejšiu podporu využívania obnoviteľných zdrojov ako nástroja na podporu tvorby pracovných miest a rozvoja na vidieku?
Veď si len zoberme, aký význam v našom živote zohráva uspokojovanie energetických potrieb a aká vážna hrozba visí nad nami, ak budeme zotrvávať na ľpení na neobnoviteľných zdrojoch.
Skúsim sa na problém pozrieť od koreňa, teda od jeho podstaty. Energie a ich spotreba majú rozhodujúci význam pre ekonomický, sociálny a environmentálny rozvoj ľudskej populácie, a preto si dovolím pripomenúť niektoré základné paradigma. V odbornej, ale aj laickej verejnosti neexistuje spor o tom, že fosílne zdroje energií, teda ropa, uhlie a zemný plyn, napriek stále sa objavujúcim novoobjaveným ložiskám, ako napr. v prípade bridlicového plynu, budú vyčerpané a že ich spaľovaním dochádza k masívnemu znečisťovaniu životného prostredia. V tejto otázke dokonca existuje jediná zhoda medzi zástancami obnoviteľných zdrojov energií a predstaviteľmi fosílnej a jadrovej energetickej loby. A to aj napriek tomu, že nielen ľudia, v úvodzovkách, od fachu, veľmi dobre vedia, že rozhodujúca časť v súčasnosti využívaných energií pochádza práve z fosílnych palív, najmä uhlia a zemného plynu a že bez zásadných zmien nie je možné tento stav ľahko a jednoduché zmeniť. Spory medzi zainteresovanými sa vedú len o tom, kedy sa tak stane a či a s akými dopadmi to biosféra znesie.
Základná otázka v tejto súvislosti znie: Dokáže si ľudstvo poradiť so zásobovaním energiami, využívaním viazaných zdrojov zeme, najskôr fosílnych a po ich vyčerpaní mobilizáciou energetických prasíl prahmoty?
V prípade využívaním jadra, ide o kopírovanie výroby energie Slnka v podmienkach na zemi. Vysoká politická podpora, ktorá umožňuje nasadenie neskutočne vysokých finančných zdrojov pre výskum štiepnych a fúznych reakcií od 50. rokov 20. storočia, jednoznačne nasvedčuje, že mnohí, dá sa povedať, že väčšina ľudstva, uverili, že je to možné.
V protiklade s týmto presvedčením vznikla a stále sa rozširuje skupina priaznivcov obnoviteľných zdrojov energie, teda tých, ktorí sú presvedčení, že návrat k energii Slnka, tu mám na mysli všetky jej formy, ktorá mnoho tisícročí od vzniku ľudstva, prakticky až od vzniku priemyselnej revolúcie dokázala zásobovať jeho energetické potreby, pri udržaní environmentálnej stability biosféry, je v kontexte nových vedeckých poznatkov jediným riešením pre zachovanie a rozvoj trvalo udržateľného života na zemi.
Nezaraďujme sa ani k jednej, ani k druhej skupine a skúsme sa na tento problém pozrieť s nadhľadom a pomôžme si niektorými fyzikálnymi zákonmi. Kľúčovými zákonmi v tomto kontexte sú termodynamické zákony, ktoré sú známe viac ako sto rokov a o ktorých Albert Einstein povedal, že termodynamika je jediná fyzikálna teória, ktorú nebude možné nikdy sfalšovať.
Stručne, prvá termodynamická veta je zákon o zachovaní energie, čiže energiu nemožno ani vyrábať, nemôže byť ani zničená, môže byť len premieňaná z jednej formy do druhej. Dôležitejšia je druhá termodynamická veta, ktorá hovorí, že pri každej premene energie z jednej formy do druhej nevyhnutne vznikajú straty. Pri premene viazanej energie na energiu použiteľnú a následne rozptýlenú a nepoužiteľnú vznikajú teda nevyhnutné straty a na ich základe sa uvoľňuje teplo a ďalšie emisie, ktoré poriadok v atmosfére menia na chaos a v konečnom dôsledku vyvolávajú tepelnú smrť. Tento jav ľudstvo nazýva entropiou, čo je zloženinou gréckych slov energia - sila, energeja - sila a tropos - premena. Entropia definuje prechod od systému s usporiadaním, teda syntropie, k systému bez usporiadania. Atmosférický obal našej zeme spolu s ozónovou vrstvou tvorí pomerne uzavretý systém. Využívanie zdrojov s viazanou energiou v tomto uzavretom systéme znamená systematické zvyšovanie entropie.
Napriek skutočnosti, že táto zákonitosť je známa viac ako sto rokov, ľudstvo nie je schopné rozoznať, kedy môže prírastok entropie spôsobiť takú neusporiadanosť obalového systému Zeme, ktorá bude pre všetkých nebezpečná. Obzvlášť od začiatku 20. storočia, odkedy dych vyrážajúci rast spotreby energií nesmierne dynamicky zvyšuje túto entropiu. Entropia je prirodzený proces, ktorý prebieha 150 miliónov kilometrov od našej planéty na Slnku, odkiaľ ako výsledok tohto procesu na Zem prichádza vo forme slnečného žiarenia. Takzvaná voľná energia v nepredstaviteľnom objeme, za cirka 15 minút je to celoročná spotreba ľudstva, ktorú bez vynakladania ďalšie energie môžeme využívať.
Voľná energia ako výsledok entropických procesov na Slnku v podmienkach Zeme, okrem možnosti využívať ju ako dodatočný užívateľ, vyvoláva aj proces, ktorý sa nazýva negentropia. Je to možno trošku komplikované, ale je to veľmi jednoduché. Negentropiu definujeme ako proces od systému bez usporiadania k novému usporiadaniu, ktorý sa práve prejavuje napríklad v raste poľnohospodárskych plodín alebo drevnej hmoty.
Z tohto kontextu vyplýva, že slnečná energia je integrálnou súčasťou zhruba rovnovážneho stavu zemskej prírody. A túto neodvratnú skutočnosť si uvedomuje čoraz viac ľudí a výsledkom týchto aktivít je čoraz širšia snaha krajín vytvárať podmienky a podporu pre využívanie voľnej energie Slnka, teda obnoviteľných zdrojov energie.
Fatálny dopad pokračovania súčasného energetického konceptu až do úplného vyčerpania fosílnych, ropa, zemný plyn a uhlia, a uránových zásob pri dramaticky sa zvyšujúcej spotrebe primárnych energií vedie v konečnej fáze neodvratne k zániku života na Zemi, ako to jednoznačne potvrdzujú tie termodynamické zákony.
Teraz zacitujem z renomovaného zdroja zástupcov fosílnej energetiky British Petroleum z roku 2011. "Pokiaľ energetická náročnosť ľudstva porastie doterajším tempom, sú zásoby fosílnych zdrojov energie ľahko vyčerpateľné v časovom horizonte, ktorý je zanedbateľný nielen s porovnaním s dobou existencie človeka ako živočíšneho druhu, ale dokonca aj s trvaním civilizácie, respektíve obdobím, o ktorom sú k dispozícii písomné záznamy. Životnosť zásob fosílnych palív určená ako podiel zásob a ročnej spotreby sa počíta v desiatkach rokov." British Petroleum, Statistical Review of World Energy 2011.
Napriek nebezpečenstvu prevádzky jadrových elektrární, čo dokázala aj nedávna havária v japonskej Fukušime, vo svete a ešte viac u nás existuje veľa zástancov využívania tohto spôsobu výroby energie ako hlavnej možnosti uspokojovania potrieb rastúcej a bohatnúcej svetovej populácie.
Pripomeniem však, že podľa prepočtov Európskeho atómového fóra, ak by sme chceli nahradiť celú súčasnú spotrebu energií získavanú z fosílnych palív konvenčnou atómovou energiou, bolo by potrebné uviesť do prevádzky okrem dnešných 426 atómových reaktorov ďalších asi 1 000 reaktorov s jednotkovým výkonom 1000 megawatt na produkciu elektriny. Ďalej, keby sme chceli pokryť celú spotrebu tepla, vrátane priemyselných procesov, bolo by potrebné k sieti pripojiť ďalších cirka 1 000 reaktorov so spomínaným výkonom a ešte keby sme chceli nahradiť aj všetko palivo pre automobilovú prevádzku, tak by bolo potrebné pripojiť ďalších asi 1200 atómových reaktorov.
Nebudem hovoriť o tom, že bolo by to potrebné, každé tri dni postaviť jeden reaktor a každých 30 až 40 rokov bez dodatočných investícií na predĺženie by sme sa museli vyrovnať viac ako s 3500 vrakmi týchto elektrární. Podotýkam, že spotreba energií od spomínaného dátumu 1992, z ktorého som citoval štatistické údaje, neprestajne dynamicky narastá.
Stávka, do ktorej ľudstvo v snahe zabezpečiť dostatok energie vsadilo nielen ekonomickú ale aj politickú silu, ale aj riziko udržateľnosti životného prostredia, si doteraz vyžiadala nevyčísliteľné finančné prostriedky. Na ilustráciu uvádzam, že podľa Medzinárodnej energetickej agentúry len štáty v nej združené medzi rokmi 1984 až 1995, to jest jedenásť rokov, vynaložili finančné prostriedky na výskum konvenčnej atómovej energie vo výške 42 mld. amerických dolárov. Okrem toho, nie sú zahrnuté finančné prostriedky na vývoj jadrových zbraní, kde informácie tohto druhu sa využívali aj v nukleárnej energetike. Týka sa to len kratučkého časového obdobia 11-ch rokov a prostriedky na zadný cyklus v nej nie sú započítané. V koncových cenách elektriny nie sú tieto výdavky zahrnuté, a preto sa atómová energia môže prezentovať ako lacná. V rovnakom období bolo v tých istých krajinách na výskum obnoviteľných zdrojov energie vynaložených 9,2 mld. dolárov. Podotýkam, že na vyššie spomínanú perspektívu atómovej energie prostredníctvom súčasnej vlády a jej tlaku nielen na výstavu Mochoviec, ale aj nových Jaslovských Bohuníc, sa bez celospoločenskej diskusie a dohody majú spoliehať všetci obyvatelia našej krajiny bez ohľadu na to, či si to želajú.
Ako je to teda s obnoviteľnými zdrojmi? Diskrimináciu obnoviteľných zdrojov najlepšie vyjadrujú údaje o vynaložených prostriedkov na výskum sumárne. Fosílne energie a všetky formy jadrovej energetiky spolu 88,5 mld. amerických dolárov, obnoviteľné zdroje spomínaných 9,3. To je, roky ´84 až ´95, biednych 11 rokov. Pripomínam, že celkového čísla sú násobne vyššie, pretože tento 11-ročný časový úsek je len krátkou epizódou, ktorá sa začala vlastne objavením parného stroja. Tieto čísla hovoria jasnou rečou.
Nepochybne by bolo veľmi zaujímavé zistiť, ako sa tieto údaje o vynaložených prostriedkoch prejavujú na koncových cenách. No treba povedať, že nijako, pretože sa do nich nezapočítavajú. Avšak takmer denne je verejnosť zahlcovaná informáciami o tom, aké sú obnoviteľné zdroje drahé a aká lacná je energia z fosílnych palív a jadra.
Ja si myslím, že politici sú na to, aby ľuďom slúžili a hovorili pravdu. My tu nie sme na to, aby sme vybraným a spriazneným podnikateľským subjektom z vreciek daňových poplatníkov zákonmi garantovali ceny. Ako príklad rozumnej alternatívy spomeniem slnečnú energiu. Podľa uznávaných stratégov možno jednoznačne preukázať, že potenciál slnečnej energie vo všetkých jej formách umožňuje úplne nahradiť všetky doterajšie energetické zdroje, zabrániť klimatickým katastrofám, znížiť ďalšie možné riziká v súčasnosti využívaných energetických zdrojov a dokáže prekonať nedostatok energie a energií v rozvojových krajinách. Tento potenciál je určený aktuálnou ponukou energie, technickými možnosťami premeny energie a hospodárskymi podmienkami aplikácie týchto techník.
Možno by sme sa mali zaoberať Slovenskom, ale budem trošku nadčasový, a je to o vyvolaní diskusie.
Položím teda otázku, ako dokážu pokryť energetické potreby rozvojových krajín Afriky a Ázie a Južnej Ameriky napríklad atómové reaktory, keď tam nie je vybudovaná žiadna infraštruktúra? Viete si predstaviť, že by sa v týchto oblastiach napríklad atómové zdroje budovali, že nebudú zneužité na vojenské účely?
Obnoviteľné zdroje, pretože sú to decentralizované zdroje, však toto za veľmi nízkych investičných nákladov dokážu. Treba však tento program naštartovať, čo však nevyhovuje určitým fosílnym a jadrovým zástancom. Nebudem hovoriť o tom, že vo Fínsku sa predražila výstavba jadrovej elektrárne o sto percent. U nás v priebehu niekoľkých rokov sa zvyšuje z 3 mld. na 3,8 mld. eur. A mnohí možno z vás aj teraz, keď to počúvate, si myslíte, že ani táto pôda možno nie je vhodná na to, aby sme tu riešili energetické problémy ľudstva. Ja som však presvedčený o tom, že sme súčasťou tohto sveta, sme závislí od okolia, v ktorom žijeme, a sme určitým spoločenstvom všetkých ľudí, ktorí žijú na Zemi. Už dve desaťročia sa správame tak, že sa nám nemôže nič stať.
Pozrite sa na okolité štáty, ako postupne diverzifikujú svoje dodávky energetických nosičov a ako sa utiekajú k nevyčerpateľným obnoviteľným zdrojom. Už som spomínal, kam sa uberá Nemecko, ktoré si tak často kladieme za vzor. My však prešľapujeme na mieste, a preto nie div, zo štátov Višegrádskej štvorky máme najvyššiu závislosť od dovozu energetických nosičov zo zahraničia. Nemáme žiadnu dlhodobú aspoň dvadsaťročnú koncepciu, kam budeme smerovať, ako budeme posilňovať svoju energetickú bezpečnosť, ako využijeme vlastné vnútorné zdroje na rozvoj a osoh pre vlastných našich slovenských ľudí.
Tak trošku apelujem na všetkých prítomných, aby sme otvorili túto diskusiu o tejto problematike. Toto je môj príspevok, ktorý nie je tak jednoznačný, a možno z neho aj nevyjdete, na ktorej strane som. Ale vychádzajme z toho, že chceme pre našich ľudí, aby žili v čistom životnom prostredí. Chceme, aby im nové formy výroby energie prinášali pracovné príležitosti. Myslím na to, myslíme na to, že vidiek potrebuje pomoc, impulz na rozvoj. Myslíme na to, že chceme byť potravinovo bezpeční v budúcnosti. Ak dáme všetky tieto požiadavky dohromady, vyjde základné smerovanie. Využime mimoriadny potenciál, ktorý nám ponúka tunajšie prostredie. Prepojme poľnohospodárstvo s energetickými aktivitami, zapojme do tohto procesu ľudí na pôde v dedinách. Nehovorím nič prevratné, lebo takto už dávno postupujú v Nemecku, Rakúsku či Holandsku.
Chcem len apelovať na všetkých nás, aby sme si ako vrcholní politici v tomto štáte stanovili pre seba úlohy rozprúdiť diskusiu, ktorá vyústi do prijatia všeobecne záväznej dlhodobej koncepcie rozvoja energetiky. Urobme analýzy, postavme na váhy, čo je výhodnejšie, koľko disponibilných zdrojov máme a kam chceme smerovať výroby rôznych druhov energií, aby náš mix bol udržateľný a výhodný. Upozorňujem, že ak sa do tejto diskusie zapojíme s plnou vážnosťou a úprimnosťou, zbavíme sa dvoch neduhov, ktoré nás kvária 20 rokov. Ustúpime od rezortizmu, lebo pochopíme, že o dôležitých veciach sa nedá rozhodovať v jednotlivostiach, ale musia byť súčasťou celku. Napríklad, ak budeme riešiť otázku cieleného pestovania poľnohospodárskej biomasy na energetické účely, budeme musieť brať do úvahy pestovanie potravinových plodín, respektíve musíme brať do úvahy.
Tieto dva smery akoby si protirečili, ale už dnes je dostatok prepočtov, že dokážeme uživiť vlastných obyvateľov a zároveň na nevyužívanej pôde masovo pestovať rýchlorastúce rastliny na energetické účely. Ak pristúpime k širokej podpore tohto duálneho využívania pôdy, nájdeme príležitosti na vytváranie desiatok tisícov nových pracovných miest tam, kde to najviac podporujeme, na vidieku. Tam, kde dnešná nezamestnanosť najviac bolí. A ani priemyselné parky, ani veľkí investori, ani diaľnice tomuto nepomôžu. Tým pádom siahneme po koncepčnom nástroji vytvárania pracovných miest a nebudeme musieť vymýšľať a absolvovať drahé a neúčinné programy na podporu zamestnávania, ako to vidíme dnes.
Druhým samozrejmým produktom širokej diskusie zavŕšeným prijatím koncepcie bude program potierajúci politické cykly. A opäť sa vrátim k Nemecku. Tam sú už tak ďaleko, že o krokoch v energetickej oblasti už nerozhoduje to, ktorá politická strana je pri moci. Ani sa politici nemerajú podľa priazne, ktorú preukazujú jednotlivým energetickým lobistom, lebo sami veľkí energetickí hráči sa už v priebehu prijímania koncepcie stotožnili so spoločným postupom na dlhé desaťročia. Keď sa to podarilo Nemecku, prečo by sa to nemohlo podariť na malom Slovensku? Azda len preto, že niekomu bude bližší vlastný osobný záujem škodiaci ostatným ako spoločenský záujem? Skúsme nad tým uvažovať.
Aby som sa vrátil k návrhu novely (Smiech v sále.), návrh novely je len mikrokrokom, ktorý môže, môže aj preventívne pôsobiť na lobistické presadzovanie čiastkových krokov, o ktorých vlastne bol môj celý, celý príspevok, na skutočnosť, že v prvom rade by nám malo ísť o občanov Slovenskej republiky, o dlhodobú bezpečnosť slovenskej energetiky tak, aby bola udržateľná a hlavne v budúcnosti lacná.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pán kolega, Jozef, ja ako jeden zo signatárov návrhu tohto zákona musím len súhlasiť s tou základnou myšlienkou, na ktorej sme sa zhodli a dohodli. Myslím si, že je aj na mieste vzhľadom na to, že je treba, aby sme zvýšili transparentnosť pri predkladaní žiadostí na výstavbu energetického zdroja, pretože za tými právnickými osobami je obyčajne množstvo ľudí, ktorí sú prepojení všelijako na rôzne úzke záujmové skupiny, ktoré potom dosiahnu to, že sa naša energetická koncepcia mení z mesiaca na mesiac, z roka na rok. Vlastne nemáme nejakú stálu dlhodobú energetickú koncepciu. A už nehovoriac o tom, ako si spomínal ty, energetickú koncepciu v oblasti rozvoja obnoviteľných zdrojov na Slovensku. Takže ja som veľmi rád, že som sa mohol podpísať pod návrh tohto zákona a budem robiť všetko pre to, aby sa tá situácia zlepšila.
My sme hovorili veľakrát o tom, že je na Slovensku treba urobiť jednoznačnú koncepciu rozvoja obnoviteľných zdrojov, a na tom trvám. V konečnom dôsledku dosť veľa si o tom hovoril. Problém je v tom, že rozvoj obnoviteľných zdrojov na Slovensku je trochu vnímaný možno aj inak, a ja ho tiež trochu chápem a potrebovali by sme zrejme na to ďaleko viac času a určitý taký evolučný prístup vzhľadom na to, že nedá sa z roka na rok, respektíve z mesiaca na mesiac prejsť z jadrovej energetiky na obnoviteľné zdroje. Čiže je treba, aby sme tlačili konkrétnu vládnu garnitúru, aby prišla s novým návrhom koncepcie obnoviteľných zdrojov a aby sa s týmto stotožnili všetky tie záujmové skupiny, teda relevantné skupiny, ktorým na tom záleží.
Ďakujem.

Jozef, toto bol určite najpoctivejšie do kontextu zapustený dvojčlánkový návrh zákona za posledné mesiace, možno roky,  aspoň čo som ja počul. Takže ďakujem, že aj pre nás, ktorí sa nevenujeme téme, si venoval dostatok času a priestoru, aby si na konci nám povedal, že do čoho, do akého kontextu je to zapustené.
V zásade s mnohými vecami súhlasím, aj keď som osobne presvedčený, že tie čísla, čo sa týka fosílnych palív na svete, určite nie sú správne. Ak by zobrali do úvahy obrovské zásoby bridlicového plynu, ktorý sa teraz len začína skúmať, tak tam máme stovky rokov. Ja nevravím, že ho musíme spáliť, ale že ho máme na tejto planéte a že je možné ho využiť, to so mnou zrejme budeš súhlasiť.
A ďalšia vec, o ktorej si nehovoril, a myslím si, že pri energetickej politike je dôležitá a aj pri nemeckom modeli je dôležitá, je decentralizácia. To znamená, podpora naozaj malých elektrární z obnoviteľných zdrojov, ktoré ale neslúžia tak ako u nás na rozkývavanie tej veľkej siete, že máme obrovské polia tých slnečných kolektorov a producentov energie, ktoré potom rozkývajú celú sieť, ale že máme konkrétneho užívateľa, ktorý má ten panel na streche, a všetku energiu, ktorú ten panel alebo tá vrtuľa vyprodukuje, tak sám spotrebúva. Ja si myslím, že budúcnosť je práve v tom, podporovať decentralizáciu, aby si naozaj malé jednotky vyrábali svoju vlastnú energiu, tým pádom sa znižujú straty, o ktorých si hovoril, ktoré vznikajú na tých veľkých vzdialenostiach. To znamená, nielen o samotnom zdroji energie, ale aj kto tú energiu vytvára a koľko. Aj o tom sa musíme baviť.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Pán kolega Mikuš, otvoril si veľa tém vo svojom vystúpení. My sme spolu už o mnohých z nich diskutovali aj na pôde výboru pre hospodárske záležitosti. Ja som ťa pozorne počúval, urobil som si zopár poznámok.
Tak k tomu Nemecku, možno vieš, možno nie, minulý štvrtok mala kancelárka Angela Merkelová stretnutie so 16-mi predsedami vlád spolkových krajín, nemeckých, z ktorého nie sú žiadne závery, respektíve záver jeden, že sa nedohodli. Toto stretnutie bolo ohľadom energetickej politiky. Nuž Nemecko nemá žiadnu jednotnú koncepciu energetickej politiky. Takýchto koncepcií má 16, toľko, koľko je spolkových krajín.
Takisto sú veľké problémy od prechodu od jadrovej energetiky k tej nejadrovej. Na severe rastú vrtule ako huby po daždi, ale práveže južné časti Nemecka, ktoré potrebujú spotrebovať elektrickú energiu, nie sú vybudované vedenia. Tá sústava na to nie je jednoducho pripravená. Takže čo z tých vrtúľ budú mať, keď nevyriešia aj tento problém?
Takisto ja nie som odporca obnoviteľných zdrojov. Ja si myslím, že vhodná kombinácia a vhodný pomer klasických zdrojov, či už sú to fosílne, jadrové a potom obnoviteľných zdrojov, je podľa mňa rozumný. Treba nájsť nejaký rozumný kompromis a budovať obnoviteľné zdroje tam, kde je produkovaná nejaká ich súčasť, kde nám napríklad vzniká drevoštiepka, je dobre postaviť elektráreň spaľujúcu tento produkt a tak ďalej.
Nemyslím si, že plošné zaberanie kvalitnej poľnohospodárskej pôdy novými fotovoltaickými panelmi alebo masová výstavba vrtúľ na vietor, sú tým správnym krokom. (Potlesk.)

Ja ďakujem pánu poslancovi tiež za peknú prehľadnú prednášku o tomto odbore. Sme sa všeličo poučili. Ak dovolíte, pár poznámočiek k tomuto z mojej skúsenosti.
Samozrejme, som za alternatívne zdroje energie, slnko, vietor, voda, ale stále si myslím, že jadro je dnes predsa len najperspektívnejšie a snáď neskoršie plazma. No ale diskutovať samozrejme o všetkom treba na odbornej úrovni. V energetike je veľa lobingu a špekulácií s cenami aj zdrojmi, a aj u nás to cítime. Nedávno koloval taký e-mail, ak sa pamätáte, koľko projektov je už v elektromobiloch jasných a ako to odkúpili automobilové koncerny a stopli to, lebo potrebujú benzín.
Poznáme situáciu v Amerike, kde vlastne vlaková doprava sa totálne zabila smerom na tiráky a smerom na benzín, aby sa míňal, lebo nateraz všetci do toho investovali, tak to potrebujú minúť. Ja som bol v Taliansku dlho, kde všetci veľmi ľutovali, že po Černobyle urobili referendum a že teda majú tam jadro na prakticky skoro večné časy zakázané. Myslím, že Enel bol, aj to bol dôvod vstúpenia na náš energetický trh, že chcel vstúpiť cez nás, chceli vstúpiť cez nás do atómovej loby, čo sa im v podstate snáď aj darí. No ja si myslím teda, že napríklad aj Budmerice boli pre ložisko zavreté, to všetci viete, a teda nevzdávajme sa jadra, keď nemáme niečo iné. A ja verím, že tento zákon prejde. Ale zase nejako zabiť jadro?
V Taliansku bol taký vtip, že Berlusconi sedí vždycky na hraniciach a kontroluje, či ten atóm je z jadra alebo z vody. A keď je z vody, pustí, keď je z jadra, nepustí ho. Takže v podstate dneska je to tak popletené, že už dneska nevieme, ktorý atóm a ktorá energia ide odkiaľ. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Chcem poďakovať všetkým kolegom, ktorí reagovali na moje vystúpenie. Na základe toho, koľko nás tu je a koľkí ľudia zareagovali, tak si myslím, že to bol úspech. A chcem sa poďakovať aj za tie myšlienky.
Janko Hudacký, ja nehovorím, ja som hovoril vo svojom vystúpení o časovej dimenzii 50 a viac rokov. Len, bohužiaľ, my robíme dnes kroky, ktoré napríklad zabijú podporu obnoviteľných zdrojov na 15 rokov, pretože sme prijali podporu fosílnych palív na nedávnom pléne, kde jednoducho sa vylučuje už ďalšia podpora obnoviteľných zdrojov, pretože tej energie máme dnes nadvýrobu.
Kolega Poliačik, v tomto prípade som ani nechcel, aby som dosiahol nejakú zhodu. Ja som hovoril o nejakých faktoch, alebo zozbieraných informáciách, v ktorých možno veľmi málo bolo mojich myšlienok. Ja som to len dal do súvisu a chcel som to podať, kam sa uberá svet, kde sme a čo bude nevyhnutné. To, že u nás tá diskusia nie je, no, bohužiaľ, nie je. Ale keď Nemci už v roku 2000 prijali nejakú stratégiu, tak oni o nej diskutovali predtým desať rokov. No, bohužiaľ, my sme ešte nezačali ani diskutovať. Ja som rád, že diskutujeme aspoň v kuloároch niekde na hospodárskom výbore a dnes možno prvýkrát tu.
Oceňujem, čo si povedal ohľadne diverzifikácie. Áno, to je cesta. To je cesta, aby čo najviac energie sa spotrebovalo tam, kde sa vyrobí, a to je bezpečnosť, to je práca Slovenska, to je zahraničný obchod, to je bezpečnosť energie a energetiky v budúcnosti.
A Andrej Kolesík, zopakujem len, že som hovoril v dlhšej dimenzii, čo sa týka tých Nemcov. Nemci majú štátnu doktrínu, samozrejme, aj podpora v rámci tých nižších krajín je v rámci vyjednávania, a aj naši župani chodia, vyjednávajú s vládou. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážené poslankyne, vážení poslanci, mňa inšpiroval predkladateľ tohto návrhu zákona k tomu, aby som sa prihlásil do rozpravy, aj keď potom ma trochu zaskočil tým, že povedal veľkú časť toho, čo som chcel pôvodne povedať ja. Ale to len vítam, že nie som sám vojak v poli, a on snáď víta zase to isté, recipročne, že nás je tu viac s podobným názorom na vývoj našej energetiky. Tak sa pokúsim povedať len to, čo on buď nepovedal, alebo málo zdôraznil.
Začnem možno aspektami etickými, o ktorých sa všeobecne málo hovorí v tejto súvislosti, a pritom sú podľa mňa najdôležitejšie. Teda sú spravidla obchádzané, aj keď z principiálneho hľadiska podstatné. Budúcim generáciám totiž zanechávame kontaminované zariadenia, rádioaktívne zamorené ekosystémy i celý potravinový reťazec a nebezpečné jadrové odpady bez toho, aby sme mali spoľahlivý recept na ich zneškodnenie alebo aspoň na trvalo bezpečné uloženie. Po príklad nemusíme chodiť do Černobyľu alebo Fukušimy, stačí aj naša prvá jadrová elektráreň A1 v Jaslovských Bohuniciach, ktorá už viac ako 30 rokov stojí odstavená po havárii a stále ešte predstavuje potenciálne nebezpečenstvo už aj pre deti detí narodených v čase tejto havárie.
Takisto je amorálne tvrdiť, že po odstavení jednej jadrovej elektrárne a jej nahradení druhou, problém tej prvej prestane existovať. Ťažko je totiž čo i len teoreticky si predstaviť, a v našej krajine tobôž, že by sa lokalita, na ktorej stála jadrová elektráreň, uviedla skutočne do pôvodného stavu. Amorálne je preto už samotné vzbudzovanie ilúzie o úplnej nahraditeľnosti jednej jadrovej elektrárne druhou.
Obrovskou amorálnosťou je utajovanie informácií o haváriách a nehodách jadrových elektrární, čoho sme opakovane svedkami, a nielen v prípade Černobyľu a minimálne dočasne aj Fukušimy, ale aj celého radu iných menej tragických, našťastie, udalostí, ale takisto nie zanedbateľných. Na toto by sa dal efektívne, nie na toto, ale na to zvýšenie informovanosti a tú diskusiu, po ktorej opakovane volá aj pán poslanec Mikuš, by sa dalo aspoň čiastočne dosiahnuť tým, keby sme naozajpri prijímaní nových energetických politík a stratégií naozaj ich dôsledne podrobili procesnosti strategického environmentálneho hodnotenia. Toto sa stalo viac-menej uspokojivým spôsobom len raz za ostatných 23 rokov, a to koncom 90-tych rokov, keď sa naozaj seriózne diskutovalo o vtedy predloženom návrhu energetickej politiky. Bol vypracovaný aj alternatívny návrh, porovnávali sa a boli to také, aj keď nie dokonalé, ale na naše pomery hviezdne chvíle diskusie na túto tému. Myslím si, že aj tie výsledky boli relatívne pozitívne, len škoda je, že zostali z veľkej miery len na papieri. Tam ten proklamovaný odklon, postupný odklon od tej orientácie jadrovej a príklon k nejadrovej zostal v platonickej podobe aj preto, že keď sa potom tvoril rozpočet a prijímali konkrétne ekonomické nástroje, tak naozaj, ako to tu bolo spomínané aj mojimi predrečníkmi, tak väčšina toho zostala v rovine pekných sľubov a tá dominancia orientácie na jadrové a iné neobnoviteľné zdroje pretrvávala napriek tej celkom progresívne vyzerajúcej podobe vtedajšej energetickej politiky Slovenska.
Veľa by sa dalo hovoriť o aspektoch environmentálnych, ale to si nechám asi na nejaký samostatný vstup v budúcnosti, takisto aspektoch bezpečnostných, a pretože sme na pôde parlamentu, tak sa trochu povenujem, ak dovolíte, aspektom politickým. Nebudem nijako zvlášť originálny, keď poviem, že jadrová energetika zvyšuje zahraničnú závislosť každého štátu, ktorý nemá patričné zdroje k dispozícii, ale netýka sa to len paliva, týka sa to samozrejme aj odpadov a následne pôžičiek a ich splácania. A tým aj stále sa zvyšujúcej zraniteľnosti Slovenska.
Nechcem hovoriť o tom, že jadrová energetika predstavuje pravdepodobne najväčšiu treciu plochu vo vzťahu k nášmu bezprostrednému susedovi Rakúsku. Iste môžete mi protirečiť, že aj Rakúšania v tomto môžu vstúpiť do seba, ale celkom to prehliadať asi nie je taktické.
Druhé medzinárodné faux pas podľa mňa predstavuje aj dlhodobé ignorovanie ponúk na zahraničnú pomoc pri hľadaní nejadrových ciest rozvoja našej energetiky. Z hľadiska plnenia medzinárodných konvencií je podpora rozvoja jadrovej energetiky dokázateľne v rozpore s viacerými zásadami, napríklad deklarácie z Rio de Janeiro, ktorej sme signatármi, a pri tejto príležitosti sme sa zaviazali nepodporovať rozvoj trvalo neudržateľných spôsobov výroby, pričom práve tento typ výroby energie nepochybne medzi takéto cesty alebo spôsoby patrí.
Z hľadiska vnútropolitického, tiež to tu už bolo naznačené, ide o posilňovanie nebezpečných centralisticko-monopolistických tendencií, ktoré pôsobia tak proti decentralizácii, ako aj proti reálnemu fungovaniu trhu s energiami, a v konečnom dôsledku ohrozujú demokraciu.
Opäť sa čiastočne budem opakovať, alebo budem opakovať po mojom predrečníkovi, že tá dlhodobá orientácia na jadrový scenár rozvoja našej energetiky na dlhé roky a možno desaťročia spomalí, prípadne takmer celkom umŕtvi realizáciu iných alternatív, keďže Slovensko jednoducho nemá potenciál na paralelné rozvíjanie jadrovej aj nejadrovej cesty rozvoja energetiky.
Teraz by som prešiel stručne na aspekty sociálne, pretože nie je žiadnym tajomstvom, že prítomnosť jadrových elektrární, úložísk jadrového odpadu a ďalších súvisiacich zariadení postihuje, či už reálne alebo potenciálne, negatívnym spôsobom aj región, v ktorom sa nachádza. Pritom tie záväzky, ktoré sa prijímajú pri výstavbe týchto zariadení alebo pred uvedením do prevádzky, sa nie vždy realizujú. O tom by vedeli rozprávať starostovia aj obyvatelia dotknutých regiónov. (Výkrik z pléna: Čože?) Dobre, dobre, dobre, môžeme sa k tomu ďalej vyjadriť.
Málo sa hovorí o porovnaní počtu pracovných príležitostí, ktoré poskytuje jadrová energetika, snáď s výnimkou doby výstavby jadrovej elektrárne, a o realizácii jadrových ciest, teda pardon, alternatív ciest získavania energie vrátane, alebo možno hlavne permanentného zvyšovania energetickej účinnosti celého národného hospodárstva.
Podľa dostupných prepočtov poskytuje jadrová energetika menej pracovných príležitostí v porovnaní s decentralizovanou nejadrovou energetikou, založenou napríklad na báze obnoviteľných zdrojov. Navyše, kým pri stavbe jadrovej elektrárne dochádza ku koncentrácii pracovných príležitostí spravidla v značnej vzdialenosti od miesta bydliska, čím sa nepriaznivo zasahuje do sociálnych, rodinných a iných vzťahov, decentralizácia v prípade alternatív voči jadru umožňuje budovanie energetických zdrojov, respektíve zabezpečovanie energetických služieb priamo v mieste bydliska.
Čoho som bol svedkom napríklad v Rakúsku pri návšteve tých lokálnych energetických zariadení, ktorých sú v Rakúsku stovky, a najmä v oblasti zásobovania teplom veľká časť rakúskeho vidieka žije naozaj na báze domácich obnoviteľných zdrojov, tak je to posilnenie autonómie a sebestačnosti jednotlivých sídiel. A je to aj zaujímavý príspevok k pocitu zdravého lokálpatriotizmu miestnych obyvateľov. Bolo by zaujímavé uskutočniť nejaký poslanecký prieskum v týchto zariadeniach v Rakúsku. Je to tam priam hmatateľné v tých rozhovoroch s ľuďmi a predstaviteľmi obcí.
No a opäť sa vrátim aj tak trošku aj k tej ekonomickej stránke, že nie sú zanedbateľné z ekonomického ani sociálneho hľadiska dopady drahého a riskantného spôsobu získavania energie, ktorý predstavujú jadrové elektrárne na vrecká daňových poplatníkov. Asi sa môžeme usmievať, ale keď si pozrieme na štruktúru nášho dlhu, asi tam objavíme dosť veľké percento viazané práve na splácanie úverov z čias výstavby nových blokov jadrových elektrární
Tým ekonomickým aspektom sa vyhnem. Možno to ukončím takou zmienkou o aspektoch synergických, pretože všetky tieto spomínané aspekty vzájomne úzko súvisia. A z tohto pohľadu jadrová energetika predstavuje bludný kruh už v súčasnosti, nieto ešte v budúcnosti, keď na nasledujúce generácie doľahne v plnej miere ťarcha riešenia akútnych problémov s jestvujúcimi fyzicky a morálne zastaranými jadrovými elektrárňami, odpadom a vyradenými jadrovými zariadeniami zdedenými v minulosti, so splácaním pôžičiek, do istej miery touto cestou rozvoja ovplyvnenou efektivitou ekonomiky a nerozvinutými spôsobmi alternatívneho získavania energie.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán predseda. Vážený pán predseda výboru, vážený pán profesor, pozorne som počúval vaše vystúpenie a dovolím si v niektorých bodoch, zásadných pre mňa, nesúhlasiť. Spomínali ste, že krajiny, ktoré majú jadrovú energetiku, sú nezdravo závislé od tohto surovinového zdroja, no tu sa, žiaľ, pán profesor, mýlite. Dlhodobo sú ceny jadrového paliva, teda oxidu uraničitého na svetových trhoch stabilné. Jeho zásoby sú také, ktoré sú takmer, pri dnešných metódach výroby jadrového paliva takmer nevyčerpateľné.
Nemyslím si a nesúhlasím s vami, a to teda dosť zásadne, sám som žil a pochádzam z regiónu Jaslovských Bohuníc a nevidel som tam to, čo vy ste spomínali, všetky tie negatíva. Videl som pozitíva. Ľudia majú prácu. Častokrát vynikajúco platenú. Obce sa rozvíjajú. Chráni sa životné prostredie. Je veľa peňazí z miestnych daní na rôzne investičné projekty. Videl som rozvoj. A nevidel som ho len u nás na Slovensku. Nedávno som navštívil Francúzsko, a povedali mi predstavitelia samosprávy, že súťažili. Súťažili o to, kde padne rozhodnutie, aby sa začala stavať jadrová elektráreň. Mám na mysli teraz jadrovú elektráreň, ktorá je vo výstavbe vo Flamanville. Súťažili a chodili lobovať do Paríža, pretože chceli, aby práve v ich regióne alebo okrese stála táto jadrová elektráreň.
Takže, pán profesor, menej strašenia a viac faktov. Od človeka s vaším akademickým vzdelaním, ktorého si veľmi vážim, by som očakával vecnejší a korektnejší prístup. (Potlesk.)

Takže, vážený pán profesor, ja sa nestačím čudovať, ako tu bol predložený nejaký kozmetický návrh energetického zákona a my tu otvárame diskusiu o jadrovej energetike, o koncepcii rozvoja, energetickej. Jednoducho na Slovensku je dostatok seminárov, dostatok odborných konferencií. Tam môžete uvádzať ako svoje názory. Naozaj s niektorými nemôžem vôbec súhlasiť. Vy ste povedali pomaly, že jadrová energetika je ohrozenie demokracie, čo sa mi zdá smiešne ako.
Ja celý život robím v jadrovej energetike a neviem si predstaviť slovenskú energetiku bez vyváženého mixu energetických zdrojov, kde nepochybne patrí aj jadrová energetika. A môžem vám povedať, že nad jadrovou bezpečnosťou tu dozerá Úrad jadrového dozoru Slovenskej republiky, ktorý stráži, aby sa aktuálne štandardy, európske aj svetové, jednoducho udržiavali.
Čo sa týka tej zamestnanosti, práve naopak. Pozrite sa, koľko ľudí zamestnáva, ja viem, taký paroplyn v Malženiciach, koľko zamestnáva elektráreň Bohunice. To je úplne nepravda, čo ste povedali, čo sa týka starostov. A jednoducho ten región Jaslovských Bohuníc aj Mochoviec je zžitý s tou jadrovou energetikou. Ja som presvedčený, že práve naopak, že tá jadrová energetika pre Slovensko, pre rozvoj vedy, techniky a aj pre tú zamestnanosť ľudí bola požehnaním, a som pyšný na to, že sme robili v tejto oblasti. Robili tam naozaj ako, a stále tam robia ľudia, na ktorých som hrdý, ktorí sú odborníci, ktorí učia aj teraz Talianov. Tá pravda je naozaj, naozaj úplne iná.
Jednoducho, jadrová energetika, ja som presvedčený, že má budúcnosť. A je len otázka času, aj Nemecko prehodnotí.... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)