16. schôdza

Ďakujem pekne, pán predseda. Chcem sa veľmi pekne poďakovať aj kolegom poslancom za podporu, pánovi exministrovi a poslancovi Mihálovi, poslancovi Kuffovi, ktorí povedali to, čo ja som ešte nestihol povedať v úvodnom slove, že ozaj tento zákon bude mať pozitívny vplyv na zamestnanosť, pretože keď ozaj tú 3-mesačnú lehotu zrušíme, no tak podporíme tých, ktorých podporiť by sme mali. Živnostníkov, malých podnikateľov. Ľudia začnú skôr podnikať, začnú vytvárať pracovné miesta, ozaj nás to nič nestojí, tak ako pán poslanec Mihál povedal, to rád zopakujem, pretože to považujem za veľmi trefné. Pán minister Richter hovoril o čiastke 15 mil. eur preto, aby sa vytvorilo 5 tisíc pracovných miest, ale tuto je to zadarmo, dámy a páni. V tomto zákone je to zadarmo, nestojí nás to ani jedno euro, aby sme podporili zamestnanosť. Nemusíme na to žiadať žiadne fondy z peňazí daňových poplatníkov, nebudeme potrebovať žiadne dodatočné zdroje, ale podporíme zamestnanosť.
Tiež, ako bolo povedané v rozprave, téma nezamestnanosti je ozaj kľúčová a chcel by som zdôrazniť to, na čo bolo upozornené, a to sú štatistiky nezamestnanosti. Skutočne, od apríla roku 2012 až dodnes nám neradostne stúpali počty nezamestnaných, dokonca o 39 200 ľudí. To je, ako keby z mapy Slovenska zmizlo jedno mesto typu Humenného, Piešťan alebo Liptovského Mikuláša. Dnes máme už viac ako 437 tisíc ľudí bez práce. Je to viac ako 16-percent. Nepomôže nám, že sa na to budeme pozerať optikou tých, ktorí sú rekvalifikovaní alebo sú na ,,péenke", jednoducho si musíme hovoriť pravdu. Kamufláž a pohľady na čísla, ktoré prekrúcajú realitu, sú len gréckou, alebo teraz v posledných dňoch vieme, že skôr cyperskou cestou.
Musíme si teda hovoriť pravdu aj o tom, aká je neradostná situácia s nezamestnanosťou a podporovať práve také zákony, ktoré nezamestnanosť znížia a práve podporia tých, ktorí pracovné miesta vytvárajú. Keďže tento návrh zákona si kladie tento cieľ, ja som presvedčený, že práve pri jeho úspešnej realizácii dosiahneme to, o čo sa všetci usilujeme, aby bolo práce na Slovensku viac.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán podpredseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážení prítomní, dovoľte mi predstaviť vám poslanecký návrh novely zákona o zdravotnom poistení.
Tento poslanecký návrh má za ambíciu riešiť dva problémy, ktoré sa v praxi po novelizácii zákona o zdravotnom poistení od 1. januára 2013 ukázali ako veľmi nešťastné. A bol by som rád, keby tento návrh získal vašu podporu. V prvom bode ide o zmenu postavenia poistencov štátu, o zmenu ich posudzovania a v druhom bode ide o zjednodušenie administratívy pri prihlasovaní a odhlasovaní zamestnancov pracujúcich na dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.
Najskôr si vám dovolím trošku priblížiť spôsob, akým funguje zákon o zdravotnom poistení, kto platí poistné na zdravotné poistenie. Podľa zákona o zdravotnom poistení poistné na zdravotné poistenie platia zamestnanci, spolu so svojimi zamestnávateľmi, ďalej, samostatne zárobkovo činné osoby, ďalej, štát za tzv. poistencov štátu. A štvrtou skupinou poistencov sú všetci ostatní, tzv. samoplatitelia, poistenci, ktorí nie sú ani zamestnanci, ani samostatne zárobkovo činné osoby. Ani za nich neplatí štát, ale platia si v postavení samoplatiteľov (§ 11 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení).
Kto sú tí poistenci štátu, za ktorých platí poistné na zdravotné poistenie štát. Títo poistenci sú definovaní v § 11 ods. 7 zákona o zdravotnom poistení. A sú to napríklad vlastne všetky nezaopatrené deti, ďalej, študenti študujúci v dennej forme štúdia až do veku 30 rokov. Sú to, ďalej, i doktorandi, ktorí študujú v dennej forme štúdia na treťom stupni vysokej školy až do veku 30 rokov. Ďalej, sú to osoby, ktoré poberajú rodičovský príspevok, resp. osoby, ktoré sa starajú osobne celodenne o dieťa vo veku do 6 rokov, veľmi veľká skupina ľudí, najmä matky na rodičovských dovolenkách. Ďalej, sú to napríklad evidovaní nezamestnaní, ktorí sú evidovaní na úrade práce. Ale sú to aj ďalšie osoby, ktoré poberajú dávku v hmotnej núdzi, aj keď nie sú ako evidovaní nezamestnaní. Sú to, ďalej, samozrejme, veľká skupina, poberatelia dôchodkov, poberatelia starobných dôchodkov, poberatelia predčasných starobných dôchodkov, poberatelia výsluhových dôchodkov a veľká skupina poberateľov invalidných dôchodkov. Dokonca sú to aj také osoby, ktoré boli uznané za invalidné, ale invalidný dôchodok nepoberajú, pretože nesplnili podmienku počtu odpracovaných rokov pre vznik nároku na invalidný dôchodok. Je to množstvo ľudí. Je to vlastne najväčšia skupina poistencov. A platí za nich, ako som už povedal, poistenie štát.
Čo sa však stalo vo vládnej novele zákona, ktorá je účinná od 1. januára 2013. Na poslednú chvíľu na rokovaní a, pokiaľ sa nemýlim, na zdravotníckom výbore sa do vládnej novely zákona o zdravotnom poistení dostala klauzula, podľa ktorej štát bude platiť poistenie za poistencov štátu len v prípade, ak nemajú svoj vlastný príjem v postavení zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby a ak takýto príjem aj majú, tak je limitovaný výškou 15-násobku životného minima. A by som to zjednodušil a povedal na konkrétnych číslach. Vlastne to znamená, keď si predstavíte nejakú osobu, za ktorú platí zdravotné poistenie štát, napríklad matku na rodičovskej dovolenke alebo starobného dôchodcu, invalidného dôchodcu, evidovaného nezamestnaného. Ak by napríklad tá matka na rodičovskej dovolenke celý rok 2013 poberala rodičovský príspevok a starala sa o dieťa, tak podľa tejto novej klauzuly (§ 11 ods. 8 zákona o zdravotnom poistení) štát za ňu platí poistné na zdravotné poistenie len vtedy, ak jej prípadný vlastný príjem neprekročí sumu 2 918 eur a 70 centov.
Netuším motiváciu pani ministerky Zvolenskej, ktorá, predpokladám, presadila túto zmenu do zákona o zdravotnom poistení. Predpokladám, že tou motiváciou bolo, aby štát ušetril na poistencoch štátu a aby sa tak tie milióny eur, ktoré idú zo štátneho rozpočtu do zdravotného poistenia, aspoň o pár miliónikov zredukovali, aby si títo poistenci štátu, ktorí majú vlastný príjem, platili poistenie sami. To by bolo v poriadku, keby nebolo keby. V čom je háčik? Háčik je v tom, že ak napríklad poberateľ starobného dôchodku pracuje popri poberaní starobného dôchodku v pracovnom pomere, pracuje napríklad polroka a za ten polrok si zarobí sumu vyššiu ako 2 918 eur 70 centov, tak počas toho polroka, keď má pracovný pomer, keď je zamestnancom, platí z tohto svojho príjmu zamestnanca zdravotné poistenie spolu so svojím zamestnávateľom. To je v poriadku, to nikto nespochybňuje. Ale problém je ten, že keď za tých šesť mesiacov stihne zarobiť sumu vyššiu ako 2 918 eur 70 centov, tak v tom druhom polroku, keď už pracovať nebude, keď mu pracovný pomer skončí, štát podľa § 11 ods. 8 zákona o zdravotnom poistení za neho ako poberateľa starobného dôchodku, ktorý už nepracuje, poistné na zdravotné poistenie jednoducho nebude platiť. Čo to znamená, ešte raz pripomeniem, kto sú poistenci? Zamestnanci, SZČO, poistenci štátu. A tí, ktorí nepatria do jednej z týchto troch kategórií, sú tzv. samoplatitelia. Čo sa teda stane? Takýto starobný dôchodca, ktorý za polrok zarobí v zamestnaní cez 2 918 eur 70 centov, v druhom polroku, keď už zamestnanie nemá, nebude poistencom štátu a bude si musieť poistné zaplatiť ako samoplatiteľ. Pripomínam, pre informáciu, samoplatiteľ platí mesačne v roku 2013 sumu 55 eur a 2 centy. Takže takéhoto dôchodcu tento vtipný návrh, ktorý bol presadený pani ministerkou do zákona o zdravotnom poistení, bude stáť okolo 330 eur, ktoré zaplatí, hoci fakticky v tom čase už príjmy nemá. Čiže bude platiť prvý polrok ako zamestnanec a druhý polrok si ešte zaplatí ako samoplatiteľ tzv. dvojitý nášup. Je to veľmi nespravodlivé a nemá to žiadnu logiku.
A aby bolo jasné, že si nevymýšľam nejaké zvláštne príklady pritiahnuté za vlasy, toto, čo som teraz povedal, je typická situácia napríklad v školstve učiteliek už na dôchodku, ktoré tento školský rok ešte učia a pracujú, sú v pracovnom pomere, nepracujú na dohodu, sú v riadnom pracovnom pomere, platia odvody spolu so školou ako so svojím zamestnávateľom ako zamestnankyne, ktoré sa rozhodli, že tento školský rok ešte pomôžu, ešte budú teda učiť a bude to ich posledný školský rok. Za tých šesť mesiacov asi nemusíme pochybovať, že aj keď majú veľmi nízky plat, zaslúžili by si viac, tých necelých tritisíc eur za šesť mesiacov, samozrejme, majú. To znamená, že v druhom polroku 2013, keď už budú len a len na dôchodku, si budú musieť samy zaplatiť poistné na zdravotné poistenie. Je to voči nim absolútne nespravodlivé. A nemá to nič spoločné ani s tou kategóriou, ktorej sa hovorí zdravý rozum.
Iný dôchodca, ktorý nepracuje, je len teda na dôchodku. Za neho štát platí. A ten dôchodca, ktorý si chce privyrobiť, zarába, platí odvody z toho príjmu, platí dane z toho príjmu, tak bude vytrestaný ešte ďalším platením zdravotného poistenia v pozícii samoplatiteľa.
Iný príklad. Sú matky na rodičovských dovolenkách, ktoré si privyrábajú popri starostlivosti o dieťa akou takou prácou na dohody. To, že sa z dohôd platí zdravotné poistenie pre takéto osoby, to už riešiť nebudem, tu sa už mlieko rozlialo a už ho nikto nepoutiera. Ale to, že takáto matka, ktorá pracuje popri rodičovskej dovolenke na dohodu, okrem toho, že sa jej zníži čistý príjem z dohody, pretože od 1. januára platí z tej dohody zdravotné poistenie, že si ešte bude musieť sama zaplatiť ako samoplatiteľ v tom čase, keď na tú dohodu nepracuje, tak to je naozaj silná káva. Napríklad, znova, bude pracovať na dohodu šesť mesiacov po 500 eur mesačne, možno je to príklad pritiahnutý za vlasy, a poviem ešte aj druhý, zarobí si tritisíc eur, druhý polrok si musí ešte doplatiť zdravotné poistenie ako samoplatiteľ. A, naviac, je to v zákone vlastne nastavené tak, že ona teraz ani netuší, čo ju čaká. Dozvie sa túto nepríjemnú správu v septembri budúceho roka, roku 2014, keď jej príde obálka zo zdravotnej poisťovne, vyberie ju, možnože sa poteší, prišiel nejaký poukaz na lieky alebo nejaké blahoželanie k narodeninám, od svojej dobrej zdravotnej poisťovne nie, nájde tam pozdrav, na ktorom bude uvedené, pani XY, máte nedoplatok z ročného zúčtovania zdravotného poistenia 300 eur, splatnosť dovtedy a dovtedy. Takýmto spôsobom chceme trestať pracujúce mamičky za to, že mali tú drzosť privyrobiť si prácou na dohodu? Mimochodom, z tohto príjmu platia zdravotné poistenie. Ešte im naparíme ďalšie poistné ako samoplatiteľom? To je vrcholne nespravodlivé.
Môže to byť aj tak, že takáto matka bude pracovať na dohodu celý rok, ale, a to je ten druhý bod môjho pozmeňujúceho návrhu, bude pracovať tak, že bude pracovať vždy, povedzme, v pondelok, v utorok. To znamená, že počas celého roka ju zamestnávateľ bude prihlasovať ako zamestnankyňu na dohodu na tie pondelky a utorky, vždy v pondelok ju prihlási ako zamestnanca, v utorok ju odhlási. A takto to bude koldokola celých 52 týždňov v roku. Zarobí si tých tritisíc eur. Pri takejto práci to nie je až taká vysoká suma, keď bude takto pracovať. A čo sa stane? V kombinácii s ďalšími zmenami v zákone o zdravotnom poistení za tie stredy až nedele, keď je len poistencom štátu, keď nemá postavenie zamestnanca, 52 týždňov v roku si bude musieť doplatiť zdravotné poistenie ako samoplatiteľ. Tam pôjde odhadom o sumu okolo 400 eur pri takomto príklade. A, znova, dozvie sa to v septembri budúceho roka. A obávam sa, že to možno ani neprežije, akým spôsobom je tento štát ku nej ústretový.
A ešte jeden príklad, pretože tento stav sa týka aj podnikajúcich poistencov štátu. Napríklad študent, ktorý sa rozhodne vo veku 25 rokov, povedzme, založiť si popri štúdiu živnosť ako poistenec štátu, keď si založí živnosť, a to by sme mali kvitovať, že ten študent je takto aktívny, že nečaká na nikoho, ale sám sa snaží pripraviť sa takýmto spôsobom pre prax a robiť niečo, založiť si živnosť ako poistenec štátu, má tú výhodu, že netýka sa ho pri platení poistného na zdravotné poistenie tzv. povinný minimálny vymeriavací základ. Tento povinný minimálny vymeriavací základ pre rok 2013 je suma 4 716 eur. Čiže napríklad ak je niekto len živnostník, tak bude si musieť za rok 2013 zaplatiť poistné zo sumy najmenej 4 716 eur. Poistenci štátu majú tú výhodu, že sa ich táto klauzulka netýka, čiže keď poistenec štátu vykáže vymeriavací základ, povedzme, dvetisíc eur, tak platí poistné na zdravotné poistenie z tých dvetisíc eur.
Čiže vrátim sa k tomuto príkladu. Ak študent bude mať základ z podnikania dvetisíc eur, zaplatí poistenie z dvetisíc eur. Ale, pozor, ak by tento študent bol úspešnejší a mal by vymeriavací základ tritisíc eur, čiže prekročil by hranicu 2 918,70, tak už nebude platiť poistné z tritisíc eur, ale zo 4 716, pretože stráca postavenie poistenca štátu, stráca tým pádom tú zaužívanú výhodu pre takýchto podnikajúcich poistencov štátu. A poistné mu o vyše 50 % skočí hore, lebo prekročil akúsi magickú hranicu, ktorú niekto úžasným spôsobom vymyslel takto v zákone. Čo to bude znamenať? No bude to znamenať to, že tí študenti alebo iní poistenci štátu, veľa starobných dôchodcov napríklad podniká, má živnosti, takisto tie matky na rodičovských dovolenkách sú také, takých ľudí sú desaťtisíce, tak budú sa snažiť silou-mocou si udržať svoje príjmy tak, aby túto hranicu neprekročili. A to je možno škoda, pretože keby ju mali vyššiu, tak by platili vyššie dane, vyššie ďalšie odvody. Takýmto spôsobom nepriamo ich držíme na nízkej úrovni a nútime ich „klamať, podvádzať, falšovať výšku svojich príjmov“.
Je to naozaj veľmi zlá klauzula. A mali by sme s tým niečo urobiť.
Problém číslo dva. Problém číslo dva sa týka prihlasovania dohodárov do zdravotnej poisťovne ako zamestnancov. Ja som to tu už spomínal pred pár mesiacmi. A vzbudilo to všeobecné veselie, opakovaný vtip, nie je vtip, ale tak čo mám robiť, musím to povedať ešte raz. Predstavte si, že zamestnávate človeka na dohodu, takého dohodára, ktorého sa týka zdravotné poistenie. Čiže je to napríklad osoba na rodičovskej dovolenke, to je jedno. Zamestnávate ho na tú dohodu tak, že pracuje každý týždeň vždy v pondelok, v stredu a v piatok. Podľa zákona o zdravotnom poistení musíte takéhoto dohodára prihlasovať do zdravotnej poisťovne, a to vždy len na tie dni, keď pracuje. Čiže v pondelok ráno ho tam prihlásite, v pondelok večer ho zo zdravotnej poisťovne odhlásite. V stredu ráno ho do zdravotnej poisťovne prihlásite, v stredu večer ho zo zdravotnej poisťovne odhlásite. V piatok ráno ho do zdravotnej poisťovne prihlásite, v piatok večer ho zo zdravotnej poisťovne odhlásite. Ďalší týždeň v pondelok ráno ho do zdravotnej poisťovne prihlásite, v pondelok večer ho zo zdravotnej poisťovne odhlásite, v stredu ráno... Je to blázinec. Okrem toho, že sa zaviedli odvody z dohôd, nech teda už sa zaviedli, tak sa zaviedol takýto systém administratívneho prihlasovania dohodárov do zdravotnej poisťovne.
Verte mi, že viem, o čom hovorím, prešiel som si na prednáškach tieto veci s vyše 5 500 ľuďmi, zväčša mzdovými účtovníčkami, personalistami, ekonómami, majiteľmi firiem. Keď sa na tých prednáškach alebo diskusiách toto rieši, tak jedni sa smejú a až padajú zo stoličiek a druhí plačú a tretí hovoria: No kašlem ja na to, ja dohodára nezamestnám už ani jedného ani zamestnávať nebudem.“ Možno si pán minister Richter, pani ministerka Zvolenská, ako aj pán minister Kažimír povedia: „Výborne, toto je to, čo sme chceli, nezrušili sme dohodárov v Zákonníku práce, ale takýmito administratívnymi šikanami sme donútili zamestnávateľov, aby tých dohodárov jednoducho nezamestnávali.“ Mám taký pocit, že naozaj táto trojica ministrov si mädlí ruky nad dobre vykonanou prácou, pretože toto dielo sa im skutočne podarilo. A ten úbytok dohodárov, ktorý sme zaznamenali v štatistikách Sociálnej poisťovne, po novom roku naozaj nie je náhoda. A nesúvisí to len s tým, že sa zaviedli odvody z dohôd, to by sa ešte možno dalo prežiť, ale súvisí to aj s tým, ako neuveriteľne sa skomplikovali firmám administratívne povinnosti pri vykazovaní, prihlasovaní dohodárov, a to nielen zdravotná poisťovňa svoj svet, mikrosvet má, ale aj Sociálna poisťovňa, kde by som tiež mohol rozprávať pekných pár minút o tom, ako to funguje tam.
Vrátim sa ale k tým povinnostiam voči zdravotnej poisťovni. Od 1. januára 2013 máme okrem iného zmeny aj v Zákonníku práce. Mnohé tieto zmeny v Zákonníku práce sa týkajú zamestnancov na dohody. Pán minister Richter spolu so štátnym tajomníkom Ondrušom nepochybne v dobrej vôli a so šľachetným úmyslom rozšírili platnosť niektorých ustanovení Zákonníka práce aj na dohodárov.
Napríklad § 93 Zákonníka práce, ktorý hovorí o dňoch nepretržitého odpočinku v týždni. O čo v tomto paragrafe ide? Zamestnanec má právo na to, aby každý týždeň mal najmenej dva dni voľna. Mala by to byť sobota, nedeľa, prípadne nedeľa, pondelok, prípadne nejaké ide dva dni v týždni. Ale, opakujem a zdôrazňujem, podľa § 93 Zákonníka práce, každý zamestnanec musí mať v každom týždni dva voľné dni. To nepustí. To je jednoducho jedno zo základných pravidiel, ktoré, mimochodom, inšpektori práce veľmi prísne kontrolujú Tento § 93 sa do konca minulého roka týkal len zamestnancov v pracovnom pomere, pracujúcich na pracovné zmluvy, na dohodárov sa to nevzťahovalo. Od 1. januára sa však § 93 Zákonníka práce vzťahuje aj na dohodárov. To znamená, aj dohodár musí mať pracovný čas rozvrhnutý tak, aby mal v každom týždni dva voľné dni. Ak by to nejaký zamestnávateľ nerešpektoval, brutálne by porušoval Zákonník práce a šlo by o hrubý zásah do práv toho zamestnanca pracujúceho na dohodu.
Paragraf 94 Dni pracovného pokoja. Jeho podstatou je to, ako vieme, aj keď možno nepoznáte Zákonník práce, ale detailne je vám to každému jasné, dni pracovného pokoja sú dni, keď sa nepracuje. Čiže to je vlastne ukotvené v § 94 Deň pracovného pokoja. Vtedy sa nepracuje. Tento § 94 sa takisto vzťahuje od 1. januára na dohodárov. Čiže ak dohodár nepracuje v sobotu, v nedeľu, ak dohodár nepracuje vo Veľkonočný pondelok, vo Veľkonočný piatok, tak to nie je preto, že by sa mu nechcelo, ale je to preto, lebo spolu so zamestnávateľov rešpektujú § 93 a § 94 Zákonníka práce.
A teraz sa vráťme k podstate, ktorá je v zákone o zdravotnom poistení. Mnoho dohodárov pracuje v režime pondelok, piatok. To znamená, že nechodí do práce, tak ako som hovoril v tom prvom príklade, v pondelok, stredu, piatok, ale pracuje každý pracovný deň, v pondelok dve hodiny, v utorok dve hodiny, v stredu dve hodiny, vo štvrtok dve hodiny, v piatok dve hodiny, spolu 10 hodín, čo je limit pri dohodách o pracovnej činnosti na týždeň. Čiže pracuje takýto dohodár od pondelka do piatka, v sobotu, v nedeľu má voľno, pretože znovu, opakujem, podľa § 93 Zákonníka práce musí mať tieto dva dni voľné.
No a vrátim sa k tomu prihlasovaniu dohodárov do zdravotnej poisťovne. Zdravotné poisťovne na čele s Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou od 1. januára nútili zamestnávateľov, ktorí zamestnávali ľudí na dohody v režime práce od pondelka do piatka, aby aj takýchto dohodárov, ktorí pracujú v pondelok – piatok, v pondelok – piatok..., v pondelok prihlásili, v piatok odhlásili, ďalší týždeň v pondelok prihlásili, v piatok odhlásili, čiže aby ich na ten víkend nemali prihlásených ako zamestnancov. Pritom zamestnanci v pracovnom pomere sú prihlásení v zdravotnej poisťovni tak, že ich zamestnávateľ prihlasuje ku dňu vzniku pracovného pomeru a odhlasuje ich, keď pracovný pomer skončí. To znamená, ak pracovný pomer trvá, dajme tomu, tri roky, tak sú tie úkony len dva, na začiatku prihláška, na konci odhláška. To je absolútne jasné a správne. Ale pri dohodároch zrazu to má byť inak, dohodár, ktorý tiež pracuje stále, pretože rešpektuje so zamestnávateľom voľné dva víkendové dni, v pondelok – piatok, pondelok – piatok, v sobotu, nedeľu sa jednoducho nepracuje, tak tu Úrad pre dohľad núti zamestnávateľov, aby takýchto dohodárov prihlasovali od pondelka do piatka a na víkend ich odhlasovali, pretože sú dohodári. Nech sú čokoľvek, ale keď raz sa na nich vzťahuje Zákonník práce a podľa § 93 majú mať dva dni voľno, tak je úplne nezmyselné, aby mali pri prihlasovaní, odhlasovaní iný režim, ako majú zamestnanci.
Čiže podstatou druhej časti môjho návrhu je to, aby sa v žiadnom prípade a nespochybniteľne pri takomto režime práce, keď niekto robí päť dni v týždni a dva dni v týždni víkenduje, resp. má voľno a vo sviatok nepracuje, pretože je to sviatok, nespochybniteľne takíto zamestnanci nemuseli na tie voľné dni, či už víkend alebo sviatok, odhlasovať, aby sme túto byrokraciu, ktorou boli zaťažení zamestnávatelia, z takýchto zamestnávateľov sňali. Viem, asi ťažko sa dá niečo robiť s týmito dohodármi, ktorí robia v pondelok, stredu, piatok. Ale aspoň u tej časti dohodárov, ktorí robia od pondelka do piatka, nech zamestnávateľ nemá tieto problémy, s ktorými sa v praxi potýka v súčasnosti. Verím preto, že podporíte tento môj návrh.
Minulý týždeň tu zo strany kolegov zo strany SMER, neviem, či to bol pán Martvoň, zazneli pozitívne slová. Bolo tu povedané, a určite by sme to našli na záznamoch, že dobré návrhy opozície SMER podporí. Neviem, či sa vám tieto moje dva návrhy schované pod jeden poslanecký návrh zákona páčia alebo nie, no verím, že som vás svojou rečou presvedčil o podstate týchto návrhov. A ak aj náhodou, vážené kolegyne a kolegovia zo strany SMER, som vás nepresvedčil, ak si myslíte, že ten návrh je zlý, tak si, prosím vás, otvorte na portáli právnych predpisov vládnu novelu, ďalšiu novelu zákona o zdravotnom poistení, ktorú predkladá pani ministerka Zvolenská. A je to v pripomienkovom konaní momentálne. A vo vládnom návrhu ministerky Zvolenskej nájdete prakticky presne to isté, čo dnes predkladám ja. Predpokladám teda, že tento návrh je skutočne dobrý, keďže ho pani ministerka predkladá sama. Problém ale je, že môj návrh je tu a teraz, návrh pani ministerky je v pripomienkovom konaní. To znamená, že sa do tejto snemovne dostane približne o 3 mesiace a dovtedy zbytočne budeme šikanovať či zamestnávateľov či trápiť poistencov štátu obavou z nezmyselného dvojitého platenia odvodov na zdravotné poistenie. Verím, že vás moje argumenty presvedčili, a dúfam, že dnes pri hlasovaní o tomto návrhu minimálne do prvého čítania návrh posuniete, resp. cez prvé čítanie návrh prejde. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dobrý deň, dámy a páni. V prvom čítaní k návrhu poslanca Národnej rady Jozefa Mihála na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov (tlač 412), v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajcu. Na základe uvedeného podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti uvedené v legislatívnych pravidlách.
Predložený návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti s právom Európskej únie.
Ako sa uvádza v dôvodovej správe, návrh zákona je v súlade s právom Európskej únie, s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi Slovenskej republiky, s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Návrh zákona bude mať negatívny dopad na štátny rozpočet. Predložený návrh nebude mať dopad na rozpočty obcí a vyšších územných celkov, nebude mať vplyv na životné prostredie, podnikateľské prostredie a informatizáciu spoločnosti. Návrh má pozitívny dopad na sociálne vplyvy a zamestnanosť.
Dovoľte mi, vážené dámy a páni, na tomto miesto povedať dve úvahy.
Z úst Jozefa Mihála, môjho straníckeho kolegu, sme práve počuli, aké nezmyselné konštrukcie dokážu vzniknúť kombináciou rôznych pravidiel, hlavne keď tieto pravidlá píšu ľudia bez nejakého širšieho nadhľadu. To, čo komplikuje život občanom Slovenska, je práve nadmerné množstvo pravidiel, ktoré samy osebe sú komplikované, ale vo svojej kombinácii sú ich následky a dopady jednoducho nedozerné, až dokedy sa tieto pravidlá neaplikujú. Jozef Mihál práve tu tvorí mimoriadne svetlú výnimku, že na základe svojej rozsiahlej praxe si dokáže predstaviť, čo ktoré pravidlo spraví. Máme na Slovensku desiatky sociálnych dávok, stovky rôznych pravidiel, výnimiek, nariadení a podobne. A keď vypočítame počet rôznych kombinácií, ktoré môžu nastať, som presvedčený, že tento počet je vyšší ako počet obyvateľov Slovenska. To, čo naozaj Slovensko potrebuje, je výrazné zjednodušenie odvodového systému. A tu, si myslím, pokladám za správny projekt UNITAS, ktorý naštartovala prvá vláda Roberta Fica ešte v roku 2006. Žiaľ, nedeje sa veľa, návrh odvodovej reformy, ktorý prešiel v prvom čítaní na jeseň 2011, bol zamietnutý, i keď nebol ideologicky ani doľava, ani doprava, bol to práve návrh, ktorý výrazne zjednodušoval odvodový systém a, samozrejme, aj sociálny systém, ktorý práveže bol v súlade s projektom UNITAS. A ja teda môžem len dúfať, že ctení kolegovia zo strany SMER nabudúce budú menej slepo škrtať návrhy. To je prvá úvaha.
Druhá úvaha je tá, že Jozef Mihál vravel teda, že dúfa, že si poslanci zo strany SMER osvoja tento návrh. Upozorňuje tu úplne konkrétne na nedostatky, len teda ja sa obávam, že k tomu nedôjde. A asi to šípiš, Jozef, aj ty.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. Tu je teda opäť z mojej strany prosba, že aspoň teda to pustime do druhého čítania a vydiskutujme si prínos takéhoto návrhu.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 394 z 25. februára 2013 a podľa § 71 rokovacieho poriadku navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní. Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť.

Takže zažili sme pomerne stručnú rozpravu k tomuto návrhu zákona. Predsa len dovolím si aspoň pre tých pár poslancov, ktorí tu sedia, uviesť ešte jednu úvahu. Náš svet, samozrejme, je stále komplikovanejší. Ale myslím si, že musíme si dávať veľký pozor, či aj naša legislatíva bude stále komplikovanejšia, lebo blížime sa do stavu, keď jednoducho nebude možné tú komplexitu pochopiť. Keď vytvoríme príliš veľa noriem, tak práve v interakcii týchto noriem vznikne veľký chaos. Myslím si, že množstvo vecí, možnože aj takáto jednoducho nemajú byť v zákonoch, ale v podriadených normách. Opäť raz by som chcel vyzvať kolegov z vládnej strany aby mali snahu zjednodušovať legislatívu. Nakoniec, bude to vo váš prospech, budete ju lepšie chápať. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predseda. Ďakujem zároveň, že ste počkali, musel som si na chvíľku odskočiť.
Tento návrh zákona, milé kolegyne, milí kolegovia, rieši takú podľa môjho názoru spravodlivú zásadu, aby sme zaviedli systém, že,... prepáčte, som zadýchaný, ... politická strana si kandidátov na poslancov vlastne môže jedenkrát určiť, kde bude umiestnený na kandidátke, a v ďalšom volebnom období automaticky všetci kandidáti aby boli umiestnení na konci kandidátky a takýmto spôsobom skladali vlastne účty svojim voličom. Viacej o tom poviem v rozprave. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Podávam spravodajskú informáciu, vážené kolegyne, kolegovia, k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Igora Matoviča na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (tlač 413).
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma určil za spravodajcu k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Igora Matoviča na vydanie predmetného zákona o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom poslaneckom návrhu zákona.
Uvedený poslanecký návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, t. j. doručenie návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil uvedený návrh a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 rokovacieho poriadku na rokovanie dnešnej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Konštatujem, že uvedený poslanecký návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti. Zo znenia poslaneckého návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje všetky požadované informácie.
Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení.
Predkladaný návrh zákona nezakladá žiadne vplyvy na štátny rozpočet, rozpočet verejnej správy a na podnikateľské prostredie ani vplyvy na životné prostredie a ani na informatizáciu spoločnosti.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na tom, že po rozprave odporučí uvedený poslanecký návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
Zároveň navrhujem, aby poslanecký návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby určené výbory predmetný poslanecký návrh zákona prerokovali v termíne do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, milí kolegovia, predkladám návrh zákona, ktorý podľa môjho názoru zavádza takú základnú spravodlivosť do volebného systému, a to v situácii, keď vieme, že v ústave máme napísané, že sme si všetci vlastne rovní v možnosti byť volení a zároveň voliť. Bohužiaľ, sa nazdávam, že v možnosti voliť, áno, sme si všetci rovní a zatiaľ som neregistroval v žiadnych nejakých voľbách, že by niekomu bolo zamedzené, aby voliť mohol, avšak o možnosti byť volený si myslím, že náš volebný systém nie je v súlade s ústavou, lebo keď na jednej strane ústava hovorí, že sme si rovní v možnosti byť volení, tak nepovažujem zákon, ktorý hovorí, že vlastne do napríklad Národnej rady môžu kandidovať len poslanci, ktorých politické strany si vyberú a dajú na svoju kandidátku, za rovnosť v práve byť volený. A nepovažujem preto ani zákon o voľbách do Národnej rady za súlad s Ústavou Slovenskej republiky. Na druhej strane rešpektujem, že sme parlamentná väčšina. Keď parlamentná väčšina si takýto volebný zákon schváli, tak pravdepodobne nemám ani ja, ani pár poslancov z nášho klubu nemá tú silu zahlasovať aj za tých ostatných, aby sme dosiahli väčšinu a zmenili volebný systém. Preto by som vám chcel navrhnúť aspoň takú zmenu, ktorá by podľa môjho názoru dosť zásadne ovplyvnila možnosť politických strán opakovane nominovať do parlamentu aj takých ľudí, ktorí v parlamente dlhodobo nerobia, minule som to tu, myslím, aj spomínal, ktorí si vlastne za svoj cieľ zvolia nejakým spôsobom sa tu tých pár volebných období preváľať do dôchodku, respektíve sa prestravovať.
Dnešný systém, keď politická strana vlastne na svoju kandidátku si vyberá ľudí, ktorých na kandidátku dá, pričom potom rozhodne o ich umiestnení, považujem za de facto také pošliapavanie nie každodenné, ale pošliapavanie demokracie počas každých volieb, kde by sme, ktoré teda navrhujem odstrániť tak, aby sme zaviedli, zjednodušene povedané, takú zásadu „jedenkrát a dosť“. A to by znamenalo, že by iba jedenkrát politická strana mohla určiť poradie kandidáta na kandidátke a v ďalších voľbách by kandidát, ktorý už predtým niekedy vykonával mandát poslanca, musel byť na kandidátke automaticky na konci kandidátky zaradený abecedne. Znamenalo by to asi to teda, že vlastne prvýkrát keď človek nebol nikdy v politike, politická strana ho môže dať na nejaké preferované miesto, lebo nemá nejakú verejnú známosť, tie štyri roky ten nový politik sa snaží predkladať návrhy, počúvať ľudí, riešiť problémy, možno aj mediálne sa prezentovať alebo mediálne prezentovať svoje riešenia, po štyroch rokoch, ak chce znova kandidovať, už musí ísť na koniec kandidátky abecedne zoradený v danej politickej strane medzi tými, ktorí by na tej kandidátke boli. A už takýmto spôsobom by vlastne skladal účty svojim voličom. A mne sa zdá, že by to bolo fér voči novým ľuďom, ktorí by do politiky mali parametre možno vstúpiť. Ale politické strany si ich dnes nevyberajú, lebo jednoducho dajú tam tie svoje poslušné ovečky, lojálnych ľudí, ktorí síce vo voľbách získajú tristo, štyristo, päťsto krúžkov, ale poslúchajú na slovo, tak ich zaradíme na zvoliteľné miesto kandidátky. A toto by sme vlastne takýmto spôsobom odstránili.
Myslím si, že by to pomohlo viacerým veciam, ktoré si dovolím odcitovať z dôvodovej správy.
Čiže predkladaný návrh zákona zavádza efektívnu a spravodlivú zásadu „jedenkrát a dosť pre neaktívnych poslancov Národnej rady a sleduje päť kľúčových cieľov. Z nich je prvý prijímať všetkých poslancov Národnej rady k aktívnej a zodpovednej politickej práci počas celej doby trvania ich mandátu, druhý dať voličom vo voľbách reálnu možnosť posúdiť kvalitu práce svojich poslancov, tretí zamedziť opakovanému a dlhodobému pobytu neaktívnych poslancov v Národnej rade, štvrtý umožniť novým kandidátom vstúpiť do vrcholovej politiky ako náhrada za neaktívnych poslancov, s prácou ktorých ľudia nie sú spokojní, a preto ich už neprekrúžkovali, a piaty zvýšiť tak dôveryhodnosť Národnej rady a funkcie poslanca.
Začal by som od toho konca. Keď hovorím o piatom nejakom cieli, ktorý by sme týmto vedeli dosiahnuť, že by sme vedeli zvýšiť dôveryhodnosť Národnej rady, tak myslím si, že bola by to určite pravda. Ak dnes keď sa ľudí na ulici opýtame, ktorých poslancov poznajú aj zo svojej vlastnej strany, ktorú volili, a sú mnohí ľudia, ktorí vedia vymenovať jedného, dvoch, troch z nich, zvyčajne predsedu a pár naozaj tých najznámejších mediálne ľudí zo svojej vlastnej strany, ktorú volili, myslím si, že niekde je problém. A nemyslím si, že sme natoľko bohatá krajina, aby sme si mohli dovoliť mať v parlamente 150 poslancov a z toho možno 100 neaktívnych a 50 aktívnych. Zjednodušujem, prepáčte. Ak by sme zaviedli systém, kde by vlastne prípadne aj neaktívny poslanec mal šancu sa udržať v parlamente iba jedno volebné obdobie a v nasledujúcich voľbách by vypadol z kola von, lebo jednoducho jeho ľudia, jeho voliči by ho neboli ochotní prekrúžkovať dopredu, tak postupne behom možno dvoch-troch volebných období by v parlamente boli iba ľudia, ktorí by boli aktívni, ktorí by počúvali ľudí, navrhovali riešenia, presadzovali riešenia a aj mediálne by ich možno odprezentovali tie riešenia, ktoré oni navrhujú. Čiže ak by parlament vlastne takýmto spôsobom dosiahol stav, keď by tu boli ľudia, ktorí naplno robia, ktorí sa nepotrebujú zašívať, hoci teda jedným dychom dodávam, že nepovažujem za jedinú prácu poslanca sedieť v pléne, ak by sme takýto stav dosiahli, pomohlo by to nám navzájom a vo vzťahu k ľuďom alebo k našim voličom, ale aj k vážnosti Národnej rady samotnej.
Dovolím si ešte teda odcitovať jednu časť, že po prijatí návrhu politické strany dostanú možnosť len jedenkrát umiestniť vybraného kandidáta na popredné zvoliteľné miesto kandidátky. V ďalších voľbách už takúto výhodu kandidát nebude môcť získať. A poslanecký mandát získa len v tom prípade, že presvedčí dostatočný počet voličov o zmysluplnosti svojej práce. A títo ho z konca kandidátky prekrúžkujú na zvoliteľné miesto.
Tým som chcel teda upozorniť na tie ostatné ciele, ktoré návrhom sledujem, spopularizovať vlastne krúžkovanie pomedzi ľudí, lebo ľudia si, bohužiaľ, zvykli za 23 rokov, ktorými fungujeme pri súčasnom nastavení systému volebného hlavne do Národnej rady, že mnoho ľudí vlastne ani nepozerá, koho vlastne v skutočnosti krúžkuje. Ľudia dôverujú politickej strane, a tak automaticky iba pekne zakrúžkujú prvých dvoch, troch, štyroch na kandidátke alebo jedného, alebo nikoho. Ja si myslím, že toto je práve zlé, že keď my odosobňujeme ten vzťah voliča alebo ľudí k svojim politikom, ktorých volia, tak vlastne vytvárame takú umelú bariéru medzi samotnou politiku a ľuďmi alebo teda voličmi danej politickej strany. Čiže práve tým, s čím sme my s Jozefom, Erikou a Martinom pred tromi rokmi začali na kandidátke SaS, keď sme boli vlastne na konci kandidátky a chceli sme síce v tom prípade ani nieže skladať účty, ale vlastne zaujať z konca kandidátky v minulých voľbách, keď sme sa vlastne my štyria postavili na koniec kandidátky a chceli sme vlastne takýmto spôsobom naplniť aj tento návrh, ktorý dnes predkladám, tak sme už skladali účty vlastne z našej práce za dva roky a spoliehali sme sa na to, že ľudia slobodne posúdia, či sú spokojní alebo nie sú spokojní. A myslím si, že by bolo veľmi dobré, ak by v podstate všetci poslanci Národnej rady, ktorí chcú nabudúce kandidovať, boli na všetkých kandidátnych listinách zaradení na konci a všetci sme vlastne takýmto spôsobom ľuďom skladali účty. Samozrejme, pre tých z nás, ktorí vieme, že sme sa sem dostali 300, 500, 1 600 krúžkami a tie štyri roky nevyužijeme na to, aby sme reálne niečo pre ľudí urobili a neodprezentovali to, čo pre nich urobíme, tak asi by to bol taký Damoklov meč.
Na druhej stane ak by sme všetci vedeli, že toto nás na konci volebného obdobia čaká, že budeme musieť skladať účty, tak si myslím, že veľakrát by sme také zbytočné politikárčenie odložili bokom, veľakrát by sme sa snažili možno v salóniku vzadu alebo niekde inde baviť spoločne o veciach, čo ľudí trápi, a hľadať nejaké riešenie, aby sme ich aj spoločne predkladali. A myslím si, že by to napomohlo možno aj takej opozično-koaličnej spolupráci poslancov Národnej rady. Ale, nehnevajte sa, mne to niekedy pripadá, že my sme tu iba taká handra, o ktorú si vláda ošúcha svoje nohy, a my odhlasujeme to, čo treba odhlasovať. My sme zákonodarný zbor, ktorý by mal v prvom rade prichádzať s tým, že bude riešiť problémy ľudí a bude navrhovať zákony, a nemal by byť slúžkou vlády a hlasovať poslušne ako pajác za to, čo vláda nám sem predloží, ale ktorý by mal minimálne nájsť rozumný kompromis medzi tým, čo predkladá vláda, a tým, čo vlastne vznikne na pôde Národnej rady. Myslím, že aj tento návrh by pomohol aj práve tomu, aby aj poslanci si nezvykli na svoju rolu, na ktorú si mnohí, bohužiaľ, z nás zvykajú tak, že sa od nich iba očakáva, že budú poslušne stláčať tie správne gombíčky, pričom keď ich poslušne budú štyri roky stláčať, tak na budúce budú na tom správnom mieste kandidátky.
Ja som pred necelým rokom a pol, ale bolo to vlastne asi dva týždne predtým, ako bola Gorila zverejnená, tu pred Vianocami 2011 s kolegami porozdával banány na poslanecké lavice. Možno niektorí z vás si to pamätáte, ako ste to dostali. A niektorí ste banány aj koštovali. Boli malé, ale niektorí, ktorí si vypýtali dupľu, tak dali sme aj dupľu. Mali sme ich zásobu. Ale vtedy niektorí teda z tých ľudí, ktorí tu boli, tak si myslím, že to bolo preto, lebo na Vianoce že to majú ako vianočný darček. A preto sme rozdali nejaký vianočný darček do každej lavice. Potom sme k tomu spravili taký malý brífing. A ono to bol skôr taký akt zúfalstva, kde som vlastne takýmto spôsobom cítil potrebu vyjadriť názor, že predtým tesne nejaký deň alebo hodinu, nepamätám sa na to presne, sme hlasovali o nejakej dôležitej veci, ktorá bola čisto apolitická, kde bez najmenších problémov, si myslím, ak by sme hlasovali naozaj v súlade so svojím svedomím, tak by ten zákon získal možno viac ako 100 hlasov. Napriek tomu čistá politika zahrala svoju rolu a to politikárčenie znovu zabezpečilo, že dobrý návrh, ktorým sme niečo navrhovali, neprešiel. A ja som preto aj tie banány inicioval, že som cítil také vyjadrenie, že keď sa niekto správa ako cvičená opica, tak potom nech papá stravu, ktorú papá cvičená opica. Ja naozaj nikoho tu nechcem teraz obviňovať, že sa tak správa alebo nespráva. Ale myslím si, že je nedôstojné, a tí ľudia to vidia, že keď niekedy aj je zlá vec a ľudia, ktorí majú možno aj v názve strany napísané niečo o sociálnom cítení, odrazu zahlasujú za nejaký antisociálny zákon, ani sa voči tomu neozvú a, presne opačne, keď možno liberálny poslanec zrazu tu bojuje proti nejakej slobode v niečom. A myslím si preto, že takýto Damoklov meč nad každého jedného z nás poslancov, kde by z nás každý žil s vedomím, že iba štyri roky má na to, aby sa prvýkrát zapísal a snažil, a potom už bude skladať účty svojim vlastným voličom, pričom keď sa oni rozhodnú, že ma neprekrúžkujú, tak jednoducho v parlamente už nebudem, by bol dosť slušný katalyzátor alebo taký motivátor pre každého z nás na to, aby sme tie štyri roky zmysluplne využili, aby sme odložili nejaké politikárčenie a snažili sa pre ľudí urobiť čo najviac.
Čiže nakoniec si dovolím iba zopakovať ten návrh. Navrhujeme zásadu „jedenkrát a dosť“ pre neaktívnych poslancov Národnej rady. Čiže prvýkrát rozhodne politická strana o tom, kam kandidáta umiestni. Je na ľubovôli politickej strany, či ho tam dá na prvé alebo posledné miesto, na ktorékoľvek, ale v každých ďalších voľbách, v ktorých by človek, ktorý už raz v parlamente bol, ak by chcel kandidovať v každých ďalších voľbách automaticky, by tento človek bol umiestnený na konci kandidátky a skladal by účty svojim voličom zo svojej práce, ktorú za tie štyri roky urobil. Prečo to tak navrhujem, už som povedal viackrát, už sa opakovať nebudem. Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán poslanec, ja si myslím, že volič, ak je zodpovedný, číta kandidátku od prvého do stopäťdesiateho miesta. Správne namietnete, že všetci tak nerobia. Ale nie je mojou úlohou byrokratickými opatreniami ľudí zbavovať zodpovednosti študovať kandidátku. Ja som v parlamente tretíkrát, z toho dvakrát z nevoliteľného miesta, z tých dvoch razov raz z extrémne nevoliteľného miesta. Aj vtedy, keď som bol na voliteľnom mieste, tak jediný, kto ma prekrúžkoval, bol hegemón revolúcie a legenda námestí Milan Kňažko. Všetci ďalší, ktorí boli za mnou, ma neprekrúžkovali. Takže si myslím, že volič, ktorý sa stará, vyhodnocuje.
A domnievam sa, že rozumná strana nedá na prvé miesta, o ktorých ste hovorili, tých, ktorí sa "prestravúvajú a preváľavajú". Takže touto barličkou, ktorú by sme dávali voličom, by sme nič na ústavnosti alebo na rovnosti prístupu k voleným funkciám nezmenili. Jednoducho skladať z voliča zodpovednosť za to, že sa prestravovávajúci dostanú do parlamentu s jeho podporou, nemá zmysel. Volič má niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. A ak tam takých zvolí, niet rozumnej metódy, ako mu v tom zabrániť, pretože neustále skladanie zodpovednosti z tých, ktorí ju majú niesť, nevedie podľa mňa k dobrému výsledku. Včera sme zhodou okolností došli k tomuto bodu pri diskusii o prilbách a zodpovednosti rodičov za deti na zjazdovkách. Tí, ktorí zodpovednosť majú, tí nech ju nesú.

Ďakujem veľmi pekne. Pre mňa je tiež voliť nielen právo, ale aj zodpovednosť. Ja si myslím, že každý jeden by si to mal uvedomiť. V tej tvojej reči, pán poslanec, bolo veľa argumentov, ktoré boli ľúbivé a s ktorými sa dá ťažko nesúhlasiť. Ale ja musím povedať, že chvíľami som sa pozastavila nad tým, čo chce vaše zoskupenie všetko regulovať z pohľadu štátu, z pohľadu legislatívy, z pohľadu akejsi sily. Okrem toho, že chcete diktovať ľuďom, akú hudbu majú počúvať, tak chcete okliešťovať zoznam kandidátov, z ktorých si oni môžu slobode vyberať pri voľbách. Považujem naozaj za nesprávne do takéhoto niečoho vstupovať, pretože aj pri súčasnom systéme, ktorý nie je úplne dokonalý, ten volič má možnosť rozhodnúť o tom, kto bude sedieť v parlamente, má možnosť oddeliť vlastne zrno od plebsu a rozhodnúť o tom, kto z jeho peňazí bude platený za to, že štyri roky bude drieť tie poslanecké lavice. A ja si osobne myslím, že cesta je iná. Cesta je tá, aby sme zvyšovali to povedomie tej voličskej základne o tom, že ľudia majú právo rozhodnúť, ale potom musia niesť tú zodpovednosť, a nie do toho vstupovať nejakým diktátom. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán poslanec Matovič, musím skonštatovať, že tento návrh zmeny zákona podľa môjho názoru nemá obdobu v krajinách Európskej únie. Je na jednej strane zaujímavý, na druhej strane fakt nereálny. Prečo? Hovorím ako človek, ktorý dvakrát kandidoval zo 150. miesta za stranu SMER. A dovolím si poukázať na slová „nepodceňujte voličov“. Však tí voliči sami vidia, kto pracuje, kto nepracuje. Keď vidia, že za tým poslancom sú zmysluplné výsledky, tak ho podporia na tej kandidátke, to je jedno, kde bude, ho zakrúžkujú.
Len je tu zopár takých momentov, a teda nedostatkov vášho zákona.
Po prvé, nemyslíte na hranicu 3 %, ktorá je zakotvená pri prekrúžkovaní. S tým súvisí to, čo poviem. Nemáte definované, čo je aktívny a čo je neaktívny poslanec alebo čo je zmysluplnosť alebo nezmysluplnosť práce. Dám príklad. Keď má strana 200 000 voličov ako takých, tak pri 3 % na prekrúžkovanie stačí cez 6 000 hlasov. Na druhej strane keď má strana ako SMER milión voličov, tak na prekrúžkovanie treba okolo alebo cez 30 000 hlasov. Keď niekto z našich poslancov získa 25 000 hlasov, nech získa 30 000, a teda sa neprekrúžkuje, chcete povedať, že oproti tomu, čo sa prekrúžkoval, dostal do parlamentu a mal 6 000 preferenčných hlasov, by ten poslanec nebol aktívny a nevykonával by zmysluplnú prácu? Tak práve na toto chcem povedať, že nedostatkom vášho návrhu je práve to, že nemyslíte na hranicu 3 %, ktorá je závislá od počtu voličov danej strany, a zároveň keby ste stanovovali potom to poradie na konci kandidátky podľa priezviska, tak by došlo k diskriminácii tých kandidátov podľa priezviska ako takého. Čiže ten, čo je na začiatku abecedy, bol by diskriminovaný voči tomu, čo je na konci abecedy (teda to jeho priezvisko). Beriem to z toho odborného hľadiska.
Z pohľadu politického hľadiska musím jednu vec uznať, že takýto návrh v Európe alebo takýto volebný systém v Európe som teda ešte nikde nevidel. Ďakujem.